Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

December 23, 2020

MILÍ KONŠTRUKTÍVNOKRITICKÍ KOMENTÁTORI, VĎAKA ZA ZAMYSLENIE :)


Článok nájdete vo forme podcastu aj na spotify, alebo apple podcasts.

Občas mám rada diskusie v komentároch s neznámymi ľuďmi. Dozviem sa veľa o nich, ale aj o sebe a často si niečo uvedomím. A ako som spomínala v podcaste s Momou, neraz sa stane, že ma tieto diskusie inšpirujú nielen k zamysleniu, ale aj k nejakému postu. A inak tomu nebolo ani teraz. 30 komentárová diskusia pod podcastom. Čítam si všetky komenty, na niektoré odpisujem, niekedy diskutujem. Koniec koncov, beriem to tak, že to patrí k mojej práci, rovnako ako čítanie a odpisovanie na správy. Nerozlišujem medzi pozitívnymi a negatívnymi komentármi, ak cítim potrebu odpísať, odpíšem. Jasné, že pri pozitívnych komentoch sa to nikam ďalej nerozvinie. Iné je to pri tých opačných. Ľudia (ja, aj komentujúci) sú tak presvedčení o svojej pravde, že sa z toho často vyvinie diskusia na dva, tri dni. Väčšinou ju musím ukončiť tým, že celý thread vymažem, lebo by to pokračovalo donekonečna. No ale poďme k pointe. 

Clashing point je vždy ten, keď sa dostaneme k tomu, či záleží na názore komentujúcich, alebo nie. Ja hovorím, not really. Komentujúci zväčša reaguje podráždene, šokovane .. a nechápe, ako si ja, internetový tvorca, môžem dovoliť povedať, že na jeho názore nezáleží. Tak sa na to skúsme pozrieť objektívne. Ak má video napríklad 30.000 pozretí, 100 komentárov a tri z toho sa zhodnú v niečom, čo im vadí (témy, ktoré rozoberám, alebo môj prejav, alebo môj, či hosťov názor) .. záleží na tom názore? Ja v tom mám jasno. Nezáleží. Naozaj. Pretože sto ľudí, sto názorov. 30.000 ľudí, 30.000 názorov. Naozaj. Jasné, niektoré sa zhodujú viac, niektoré menej, niektoré na 100%, niektoré vôbec. A teraz si zoberme tvorcu. Ktorým názorom sa má riadiť? Opäť. Ja v tom mám jasno. V prvom rade názorom svojím. Lebo ak by sa riadil od začiatku názormi druhých ľudí (a je úplne jedno, či sú podané s urážkami, alebo slušne, “konštruktívne”), nevytvoril by nikdy nič svoje, originálne. V druhom rade názorom ľudí z branže, alebo napríklad názorom hostí v relácii. Lebo koniec koncov konkrétne v takom podcaste je to o tých dvoch ľuďoch, ktorí spolu hodinu a pol diskutujú. Ďalej sú v poradí štatistiky a v prípade napr. instagramu feedback od klientov (v rámci spoluprác). Až potom prichádzajú na radu názory sledovateľov. Pretože NIKDY nebudete mať názor každého, kto vás sleduje a preto je podľa mňa úplný nezmysel riadiť sa tým, čo vám napíše pár ľudí. Či je to reakcia negatívna, alebo pozitívna. 

Nemá zmysel sa riadiť názorom jednotlivcov, pretože tie sú vždy subjektívne. Nikdy nevieme, čo je za tým názorom, odkiaľ vychádza, čo je motivácia za tým, podeliť sa oň a čo ním chce daná osoba dosiahnuť. To sa týka pozitívnych, aj negatívnych reakcií. Názory majú v tomto prípade význam keď tak “v hromade”, čiže má význam brať ich do úvahy ako množinu (kks to už ide do matiky a vôbec neviem, či to dáva zmysel, haha). A pokiaľ je väčšina pozitivna, čísla rastú a do toho občas príde niečo negatívne, má zmysel sa nad tým zamýšľať? Má zmysel meniť niečo na základe tých pár negatívnych, resp. “toto by si mala zlepšiť, lebo ja si to myslím” reakcií? Well, I don’t think so. A nemám problém to tým ľuďom povedať. 

A tu prichádzame k problému, z ktorého väčšinou vznikne taká rozohnená, divoká diskusia. Síce “na úrovni”, ale väčšinou aj tak plná pošťuchov na niekoho psychický stav, sebavedomie, alebo celkovú osobnosť. Pretože akonáhle niekomu, kto vám napíše svoj názor tohto typu na net (typu: “píšem slušne, ale píšem 10 odsekov a všetko je to len dobre mienená kritika, ale podaná vždy úplne assholsky, ale to nemôžeš povedať Petush, lebo nenadávam, ani nehejtujem, len chcem vyjadriť svoj názor, na ktorý si sa nepýtala, ale veď na to existujú komentáre”) poviete, že vás jeho názor nie úplne zaujíma, alebo že nechápete, načo bol daný komentár dobrý (lebo to fakt nechápete), alebo len zareagujete a nenapíšete niečo v zmysle: “Ďakujem za názor, určite sa nad ním zamyslím”, aj keď ho máte úplne u prdele, je zle. Zrazu ste arogantní, lebo názor “vašich sledovateľov” (ako si radi hovoria) si musíte predsa vážiť! Musíte si ho vypočuť a neexistuje, aby ste sa voči nemu ohradili. Čo si to dovoľujete, diskutovať pod svojím vlastným videom a nesúhlasiť s touto hodnotnou konštruktívnou kritikou (na ktorú sa nikto nepýtal)? 

A tak som sa zasa raz ocitla vo víre debaty tohto štýlu a hovorím si .. o čo tu vlastne ide? Tu nejde o to, že by mi niekto chcel svojím názorom pomôcť. Lebo rady sa v tých siahodlhých komentoch väčšinou neskrývajú, aj keby veľmi hľadáte. Sú to len slušne podané dissíky na to, že niečo robíte “zle”. Podľa danej osoby. Jednej z xy-tisíc. Hmm .. o čo teda ide? Prišla som na to, že je to celé o egu. JA si myslím, že toto robíš nie podľa MOJICH predstáv. JA si myslím, že by si si MÔJ komentár mala vziať k srdcu a riadiť sa ním. JA si myslím, že by si nemala pod tvojím vlastným videom diskutovať SO MNOU, keď nesúhlasíš, lebo je to predsa len MÔJ názor a JA mám právo ho slobodne vyjadriť pod tvojím videom a ty to musíš rešpektovať a prijať. Musíš to spraviť, lebo JA mám pravdu, MÔJ názor je dôležitý a správny. Koniec koncov, keby si daný človek nepripadal sám dôležitý, nemyslím, že by mal potrebu písať siahodlhé odstavce síce o niekom inom, ale SVOJHO názoru. Vždy som sa sama seba pýtala .. vážne to tým ľuďom stojí za ten čas a energiu. Riešiť, čo robím ja? Ako to robím? A ako by som to ne/mala robiť? A aká som? A či je môj prístup v poriadku? A nechápala som to. Nerozumela som tomu, čo poháňa tých ľudí obetovať dva dni svojho času komentovaniu MŇA na MOJOM kanáli pod MOJÍM videom a MOJICH reakcií na ich názory. A včera som na to prišla. Nie je to o mne. Je to vždy o nich. O ich pocite pravdy. O ich potrebe vyjadriť svoj názor. O ich potrebe si ho obhájiť. Proste EGO. 

A istým spôsobom to robím aj ja. Len svojmu cieľu na rozdiel od toho ich rozumiem. Ja sa snažím pochopiť niečo, čomu nerozumiem. Diskutujem v rámci svojej pracovnej platformy a daná diskusia má koniec koncov priamy dosah na to, aký engagement bude pod videom a tým pádom .. no chápete. Tak či tak to pre mňa vlastne nikdy nie je wasted time or energy a už duplom nie vtedy, keď si dám vďaka tomu okienko na zamyslenie, ako práve teraz a reálne aj pochopím aspekt, ktorému som doteraz nerozumela. Nie je to pre mňa (len) o egu. Jasné, je, do tej miery, že sa nerada cítim nepochopená, napríklad. Ale je to skôr o tom všetkom, čo som vymenovala vyššie. O čom je to pre nich? Prichádzam na to, že jedine o ich egu. Ktoré naopak vyčítajú mne. Nie nadarmo sa hovorí, že druhí ľudia sú nám zrkadlom a vadí nám na nich práve to, čo my sami robíme. A preto ľudia, ktorí po sebe zanechajú siahodlhý komentár plný svojho názoru a vy im poviete “nie, ďakujem, nabudúce si ho kľudne nechaj pre seba”, nezvládajú, že im ho neprijmete. Čiže neprijmú váš kontra názor - na svoj názor. Nie na svoju tvorbu, osobu, prejav .. ale na svoj názor vyjadrený v komente. Čiže robia to isté, čo vyčítajú vám a ani si to neuvedomujú. A pritom tak je to podľa mňa správne. Ak sme presvedčení o tom, že niečo robíme správne (a nikomu tým neubližujeme (egá sa nerátajú)), tak nás názory druhých naozaj nemusia ani trochu zaujímať. Jasné, vyjadriť ich môžeme, ale uvedomme si, že to vypovedá len a len o nás. Nie o tom, na čo daný názor vyjadrujeme. Lebo to je stále len názor. Subjektívny, poznačený tým, akými sme ľuďmi, čo sme si prežili a tým, ako vnímame samých seba. A ak nám na ne niekto odpovie, nemusíme byť hneď poplašení. Veď rovnako, ako “každý, kto pridáva na internet, musí rátať s reakciami”, to platí aj pre každého, kto na tom internete komentuje, nie? Napríklad aj s reakciami autora, ktorého pôvodne kritizujeme a ktorý s nami (čuduj sa svete) nemusí v našom názore súhlasiť. 

