Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

March 10, 2019

PREČO ODPOVEDÁM NA HEJTY


Už veľakrát som sama so sebou riešila, ako reagovať na kritiku, alebo hejty. Samozrejme, v online priestore. To, ako na ňu reagujem "in real life", mám poriešené už dávno. Hovorím kritiku, alebo hejty, ale pre účel tohto postu to bude jedno a to isté. A áno, viem že je rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a tým zvyškom "negatívnych" reakcií, ale môžete mi veriť, keď vám poviem, že konštruktívnej kritiky je ako šafránu a toho zvyšku .. ako húb po daždi, či ako sa to povie. 

Neraz som teda nad nejakou "správnou reakciou" rozmýšľala a neraz som si čítala názory druhých na to, ako je asi správne reagovať. Takisto som sa na instagrame pred nedávnom pýtala aj vás, že čo považujete za primeranú reakciu. Konkrétne som vám dala vybrať medzi: ignorovať, odpísať, alebo vymazať. Samozrejme, prišli mi aj premúdrelé reakcie typu, že si z toho mám niečo zobrať, no myslím si, že keby ste videli, čo niektorí ľudia dokážu napísať, tak by ste mi skôr radili nič si z toho radšej nebrať. 

K mazaniu som sa zatiaľ nedostala, aj keď musím priznať, že k tomu niekedy inklinujem. Hovorím si .. je to môj instagram, môj youtube kanál .. prečo by som si tam mala nechať rozosievať negativitu? Prečo by som mala tolerovať komentáre, v ktorých sa na mne niekto odbavuje a nehľadá za tým nič iné len to, ako ma vytočiť? Napriek tomu nemám zaužívané, že by som hejtové komenty mazala a stalo sa naozaj len párkrát, že som si na základe online sporu niekoho zablokovala. 

Istý čas som bola presvedčená o tom, že najlepšie je to celé ignorovať. No mne to väčšinou nedá. Áno, jasné .. sú komenty, ktoré mi prídu tak zbytočné, že ich odignorujem (napríklad konštatovanie ako "máš v izbe bordel" pri videu o líčení), ale potom sú také, pri ktorých si nedokážem pomôcť, mám potrebu odpovedať .. a často mám takisto potrebu zdieľať ich s vami. Viem, že nie každý to chápe a sú aj ľudia, ktorí to považujú za zbytočné, alebo dokonca trápne. Sú to však väčšinou práve tí, ktorí s nejakou "online popularitou" a teda ani "online hejtom" nemajú žiadnu skúsenosť a na sociálnych sieťach vystupujú ako tichí pozorovatelia, ktorí príležistostne pridajú fotku z výletu, alebo nejakej oslavy s kamarátmi a vyslúžia si za to 50 lajkov od svojich známych. A to je samozrejme v poriadku, no práve preto by nemali súdiť reakcie nás, ktorí zdieľame istú časť nášho života online s verejnosťou, na niečo, čo si oni sami nikdy nezažili. 

Ako to riešim ja je, že väčšinou odpíšem. Vždy slušne. A niekedy mi to nedá a musím sa o niektoré komentáre, alebo správy, podeliť aj s mojím publikom. A nie, nezdieľam všetko negatívne čo mi chodí, ak vás to zaujíma. No niekedy mi to proste nedá. Viete, prečo to robím? Niekedy preto, že sa s vami chcem podeliť o niečo, čo ma pobaví. Pretože aj keď vedia byť tie komenty urážlivé, často sú aj smiešne. Inokedy mi ide o to, že sa nad názorom daného človeka zamyslím a rozmýšľam, či to tak vníma väčšina, alebo nie. Napríklad keď mi niekto napísal, že trasiem kamerou tak, že dostal morskú chorobu. Posumiala som sa, ale zamyslela som sa nad tým a zdieľala som to na instagrame s otázkou, či ste to tak vnímali aj vy, alebo nie. Pretože ja som ten pocit pri strihaní, ani pozeraní nemala a potrebovala som proste aj tretí názor, názor väčšiny. Tretí dôvod je ten, že sa snažím ukazovať realitu. A tak, ako rada zdieľam krásne a pozitívne veci, ktoré mi ľudia píšu, chcem ukázať aj to zlé. 

Štvrtý dôvod - chcem vyrovnať váhy. Nie, nepotrebujem aby ma ľudia ľutovali, to naozaj nie. Čo si však asi mnohí neuvedomujú je to, že ak vám niekto povie niečo pekné, poteší vás to, ale často si to nezapamätáte, alebo to s vami až tak nezarezonuje. Ľudia mi v živote povedali naozaj nespočetne veľa krásnych vecí, no reálne som si zapamätala len dve takéto situácie. Ako mi jeden rodinný známy povedal, že mám krásne oči, hlboké ako studničky (rozprával o tom strašne dlho a vyzeral, že je mojimi očami naozaj fascinovaný, haha) a to, ako mi jeden kamarát povedal, že mám strašne pekné prsia. V tej dobe som mala fakt nanič sebavedomie a takýto kompliment ma fakt potešil .. až tak, že si presne pamätám kde sme boli, pri čom to povedal, ako som sa cítila a tak ďalej. Je to trochu smiešne, ale chcela som to trošku odľahčiť. 

Toho negatívneho si bohužiaľ pamätám oveľa viac. Že mi v detstve jeden príbuzný povedal, že som rozmaznaný fracek. Že sa mi smiali za to, že mám tmavú pleť. Pamätám si, ako ma spolužiačky ohovárali v škole v prírode a vymýšľali si klamstvá. Ako o mne niekto povedal, že som afektovaná .. a kopec ďalších vecí. Maličkosti, aj "väčšie veci". Áno, zapamätala som si aj veľa z tých online kritík, no voči tým som už tak trochu obrnená. To však neznamená, že sa ma nedotknú. Niekedy viac, niekedy menej .. a keď ich s vami zdieľam a vy mi na ne potom reagujete a dokážeme sa na nich spoločne zasmiať, robí mi to radosť. A tú "ranku" z toho hejtu to dokáže zahojiť. Zlepší mi to náladu a ide sa ďalej .. 

Nepáči sa mi, ako sa internetom šíri názor, že reagovať na hejty by sa nemalo. Veľa ľudí si to myslí a jeden môj známy mi raz dokonca napísal, že sa na mne on a jeho kamaráti smejú, keď to riešim napríklad na stories. Opäť .. ľudia, ktorí sa s niečím takým nikdy nestretli a preto nemajú ani predstavu, aký je to pocit a ako by reagovali. 

Včera som narazila na jednu britskú slečnu, ktorá sa k tejto téme vyjadrovala a hovorila mi úplne zo srdca. A tak by som vám chcela prezdieľať mojimi slovami to, čo hovorila ona a s čím sa ja stotožňujem. Tu musím spomenúť aj Sajfu, ktorý nedávno na svojich instagram stories taktiež zdieľal primitívne komentáre spod jeho youtube videí aj so svojimi odpoveďami, alebo Patru Bene, ktorá tiež nemá problém priznať, že jej negatívne komenty nie sú príjemné a využíva svoju platformu na to, aby zväčša mladším ľuďom ukázala, že správať sa drzo online, ani v skutočnom živote, nie je v poriadku. Aj vďaka týmto ľuďom mám pocit, že keď to robím ja, tak je to trošku viac okay. 

Pretože viete čo? Podľa mňa ten názor že "oh, povznes sa nad tým", "nereaguj na to" a podobne akurát tak vo väčšine prípadov spôsobí, že si tí ľudia, ktorí majú za potreby takéto správy a komentáre písať budú myslieť, že je to v poriadku. Reality check: Nie je to okay! Nepáči sa mi, keď je v konečnom dôsledku za debila ten, o kom daný komentár je a jendoducho ho zdieľa na svojich sociálnych sieťach a nie ten, kto ten komentár napísal. Lebo čo .. sloboda slova znamená, že môžete o ľuďoch písať hnusné veci, ale zároveň majú tí ľudia, ktorých sa to týka, chrániť nejakú vašu pomyselnú anonymitu? Presne ako povedala už vyššie spomínaná slečna: "If you are a dick online, you should be prepared for any wave of shit that hits you." Pretože rozsievať negativitu kdekoľvek, aj online, jednoducho nie je v poriadku! Urážať ľudí, ich prácu, ich rodiny, ich výzor .. nie je okay! Všade, aj v online priestore, jednoducho musí existovať nejaký etický kódex slušného správania. A viete čo? Ak už sa rozhodnete napísať niečo hnusné a ukážlivé, nech sa páči, nech o vás pekne vedia aj ostatní, čo ste zač! A to hovorím aj napriek tomu, že v 99% prípadoch vycenzúrujem aj meno aj fotku toho, kto mi niečo také napíše, ak sa teda bavíme o správach .. a nie som si istá, či to budem robiť aj naďalej, či si to tí ľudia vôbec zaslúžia, lebo ich tak vlastne chránim. Zatiaľ čo mňa pred nimi  a ich blbými rečami a nadávkami nechráni nič. 

Veľa ľudí si asi neuvedomuje, ako táto internetová negativita dokáže ovplyvniť celkovú náladu v spoločnosti, aké dopady to má na psychické zdravie, napríklad u mladších ročníkov. To, proti čomu som už napríklad ja obrnená a viem to brať s humorom, by možno dokázalo niekomu inému naozaj ublížiť. A vôbec tomu nepomáha táto "zhoda" v tom, že negativitu treba ignorovať a nejaká reakcia z našej strany nie je okay, alebo vhodná. 

Ak mi niekto ubližuje, môžem na to reagovať akokoľvek ja uznám za vhodné - či už to bude ignorácia, bloknutie toho človeka, odpoveď, alebo zverejnenie komentára. A mimochodom, toto platí nie len online, ale aj v skutočnom svete. Ak niekto spraví niečo, čím mi robí zle a vie o tom a ja na to zareagujem, je to úplne v poriadku. Je podľa mňa veľmi nefér, ak niekto naznačuje, že odpovedať na hejty a ubližovanie nie je okay a že by sme ich mali len tak v tichosti znášať, alebo sa cez ne povzniesť a ak to náhodou nespravíme, tak nás obviňovať z toho, že sme nereagovali primerane. 

Tieto posledné úseky som písala tak trochu aj pre seba. Aby som sa mala k čomu vrátiť, keď zasa raz budem pochybovať o tom, ako reagovať. Každému vyhovuje iná forma reakcie na niečo, čo mu ublížilo, no všetky (no dobre, možno nie všetky, taká "pomsta" už je asi cez čiaru) sú okay. Sama som si naozaj veľakrát zažila situáciu, v ktorej mi bolo robené napriek a nakoniec som ešte ja bola za tú najhoršiu, lebo som si dovolila povedať nahlas, že sa mi to nepáči. Je to smutné, ale je to tak. 

Som však rada, že čím som staršia, tým menej si nechám skákať po hlave - ako v reálnom, tak aj v tom online živote (pre mňa je to viac-menej jedno a to isté, keďže nie som len nejaký anonym, ale prezentujem aj tu na internete to, čo žijem v reále) a viem si povedať svoje. Viem povedať "už dosť" a som v pohode s tým, že ma za to ľudia odsúdia, prestanú sa so mnou baviť a demonštratívne ma unfollownú na sociálnych sieťach (čo je podľa mňa strašne smiešne). 

Dúfam, že tento post vám niečo dal. Z mojej strany to je niečo, ohľadom čoho som sa chcela vypísať už dávno, no potrebovala som taký "final impulse" a ten prišiel práve včera vďaka Sajfovi a tej britskej instagramerke. Ak patríte na stranu "anonymných hejterov", prajem vám, aby ste sa nad sebou zamysleli a pred tým, ako vaše komenty alebo správy odošlete sa prosím zamyslite nad tým, či je to, čo chcete povedať naozaj relevantná kritika, alebo len hlúpa urážka. A ak patríte tam, kam aj ja - teda k ľuďom, ktorí sú často terčom týchto hejtov, skúste si to až tak nepripúšťať, ale zároveň sa nebojte nastaviť tým ľudom zrkadlo, nebojte sa im odpovedať a ak to inak nejde - proste ich zablokujte a budete mať pokoj. Samozrejme, vždy slušne a s nadhľadom, nebudeme sa predsa znižovať na ich úroveň. 
6

March 1, 2019

PRVÁ LYŽOVAČKA S BÁBÄTKOM


Ahojte! Chcela by som napísať článok o našej prvej lyžovačke odkedy máme Sárku, ale akosi neviem, ako začať. Asi som už trochu zabudla, ako sa píšu také tie vecné články o normálnych veciach, odkedy sa viac venujem takým tým .. ako ich nazvať? Článkom o emóciách a pocitoch. No nič, snáď sa z toho nejak vysomárim, možno aj s vašou pomocou, ak sa ma budete pýtať na instagrame otázky ohľadom tohto výletu. Aspoň budem vedieť, čo konkrétne vás zaujíma najviac. 

