AKÝ BOL ROK 2018?

Tak aký bol tento rok? Prvé slovo, ktoré ma napadne, je náročný. A strašne ma mrzí, že ma nenapadne napríklad slovo krásny, ale nebudem vám predsa klamať a hovoriť, aký bol skvelý, keď z neho taký pocit nemám .. Druhé slovo, ktoré ma napadá, je prelomový. Bol plný nových životných situácií, skúseností, zážitkov .. V prvom rade je to ale aj rok, v ktorom sa mi splnil celoživotný sen - stať sa matkou a manželkou. No bohužiaľ, nebolo to také, ako som si celý život predstavovala .. a možno práve preto som niektoré veci vnímala tak negatívne. Lebo som mala vysoké očakávanie (ostatne, ako pri všetkom) a nie všetky sa naplnili. Naozaj ma mrzí, že toto review začínam takto negatívne, ale veď vy ma už poznáte a viete, že píšem tak, ako veci cítim a toto je bohužiaľ to, ako to cítim. Ale poďme pekne po poriadku .. 

Január - Hrozný začiatok a pekný koniec

Tento rok sa začal .. no, poviem to na rovinu, tragicky. Prechod do nového roka sme totiž strávili na mieste, kde som nechcela byť, pretože som už popredu tušila, že to celé nedopadne dobre. Pár fotiek z nášho Silvestra nájdete v tomto poste, v ktorom som vám nechcela písať, čo sa dialo, tak to teraz aspoň trošku ozrejmím. Fascinuje ma, ako šťastne som sa na tých fotkách dokázala tváriť, aj keď som väčšinu trojdňového výletu skôr preplakala. Bola som tehotná, ale bolo to ešte celkom čerstvé a hormóny so mnou narobili poriadnu rutiku. Nevedela som sa zmieriť s tým, že sa na mňa neberie ohľad a program mi nie je prispôsobený (mali sme sa ísť sánkovať, čo som ako tehotná samozrejme nemohla, všetci vkuse pili a ja som sa cítila ako taký vyvrhel a nevedela som pochopiť, prečo pijú tri dni vkuse) a zároveň som nechcela, aby sa mi všetci museli prispôsobovať. Proste som len potrebovala, aby na mňa bral ohľad Viktor a on v tej dobe moc nevedel pochopiť, ako to myslím a čo po ňom chcem .. zároveň sme si však so vstupom do nového roka povedali veci, ktoré by sme si bez týchto nedorozumení nepovedali a neposunuli by sme náš vzťah ďalej. Jednoducho, prečistili sme trošku vzduch. V strede januára sa konali naše rozlúčky so slobodou (Viktorova lebo jeho kamaráti na nej trvali a moja preto, lebo som nechcela sama sedieť doma a rozmýšľať nad tým, čo asi tak robia), aj keď môj názor na túto akciu som dala dosť jasne najavo v tomto videu. Tá moja prebiehala veľmi pokojne a nealkoholicky, vzhľadom na to, že som bola v 4. mesiaci tehotenstva a veci ako mužský striptíz ma absolútne, ale absolútne nelákajú, takže všetky také veci som zatrhla skôr, než ich pre mňa stihol niekto zorganizovať. Celkovo sa celý mesiac niesol v znamení organizovania našej svatby, ktorú sme mali 27. januára a bol to jednoznačne najsvetlejší moment tohto mesiaca. Bol to nádherný deň, ktorý splnil všetky očakávania a aj keď nebolo všetko také, ako by som chcela a vo veľa veciach som Viktorovi vyhovela, aj keď mi boli proti srdci, bola som šťastná a spokojná. Ako som už písala v jednom z článkov o svadbe, postavila som sa k tomu celému ako k akcii, ktorú organizujem a tak bolo pre mňa prvoradé, aby bol spokojný Viktor a naše rodiny, čo aj boli, takže všetko okay. Takže rok 2018 sme odklepli a zároveň január sme ukončili svadobne. 