Baví ma zamýšľať sa nad týmito vecami a baví ma rozbíjať stigmu zaužívanú s touto témou, ktorou je to, že akákoľvek reakcia na akýkoľvek počin je v poriadku a každý má právo na svoj názor, ale na ten už sa nesmie nesúhlasne reagovať, lebo to znamená, že “nevieme zniesť kritiku”. A že ak je niečo napísané slušne a nespadá to do najviac basic definície hejtu, tak to jednoducho musíme akceptovať. Nie nie, moji milí. Nemusíme. Lebo každý si určujeme svoje hranice. A keď už raz napríklad tvorím na tom internete a “musím” znášať kritiku, môžem tej kritike vyjadriť aj svoj nesúhlas. Aj keby ste sa mali od jedu roztrhať. Pretože neviem ako vy, ale ja som spokojná s tým kto som, aká som a ako si robím svoju prácu a ako som už dávno povedala - chcem sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma berú takú, aká som. Aj s vecami, ktoré im nevyhovujú. No chápu, že to som ja a že nie je v ich kompetencii mi hovoriť, že by som mala jedno, alebo druhé zmeniť, aby to zrovna im vyhovovalo. 

A to platí ako v súkromnom živote, tak aj na internetoch. Nestojím o “sledovateľov”, ktorí síce tým svojím pozretím venujú do mojej kasičky tých desať centov (lebo to je častý argument - z nás žiješ), ale budú každú maličkosť, ktorá sa im nepáči, kritizovať. Nie nie. Naozaj takých nepotrebujem a ani si ich nevážim. A nebojím sa to na rozdiel od niektorých internetových poserov (čítaj posero, nie pózer) povedať na plnú hubu. Mne nejde len o vysoké čísla za cenu toho, že v tej mase budú ľudia, ktorí sledujú len na to, aby mohli mudrovať. Pre mňa sú čísla skvelý ukazovateľ, jasné, pomáhajú sa mi zorientovať. Ale v prvom rade mi ide o slušnú komunitu. Takú, ktorá mi rozumie v tej hlavnej message, ktorú sa snažím odovzdať. 

Chcem, aby moji sledovatelia pochopili, že najhlavnejšie je starať sa o seba a o svoj well being a podporovať ho vecami, ktoré ich robia šťastnými, bavia ich a pomáhajú im sa v nejakej oblasti rozvíjať. Ak do tohto konceptu spadá to, čo robím, super, teším sa. Ak nie, too bad. Nezrúti sa mi svet. Aby ľudí prijali takých, akí sú a nesnažili sa ich meniť na svoj obraz - niečo, čo som robila ja celý život a bola to veľká chyba, ktorou som koniec koncov škodila najmä sebe. Možno práve preto sú pre mňa “konštruktívni kritici” z internetu takí zaujímaví. Vidím v nich kúsok starej seba a som na to zvýšene háklivá, lebo si uvedomujem, aký je to mega prepal, chcieť po ľuďoch zmenu, ktorú my považujeme za správnu. A už duplom pri ľuďoch, ktorí nie sú v našom okolí, ale poznáme ich len z internetu. 

Viem, že väčšina z vás, ktorí si toto prečítate/vypočujete, už dávno chápete, o čom hovorím. Že tomu princípu rozumiete. Ako v online, tak aj v offline sfére. Vždy by to malo byť o nás. O našom well-being. O našej sebaláske a sebaúcte. O tom, že ak nás niečo irituje, vyrušuje, hnevá - je to v prvom rade náš problém, ktorý si musíme vyriešiť sami so sebou. V online svete je len a len v našich silách, aby sme si to poriešili. Nie tým, že budeme niekomu vypisovať, aký by mal, alebo nemal byť a čo by mal, alebo nemal robiť. Ale tým, že si buď uvedomíme, prečo nás to serie, spracovali to a sledovali daného človeka ďalej, alebo aby sme si ním prestali plniť svoj priestor a svoj čas. Rovnako v offline. Ak nám niečo vadí na našom partnerovi, máme tri možnosti. Prvá je tá, ku ktorej väčšinou automaticky inklinujeme - vytknúť a očakávať zmenu. Prípadne, vo vedomejších vzťahoch, odkomunikovať náš problém, vysvetliť jeho pôvod a pokúsiť sa o kompromis. Sú veci, hranice, ktoré si treba pevne stanoviť. A je to práve o nich, ak neexistuje vôľa kompromisu, alebo zmeny na druhej strane. Buď zmením ja svoj postoj a zmierim sa s tým, spracujem si to a naozaj prestanem riešiť (nebudem len zatláčať do úzadia), alebo odchádzam. Nemá význam ostávať vo vzťahu, kde nám niečo vadí a ani jedna strana s tým nič nevie/nechce spraviť. 

Preto vám radím aj v online priestore, v ktorom na kompromisy neexistuje priestor, ak túto tému neotvorí sám autor - ak neviete spracovať niekoho “chyby”, niečo, čo vám vadí a irituje vás to, odíďte. Neplytvajte svojím časom a energiou na pokusy ho zmeniť. Vo vzťahu tvorca-sledovateľ to je ešte stokrát márnejšie, ako v tom vzťahu. Lebo vo vzťahu ste jeden na jedného. Rovnocenní partneri. Pri tvorcovi-sledovateľovi sa bavíme o pomere jeden na sto, tisíc, desaťtisíc, či stotisíc. Nie je to a nikdy to ani nebude rovnocenný vzťah. To je nemožné. A predstava, že vy ako sledovateľ, alebo “konštruktívnokritický komentátor” ste niečo ako “nadriadený” tvorcu, ako to mnohí často prezentujú a prirovnávajú, je utopická, až smiešna. Ja viem, že pre niektorých s vás je to asi ťažké čítať/počuť, ak si to vôbec nejaký “kritický komentátor” prečítal/vypočul do konca. No verím, že aj tí z vás, ktorí nepatrili priamo k mojej inšpirácii na tento post, si z neho niečo vezmú. Minimálne tí, ktorí sa už naučili dať ego bokom a ide im o to, uvedomiť si širšie súvislosti, získať novú perspektívu a navnímať iný pohľad. Napríklad aj na toto.

0

December 21, 2020

ZDRAVÁ SEBALÁSKA VS SEBECTVO .. A TOXICKÉ KAMARÁTSTVA.


Ak nemáš Spotify, podcast nájdeš aj na Apple Podcasts, alebo na tomto linku

Po veľmi, veľmi dlhej dobe na mňa prišla písacia múza. Teda, nie, že by nechodila pravidelne, ale nie na napísanie článku. Vždy sa to tak akurát zmestí do postu, niekedy sa to aj hodí k fotke, ktorú k tomu postujem. Alebo je to naopak niečo tak urgentné, že to nepočká ani do postu a rovno to musí ísť na storky. Väčšinou v záplave emócií .. pravdepodobne negatívnych. Niečo ma vytočí, niekto ma naserie. Lenže keď som včera premýšľala nad touto témou a snažila sa k nej sformulovať nejaký zmysluplný post, nešlo to. A čím viac som nad ňou premýšľala, tým jasnejšie mi bolo, že toto je na post, ktorý si zaslúži aj svoje vlastné miesto v Nasklee Hautnah podcastoch. 

Poďme teda k téme ako takej. Vlastne ani neviem, ako ju pomenovať. Je o toxických ľuďoch a naopak ľuďoch všetko, len nie toxických. O ľuďoch, ktorými sa chcem obklopovať. To, o čom budem hovoriť, mi trvalo si uvedomiť neuveriteľných 27 rokov a viem, že to tak nemám sama. Odkedy si pamätám, vyskakovali na mňa rôzne citáty o tom, akými ľuďmi by sme sa mali obklopovať, lebo s kým si, taký si .. či už na tumblri, na twitteri, alebo instagrame. Obklopuj sa takými ľuďmi, aký chceš byť aj ty. Tvoje okolie vypovedá aj o tebe. Veď to poznáte. Lenže čo to znamená? Reálne, pre každého asi niečo iné, aj keď v niektorých bodoch by sme sa asi zhodli všetci. No a ja som si konečne uvedomila, resp. naučila som sa pomenovať to, akých ľudí chcem mať okolo seba. A v konečnom dôsledku sú to vlastne presne takí ľudía, aká chcem byť ja sama. A vďaka tomu, že som sa to konečne naučila pomenovať som si uvedomila aj to, akých ľudí okolo seba vyslovene nechcem. Ako som sa k tomu dopracovala? A prečo mi to trvalo tak dlho? 

V prvom rade by som si chcela požičať jednu vetičku od Majka Spirita, ktorú povedal hneď na začiatku 4. dielu Topkastu o vzťahoch a to je tá, že najdôležitejší je vždy vzťah samého so sebou. Pokiaľ človek nevie rešpektovať seba samého a ľúbiť seba samého v zdravej miere, starať sa o seba, nevie fungovať ani v iných vzťahoch tak, ako by možno chcel, ako si tá druhá strana predstavuje a najmä, bude k sebe priťahovať ďalších ľudí, ktorí nemajú poriešených samých seba. Na druhej strane, ako povedal aj Majk, treba mať hranicu a neprejsť až do úplného sebectva. A presne to je to, čo som si aj ja nedávno uvedomila. 

