Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

February 14, 2019

BLOGERSKÉ SPOLUPRÁCE - OPAČNÁ STRANA MINCE


Foto: Alex Kiňová

Ahojte. Pred pár mesiacmi som zverejnila jeden z najnavštevovanejších článkov u mňa na blogu - ako (ne)spolupracovať s blogermi. Tento post by mal viac-menej slúžiť ako taký návod pre firmy, ktoré by radi nadviazali spoluprácu s niekým z nás. Vymenovala som v ňom najčastejšie chyby, ktoré firmy pri spoluprácach s influencermi a blogermi robia a poradila, ako to robiť správne. K napísaniu ma inšpirovali osobné skúsenosti, ktoré som po rokoch v online priestore nazbierala. 

Dnes som sa rozhodla na tému spoluprác pozrieť z toho druhého pohľadu, k čomu ma zas inšpirovala taká menšia "kauza" z instagramu, týkajúca sa pár blogeriek a značky Yves Rocher. Keďže s touto značkou spolupracujem aj ja a taktiež, ako v prípade väčšiny "dotknutých" dievčat, ide o bartrovú (neplatenú) spoluprácu, chcem sa k téme vyjadriť aj z môjho pohľadu, ktorý je iný, ako ten ich. Nepovedala by som, že som na strane firmy, skôr by som to nazvala, že sa na to snažím pozerať objektívne a triezvo.

"Kauza" microinfluencers vs. Yves Rocher

Najprv vám objasním, o čo presne ide. Všetko sa začalo v stories u jednej beauty blogerky, ktorej názor zdieľali viaceré slečny. Tak som sa teda pozrela, o čo ide. Z toho, ako som to pochopila, išlo o ten typ spolupráce, ktorý mám so značkou Yves Rocher aj ja už niečo vyše roka. 

Oslovili ma s otázkou, či by som mala záujem otestovať ich nový produkt, konkrétne to bol koncentrovaný sprchový gél. Spracovanie "recenzie", ako aj to, či ju budem zdieľať na mojich sociálnych sieťach, bolo od začiatku na mne. Rozhodla som sa príspevok publikovať na svojom instagrame, za čo som od značky dostala poďakovanie a návrh na pokračovanie spolupráce. 

Odvtedy som od tejto značky dostala viacero balíčkov (Vianočný, Valentínsky, rôzne novinky), rozhodne však nie všetky, ktoré rozposielali, ale nikdy som to nejak neriešila. Jasné, možno som sa spýtala nejakej inej kamarátky blogerky, či balíček dostala, ale to je tak všetko. Brala som to tak, že barter je barter a teda je na firme, čo a kedy mi pošle a takisto na druhej strane ostáva na mne, či sa o môj názor s vami podelím, alebo nie a akou formou to spravím. 

A v čom teda niektoré blogerky videli problém?

V tom, že napriek dlhodobej spolupráci s touto firmou a pravidelnému dostávaniu balíkov zrazu balíky prestali dostávať. Keď sa kvôli tomu firme ozvali, nedostali najprv žiadnu odpoveď, potom im bolo oznámené, že firma momentálne rozšírila "pool" influencerov, s ktorými spolupracuje, ale produktov "na rozdávanie" majú stále rovnako a preto už neposielajú balíčky každému, s kým kedy spolupracovali. Toto bol "the main point" toho, čo bol teda problém v očiach blogeriek. Spomínalo sa však aj to, že teda nie je korektné, keď firma neoznámi ukončenie spolupráce a ako príklad bolo uvedené: "Prídete jedno ráno do práce, ktorú robíte zadarmo a vy si zrazu nájdete vymenený zámok." A teda ešte bolo prízvukované to, že spracovanie jedného článku trvá aj tri hodiny a z produktu sa človek nenaje. 

Toto je v skratke to, čo bolo zdieľané, s čím kopec dievčat súhlasilo, no ja naopak nie. Ešte raz zdôrazňujem, že neviem, akú presne dohodu mali konkrétne blogerky so značkou, takže môj názor na danú problematiku môžem odvíjať jedine od toho, akú dohodu som mala ja a pár ďalších blogeriek, s ktorými som sa o tom rozprávala. 

Skúsme sa na to pozrieť zo strany firmy, ktorá takto spolupracuje s blogermi. Teraz nehovorím o Yves Rocher konkrétne, ale celkovo ako to asi funguje vo väčšine firiem. Má určitý počet produktov na spolupráce, ako aj určitý dodatočný budget, ktorý môže využiť na PR. Dajme tomu, že tento budget rozdelí na dve skupiny - organizovanie eventov pre blogerov a spoluprácu prostredníctvom social media. Balíčkov má dajme tomu 15. Čo sa firme oplatí viac? Poslať balíčky 15 blogerkám, ktoré majú v priemere okolo 2000 sledovateľov a zasiahnuť tak max. 30000  ľudí, alebo zaplatiť 5 influencerom za to, že odpromujú tieto balíčky na svojich sieťach, pričom majú v priemere 15000 sledovateľov? Čiže dokopy vedia zasiahnuť cca 75000 ľudí.  A zvyšných 10 balíčkov poslať blogerkám na bartrovú spoluprácu? Myslím, že je jasné, čo je výhodnejšie a to naozaj zo všetkých aspektov, ako exkluzivita, počet sledovateľov, kvalita a zaručený počet príspevkov, keďže to všetko sa väčšinou pri platených spoluprácach dohaduje. Viac k tomuto píšem nižšie v článku. 

Ja chápem, že primárne nešlo o to, že tie balíky nechodili (aj keď, povedzme si úprimne, mnohým išlo aj o to), ale o to, že firma dievčatá neinformovala o ukončení spolupráce. Lenže toto tiež nechápem. To, že nepríde pár balíčkov predsa neznamená, že firma ukončila spoluprácu. Či? Mne keď neprišli niektoré novinky, nijak som to neriešila. A keď po čase zas nejaký balík prišiel, tak som sa potešila. Veď nemáme podpísanú žiadnu zmluvu o tom, že sú mi povinní posielať všetko - alebo vôbec niečo. Tak, ako ani nemáme podpísanú zmluvu o tom, že ja o tom čo mi pošlú budem robiť výstupy. Okrem toho, ak mám s niekým bartrovú spoluprácu, ktorá sa neviaže na žiadne časové obdobie, nevidím dôvod, prečo by so mnou mala firma o ukončení spolupráce debatovať. 

No, myslím, že teraz som vám to celé objasnila a povedala svoj pohľad nad vec. Tým textom som sa nechcela nikoho dotknúť, ale ak čítate môj blog, tak viete, že rada hovorím o konkrétnych veciach a uvádzam vždy konkrétne príklady, takže ani tu som od toho neupustila. 

Teraz je však čas na trošku všeobecnejšie veci a rady z pohľadu niekoho, kto bloguje už dlhé roky, no len posledný rok to robí "profesionálne" - rozumej, má platené spolupráce a blogerinu vníma ako svoj job (popri materskej). 

VY SI STANOVUJETE PODMIENKY

Jedna vec je to, že väčšinou je to práve firma, kto osloví blogera na spoluprácu a nie naopak. Druhá vec je však to, že podmienky spolupráce si určuje bloger, alebo prípadne obe strany. V článku o tom, čo robia zle firmy som ako prvý bod uviedla, že podceňujú hodnotu nás blogerov a našej práce. Pravdou však takisto je, že svoju prácu podceňujeme veľmi často aj my. Sľubovať nejakej značke bohviekoľko výstupov na sociálnych sieťach a príspevkov na blog za barter je nezmysel či máte followerov 500, alebo 5000! Robila som to tak aj ja, až kým som si neuvedomila, že je to chyba. Osobne by som za barter už nesľubovala nič a už vôbec nie veľkým firmám! Do takejto spolupráce idem len vtedy, keď nemám podmienku o produkte nič písať. Ak budem spokojná a budem sa chcieť o skúsenosť/produkt podeliť so sledovateľmi, tak to spravím. Ale zaväzovať sa určite nebudem. Ja dávam firmám, ktoré so mnou chcú bartrovo spolupracovať, vždy na výber. 

DAJTE FIRME NA VÝBER

Barter - je kompletne na mne, či sa o produkte niekde zmienim, alebo platená spolupráca - konkrétny počet & forma postov. Ak s vami chcú spolupracovať, určite sa na niečom dohodnete. Ak náhodou neviete, akým spôsobom tieto možnosti odprezentovať, rada vám pomôžem. Ja vždy slušne vysvetlím, že vzhľadom na to, že ma blog/instagram čiastočne živí a mám naňho len určité množstvo času, tak si delím príspevky na (napríklad) 50% osobné veci, ktoré nemajú so spoluprácami nič spoločné, 40% platené spolupráce, 10% bartrové spolupráce. A preto sa pri bartrových sama rozhodujem, či sa o produkte zmienim a ako. Samozrejme, toto je len jeden z príkladov, ako sa to dá robiť a je úplne na vás, ako to pojmete. Každopádne, jedno je isté - mali by ste dať firmám na výber, ak máte o spoluprácu záujem, ale nechcete "robiť zadarmo/za produkty". 

TVORTE KVALITNÝ OBSAH

Keď už sa rozhodnete, že idete vytvoriť nejaký príspevok do spolupráce, overte si, čo presne klient očakáva (ak sa jedná o platenú spoluprácu). Malo by to byť presne uvedené v zmluve. Dajte si na spoluprácach záležať minimálne tak, ako na mimospolupracovných postoch. Krásnym príkladom toho, ako sa to robí, je podľa mňa Ivanka (Sweetladylollipop), alebo Lenka (TheStylemon). To isté platí pri bartroch. Ak už sa rozhodnete, že venujete aj takejto spolupráci nejaký post, dajte si na ňom záležať. Možno sa bude klientovi tak páčiť, že vás v budúcnosti osloví na platenú spoluprácu, alebo s ňou bude súhlasiť, ak mu ju navrhnete vy. Vaša tvorba je vaše portfólio, ktoré prezentujete pri každej ďalšej spolupráci a kvalita automaticky zvyšuje vašu hodnotu. Toto je niečo, na čom musím aj ja sama zapracovať. Teóriu síce ovládam, ale prax dosť pokulháva, čo si uvedomujem, ale každou novou spoluprácou sa snažím zlepšovať, inšpirujem sa inými, skúsenejšími blogerkami a mám dojem, že to pomaly, ale isto, prináša ovocie, ako sa hovorí. 

NEPRECEŇUJTE SA 

Tak, ako sa mnohé blogerky podceňujú a berú každú spoluprácu, len aby mali produkt zadarmo, tak sa mnohé preceňujú. Sama viem, že je veľmi ťažké zhodnotiť svoj profil objektívne, no existujú rôzne tooly, ktoré vám s tým radi pomôžu. Napríklad na influencermarketinghub si môžete vypočítať, akú hodnotu majú vaše posty. Od toho sa potom viete odvíjať aj čo sa týka ceny stories, alebo postov na blogu. Ja osobne sa riadim cca týmto plus tým, či sa jedná o dlhodobú, alebo krátkodobú spoluprácu a takisto tým, koľko času mi príprava postov zaberie. Článok na blog je samozrejme drahší, ako post na instagrame napriek tomu, že sa k nemu pravdepodobne dostane menej ľudí. Pri tomto bode by som rada upozornila na to, že si musíte uvedomiť, koľko ľudí vidí reálne jeden váš príspevok. Všetko sa dozviete v instagramových štatistikách. Neriaďte sa len počtom followerov, ale skôr tým, koľko ľudí lajkuje a komentuje vaše príspevky. Koľko ľudí vám už napísalo, že si na vaše odporúčanie kúpilo produkt? Tu by som sa opäť vrátila aj ku "kauze YR". Je to celosvetová firma, ktorá spolupracuje aj v rámci Slovenska s influencermi, ktorí majú desiatky tisíc sledovateľov. Preto napríklad ja, ktorá mám niečo okolo 6000 sledovateľov neočakávam, že mi budú posielať každú jednu novinku a nejde mi do hlavy, ako to môže očakávať niekto, to má tých sledovateľov a engagement ako taký ešte oveľa nižší. Nikdy by ma nenapadlo takejto firme písať, prečo mi neposlala balík a či mi pošle ďalší .. ale to som možno len ja. Každopádne, ak chcete, aby vám tie balíky posielali, buďte proaktívni a ponúknite niečo na výmenu. Treba si uvedomiť aj to, že je kopec (napríklad beauty) blogov, kde si autorka kupuje všetky produkty sama a recenzuje ich. To je práca zadarmo, resp. hobby, ktoré dokáže zabrať rovnako času, ako práca a preto nárokovanie si na balíčky zadarmo len za to, že o nich automaticky napíšete článok, nie je vždy úplne na mieste. 

BUĎTE PROAKTÍVNI

Ak to robíte len kvôli produktom zadarmo, tak asi nepochodíte. Ak to robíte preto, že vás baví testovanie a následné recenzovanie, tak vlastne spolupráce nepotrebujete, ale samozrejme potešia. V takomto prípade by som určite odporúčala, aby ste z času na čas proaktívne oslovili značky na spoluprácu aj vy. Znie to desivo, že? Ja som to spravila asi trikrát a prvýkrát ma to stálo naozaj veľmi veľa sebazapretia. Sú však značky, ktoré chcem vyskúšať, alebo sú moje srdcovky a chcela by som pre nich vytvárať kvalitný obsah. Takto som napísala napríklad značke Curapil, keď mi po pôrode masívne začali vypadávať vlasy a vznikla z toho platená spolupráca. Vidíte? Dá sa to. Ale tak, ako platí pri firmách, že nás majú vhodne osloviť (viac v tomto poste), tak to platí aj opačne. Od známych, ktoré spravujú instagramy rôznym značkám som sa dozvedela, že je kopec "blogeriek" (áno, naschvál to píšem v úvodzovkách), ktoré vypisujú značkám, že chcú "propagovať ich produkt". Nemajú ani 1000 followerov, čo by v podstate nemusel byť až taký problém, ak tvoria kvalitný obsah. Problémom však je, že ten obsah pri takýchto ľuďoch zväčša kvalitný nie je (česť výnimkám) a časť followerov je veľmi často nakúpená.