Skúsim to teda od začiatku. Keď sa nás naši ešte začiatkom novembra spýtali, či chceme ísť na lyžovačku, odpoveď bola jednoznačné ÁNO. Lyžovať sme totiž boli naposledy našu prvú spoločnú zimu, tj 2016/2017. Vtedy som sa pre tento šport opätovna nedchla a tak som si kúpila novú helmu a zaumienila som si, že budeme chodiť každý rok. Ešte si pamätám, ako mi otec do telefónu hovoril, že načo si kupujem helmu posledný deň lytžovačky a ja som ho presviedčala, že určite pôjdeme aj o rok, že ma to zas po párročnej prestávke chytilo. No, ale viete, aká bola zima 2017/2018 - tehotná! O to viac som sa tešila teraz. Pred odchodom som hovorila, že som zvedavá, koľko toho vôbec nalyžujeme, keďže s malými deťmi je to nevyspytateľné. Jeden deň sa cítite super a plní energie a ďalší to zas môže byť presný opak. Viem, že niektorí ľudia sú z cestovania s malými deťmi nervózni, ale nás sa to veľmi netýka. 

Čo sa týka balenia, začali sme v piatok podvečer a dobaľovali sme v sobotu ráno pred odchodom. Bolo to trochu hektické, ale zvládli sme to. A jediné, čo som zabudla, sú nabíjačky na foťáky. Čo je pre mňa síce celkom "tragédia", keďže som chcela vlogovať, ale zároveň ma to núti lepšie si premyslieť, čo konkrétne navlogujem a užívať si viac času "offline" a nie za objektívom. Aj keď to si možno len nahováram, pretože fotením na mobil tuším dosť obťažujem všetkých rodinných príslušníkov a aj teraz, keď by som sa mohla hrať so Sárkou v "playroome", sedím za počítačom a píšem tento článok. 

Ohľadom cesty ako takej som bola trošku nervózna, pretože Sára za normálnych okolností viac ako dve hodiny vkuse neprespí. Zároveň však v aute spí (skoro) vždy, takže som nevedela, čo čakať. Na cestu som ju vypravila v hrubej teplákovej súprave, aby nebola príliš naobliekaná a zbytočne sa v aute nepotila a zároveň aj z hľadiska bezpečnosti (lepšie je pripútaná, keď naobliekaná nie je). Úplne na začiatku cesty začala v aute mrnčať, pretože sme stáli na mieste a čakali sme, kým Viktor znesie posledné veci. Auto sme mali nabalené úplne do na fullku, neskôr vám napíšem, čo všetko sme brali so sebou. Keď sme sa však pohli, pekne zaspala a spala v podstate aj počas našej krátkej zastávke v Eurovei, odkiaľ sme si zobrali obed. Krátko sa zobudila na hraniciach s Rakúskom, ale keď som jej dala dole čiapku a pohladkala som ju, upokojila sa a spala ďalej. Prvú zastávku sme spravili po cca 2,5 hodinách cesty, čiže kúsok za polovicou a verím, že keby sme nestáli, spala by aj dlhšie. Museli sme sa však prevertať a skočiť na WC, tak sme ju aj rovno prebalili, nakojila som ju a išlo sa ďalej. Tu musím podotknúť, že nám veľmi pomohla žemla, ktorú sme jej kúpili ešte v Eurovei. Spokojne si ju držala v ruke a žužlala a nakoniec tak aj zaspala. Keby sme ju nemali, možno by si zas dosť poplakala, keďže ak je niečo, čo neznáša, tak je to opätovné usadenie do autosedačky, keď ju z nej už raz vytiahneme. 

Cesta nám teda trvala necelých 5 hodín aj s prestávkou a v jej cieli nás čakalo lyžiarske stredisko Zauchensee a family hotel Zauchenseehof. Ako povedal Viktor, na Slovensku si pod family friendly hotelom predstavuje to, že majú k dispozícii detské stoličky a postieľky. Toto je však celkom iná káva. 

Tak napríklad na izbe nás čakala: Postieľka, perinka a vankúšik, detský uterák, župan a na papieri vytlačený príbeh pre deti na dobrú noc. Každý deň nám upratovačky nosia nový. Vanička, prebaľovacia podložka. Pri večeri sme dostali na výber medzi bouncerom, detskou stoličkou a vyvýšeným podsedákom. Automatikou bol aj podbradník a detské stolovanie. Deti majú na výber detské menu, ale takisto aj švédske stoly so zeleninou, cestovinami a mäsom. Pre bábätká sú celý deň k dispozícii detské výživy (zeleninové, mäsové aj ovocné), kašičky a poháriky so slamkou. Na recepcii vám radi požičajú sánky aj s fusakom, alebo kočík, kanvicu, nahrievanie na fľašky a sú tu tuším aj dve kuchynky na prípravu príkrmov. No a čo sa týka zábavy pre deti, tak tej je tu kopec. Je tu prosím pekne detský herný svet CEZ ŠTYRI POSCHODIA. Na každom poschodí je iný typ herne, niektoré sú skôr pre väčšie deti (stolný futbal a tenis), alebo v podstate pre nás a iné zas pre menšie. A na svoje si tu prídu aj tí najmenší, ako naša Sárka. Dve herne sú prepojené lezeckou stenou pre deti, ale aj dospelých a ďalšie dve zas šmykľavkou cez dve poschodia, ktorá končí v guličkách. Sú tu opatrovateľky, ktoré sa vám o ratolesti radi postarajú, ak je to nutné. A ešte posledná vec - postieľka, ktorú tu majú, je na kolieskach, čo je podľa mňa skvelé pre niekoho, ako sme my, kto je zvyknutý mať ju prisunutú k rodičovskej posteli. V noci si ju tam vždy prisunieme a cez deň ju vieme dať zas do prázdnejšej časti izby, aby nezavadzala. Oh a skoro som zabudla na detský vodný svet! Ten má minibazénik pre úplné babies, potom vyšší bazénik aj so šmykľavkou (samozrejme, že som sa na nej šmýkala ja) a sauny vhodné pre deti, aj bábätká. Som presvedčená o tom, že sú tu aj ďalšie vychytávky pre deti, o ktorých ani nevieme, pretože sa nás ešte s takýmto malým baby netýkajú. 

Priznám sa, že ja nie som veľmi na tieto "detské hotely" a kým sme nemali Sárku, vyhýbala som sa im obrovským oblúkom, ale takto s ňou je naozaj najlepšie ísť do niečoho takéhoto, ako do nejakého luxusu, ktorý však nie je vôbec vybavený pre deti. Skvelé bolo, že pri štyroch poschodiach detského sveta sa tí ľudia aj stratia a "plnka" nebola ani v jednom, ani raz.

Veľmi sa mi na celej lyžovačke páčilo, že sme si dosť rýchlo spravili režim a ten sme bez problémov dodržiavali. Vyhovovalo to tak ako nám, tak aj Sárke, aj keď prvý večer to vyzeralo tak, že bude mať problém so zaspávaním. Bodaj by nie, keď v podstate prespala celú cestu .. väčšinou cez deň naspí tak polovičku z toho. Vstávali sme ráno medzi 7-8:30, okolo 9 sme sa vybrali vždy na raňajky, po nich si pospala, potom sme išli buď na wellness, alebo sme sa chvíľu hrali na izbe, okolo obeda sme sa vypravili von, kde zas zaspala, odozvdali sme ju našim, išli sme si zalyžovať, poobede sme si ju po lyžovaní zas zobrali, niektoré dni pospala tak 10-20 minút ešte okolo piatej večer, o šiestej sme chodili na večeru a o deviatej už spala. Bohužiaľ, takýto režim sa nám doma nastoliť nedarí, keďže každý deň robíme niečo iné.

Wellness bol síce fajn, ale boli sme na ňom väčšinou len vtedy, keď sme nešli poobede lyžovať. Moji rodičia boli "až" raz a to s nami a malou .. Čiže nabudúce určite nebudeme hľadať hotel na lyžovačku podľa toho, či je v ňom wellness, alebo nie.

Zároveň musím povedať, že si neviem predstaviť, že by sme nešli s mojimi rodičmi. Čo by bolo možno ešte praktickejšie by bolo, keby s nami išli Viktorovi rodičia, ktorí nelyžujú a tak by bola tá časová organizácia pre všetkých jednoduchšia, ale aj takto sa to celkom dobre dalo. Ak by sme šli sami a mali by sme sa striedať len ja s Viktorom v lyžovaní a pri malej, tak by nás asi porazilo .. a asi by sme si to ani veľmi neužili. Ja teda nie veľmi rada lyžujem sama.

Na druhej strane treba povedať, že by sme to mali oveľa "ťažšie", keby sme šli na nejakú obyčajnú chatu, kde by neboli tie zábavky pre deti, pretože Sáru veci dlho nebavia. A brať so sebou nejak veľa hračiek tiež nie vždy prichádza do úvahy. Takže ak sa takto niekam chystáte, určite odporúčam, aby ste si vyberali family friendly hotel. Myslím, že na Slovensku takéto podmienky spĺňa napríklad Hotel Sitno.

Na záver vám ešte poviem, čo som jej nabalila. Snažila som sa nebrať veľa zbytočných vecí, byť však pripravená na všetky možné situácie.

Oblečenie na von: Ako "outerwear" sme Sáre zobrali jednu nepremokavú kombinézu a jednu takú plyšovú - macka, ako to voláme. Počasie bolo naozaj rôzne, jeden deň mínus 6 a mokrý sneh a druhý deň 5 nad nulou a slniečko. Preto som chcela mať alternatívy, ťahať s nami viac ako po jednom z každého druhu overalu mi prišlo zbytočne. Brala som aj zimnú bundu, tú sme však nevyužili ani raz. Na "medveďovi" je fajn, že má aj zabudované rukavice, takže sme jej ich mohli kedykoľvek natiahnuť cez rúčky. K druhej kombinéze síce rukavice (odopínateľné) máme, no tie som zabudla v Bratislave a tak musela mať keď tak ruky vo fusaku. Samozrejme, brali sme aj 3 čapičky (tenkú, hrubú a zaväzovaciu pod bradou).

Oblečenie na hotel: Keďže som nevedela, koľko stupňov bude na hoteli, brala som všetko možné. Bodyčka s dlhým, aj krátkym rukávom, vždy po 3-4 kusy. Zobrala som ako pančušky, tak aj tepláky a asi dvoje "pyžamové gate", teda tepláky s uzatvorenou špičkou, keďže Sára stráca ponožky kade chodí. Nakoniec sme využili len tie s krátkym rukávom, keďže vnútri v hoteli bolo naozaj (pre nás) strašné teplo. Doma máme okolo 22 stupňov a to je viac než dosť, takže čokoľvek nad znamená, že sa potíme. Okrem toho sme brali asi tri svetríky, ale v podstate toľko len preto, že má tendenciu si všetko zabryndať.

Spanie: Pri spaní som si nebola asi najviac istá a tak som brala dve tenké a dve hrubé alternatívy. Nakoniec spávala v tenkých dupačkách, ale aj v tých jej bolo niekedy teplo a keby som mala so sebou viac bodies s krátkym rukávom, asi by spávala v nich. Sára je totiž zvyknutá spávať pri 18-20 stupňoch už od narodenia, kedy sme spávali vo vyklimatizovanej miestnosti.

Čo sa týka spania, brali sme so sebou aj hniezdo (XXL) a perinku z domu. Pre istotu. Hlavne na hniezde som trvala, keďže je naň zvyknutá a vďaka nemu spáva zas lepšie, ako spávala pred časom.

Zobrali sme aj kočík, čo spätne hodnotím ako zbytočnosť. Vedeli sme, že si budeme môcť požičať sánky, takže na von nebol treba, ale Viktor ho chcel vziať pre istotu, že keby v ňom zaspala počas večere, alebo také niečo .. čo teda v konečnom dôsledku nehrozilo, haha. Kočík ostal celý čas nedotknutý na izbe.