Je obrovský rozdiel medzi tým, keď sa človek v prvom rade stará o seba, polieva sa ako kvetinku, dáva si sám všetko to, čo potrebuje a ostáva pri tom nohami na zemi, nemyslí si, že je niečo viac, ako ostatní. Pokora, vďačnosť, ohľaduplnosť sú prvé slová, ktoré ma v tejto súvislosti napadnú. Versus sebectvo. Bezohľadnosť. Namyslenosť. Medzi jedným a druhým je veľmi tenká hranica, no v skutočnosti som presvedčená o tom, že kto objavil tú skutočnú sebalásku a má usporiadané hodnoty by s touto hranicou nemal mať problém. A ak ju aj niekedy prekročí, tak si to vie uvedomiť, priznať si chybu a ospravedlniť sa. Ale to už sme zas pri inej téme. 

A akých ľudí teda chcem mať okolo seba? Takých, ktorí sa v prvom rade starajú najmä o seba, o svoju spokojnosť a svoje šťastie. Bolo pre mňa prevratné, keď som si to uvedomila, pretože som naopak od ľudí v mojom okolí čakala, že sú tu od toho, aby sme sa robili navzájom šťastnými. Aby sme sa obetovali jeden pre druhého. Prečo? Lebo presne to som ja vždy mala zakódované v hlave. Snažiť sa vždy každému vyhovieť. Byť s ľuďmi za dobre. Dať im všetko, aj to, čo nemám. A nie, nepreháňam. Často som bola napríklad na účte v mínuse, lebo čo som zarobila, to som dala nie len na seba, ale aj na mojich kamarátov. Alebo skôr "kamarátov". Chcela som im dopriať, podeliť sa. Spraviť im radosť. A myslela som si, že to tak má byť aj opačne. Nikdy nie v tom materiálnom. Ale jednoducho v tom, že keď ich budem potrebovať, budú tu pre mňa. Možno aj na úkor vlastného času. A ono to tak nikdy nebolo. Tým nechcem povedať, že to je ich chyba, práve naopak. Je v prvom rade moja chyba, že som takto fungovala a v skratke povedané, nechala som si skákať po hlave bez toho, aby som z toho reálne ja niečo mala na oplátku. Jednostranné vzťahy a kamarátstva, čo sa koniec koncov ukázalo práve vtedy, keď som prestala dávať. Chcela som napísať, že je zvláštne, ako sa ľudia, ktorí sú ochotní dať všetko, vždy nájdu s tými, ktorí zas všetko berú a na oplátku nič nedávajú, ale ono zvláštne vlastne vôbec nie je. Inak ako v tejto kombinácii by totiž asi nemali nikoho. 

Preto si myslím, že je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorým ide najmä o seba. Doprajú však aj iným. Berú ohľad na ľudí okolo seba. Tešia sa z úspechu druhých. Starajú sa najmä o seba. Svoje šťastie, materiálne aj nemateriálne. Svoj sebarozvoj, osobnostný aj pracovný. Ale nerobia to na úkor druhých. A to je ten rozdiel. A nie len sa takými ľuďmi obklopiť. V prvom rade sa takým človekom stať, potom to príde tak nejak prirodzene, že máte takých ľudí okolo seba, alebo keď takých stretnete, cítite, že ste na jednej vlne a každý rozhovor s takým človekom, každý kontakt, vám vlastne vzájomne niečo dá. 

Uvedomila som si to veľmi výrazne pri dvoch konkrétnych situáciách, alebo ako to nazvať. Raz, keď som sa obzrela okolo seba a zistila som, že som prestala mať strach odstrihnúť sa od ľudí, ktorí mi viac brali, ako dávali, alebo keď som mala pocit, že mi kontakt s nimi neprospieva. Že mám pri nich tendenciu nechať sa zatiahnuť do vecí, ktoré sú mi nepríjemné, ako je napríklad ohováranie iných ľudí, ktorých ani poriadne nepoznám a podobne. A zároveň že sa v mojom okolí nazbierali ľudia, ktorí sú pre mňa inšpiráciou. Najmä ženy, ktoré sú úplné boss babes, idú si svoje a robia to dobre, či už je to práve po tej osobnostnej, alebo duchovnej stránke, alebo po tej pracovnej, či kreatívnej, alebo všetkých z nich. Ale nie len oni. Zistila som, že z mojej minulosti mi v mojom živote tiež pozostávalo len pár ľudí, s ktorými sme si možno neboli tak blízki, alebo sme neboli permanentne v kontakte, alebo sme si aj prešli nejakými spormi, ale sú to presne takí ľudia, akých som opisovala vyššie. A po tom, čo sme sa postarali každý o seba, sme si k sebe našli cestu späť. Vieme sa podporiť, potešiť sa zo vzájomných úspechov, popriať si a dopriať si. 

To je vlastne tá druhá vec, druhá situácia, ktorá dospela k tomu, že som sa to všetko rozhodla dať na papier. Keď som mala zrazu ako na striebornom podnose pred nosom dve veľmi podobné situácie s dvomi rôznymi ľuďmi, z toho v jednej som sa ocitla s človekom, ktorý mi bol jeden čas blízky, ale patril presne do tej skupiny, ktorá viac brala, ako dávala (čo som si v tej dobe samozrejme neuvedomovala, alebo som to nechcela vidieť) a v druhej s človekom, s ktorým sme si nikdy blízki neboli, stretli sme sa len párkrát. Človek by čakal, že keď bol niekto váš kamarát, pozná vás a vie, koľko ste sa pre rôzne veci nadreli, práve on by bol ten, kto by bol ústretovejší, bezproblémovejší a bral by na vás ohľad. A ono to bolo práve naopak. A ten rozdiel bol, resp. je tak výrazný a zarážajúci, že mi konečne doplo, že niektorým ľuďom jednoducho netreba dávať druhú šancu. Čo, šancu. Ono ani nejde o nejaké šance. Ale o úplne simple situácie, ktorým je vlastne lepšie sa vyhnúť, aj keď o nič vážne nejde, lebo aj to málo toxicity vás dokáže po tom, čo ste si takýchto ľudí vyseparovali zo života, dosť vyviesť z miery. A potom, keď vidíte ten kontrast, tak vás to úplne hitne. A hitne vás aj to, keď sa so svojou skúsenosťou podelíte s vaším úzkym kruhom ľudí a tí vám veľmi múdro pripomenú, že to, ako sa daný človek správa, je totálne zcestné a že oni by ho dávno zrušili. A vy si hovoríte .. kks vážne, moje nové ja by to nikdy nenechalo zájsť takto ďaleko.  Lenže to je to. Toxickí ľudia vo vás veľmi ľahko prebudia vaše staré, toxické ja. V mojom prípade to submisívne, nechajúce si skákať po hlave, ktoré so sebou nechá zametať a nechá si siahať za nie jedny, ale troje, štvore hranice. 

A viete čo som si práve uvedomila? Že ľudia, ktorých mám okolo seba teraz, sú vlastne presne takí, akí som chcela, aby boli moji kamaráti vtedy. Že keď treba, kopnú do mňa a otvoria mi oči v tom, čo by som mala vidieť sama, ale niekedy stále nevidím. Že na základe svojich hraníc vedia, kedy ma majú upozorniť na tie moje, ak ich niekoho nevidím prekračovať. 

A tu to asi ukončím. Na záver len toľko. Ďakujem človeku, ktorý bol po dlhej dobe v mojom živote prvý, kto toto dokázal. Kto mi dokázal otvoriť oči, keď som to najviac potrebovala, nasmeroval ma úplne iným smerom, akým som šla dovtedy a potom ma nechal ísť. Bolo to presne to, čo som vtedy potrebovala. Najmä preto, lebo som to nedokázala sama. Ďalej už to bolo a je o mojom vlastnom sebarozvoji, práci na samej sebe, vnútorne, vonkajšo, kariérne, aj vzťahovo a nakoniec aj po stránke vzťahov s ľuďmi okolo seba. A vďaka tomu, koľko práce som na sebe dokázala spraviť, sa dnes môžem poďakovať aj tým ľuďom, ktorí sú okolo mňa do dnes, idú si svoje, čím ma motivujú a inšpirujú a zároveň a to bez toho, aby sa o to akokoľvek snažili. S ktorými vieme oslavovať vzájomné úspechy a podporiť sa v horších obdobiach, ši situáciách. A je jedno, či si napíšeme raz do týždňa, alebo každý deň, alebo či sa vídame raz mesačne, alebo jedenkrát do roka. Vy viete, kto ste. Ďakujem. Veľmi si vás vážim 💕

4

June 30, 2020

A DOSŤ!


 Moje dosahy, za ktoré sa nehanbím. Čo ty? 

Tak si tu sedím a rozmýšľam, či má zmysel o tejto téme zas hovoriť, alebo nie. Či to nie je len zbytočný hejt a zbytočné vylievanie frustrácie. Ale viete čo? Nie je. Nie je, pretože sa to nepriamo .. a vlastne aj priamo, dotýka mňa a mnohých iných kolegov - blogerov, youtuberov, influencerov, hovorme im ako chceme. Ja im budem hovoriť tvorcovia online obsahu. 