SPRAVTE SI PREHĽAD A ZAUJMITE

Tak, ako by mala mať firma aspoň zbežný prehľad o tom kto ste, čo ste a o čom píšete, tak by ste ten prehľad mali mať aj vy. Napísať správu v znení: "Dobrý deň, zaujali ma vaše produkty a chcela by som ich spropagovať" je rovnako odveci, ako keď firma píše 100 blogerkám hromadnú správu a čaká, ktorá sa chytí. Preboha, veď majme nejakú úroveň! Napíšte, čím vás produkty zaujali, prečo by ste ich chceli propagovať, čo môžete ponúknuť a prečo ste vy tá pravá, koho by si mala firma na spoluprácu vybrať. Ak po spolupráci naozaj veľmi túžite, pripravte si krátku prezentáciu, v ktorej vysvetlíte, prečo by mala firma spolupracovať práve s vami. A nikdy nezaškodí mať v talóne aj portfólio predchádzajúcich spoluprác (čo mi pripomína, že by som svoje mala konečne dokončiť).

MAJTE ZDRAVÉ SEBAVEDOMIE

To sa možno ľahko píše, ale ťažšie praktikuje. Pre každého totiž pojem "zdravé sebavedomie" znamená niečo iné. Ono to vlastne súvisí priamo aj s bodom - nepreceňujte sa. Ale zároveň sa nepodceňujte. Čo mne osobne pomohlo zistiť vlastnú cenu a uvedomiť si, aká je moja hodnota, boli v prvom rade skúsenosti a názory iných ľudí s branže. No a last but not least - zistite, ako viete zaujať a predať to, čo ponúkate. Tvorte s nadšením, ale na úrovni, dajte si na postoch záležať a vaša námaha časom neostane nepovšimnutá. Keď som napísala "majte zdravé sebavedomie", myslela som práve na tú časť vyššie spomínanej "kauzy", v ktorej išlo o to, že firma by mala pri ukončení spolupráce napísať blogerke ďakovný email. Samozrejme, že niečo také by asi potešilo, ale že by to bol (a mal byť) štandard? Ja osobne si neprídem až tak dôležitá, aby som vyžadovala od firiem, s ktorými spolupracujem, aby mi posielali poďakovanie za vykonanú prácu a oznámenie o tom, že spoluprácu ukončujú. Ak mám barter, tak "ohodnotením" mojej práce je predsa produkt. Ak mám platenú spoluprácu, ohodnotenie je finančné. Žiadne dodatočné ďakovačky nepotrebujem. A úprimne, je aj na nás, či si s danou firmou budujeme nejaký vzťah, alebo nie. Osobne by ma zaujímalo, koľko s tých blogeriek, ktoré sa sťažovali, napísali značke poďakovanie, keď im prišli produkty? Stavím sa, že ich nebolo veľa ..

UVEDOMTE SI VAŠU PRIDANÚ HODNOTU 

Každý z nás má čo ponúknuť. Treba si však uvedomiť, čo je vlastne to, čo ponúkame firmám pri spoluprácach. V "kauze YR" bolo spomenuté, že "firmy potrebujú nás, nie my ich". Dovolím si oponovať a v tomto názore ma backupuje aj Lenka z blogu TheStylemon. Sama to pozná z oboch strán a ako hovorí, firmy nás nepotrebujú. Najmä nás, "influencerov" s menej ako 10.000 sledovateľmi, naozaj vôbec nepotrebujú. My im totiž neponúkame nejakú "exposure", ktorú by bez nás nemali, častokrát im spolupráce s nami neprinesú žiadnych nových kupujúcich. To, čo im ponúkame my, je kvalitný, pekný, inovatívny obsah - prezentáciu ich produktov. Dovolím si Lenku zacitovať: "Z mojej praxe na jednej aj na druhej strane si myslím, že keď bloger prezentuje značku originálne, sviežo, netuctovo, má kvalitné fotky, ktoré navyše môže firma použiť aj u seba a padne im to na úžitok a kvalitné texty s nejakou peknou myšlienkou a väčšou než #friday, tak za to si bloger môže pýtať peniaze. Bez ohľadu na to, koľko má followerov." Preto ak si jedného dňa chcete pýtať za spolupráce peniažky, mali by ste sa snažiť aj pri bartroch, aj pri nebartroch (teda postoch, kedy si produkty zakúpite sami). Pretože to, že si do stories na instagrame odfotíte produkt a tým to hasne, nepomôžete ani firme, ani vašim sledovateľom a v konečnom dôsledku ani sebe.

SPRÁVAJTE SA NA ÚROVNI, DODRŽIAVAJTE DOHODY

Last but not least - buďme slušní. Na instagrame som sa pýtala, či má ešte niekto k tejto téme čo dodať a prišiel mi do inboxu názor, že veľa blogerov sa správa arogantne a že sú to často práve micro influenceri. Začína sa to už pri e-mailoch, kde nevedia ani poriadne pozdraviť a profesionálne komunikovať. Býva problém aj s dodržiavaním dohôd. Priznám sa, že aj ja som sa s takýmto prístupom už stretla a mrzí ma, že niektorí ľudia takto "reprezentujú" blogerky ako také. Pokiaľ daná firma spolupracuje s blogerkou prvýkrát a narazí rovno na arogantný prístup, kde sa blogerka správa ako rozmaznaná hviezdička, verím, že druhýkrát si veľmi dobre rozmyslí, či bude spolupracovať s blogerkou, alebo vrazí budget do inej formy reklamy. Osobne sa snažím vždy komunikovať profesionálne, resp. vždy sa prispôsobiť klientovi. Ak je jeho komunikácia skôr voľnejšia, priateľského rázu, tak tak komunikujem tiež, ak mi vyká a podpisuje sa priezviskom, tiež komunikujem týmto spôsobom. Toto sú pre niekoho možno maličkosti, ale verte mi, že dokážu spraviť svoje. 

Som si istá, že by som vám toho mohla poradiť viac, ale toto sú také najdôležitejšie veci, ktoré ma nateraz napadli. Verím, že tento článok niekomu niečo dá a že najmä novším blogerkám dokáže aspoň trochu pomôcť. Ako možno viete, ja sa blogovaniu venujem už zopár rokov a aj napriek tomu, ako dlho to robím, stále robím veľa chýb a je kopec vecí, v ktorých sa musím zlepšiť, aj čo sa týka spoluprác. Snažím sa však vzhliadať k blogerom, ktorí ma inšpirujú a brať si z nich príklad. Medzi nich patria napríklad TheStylemon, Styleofbecca, Sweetladylollipop, Sisakr, Lucypug, Doubletrouble.sk a Michala Grešková. Menujem ich tu preto, aby ste si vedeli pozrieť ich profily (a blogy) a aby ste pochopili, o čom hovorím.Veľmi sa mi páči ich práca, spôsob, akým tvoria obsah aj v rámci spoluprác, ale aj mimo nich a rada sa od nich učím.

7

February 7, 2019

DOUBLE STANDARD


Double standard. To ma prvé napadá pri tom, nad čím práve rozmýšľam. A nerozmýšľam nad tým len teraz, rozmýšľala som nad tým už veľakrát. Čo to teda je? Well, zamýšľam sa nad minulým rokom a nad pár situáciami, ktoré sa udiali, ktoré mi ublížili a ja som o nich niekedy priamo, niekedy nepriamo, napísala na blogu. A časom začala prichádzať otázka, či mu to nevadí. Myslím Viktora. Cudzí, ale aj naši známi sa ma pýtali, či mu nevadí, že o ňom píšem. V skutočnosti som síce nepísala o ňom, ale o mojich pocitoch, ktoré som sa vám však snažila priblížiť na základe konkrétnych situácií, aby ste mali lepšiu predstavu prečo toto a prečo hento .. jednoducho, aby to bolo zrozumiteľnejšie. Pretože sama neznášam, keď si čítam článok nejakej inej blogerky o jej pocitoch a stavoch, ale je tak nekonkrétny, že vlastne ani neviem, o čom píše a celé to pre mňa stráca akýsi .. zmysel. Asi nie som veľmi na také tie abstraktné veci .. Keď sa ma to ľudia začali pýtať, spýtala som sa ho na to, pretože sme sa o tom predtým nikdy nerozprávali. Povedal, že on si to nečíta a je mu to jedno. 

Okay .. síce som nebola stotožnená s tým, že si to nečíta, ale aspoň mu to nevadí. Mimochodom, stotožnená som s tým nebola preto, že si myslím, že veľa vecí by mu to možno objasnilo, pretože som vlastne komunikovala svoje pocity a mohol si ich v kľude prečítať, aj s nejakým odôvodnením .. možno by ma lepšie pochopil, ako keď sme to riešili rozhovorom. Lebo keď som tie pocity podávala priamo jemu, nebolo to rozhodne s kľudom a potichu .. som proste emočná bytosť a niekedy to zo mňa proste vyjde úplne “raw”. 

A práve preto som chodila dvakrát k psychológovi a neskôr som sa začala filtrovať práve prostredníctvom blogu .. naozaj mi to pomáhalo, aj keď je to pre niekoho len ťažko uveriteľné. A podľa toho, čo mi písali mnohí, alebo skôr mnohé z vás, to pomáhalo aj vám a to ma motivovalo písať ďalej. Každý máme svoj spôsob ako veci spracovávame, niekto ide na pohárik, niekto na tréning, niekto si potrebuje zakričať a niekto sa potrebuje vypísať, dať to von. Ja veľmi kričať nechcem, aj keď je to môj základný pud, takže sa snažím písať. V predchádzajúcich vzťahoch som pri hádkach kričala, lebo to mi je najprirodzenejšie, ale kvôli nemu som sa to snažila obmedziť a komunikovať inak. Viktor je totiž extrémne nekonfliktný človek a aj úplne basic výmena názorov mu pripadá ako hádka. 

Časom som začala cítiť, že sa niečo zmenilo. Nepáčilo sa mu, že o ňom píšem .. lebo to bral tak, že píšem o ňom. Že vlastne píšem preto, aby som sa naňho posťažovala. Moc som tomuto názoru nerozumela, lebo keď si človek prečíta celé posty a má trochu rozumu (a nieje zaujatý), tak tie články chápe tak, ako sú myslené. Nevníma jeho ako “toho zlého” a mňa ako “obeť”, ale chápe to tak, ako to je - sme úplne normálny pár, ktorý má občas úplne normálne nezhody, zažíva obrovské zmeny v živote a aj napriek tomu, že to vie byť niekedy náročné, tak sa miluje. Najviac. A jeden z nás o tom, čo prežíva, aj píše. 

Potom som pochopila - začali sa ho na to vypytovať naši spoloční, alebo jeho známi. Nevadí ti toto? A hento? A on si samozrejme prečítal len tie pasáže, v ktorých napríklad píšem o tom, aké jeho činy sa mi nepáčili počas tehotenstva. Pritom v článku išlo o úplne niečo iné a to, čo robil, som spomenula len okrajovo. A okrem toho odseku tam bolo ďalších 5 s ďalšími situáciami a dôvodmi na to, prečo som sa cítila tak, ako som sa cítila. Samozrejme, predo mnou nikto nič nepovedal, ešte mi niekto občas aj napísal, že to chápe a že tiež sa tak niekedy cíti a potom pred ním sa (predpokladám) tvárili, aká som ja hrozná a čo to píšem. Pritom som len opisovala to, čo sa naozaj dialo. Z môjho pohľadu. Ktorý samozrejme nikdy nebude objektívny, ale to je snáď každému jasné, nie? 

Každopádne, vysvetlila som mu, že nepíšem len to negatívne, ale aj to pozitívne .. ale keďže on si nečítal všetko, ale len úryvky, ktoré mu niekto posunul vykopírované, tak to samozrejme nevedel .. 

Ako možno viete, raz som sa neudržala a po istom incidente ešte v starom byte som natočila video, kde som rozprávala o téme, ktorá trápi viaceré z nás - kamaráti vs rodina. Viem, že to neriešim len ja a preto som považovala za dôležité vyjadriť sa k tomu. Bolo to niečo, čo ma trápilo naozaj dlhodobo, ale veľmi som sa zdráhala túto tému otvoriť. Predsa len .. nechcela som mať napäté vzťahy a už vôbec som nechcela stavať Viktora do pozície, aby si musel vybrať jedno, alebo druhé. Vždy som svoj hnev radšej orientovala na Viktora a nie na jeho kamarátov, pretože predsa len .. on by im mal vedieť vysvetliť, keď je niečo cez čiaru, nikto od nich nečaká, že si to domyslia sami. Kým mi nepraskli nervy. Kým sa nestalo niečo, čo sa ma už dotýkalo naozaj veľmi a ako nevyspatá matka 3 mesačného dieťaťa som si proste potrebovala dupnúť, povedať svoj názor konečne nahlas a doslova sa “slovne vyzvracať” z toho, čo som v sebe dusila už veľmi dlhú dobu. Teda, nedusila som to tak úplne, občas som to načrtla či už im, alebo Viktorovi, ale pochopenia som sa veru nedočkala. Vlastne, nie len pochopenia, ale ani reakcie .. 

Reakcia prišla až po zverejnení videa a keďže sa snažím nerobiť ľuďom zle a učím sa uznať si chybu, tak som to video stiahla. Naozaj som nepotrebovala ďalej prilievať benzín do ohňa. Veľa ľudí z môjho okolia nechápalo, prečo som to spravila. Prečo som “spravila ústupok”, keď z opačnej strany to tak nikdy nebolo. 

Pretože som taká. Hovorili mi, že oni by to nestiahli, pretože keď už som konečne povedala veci nahlas, mala som si za nimi stáť. A ja si za nimi aj stojím, ale rozhodla som sa, že takto to bude lepšie. 