> Skúška svadobných šiat

> Pár fotiek z našej svadby (prvý post po nej)

Február - Som vydatá .. a budeme mať dievčatko

Vo februári som sa definitívne rozhodla ukončiť terapiu (aka sedenia s psychológom), pretože som vyskúšala, aké to je, keď sa vyrozprávam/vypíšem vám, sem na blog a zistila som, že to funguje ako taká psychohygiéna a oproti sedeniam s ním to má tú výhodu, že nemusím čakať na dohodnutý termín, ale proste si sadnem za počítač a vypíšem sa z toho, z čoho potrebujem. A tak trochu som vďaka tomu našla svoj "calling" a cestu v blogovaní, ktorá je pre mňa tá pravá. Aj keď aj v nej som sa hľadala, pretože povedať všetko a čakať, že to neovplyvní ľudí, o ktorých píšem, bolo trošku nereálne očakávanie. Aj keď .. ja som si nemyslela, že ich to neovplyvní. Skôr som očakávala, že si z toho niečo zoberú, zamyslia sa a zmenia prístup .. no to by som nemohla písať najmä o mužoch, haha. Oni a ich ego to vnímajú trochu inak a tak potom aj vyzerá reakcia. No ale to už som odočila od udalostí februára. Stala som sa manželkou, zo slečny Petry Klimovej bola zrazu pani Petra Dzvoníková. Chvíľu som si zvykala, najmä na nazývanie Viktora mojím manželom a nie priateľom (na oslovenie snúbenec som si naozaj nikdy nezvykla). Začala som sa vám zverovať aj s takými vecami, že sa necítim kreatívna (čo fungovalo zázračne a okamžite ma to nakoplo) a písala som vám aj o svadbe. Vo februármi sme vám takisto oznámili, že čakáme dievčatko, aj keď sme to vlastne stále nemali na 100% potvrdené, haha. Ono .. doktorka nám to na 90% povedala už v decembri, čo bolo mega skoro a odvtedy až do marca sa nám Sára nechcela poriadne ukázať. Mimochodom, v tomto období som mala väčšie bruško, ako vyzerá na fotkách (a to som ho na nich ešte nasilu vypučovala), pretože som tri dni pred fotením bojovala s žalúdočnými problémami, zvracaním. Takže som nevyzerala vôbec ako tehotná. 

Marec - Jeden z najťažších mesiacov 

V marci som sa tu na blogu začala venovať aj tehotenským témam a napísala som medzi iným aj článok o tom, čo by ste sa tehotných žien nemali pýtať, alebo čo by ste im nemali hovoriť. Marec bolo pre mňa asi psychicky najnáročnejšie obdobie celého tehotenstva. Cítila som sa nepríťažlivá, hormóny so mnou ďalej zamotali, v robote to bolo peklo a od Viktora som sa tiež akosi nevedela dopracovať nejakého pochopenia, príjemných slov, fyzickej náklonnosti. A tak som si povedala, že moja spokojnosť nemôže byť závislá len od toho, ako sa ku mne správajú iní a vstúpila som si do svedomia a rozpísala som sa o tom tu. Napísala som aj jeden z mojich najosobnejších článkov doteraz, o smrti. V marci od nás totiž nečakane odišiel môj dedo a ja som svoje pocity potrebovala dať von a spracovať to prostredníctvom písania. Pre niekoho možno nepredstaviteľné, ale mne to naozaj pomáha, najmä ak sa jedná o niečo, o čom sa mi ťažko rozpráva .. predsa len, písanie je proste iné. Koncom mesiaca som odišla na materskú dovolenku a musím povedať, že mi neskutočne odľahlo. Moja práca pre mňa bola pred materskou naozaj už len záťažou a nerobila mi žiadnu radosť .. a "odchod" z nej mi pomohol vo všetkých ohľadoch ešte viac, ako som očakávala. 