Nedávno som sa dozvedela, že si za svoju prácu pýtam pomerne málo peňazí na to, aké mám dosahy príspevkov a ako mi rastú celkové čísla na sociálnych sieťach. Hovorím si, okay, tak cenu dvihnem. No big deal. Som v tomto businesse pomerne nová, resp. napriek tomu, že blogujem už vyše polovice svojho života, len posledné roky to beriem ako prácu a nie ako hobby. Navyše, o peniazoch v online obsahu sa hovorí naozaj málo, takmer žiadna blogerka vám otvorene nepovie, koľko si vypýta za promo nejakého produktu a tak sa celá táto branža stala dosť netransparentnou. V tom však až taký problém nevidím, koniec koncov, keď už sa rôzne agentúry pchajú do online marketingu, vymýšľajú kampane a robia si tabuľky tvorcov, ktorých oslovujú, oni by mali byť tí, ktorí navrhnú ceny na základe dosahov jednotlivých príspevkov. Oni by mali mať poriadok v tom, komu koľko zaplatia a spraviť z toho niečo transparentnejšie, ako je to teraz. Pretože teraz sú blogerské peniaze len veľkým slonom v miestnosti, o ktorom nikto nehovorí. 

A tu prichádzame k problému. Kedysi sa na spolupráce v rámci instagramu oslovovalo na základe počtu followerov. Ľudia si ich teda začali kupovať, lebo aj oni chceli instagramom zarábať. Neskôr sa začalo kupovať všetko. Lajky, komentáre. Vznikali rôzne komentovacie skupinky medzi tvorcami navzájom atď atď. O tom všetkom som písala v poste o fake followeroch a iných praktikách dnešných influencerov

Bolo obdobie, kedy nebolo až tak ľahké zistiť, kto má tých sledovateľov nakúpených a kto nie a preto pre mňa bolo pochopiteľné, že nie každá firma takéto praktiky odhalila a spolupracovala aj s ľuďmi, ktorí mali v podstate fake publikum. 

Dnes je však tak neskutočne jednoduché zistiť, kto si svoje publikum vydrel tvrdou, každodennou prácou a kto si zaňho zaplatil pár dolárov, že je pre mňa absolútne nepochopiteľné, ako môžu niektoré agentúry, či značky, spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú jednoducho fake a snažia sa len umelo priživiť na vlne možných zárobkov na sociálnych sieťach. 

A teraz hovorím priamo k agentúram: Prepáčte, ale to si naozaj neviete spočítať 2+2? To si naozaj neviete vypýtať od influencerov štatistiky a normálne ich zanalyzovať? Alebo vám pripadá v poriadku, ak má niekto 33tisíc sledovateľov, 250 likes na fotke a dosah minimálny? A vôbec vám nie je blbé takému človeku zaplatiť stovky eur za post, ktorý uvidí v skutočnosti tak 100, 150 ľudí a k nim tak 500 zaplatených fake účtov z indie? 

Je to ako Boris a jeho diplomovka. Kto je na vine? V konečnom dôsledku obe strany. Boris, aka influencer, ktorý s prepáčením ojebal systém a rovnako aj škola, ktorá to akceptovala, v tomto prípade agentúry, ktoré s takými ľuďmi spolupracujú. A my poctiví, ak budeme mlčať, tak si to v konečnom dôsledku odnesieme. Pretože tých pár sto eur, ktoré sme mohli dostať zaplatené za našu prácu, dostane niekto, kto sa jednorázovo rozhodol zainvestovať nie do svojej tvorby, ale do svojho fake fejmu na sociálnych sieťach. 

A preto vás prosím. Tých z vás, ktorí to robia poctivo, s vášňou, nadšením a poriadnou work ethic: Hovorme o tom. Upozorňujme na to. Konfrontujme! Či chceme, či nechceme, týka sa to každého jedného z nás a ovplyvňuje to každého z nás. Stojme si za tým, že takéto praktiky nebudeme tolerovať. 

A ak toto číta niekto z agentúry: Prosím vás, robte si svoju robotu poriadne. Pozerajte sa na viac, ako len na počet followerov a pekné fotky. Porovnávajte štatistiky, výstupy, dosahy. Nie je to ťažké, naozaj. V podstate je to veľmi, veľmi ľahké. Stačí len vedieť, čo robíte a ja by som rada verila, že vy to viete. 


3

May 13, 2020

VÁŽIM SI SVOJICH SLEDOVATEĽOV?



Človek by si podľa niektorých mojich odpovedí na youtube mohol myslieť, že si svojich poslucháčov a sledovateľov nevážim. Ja si ich vážim, ale nie na toľko, aby som sa pre nich menila. Ponúkam im seba, svoj život, svoje skúsenosti, svoje rozhovory s ľuďmi, ktorých ja považujem za zaujímavých. Ale seba, aká som. Svoj život taký, aký je. Svoje skúsenosti s celým backgroundom, ktorý za nimi je. Svoje rozhovory také, ako ich ja chcem robiť a ako je mne prirozené. Nie iné. Nie inak postavené, nie s inými otázkami, nie s menej anglickými výrazmi a nie s menej hovorením o sebe a svojich názoroch.

Viem, že veľa ľudí píše svoje komenty v domnienke, že píšu konštruktívnu kritiku. Ale keby som ich názor chcela počuť, spýtala by som sa naňho. Celý život som sa snažila prispôsobovať tomu a onomu a snažila som sa vyhovieť všetkým. To sa však prednedávnom zmenilo. Chcem vyhovieť jedinému človeku - sebe.

Znie to možno namyslene a ako oni píšu, keby som počúvala kritiku, možno by som mala viac sledovateľov. A možno nie. Lebo to, čo robím a to, ako sa na kameru správam by bolo na rovnaké kopyto, ako to robí každý druhý, kto sa snaží nabrať čo najviac sledovateľov a osloviť čo najväčšiu masu.

Lenže ja o to nemám záujem. Mám kompletne novú mentalitu. Take it or leave it. Ceň ma takú, aká som, alebo buď ticho. Ak nevieš byť ticho a máš stále potrebu hovoriť čo mám robiť tak a onak, tak ťa v mojom priestore proste nechcem. Akceptuj ma s mojím slovníkom, vyjadrovaním, správaním, ale nesnaž sa ma zmeniť - aj keď s dobrým úmyslom.

To, čo robím ja, je môj splnený sen. A nebudem svoj sen prispôsobovať tomu, ako si niekto iný myslí, že by som ho mala robiť. Simple as that.

Takže na záver takto.

Ak ma sleduješ preto, aby si ma hejtoval, som ti nesympatická, vadím ti - nerob to. Nepomôžeš tým sebe, ani mne. Ak ma sleduješ, bavím ťa, ale nevyhovujem ti na 100%, buď to prekusni, vyrieš si sám so sebou, prečo ti to vadí, alebo ma prestaň sledovať. A pokiaľ patríš do tej skupiny, ktorá ma akceptuje takú aká som, nebodaj cení takú, aká som, do skupiny, ktorá si nájde čas na to, aby mi napísala nejakú pozitívnu správu, alebo zdieľala moje myšlienky ďalej, ďakujem ti. Vážim si ťa.
1

May 6, 2020

JA AJ MOJA TRAUMA SME SKUTOČNÉ


Pred pár dňami som poskytla rozhovor pre Feminity.sk. Síce sa nestotožňujem s názvom, kde sa píše, že som známa slovenská youtuberka, ale názov je čisto v kreatíve autora. Páčili sa mi otázky, v ktorých som sa mohla rozpísať o témach, ktoré považujem za dôležité. No samozrejme, ako vždy, keď sa otvorí téma sexuálneho zneužívania a neuzamknú sa komentáre, otvára to priestor pre rôznych ľudí a ich "fundované" názory a mňa to vždy nanovo prekvapí. 

Neviem, či som divná ja, ale mňa by v živote ani nenapadlo hodnotiť to, čo zažil niekto iný a či to, čo prežíval, alebo ako sa s traumou z daného zážitku vyrovnával. Ale tak na druhú stranu, ja si o sebe ani nemyslím, že sa vo všetkom vyznám lepšie, ako ktokoľvek iný, čo je pravdepodobne to, o čom títo ľudia presvedčení sú. 

Ono .. jedna vec je, keď ľudia mudrujú o tom, či sa niekto pekne oblieka, či je jeho názor správny, alebo či má doma bordel, alebo nie. Druhá vec je, keď mudrujú do niečoho, s čím sa človek roky vyrovnával a stále sa dáva o kúskoch dokopy. Do traumatického zážitku, akým znásilnenie bezpochyby je. Pred pol rokom by som sa prihlásila do diskusie pod daným článkom a trpezlivo by som im vysvetľovala, že to nie ja tomu hovorím znásilnenie, ale odborníci z danej oblasti psychológie. Alebo to, že ísť na políciu by som sa v tej dobe neodvážila a že dnes by to podľa mňa jednak nemalo zmysel a jednak nemám potrebu zničiť život niekomu inému. Nie, ani tomu, kto môže za to, že som roky nebola schopná mať normálne vzťahy, že som sa s mojou traumou nepodelila ani s vlastnými rodičmi. 