Stále sa nad tým však často zamýšľam a priznám sa, že pociťujem akýsi “double standard”. Cítim krivdu. A teraz nehovorím len o konkrétnej situácii, hovorím o mnohých iných situáciách, ktoré sa stali v minulosti. Kedy som si nechala skákať po hlave mojimi kamarátmi, ale aj nekamarátmi, partnermi .. a keď som si konečne dupla a otvorila hubu, bola som ja za tú zlú. 

A zamýšľam sa nad tým, čím to je. Je to tým, že vždy držím hubu a poviem si svoje až keď si ľudia zvyknú, že si na mňa môžu dovoliť? Je to proste mnou a mojou povahou? Môžem si za to sama? Je to tým, že na začiatku som vždy benevolentná a ak mi po čase niečo začne vadiť, nikto to neberie vážne? Má to niečo spoločné s tým, že sa usmievam aj cez slzy a zo všetkého si nakoniec viem spraviť srandu, aj keď v podstate ma to trápi? 

Môže to mať niečo spoločné aj s tým, že som žena a väčšina takýchto situácií sa mi viaže k "sporom" s mužmi? Že ak mne niečo vadí, tak to znamená že “som hysterka”, “preháňam” a “robím vedu z vecí, z ktorých by som nemusela”? A ak náhodou spravím ja niečo, čím sa bránim a im to vadí, tak som hneď tá najhoršia a samozrejme som to spravila s úmyslom ublížiť? A samozrejme, opäť raz som "hysterka"? 

Naposledy som sa nad touto témou zamýšľala, keď Patra Bene postla na instastories pár poznámok o tom, čo ju trápilo a ja som sa s časťami naozaj veľmi stotožňovala. 

Citujem: "Celý život som bola na ľudí milá. Veľakrát som obetovala svoj čas, aj keď som nemala voľno, pretože som mala potrebu pomáhať." (V mojom prípade by som to nazvala skôr "vyjsť v ústrety.) "Vždy som chcela byť priateľská a nevadilo mi, ak som si spravila zo seba srandu za cenu dobrej nálady. Nikdy som sa neurazila na nikoho z môjho okolia, pretože som nechcela byť zlá. Aj keď si zo mňa niekto robil srandu, radšej som sa pousmiala a myslela si svoje, ako by som mala spätne urážať druhého a tak sa znižovať na jeho úroveň. Ak bol nejaký problém, tak som bola ticho, pretože som nechcela toho druhého dostať do blbej situácie a veľakrát som na to doplatila. A viete čo? Ľudia to zneužívali a zneužívajú doteraz. Nikto ma neberie vážne. Nikto nemá predo mnou rešpekt, pretože som ich naučila, že si na mňa môžu dovoliť a že im to nevrátim." 

Ono to ešte pokračovalo, ale pointu ste snáď pochopili. Naozaj sa s týmto veľmi stotožňujem. To, že som bývala ticho, ma dlhé roky dostávalo do stále horších a horších situácií, kým som na to raz naozaj nepríjemne nedoplatila. A ani potom som sa to nenaučila. Reálne som začala môj postoj meniť až po terapii, kedy som pochopila, že niekedy naozaj musím dávať seba a svoje názory a psychické zdravie na prvé miesto a nie stále niekoho iného, jeho komfort a spokojnosť. Znamenalo to, že som v tej dobe obmenila totálne svoj kruh kamarátov a známych a na istú dobu som sa proste musela izolovať. Mala som Viktora a okrem neho len pár ľudí. Slovo pár je možno až príliš obšírne. 

V poslednej dobe ma veľmi prekvapilo, že ma mnohí z vás vnímajú ako človeka, ktorý vie veci povedať na rovinu a pomenovať ich také, aké sú. Dlhé roky som to nevedela, nedokázala som si zastať samú seba a stále som čakala, že to spraví niekto za mňa. Dokonca aj od Viktora som čakala, že on si ma bude zastávať, keď to budem potrebovať. Až počas tehotenstva som pochopila, že musím byť ja tá, kto sa postaví a povie si svoje. Aj keď je to niekedy mne samej nepríjemné, som v menšine a ľudia, ktorých sa to týka sa poväčšine tvária, aká som hrozná, že to robím .. 

Ale ja sa pýtam samej seba .. prečo je okay robiť niečo, čo niekomu inému vadí, ale nie je okay, keď o tom ten človek následne hovorí? Prečo je okay ubližovať niekomu stále dookola, ale už nie je okay, keď ten človek verejne povie, že mu to ubližuje? 

Až keď o niektorých veciach hovorím, zisťujem, že nie som jediná, komu to vadí. Keby som to nerobila, keby som o tom nepísala a počúvala len ľudí z okolia, asi by som sa zbláznila, pretože by som si prišla, že som jediná so svojím názorom a cítila by som sa divná. Takto, vďaka tomu, že svoje pocity s niekým zdieľam mám potvrdenie, že divná nie som a že je to okay. A aj keby som bola jediná .. sú to moje pocity a nie sú vymyslené. Sú skutočné a opisujem ich tak, ako ich cítim. 

Príde mi to celé také .. smutné a zároveň úsmevné. Vďaka práve tým článkom na blogu som si uvedomila, prečo toľko ľudí o svojich problémoch a o tom, čo im vadí, mlčí. Lebo ostatní to majú tendenciu spochybňovať, zosmiešňovať, zľahčovať. Hneď si nájdu príklad niekoho, komu to nevadí a hovoria “aha pozri, prečo tebe to vadí, keď jej/jemu to nevadí”? Well, pretože každý sme iný. A možno to aj vadí, len to ten človek nevie povedať nahlas, lebo vie, že aj tak nebude vypočutý, alebo pochopený. 

A týmto by som chcela apelovať na všetkých, ktorí o svojich problémoch nehovoria, lebo “sa to nemá”, alebo preto, lebo majú pocit, že je to zbytočné. Ak si neotvoríte ústa, nič sa nezmení. My sme si prešli veľmi ťažkým obdobím aj preto, že ja som sa cítila nepochopená, nevypočutá, ignorovaná a opustená, ale aj preto, že mi môj partner nevedel na rovinu povedať, keď jemu niečo vadilo. A len to, že sme si to vyrozprávali (viacfázovo, veľakrát a obsiahlo) nás posunulo ďalej. 

Posunulo to náš vzťah na vyšší level. Taký, v ktorom sa cítim oveľa istejšie, ako predtým. Je v ňom viac rešpektu, porozumenia a konečne aj komunikácie. 

A takisto apelujem na všetkých, ktorým sa niekto s niečím zverí, aby sa ho snažili pochopiť. Možno sa my sami tak necítime, možno sú pre nás tie pocity, alebo reakcie, nepochopiteľné. Ale to neznamená, že pocity toho človeka sú neopodstatnené a sú vymyslené, alebo čo. Preto sa prosím pokúsme vcítiť do toho druhého a aj keď sa nám to nepodarí, akceptujme ho a jeho pocity a prispôsobme tomu naše správanie. 

Týmto apelujem samozrejme aj na seba, pretože takisto mi niekedy chýba empatia. Ak sa budeme správať bezočivo a nepripustíme si city a pocity iných ľudí, kam sa tak naša spoločnosť dostane? Aké budú medziľudské vzťahy? Kde bude mať miesto rešpekt, pokora, porozumenie? 

A ak ste sa v tomto článku našli, tak verte, že nič z toho, čo som napísala, nemyslím zle. Snažte sa prosím zabudnúť na chvíľu na svoje ego a čítajte s porozumením a s otvorenou mysľou aj iným názorom, ako sú tie vaše.
1

February 3, 2019

AKO SA MENÍ VZŤAH PO PÔRODE


Ak je nejaká otázka, ktorá sa neustále opakuje či už robím livestream, alebo vám dám možnosť spýtať sa ma niečo na instagrame, je to táto: "Ako presne sa zmenil váš vzťah po narodení Sáry?". Priznám sa, že nie vždy viem, ako na ňu odpovedať. Odpoveď na ňu by musela byť tak dlhá a komplexná, že by sa vám ju nakoniec ani nechcelo čítať .. a mne sa vám to vlastne ani nechce vysvetľovať. Ono to tak úplne nie je až tak o zmene alebo o zmene po narodení Sáry, skôr o prioritách, osobnom nastavení, očakávaniach, zlyhanej komunikácii. A u nás to začala už počas tehotenstva, jej narodenie zas až takú šarapatu nenarobilo. 

Skúsim vám to trochu objasniť, pretože mi je jasné, že ak ešte nie ste rodičmi, alebo ste to mali s partnerom nastavené inak, tak to pre vás môže byť nepochopiteľné. Podobne, ako bolo moje nastavenie a moje nároky nepochopiteľné pre Viktora. Skúsim vám najprv popísať, ako to u nás vyzralo pred tým, ako som otehotnela, aby som vám trochu objasnila situáciu. 

Pracovali sme z domu, ja som popri som aj blogovala. Viktor chodil 3x do týždňa do posilky, v štvrtky robil trénera v Rakúsku a chodievala som tam s ním. Chodievali sme si sadnúť na vodnú fajku, alebo sme si ju spravili doma a občas sme si spolu dali pohár Whiskey. Sem-tam sme sa išli najesť, alebo sme si boli zahrať bedminton. Mala som však aj obdobia, kedy som fajčenie vodnej fajky obmedzila a už vtedy v podstate vznikali situácie, kedy sme sa doťahovali, pretože som chcela aj od neho, aby to trochu obmedzil. On to obmedziť nechcel a časom to spojil aj s hraním playstation s kamarátmi .. po čase som pochopila, že radikálne odstavenie chodenia si sadnúť s ním a s jeho kamarátmi, ako aj fajčenia vodnej doma, nám vôbec nesprospieva, pretože sa kvôli tomu hádame a tak sme sa zas viac-menej vrátili do starých koľají. Alkohol som vysadila niekedy koncom júla/začiatkom augusta 2017, pretože mi proste nerobil dobre. To samozrejme nebol problém tak ako vodná, veď aspoň bol vždy nejaký šofér, ak sa náhodou niekam išlo. Asi si viete predstaviť, akým tónom by som povedala tú poslednú vetu. 

Potom som otehotnela. Ešte stále sme obaja pracovali, ja som popri tom blogovala, aj keď v prvých mesiacoch menej, pretože som sa cítila nesmierne vyčerpaná. Musela som prestať chodiť na bedminton, vodné som doma samozrejme okamžite zatrhla, chodiť si sadnúť som nemohla, takže nám ostalo občasné kino a "dining out". Samozrejme, maximálne cez víkendy, pretože ak ste si spočítali tú posilku, tréningy a večery s kamarátmi, tak vám asi došlo, že veľa spoločných večerov/poobedí sme po práci nemali. Ďalšia vec bola tá, že sme bývali v rovnakom dome s jedným z Viktorových kamarátov a tak mal vždy po ruke únik na vodnú, Fifu a pohárik whiskey. A ja som sa z toho išla zblázniť, pretože niekedy tam naozaj chodil aj trikrát do týždňa a domov sa vracal okolo 23 večer. 

Pre mňa to bola obrovská zmena, preňho všetko fungovalo tak, ako predtým. Len tie veci, ktoré sme predtým robievali spolu, robil teraz sám. A asi mu to aj vyhovovalo, pretože moje tehotenské hormóny úradovali v plnom nasadení. Bývala som vyčerpaná, nahnevali ma aj maličkosti a nedokázala som sa s ním normálne rozprávať, pretože som nechcela byť za hysterku. A nakoniec som vždy aj tak vybuchla a bola som presne tým, čo som sa snažila nebyť, ak nie ešte horšia. 

Ja som sa proste stala matkou v momente, kedy som otehotnela. A k tomu patrí zodpovednosť za toho tvora, ktorého nosíte v sebe a musíte sa v mnohých veciach obmedzovať. Prekvapivo mi vôbec nechýbalo to chodenie na vodné fajky, za to taký bedminton som oplakala veľakrát. No v konečnom dôsledku mi nevadilo, že to nemôžem robiť - s tým som počítala, tak to predsa má byť. Čo mi vadilo bolo, že ja som sa obmedzila, prispôsobila a Viktor nie. Ak by som teraz niečo spravila inak, tak by to bolo viac aktivít pre seba. Zatiaľ čo sa Viktor chodil zabávať s kamarátmi, ja by som chodila do wellnessu, sadnúť si s kamarátmi, s ktorými som kvôli nemu ešte začiatkom vzťahu obmedzila styk. Na manikúru, predikúru. Kľudne aj sama do kina. Vlastne, tak som raz aj bola, ale tiež len z trucu, keď sme mali ísť spolu a nakoniec išiel von. 

Každopádne, chyba bola v dvoch rovinách - že sme si neodokomunikovali naše očakávanie a predstavy dopredu a že sme si ani za behu často nevedeli vydiskutovať to, čo máme na srdci. Osobne si myslím, že odkomunikovať si také niečo dopredu, keď ste prvorodiči, sa veľmi nedá. Sama som nevedela, aká budem, ako budem veci prežívať a už od leta som sa snažila samu seba donútiť neprežívať niektoré veci tak "tragicky", nevyčítať mu všetko, čo mi vadí a radšej som už po druhýkrát vyhľadala pomoc psychológa a začala chybu v sebe a nie v ňom. Pretože obrovská časť nášho okolia ma dokázala presvedčiť o tom, že moje názory nie sú okay a že reagujem prehnane, že veci príliš prežívam .. teraz viem, že som v tom až tak sama nebola a že keby sme v okolí mali aj nejaké dievčatá a nie len jeho kamarátov, tak by som sa možno cítila úplne inak, viac pochopená a riešila by som to inak. 

Za behu sme však rozprávať tiež nevedeli. Ja som nevedela odkomunikovať jednoduchú vec a to tú, že očakávam, že sa o mňa bude trochu starať. Keď som bývala v 1. trimestri tak unavená, že som si nevládala ani navariť a radšej som sa uspala na gauči a bola som hladná, nedokázala som mu normálne vysvetliť, že by som chcela, aby mi niečo navaril a postaral sa o mňa. Radšej som mlčala a odtrpela som si to a potom stačilo, aby spravil akúkoľvek maličkosť, ktorá ma vytočila a vybuchla som. 