> Boli sme na výlete v Chateau Béla - Fotky 1 / Fotky 2

> Nafotili sme jeden z mojich najobľúbenejších beauty editoriálov na blogu

Apríl - Choroba, posledné výlety a "boj" s tehotenstvom

V apríli sme sa celkom narýchlo vybrali do Berlína, pretože som si uvedomila, že tam chcem ešte raz ísť, kým porodím. Jedným z dôvodov bol aj ten, že moji kamaráti tiež čakali bábätko a proste som sa s nimi chcela vidiť raz ako tehuľka a už teraz sa teším, keď sa uvidíme zas, už s potomkami. Tam som sa však dosť zničila a zas mi akosi chýbala kreativita. Písala som vám o tom, ako sa cítim s mojimi nabratými kilami (a ako sa tak spätne pozerám na fotky, mala som už bachor ako hrom). Môj boj s nižším sebavedomím a cítením sa nepríťažlivo pokračoval. Tretí trimester sa na mne podpísal a ja som o tom natočila aj video. A koncom mesiaca som sa rozhodla zrekapitulovať celé moje tehotenstvo v tomto poste.

Máj - Cesta do finále

Celý máj sa niesol v znamení toho, že som sa nevedela dočkať, kedy konečne porodím. Pribrala som 20 kíl a keď sa teraz spätne pozerám na tie fotky, pripadám si ešte väčšia, ako som si pripadala vtedy. 1. mája sme s Viktorom "oslavovali" druhé výročie toho, kedy sme sa dali dokopy a ja som napísala o tom, ako "to mám" s láskou. Okrem toho som vám napísala aj o tom, čo by som odporúčala robiť v tehotenstve, alebo naopak, čomu by ste sa mali vyhnúť - tu. Písala som o tom, čo si myslím o zapíjaní narodenia dieťaťa a vyslúžila som si za to od Viktora dosť nepeknú reakciu, lebo veď on nikdy nepovedal, že má o niečo také záujem .. no, ako sa ukázalo neskôr, ja ho dosť dobre poznám a viem, že kamarátom nikdy nevie povedať nie. A takisto poznám jeho kamarátov a viem, že keď si zaumienia, že preňho takúto s prepáčením kokotinu zorganizujú, tak im v tom nikto nezabráni a rozhodne nie vedomosť toho, že je to mne proti srsti. Podelila som sa s vami o mojich pocitoch z pôrodu a povedala som vám, ako si ho predstavujem. Nebolo to úplne také, ako som si predstavovala, pretože som rodila "na dvakrát", ale prvýkrát to celkom vyšlo, haha. Takisto som písala o praktických veciach, napríklad o tom, čo si balím do pôrodnice a pripravila som pre vás zoznamy. Bola som na poslednej tlačovke, po ktorej som odfotila posledný outfit post, dva týždne pred pôrodom (kde je krásne zaznamenané, aká obrovitánska som už bola). A v úplne poslednom článku v máji som vám vysvetlila, prečo píšem aj o osobných veciach a prečo mi to pomáha. Očividne tomu totiž veľa ľudí nerozumelo a vlastne doteraz ani nerozumie. Niektorým z nich by som rada odporučila návštevu psychológa. Myslím, že by im celkom pomohla, tak, ako pomohla mne. A niektorým by možno stačilo zamyslieť sa samým nad sebou a prekusnúť vlastné ego. Aby som nezabudla, venovala som sa aj "profesionálnym" témam - konkrétne tomu, ako (ne)spolupracovať s blogermi. Nesmierne ma teší, koľko ľudí ho zdieľalo a takisto, že si ho prečítali niektoré z firiem, ktoré sa so mnou neskôr rozhodli spolupracovať a niečo sa z neho naučili. 