Má zmysel vysvetľovať niekomu, kto napíše, že: Takže bola "znásilnená" a namiesto toho aby dotyčného udala na polícii, tak natočí video? 🤔 Okej 😑, že význam môjho videa nie je niekoho očierňovať, ale povedať o svojej skúsenosti, aby sa z nej iné ženy poučili? Aby sa inšpirovali tiež povedať o tom, čo sa im stalo? Aby vedeli pomenovať to, čo sa im stalo a aby som ich motivovala vyhľadať pomoc? Že video nie je v žiadnom prípade môj ekvivalent návštevy polície, ale pokus pomôcť niekomu inému a otvoriť verejnú diskusiu o tom, že znásilnenia sa dejú a vôbec nie tak, ako to vídame vo filmoch, alebo ako nám je vtĺkané do hláv v našej spoločnosti? 

Nie, nemá to zmysel. Pretože ak si niekto prečíta daný článok, alebo vypočuje dané video, tak tam nájde vysvetlenie všetkého. A ak má rozum a chce pochopiť, tak pochopí a nenapíše takýto komentár. A ak to chápať nechce a chce sa ďalej hrať na múdreho, tak sa bude, aj keby mu to tam tridsať ľudí komentovalo dokola. Preto som sa rozhodla, že nebudem reagovať na ich komentáre v diskusii pod článkom a doťahovať sa s anonymom o tom, či som bola znásilnená, alebo nie. Prepáčte, ale mne to znie šialene, už len keď to takto napíšem.

Ale reakcie anonymných dám si pekne rozoberieme aspoň tu, na blogu, pretože .. no, pretože si to jednoducho svojou obmedzenosťou zaslúžia. 

Ja som si dala tu namahu a pozrela som si jej video, myslim ze celkom znasilnenim by som to nenazvala...
Snazim sa nevyjadrovat negativne o ludoch ci veciach no tato slecna / mlada pani mi nepride osobne ako dobry vzor ci influencer a ked som si pozrela niektore jej prispevky... 
No nie, dakujem.

Snaží sa nevyjadrovať negatívne o ľuďoch, či veciach (mimochodom, nie som slečna, čo by vedela, ak by si prečítala čo i len prvú vetu úvodu rozhovoru), ale ja som si pozrela jej ďalšie komentáre na danej platforme: 

Vsak ale tento trtko radostny je stale bez prace nie?


Mam na slecnu iny pohlad a odporucam Vam si precitat aj jej blog o ,,dobrovolnictve,, . Aby niekto pisal mladym babam o tom ze je ok sa opijat v Indii s cudzymi chlapmi, spat s nimi v nejakej vile... Mala som ju rada predtym, ale tam sa myslim krasne ukazala.

Ja som myslela ze tato robi zlatokopku🤔 Naco je toto tym chlapom treba, tam mal krasnu zensku, krasnu a zdravu dcerku, potrebuje len novsi podvozok??? 


Tato nepekna teta este niekoho zaujima?


Nemohli by ste pisat aj o niekom naozaj zaujimavom? Niekom kto nieco v zivote aj dokazal, zmysluplne, trochu na urovni?

Toto dievca vyzera na kazdej jednej fotke ako lekla ryba... Uplne nic do seba, krasne sa oblieka ale inak uplne o nicom... A stalw by ma zaujimalo co okrem fitka a fotenia sa vlastne robi?


Hmm .. no, ak sa teda snaží nebyť negatívna, tak jej to moc nejde. Alebo veľmi úspešne klame samú seba v tom, čo je negatívne vyjadrovanie sa o ľuďoch.


Viete, ja sa nad tým teraz už len pousmejem a mávnem rukou, pretože chápem, že komentáre tohto typu svedčia nie o mne, ale o tom, kto ich píše. Na druhú stranu ma to stále hnevá, pretože viem, že nie každý je so sebou a s tým, o čom hovorí, takto vyrovnaný. Keď si predstavím, že by sa nejaká mladá slečna, ktorej sa stalo niečo podobné, ako mne, vyjadrila na túto tému a dostala by na oplátku takéto reakcie, viem si predstaviť, aký dopad by to na ňu mohlo mať. Navyše, ak by nemala oporu medzi svojimi blízkymi, podobne ako som to mala aj ja.

Inak zaujímavé na tom je, že tí ľudia sa pod článkom vyjadrujú jednak tak, akoby som si tie komentáre nikdy nemohla prečítať a jednak tak, akoby som bola nereálnym človekom. Akoby som bola len nejaká virtuálna postavička, o ktorej si oni môžu napísať, čo len chcú, aby si pohonkali svoje vlastné egá. Akoby môj skutočný zážitok, ktorý ma stál roky traumy a nefunkčných vzťahov, bol len nejaká scénka z filmu a oni hodnotili, či bola dobre napísaná do scenára. Je naozaj zvláštne, čítať si potom tie komentáre. Možno aj preto som v minulosti mala potrebu sa vyjadriť priamo k diskusii. Aby si tí ľudia uvedomili, že sa rozprávajú o skutočnej osobe.

No .. takže asi toľko z mojej strany k tomuto. Vypísala som sa, povedala som si svoje a posielam veľa síl každému, kto je na začiatku cesty, akú mám za sebou ja. Prosím, nenechajte sa ignorantmi odradiť od toho, aby ste o svojej traume rozprávali. Prosím, nenechajte sa debilmi odradiť od toho, aby ste vyhľadali pomoc a zverili sa najbližším. A ak budú aj najbližší v tejto situácii debilmi, tak sa obráťte na psychológa. Nikto by nemal svoju traumu niesť na svojich pleciach sám a už vôbec nie kvôli obmedzenosti niekoho iného.

Vaša Petush ♥
2

April 13, 2020

KRÍZA



Toto tu už dlho nebolo. Je 22:44, ja pololežím v posteli, vedľa mňa Sárka v detskej postieľke, na mne macbook a vo mne potreba písať. Viete, ja totiž blogy dokážem písať len vtedy, keď "proste musím". Keď je vo mne niečo, čo musí ísť von, z čoho sa musím vypísať. Buď preto, lebo ma niečo ťaží, alebo preto, lebo sa z niečoho potrebujem vysomáriť. Dnes je to ten druhý prípad. Obávam sa, že som teraz sklamala všetkých neprajníkov, ktorí už dúfali, že je na svete ďalšia manželská kríza. Nie je. Dobre nám je. Toto je kríza kreatívneho charakteru. Mimochodom, spiacu Sárku očividne irituje zvuk klávesnice, takže teraz píšem jednou rukou a druhou ju hladkám. To aby ste mali predstavu o tom, ako veľmi sa potrebujem vypísať. Mimochodom číslo 2 - prečo majú macbooky tak hlučné klávesnice? 

No poďme späť k mojej issue. Kreativita. Tvorba. Tu na blogu to už neriešim. Stal sa z neho prostriedok na vypísanie sa a tak mi to vyhovuje. Neberiem žiadne spolupráce týkajúce sa blogu, nepíšem články na objednávku. Píšem vtedy, keď to tak cítim a potrebujem. 

Aktívnu tvorbu contentu riešim či už na instagram, alebo na youtube. A priznám sa, že instagram mám už celkom zmáknutý. Nie, že by som bola nejaký expert, ale poznám svoje hranice, poznám svoje publikum. Viem, že moji sledovatelia sú okay s tým, keď za deň pridám 5 stories, aj keď ich pridám 25. Rovnako som si našla zlatý stred medzi riešením algoritmu, dosahov a lajkov a postovaním vtedy, keď sa mi chce. Preto niekedy postnem raz a v ten správny čas, inokedy ráno aj večer a niektoré dni vôbec. Preto mám pri niektorých príspevkoch dlhé, obsažné texty a pri iných len jedno slovo, alebo emoji. Na instagrame som autentická. Miešam spontánne a plánované príspevky a stále si držím maximálne pomer 70:30 môj obsah vs spolupráce. Jednoducho, mám v tom poriadok. 

V čom však poriadok nemám je youtube. Súvisí to s viacerými faktormi. Youtube som jeden čas využívala rovnako, ako blog - ak ma niečo trápilo, sadla som si, natočila som video, za polhodinu som ho mala postrihané a išlo von. Spontánnosť, psychohygiéna. Pripomeňme si napríklad video o rozlúčke so slobodou. Lenže takými videami sa kanál nedá udržiavať nažive. A tak som začala robiť kopec iného obsahu. Skúšala som všetko možné, niečo ma bavilo viac, niečo menej. Niečo bavilo vás viac, niečo menej. Najviac mi youtube kanál vyrástol, keď som postovala pravidelné weekly vlogy, lenže to bolo po čase niečo, čo bavilo vás a mňa nie. A cítila som to z toho. Po dlhej dobe stagnácie mi vystrelilo jedno video, pri ktorom sa medzičasom nazbieralo okolo 60k zhliadnutí. Potešila som sa a snažila som sa na úspech nadviazať. Nepodarilo sa. Vďaka tomuto videu sa mi však "vytiahlo" s pozretiami aj podľa mňa najdôležitejšie video, aké som kedy nahrala a konkrétne to, v ktorom som hovorila o sexuálnom zneužívaní. Medzičasom má 120k views, čo sú pre mňa neuveriteľné čísla. 