Na plávanie sme zobrali plienky do vody & plavky. Samozrejme, brali sme aj prebaľovacie podložky, plienky, krémiky, vlhčené utierky a proste klasiku, ktorú so sebou musíme ťahať všade.

Nakúpili sme aj hotové príkrmy, ktoré nám nakoniec nebolo veľmi treba, pretože Sára vyjedala najmä od nás - parenú zeleninu, pečivo, ovocie. Okrem toho hotel ponúkal aj Hipp ovocné kašičky, takže sme jej sem-tam nejakú zobrali a skúsili ju z nej nakŕmiť, no ona je tuším skôr na tuhšiu stravu, ako kašovitú.

Brali sme so sebou samozrejme aj hračky - jednu takú tú hulákaciu, spievaciu a ostatné nejaké hrkálky a veci, ktoré by ju mohli zabaviť aj pri stole, v sánkach a tak.

Nezabudli sme ani na vitamíny, pre istotu som brala aj Sinupret, Libenar do nosa, paralen čípky na zníženie teploty a teplomer.

Hmm, no myslím, že som zhrnula všetko. Aspoň dúfam. To bude teda z mojej strany všetko. Snáď sa vám páči aj takýto typ článkov. Ja samozrejme radšej píšem tie "emotívne", no z času na čas je fajn to osviežiť niečím užitočným a informatívnym pre vás.

A ak ste náhodou nevideli vlog z lyžovačky, keď tak si ho pozrite, tam tiež uvidíte, ako to vlastne na hoteli vyzeralo a čo sme mali so sebou, resp. čo Sárka nosila, ako sme ju zabávali a tak ..


A na záver pripájam aj pár fotiek: 
















PS: A kým sa niekto stihne zvedavo vypytovať na to, čo má Sára na ruke - je to hemangióm. 

1

February 14, 2019

BLOGERSKÉ SPOLUPRÁCE - OPAČNÁ STRANA MINCE


Foto: Alex Kiňová

Ahojte. Pred pár mesiacmi som zverejnila jeden z najnavštevovanejších článkov u mňa na blogu - ako (ne)spolupracovať s blogermi. Tento post by mal viac-menej slúžiť ako taký návod pre firmy, ktoré by radi nadviazali spoluprácu s niekým z nás. Vymenovala som v ňom najčastejšie chyby, ktoré firmy pri spoluprácach s influencermi a blogermi robia a poradila, ako to robiť správne. K napísaniu ma inšpirovali osobné skúsenosti, ktoré som po rokoch v online priestore nazbierala. 

Dnes som sa rozhodla na tému spoluprác pozrieť z toho druhého pohľadu, k čomu ma zas inšpirovala taká menšia "kauza" z instagramu, týkajúca sa pár blogeriek a značky Yves Rocher. Keďže s touto značkou spolupracujem aj ja a taktiež, ako v prípade väčšiny "dotknutých" dievčat, ide o bartrovú (neplatenú) spoluprácu, chcem sa k téme vyjadriť aj z môjho pohľadu, ktorý je iný, ako ten ich. Nepovedala by som, že som na strane firmy, skôr by som to nazvala, že sa na to snažím pozerať objektívne a triezvo.

"Kauza" microinfluencers vs. Yves Rocher

Najprv vám objasním, o čo presne ide. Všetko sa začalo v stories u jednej beauty blogerky, ktorej názor zdieľali viaceré slečny. Tak som sa teda pozrela, o čo ide. Z toho, ako som to pochopila, išlo o ten typ spolupráce, ktorý mám so značkou Yves Rocher aj ja už niečo vyše roka. 

Oslovili ma s otázkou, či by som mala záujem otestovať ich nový produkt, konkrétne to bol koncentrovaný sprchový gél. Spracovanie "recenzie", ako aj to, či ju budem zdieľať na mojich sociálnych sieťach, bolo od začiatku na mne. Rozhodla som sa príspevok publikovať na svojom instagrame, za čo som od značky dostala poďakovanie a návrh na pokračovanie spolupráce. 

Odvtedy som od tejto značky dostala viacero balíčkov (Vianočný, Valentínsky, rôzne novinky), rozhodne však nie všetky, ktoré rozposielali, ale nikdy som to nejak neriešila. Jasné, možno som sa spýtala nejakej inej kamarátky blogerky, či balíček dostala, ale to je tak všetko. Brala som to tak, že barter je barter a teda je na firme, čo a kedy mi pošle a takisto na druhej strane ostáva na mne, či sa o môj názor s vami podelím, alebo nie a akou formou to spravím. 

A v čom teda niektoré blogerky videli problém?

V tom, že napriek dlhodobej spolupráci s touto firmou a pravidelnému dostávaniu balíkov zrazu balíky prestali dostávať. Keď sa kvôli tomu firme ozvali, nedostali najprv žiadnu odpoveď, potom im bolo oznámené, že firma momentálne rozšírila "pool" influencerov, s ktorými spolupracuje, ale produktov "na rozdávanie" majú stále rovnako a preto už neposielajú balíčky každému, s kým kedy spolupracovali. Toto bol "the main point" toho, čo bol teda problém v očiach blogeriek. Spomínalo sa však aj to, že teda nie je korektné, keď firma neoznámi ukončenie spolupráce a ako príklad bolo uvedené: "Prídete jedno ráno do práce, ktorú robíte zadarmo a vy si zrazu nájdete vymenený zámok." A teda ešte bolo prízvukované to, že spracovanie jedného článku trvá aj tri hodiny a z produktu sa človek nenaje. 

Toto je v skratke to, čo bolo zdieľané, s čím kopec dievčat súhlasilo, no ja naopak nie. Ešte raz zdôrazňujem, že neviem, akú presne dohodu mali konkrétne blogerky so značkou, takže môj názor na danú problematiku môžem odvíjať jedine od toho, akú dohodu som mala ja a pár ďalších blogeriek, s ktorými som sa o tom rozprávala. 

Skúsme sa na to pozrieť zo strany firmy, ktorá takto spolupracuje s blogermi. Teraz nehovorím o Yves Rocher konkrétne, ale celkovo ako to asi funguje vo väčšine firiem. Má určitý počet produktov na spolupráce, ako aj určitý dodatočný budget, ktorý môže využiť na PR. Dajme tomu, že tento budget rozdelí na dve skupiny - organizovanie eventov pre blogerov a spoluprácu prostredníctvom social media. Balíčkov má dajme tomu 15. Čo sa firme oplatí viac? Poslať balíčky 15 blogerkám, ktoré majú v priemere okolo 2000 sledovateľov a zasiahnuť tak max. 30000  ľudí, alebo zaplatiť 5 influencerom za to, že odpromujú tieto balíčky na svojich sieťach, pričom majú v priemere 15000 sledovateľov? Čiže dokopy vedia zasiahnuť cca 75000 ľudí.  A zvyšných 10 balíčkov poslať blogerkám na bartrovú spoluprácu? Myslím, že je jasné, čo je výhodnejšie a to naozaj zo všetkých aspektov, ako exkluzivita, počet sledovateľov, kvalita a zaručený počet príspevkov, keďže to všetko sa väčšinou pri platených spoluprácach dohaduje. Viac k tomuto píšem nižšie v článku. 

Ja chápem, že primárne nešlo o to, že tie balíky nechodili (aj keď, povedzme si úprimne, mnohým išlo aj o to), ale o to, že firma dievčatá neinformovala o ukončení spolupráce. Lenže toto tiež nechápem. To, že nepríde pár balíčkov predsa neznamená, že firma ukončila spoluprácu. Či? Mne keď neprišli niektoré novinky, nijak som to neriešila. A keď po čase zas nejaký balík prišiel, tak som sa potešila. Veď nemáme podpísanú žiadnu zmluvu o tom, že sú mi povinní posielať všetko - alebo vôbec niečo. Tak, ako ani nemáme podpísanú zmluvu o tom, že ja o tom čo mi pošlú budem robiť výstupy. Okrem toho, ak mám s niekým bartrovú spoluprácu, ktorá sa neviaže na žiadne časové obdobie, nevidím dôvod, prečo by so mnou mala firma o ukončení spolupráce debatovať. 

No, myslím, že teraz som vám to celé objasnila a povedala svoj pohľad nad vec. Tým textom som sa nechcela nikoho dotknúť, ale ak čítate môj blog, tak viete, že rada hovorím o konkrétnych veciach a uvádzam vždy konkrétne príklady, takže ani tu som od toho neupustila. 

Teraz je však čas na trošku všeobecnejšie veci a rady z pohľadu niekoho, kto bloguje už dlhé roky, no len posledný rok to robí "profesionálne" - rozumej, má platené spolupráce a blogerinu vníma ako svoj job (popri materskej). 

VY SI STANOVUJETE PODMIENKY

Jedna vec je to, že väčšinou je to práve firma, kto osloví blogera na spoluprácu a nie naopak. Druhá vec je však to, že podmienky spolupráce si určuje bloger, alebo prípadne obe strany. V článku o tom, čo robia zle firmy som ako prvý bod uviedla, že podceňujú hodnotu nás blogerov a našej práce. Pravdou však takisto je, že svoju prácu podceňujeme veľmi často aj my. Sľubovať nejakej značke bohviekoľko výstupov na sociálnych sieťach a príspevkov na blog za barter je nezmysel či máte followerov 500, alebo 5000! Robila som to tak aj ja, až kým som si neuvedomila, že je to chyba. Osobne by som za barter už nesľubovala nič a už vôbec nie veľkým firmám! Do takejto spolupráce idem len vtedy, keď nemám podmienku o produkte nič písať. Ak budem spokojná a budem sa chcieť o skúsenosť/produkt podeliť so sledovateľmi, tak to spravím. Ale zaväzovať sa určite nebudem. Ja dávam firmám, ktoré so mnou chcú bartrovo spolupracovať, vždy na výber. 

DAJTE FIRME NA VÝBER

Barter - je kompletne na mne, či sa o produkte niekde zmienim, alebo platená spolupráca - konkrétny počet & forma postov. Ak s vami chcú spolupracovať, určite sa na niečom dohodnete. Ak náhodou neviete, akým spôsobom tieto možnosti odprezentovať, rada vám pomôžem. Ja vždy slušne vysvetlím, že vzhľadom na to, že ma blog/instagram čiastočne živí a mám naňho len určité množstvo času, tak si delím príspevky na (napríklad) 50% osobné veci, ktoré nemajú so spoluprácami nič spoločné, 40% platené spolupráce, 10% bartrové spolupráce. A preto sa pri bartrových sama rozhodujem, či sa o produkte zmienim a ako. Samozrejme, toto je len jeden z príkladov, ako sa to dá robiť a je úplne na vás, ako to pojmete. Každopádne, jedno je isté - mali by ste dať firmám na výber, ak máte o spoluprácu záujem, ale nechcete "robiť zadarmo/za produkty". 

TVORTE KVALITNÝ OBSAH

Keď už sa rozhodnete, že idete vytvoriť nejaký príspevok do spolupráce, overte si, čo presne klient očakáva (ak sa jedná o platenú spoluprácu). Malo by to byť presne uvedené v zmluve. Dajte si na spoluprácach záležať minimálne tak, ako na mimospolupracovných postoch. Krásnym príkladom toho, ako sa to robí, je podľa mňa Ivanka (Sweetladylollipop), alebo Lenka (TheStylemon). To isté platí pri bartroch. Ak už sa rozhodnete, že venujete aj takejto spolupráci nejaký post, dajte si na ňom záležať. Možno sa bude klientovi tak páčiť, že vás v budúcnosti osloví na platenú spoluprácu, alebo s ňou bude súhlasiť, ak mu ju navrhnete vy. Vaša tvorba je vaše portfólio, ktoré prezentujete pri každej ďalšej spolupráci a kvalita automaticky zvyšuje vašu hodnotu. Toto je niečo, na čom musím aj ja sama zapracovať. Teóriu síce ovládam, ale prax dosť pokulháva, čo si uvedomujem, ale každou novou spoluprácou sa snažím zlepšovať, inšpirujem sa inými, skúsenejšími blogerkami a mám dojem, že to pomaly, ale isto, prináša ovocie, ako sa hovorí. 