Jún - Sára ♥

Od začiatku júna som čakala, kedy to konečne príde. Vlastne som dúfala, že to príde už v máji, ale Sárke sa veru veľmi nechcelo. Termín na pôrod som mala pôvodne 5.6. (resp. úplne pôvodne 26.5.) a neskôr 7.6. a asi mesiac pred pôrodom začalo celé moje okolie hrať hru na dátumy .. ja som si osobne najprv myslela, že to bude 1.6. a keď to neprišlo, bola som presvedčená o 6.6. .. vlastne to som chcela doktorke povedať, keď mi menila z 5. ma 7., aby to radšej hodila na 6. A mala som veru pravdu. Nakoniec to na mňa prišlo 4.6. večer a 5. nad ránom sme boli na ceste do pôrodnice (Koch). Strávili sme tam celú noc a doobedie a potom sme zas šli domov. Aké to bolo sa dočítate v tomto poste. Okrem iného som stihla zverejniť aj moje posledné tehotné fotky, presne deň pred pôrodom. A 6.6. som teda priviedla na svet toho nášho chrústa. Keď som išla rodiť, bolo krásne počasie a počas tej chvíle na pôrodnej sále sa totálne zvrhlo a spustila sa tá obrovská búrka, ktorá zatopila polovicu Bratislavy. Keď som začínala 2. dobu pôrodnú, počula som ako strašne fúka a keď prišla na svet, počula som prvé hrmenie. Je to také zvláštne, ale má to pre mňa taký zvláštny význam, že sa mi narodila do búrky. Z pôrodnice som pripravila tento post, kde som vám ju aspoň trošku ukázala a dala vám na známosť, že je tu, koľko váži a meria, kedy sa narodila a aké bude jej celé meno. Dni v pôrodnici mi ubiehali neskutočne pomaly a dokopy som tam podľa mňa naspala tak 6 hodín. Prvú noc som nespala takmer vôbec, pretože som bola plná adrenalínu a nevedela som sa na ňu vynadívať. Druhú noc mi zas nedala spať ona a tak sme ju celú prekojili. A tretiu noc mi prišla na izbu nová spolubývajúca, ktorej bábätko nám tiež nedalo vôbec spať .. Myslím, že druhá noc bola obecne najhoršia, pretože večer som strávila vynervovaná z toho, že som si myslela, že Viktor išiel zapíjať Sárine narodenie napriek tomu, aký názor som na to mala a ubližovalo mi, že môj názor nerešpektuje. Nakoniec som síce zistila, že pili vlastne tri večery po sebe, ale to sem ťahať nebudem, pretože je to doteraz niečo, čo ma vytáča a na čo nerada spomínam (a nie, nie len preto, že boli piť, ale skôr kvôli okolnostiam, ktoré to sprevádzali). A takisto preto, že už na mňa doľahla únava a keď som si chcela konečne ľahnúť, na Sáru prišiel hlad a tak sme celú noc prekojili. Naozaj .. celú noc, až do rána, kedy prišla na návštevu Sárina teta Nika. Takisto už mi začalo byť dlho a chcela som byť proste preč z pôrodnice a doma. Moja prvá spolubývajúca tam strávila vyše týždňa, jej dcéra mala žltačku, takže ju poriadne ani nemala pri sebe a bola úplne na nervy, ale totálne. A ja som mala strach, že aj nás si tam nechajú dlhšie. Našťastie nás prepustili vtedy, kedy mali (v sobotu, aj keď som trošku dúfala, že to bude už v piatok) a my sme sa vybrali domov. Doma to bohužiaľ nebolo také idylické, ako som si to predstavovala. Teraz už viem, že som mala s Viktorom viac komunikovať a keď mi pár hodín po príchode z pôrodnice oznámil, že on ide do roboty (rozumej pripravovať vodné fajky do 22:00), tak som ho mala poprosiť, aby s nami ostal. Namiesto toho ma to tak zarazilo, že som mlčala, lebo keby som vydala čo i len hlások, rozplakala som sa. A keď odišiel, tak som sa aj naozaj rozplakala. Po pár dňoch som si na to, že býva do noci preč zvykla, naučila som sa ju kúpať sama, uspávať sama a tak nejak sme sa proste adaptovali. O našich prvých dňoch som písala napríklad tu. A keďže článok sa nie u všetkých stretol s pochopením, napísala som tento post o tom, ako môže byť človek šťastný aj vtedy, keď nie je všetko podľa jeho predstáv. Napísala som o dojčení, natočila som video o pôrode v Kochu a zostrihala som najosobnejšie video, aké som kedy vydala a aké asi kedy vydám. Jún bol mesiacom, kedy som si uvedomila, aká som silná a že toho zvládnem oveľa viac, ako som si predtým možno myslela. A hlavne, že sa nemusím na nikoho okrem seba spoliehať - v ničom. 