Poviem vám reálny príklad: Od pondelka do piatku sme pracovali, v pondelok po práci išiel do posilky, doma sa navečeral a potom odišiel na vodnú k susedovi a bol tam do dvanástej večer. V utorok sme vybehli po práci rýchlo niečo nafotiť, potom sme išli nakúpiť, proste vybavovačky. V stredu zas po práci posilka a večer k susedovi, vo štvrtok po práci do Rakúska na tréning, vrátili sme sa okolo 9 večer a zas išiel na skok zahrať si Fifu hore na štvrté. V piatok sme mali čas na seba, mal k nám len prísť jeden ďalší kamarát, ale Viktorovi že sa nikam nechce chodiť, tak že si pozrieme večer nejaký film, keď ten kamarát odíde. Prišiel k nám a o hodinu neskôr že Viktor by si teda išiel s nimi sadnúť. Snažila som si kusnúť do pery, nechcelo sa mi vyčítať mu niečo pred jeho kamarátom, keďže je jasné, na koho strane by bol, tak som proste mlčala. A čím viac som mlčala, tým vytočenejšia som bola. A akonáhle sa za nimi zabuchli dvere, spustili sa slzy. A keď prišiel o dve hodiny domov, snažila som sa zas tváriť, že pohoda, ale kým sme išli spať, tak sme sa aj tak povadili. On to vnímal ako hnev, ktorému nerozumel a ja som vedela, že hnev je len druhotná emócia, ktorej predchádza sklamanie, osamelosť. No .. a práve to som mu proste nevedela povedať. Nedokázala som mu vysvetliť, že keď máme nejaký "spor", tak to nie je o tom, že mu hovorím, že je "kokot" (s prepáčením, ale tak sme si to vysvetľovali), ale proste o tom, že sa mu snažím objasniť, ako sa cítim a prečo sa tak cítim a povedať mu, ako to môžeme do budúcna spraviť inak. Ak ja, aj on. 

Toto bol len jeden príklad, podobná situácia sa opakovala strašne často a ja som to časom začala spracovávať tak, že som o tom začala písať na blog, lebo komunikácia jeho smerom proste zlyhávala. Ja som bývala vyhrotená, on začal bývať viac vyhrotený a často sme si nič nepovedali, len sme boli obaja podráždení. A z toho dobrá komunikácia nikdy nevyplynie. Pred jeho kamarátmi som bola za hysterku, on bol pred vami niekedy za debila a tak to pokračovalo, až kým som neodišla na materskú. 

Vtedy som si konečne vedela nájsť čas na seba, konečne som si aj poriadne pospala a mám dojem, že istá časť toho napätia vo mne a vo vzťahu odišla. Okrem toho mal mesiac, kedy nerobil z domu, ale chodil do officu a tak sme si od seba trošku oddýchli a boli sme si vzácnejší. Čím bližšie bol pôrod, tým nervóznejšia som bola napríklad zo zapíjania dieťaťa a o mojich obavách som napísala aj vám, aby som to nejak vyfiltrovala a nebola zatrpknutá. Viem, že pre mnohých môj negatívny postoj k tomuto "zvyku" ostáva nepochopený, ale to mi bolo jasné už vtedy, keď som o tom písala prvýkrát. Veď práve o takých veciach často píšem .. o tých, v ktorých sa cítim nepochopená.  Tiež som sa najprv vystresovala a pripravila som sa psychicky na to, že to proste budem musieť prekusnúť a radšej som to s ním ani neprediskutovávala, ale ozval sa on sám. Vyrozprávali sme si to, povedal, že on o nič také záujem nemá, povedal že žiadne zapíjanie nebude a bolo. Vtedy som bola fakt rada, že sme si to povedali. Možno preto ma toľko škrelo, keď sa nakoniec boli predsa len ožrať v meste. Pretože my sme medzi sebou síce dohodu mali, ale svojim kamarátom už to isté čo mne povedať nevedel. Ale to už zas odbočujem od témy a vraciam sa k tomu, čo už tu dávno bolo povedané (teda napísané). 

Každopádne, príchod domov z pôrodnice pre mňa ani zďaleka nebol takým "vytriezvením", akým pre niektoré ženy býva. Pretože my sme si väčšinu tej šokovej terapie, ktorú mnohé ženy zažívajú až po pôrode, odklepali v tehotenstve a po pôrode som už bola obrnená. Jasné, nebolo mi príjemné, že akurát týždeň pred pôrodom rozbehol nový business a venoval sa mu naplno - popri full time jobe. Vlastne keď bol potom niektoré večery doma, trochu mi prekážal, pretože my so Sárou sme už mali svoju rutinu a zrazu keď tam bol on, tak mi ju narušoval. Bola som trochu aj pyšná na samú seba, že som to všetko stíhala a zvládala ľavou zadnou. Sáru, starostlivosť o seba, o domácnosť, každý večer mať navarené a upratané, blog, youtube .. Čo mi však vadilo bolo to, keď sa chodil namiesto večerov s nami doma zabávať. Snažila som sa mu objasniť to, čo tak krásne pred pár dňami na instagrame napísala Lucie Ouradová a čo ma vlastne nakoplo napísať tento článok. 

Žena si po pôrode (alebo už v tehotenstve) prechádza transformáciou. Už sa netočí všetko okolo vás, partnera, domácnosti a zábavy. Pre ženu sa to točí okolo toho všetkého, možno v niektorých prípadoch okrem zábavy, plus ešte okolo dieťaťa k tomu. A to je full time job, 24/7, nie ako práca predtým, ktorú ste mali za 8 hodín odrobenú a bol pokoj. Po pôrode sa spúšťa istý stereotyp, ktorý sa opakuje každý jeden deň. Jasné, s rôznymi obmenami, ale aj tak stereotyp. Ten stereotyp, spolu s nočným vstávaním, kojením a často bez možnosti robiť cez deň niečo, čo chete vy a len a len pre seba, dokáže byť naozaj vyčerpávajúci. To je pre mnoho mužov nepochopiteľné. Fungujú si rovnako, ako predtým. Práca, večery s kamošmi, nejaké iné hobby .. Jednoducho, v podstate v rutine žiadna zmena, okrem toho, že doma ich nečaká len žena, ale žena s dieťaťom. Zatiaľ čo pre ženu sa zmenilo všetko. Nemôže ísť nikam len tak. Všetkým výletom predchádza dlhé plánovanie, väčša ani nemá možnosť ísť niekam bez dieťaťa a jednoducho zrazu už nie sú samé. Nikdy! Už sú matkami a sú tak trochu priviazané k dieťaťu. Istým spôsobom vlastne muž a žena žijú každý v inej realite. A to dokáže byť pre vzťah náročné. Ak sa k tomu pridá neschopnosť komunikovať, máte zarobené na pekných pár hádok. Vlastne mi to pripomína obdobie, keď moja najlepšia kamarátka odišla na pol roka USA. Zatiaľ čo dovtedy sme spolu zdieľali všetko a fungovali veľmi podobne, zrazu sme zažívali úplne niečo iné, naše dni boli totálne odlišné .. a tiež sme sa vtedy strašne hádavali a doťahovali. 

Preto je podľa mňa dôležité si spolu sadnúť, ujasniť si, ako chcete fungovať a snažiť sa to dodržiavať. Robiť navzájom kompromisy. Vychádzať si v ústrety a trochu si rozdeliť úlohy - v domácnosti, okolo dieťaťa. Pretože ak budete mať každý svoju predstavu, ale navzájom si ju nepoviete a nejak ju neprispôsobíte víziám toho druhého, akurát sa sklamete. Ako sme sa sklamali my počas tehotenstva. 

Úprimne, ak to malo prísť, tak som rada, že to prišlo už vtedy. Neviem si predstaviť, že by sa táto naša kríza dostavila až vtedy, keď bola Sára na svete. Samozrejme, ani po pôrode nebolo všetko ružové, ale to množstvo rozhovorov a hádok počas tehotenstva nás mnohému naučilo. A posunulo nás to. Najprv k totálnemu dnu a po dne zas naspäť hore. 

Nehovorím, že teraz sme dokonalý pár, ktorý sa nikdy nepovadí. Ale strašne veľa sme sa o sebe za posledný rok a pol naučili. Lepšie som spoznala ja jeho, on mňa, ale aj ja samú seba a on samého seba. Ujasnili sme si, kde sú naše priority, hranice, osobnostné aj vzťahové. Dali sme si pravidlá, ktorých sa (pevne verím) obaja držíme. Oveľa otvorenejšie spolu komunikujeme. A to je podľa mňa základ budúceho úspechu. Nie len nášho, ale aj Sárinho. Neviem si predstaviť, že by sme teraz riešili také (s prepáčením) sračky, aké sme riešili počas tehotenstva. Chcem, aby sme jej išli príkladom v tom, ako mať pekný vzťah. Ako sa o vzťah správne starať, ako si prejavovať lásku, rešpekt, ako vedieť ustúpiť tomu druhému a zároveň ako si vedieť stáť za svojím, keď je to nutné. A pevne verím, že sa nám to podarí. 

Dnes som sa s Viktorom bavila o tom, že píšem tento článok a trošku sme to rozoberali aj medzi sebou. A náš rozhovor ma len utvrdil v tom, že chcem tento post publikovať. Pretože o tom, aké náročné je byť matkou, sa píše snáď všade. Aké ťažké je znášať tie neprespaté noci, rôzne fázy a tak ďalej .. Nie, nie je to vždy ľahké, ale za seba musím povedať, že je to ľahšie, ako som si predstavovala. teda zo začiatku to bolo, teraz je to zhruba na úrovni toho, ako som si vždy myslela, že to bude a to preto, že Sára je už oveľa pohyblivejšia a už si toho popri nej veľa neporobím. 

O čom sa však podľa mňa veľmi málo hovorí je to, ako vie toto všetko ovplyvniť vzťah. A nie len ako, ale hlavne prečo. Čo sú tie časté príčiny tých tehotenských/popôrodných partnerských kríz. Tak dúfam, že ak vás to v budúcnosti čaká, tak vám možno tento post pomôže .. či už cítiť sa pochopená, alebo ako sporom predísť. 

A na záver by som chcela podotknúť, že viem, že nie každého sa to týka. Poznám páry, pre ktoré to bolo naozaj jedno krásne obdobie a ešte stále je, alebo mužov, pre ktorých bolo samozrejmosťou prestať piť alkohol, akonáhle im manželka otehotnela, alebo starostlivosť 50:50 o dieťa. Tým nechcem povedať, že niekto je horší, alebo lepší. Nie každý má rovnaké možnosť a nie každému vyhovuje to isté. Len som vám možno chcela dať ku koncu nádej, že toto ťažké obdobie sa vás vlastne týkať vôbec nemusí. 
5

January 28, 2019

PREČO PLAČEŠ?


Pondelok, 3:45 ráno

Ešte nie sú ani 4. Od 23, kedy sme si ľahli, som už asi 5. krát hore a teraz pre zmenu neviem zaspať. Som nahá, pretože moje tričko bolo totálne ľadové, premočené od mlieka, náhradné je kvér cez celý byt. Mám dojem, že by som zmrzla, kým by som preňho prišla. A čo horšie, možno by sa zobudila Sára. A to už by som asi fakt mala totálny mental breakdown. Zmáčané totiž nemám len to tričko, ale aj tvár od sĺz. 

Od 23 ju mám viac-menej prisatú na mne. Každý pokus odložiť ju do postieľky končí neúspechom, buď hneď, alebo mi dopraje aspoň chvíľkovú nádej, že by tam mohla vydržať. Samozrejme, nevydrží .. Pri poslednom kojení a následnom pokuse uložiť ju mi došli nervy. Odložila som ju, vyzerala že spí. Odišla som na WC a kým som stihla spláchnuť, už bol krik. Rovnaký scénár, ako keď som ju ukladala na spanie o deviatej. Dala som jej do rúk vankúš, začala  sa s ním zabávať a bľabotať. Položila som hlavu na rám postieľky a nedokázala som udržať slzy.  Stála pri mne a brblala, čakala som už len kedy príde rev. Viktor sa jej spýtal, prečo nespí. Robí hrdinu a hovorí, že s ňou pôjde do obývačky. Odmietla som. Aj o tom sme sa včera povadili a stačili mi výčitky za to, že si dovolím pospať si, keď je s ňou on ráno hore. 

Beriem ju zas k nám a plačem. Viktor sa ma pýta, že prečo.  Moje emócie sú preňho nepochopiteľné, nič nové. Odpovedám, že preto, lebo som nevyspatá a mám ju vkuse na sebe, mám premočené tričko a nevládzem. Ževraj si asi zvykla byť pri nás a preto nechce byť v postielke. Wow, skvelá conclusion, tlieskam. Preto nemám plakať? Mám sa z toho tešiť? Pozerám prvýkrát na hodinky. 3:45. Preboha, to ešte nie sú ani 4?! Kojím. Vyzliekam si tričko po tom, čo sa sama odpojí a zisťujem, že spať na bruchu by sa v tej teraz už ľadovej handre nedalo. Že či mi má ísť pre nové. Nie, ďakujem. Už bol tíšiť psa, keď si aj ten zmyslel, že je ráno, nech si ľahne a spí. 

Sára spí. Odťahujem sa, zaujmem spaciu polohu. Na kraji postele, hlavou udriem do krabice, ale ležím. Bez fyzického kontaktu! Viktor hovorí, že sa mu nepáči, ako má Sára hlavu. Odpovedám, že nech ju napraví, ak sa mu nepáči a ak ju zobudí, nech si ju nakojí sám. Zaspí. Obaja spia. Ja nedokážem. Pod perinou mi je horko, odokrytej bez trička mi je zima. Tlačí ma vankúš. Sára dýcha moc nahlas. Len nech on nezačne chrápať, preboha! V hlave mi víri tento text. Idem na comp do obývačky spísať to? Nie, mobil stačí. Ľutujem toto rozhodnutie. Už pol hodinu ťukám tento kúsok textu. 