NEPRECEŇUJTE SA 

Tak, ako sa mnohé blogerky podceňujú a berú každú spoluprácu, len aby mali produkt zadarmo, tak sa mnohé preceňujú. Sama viem, že je veľmi ťažké zhodnotiť svoj profil objektívne, no existujú rôzne tooly, ktoré vám s tým radi pomôžu. Napríklad na influencermarketinghub si môžete vypočítať, akú hodnotu majú vaše posty. Od toho sa potom viete odvíjať aj čo sa týka ceny stories, alebo postov na blogu. Ja osobne sa riadim cca týmto plus tým, či sa jedná o dlhodobú, alebo krátkodobú spoluprácu a takisto tým, koľko času mi príprava postov zaberie. Článok na blog je samozrejme drahší, ako post na instagrame napriek tomu, že sa k nemu pravdepodobne dostane menej ľudí. Pri tomto bode by som rada upozornila na to, že si musíte uvedomiť, koľko ľudí vidí reálne jeden váš príspevok. Všetko sa dozviete v instagramových štatistikách. Neriaďte sa len počtom followerov, ale skôr tým, koľko ľudí lajkuje a komentuje vaše príspevky. Koľko ľudí vám už napísalo, že si na vaše odporúčanie kúpilo produkt? Tu by som sa opäť vrátila aj ku "kauze YR". Je to celosvetová firma, ktorá spolupracuje aj v rámci Slovenska s influencermi, ktorí majú desiatky tisíc sledovateľov. Preto napríklad ja, ktorá mám niečo okolo 6000 sledovateľov neočakávam, že mi budú posielať každú jednu novinku a nejde mi do hlavy, ako to môže očakávať niekto, to má tých sledovateľov a engagement ako taký ešte oveľa nižší. Nikdy by ma nenapadlo takejto firme písať, prečo mi neposlala balík a či mi pošle ďalší .. ale to som možno len ja. Každopádne, ak chcete, aby vám tie balíky posielali, buďte proaktívni a ponúknite niečo na výmenu. Treba si uvedomiť aj to, že je kopec (napríklad beauty) blogov, kde si autorka kupuje všetky produkty sama a recenzuje ich. To je práca zadarmo, resp. hobby, ktoré dokáže zabrať rovnako času, ako práca a preto nárokovanie si na balíčky zadarmo len za to, že o nich automaticky napíšete článok, nie je vždy úplne na mieste. 

BUĎTE PROAKTÍVNI

Ak to robíte len kvôli produktom zadarmo, tak asi nepochodíte. Ak to robíte preto, že vás baví testovanie a následné recenzovanie, tak vlastne spolupráce nepotrebujete, ale samozrejme potešia. V takomto prípade by som určite odporúčala, aby ste z času na čas proaktívne oslovili značky na spoluprácu aj vy. Znie to desivo, že? Ja som to spravila asi trikrát a prvýkrát ma to stálo naozaj veľmi veľa sebazapretia. Sú však značky, ktoré chcem vyskúšať, alebo sú moje srdcovky a chcela by som pre nich vytvárať kvalitný obsah. Takto som napísala napríklad značke Curapil, keď mi po pôrode masívne začali vypadávať vlasy a vznikla z toho platená spolupráca. Vidíte? Dá sa to. Ale tak, ako platí pri firmách, že nás majú vhodne osloviť (viac v tomto poste), tak to platí aj opačne. Od známych, ktoré spravujú instagramy rôznym značkám som sa dozvedela, že je kopec "blogeriek" (áno, naschvál to píšem v úvodzovkách), ktoré vypisujú značkám, že chcú "propagovať ich produkt". Nemajú ani 1000 followerov, čo by v podstate nemusel byť až taký problém, ak tvoria kvalitný obsah. Problémom však je, že ten obsah pri takýchto ľuďoch zväčša kvalitný nie je (česť výnimkám) a časť followerov je veľmi často nakúpená.

SPRAVTE SI PREHĽAD A ZAUJMITE

Tak, ako by mala mať firma aspoň zbežný prehľad o tom kto ste, čo ste a o čom píšete, tak by ste ten prehľad mali mať aj vy. Napísať správu v znení: "Dobrý deň, zaujali ma vaše produkty a chcela by som ich spropagovať" je rovnako odveci, ako keď firma píše 100 blogerkám hromadnú správu a čaká, ktorá sa chytí. Preboha, veď majme nejakú úroveň! Napíšte, čím vás produkty zaujali, prečo by ste ich chceli propagovať, čo môžete ponúknuť a prečo ste vy tá pravá, koho by si mala firma na spoluprácu vybrať. Ak po spolupráci naozaj veľmi túžite, pripravte si krátku prezentáciu, v ktorej vysvetlíte, prečo by mala firma spolupracovať práve s vami. A nikdy nezaškodí mať v talóne aj portfólio predchádzajúcich spoluprác (čo mi pripomína, že by som svoje mala konečne dokončiť).

MAJTE ZDRAVÉ SEBAVEDOMIE

To sa možno ľahko píše, ale ťažšie praktikuje. Pre každého totiž pojem "zdravé sebavedomie" znamená niečo iné. Ono to vlastne súvisí priamo aj s bodom - nepreceňujte sa. Ale zároveň sa nepodceňujte. Čo mne osobne pomohlo zistiť vlastnú cenu a uvedomiť si, aká je moja hodnota, boli v prvom rade skúsenosti a názory iných ľudí s branže. No a last but not least - zistite, ako viete zaujať a predať to, čo ponúkate. Tvorte s nadšením, ale na úrovni, dajte si na postoch záležať a vaša námaha časom neostane nepovšimnutá. Keď som napísala "majte zdravé sebavedomie", myslela som práve na tú časť vyššie spomínanej "kauzy", v ktorej išlo o to, že firma by mala pri ukončení spolupráce napísať blogerke ďakovný email. Samozrejme, že niečo také by asi potešilo, ale že by to bol (a mal byť) štandard? Ja osobne si neprídem až tak dôležitá, aby som vyžadovala od firiem, s ktorými spolupracujem, aby mi posielali poďakovanie za vykonanú prácu a oznámenie o tom, že spoluprácu ukončujú. Ak mám barter, tak "ohodnotením" mojej práce je predsa produkt. Ak mám platenú spoluprácu, ohodnotenie je finančné. Žiadne dodatočné ďakovačky nepotrebujem. A úprimne, je aj na nás, či si s danou firmou budujeme nejaký vzťah, alebo nie. Osobne by ma zaujímalo, koľko s tých blogeriek, ktoré sa sťažovali, napísali značke poďakovanie, keď im prišli produkty? Stavím sa, že ich nebolo veľa ..

UVEDOMTE SI VAŠU PRIDANÚ HODNOTU 

Každý z nás má čo ponúknuť. Treba si však uvedomiť, čo je vlastne to, čo ponúkame firmám pri spoluprácach. V "kauze YR" bolo spomenuté, že "firmy potrebujú nás, nie my ich". Dovolím si oponovať a v tomto názore ma backupuje aj Lenka z blogu TheStylemon. Sama to pozná z oboch strán a ako hovorí, firmy nás nepotrebujú. Najmä nás, "influencerov" s menej ako 10.000 sledovateľmi, naozaj vôbec nepotrebujú. My im totiž neponúkame nejakú "exposure", ktorú by bez nás nemali, častokrát im spolupráce s nami neprinesú žiadnych nových kupujúcich. To, čo im ponúkame my, je kvalitný, pekný, inovatívny obsah - prezentáciu ich produktov. Dovolím si Lenku zacitovať: "Z mojej praxe na jednej aj na druhej strane si myslím, že keď bloger prezentuje značku originálne, sviežo, netuctovo, má kvalitné fotky, ktoré navyše môže firma použiť aj u seba a padne im to na úžitok a kvalitné texty s nejakou peknou myšlienkou a väčšou než #friday, tak za to si bloger môže pýtať peniaze. Bez ohľadu na to, koľko má followerov." Preto ak si jedného dňa chcete pýtať za spolupráce peniažky, mali by ste sa snažiť aj pri bartroch, aj pri nebartroch (teda postoch, kedy si produkty zakúpite sami). Pretože to, že si do stories na instagrame odfotíte produkt a tým to hasne, nepomôžete ani firme, ani vašim sledovateľom a v konečnom dôsledku ani sebe.

SPRÁVAJTE SA NA ÚROVNI, DODRŽIAVAJTE DOHODY

Last but not least - buďme slušní. Na instagrame som sa pýtala, či má ešte niekto k tejto téme čo dodať a prišiel mi do inboxu názor, že veľa blogerov sa správa arogantne a že sú to často práve micro influenceri. Začína sa to už pri e-mailoch, kde nevedia ani poriadne pozdraviť a profesionálne komunikovať. Býva problém aj s dodržiavaním dohôd. Priznám sa, že aj ja som sa s takýmto prístupom už stretla a mrzí ma, že niektorí ľudia takto "reprezentujú" blogerky ako také. Pokiaľ daná firma spolupracuje s blogerkou prvýkrát a narazí rovno na arogantný prístup, kde sa blogerka správa ako rozmaznaná hviezdička, verím, že druhýkrát si veľmi dobre rozmyslí, či bude spolupracovať s blogerkou, alebo vrazí budget do inej formy reklamy. Osobne sa snažím vždy komunikovať profesionálne, resp. vždy sa prispôsobiť klientovi. Ak je jeho komunikácia skôr voľnejšia, priateľského rázu, tak tak komunikujem tiež, ak mi vyká a podpisuje sa priezviskom, tiež komunikujem týmto spôsobom. Toto sú pre niekoho možno maličkosti, ale verte mi, že dokážu spraviť svoje. 

Som si istá, že by som vám toho mohla poradiť viac, ale toto sú také najdôležitejšie veci, ktoré ma nateraz napadli. Verím, že tento článok niekomu niečo dá a že najmä novším blogerkám dokáže aspoň trochu pomôcť. Ako možno viete, ja sa blogovaniu venujem už zopár rokov a aj napriek tomu, ako dlho to robím, stále robím veľa chýb a je kopec vecí, v ktorých sa musím zlepšiť, aj čo sa týka spoluprác. Snažím sa však vzhliadať k blogerom, ktorí ma inšpirujú a brať si z nich príklad. Medzi nich patria napríklad TheStylemon, Styleofbecca, Sweetladylollipop, Sisakr, Lucypug, Doubletrouble.sk a Michala Grešková. Menujem ich tu preto, aby ste si vedeli pozrieť ich profily (a blogy) a aby ste pochopili, o čom hovorím.Veľmi sa mi páči ich práca, spôsob, akým tvoria obsah aj v rámci spoluprác, ale aj mimo nich a rada sa od nich učím.

7

February 7, 2019

DOUBLE STANDARD


Double standard. To ma prvé napadá pri tom, nad čím práve rozmýšľam. A nerozmýšľam nad tým len teraz, rozmýšľala som nad tým už veľakrát. Čo to teda je? Well, zamýšľam sa nad minulým rokom a nad pár situáciami, ktoré sa udiali, ktoré mi ublížili a ja som o nich niekedy priamo, niekedy nepriamo, napísala na blogu. A časom začala prichádzať otázka, či mu to nevadí. Myslím Viktora. Cudzí, ale aj naši známi sa ma pýtali, či mu nevadí, že o ňom píšem. V skutočnosti som síce nepísala o ňom, ale o mojich pocitoch, ktoré som sa vám však snažila priblížiť na základe konkrétnych situácií, aby ste mali lepšiu predstavu prečo toto a prečo hento .. jednoducho, aby to bolo zrozumiteľnejšie. Pretože sama neznášam, keď si čítam článok nejakej inej blogerky o jej pocitoch a stavoch, ale je tak nekonkrétny, že vlastne ani neviem, o čom píše a celé to pre mňa stráca akýsi .. zmysel. Asi nie som veľmi na také tie abstraktné veci .. Keď sa ma to ľudia začali pýtať, spýtala som sa ho na to, pretože sme sa o tom predtým nikdy nerozprávali. Povedal, že on si to nečíta a je mu to jedno. 

Okay .. síce som nebola stotožnená s tým, že si to nečíta, ale aspoň mu to nevadí. Mimochodom, stotožnená som s tým nebola preto, že si myslím, že veľa vecí by mu to možno objasnilo, pretože som vlastne komunikovala svoje pocity a mohol si ich v kľude prečítať, aj s nejakým odôvodnením .. možno by ma lepšie pochopil, ako keď sme to riešili rozhovorom. Lebo keď som tie pocity podávala priamo jemu, nebolo to rozhodne s kľudom a potichu .. som proste emočná bytosť a niekedy to zo mňa proste vyjde úplne “raw”. 