Júl - Začiatok vlogovania

V júli som natočila a vydala video o mojom pôrode, ktoré plánujem v najbližšej dobe nahrávať znovu. V tej dobe to bolo totiž "príliš" čerstvé a ja som sa nejak nevedela rozhodnúť, či budem rozprávať z tej "praktickej", alebo z tej "emocionálnej" stránky a tak je to také hala bala a kopec vecí povedaných nebolo. To som si uvedomila, keď ste sa ma na ne začali pýtať. Takže ho natočím znovu, tentoraz informatívnejšie .. čoskoro. Sára "oslavovala" svoj prvý mesiac a vyzerala ako taký smädný mních, keďže jej vypadali vlasy vpredu na hlave a mala takú pleš, haha. Taký krátky sumár toho, aký ten prvý mesiac bol a aká bola ona nájdete v tomto článku. Písala som takisto o tom, prečo si nemyslím, že by som chcela dve deti. V tej dobe som prežívala asi najhoršie obdobie čo sa týka môjho vzťahu k Viktorovi a to sa odrazilo aj na mojom postoji k tomu, či by som o ďalšieho potomka stála, alebo nie. Cítila som sa vo veľa veciach osamelá a opustená a preto som túto tému vnímala možno kritickejšie, ako ju vnímam teraz. Stále si však stojím za tým, že by mi jedno dieťa bohato stačilo a ak by sme chceli mať dve, tak by to muselo vychádzať z jeho iniciatívy. Postla som pár fotiek z nášho spoločne stráveného dňa, ktorých v tej dobe naozaj nebolo veľa a rozpísala som sa na tému spoločne stráveného času. Keďže som sa tento mesiac cítila veľmi  .. partnersky neistá a nenaplnená, veľa som si na túto tému čítala a našla som jeden článok, ktorého časti som s vami proste musela zdieľať. Je to niečo, čo si aj teraz rada prečítam a čo by som odporúčala prečítať každému, kto má pocit, že si s partnerom nerozumie, alebo by mu chcel len lepšie rozumieť. Po tom, ako som sa z toho tak nejak vysomárila a veľa vecí si vyjasnila sama so sebou, sa to medzi nami zlepšilo a natočili sme spolu video, ktoré vyšlo zhodou okolností na polročnicu našej svadby. A viete čo sa ešte v júli stalo? Okrem toho, že som dovŕšila 25 rokov, som začala VLOGOVAŤ! 

August - Moji prví hateri

Teda nie tak úplne .. neboli prví a vlastne neprišli v auguste, no vtedy som sa im začala tu na blogu intenzívnejšie venovať. Je kopec ľudí, ktorí tvrdia, že ich treba ignorovať a nevenovať sa im, ale mne to nedá. Ak sa cítim nepochopená, alebo niekto útočí na mojich blízkych, tak mám potrebu im vysvetliť svoj pohľad a názor .. samozrejme, väčšinou je to len "waste od energy" a tak by som si od toho rada odvykla a viac ich ignorovala. Ale na druhú stranu, keď sa tak nad tým zamyslím .. odkedy som o nich písala, tak nejak stíchli. Každopádne, viac na tému haterov a mudrlantov nájdete v tomto poste. Písala som aj o tom, ako obliekať svoje deti a ako obliekam to naše ja, pretože to bolo to, o čom mi mudrovali internetoví "knowitalls" najviac - že jej nedávam ponožky, že je stále v plienke a kopec iných nezmyslov. A ešte stále som sa "spamätávala" z takej našej partnerskej krízy .. Mimo iného som vydala aj toto video o našej Whiskey, ktoré som ako jediné musela na youtube zmazať, keď malo asi 500 views a doteraz ma hnevá, že sa mi neexportovalo správne, lebo som tým prišla o značný počet pozretí .. 