Oni spia, môj mozog sa odmieta zmieriť s vonkajšími vplyvmi a vypnúť. Zas sa mi chce plakať. Je mi zima na telo, na ruky zas strašne teplo. Na to, aby som sa cítila okay, to musí byť opačne. Idem si asi po to tričko. Snáď ich všetkých cestou za minimom komfortu pre seba nezobudím. Chcem ju preložiť do postieľky, ale strach z toho, že sa zobudí, je obrovský. No nič. Idem plakať a skúsiť zaspať. Alebo nie. Viktor začal potichu pochrápavať.  Ja sa zbláznim ..

Pondelok, 14:06 

Práve som si dočítala tento článok a poopravovala preklepy, ktorým sa pri písaní na mobile nikdy neviem vyhnúť. Viete, ako to nakoniec dopadlo? Vstala som, odišla som si pre tričko do kúpeľne na druhú stranu bytu a rozhodla som sa, že sa do tej postele nevrátim. Odišla som do obývačky, pod hlavu som použila okrasný gaučový vankúš, namiesto periny zas po psovi páchnucu deku a pri vrčaní chladničky som konečne zaspala. Ani si neviete predstaviť, ako úžasne som sa cítila, keď som zaspávala - sama. Bez Viktora, bez Sáry, bez Whiskey .. úplne sama. V tichu. A to hovorím ja, človek, ktorý neznáša spať sám a miluje fyzickú blízkosť! Samozrejme, táto moja "idylka" netrvala dlho, o hodinu a pol som už bola zobudená Sáriným plačom a aj sa mi o nej vlastne snívalo, ale poviem vám .. to, že som si mohla ľahnúť ako som chcela a nikto ma z boku netlačil, nepadala som odnikiaľ, stálo proste za to! Samozrejme, nabehla som do spálne, nakojila som ju, pospali sme si chvíľu a ani som sa nenazdala a pýtala sa vstávať. Viktor ju po pol hoďke už klasicky zobral do obývačky a ja som si pospala ďalšie 2,5 hoďky, tentokrát síce bez nich dvoch, ale s Whiskey pri nohách. 

Prečo to sem píšem? Pretože chcem mať zachytené aj tieto "zúfalé" stavy. Často mi totiž píšete, že sa vám páči, s akým prehľadom to materstvo dávam, ako som si všetkým istá a tak ďalej. A áno, väčšinou to tak síce je, ale sú aj chvíle, momenty (a pár nocí), kedy to proste nedávam, od únavy neviem čo so sebou, bolí ma celé telo, lebo sa kvôli Sáre v našej posteli neviem vyspať a keď ju udložím do postieľky a náhodou mi to nevyjde a zobudí sa, tak ma to vie proste zlomiť a ja sa rozplačem. 

Slzy sú však podľa mňa fajn. Dostanete nimi von ten "jed" vo vás, vyplačete sa a bude vám lepšie. Nie vždy, možno nie hneď, ale v konečnom dôsledku sú potrebné. Niekedy by som si samozrejme priala, aby boli viac pochopené, no človek nemôže predsa chcieť všetko, že? 

Naozaj veľmi si prajem, aby sa nám tie noci znovu upravili na jedno-dve vstávania, ktoré by som mile rada akceptovala a tešila by som sa im a aby sa mi Sára nebudila, keď ju ukladám do jej postieľky. A dovtedy si možno sem-tam trošku poplačem. Ja viem, že niektorým z vás to môže pripadať banálne a možno až smiešne, ale tak je to so všetkým. Možno keby som si toho cez deň nenakladala toľko, zvládala by som tie noci lepšie. Ale o tom, či a prečo toho mám toľko (a potrebujem toľko mať), vám napíšem inokedy. Práve som na sekundu chytila do rúk telefón a vyskočil mi tam post od Niky Vujisic, ktorá píše, že posledné dni sú ťažké a práve preto, že si ich robí ťažkými sama. Keď sa netýra jedlom, týra sa prácou .. a miluje to. Ja to mám veľmi podobne. Teda s tým jedlom nie, len s tou prácou. A nárokmi na samú seba. Tiež nemám žiaden deadline, ako ona. Ale ja si ten deadline dávam sama v hlave a je to pre mňa oveľa pevnejší bič, ako keby som mala nejaký oficiálny deadline od nejakého zamestnávateľa. Ale ako hovorím .. o tom inokedy. 

Majte sa krásne a ak máte náročné dni, alebo noci - oddychujte. Spravte si čajík, zacvičte si, choďte na prechádzku, alebo si spravte program bez detí! Ejha, dobre sa mi radí. Len blbé, že samej sebe poradiť neviem .. 


2

January 19, 2019

KEĎ SA POROVNÁVAME


Existuje vôbec niekto, kto sa s nikým iným neporovnáva? V poslednej dobe odvšadiaľ počúvam, ako instagram deprimuje ľudí, pretože všetci ukazujú len to pozitívne a dokonalé a iní ľudia z toho majú depky, pretože porovnávajú instagram life s ich reálnym life. Osobne to tak nevnímam, pretože rozlišujem reálne profily od takých tých .. perfect profilov. Bavia ma aj tie, aj tie. Ale tie dokonalé neberiem ako niečo, čo by som niekomu mala závidieť, skôr ako niečo, čo ma inšpiruje. Viem, koľko práce dokáže byť za krásnymi, nastylovanými fotkami a rada sa na ne pozerám. 

Dnes však nechcem písať o takom porovnávaní. Chcem hovoriť o porovnávaní v materstve. Porovnávaní svojich detí. Porovnávaní rutiny rodín s malými deťmi .. pretože v posledných týždňoch som sa tým trochu trápila, ak mám byť úprimná. A paradoxne nie kvôli nejakým internetovým ideálom, ale kvôli tomu, čo vidím okolo seba .. a čo počúvam. 

Prvá vec, ktorej potrebujem "loswerden", ako sa povie v mojom najobľúbenejšom jazyku, je uspávanie. A kojenie. Ako som spomínala v tomto poste, rada by som Sáru do roka odstavila od kojenia. Chcela by som to spraviť najmä z osobných dôvodov, ktoré spomínam v článku, ale zároveň ma do určitej miery určite ovplyvnili aj moje známe, ktoré nekoja. A majú viac času na seba. Sú oddýchnutejšie, pôsobia na mňa vyrovnanejšie, ako som sa cítila v posledných dňoch (alebo týždňoch) ja a zároveň vedia rozmýšľať a pristupovať k niektorým veciam týkajúcim sa ich dieťaťa tak nejak triezvejšie ako ja. Často som kvôli kojeniu vystresovaná, nevyspatá, bolí ma celé telo .. ale možno by som to tak nevnímala, keby som sa neporovnávala s inými mamičkami, ktoré nekoja. 

Ďalšia vec je uspávanie a spanie ako také. Ako to u nás bolo si môžete prečítať v tomto poste, ale v skratke - Sára od malička spávala veľmi dobre. Cez deň toho síce veľa nenaspala, ale zato noci prespávala takmer odzačiatku takmer celé. Zmenilo sa to až vtedy, keď sme sa presťahovali. A bolo to stresujúce pre nás všetkých. Odkedy som ju uložila, bola stokrát hore. Kým som si išla ľahnúť, vstala aj tri, štyrikrát. Keď som si ľahla, vstávala som k nej aj desaťkrát .. cez deň spávala vždy v inom čase. A okrem Sáry som riešila sťahovanie, upratovanie po sťahovaní, prácu, vybavovačky .. jednoducho, bolo toho v tých týždňoch na mňa proste veľa a Viktor tiež nemal stále voľno, aj keď už je na materskej, takže som si veľmi neoddýchla. A s nedostatkom oddychu na mňa prichádza stres a s ním prichádza to, že môj mozog sa obmedzí na to nevyhnutné a pri iných veciach nevie rozmýšľať normálne. A tak som namiesto môjho inštinktu počúvala .. všetko možné. Rôzne rady na internete, rady od našich známych, ktorí majú deti .. a začala som porovnávať. Ako spia iné deti, prečo tak spia .. snažila som sa na Sáre testovať nové spôsoby uspávania večer, spania cez deň, obmedzovania spánku cez deň, prispôsobovala som jej nejak tú predspánkovú rutinu, začali sme sa s ňou skôr chodiť kúpať. A čo ma k tomu motivovalo? Práve porovnávanie sa s inými rodinami, ktorých deti už dokážu prespať celú noc. Alebo zaspať samé v postieľke, keď ich tam položia. Pritom mi môj rozum hovoril, že to nie je "bežné" a že väčšina ľudí s tým zaspávaním viac-menej bojuje. Ale aj tak som si hovorila .. keď to dokáže tamto dieťa a tamtá rodina, prečo nie my? 

Nepomohlo mi ani Viktorovo porovnávanie. Odkedy mi prvýkrát povedal, že sa o tom s niekým radil, rozčúlilo ma to. Hovorila som si - čo sa ty máš čo s kým radiť? Hneď som si predstavila, ako sa na mňa sťažuje, že som ju uspávala istý čas kojením a teraz ju uspávam hojdaním na rukách a že je to celé moja chyba. Samozrejme, neviem, čo naozaj hovoril a ako sa radil, ale ja si to takto predstavujem. Vždy najhoršie, haha. Celkovo som taký človek že ak mi niekto povie, že sa s niekým o mne bavil, predstavujem si len to najhoršie .. traumy z minulosti, čo vám poviem? Stále ma vie vytočiť, keď mi hovorí, že on sa o tom s niekým bavil a oni to robia takto a hentak a toto je správne a im to hneď išlo a nám to nejde. Jedna vec je, keď sa človek sám s niekým porovnáva. Druhá vec je to, keď vás s niekým iným porovnáva niekto iný. A duplom keď je to váš manžel, ktorý má držať s vami. A nie že by nedržal. Drží, spolupracuje, niekedy uspáva on, niekedy ja .. ale ja som proste na takéto veci precitlivená a preto sa mi to tak nepáči. Viem, že to nemyslí zle, ale v mojom momentálnom (trochu zúfalom) rozpoložení ma to jednoducho dokáže doraziť a potom som z toho rozčúlená, ale aj smutná. Nechcem, aby si o mne myslel, že som neschopná, alebo nebodaj ma obviňoval z toho, že som niečo spravila zle .. nechcem, aby sme sa hádali kvôli niečomu, ako je uspávanie, preboha. A už vôbec nie preto, že sa budeme prirovnávať k nejakej inej rodine! 

Poďme k ďalšiemu typu porovnávania .. našich detí a ich schopností. Vzhľadom na to, že Sára je tak trochu popredu, čo sa pohybovej stránky týka (podľa tabuliek), tak toto ma veľmi netrápi .. za to viem, že to trápi mnohých z vás. Už toľkokrát sa mi stalo, že mi niekto napísal - ako to, že je tak pohybovo zdatná? Ako si to dosiahla? Čo ti pomohlo? Závidím, môj sa nechce ešte ani otočiť. A úprimne? Trochu ma to vždy zamrzí, keď mi toto niekto napíše. Po prvé, nijak som to nedosiahla .. proste bola už od malička taká. Nemala ani mesiac a snažila sa tými nožičkami plaziť. Veľmi skoro sa pretáčala .. určite sú veci, ktoré jej napomohli, napríklad to, že som ju nechávala vyzlečenú, nebola v perinke, ani v zavinovačke, ani v spacáku. Ale tak či onak .. asi to bude mať v sebe. Vždy, keď mi napíše niekto, kto s ňou svoje dieťa porovnáva, nie je mi to príjemné. Akoby s tým dieťaťom niečo nebolo v poriadku. Pritom je, úplne. Každé dieťa sa vyvíja inou rýchlosťou, niektoré sa naučí štvornožkovať za dva týždne, ale robí to nesprávnou technikou, inému to zas trvá dva mesiace, ale robí to správne. Nedá sa to porovnávať! Všetko má svoj čas a len dieťa samé vie, kedy je na čo pripravené .. 

Možno si poviete, že sa mi to pri nej ľahko hovorí, ale verte mi .. aj s ňou sme sa v iných veciach natrápili, ako ste si mohli prečítať vyššie. Takže viem, aké je to, porovnávať sa k niekomu, kto je na tom "lepšie" .. ale načo to je vlastne dobré? Komu to pomôže? 

V posledných dňoch vo mne silno zarezonoval popis k tejto fotke od Sašky (Doubletrouble.sk), ktorý by som s vami chcela zdieľať: 

Viete, čo ma zaráža? Na predošlú fotku som dostala pár komentárov, že teda ma obdivujete a že slávne matky to majú ľahké s piatimi opatrovateľkami a nemusia nič robiť. Akokeby tie čo nemajú opatrovateľky boli lepšie, lebo sa viac obetujú. 