Začala som točiť aj podcasty. Najprv sama, s dvoma foťákmi, z ktorých jeden si hosť musel sledovať sám, pretože oba sa po nejakej dobe vypli a tak sme ich počas rozhovoru museli chodiť zapínať. Po čase mi začal pomáhať Kubiš, čo mi na jednu stranu pri točení neskutočne pomohlo, na druhú stranu bolo strihanie záberov z troch kamier oveľa náročnejším procesom. Najmä je to náročnejšie ako väčšina podcastov, kde si človek postrihá (alebo ani nepostrihá) zvuk a hotovo. Ide to von. Nesťažujem sa. Len konštatujem, že som si vybrala tú najťažšiu možnú cestu, čo sa podcastov týka. Aj vypočutia sa mi vlastne podelia medzi platformami, čiže ani v rebríčkoch na spotify nebudem tak vysoko, ako by som mohla byť, ani views na youtube nebude toľko, aby video algoritmus postrčil vyššie. Momentálne je to opäť iné, lebo nahrávať som sa rozhodla jedine cez videocall, s nikým sa nestretávam, aj keď tým celý rozhovor prichádza o veľmi dôležitú priadanú hodnotu. 

No späť k tomu, čo ma kmári. Vždy som mala problém s tým, že som robila "všetko" a tým pádom to často skončilo ako "nič". Keď robíte všetko, je oveľa ťažšie vybudovať si značku, mať niečo, na základe čoho sa s vami ľudia spoja. Keď robíte všetko, môže sa stať, že nič nerobíte poriadne. A taký mám momentálne pocit. Že čo sa týka mojej vlastnej youtube tvorby, stále tam sú medzery, stále sa neviem nájsť. Určite to súvisí aj s tým, že som takmer pred rokom začala pracovať pre Modrý koník, ktorému som pomáhala rozbehnúť youtube kanál. V tej dobe som robila ešte pomerne veľa mama obsahu aj na svojich sociálnych sieťach a tak trochu sa to bilo. Veľa nápadov využiteľných aj na moje sociálne siete som "prenechala" tomuto youtube kanálu a u seba som sa začala zameriavať na iné veci. Po roku sme sa dohodli, že pre Modrý koník budem robiť už len rozhovory, takže tvorivo sa to už až tak nebije, napriek tomu ma to istým spôsobom kreatívne vyčerpalo. 

A tak sa nejak hľadám ďalej. Aby som k vám bola úplne úprimná, musím priznať aj to, že ma občas frustruje, keď niečo dlho trvá. Som nedočkavá a nie vždy vidím výhody pomalého, priamo úmerného stúpania. Keď vidím, ako niekto iný okamžite vystrelí, začnem sa zamýšľať nad tým, čo robím zle, alebo čo by som mohla spraviť inak. Viem, že porovnávať sa s inými mi v ničom nepomôže, ale občas sa pri tom pristihnem aj ja. Zároveň ma veľmi frustruje aj to, že viem, že na slovenskom youtube je najpopulárnejší ten jednoduchší obsah. Pre mňa nezmyselné challenge, pranky, clickbaity. A to ja proste robiť nechcem. Nehovorím, že vôbec nechcem robiť videá, pri ktorých sa človek zasmeje, pri ktorých si oddýchne. Ale chcem, aby gro mojich videí bolo o niečom. O niečom dôležitom, zmysluplnom. Chcem otvárať diskusiu o témach, o ktorých sa nehovorí. Chcem hovoriť otvorene o tom, o čom sa ľudia boja hovoriť. Chcem hovoriť o svojich zážitkoch, z ktorých sa budú môcť iné mladé dievčatá poučiť. Áno, aj na úkor toho, že keď tie videá budú pozerať moji rodičia, asi im nebude všetko jedno. 

Takže čo? Ktorým smerom s mojím obsahom? Pôjdem si ďalej svojou polodospeláckou cestou a budem počítať s tým, že to bude dlhý a pomalý výstup? Alebo sa pokúsim "chytiť nejaký virál"? Myslím, že tá prvá možnosť je pre mňa tá správna. Myslím, že musím nájsť ten správny balans medzi dôležitými a málo otváranými témami, rôznymi zábavnejšími videami, napr. s Viktorom a lifestylovými, dievčenskejšími videami. 

No a k tomu podcasty. S ktorými naozaj neviem, čo bude. Neviem či ich nechať na youtube, alebo nie. Neviem, či im mám spraviť nový kanál, alebo nie. Neviem. A tuším sa ma z toho rozbolela hlava. Zamýšľam sa nad tým od začiatku, od prvého podcastu a som z toho úprimne povedané, jeleň. Aj keď dnes mi jeden rozhovor s jedným veľmi šikovným chalanom celkom pomohol aspoň načrtnúť jednu z možností, ako by sa to dalo spraviť. Tak uvidíme. 

Veľmi by som si priala jedno. Aby konečne aj staršie ročníky objavili youtube a aby sa tam chodilo konečne viac ľudí vzdelávať po všetkých možných stránkach. Aby počúvali rozhovory, aby sa nebáli formátov dlhších ako 15 minút. Neprajem si to len pre seba, ale pre všetkých, ktorí taký obsah na youtube vytvárajú. 

A tak. Neviem, či vám tento článok niečo dal, asi skôr nie, ako áno. Ale ak náhodou patríte k tým, ktorí si hovorili, že čo to tá Peťa na tom youtube robí a kam to smeruje, tak teraz aspoň máte odpoveď na to, prečo je to zatiaľ jeden veľký chaos. Pretože to nemám utriedené ani v hlave, ani nikde inde. No možno to bude práve obdobie karantény a fakt, že som prišla o značnú časť svojej práce, kedy si to upracem a nasmerujem to tam, kam to malo smerovať celý čas. Uvidíme. Som však rada za každého jedného z vás, kto tento môj orientačný beh podniká so mnou. 

23:32. Skoro hodina. Najvyšší čas vypnúť a ísť si po celovečenej miernej migréne ľahnúť, nech to do zajtra prejde. Snáď už aj Viktor čoskoro príde, bez neho sa mi zaspáva o niečo ťažšie. Tak dobrú noc ♥
1

February 3, 2020

INTENT VS. IMPACT



Ahojte! Po dlhej dobe ma kopla múza na napísanie článku napriek tomu, že by som mala strihať nový podcast, prípadne venovať sa baleniu na zajtrajšiu služobku. Lenže ja už tretí deň rozmýšľam nad tým, čo sa odohralo po tom, ako som po evente Superbloger 2019 vyhodila von story práve o tomto evente, konkrétne o tom, že ocenenie dostala aj blogerka Maťa (smartbeauty.sk), ktorá sa do súťaže neprihlásila. 

Story som nepísala na základe toho, že by som jej do nedopriala z hľadiska toho, či si to zaslúži, alebo nie. Patrím k ľuďom ktorí jej blog navštevujú pravidelne a neraz som práve jej profil označila na instagrame ako za jeden z mojich najobľúbenejších, keďže si vážim prácu ktorú robí, veľa som sa vďaka nej naučila a myslím si že to, čo robí, robí výborne. Do súťaže sa však zapojiť nerozhodla napriek tomu, že k tomu bola vyzývaná. Tá story však nebola adresovaná jej, pretože ako som spomenula aj v dodatočnom vysvetlení, na jej mieste by som sa po vyhlásení zachovala rovnako.



Story som napísala na základe toho, že mi ocenenie niekoho, kto sa do súťaže ani nezapojil, prišlo nefér. Pripadá mi to ako odkaz súťažiacim z danej kategórie, že to nerobia dosť dobre a preto musí byť ocenený niekto iný. 

Zatiaľ čo mne prišla jedna správa, kde bolo napísané že danej osobe to síce pripadá divné, ale Maťa si cenu aj tak zaslúžila a desiatky takých, kde so mnou ľudia súhlasili v tom, že to zo strany poroty, či z organizačného hľadiska nebolo úplne OK, Mati prišli správy presne opačného charakteru. O tom, že to bol z mojej strany hejt, že si seriem do huby v tom, že kritizujem hejterov ale sama to robím (rozdiel medzi tým na čo poukazujem ja vs. to čo som spravila ja si vysvetlíme inokedy) a že to bol podraz a neviem čo ďalšie. Prečo som Maťu v príspevku označila? Pretože som alergická na to, keď sa tieto veci riešia poza niekoho chrbát. 

Jednalo sa o verejnú súťaž, verejné odovzdávanie cien a už priamo na evente sa nad faktom, že cenu vyhral človek, ktorý sa do súťaže neprihlásil, divne ksichtilo viacero ľudí. A mne už pri odchode domov bolo jasné, že budem prvá, ktorá sa k tomu vyjadrí verejne. Práve preto, že nechcem byť pokrytec. Aby som to neriešila poza kohokoľvek chrbát som k tomu napísala na stories a Maťu som označila práve preto, aby sa to k nej nedostalo od nejakej tretej strany štýlom "hentá píše toto o tebe a ani ti to nenapíše priamo". Preboha veď na tom evente náš bolo vyše 300 a bolo by smiešne tváriť sa, že sa tam takáto kuriozita neodohrala. Niektorým to pripadalo úplne v poriadku, niekomu nie. To je snáď normálne, že máme na takéto veci rozdielne názory, nie? Že jeden v tom vidí pozitívny odkaz toho, že Matina práca je lepšia ako kohokoľvek iného z blogerskej scény a preto bola vytvorená špeci kategória ocenenia a niekto iný v tom vidí nespravodlivosť voči tým, ktorí sa do súťaže prihlásili. Môžeme mať na to rozdielne názory a takisto si myslím že je v poriadku ich vyjadriť. Samozrejme slušne, bez nadávok a osobných útokov. 