September - Ubehol ako voda

A viete vy, že ja ani neviem, čo sa to v septembri dialo? Sára oslávila tri mesiace, začali sme chodiť na cvičenie, ďalej som pravideľne vlogovala .. zúčastnili sme sa fashion weeku vo Viedni a myslím, že náš vzťah s Viktorom sa začal konečne opäť trochu utriasať. Začala som viac cvičiť, lebo som si uvedomila, že naozaj mám ešte čo chudnúť po tom mojom pôrode .. A písala som o svojej materskej intuícii a sebavedomí. Pretože napriek tomu, že som si prešla v tehotenstve, aj po ňom, horšími psychickými obdobiami a nižším sebavedomím čo sa týka svojho výzoru, ako matka som si vždy verila na 110%. 

Október - Sme okay 

Október bol posledným mesiacom, kedy sme s Viktorom boli takí nejakí .. zmätení. Ale nebavme sa len o našom vzťahu, bavme sa aj o Sárke. Začala byť oveľa pohyblivejšia, ako dovtedy, začala sama sedieť a aj kvôli tomu sme začali rozmýšľať nad tým, že by sme sa naozaj mali čím skôr presťahovať do väčšieho bytu ako bol ten náš v Slnečniciach. Na blogu som v tej dobe nebola veľmi aktívna, pretože pri Sáre sa toho naozaj nedalo veľa stíhať, najmä keď som chcela mať každý týždeň hotový vlog. Mimochodom, v tej dobe som mala fázu, kedy som si myslela, že Viktorovi pri práci (z domu) so Sárou zavadziame a tak som sa snažila byť doobeda čo najviac preč z domu a robila som nám stále nejaký program .. ale tým pádom som si naozaj ani chvíľku neoddýchla, ani som nemala čas tvoriť. Napísala som aspoň krátky post o tom, aké boli 4 mesiace so Sárkou a povenovala som sa aj často diskutovanej téme o fake followeroch, o ktorej som chcela písať už rok dozadu. .. 

November - Nový začiatok

V novembri sme boli na prvom krátkom výlete so Sárou, vo Vyhniach. Boli to zlomové dni najmä pre náš vzťah, pretože mám dojem, že sme si veľa vecí medzi nami vyjasnili a bol to pre nás istým spôsobom taký nový začiatok. Viktor mi povedal veci, ktoré som proste potrebovala počuť na to, aby som sa v našom vzťahu uistila a ja som tiež prišla na bod zlomu, ktorý bol proste potrebný.  A dokázala som mu konečne veľa vecí vysvetliť. November nás proste naštartoval tým správnym smerom. A aj vám som pár vecí mala potrebu objasniť. No a čo sa týka Sárky, tá už bola poriadne rozpohybovaná, začala poriadne brblať a robila nám stále väčšiu radosť. Aj keď som si trochu začala uvedomovať, že by sme ju mali uspávať možno trochu inak, ako len kojením (na čom som kvôli kríze bola istý čas odkázaná, inak by bola od 2. mesiaca na umelom mlieku) a tak to bolo pár dní trošku náročnejšie. A objasnila som vám, aké to bude s jej stravovaním. Oh a aby som nezabudla - natočila som prvý diel môjho vysneného projektu "Na gauči s Nasklee" a už teraz sa teším na druhý diel, ktorý snáď natočíme čoskoro! 