A pritom je to celé blbosť. Mamy sa snažia ako vedia, niektoré sú v pohode s tým, že budú doma celé tri roky, niektoré pracujú aj z pôrodnice. Niektoré majú babky, niektorých babky pracujú, iné majú muža, ktorý ide na materskú. A niektoré majú k dieťaťu opatrovateľku, lebo chcú pracovať, alebo ísť na kozmetiku, alebo si len jednoducho nevedia predstaviť byť s niekým 24 hodín denne. To z nikoho ale nerobí horšiu mamu predsa. Ja som mala tiež k babám opatrovateľku, lebo jednak pracujem a jednak si vážim čas pre samu seba. Polrok od augusta do decembra, odkedy už opatrovateľku nemám, bol najnáročnejší v mojom živote, stál ma psychickú pohodu, spánok, čas pre seba a polámané nechty. Nie som pritom lepšia alebo horšia ako tie, čo sú s dieťaťom doma, ani lepšia alebo horšia ako tie, čo majú jedno dieťa. A ani lepšia alebo horšia ako tie, ktoré majú manžela či partnera. Všetky robíme čo vieme a ako to najlepšie vieme, som si istá, že Beyoncé miluje svoje deti rovnako ako ja alebo vy. Tak už sa prestaňme porovnávať 😉 

Aj vďaka tomuto popisku som si uvedomila, že som sa proste "opuscila", ako sa u nás hovorí. Že som sa stratila v tom porovnávaní a závidení že "toto dieťa prespí celú noc" a "tamto dieťa vydrží celý deň aj bez rodičov" a "toto dieťa už povedalo to a to" a "tamtomu dieťaťu chutí umelé mlieko" a "hento dieťa zje celú porciu a moje chce stále prsník" (teraz naschvál preháňam, aby bolo jasné) .. že by som sa mala vrátiť naspäť k môjmu inštinktu a akceptovať potreby a individualitu môjho dieťaťa. Lebo to je momentálne predsa najdôležitejšie. Aby bola spokojná ona, aby som bola spokojná ja .. a budeme spokojní všetci. Áno, niekedy to bude ťažšie a bude to na nervy, ale to predsa patrí k tomu, či nie? Môžeme byť vďační za toľko jej vlastností, že nejaké náročnejšie uspávanie, alebo častejšie vstávanie po sťahovaní je v porovnaní s nimi naozaj nepodstatná "nepríjemnosť". 

A ešte by som rada aspoň spomenula moje porovnávanie sa v tehotenstve a takisto po pôrode. Áno, hovorím o postave, pribratých kilách. Pribrala som podľa mňa naozaj veľa .. ale myslím si, že keby som sa nepozerala na iné tehotné, až tak by ma to netrápilo. Závidela som ženám, ktoré pred tehotenstvom pravidelne cvičili a podľa toho aj vyzerali a nenabrali taký bachor, ako ja. Ani nemali obrovské ruky, nohy, tehotenskú celulitídu .. a po pôrode to bolo ešte horšie. Keď som videla, ako niektoré známe okamžite schudli všetko, čo pribrali a ja som sa pozrela do zrkadla a videla som tam to, čo som videla .. tak som sa išla zblázniť. A vtedy som si síce neuvedomovala, že sa stresujem kvôli tomu, že sa porovnávam, ale keď sa na to spätne pozriem .. niečo na tom asi bude. 

A tak apelujem na seba, ale aj na vás .. neporovnávajme sa. Ani seba, ani naše deti, ani naše vzťahy, manželstvá, rodinný život .. dovolenky, ani nič iné. Neporovnávajme sa, nezáviďme si. Naozaj to predsa nie je na nič dobré a akurát tak sa tým deptáme. Ak sa nám niekoho postava, oblečenie, vzťah, alebo prístup k výchove páči, inšpirujme sa. V rámci možností. 
1

January 10, 2019

TRABLE S DETSKÝM SPÁNKOM


Ahojte. Manžel, dieťa aj pes mi spia a tak som si povedala, že vám napíšem o tom, čo prežívame posledné dni .. síce aj mňa láme na spánok, ale potrebujem sa trošku vypísať. 

Sára bola od začiatku síce veľmi živé, ale zato tiché dieťa. Cez deň takmer neplakala a keď, tak to bolo aj tak len potichučku a na chvíľku, kým nedostala, čo potrebovala. Jednoducho .. plakala len vtedy, keď niečo potrebovala, alebo keď ju niečo bolelo. Nejaké divokejšie plače si pamätám jedine z obdobia, keď sme mali krízu vo kojení. Vtedy revala ako tur a ja som mala pár zúfalých dní, kedy som nevedela, ako jej pomôcť, pretože od pŕs sa mi divo odťahovala, zároveň bola hladná .. no bola to katastrofa. Mali sme dni, kedy som ju kojila možno raz, alebo dvakrát poriadne, inak nechcela. Zúfalo som sa bránila skúšaniu umelého mlieka, pretože som bola presvedčená, že chcem do 6. mesiaca výlučne kojiť a tak som robila všetko preto, aby som tú možnosť mala. Myslím, že to bol jeden z mála krát, kedy som plakala s ňou. 

Od šiesteho mesiaca sme začali prikrmovať, čo zo začiatku veru nebol žiaden veľký úspech. Nechcela jesť nič, keď sme ju posadili do stoličky, zatla pery a odmietla otvoriť ústa, po chvíli sa krútila a buď sa na nej postavila, alebo sa na štyroch snažila utiecť druhou stranou. Po pár dňoch sme zistili, že nezáujem o jedlo má len vtedy, keď je v stoličke. A tak sme sa ju snažili nakŕmiť aspoň trošku vtedy, keď si sama prišla vypýtať. Pretože keď sme jedli my, vtedy ešte na gauči, tak si sama priliezla a otvárala ústa ako kapor. Tak sme teda začali jedávať za stolom a odvtedy sa aj Sárine jedenie zlepšilo. Síce ešte nikdy nezjedla celú porciu niečoho a stále sa to mení - niekedy zje dve, tri lyžičky a má dosť, inokedy zas dokáže zjesť lyžičiek aj desať. Čo je na ňu celkom úspech, takže sa z toho teším. 

No poďme späť k tomu plaču. Ten je strašný, keď ju prebaľujeme, alebo obliekame. Je to zvláštne, ale niekedy sa nechá prebaliť úplne v kľudne a inokedy je to boj, je nás na to treba dvoch a proste vrieska a vrieska až kým ju nevezmeme na ruky a nepomojkáme si ju, alebo ju niečím nezabavíme. Kým leží na chrbte, tak ju niekedy nezabaví vôbec, ale vôbec nič, proste na ňom ležať nechce .. čo si asi viete predstaviť, ako asi môže vyzerať, keď je v tej plienke fakt veľký náklad a ona sa metá hore-dole. Hlavne keď ju prebaľujeme na gauči (lebo inam sa už moc nezmestí a akurát tak si trieska hlavu), tak to vie byť veru "sranda". Najhorší však je, keď ju uspávame, alebo keď sa v noci zobudí a nechcem ju hneď kojiť, pretože skúšam, či zaspí aj bez prsa. Nechcem, aby bola zvyknutá zaspávať len na prsníku. Chcem, aby dokázala zaspať aj s niekým iným, nie len so mnou. Kvôli sebe, ale aj kvôli nej. 

Keď sme ešte bývali v Slnečniciach, dlhý čas som ju uspávala práve kojením. Nerobila som to od začiatku, robila som to práve v období, kedy sme mali našu kojokrízu a na internete som sa dočítala, že ak dieťa odmieta prsník, najlepšie je mu ho ponúkať keď je v polospánku. Čiže vždy keď už som ju uspávala, nakoniec som jej ponúkla aj mlieko a tak sme opäť začali kojiť. Istú dobu len v polohe ležmo, nakoniec sme sa vrátili aj ku kojeniu posediačky. Dosť dlho, keď som skúsila niečo iné, nasledoval hurhaj a tak sme sa toho držali. Po čase už to nebolo kojenie keď zaspáva, ale zaspávanie pri kojení. Bohužiaľ, to som veľmi ovplyniť nevedela. Krátko predtým, ako išiel Viktor na materskú, som ho poprosila, aby sa ju naučil uspávať aj on sám. A tak sme prešli na uspávanie na rukách - hojdaním, tľapkaním, niekedy natriasaním. Takisto sme si zvykli na pravidený režim, kúpanie v cca rovnakom čase .. a keď už Sára zaspala, tak sme ju uložili do postieľky a spala do cca polnoci, vtedy som ju ešte raz nakojila, zas uložila a spala až do rána. 

Odkedy sme sa však presťahovali do nového bytu, tento náš režim sa trošku narušil. Trošku dosť. Nové prostredie, nová postieľka .. zo začiatku som sa z toho išla zblázniť, pretože to znášala naozaj nie príliš dobre. Keď som Sáru uložila do postieľky, bola každú pol až hodinu hore. S krikom. Za noc bola niekedy aj 12krát hore, čo je podľa mňa naozaj už extrém. Časom sa to zlepšilo, ale uspávanie je stále dosť náročné. Bráni sa tomu niekedy aj hodinu, dve. Chce loziť, objavovať, hrať sa .. všetko, len nie spať. Keď ju konečne uložíme, prebudí sa niekedy aj v postieľke, sle stačí ju väčšinou len trošku hladkať a spí ďalej .. kým sa nezobudí znovu. Vtedy ju stačí znovu len pohojdať na rukách a spí ďalej. Horšie to však je, keď sa zobudí a nestačí jej pohúpať sa na rukách. Pýta si prsník, aj keď by vlastne ešte nemala byť hladná, ani smädná. A keď jej ho nedám, lebo ju chcem skúsiť inak, strašne plače. Ale strašne. Skúšala som to len párkrát a nakoniec som jej ho teda aj tak dala .. až som sa bála, že k nám prídu susedia pýtať sa, či to dieťa týrame. Potom sa niekedy ešte párkrát zobudí, včera však vďaka bohu (lebo inak by som už asi zobrela od únavy) spala až do nejakých 5:30, kedy som ju nakojila a spala ďalej ešte nejakú hoďku, hoďku a pol. 

Viktor vidí problém v tom, že ju uspávame na rukách a chce ju začať ukladať do postieľky a používať takú tú metódu, kedy dieťa necháte vyplakať, chodíte za ním každých 5 minút alebo koľko, pohladíte ho a proste toto robíte vkuse dokola, kým sa nevyreve, tým sa unaví a zaspí .. a tak sa má naučiť samé zaspávať. Ja sa neviem zmieriť s tým, že by sme túto metódu čo i len skúšali. A už vôbec nie po tom, čo sa o to včera pokúsil a nebol preč ani tri minúty, keď Sára vypadla z postieľky. Ako sa jej to podarilo, to naozaj neviem, pretože keď v postieľke stojí, trčí jej z nej maximálne tak hlava, ale podarilo sa jej to. Počuli sme plač, potom obrovský tresk a znovu plač. Nebolo to síce prvýkrát, čo odniekiaľ spadla, pri jej rýchlosti a obratnosti sa to naozaj ustrážiť nedá, ale z takej výšky to bolo prvýkrát. Hneď som volala na Kramáre, ale nakoniec povedali, že ju máme len pozorovať. Zatiaľ vyzerá, že je v poriadku, takže možno ani nespadla na hlavičku, ale aj tak .. veľmi som sa zľakla. Ale nie o tom som chcela .. 

Ja nevidím až taký problém v tom uspávaní na rukách. Skôr vidím problém v tom, že sme proste v novom prostredí, že nemá vlastnú izbu, vlastný priestor .. že celý deň trávime v obývačke, pretože v izbe, kde momentálne spíme, nie je nič iné ako posteľ a jej postieľka. Preto mám iný plán a to ten, že po kúpaní už sa nepôjde naspäť do obývačky a už vôbec nie k televízoru, ale pekne krásne do spálne, kde sa budeme trošku ešte hrať na posteli a potom ju skúsime postupne uložiť do postieľky. Kľudne ju budem uspávať na rukách, hojdaním .. ale jednoducho nech si zvyká na taký kľud pred spaním, na ktorý síce v Slnečniciach zvyknutá bola, ale tu veľmi nie. A postupne sa ju budem snažiť navykať na zaspávanie v postieľke. Neviem, či sa mi to podarí a kedy sa mi to podarí .. ale momentálne si neviem predstaviť, že by som sedela s kľudom v obývačke, kým by moje dieťa stálo v postieľke a kričalo by ako keby ho z kože drali. 

Samozrejme, trochu závidím tým, ktorí toto začali riešiť už skôr, alebo tým z vás, ktorých deti po položení do postieľky takto nevyvádzali. Sára sa však (ak ju tam nepokladám v polospánku a nehladkám ďalej) okamžite prevalí na brucho, dá sa na štyri, postaví sa a kričí. A kričí stále viac a viac. Je proste hysterická a ja na to nemám žalúdok. Myslím si, že ak sme chceli, aby vedela zaspávať samostatne a vedela byť aj v noci sama, mali sme to tak riešiť od začiatku. Okay, možno sa to v dvojizbáku moc nedalo, ale aj keby sme boli vo väčšom byte, asi by som nezvolila tento spôsob spávania. Pre niekoho to môže byť to pravé orechové a pre iného zas nie. Všetci sme iní a naše deti tiež. Ja som od začiatku trvala na tom, že budeme mať príposteľovú postieľku len s troma stenami, aby sme boli vždy pri nej, zo začiatku som ju mala stále pri sebe, aj keď spala cez deň a do postieľky som ju prenášala až keď sme išli spať aj my. A keď bolo treba, nechali sme si ju u nás v posteli. A chcieť, aby zrazu spávala sama, v klasickej postieľke, a aj tam zaspávala, je trošku od veci .. či? 

A tak mám dilemu .. mám to nechať na nej? Mám jej dôverovať, že časom sa nauči zaspávať aj inak, ako v našom náručí, alebo kojením? Mám čakať, kým sa sama naučí prespať celú noc? Čo síce už vedela, ale sťahovaním a novým prostredím sa jej to proste rozbilo. Alebo sa mám snažiť robiť režim, aj keď nasilu? Mám sa ju snažiť uspať, aj keď plače ako tur? Mám ju naďalej uspávať kojením, keďže to (väčšinou) ide rýchlejšie? Je to asi prvýkrát, kedy si v materstve niesom niečím istá .. mám počúvať hlavu, alebo srdce? Mám sa snažiť pre dobro všetkých nastoliť prísnejší režim, aby sme si všetci lepšie pospali aj za tú cenu, že Sára sa môže cítiť opustená a nevypočutá, keď plače? Je tento jej spací "behaviour" normálny? Súvisí s tým, že už štvornožkuje, že má možno akúsi ľahkú formu separačnej úzkosti a preto sa častejšie budí a pýta blízkosť?