A práve preto som chodila dvakrát k psychológovi a neskôr som sa začala filtrovať práve prostredníctvom blogu .. naozaj mi to pomáhalo, aj keď je to pre niekoho len ťažko uveriteľné. A podľa toho, čo mi písali mnohí, alebo skôr mnohé z vás, to pomáhalo aj vám a to ma motivovalo písať ďalej. Každý máme svoj spôsob ako veci spracovávame, niekto ide na pohárik, niekto na tréning, niekto si potrebuje zakričať a niekto sa potrebuje vypísať, dať to von. Ja veľmi kričať nechcem, aj keď je to môj základný pud, takže sa snažím písať. V predchádzajúcich vzťahoch som pri hádkach kričala, lebo to mi je najprirodzenejšie, ale kvôli nemu som sa to snažila obmedziť a komunikovať inak. Viktor je totiž extrémne nekonfliktný človek a aj úplne basic výmena názorov mu pripadá ako hádka. 

Časom som začala cítiť, že sa niečo zmenilo. Nepáčilo sa mu, že o ňom píšem .. lebo to bral tak, že píšem o ňom. Že vlastne píšem preto, aby som sa naňho posťažovala. Moc som tomuto názoru nerozumela, lebo keď si človek prečíta celé posty a má trochu rozumu (a nieje zaujatý), tak tie články chápe tak, ako sú myslené. Nevníma jeho ako “toho zlého” a mňa ako “obeť”, ale chápe to tak, ako to je - sme úplne normálny pár, ktorý má občas úplne normálne nezhody, zažíva obrovské zmeny v živote a aj napriek tomu, že to vie byť niekedy náročné, tak sa miluje. Najviac. A jeden z nás o tom, čo prežíva, aj píše. 

Potom som pochopila - začali sa ho na to vypytovať naši spoloční, alebo jeho známi. Nevadí ti toto? A hento? A on si samozrejme prečítal len tie pasáže, v ktorých napríklad píšem o tom, aké jeho činy sa mi nepáčili počas tehotenstva. Pritom v článku išlo o úplne niečo iné a to, čo robil, som spomenula len okrajovo. A okrem toho odseku tam bolo ďalších 5 s ďalšími situáciami a dôvodmi na to, prečo som sa cítila tak, ako som sa cítila. Samozrejme, predo mnou nikto nič nepovedal, ešte mi niekto občas aj napísal, že to chápe a že tiež sa tak niekedy cíti a potom pred ním sa (predpokladám) tvárili, aká som ja hrozná a čo to píšem. Pritom som len opisovala to, čo sa naozaj dialo. Z môjho pohľadu. Ktorý samozrejme nikdy nebude objektívny, ale to je snáď každému jasné, nie? 

Každopádne, vysvetlila som mu, že nepíšem len to negatívne, ale aj to pozitívne .. ale keďže on si nečítal všetko, ale len úryvky, ktoré mu niekto posunul vykopírované, tak to samozrejme nevedel .. 

Ako možno viete, raz som sa neudržala a po istom incidente ešte v starom byte som natočila video, kde som rozprávala o téme, ktorá trápi viaceré z nás - kamaráti vs rodina. Viem, že to neriešim len ja a preto som považovala za dôležité vyjadriť sa k tomu. Bolo to niečo, čo ma trápilo naozaj dlhodobo, ale veľmi som sa zdráhala túto tému otvoriť. Predsa len .. nechcela som mať napäté vzťahy a už vôbec som nechcela stavať Viktora do pozície, aby si musel vybrať jedno, alebo druhé. Vždy som svoj hnev radšej orientovala na Viktora a nie na jeho kamarátov, pretože predsa len .. on by im mal vedieť vysvetliť, keď je niečo cez čiaru, nikto od nich nečaká, že si to domyslia sami. Kým mi nepraskli nervy. Kým sa nestalo niečo, čo sa ma už dotýkalo naozaj veľmi a ako nevyspatá matka 3 mesačného dieťaťa som si proste potrebovala dupnúť, povedať svoj názor konečne nahlas a doslova sa “slovne vyzvracať” z toho, čo som v sebe dusila už veľmi dlhú dobu. Teda, nedusila som to tak úplne, občas som to načrtla či už im, alebo Viktorovi, ale pochopenia som sa veru nedočkala. Vlastne, nie len pochopenia, ale ani reakcie .. 

Reakcia prišla až po zverejnení videa a keďže sa snažím nerobiť ľuďom zle a učím sa uznať si chybu, tak som to video stiahla. Naozaj som nepotrebovala ďalej prilievať benzín do ohňa. Veľa ľudí z môjho okolia nechápalo, prečo som to spravila. Prečo som “spravila ústupok”, keď z opačnej strany to tak nikdy nebolo. 

Pretože som taká. Hovorili mi, že oni by to nestiahli, pretože keď už som konečne povedala veci nahlas, mala som si za nimi stáť. A ja si za nimi aj stojím, ale rozhodla som sa, že takto to bude lepšie. 

Stále sa nad tým však často zamýšľam a priznám sa, že pociťujem akýsi “double standard”. Cítim krivdu. A teraz nehovorím len o konkrétnej situácii, hovorím o mnohých iných situáciách, ktoré sa stali v minulosti. Kedy som si nechala skákať po hlave mojimi kamarátmi, ale aj nekamarátmi, partnermi .. a keď som si konečne dupla a otvorila hubu, bola som ja za tú zlú. 

A zamýšľam sa nad tým, čím to je. Je to tým, že vždy držím hubu a poviem si svoje až keď si ľudia zvyknú, že si na mňa môžu dovoliť? Je to proste mnou a mojou povahou? Môžem si za to sama? Je to tým, že na začiatku som vždy benevolentná a ak mi po čase niečo začne vadiť, nikto to neberie vážne? Má to niečo spoločné s tým, že sa usmievam aj cez slzy a zo všetkého si nakoniec viem spraviť srandu, aj keď v podstate ma to trápi? 

Môže to mať niečo spoločné aj s tým, že som žena a väčšina takýchto situácií sa mi viaže k "sporom" s mužmi? Že ak mne niečo vadí, tak to znamená že “som hysterka”, “preháňam” a “robím vedu z vecí, z ktorých by som nemusela”? A ak náhodou spravím ja niečo, čím sa bránim a im to vadí, tak som hneď tá najhoršia a samozrejme som to spravila s úmyslom ublížiť? A samozrejme, opäť raz som "hysterka"? 

Naposledy som sa nad touto témou zamýšľala, keď Patra Bene postla na instastories pár poznámok o tom, čo ju trápilo a ja som sa s časťami naozaj veľmi stotožňovala. 

Citujem: "Celý život som bola na ľudí milá. Veľakrát som obetovala svoj čas, aj keď som nemala voľno, pretože som mala potrebu pomáhať." (V mojom prípade by som to nazvala skôr "vyjsť v ústrety.) "Vždy som chcela byť priateľská a nevadilo mi, ak som si spravila zo seba srandu za cenu dobrej nálady. Nikdy som sa neurazila na nikoho z môjho okolia, pretože som nechcela byť zlá. Aj keď si zo mňa niekto robil srandu, radšej som sa pousmiala a myslela si svoje, ako by som mala spätne urážať druhého a tak sa znižovať na jeho úroveň. Ak bol nejaký problém, tak som bola ticho, pretože som nechcela toho druhého dostať do blbej situácie a veľakrát som na to doplatila. A viete čo? Ľudia to zneužívali a zneužívajú doteraz. Nikto ma neberie vážne. Nikto nemá predo mnou rešpekt, pretože som ich naučila, že si na mňa môžu dovoliť a že im to nevrátim." 

Ono to ešte pokračovalo, ale pointu ste snáď pochopili. Naozaj sa s týmto veľmi stotožňujem. To, že som bývala ticho, ma dlhé roky dostávalo do stále horších a horších situácií, kým som na to raz naozaj nepríjemne nedoplatila. A ani potom som sa to nenaučila. Reálne som začala môj postoj meniť až po terapii, kedy som pochopila, že niekedy naozaj musím dávať seba a svoje názory a psychické zdravie na prvé miesto a nie stále niekoho iného, jeho komfort a spokojnosť. Znamenalo to, že som v tej dobe obmenila totálne svoj kruh kamarátov a známych a na istú dobu som sa proste musela izolovať. Mala som Viktora a okrem neho len pár ľudí. Slovo pár je možno až príliš obšírne. 

V poslednej dobe ma veľmi prekvapilo, že ma mnohí z vás vnímajú ako človeka, ktorý vie veci povedať na rovinu a pomenovať ich také, aké sú. Dlhé roky som to nevedela, nedokázala som si zastať samú seba a stále som čakala, že to spraví niekto za mňa. Dokonca aj od Viktora som čakala, že on si ma bude zastávať, keď to budem potrebovať. Až počas tehotenstva som pochopila, že musím byť ja tá, kto sa postaví a povie si svoje. Aj keď je to niekedy mne samej nepríjemné, som v menšine a ľudia, ktorých sa to týka sa poväčšine tvária, aká som hrozná, že to robím .. 

Ale ja sa pýtam samej seba .. prečo je okay robiť niečo, čo niekomu inému vadí, ale nie je okay, keď o tom ten človek následne hovorí? Prečo je okay ubližovať niekomu stále dookola, ale už nie je okay, keď ten človek verejne povie, že mu to ubližuje? 

Až keď o niektorých veciach hovorím, zisťujem, že nie som jediná, komu to vadí. Keby som to nerobila, keby som o tom nepísala a počúvala len ľudí z okolia, asi by som sa zbláznila, pretože by som si prišla, že som jediná so svojím názorom a cítila by som sa divná. Takto, vďaka tomu, že svoje pocity s niekým zdieľam mám potvrdenie, že divná nie som a že je to okay. A aj keby som bola jediná .. sú to moje pocity a nie sú vymyslené. Sú skutočné a opisujem ich tak, ako ich cítim. 

Príde mi to celé také .. smutné a zároveň úsmevné. Vďaka práve tým článkom na blogu som si uvedomila, prečo toľko ľudí o svojich problémoch a o tom, čo im vadí, mlčí. Lebo ostatní to majú tendenciu spochybňovať, zosmiešňovať, zľahčovať. Hneď si nájdu príklad niekoho, komu to nevadí a hovoria “aha pozri, prečo tebe to vadí, keď jej/jemu to nevadí”? Well, pretože každý sme iný. A možno to aj vadí, len to ten človek nevie povedať nahlas, lebo vie, že aj tak nebude vypočutý, alebo pochopený. 

A týmto by som chcela apelovať na všetkých, ktorí o svojich problémoch nehovoria, lebo “sa to nemá”, alebo preto, lebo majú pocit, že je to zbytočné. Ak si neotvoríte ústa, nič sa nezmení. My sme si prešli veľmi ťažkým obdobím aj preto, že ja som sa cítila nepochopená, nevypočutá, ignorovaná a opustená, ale aj preto, že mi môj partner nevedel na rovinu povedať, keď jemu niečo vadilo. A len to, že sme si to vyrozprávali (viacfázovo, veľakrát a obsiahlo) nás posunulo ďalej. 

Posunulo to náš vzťah na vyšší level. Taký, v ktorom sa cítim oveľa istejšie, ako predtým. Je v ňom viac rešpektu, porozumenia a konečne aj komunikácie. 

A takisto apelujem na všetkých, ktorým sa niekto s niečím zverí, aby sa ho snažili pochopiť. Možno sa my sami tak necítime, možno sú pre nás tie pocity, alebo reakcie, nepochopiteľné. Ale to neznamená, že pocity toho človeka sú neopodstatnené a sú vymyslené, alebo čo. Preto sa prosím pokúsme vcítiť do toho druhého a aj keď sa nám to nepodarí, akceptujme ho a jeho pocity a prispôsobme tomu naše správanie. 

Týmto apelujem samozrejme aj na seba, pretože takisto mi niekedy chýba empatia. Ak sa budeme správať bezočivo a nepripustíme si city a pocity iných ľudí, kam sa tak naša spoločnosť dostane? Aké budú medziľudské vzťahy? Kde bude mať miesto rešpekt, pokora, porozumenie? 