No ale poďme k pointe tohto príspevku a tou je téma "intent vs impact". Často som sa už zamýšľala nad tým, čo je dôležitejšie. Intent (úmysel), alebo impact (dôsledok)? A práve pri tejto situácii som sa nad touto témou zamyslela opäť. Pretože napriek tomu, že mojím cieľom nebolo ublížiť Mati, očividne sa mi to podarilo. V princípe ide o to, že nie vždy sa váš úmysel stretne s tým, čo povieme/spravíme a to má vplyv na to, ako to druhú stranu ovplyvní. Nedá sa vybrať si, ako niekto na to, čo spravíte, zareaguje. Čiže ak niečo nemyslíme zle, ešte to neznamená, že to druhú stranu neraní. Všetci pochádzame z iného prostredia a vnímame svet inak na základe našich tzv "social identities". 

Jediné, čo v tomto prípade môžeme spraviť ak sme na strane toho, kto niekoho ranil je to, že sa ospravedlníme. A to by som rada spravila. Pretože to v tomto prípade považujem za dôležité. Môžem vysvetľovať svoj úmysel koľko chcem, ale mal dopad aký mal. Maťa, ak toto čítaš - veľmi ma mrzí, že som ti svojimi slovami pokazila radosť z výhry. Naozaj mi je to veľmi ľúto, tvoju prácu si nesmierne vážim a rovnako ako mnohé iné blogerky/sledovateľky považujem tvoj blog za najlepší na Slovensku. 

A tak isto by som sa rada vyjadrila aj k Veronike (specialeditionlife), ktorá celý event organizovala: Nesmierne si vážim, že si sa na to dala, odviedla si skvelú robotu, bol to event na úrovni a zaslúžiš si uznanie. Si skvelá žena, pracovitá a patrí ti môj obdiv. Koniec koncov - ak by som ti v tomto čo si sa rozhodla robiť nefandila, nevenovala by som celý diel podcastu práve súťaži a tebe ako inšpiratívnej žene. Mrzí ma, ak som ti mojím feedbackom na event pokazila radosť, alebo ti ublížila. Rozhodne to nebol môj zámer. 

Rovnako ako nevieme ovplyvniť to, aký vplyv majú naše slová či činy na niekoho, rovnako nevieme ovplyvniť ani to, či naše ospravedlnenie príjmu. 

Ako som spomínala vyššie, nad témou intent vs. impact sa zamýšľam už dlho, najmä vo vzťahovej rovine. Často sme sa s Viktorom dostávali do situácie, kedy jeden z nás nedokázal priznať, čo naše slová či činy spôsobili tomu druhému. Myslela som si, že raz budem mať jasno v tom, ktorá z týchto dvoch vecí je nadradená tej druhej, ale stále som na to neprišla a nie som si istá, či na túto otázku vôbec existujú odpovede. 

Občas mám pocit, že dnešná spoločnosť dáva vyšší význam práve tomu "impactu" a toho, kto nejakú krivdu spôsobí tak trochu démonizuje. Bolo napríklad nespočet situácií spomínaných v amerických médiách, kedy niekto povedal niečo s rasistickým podtónom bez toho, aby si to uvedomil a ľudia ho išli ukameňovať. A to sú práve situácie, kedy si treba uvedomiť, aký bol ten pôvodný "intent" a namiesto démonizovania tomu človeku ukázať, čo spravil zle, poučiť ho. Príklad takej situácie je napríklad to, keď sme s mojím kamarátom, ktorý je slovák - černoch, prišli do rýchleho občerstvenia v menšom slovenskom meste a predavač sa ho spýtal, ako dlho už je na slovensku a ako to, že vie tak dobre na Slovensku. Ja pevne verím, že ten človek nemal žiaden zlý úmysel v tom, čo povedal, ale niekto by to mohol pochopiť ako podprahový rasizmus. Je na mieste toho človeka hneď odsúdiť ako rasistu? Alebo ho poučiť a vysvetliť mu, prečo jeho otázky nie sú úplne v poriadku? 

Myslím si, že by to malo byť 50:50. Uznať "impact" na toho, koho sa to dotýka a takisto uznať "intent", s ktorým bola daná vec povedaná/spravená. Povedzme si to na príklade partnerského vzťahu. Ak by mi Viktor povedal, niečo, čo by mi ublížilo bez toho, aby to bol jeho úmysel tak by mal uznať, že mi ublížil. A tak isto by som ja mala uznať, že jeho úmysel nebol ublížiť mi. 

Myslím si, že tak ako vo všetkom ostatnom je aj táto dilema "intent vs. impact" proste o nejakej zlatej strednej ceste. Samozrejme, aj tu sa však treba pozerať na veci, o ktorých často hovorím a to je forma. Pretože môžeme mať dobrý úmysel, ale ak to podáme ako assholes, o to ťažšie bude pre druhú stranu uveriteľné, že náš úmysel nebol zlý. Teraz už opäť narážam na hejty, ktoré vidíme na sociálnych sieťach dennodenne. A teda akokoľvek by sa niektorí ľudia chceli tváriť, že to, čo som napísala je hejt, tak s akoukoľvek sebareflexiou, ktorú mám, im toto tvrdenie uznať proste nemôžem. Tak isto ako keď niekto napíše "tváriš sa ako jebnutá", tak sa to nebude dať považovať za konštruktívnu kritiku. 

Takže toľko z mojej strany nie len k tomu, čo sa dialo posledné tri dni, ale aj k tomu, k čomu som sa vďaka týmto udalostiam opäť v mojom premýšľaní dopracovala. Myslím si, že je dôležité vyjadrovať svoj názor a stáť si za ním, ak ho považujeme za opodstatnený, ale takisto je dôležité vcítiť sa do druhej strany a vedieť sa ospravedlniť a priznať si svoj podiel viny na tom, ak niekomu ublížime. Mňa to v tomto prípade mrzí o to viac, že sa tento "spor" alebo ako to nazvať týkal žien, ktoré si za ich prácu cením a viackrát som to prízvukovala aj prostredníctvom sociálnych sietí. Vedela som, že s mojou story asi nebude každý súhlasiť, ale naozaj som si nemyslela, že to niekto bude vnímať ako osobný útok či už proti Mati, alebo Veronike. Ani neviem, ako tento post ukončiť .. asi len tým, že som rada, že aj vďaka takýmto veciam som donútená k zamysleniu sa nad samou sebou a nad tým, či sú veci, ktoré robím, správne a aj keď ich za správne považujem, tak môžu mať na niekoho iného negatívny dopad. 



  


2

December 28, 2019

ZA KAŽDÝM EUROM SÚ MASTNÉ VLASY A MINIMUM PRIATEĽOV


Ahojte! Dnes ma kopla múza a dnes má tá múza aj meno - Viki aka @twixina na instagrame, ktorej sa niekto spýtal v otázkach, aké to je, mať taký business. Ak náhodou neviete, o čom je reč, Viki je zakladateľkou MyLuxBazar, bazáru s luxusným tovarom, v rámci ktorého sa venuje aj personal shoppingu. Jej odpoveď na otázku bola nasledovná: Je to sen a zároveň tvrdo vydretý! Nič mi nespadlo z neba .. za každým jedným zarobeným Eurom sú doslova nonstop tepláky, mastné vlasy, neskoré zaspávanie, minimum priateľov, žiadne kino, masáže, dámske jazdy, párty, mesto, kopec nervov a takmer žiadny osobný život .. ale opakujem, je to SEN. 

Viki má tak ako aj ja malú dcéru, ktorá len teraz oslávila dva roky a je mi teda inšpiráciou aj v tom, ako sa dá zvládať budovanie a úspešné vedenie businessu a zároveň materstvo. 

Keď zverejnila túto odpoveď, okamžite so mnou zarezonovala. Veď to som bola prednedávnom ja! Chcela som napísať, že som si odopierala rôzne stretnutia a zábavy, ale v skutočnosti by som klamala. Ja som si nič odopierať nemusela, ono ma to totiž ani nijak nelákalo. Svoj čas som delila medzi prácu (do ktorej počítam prácu pre MK, ale takisto svoje videá, instagram, blog, rôzne blogerské eventy) a rodinu a tak mi to vyhovovalo. Preto som hovorila, že nemám kamarátov, pretože som sa so žiadnymi aktívne nestretávala. 

V poslednej dobe som však zo svojej "work ethic" akosi upustila, začala som viac času tráviť inak ako prácou, často sme večer ukončili spoločným sledovaním telky, aj keď to nemám veľmi v láske a keď si to spätne premietnem, extrémne som upustila zo svojich pracovných aktivít. Ono je to jednak preto, že v práci toho máme veľa a často robím viac, ako môj dohodnutý počet hodín, ale aj preto, že som začala uprednostňovať iné aktivity ako ostatnú prácu. A tak mi stojí youtube kanál, na blog toho taktiež veľa nepribúda a občas sa mi stane, že ani na instagram nemám čo postovať. Niekto by si možno povedal, že je dobré takto vypnúť, ale ja sa na seba za to dosť hnevám. Pretože pracovať na niečom a potom len tak na mesiac, dva poľaviť nie je okay. 