No neviem. Asi si skúsim o tejto téme ešte viac čítať a načúvať viac svojmu inštinktu, aj keď aj ten je tak trochu zmätený momentálne .. a asi aj dosť unavený z toho nočného vstávania .. no verím, že to dáme. Samozrejme, budem vďačná, ak mi napíšete aj vaše skúsenosti a poznatky. A ja idem pracovať ďalej (rozumej strihať video) a dúfať, že sa mi Sára nezobudí ..

PS: Dva dni som veľmi aktívne rozmýšľala a prišla som na to, že to asi nechcem ani nebudem siliť. Pokúsim sa jej upraviť jej denný spánkový režim, avy spala približne v rovnakých časoch, ale vtedy, keď bude ona sama unavená a takisto večer sa budem snažiť držať to vždy v podobnom čase, ale nebudem to siliť. Nebudem ju ukladať do postieľky vtedy, keď ešte nie je ospalá, pretože sa jej to zjavne nepáči a necíti sa komfortne. Pokúsim sa jej čo najskôr poskytnúť väčší komfort tým, že jej spravíme izbičku, viac miesta, útulnejšie prostredie .. a vždy, keď to bude potrebovať, jej poskytneme našu prítomnosť, lásku a kľudne aj to húpanie na rukách. Verím, že časom sa naučí spávať sama, aj prespávať noc. My jej to môžeme akurát tak spríjemniť a uľahčiť.

PS2: K tejto téme som mala natočené aj video, ale myslím, že ho asi nedám von a skôr ho zakomponujem do vlogu, keďže som ho pôvodne nechcela ani točiť, spravila som to úplne spontánne, popri točení vlogu. No uvidíme ..


11

January 3, 2019

MOTHER & DAUGHTER | OUTFIT







Sveter: H&M | Kabát: Pull&Bear | Čižmy: Pull & Bear | Overal: F&F 

Ahojte! Vedeli ste, že tento blog bol pôvodne zameraný na módu? Tie najstaršie outfity nájdete na tomto odkaze. Postupne som sa však preorientovávala skôr na lifestylové témy a v tehotenstve ma to fotenie lookov na istú dobu prešlo. Bodaj by nie, keď som sa sama sebe nepáčila a nosila som proste to, čo skriňa dala a brucho povolilo. Nakoniec som ich predsa len pár nafotila, odkazy vám pridám na koniec článku. Popôrodných je taktiež naozaj len pár, keďže s tým nedostatkom oblečenia to bolo po pôrode snáď ešte horšie, ako v tehotenstve, keďže sa ochladilo a ja som väčšinu svojho oblečenia proste neobliekla .. vlastne, doteraz nie všetko oblečiem. 

Keď sme však išli od viktorovej (Píše sa to s malým, alebo veľkým?) babičky, mali sme so sebou foťák a vonku bol tak nádherný západ slnka, že som neodolala a poprosila som Viktora, aby nám spravil pár záberov. Bolo síce už pološero, takže sú fotky trochu rozzrnené, ale ja mám aj také veľmi rada. Majú takú .. inú atmosféru. 

Čo sa týka Sárky, bola už celkom unavená a umrnkaná, takže úsmevov sme sa od nej nedočkali, ale napriek tomu mi na nich pripadá neskutočne rozkošná. Čo poviete? Mimochodom, chceli by ste tu takýchto fotiek v budúcnosti zas viac? Viktor už je na materskej, takže by sme v podstate mali mať viac času na takéto fotenia. Dajte mi vedieť do komentov. 
1

December 30, 2018

AKÝ BOL ROK 2018?


Tak aký bol tento rok? Prvé slovo, ktoré ma napadne, je náročný. A strašne ma mrzí, že ma nenapadne napríklad slovo krásny, ale nebudem vám predsa klamať a hovoriť, aký bol skvelý, keď z neho taký pocit nemám .. Druhé slovo, ktoré ma napadá, je prelomový. Bol plný nových životných situácií, skúseností, zážitkov .. V prvom rade je to ale aj rok, v ktorom sa mi splnil celoživotný sen - stať sa matkou a manželkou. No bohužiaľ, nebolo to také, ako som si celý život predstavovala .. a možno práve preto som niektoré veci vnímala tak negatívne. Lebo som mala vysoké očakávanie (ostatne, ako pri všetkom) a nie všetky sa naplnili. Naozaj ma mrzí, že toto review začínam takto negatívne, ale veď vy ma už poznáte a viete, že píšem tak, ako veci cítim a toto je bohužiaľ to, ako to cítim. Ale poďme pekne po poriadku .. 

Január - Hrozný začiatok a pekný koniec


Tento rok sa začal .. no, poviem to na rovinu, tragicky. Prechod do nového roka sme totiž strávili na mieste, kde som nechcela byť, pretože som už popredu tušila, že to celé nedopadne dobre. Pár fotiek z nášho Silvestra nájdete v tomto poste, v ktorom som vám nechcela písať, čo sa dialo, tak to teraz aspoň trošku ozrejmím. Fascinuje ma, ako šťastne som sa na tých fotkách dokázala tváriť, aj keď som väčšinu trojdňového výletu skôr preplakala. Bola som tehotná, ale bolo to ešte celkom čerstvé a hormóny so mnou narobili poriadnu rutiku. Nevedela som sa zmieriť s tým, že sa na mňa neberie ohľad a program mi nie je prispôsobený (mali sme sa ísť sánkovať, čo som ako tehotná samozrejme nemohla, všetci vkuse pili a ja som sa cítila ako taký vyvrhel a nevedela som pochopiť, prečo pijú tri dni vkuse) a zároveň som nechcela, aby sa mi všetci museli prispôsobovať. Proste som len potrebovala, aby na mňa bral ohľad Viktor a on v tej dobe moc nevedel pochopiť, ako to myslím a čo po ňom chcem .. zároveň sme si však so vstupom do nového roka povedali veci, ktoré by sme si bez týchto nedorozumení nepovedali a neposunuli by sme náš vzťah ďalej. Jednoducho, prečistili sme trošku vzduch. V strede januára sa konali naše rozlúčky so slobodou (Viktorova lebo jeho kamaráti na nej trvali a moja preto, lebo som nechcela sama sedieť doma a rozmýšľať nad tým, čo asi tak robia), aj keď môj názor na túto akciu som dala dosť jasne najavo v tomto videu. Tá moja prebiehala veľmi pokojne a nealkoholicky, vzhľadom na to, že som bola v 4. mesiaci tehotenstva a veci ako mužský striptíz ma absolútne, ale absolútne nelákajú, takže všetky také veci som zatrhla skôr, než ich pre mňa stihol niekto zorganizovať. Celkovo sa celý mesiac niesol v znamení organizovania našej svatby, ktorú sme mali 27. januára a bol to jednoznačne najsvetlejší moment tohto mesiaca. Bol to nádherný deň, ktorý splnil všetky očakávania a aj keď nebolo všetko také, ako by som chcela a vo veľa veciach som Viktorovi vyhovela, aj keď mi boli proti srdci, bola som šťastná a spokojná. Ako som už písala v jednom z článkov o svadbe, postavila som sa k tomu celému ako k akcii, ktorú organizujem a tak bolo pre mňa prvoradé, aby bol spokojný Viktor a naše rodiny, čo aj boli, takže všetko okay. Takže rok 2018 sme odklepli a zároveň január sme ukončili svadobne. 

> Pár fotiek z našej svadby (prvý post po nej)

Február - Som vydatá .. a budeme mať dievčatko


Vo februári som sa definitívne rozhodla ukončiť terapiu (aka sedenia s psychológom), pretože som vyskúšala, aké to je, keď sa vyrozprávam/vypíšem vám, sem na blog a zistila som, že to funguje ako taká psychohygiéna a oproti sedeniam s ním to má tú výhodu, že nemusím čakať na dohodnutý termín, ale proste si sadnem za počítač a vypíšem sa z toho, z čoho potrebujem. A tak trochu som vďaka tomu našla svoj "calling" a cestu v blogovaní, ktorá je pre mňa tá pravá. Aj keď aj v nej som sa hľadala, pretože povedať všetko a čakať, že to neovplyvní ľudí, o ktorých píšem, bolo trošku nereálne očakávanie. Aj keď .. ja som si nemyslela, že ich to neovplyvní. Skôr som očakávala, že si z toho niečo zoberú, zamyslia sa a zmenia prístup .. no to by som nemohla písať najmä o mužoch, haha. Oni a ich ego to vnímajú trochu inak a tak potom aj vyzerá reakcia. No ale to už som odočila od udalostí februára. Stala som sa manželkou, zo slečny Petry Klimovej bola zrazu pani Petra Dzvoníková. Chvíľu som si zvykala, najmä na nazývanie Viktora mojím manželom a nie priateľom (na oslovenie snúbenec som si naozaj nikdy nezvykla). Začala som sa vám zverovať aj s takými vecami, že sa necítim kreatívna (čo fungovalo zázračne a okamžite ma to nakoplo) a písala som vám aj o svadbe. Vo februármi sme vám takisto oznámili, že čakáme dievčatko, aj keď sme to vlastne stále nemali na 100% potvrdené, haha. Ono .. doktorka nám to na 90% povedala už v decembri, čo bolo mega skoro a odvtedy až do marca sa nám Sára nechcela poriadne ukázať. Mimochodom, v tomto období som mala väčšie bruško, ako vyzerá na fotkách (a to som ho na nich ešte nasilu vypučovala), pretože som tri dni pred fotením bojovala s žalúdočnými problémami, zvracaním. Takže som nevyzerala vôbec ako tehotná. 

Marec - Jeden z najťažších mesiacov 


V marci som sa tu na blogu začala venovať aj tehotenským témam a napísala som medzi iným aj článok o tom, čo by ste sa tehotných žien nemali pýtať, alebo čo by ste im nemali hovoriť. Marec bolo pre mňa asi psychicky najnáročnejšie obdobie celého tehotenstva. Cítila som sa nepríťažlivá, hormóny so mnou ďalej zamotali, v robote to bolo peklo a od Viktora som sa tiež akosi nevedela dopracovať nejakého pochopenia, príjemných slov, fyzickej náklonnosti. A tak som si povedala, že moja spokojnosť nemôže byť závislá len od toho, ako sa ku mne správajú iní a vstúpila som si do svedomia a rozpísala som sa o tom tu. Napísala som aj jeden z mojich najosobnejších článkov doteraz, o smrti. V marci od nás totiž nečakane odišiel môj dedo a ja som svoje pocity potrebovala dať von a spracovať to prostredníctvom písania. Pre niekoho možno nepredstaviteľné, ale mne to naozaj pomáha, najmä ak sa jedná o niečo, o čom sa mi ťažko rozpráva .. predsa len, písanie je proste iné. Koncom mesiaca som odišla na materskú dovolenku a musím povedať, že mi neskutočne odľahlo. Moja práca pre mňa bola pred materskou naozaj už len záťažou a nerobila mi žiadnu radosť .. a "odchod" z nej mi pomohol vo všetkých ohľadoch ešte viac, ako som očakávala. 

> Boli sme na výlete v Chateau Béla - Fotky 1 / Fotky 2
> Nafotili sme jeden z mojich najobľúbenejších beauty editoriálov na blogu

Apríl - Choroba, posledné výlety a "boj" s tehotenstvom


V apríli sme sa celkom narýchlo vybrali do Berlína, pretože som si uvedomila, že tam chcem ešte raz ísť, kým porodím. Jedným z dôvodov bol aj ten, že moji kamaráti tiež čakali bábätko a proste som sa s nimi chcela vidiť raz ako tehuľka a už teraz sa teším, keď sa uvidíme zas, už s potomkami. Tam som sa však dosť zničila a zas mi akosi chýbala kreativita. Písala som vám o tom, ako sa cítim s mojimi nabratými kilami (a ako sa tak spätne pozerám na fotky, mala som už bachor ako hrom). Môj boj s nižším sebavedomím a cítením sa nepríťažlivo pokračoval. Tretí trimester sa na mne podpísal a ja som o tom natočila aj video. A koncom mesiaca som sa rozhodla zrekapitulovať celé moje tehotenstvo v tomto poste.

Máj - Cesta do finále


Celý máj sa niesol v znamení toho, že som sa nevedela dočkať, kedy konečne porodím. Pribrala som 20 kíl a keď sa teraz spätne pozerám na tie fotky, pripadám si ešte väčšia, ako som si pripadala vtedy. 1. mája sme s Viktorom "oslavovali" druhé výročie toho, kedy sme sa dali dokopy a ja som napísala o tom, ako "to mám" s láskou. Okrem toho som vám napísala aj o tom, čo by som odporúčala robiť v tehotenstve, alebo naopak, čomu by ste sa mali vyhnúť - tu. Písala som o tom, čo si myslím o zapíjaní narodenia dieťaťa a vyslúžila som si za to od Viktora dosť nepeknú reakciu, lebo veď on nikdy nepovedal, že má o niečo také záujem .. no, ako sa ukázalo neskôr, ja ho dosť dobre poznám a viem, že kamarátom nikdy nevie povedať nie. A takisto poznám jeho kamarátov a viem, že keď si zaumienia, že preňho takúto s prepáčením kokotinu zorganizujú, tak im v tom nikto nezabráni a rozhodne nie vedomosť toho, že je to mne proti srsti. Podelila som sa s vami o mojich pocitoch z pôrodu a povedala som vám, ako si ho predstavujem. Nebolo to úplne také, ako som si predstavovala, pretože som rodila "na dvakrát", ale prvýkrát to celkom vyšlo, haha. Takisto som písala o praktických veciach, napríklad o tom, čo si balím do pôrodnice a pripravila som pre vás zoznamy. Bola som na poslednej tlačovke, po ktorej som odfotila posledný outfit post, dva týždne pred pôrodom (kde je krásne zaznamenané, aká obrovitánska som už bola). A v úplne poslednom článku v máji som vám vysvetlila, prečo píšem aj o osobných veciach a prečo mi to pomáha. Očividne tomu totiž veľa ľudí nerozumelo a vlastne doteraz ani nerozumie. Niektorým z nich by som rada odporučila návštevu psychológa. Myslím, že by im celkom pomohla, tak, ako pomohla mne. A niektorým by možno stačilo zamyslieť sa samým nad sebou a prekusnúť vlastné ego. Aby som nezabudla, venovala som sa aj "profesionálnym" témam - konkrétne tomu, ako (ne)spolupracovať s blogermi. Nesmierne ma teší, koľko ľudí ho zdieľalo a takisto, že si ho prečítali niektoré z firiem, ktoré sa so mnou neskôr rozhodli spolupracovať a niečo sa z neho naučili. 