A ak ste sa v tomto článku našli, tak verte, že nič z toho, čo som napísala, nemyslím zle. Snažte sa prosím zabudnúť na chvíľu na svoje ego a čítajte s porozumením a s otvorenou mysľou aj iným názorom, ako sú tie vaše.
1

February 3, 2019

AKO SA MENÍ VZŤAH PO PÔRODE


Ak je nejaká otázka, ktorá sa neustále opakuje či už robím livestream, alebo vám dám možnosť spýtať sa ma niečo na instagrame, je to táto: "Ako presne sa zmenil váš vzťah po narodení Sáry?". Priznám sa, že nie vždy viem, ako na ňu odpovedať. Odpoveď na ňu by musela byť tak dlhá a komplexná, že by sa vám ju nakoniec ani nechcelo čítať .. a mne sa vám to vlastne ani nechce vysvetľovať. Ono to tak úplne nie je až tak o zmene alebo o zmene po narodení Sáry, skôr o prioritách, osobnom nastavení, očakávaniach, zlyhanej komunikácii. A u nás to začala už počas tehotenstva, jej narodenie zas až takú šarapatu nenarobilo. 

Skúsim vám to trochu objasniť, pretože mi je jasné, že ak ešte nie ste rodičmi, alebo ste to mali s partnerom nastavené inak, tak to pre vás môže byť nepochopiteľné. Podobne, ako bolo moje nastavenie a moje nároky nepochopiteľné pre Viktora. Skúsim vám najprv popísať, ako to u nás vyzralo pred tým, ako som otehotnela, aby som vám trochu objasnila situáciu. 

Pracovali sme z domu, ja som popri som aj blogovala. Viktor chodil 3x do týždňa do posilky, v štvrtky robil trénera v Rakúsku a chodievala som tam s ním. Chodievali sme si sadnúť na vodnú fajku, alebo sme si ju spravili doma a občas sme si spolu dali pohár Whiskey. Sem-tam sme sa išli najesť, alebo sme si boli zahrať bedminton. Mala som však aj obdobia, kedy som fajčenie vodnej fajky obmedzila a už vtedy v podstate vznikali situácie, kedy sme sa doťahovali, pretože som chcela aj od neho, aby to trochu obmedzil. On to obmedziť nechcel a časom to spojil aj s hraním playstation s kamarátmi .. po čase som pochopila, že radikálne odstavenie chodenia si sadnúť s ním a s jeho kamarátmi, ako aj fajčenia vodnej doma, nám vôbec nesprospieva, pretože sa kvôli tomu hádame a tak sme sa zas viac-menej vrátili do starých koľají. Alkohol som vysadila niekedy koncom júla/začiatkom augusta 2017, pretože mi proste nerobil dobre. To samozrejme nebol problém tak ako vodná, veď aspoň bol vždy nejaký šofér, ak sa náhodou niekam išlo. Asi si viete predstaviť, akým tónom by som povedala tú poslednú vetu. 

Potom som otehotnela. Ešte stále sme obaja pracovali, ja som popri tom blogovala, aj keď v prvých mesiacoch menej, pretože som sa cítila nesmierne vyčerpaná. Musela som prestať chodiť na bedminton, vodné som doma samozrejme okamžite zatrhla, chodiť si sadnúť som nemohla, takže nám ostalo občasné kino a "dining out". Samozrejme, maximálne cez víkendy, pretože ak ste si spočítali tú posilku, tréningy a večery s kamarátmi, tak vám asi došlo, že veľa spoločných večerov/poobedí sme po práci nemali. Ďalšia vec bola tá, že sme bývali v rovnakom dome s jedným z Viktorových kamarátov a tak mal vždy po ruke únik na vodnú, Fifu a pohárik whiskey. A ja som sa z toho išla zblázniť, pretože niekedy tam naozaj chodil aj trikrát do týždňa a domov sa vracal okolo 23 večer. 

Pre mňa to bola obrovská zmena, preňho všetko fungovalo tak, ako predtým. Len tie veci, ktoré sme predtým robievali spolu, robil teraz sám. A asi mu to aj vyhovovalo, pretože moje tehotenské hormóny úradovali v plnom nasadení. Bývala som vyčerpaná, nahnevali ma aj maličkosti a nedokázala som sa s ním normálne rozprávať, pretože som nechcela byť za hysterku. A nakoniec som vždy aj tak vybuchla a bola som presne tým, čo som sa snažila nebyť, ak nie ešte horšia. 

Ja som sa proste stala matkou v momente, kedy som otehotnela. A k tomu patrí zodpovednosť za toho tvora, ktorého nosíte v sebe a musíte sa v mnohých veciach obmedzovať. Prekvapivo mi vôbec nechýbalo to chodenie na vodné fajky, za to taký bedminton som oplakala veľakrát. No v konečnom dôsledku mi nevadilo, že to nemôžem robiť - s tým som počítala, tak to predsa má byť. Čo mi vadilo bolo, že ja som sa obmedzila, prispôsobila a Viktor nie. Ak by som teraz niečo spravila inak, tak by to bolo viac aktivít pre seba. Zatiaľ čo sa Viktor chodil zabávať s kamarátmi, ja by som chodila do wellnessu, sadnúť si s kamarátmi, s ktorými som kvôli nemu ešte začiatkom vzťahu obmedzila styk. Na manikúru, predikúru. Kľudne aj sama do kina. Vlastne, tak som raz aj bola, ale tiež len z trucu, keď sme mali ísť spolu a nakoniec išiel von. 

Každopádne, chyba bola v dvoch rovinách - že sme si neodokomunikovali naše očakávanie a predstavy dopredu a že sme si ani za behu často nevedeli vydiskutovať to, čo máme na srdci. Osobne si myslím, že odkomunikovať si také niečo dopredu, keď ste prvorodiči, sa veľmi nedá. Sama som nevedela, aká budem, ako budem veci prežívať a už od leta som sa snažila samu seba donútiť neprežívať niektoré veci tak "tragicky", nevyčítať mu všetko, čo mi vadí a radšej som už po druhýkrát vyhľadala pomoc psychológa a začala chybu v sebe a nie v ňom. Pretože obrovská časť nášho okolia ma dokázala presvedčiť o tom, že moje názory nie sú okay a že reagujem prehnane, že veci príliš prežívam .. teraz viem, že som v tom až tak sama nebola a že keby sme v okolí mali aj nejaké dievčatá a nie len jeho kamarátov, tak by som sa možno cítila úplne inak, viac pochopená a riešila by som to inak. 

Za behu sme však rozprávať tiež nevedeli. Ja som nevedela odkomunikovať jednoduchú vec a to tú, že očakávam, že sa o mňa bude trochu starať. Keď som bývala v 1. trimestri tak unavená, že som si nevládala ani navariť a radšej som sa uspala na gauči a bola som hladná, nedokázala som mu normálne vysvetliť, že by som chcela, aby mi niečo navaril a postaral sa o mňa. Radšej som mlčala a odtrpela som si to a potom stačilo, aby spravil akúkoľvek maličkosť, ktorá ma vytočila a vybuchla som. 

Poviem vám reálny príklad: Od pondelka do piatku sme pracovali, v pondelok po práci išiel do posilky, doma sa navečeral a potom odišiel na vodnú k susedovi a bol tam do dvanástej večer. V utorok sme vybehli po práci rýchlo niečo nafotiť, potom sme išli nakúpiť, proste vybavovačky. V stredu zas po práci posilka a večer k susedovi, vo štvrtok po práci do Rakúska na tréning, vrátili sme sa okolo 9 večer a zas išiel na skok zahrať si Fifu hore na štvrté. V piatok sme mali čas na seba, mal k nám len prísť jeden ďalší kamarát, ale Viktorovi že sa nikam nechce chodiť, tak že si pozrieme večer nejaký film, keď ten kamarát odíde. Prišiel k nám a o hodinu neskôr že Viktor by si teda išiel s nimi sadnúť. Snažila som si kusnúť do pery, nechcelo sa mi vyčítať mu niečo pred jeho kamarátom, keďže je jasné, na koho strane by bol, tak som proste mlčala. A čím viac som mlčala, tým vytočenejšia som bola. A akonáhle sa za nimi zabuchli dvere, spustili sa slzy. A keď prišiel o dve hodiny domov, snažila som sa zas tváriť, že pohoda, ale kým sme išli spať, tak sme sa aj tak povadili. On to vnímal ako hnev, ktorému nerozumel a ja som vedela, že hnev je len druhotná emócia, ktorej predchádza sklamanie, osamelosť. No .. a práve to som mu proste nevedela povedať. Nedokázala som mu vysvetliť, že keď máme nejaký "spor", tak to nie je o tom, že mu hovorím, že je "kokot" (s prepáčením, ale tak sme si to vysvetľovali), ale proste o tom, že sa mu snažím objasniť, ako sa cítim a prečo sa tak cítim a povedať mu, ako to môžeme do budúcna spraviť inak. Ak ja, aj on. 

Toto bol len jeden príklad, podobná situácia sa opakovala strašne často a ja som to časom začala spracovávať tak, že som o tom začala písať na blog, lebo komunikácia jeho smerom proste zlyhávala. Ja som bývala vyhrotená, on začal bývať viac vyhrotený a často sme si nič nepovedali, len sme boli obaja podráždení. A z toho dobrá komunikácia nikdy nevyplynie. Pred jeho kamarátmi som bola za hysterku, on bol pred vami niekedy za debila a tak to pokračovalo, až kým som neodišla na materskú. 

Vtedy som si konečne vedela nájsť čas na seba, konečne som si aj poriadne pospala a mám dojem, že istá časť toho napätia vo mne a vo vzťahu odišla. Okrem toho mal mesiac, kedy nerobil z domu, ale chodil do officu a tak sme si od seba trošku oddýchli a boli sme si vzácnejší. Čím bližšie bol pôrod, tým nervóznejšia som bola napríklad zo zapíjania dieťaťa a o mojich obavách som napísala aj vám, aby som to nejak vyfiltrovala a nebola zatrpknutá. Viem, že pre mnohých môj negatívny postoj k tomuto "zvyku" ostáva nepochopený, ale to mi bolo jasné už vtedy, keď som o tom písala prvýkrát. Veď práve o takých veciach často píšem .. o tých, v ktorých sa cítim nepochopená.  Tiež som sa najprv vystresovala a pripravila som sa psychicky na to, že to proste budem musieť prekusnúť a radšej som to s ním ani neprediskutovávala, ale ozval sa on sám. Vyrozprávali sme si to, povedal, že on o nič také záujem nemá, povedal že žiadne zapíjanie nebude a bolo. Vtedy som bola fakt rada, že sme si to povedali. Možno preto ma toľko škrelo, keď sa nakoniec boli predsa len ožrať v meste. Pretože my sme medzi sebou síce dohodu mali, ale svojim kamarátom už to isté čo mne povedať nevedel. Ale to už zas odbočujem od témy a vraciam sa k tomu, čo už tu dávno bolo povedané (teda napísané). 

Každopádne, príchod domov z pôrodnice pre mňa ani zďaleka nebol takým "vytriezvením", akým pre niektoré ženy býva. Pretože my sme si väčšinu tej šokovej terapie, ktorú mnohé ženy zažívajú až po pôrode, odklepali v tehotenstve a po pôrode som už bola obrnená. Jasné, nebolo mi príjemné, že akurát týždeň pred pôrodom rozbehol nový business a venoval sa mu naplno - popri full time jobe. Vlastne keď bol potom niektoré večery doma, trochu mi prekážal, pretože my so Sárou sme už mali svoju rutinu a zrazu keď tam bol on, tak mi ju narušoval. Bola som trochu aj pyšná na samú seba, že som to všetko stíhala a zvládala ľavou zadnou. Sáru, starostlivosť o seba, o domácnosť, každý večer mať navarené a upratané, blog, youtube .. Čo mi však vadilo bolo to, keď sa chodil namiesto večerov s nami doma zabávať. Snažila som sa mu objasniť to, čo tak krásne pred pár dňami na instagrame napísala Lucie Ouradová a čo ma vlastne nakoplo napísať tento článok. 