Zároveň som začala počúvať hlasy z môjho okolia ktoré tvrdili, že treba mať kamarátov, treba sa chodiť stretávať s ľuďmi, treba sa socializovať. A áno, občas mi to padlo dobre, pokecať s niekým, alebo sa stretnúť s človekom, s ktorým som sa dlhšie nevidela. Ale zároveň boli dni, alebo situácie, kedy viem, že by som toho doma kopec postíhala a ja som dala prednosť "zábave", ktorá mi v konečnom dôsledku nič nedala. A to nie je okay. Opäť sa mi potvrdzuje, že by som mala počúvať seba a nie iných ľudí. Čo sa síce povie ľahko, ale každý sa v tom podľa mňa občas stratí. 

Hovorí sa, že ľudia by si mali vedieť nájsť čas na seba a svoje záľuby, že by mali vedieť vypnúť. A ja som hľadala tento "čas na seba a vypnutie" všade možne a akosi som zabudla na to, že tým časom bola pre mňa práve práca. Písanie na blog, tvorba a strihanie videí .. Neviem presne, kedy som sa takto "stratila", ale som rada, že som si to teraz vďaka Viki uvedomila. 

Je okay, ak má človek dámske jazdy, chodí na wellnessy a má záľuby, ktoré nijak nesúvisia s jeho prácou, ale zároveň je úplne v poriadku, ak je mojou záľubou práve práca a na kamarátov, či známych si nájdem čas naozaj len vtedy, keď chcem (a nie zo slušnosti), alebo keď to naozaj potrebujú. A ak s manželom nebudeme tráviť spoločný čas hovadinami, ale raz za čas si "rezervujeme" dva dni len pre seba, kedy nebudeme pracovať a budeme sa venovať len sebe, prípadne našej dcére. A ostatné dni budeme makať, aby sme sa posunuli v našich kariérnych životoch. 

A tu ma zas inšpirovala Evka (@radostjevolba), ktorej sa niekto pýtal, ako zvláda dieťa, domácnosť a sociálne siete naraz. Na čo ona odpovedala, že má ešte aj prácu a takisto ďalšie hobby. A nie je z toho v strese, len v zhone. "Nespím nikdy s Eliášom cez deň. Aj keď som príšerne unavená, radšej urobím čosi užitočné pre seba/domácnosť/prácu. Plánovanie je pre mňa základ. Každú voľnú chvíľu, kedy sa nemusím hrať s Eliášom, využívam." 

Ja som tiež fungovala vždy na plánovaní. Preto sa už teším, keď od januára zas začnem používať môj The Žurnál a budem mať krásne prehľadne naplánované dni. A takisto si veľmi prajem, aby som sa dokázala vrátiť k svojmu režimu že buď cez deň nespím so Sárkou, alebo keď už to naozaj nezvládam, tak si s ňou ľahnem, ale za to dokážem prepracovať večer až do noci. Pretože ja som taký nočný pracant, vtedy sa mi robí najlepšie, mám kľud a pohodu. 

Takže aby som to nejak uzavrela .. myslím si, že je dôležité, aby sme robili to, čo cítime, že je pre nás správne. Ak sa niekto chce po pôrode venovať svojim deťom a byť mamou na plný úväzok a nerobiť nič iné, je to úplne v poriadku. Ak je to to, čo chce. A takisto je úplne okay počas rodičovskej pracovať, budovať si kariéru, venovať sa sociálnym sieťam a ak je to nutné, alebo ak to človeku vyhovuje, spoľahnúť sa občas na pomoc starých rodičov, alebo kohokoľvek iného. Tak ako nikoho neodsudzujem za to, že dal dieťa do jaslí, aj keď si to ja neviem predstaviť, tak isto si myslím, že by nikto nemal odsudzovať to, že je niekto "len" mamou.  A rovnako by sa nemali ľudia na niekoho pozerať cez prsty len preto, že dá prednosť práci pred kávičkovaním s kamarátkami. 

A ak sa náhodou nachádzate v bode, prípadne stave, že robíte jedno, ale chceli by ste robiť druhé, ako Evka správne poznamenala: "Kto chce, hľadá spôsoby a kto nie, hľadá dôvody." A to je svätá pravda.  Tento článok slúži primárne pre mňa samú na to, aby som si mohla pripomenúť, na čom záleží a že to, že práca patrí k mojim top prioritám je úplne v poriadku, ale dúfam, že možno inšpiruje aspoň jednu/jedného z vás k tomu, aby sa pohol tým či oným smerom. 


1

December 23, 2019

VIANOCE - STRES, ALEBO POHODA?


Ahojte. Dnes som nemala v pláne písať článok, ale tak ako vždy, proste to na mňa nejak prišlo. Je 23. decembra a ja sa ešte vôbec necítim vianočne. Vonku je 6 stupňov, prší. A aj keď sa každý deň nejakým spôsobom zapodievam s darčekmi, alebo vianočným jedlom a od všadiaľ na sociálnych sieťach na mňa vyskakujú Vianoce (môj profil nie je výnimkou), tak to na mňa ešte nepreliezlo. Dúfam, že to príde zajtra, keď budem konečne variť, Viktor so Sárkou snáď poupratujú, odložíme mobily a počítače s prácou a budeme sa rodinkovať. Možno im dovolím aj zapnúť telku s vianočnými rozprávkami, aby mali tí moji dvaja telkopozerači radosť. 

Zároveň však nepociťujem ten stres, ktorý som spoznala pár rokov dozadu v období, kedy som Vianoce fakt neznášala. 

Keď som bola malá, na Vianoce som sa tešila, najviac asi na darčeky, ak mám byť úprimná. Mala som však rada aj to, keď sme išli večer k babke a na druhý deň zas k druhej babke. Páčilo sa mi, že sme sa vždy pekne obliekli a malo to pre mňa celkom milú atmosféru. Neviem, či som niekedy naozaj verila na Ježiška, na to si naozaj nespomínam, ale pamätám si jedny Vianoce, kedy som mala dojem, že sa naozaj stalo niečo "magické", keď sa pod stromčekom rozhorela sviečka a ja som netušila, ako sa to stalo. Veľakrát som sa zamýšľala nad tým, aj po rokoch, ako to naši spravili a vlastne doteraz som to nevypátrala. 

Potom si pamätám na Vianoce, počas ktorých som prichytila mamu, ako dáva pod stromček darčeky kým sa my chystáme. Bola som na seba pyšná, že som ju prichytila pri čine, ale ona z toho teda nadšená nebola a povedala, že som jej pokazila Vianoce. Po ostatné roky sme sa teda už na žiadneho Ježiška nehrávali .. 

A potom prišla puberta, väčšie vnímanie toho, čo sa deje okolo mňa a doma, zapájanie aj mňa do všetkých aktivít a s tým aj vianočné nervy aj stres. Nebavilo ma rozkladať stromček a zdobiť ho. Najhorší bol rok, keď bola moja najlepšia kamarátka v USA a ja som to cez tie Vianoce tak nejak horšie prežívala. Vtedy som sa tuším pri večeri rozplakala, že som nešťastná, že nenávidím Vianoce, lebo sa stále len hádame, brecháme po sebe a vôbec to nie je o tom pokoji a kľude, o ktorom by to malo byť. A odvtedy sa to celé akosi zvrtlo. 

Doma sme si inak podelili úlohy, ja som prebrala časť varenia, nemusela som zdobiť stromček a celkovo sme to prispôsobili tomu, aby sme boli všetci stotožnení s našimi úlohami. 

Odkedy sme sa dali s Viktorom dokopy, tak som sa nevedela dočkať spoločných Vianoc. Prvé dva roky sme síce neboli spolu celý deň, ale večer sme vždy ukončili spoločne. A keď sa narodila Sárka, čakali nás prvé spoločné Vianoce. A na tie som sa tešila ako malé dieťa. Ako si spravíme vlastné rodinné tradície, len a len naše. Priznám sa, že minulý rok to nebolo úplne podľa mojich predstáv, pretože som sa rozhodla začať variť 23. večer, zrovna vtedy, keď bol Viktor vonku s kamarátmi a s plačúcim dieťaťom na rukách to nebola žiadna sranda, ale Štedrý večer ako taký už bol super. Síce tiež nešiel úplne podľa plánu - Sárka zaspala, kým sme si začali rozbaľovať darčeky a tak sme si zdriemli aj my s ňou - na zemi, pod stromčekom, ale malo to svoje čaro. 

No a tento rok som si povedala, že sa naozaj pokúsim vôbec nestresovať, neponáhľať, neriešiť. Darčeky som mala poriešené už dosť dlho dopredu, balila som ich priebežne, 22. večer som ich dozdobovala. Okay, jeden darček (rovnaký pre celú rodinu) mi ešte chýba a nemám ho ani ako dokončiť, ale to sa porieši. Musí. Nejak. 

Každopádne, na Štedrý deň nemám v pláne robiť nič, len aktivity týkajúce sa Štedrého dňa. Chillovať. A teším sa. Teším sa na jedlo, teším sa na Sárkinu radosť z darčekov, lebo už aj z tých mikulášskych bola viac nadšená, ako som čakala. Teším sa na pohodový deň aj večer. Budú to prvé Vianoce, ktoré bude Sárka tak naozaj vnímať a ja si dávam za cieľ spraviť ich pre ňu čo najčarovnejšie a najkrajšie a najpohodovejšie, ako sa len bude dať. Bez zbytočného stresu, naháňania sa, komandovania a podobne. 

Ako vnímate Vianoce vy? Je pre vás toto obdobie skôr stres, alebo pohoda? 
1

Fun

Education

Podcasts