December - Únava, únava .. únava

Tento mesiac bol nesmierne únavný. Sťahovali sme sa, rozhodili sme tým režim ako Sáre, tak aj sebe a nebudem vám klamať - doteraz sa z toho trošku spamätávame. Ale bolo toho aj kopec pozitívneho! Viktor je konečne na materskej (s čím súvisí aj tento post)! Sme vo väčšom! Budem mať viac času na svoju tvorbu! Strávili sme spolu svoje prvé spoločné Vianoce a čaká nás náš nie prvý, ale prvý spoločný Silvester osamote. A keďže ja oslavu Nového roka veľmi neuznávam a som skôr taký samotár, tešila som sa na takýto Silvester už poriadne dlho. 

Goodbye 2018, Hello 2019! 

Akurát dnes ráno mi na instagrame vyskočil tento citát, ktorý mi nedá s vami nezdieľať, pretože krásne sumarizuje to, ako vnímam tento rok a ako chcem vkročiť do toho ďalšieho: 

"When you look back at 2018, don't think of it as a year of pain but a year of growth. You made it through each day. You should be proud of yourself. You are a better you, despite all the hardships. Take a deep breath and enter 2019 with hope and confidence."

Viem, že na niekoho môže tento post pôsobiť "chladne", lebo by ste čakali, že budem písať, aké je to krásne, že máme Sárku a podobne .. a áno, ono to krásne je. Ja som neskutočne šťastná a vďačná za to, že ju máme, že je taká, aká je a že mi robí každý deň krajším. Ju a Viktora milujem najviac na svete a to, že mám takúto rodinu a nádhernú dcéru je pre mňa splneným snom. No ako niektorí dobre viete, tento blog mi čiastočne slúži ako taká forma terapie .. to znamená, že píšem najmä o tých negatívnejších osobných veciach. Touto review chcem to negatívne uzavrieť a neobzerať sa späť. Je to za nami a verím, že už bude len lepšie. A že všetko, čo som sa tento rok vďaka tým "zlým" veciam naučila, ma (a naše manželstvo) posilní a ja budem môcť byť silnejšou a lepšou matkou Sáre a manželkou Viktorovi. Že veci, ktoré sme riešili, sme si vyriešili raz a navždy a nebudeme sa k nim musieť vracať. A aj vďaka tomu budeme môcť byť Sáre vzorom aj v tom, ako má zdravý vzťah vyzerať. Že budeme vedieť lepšie riešiť konflikty, ak sa nejaké v budúcnosti vyskytnú. A takisto budeme vedieť, že aj napriek nezhodám tu stále budeme jeden pre druhého. Rok 2018 bol o učení sa o samej sebe a takisto sebe navzájom. A učiť sa aj naďalej budeme, ale trošku harmonickejšie, ako doteraz, haha. 

Narodenie dieťaťa, aj svadba, dokážu vzťahom dvoch ľudí dosť otriasť - česť výnimkám. A my sme si jedno aj druhé strihli v ten istý rok a celkom neplánovane a preto to bolo také turbulentné, ako to bolo. Ale to je v poriadku. A viem to aj vďaka vám a vašej podpore. A to je to posledné, čo chcem k tomuto postu dodať. Rok 2018 bol aj o tom, že mi vás (sledovateľov) pribudlo neskutočne veľa, našla som pár "spriaznených duší" a naučila som sa, že nie som divná .. len cítim a hovorím o veciach, ktoré síce cíti veľa ľudí, ale nehovorí o nich takmer nikto. Ďakujem vám za to, že čítate môj blog, že sledujete videá a instagram. Neskutočne ma baví tvoriť a som rada, že si netvorím len tak sama pre seba. Bez vás by som nemala spolupráce a nemala by som asi ani víziu na 2019, akú momentálne mám. Takže ďakujem, ste úžasní! 

Prajem vám všetkým úžasný rok 2019 a dúfam, že sa vám splnia všetky sny a očakávanie, ktoré máte! Vaša Petush ♥