Žena si po pôrode (alebo už v tehotenstve) prechádza transformáciou. Už sa netočí všetko okolo vás, partnera, domácnosti a zábavy. Pre ženu sa to točí okolo toho všetkého, možno v niektorých prípadoch okrem zábavy, plus ešte okolo dieťaťa k tomu. A to je full time job, 24/7, nie ako práca predtým, ktorú ste mali za 8 hodín odrobenú a bol pokoj. Po pôrode sa spúšťa istý stereotyp, ktorý sa opakuje každý jeden deň. Jasné, s rôznymi obmenami, ale aj tak stereotyp. Ten stereotyp, spolu s nočným vstávaním, kojením a často bez možnosti robiť cez deň niečo, čo chete vy a len a len pre seba, dokáže byť naozaj vyčerpávajúci. To je pre mnoho mužov nepochopiteľné. Fungujú si rovnako, ako predtým. Práca, večery s kamošmi, nejaké iné hobby .. Jednoducho, v podstate v rutine žiadna zmena, okrem toho, že doma ich nečaká len žena, ale žena s dieťaťom. Zatiaľ čo pre ženu sa zmenilo všetko. Nemôže ísť nikam len tak. Všetkým výletom predchádza dlhé plánovanie, väčša ani nemá možnosť ísť niekam bez dieťaťa a jednoducho zrazu už nie sú samé. Nikdy! Už sú matkami a sú tak trochu priviazané k dieťaťu. Istým spôsobom vlastne muž a žena žijú každý v inej realite. A to dokáže byť pre vzťah náročné. Ak sa k tomu pridá neschopnosť komunikovať, máte zarobené na pekných pár hádok. Vlastne mi to pripomína obdobie, keď moja najlepšia kamarátka odišla na pol roka USA. Zatiaľ čo dovtedy sme spolu zdieľali všetko a fungovali veľmi podobne, zrazu sme zažívali úplne niečo iné, naše dni boli totálne odlišné .. a tiež sme sa vtedy strašne hádavali a doťahovali. 

Preto je podľa mňa dôležité si spolu sadnúť, ujasniť si, ako chcete fungovať a snažiť sa to dodržiavať. Robiť navzájom kompromisy. Vychádzať si v ústrety a trochu si rozdeliť úlohy - v domácnosti, okolo dieťaťa. Pretože ak budete mať každý svoju predstavu, ale navzájom si ju nepoviete a nejak ju neprispôsobíte víziám toho druhého, akurát sa sklamete. Ako sme sa sklamali my počas tehotenstva. 

Úprimne, ak to malo prísť, tak som rada, že to prišlo už vtedy. Neviem si predstaviť, že by sa táto naša kríza dostavila až vtedy, keď bola Sára na svete. Samozrejme, ani po pôrode nebolo všetko ružové, ale to množstvo rozhovorov a hádok počas tehotenstva nás mnohému naučilo. A posunulo nás to. Najprv k totálnemu dnu a po dne zas naspäť hore. 

Nehovorím, že teraz sme dokonalý pár, ktorý sa nikdy nepovadí. Ale strašne veľa sme sa o sebe za posledný rok a pol naučili. Lepšie som spoznala ja jeho, on mňa, ale aj ja samú seba a on samého seba. Ujasnili sme si, kde sú naše priority, hranice, osobnostné aj vzťahové. Dali sme si pravidlá, ktorých sa (pevne verím) obaja držíme. Oveľa otvorenejšie spolu komunikujeme. A to je podľa mňa základ budúceho úspechu. Nie len nášho, ale aj Sárinho. Neviem si predstaviť, že by sme teraz riešili také (s prepáčením) sračky, aké sme riešili počas tehotenstva. Chcem, aby sme jej išli príkladom v tom, ako mať pekný vzťah. Ako sa o vzťah správne starať, ako si prejavovať lásku, rešpekt, ako vedieť ustúpiť tomu druhému a zároveň ako si vedieť stáť za svojím, keď je to nutné. A pevne verím, že sa nám to podarí. 

Dnes som sa s Viktorom bavila o tom, že píšem tento článok a trošku sme to rozoberali aj medzi sebou. A náš rozhovor ma len utvrdil v tom, že chcem tento post publikovať. Pretože o tom, aké náročné je byť matkou, sa píše snáď všade. Aké ťažké je znášať tie neprespaté noci, rôzne fázy a tak ďalej .. Nie, nie je to vždy ľahké, ale za seba musím povedať, že je to ľahšie, ako som si predstavovala. teda zo začiatku to bolo, teraz je to zhruba na úrovni toho, ako som si vždy myslela, že to bude a to preto, že Sára je už oveľa pohyblivejšia a už si toho popri nej veľa neporobím. 

O čom sa však podľa mňa veľmi málo hovorí je to, ako vie toto všetko ovplyvniť vzťah. A nie len ako, ale hlavne prečo. Čo sú tie časté príčiny tých tehotenských/popôrodných partnerských kríz. Tak dúfam, že ak vás to v budúcnosti čaká, tak vám možno tento post pomôže .. či už cítiť sa pochopená, alebo ako sporom predísť. 

A na záver by som chcela podotknúť, že viem, že nie každého sa to týka. Poznám páry, pre ktoré to bolo naozaj jedno krásne obdobie a ešte stále je, alebo mužov, pre ktorých bolo samozrejmosťou prestať piť alkohol, akonáhle im manželka otehotnela, alebo starostlivosť 50:50 o dieťa. Tým nechcem povedať, že niekto je horší, alebo lepší. Nie každý má rovnaké možnosť a nie každému vyhovuje to isté. Len som vám možno chcela dať ku koncu nádej, že toto ťažké obdobie sa vás vlastne týkať vôbec nemusí. 
5

January 28, 2019

PREČO PLAČEŠ?


Pondelok, 3:45 ráno

Ešte nie sú ani 4. Od 23, kedy sme si ľahli, som už asi 5. krát hore a teraz pre zmenu neviem zaspať. Som nahá, pretože moje tričko bolo totálne ľadové, premočené od mlieka, náhradné je kvér cez celý byt. Mám dojem, že by som zmrzla, kým by som preňho prišla. A čo horšie, možno by sa zobudila Sára. A to už by som asi fakt mala totálny mental breakdown. Zmáčané totiž nemám len to tričko, ale aj tvár od sĺz. 

Od 23 ju mám viac-menej prisatú na mne. Každý pokus odložiť ju do postieľky končí neúspechom, buď hneď, alebo mi dopraje aspoň chvíľkovú nádej, že by tam mohla vydržať. Samozrejme, nevydrží .. Pri poslednom kojení a následnom pokuse uložiť ju mi došli nervy. Odložila som ju, vyzerala že spí. Odišla som na WC a kým som stihla spláchnuť, už bol krik. Rovnaký scénár, ako keď som ju ukladala na spanie o deviatej. Dala som jej do rúk vankúš, začala  sa s ním zabávať a bľabotať. Položila som hlavu na rám postieľky a nedokázala som udržať slzy.  Stála pri mne a brblala, čakala som už len kedy príde rev. Viktor sa jej spýtal, prečo nespí. Robí hrdinu a hovorí, že s ňou pôjde do obývačky. Odmietla som. Aj o tom sme sa včera povadili a stačili mi výčitky za to, že si dovolím pospať si, keď je s ňou on ráno hore. 

Beriem ju zas k nám a plačem. Viktor sa ma pýta, že prečo.  Moje emócie sú preňho nepochopiteľné, nič nové. Odpovedám, že preto, lebo som nevyspatá a mám ju vkuse na sebe, mám premočené tričko a nevládzem. Ževraj si asi zvykla byť pri nás a preto nechce byť v postielke. Wow, skvelá conclusion, tlieskam. Preto nemám plakať? Mám sa z toho tešiť? Pozerám prvýkrát na hodinky. 3:45. Preboha, to ešte nie sú ani 4?! Kojím. Vyzliekam si tričko po tom, čo sa sama odpojí a zisťujem, že spať na bruchu by sa v tej teraz už ľadovej handre nedalo. Že či mi má ísť pre nové. Nie, ďakujem. Už bol tíšiť psa, keď si aj ten zmyslel, že je ráno, nech si ľahne a spí. 

Sára spí. Odťahujem sa, zaujmem spaciu polohu. Na kraji postele, hlavou udriem do krabice, ale ležím. Bez fyzického kontaktu! Viktor hovorí, že sa mu nepáči, ako má Sára hlavu. Odpovedám, že nech ju napraví, ak sa mu nepáči a ak ju zobudí, nech si ju nakojí sám. Zaspí. Obaja spia. Ja nedokážem. Pod perinou mi je horko, odokrytej bez trička mi je zima. Tlačí ma vankúš. Sára dýcha moc nahlas. Len nech on nezačne chrápať, preboha! V hlave mi víri tento text. Idem na comp do obývačky spísať to? Nie, mobil stačí. Ľutujem toto rozhodnutie. Už pol hodinu ťukám tento kúsok textu. 

Oni spia, môj mozog sa odmieta zmieriť s vonkajšími vplyvmi a vypnúť. Zas sa mi chce plakať. Je mi zima na telo, na ruky zas strašne teplo. Na to, aby som sa cítila okay, to musí byť opačne. Idem si asi po to tričko. Snáď ich všetkých cestou za minimom komfortu pre seba nezobudím. Chcem ju preložiť do postieľky, ale strach z toho, že sa zobudí, je obrovský. No nič. Idem plakať a skúsiť zaspať. Alebo nie. Viktor začal potichu pochrápavať.  Ja sa zbláznim ..

Pondelok, 14:06 

Práve som si dočítala tento článok a poopravovala preklepy, ktorým sa pri písaní na mobile nikdy neviem vyhnúť. Viete, ako to nakoniec dopadlo? Vstala som, odišla som si pre tričko do kúpeľne na druhú stranu bytu a rozhodla som sa, že sa do tej postele nevrátim. Odišla som do obývačky, pod hlavu som použila okrasný gaučový vankúš, namiesto periny zas po psovi páchnucu deku a pri vrčaní chladničky som konečne zaspala. Ani si neviete predstaviť, ako úžasne som sa cítila, keď som zaspávala - sama. Bez Viktora, bez Sáry, bez Whiskey .. úplne sama. V tichu. A to hovorím ja, človek, ktorý neznáša spať sám a miluje fyzickú blízkosť! Samozrejme, táto moja "idylka" netrvala dlho, o hodinu a pol som už bola zobudená Sáriným plačom a aj sa mi o nej vlastne snívalo, ale poviem vám .. to, že som si mohla ľahnúť ako som chcela a nikto ma z boku netlačil, nepadala som odnikiaľ, stálo proste za to! Samozrejme, nabehla som do spálne, nakojila som ju, pospali sme si chvíľu a ani som sa nenazdala a pýtala sa vstávať. Viktor ju po pol hoďke už klasicky zobral do obývačky a ja som si pospala ďalšie 2,5 hoďky, tentokrát síce bez nich dvoch, ale s Whiskey pri nohách. 

Prečo to sem píšem? Pretože chcem mať zachytené aj tieto "zúfalé" stavy. Často mi totiž píšete, že sa vám páči, s akým prehľadom to materstvo dávam, ako som si všetkým istá a tak ďalej. A áno, väčšinou to tak síce je, ale sú aj chvíle, momenty (a pár nocí), kedy to proste nedávam, od únavy neviem čo so sebou, bolí ma celé telo, lebo sa kvôli Sáre v našej posteli neviem vyspať a keď ju udložím do postieľky a náhodou mi to nevyjde a zobudí sa, tak ma to vie proste zlomiť a ja sa rozplačem. 

Slzy sú však podľa mňa fajn. Dostanete nimi von ten "jed" vo vás, vyplačete sa a bude vám lepšie. Nie vždy, možno nie hneď, ale v konečnom dôsledku sú potrebné. Niekedy by som si samozrejme priala, aby boli viac pochopené, no človek nemôže predsa chcieť všetko, že? 

Naozaj veľmi si prajem, aby sa nám tie noci znovu upravili na jedno-dve vstávania, ktoré by som mile rada akceptovala a tešila by som sa im a aby sa mi Sára nebudila, keď ju ukladám do jej postieľky. A dovtedy si možno sem-tam trošku poplačem. Ja viem, že niektorým z vás to môže pripadať banálne a možno až smiešne, ale tak je to so všetkým. Možno keby som si toho cez deň nenakladala toľko, zvládala by som tie noci lepšie. Ale o tom, či a prečo toho mám toľko (a potrebujem toľko mať), vám napíšem inokedy. Práve som na sekundu chytila do rúk telefón a vyskočil mi tam post od Niky Vujisic, ktorá píše, že posledné dni sú ťažké a práve preto, že si ich robí ťažkými sama. Keď sa netýra jedlom, týra sa prácou .. a miluje to. Ja to mám veľmi podobne. Teda s tým jedlom nie, len s tou prácou. A nárokmi na samú seba. Tiež nemám žiaden deadline, ako ona. Ale ja si ten deadline dávam sama v hlave a je to pre mňa oveľa pevnejší bič, ako keby som mala nejaký oficiálny deadline od nejakého zamestnávateľa. Ale ako hovorím .. o tom inokedy. 

Majte sa krásne a ak máte náročné dni, alebo noci - oddychujte. Spravte si čajík, zacvičte si, choďte na prechádzku, alebo si spravte program bez detí! Ejha, dobre sa mi radí. Len blbé, že samej sebe poradiť neviem .. 


2

January 19, 2019

KEĎ SA POROVNÁVAME


Existuje vôbec niekto, kto sa s nikým iným neporovnáva? V poslednej dobe odvšadiaľ počúvam, ako instagram deprimuje ľudí, pretože všetci ukazujú len to pozitívne a dokonalé a iní ľudia z toho majú depky, pretože porovnávajú instagram life s ich reálnym life. Osobne to tak nevnímam, pretože rozlišujem reálne profily od takých tých .. perfect profilov. Bavia ma aj tie, aj tie. Ale tie dokonalé neberiem ako niečo, čo by som niekomu mala závidieť, skôr ako niečo, čo ma inšpiruje. Viem, koľko práce dokáže byť za krásnymi, nastylovanými fotkami a rada sa na ne pozerám. 

Dnes však nechcem písať o takom porovnávaní. Chcem hovoriť o porovnávaní v materstve. Porovnávaní svojich detí. Porovnávaní rutiny rodín s malými deťmi .. pretože v posledných týždňoch som sa tým trochu trápila, ak mám byť úprimná. A paradoxne nie kvôli nejakým internetovým ideálom, ale kvôli tomu, čo vidím okolo seba .. a čo počúvam. 

Prvá vec, ktorej potrebujem "loswerden", ako sa povie v mojom najobľúbenejšom jazyku, je uspávanie. A kojenie. Ako som spomínala v tomto poste, rada by som Sáru do roka odstavila od kojenia. Chcela by som to spraviť najmä z osobných dôvodov, ktoré spomínam v článku, ale zároveň ma do určitej miery určite ovplyvnili aj moje známe, ktoré nekoja. A majú viac času na seba. Sú oddýchnutejšie, pôsobia na mňa vyrovnanejšie, ako som sa cítila v posledných dňoch (alebo týždňoch) ja a zároveň vedia rozmýšľať a pristupovať k niektorým veciam týkajúcim sa ich dieťaťa tak nejak triezvejšie ako ja. Často som kvôli kojeniu vystresovaná, nevyspatá, bolí ma celé telo .. ale možno by som to tak nevnímala, keby som sa neporovnávala s inými mamičkami, ktoré nekoja. 

Ďalšia vec je uspávanie a spanie ako také. Ako to u nás bolo si môžete prečítať v tomto poste, ale v skratke - Sára od malička spávala veľmi dobre. Cez deň toho síce veľa nenaspala, ale zato noci prespávala takmer odzačiatku takmer celé. Zmenilo sa to až vtedy, keď sme sa presťahovali. A bolo to stresujúce pre nás všetkých. Odkedy som ju uložila, bola stokrát hore. Kým som si išla ľahnúť, vstala aj tri, štyrikrát. Keď som si ľahla, vstávala som k nej aj desaťkrát .. cez deň spávala vždy v inom čase. A okrem Sáry som riešila sťahovanie, upratovanie po sťahovaní, prácu, vybavovačky .. jednoducho, bolo toho v tých týždňoch na mňa proste veľa a Viktor tiež nemal stále voľno, aj keď už je na materskej, takže som si veľmi neoddýchla. A s nedostatkom oddychu na mňa prichádza stres a s ním prichádza to, že môj mozog sa obmedzí na to nevyhnutné a pri iných veciach nevie rozmýšľať normálne. A tak som namiesto môjho inštinktu počúvala .. všetko možné. Rôzne rady na internete, rady od našich známych, ktorí majú deti .. a začala som porovnávať. Ako spia iné deti, prečo tak spia .. snažila som sa na Sáre testovať nové spôsoby uspávania večer, spania cez deň, obmedzovania spánku cez deň, prispôsobovala som jej nejak tú predspánkovú rutinu, začali sme sa s ňou skôr chodiť kúpať. A čo ma k tomu motivovalo? Práve porovnávanie sa s inými rodinami, ktorých deti už dokážu prespať celú noc. Alebo zaspať samé v postieľke, keď ich tam položia. Pritom mi môj rozum hovoril, že to nie je "bežné" a že väčšina ľudí s tým zaspávaním viac-menej bojuje. Ale aj tak som si hovorila .. keď to dokáže tamto dieťa a tamtá rodina, prečo nie my? 

Nepomohlo mi ani Viktorovo porovnávanie. Odkedy mi prvýkrát povedal, že sa o tom s niekým radil, rozčúlilo ma to. Hovorila som si - čo sa ty máš čo s kým radiť? Hneď som si predstavila, ako sa na mňa sťažuje, že som ju uspávala istý čas kojením a teraz ju uspávam hojdaním na rukách a že je to celé moja chyba. Samozrejme, neviem, čo naozaj hovoril a ako sa radil, ale ja si to takto predstavujem. Vždy najhoršie, haha. Celkovo som taký človek že ak mi niekto povie, že sa s niekým o mne bavil, predstavujem si len to najhoršie .. traumy z minulosti, čo vám poviem? Stále ma vie vytočiť, keď mi hovorí, že on sa o tom s niekým bavil a oni to robia takto a hentak a toto je správne a im to hneď išlo a nám to nejde. Jedna vec je, keď sa človek sám s niekým porovnáva. Druhá vec je to, keď vás s niekým iným porovnáva niekto iný. A duplom keď je to váš manžel, ktorý má držať s vami. A nie že by nedržal. Drží, spolupracuje, niekedy uspáva on, niekedy ja .. ale ja som proste na takéto veci precitlivená a preto sa mi to tak nepáči. Viem, že to nemyslí zle, ale v mojom momentálnom (trochu zúfalom) rozpoložení ma to jednoducho dokáže doraziť a potom som z toho rozčúlená, ale aj smutná. Nechcem, aby si o mne myslel, že som neschopná, alebo nebodaj ma obviňoval z toho, že som niečo spravila zle .. nechcem, aby sme sa hádali kvôli niečomu, ako je uspávanie, preboha. A už vôbec nie preto, že sa budeme prirovnávať k nejakej inej rodine! 

Poďme k ďalšiemu typu porovnávania .. našich detí a ich schopností. Vzhľadom na to, že Sára je tak trochu popredu, čo sa pohybovej stránky týka (podľa tabuliek), tak toto ma veľmi netrápi .. za to viem, že to trápi mnohých z vás. Už toľkokrát sa mi stalo, že mi niekto napísal - ako to, že je tak pohybovo zdatná? Ako si to dosiahla? Čo ti pomohlo? Závidím, môj sa nechce ešte ani otočiť. A úprimne? Trochu ma to vždy zamrzí, keď mi toto niekto napíše. Po prvé, nijak som to nedosiahla .. proste bola už od malička taká. Nemala ani mesiac a snažila sa tými nožičkami plaziť. Veľmi skoro sa pretáčala .. určite sú veci, ktoré jej napomohli, napríklad to, že som ju nechávala vyzlečenú, nebola v perinke, ani v zavinovačke, ani v spacáku. Ale tak či onak .. asi to bude mať v sebe. Vždy, keď mi napíše niekto, kto s ňou svoje dieťa porovnáva, nie je mi to príjemné. Akoby s tým dieťaťom niečo nebolo v poriadku. Pritom je, úplne. Každé dieťa sa vyvíja inou rýchlosťou, niektoré sa naučí štvornožkovať za dva týždne, ale robí to nesprávnou technikou, inému to zas trvá dva mesiace, ale robí to správne. Nedá sa to porovnávať! Všetko má svoj čas a len dieťa samé vie, kedy je na čo pripravené .. 

Možno si poviete, že sa mi to pri nej ľahko hovorí, ale verte mi .. aj s ňou sme sa v iných veciach natrápili, ako ste si mohli prečítať vyššie. Takže viem, aké je to, porovnávať sa k niekomu, kto je na tom "lepšie" .. ale načo to je vlastne dobré? Komu to pomôže? 

V posledných dňoch vo mne silno zarezonoval popis k tejto fotke od Sašky (Doubletrouble.sk), ktorý by som s vami chcela zdieľať: 

Viete, čo ma zaráža? Na predošlú fotku som dostala pár komentárov, že teda ma obdivujete a že slávne matky to majú ľahké s piatimi opatrovateľkami a nemusia nič robiť. Akokeby tie čo nemajú opatrovateľky boli lepšie, lebo sa viac obetujú. 

A pritom je to celé blbosť. Mamy sa snažia ako vedia, niektoré sú v pohode s tým, že budú doma celé tri roky, niektoré pracujú aj z pôrodnice. Niektoré majú babky, niektorých babky pracujú, iné majú muža, ktorý ide na materskú. A niektoré majú k dieťaťu opatrovateľku, lebo chcú pracovať, alebo ísť na kozmetiku, alebo si len jednoducho nevedia predstaviť byť s niekým 24 hodín denne. To z nikoho ale nerobí horšiu mamu predsa. Ja som mala tiež k babám opatrovateľku, lebo jednak pracujem a jednak si vážim čas pre samu seba. Polrok od augusta do decembra, odkedy už opatrovateľku nemám, bol najnáročnejší v mojom živote, stál ma psychickú pohodu, spánok, čas pre seba a polámané nechty. Nie som pritom lepšia alebo horšia ako tie, čo sú s dieťaťom doma, ani lepšia alebo horšia ako tie, čo majú jedno dieťa. A ani lepšia alebo horšia ako tie, ktoré majú manžela či partnera. Všetky robíme čo vieme a ako to najlepšie vieme, som si istá, že Beyoncé miluje svoje deti rovnako ako ja alebo vy. Tak už sa prestaňme porovnávať 😉 

Aj vďaka tomuto popisku som si uvedomila, že som sa proste "opuscila", ako sa u nás hovorí. Že som sa stratila v tom porovnávaní a závidení že "toto dieťa prespí celú noc" a "tamto dieťa vydrží celý deň aj bez rodičov" a "toto dieťa už povedalo to a to" a "tamtomu dieťaťu chutí umelé mlieko" a "hento dieťa zje celú porciu a moje chce stále prsník" (teraz naschvál preháňam, aby bolo jasné) .. že by som sa mala vrátiť naspäť k môjmu inštinktu a akceptovať potreby a individualitu môjho dieťaťa. Lebo to je momentálne predsa najdôležitejšie. Aby bola spokojná ona, aby som bola spokojná ja .. a budeme spokojní všetci. Áno, niekedy to bude ťažšie a bude to na nervy, ale to predsa patrí k tomu, či nie? Môžeme byť vďační za toľko jej vlastností, že nejaké náročnejšie uspávanie, alebo častejšie vstávanie po sťahovaní je v porovnaní s nimi naozaj nepodstatná "nepríjemnosť". 

A ešte by som rada aspoň spomenula moje porovnávanie sa v tehotenstve a takisto po pôrode. Áno, hovorím o postave, pribratých kilách. Pribrala som podľa mňa naozaj veľa .. ale myslím si, že keby som sa nepozerala na iné tehotné, až tak by ma to netrápilo. Závidela som ženám, ktoré pred tehotenstvom pravidelne cvičili a podľa toho aj vyzerali a nenabrali taký bachor, ako ja. Ani nemali obrovské ruky, nohy, tehotenskú celulitídu .. a po pôrode to bolo ešte horšie. Keď som videla, ako niektoré známe okamžite schudli všetko, čo pribrali a ja som sa pozrela do zrkadla a videla som tam to, čo som videla .. tak som sa išla zblázniť. A vtedy som si síce neuvedomovala, že sa stresujem kvôli tomu, že sa porovnávam, ale keď sa na to spätne pozriem .. niečo na tom asi bude. 

A tak apelujem na seba, ale aj na vás .. neporovnávajme sa. Ani seba, ani naše deti, ani naše vzťahy, manželstvá, rodinný život .. dovolenky, ani nič iné. Neporovnávajme sa, nezáviďme si. Naozaj to predsa nie je na nič dobré a akurát tak sa tým deptáme. Ak sa nám niekoho postava, oblečenie, vzťah, alebo prístup k výchove páči, inšpirujme sa. V rámci možností. 
1

Mama

Beauty

Vlog