Jún - Sára ♥


Od začiatku júna som čakala, kedy to konečne príde. Vlastne som dúfala, že to príde už v máji, ale Sárke sa veru veľmi nechcelo. Termín na pôrod som mala pôvodne 5.6. (resp. úplne pôvodne 26.5.) a neskôr 7.6. a asi mesiac pred pôrodom začalo celé moje okolie hrať hru na dátumy .. ja som si osobne najprv myslela, že to bude 1.6. a keď to neprišlo, bola som presvedčená o 6.6. .. vlastne to som chcela doktorke povedať, keď mi menila z 5. ma 7., aby to radšej hodila na 6. A mala som veru pravdu. Nakoniec to na mňa prišlo 4.6. večer a 5. nad ránom sme boli na ceste do pôrodnice (Koch). Strávili sme tam celú noc a doobedie a potom sme zas šli domov. Aké to bolo sa dočítate v tomto poste. Okrem iného som stihla zverejniť aj moje posledné tehotné fotky, presne deň pred pôrodom. A 6.6. som teda priviedla na svet toho nášho chrústa. Keď som išla rodiť, bolo krásne počasie a počas tej chvíle na pôrodnej sále sa totálne zvrhlo a spustila sa tá obrovská búrka, ktorá zatopila polovicu Bratislavy. Keď som začínala 2. dobu pôrodnú, počula som ako strašne fúka a keď prišla na svet, počula som prvé hrmenie. Je to také zvláštne, ale má to pre mňa taký zvláštny význam, že sa mi narodila do búrky. Z pôrodnice som pripravila tento post, kde som vám ju aspoň trošku ukázala a dala vám na známosť, že je tu, koľko váži a meria, kedy sa narodila a aké bude jej celé meno. Dni v pôrodnici mi ubiehali neskutočne pomaly a dokopy som tam podľa mňa naspala tak 6 hodín. Prvú noc som nespala takmer vôbec, pretože som bola plná adrenalínu a nevedela som sa na ňu vynadívať. Druhú noc mi zas nedala spať ona a tak sme ju celú prekojili. A tretiu noc mi prišla na izbu nová spolubývajúca, ktorej bábätko nám tiež nedalo vôbec spať .. Myslím, že druhá noc bola obecne najhoršia, pretože večer som strávila vynervovaná z toho, že som si myslela, že Viktor išiel zapíjať Sárine narodenie napriek tomu, aký názor som na to mala a ubližovalo mi, že môj názor nerešpektuje. Nakoniec som síce zistila, že pili vlastne tri večery po sebe, ale to sem ťahať nebudem, pretože je to doteraz niečo, čo ma vytáča a na čo nerada spomínam (a nie, nie len preto, že boli piť, ale skôr kvôli okolnostiam, ktoré to sprevádzali). A takisto preto, že už na mňa doľahla únava a keď som si chcela konečne ľahnúť, na Sáru prišiel hlad a tak sme celú noc prekojili. Naozaj .. celú noc, až do rána, kedy prišla na návštevu Sárina teta Nika. Takisto už mi začalo byť dlho a chcela som byť proste preč z pôrodnice a doma. Moja prvá spolubývajúca tam strávila vyše týždňa, jej dcéra mala žltačku, takže ju poriadne ani nemala pri sebe a bola úplne na nervy, ale totálne. A ja som mala strach, že aj nás si tam nechajú dlhšie. Našťastie nás prepustili vtedy, kedy mali (v sobotu, aj keď som trošku dúfala, že to bude už v piatok) a my sme sa vybrali domov. Doma to bohužiaľ nebolo také idylické, ako som si to predstavovala. Teraz už viem, že som mala s Viktorom viac komunikovať a keď mi pár hodín po príchode z pôrodnice oznámil, že on ide do roboty (rozumej pripravovať vodné fajky do 22:00), tak som ho mala poprosiť, aby s nami ostal. Namiesto toho ma to tak zarazilo, že som mlčala, lebo keby som vydala čo i len hlások, rozplakala som sa. A keď odišiel, tak som sa aj naozaj rozplakala. Po pár dňoch som si na to, že býva do noci preč zvykla, naučila som sa ju kúpať sama, uspávať sama a tak nejak sme sa proste adaptovali. O našich prvých dňoch som písala napríklad tu. A keďže článok sa nie u všetkých stretol s pochopením, napísala som tento post o tom, ako môže byť človek šťastný aj vtedy, keď nie je všetko podľa jeho predstáv. Napísala som o dojčení, natočila som video o pôrode v Kochu a zostrihala som najosobnejšie video, aké som kedy vydala a aké asi kedy vydám. Jún bol mesiacom, kedy som si uvedomila, aká som silná a že toho zvládnem oveľa viac, ako som si predtým možno myslela. A hlavne, že sa nemusím na nikoho okrem seba spoliehať - v ničom. 

Júl - Začiatok vlogovania


V júli som natočila a vydala video o mojom pôrode, ktoré plánujem v najbližšej dobe nahrávať znovu. V tej dobe to bolo totiž "príliš" čerstvé a ja som sa nejak nevedela rozhodnúť, či budem rozprávať z tej "praktickej", alebo z tej "emocionálnej" stránky a tak je to také hala bala a kopec vecí povedaných nebolo. To som si uvedomila, keď ste sa ma na ne začali pýtať. Takže ho natočím znovu, tentoraz informatívnejšie .. čoskoro. Sára "oslavovala" svoj prvý mesiac a vyzerala ako taký smädný mních, keďže jej vypadali vlasy vpredu na hlave a mala takú pleš, haha. Taký krátky sumár toho, aký ten prvý mesiac bol a aká bola ona nájdete v tomto článku. Písala som takisto o tom, prečo si nemyslím, že by som chcela dve deti. V tej dobe som prežívala asi najhoršie obdobie čo sa týka môjho vzťahu k Viktorovi a to sa odrazilo aj na mojom postoji k tomu, či by som o ďalšieho potomka stála, alebo nie. Cítila som sa vo veľa veciach osamelá a opustená a preto som túto tému vnímala možno kritickejšie, ako ju vnímam teraz. Stále si však stojím za tým, že by mi jedno dieťa bohato stačilo a ak by sme chceli mať dve, tak by to muselo vychádzať z jeho iniciatívy. Postla som pár fotiek z nášho spoločne stráveného dňa, ktorých v tej dobe naozaj nebolo veľa a rozpísala som sa na tému spoločne stráveného času. Keďže som sa tento mesiac cítila veľmi  .. partnersky neistá a nenaplnená, veľa som si na túto tému čítala a našla som jeden článok, ktorého časti som s vami proste musela zdieľať. Je to niečo, čo si aj teraz rada prečítam a čo by som odporúčala prečítať každému, kto má pocit, že si s partnerom nerozumie, alebo by mu chcel len lepšie rozumieť. Po tom, ako som sa z toho tak nejak vysomárila a veľa vecí si vyjasnila sama so sebou, sa to medzi nami zlepšilo a natočili sme spolu video, ktoré vyšlo zhodou okolností na polročnicu našej svadby. A viete čo sa ešte v júli stalo? Okrem toho, že som dovŕšila 25 rokov, som začala VLOGOVAŤ

August - Moji prví hateri


Teda nie tak úplne .. neboli prví a vlastne neprišli v auguste, no vtedy som sa im začala tu na blogu intenzívnejšie venovať. Je kopec ľudí, ktorí tvrdia, že ich treba ignorovať a nevenovať sa im, ale mne to nedá. Ak sa cítim nepochopená, alebo niekto útočí na mojich blízkych, tak mám potrebu im vysvetliť svoj pohľad a názor .. samozrejme, väčšinou je to len "waste od energy" a tak by som si od toho rada odvykla a viac ich ignorovala. Ale na druhú stranu, keď sa tak nad tým zamyslím .. odkedy som o nich písala, tak nejak stíchli. Každopádne, viac na tému haterov a mudrlantov nájdete v tomto poste. Písala som aj o tom, ako obliekať svoje deti a ako obliekam to naše ja, pretože to bolo to, o čom mi mudrovali internetoví "knowitalls" najviac - že jej nedávam ponožky, že je stále v plienke a kopec iných nezmyslov. A ešte stále som sa "spamätávala" z takej našej partnerskej krízy .. Mimo iného som vydala aj toto video o našej Whiskey, ktoré som ako jediné musela na youtube zmazať, keď malo asi 500 views a doteraz ma hnevá, že sa mi neexportovalo správne, lebo som tým prišla o značný počet pozretí .. 

September - Ubehol ako voda


A viete vy, že ja ani neviem, čo sa to v septembri dialo? Sára oslávila tri mesiace, začali sme chodiť na cvičenie, ďalej som pravideľne vlogovala .. zúčastnili sme sa fashion weeku vo Viedni a myslím, že náš vzťah s Viktorom sa začal konečne opäť trochu utriasať. Začala som viac cvičiť, lebo som si uvedomila, že naozaj mám ešte čo chudnúť po tom mojom pôrode .. A písala som o svojej materskej intuícii a sebavedomí. Pretože napriek tomu, že som si prešla v tehotenstve, aj po ňom, horšími psychickými obdobiami a nižším sebavedomím čo sa týka svojho výzoru, ako matka som si vždy verila na 110%. 

Október - Sme okay 


Október bol posledným mesiacom, kedy sme s Viktorom boli takí nejakí .. zmätení. Ale nebavme sa len o našom vzťahu, bavme sa aj o Sárke. Začala byť oveľa pohyblivejšia, ako dovtedy, začala sama sedieť a aj kvôli tomu sme začali rozmýšľať nad tým, že by sme sa naozaj mali čím skôr presťahovať do väčšieho bytu ako bol ten náš v Slnečniciach. Na blogu som v tej dobe nebola veľmi aktívna, pretože pri Sáre sa toho naozaj nedalo veľa stíhať, najmä keď som chcela mať každý týždeň hotový vlog. Mimochodom, v tej dobe som mala fázu, kedy som si myslela, že Viktorovi pri práci (z domu) so Sárou zavadziame a tak som sa snažila byť doobeda čo najviac preč z domu a robila som nám stále nejaký program .. ale tým pádom som si naozaj ani chvíľku neoddýchla, ani som nemala čas tvoriť. Napísala som aspoň krátky post o tom, aké boli 4 mesiace so Sárkou a povenovala som sa aj často diskutovanej téme o fake followeroch, o ktorej som chcela písať už rok dozadu. .. 

November - Nový začiatok


V novembri sme boli na prvom krátkom výlete so Sárou, vo Vyhniach. Boli to zlomové dni najmä pre náš vzťah, pretože mám dojem, že sme si veľa vecí medzi nami vyjasnili a bol to pre nás istým spôsobom taký nový začiatok. Viktor mi povedal veci, ktoré som proste potrebovala počuť na to, aby som sa v našom vzťahu uistila a ja som tiež prišla na bod zlomu, ktorý bol proste potrebný.  A dokázala som mu konečne veľa vecí vysvetliť. November nás proste naštartoval tým správnym smerom. A aj vám som pár vecí mala potrebu objasniť. No a čo sa týka Sárky, tá už bola poriadne rozpohybovaná, začala poriadne brblať a robila nám stále väčšiu radosť. Aj keď som si trochu začala uvedomovať, že by sme ju mali uspávať možno trochu inak, ako len kojením (na čom som kvôli kríze bola istý čas odkázaná, inak by bola od 2. mesiaca na umelom mlieku) a tak to bolo pár dní trošku náročnejšie. A objasnila som vám, aké to bude s jej stravovaním. Oh a aby som nezabudla - natočila som prvý diel môjho vysneného projektu "Na gauči s Nasklee" a už teraz sa teším na druhý diel, ktorý snáď natočíme čoskoro! 

December - Únava, únava .. únava


Tento mesiac bol nesmierne únavný. Sťahovali sme sa, rozhodili sme tým režim ako Sáre, tak aj sebe a nebudem vám klamať - doteraz sa z toho trošku spamätávame. Ale bolo toho aj kopec pozitívneho! Viktor je konečne na materskej (s čím súvisí aj tento post)! Sme vo väčšom! Budem mať viac času na svoju tvorbu! Strávili sme spolu svoje prvé spoločné Vianoce a čaká nás náš nie prvý, ale prvý spoločný Silvester osamote. A keďže ja oslavu Nového roka veľmi neuznávam a som skôr taký samotár, tešila som sa na takýto Silvester už poriadne dlho. 

Goodbye 2018, Hello 2019! 


Akurát dnes ráno mi na instagrame vyskočil tento citát, ktorý mi nedá s vami nezdieľať, pretože krásne sumarizuje to, ako vnímam tento rok a ako chcem vkročiť do toho ďalšieho: 

"When you look back at 2018, don't think of it as a year of pain but a year of growth. You made it through each day. You should be proud of yourself. You are a better you, despite all the hardships. Take a deep breath and enter 2019 with hope and confidence."

Viem, že na niekoho môže tento post pôsobiť "chladne", lebo by ste čakali, že budem písať, aké je to krásne, že máme Sárku a podobne .. a áno, ono to krásne je. Ja som neskutočne šťastná a vďačná za to, že ju máme, že je taká, aká je a že mi robí každý deň krajším. Ju a Viktora milujem najviac na svete a to, že mám takúto rodinu a nádhernú dcéru je pre mňa splneným snom. No ako niektorí dobre viete, tento blog mi čiastočne slúži ako taká forma terapie .. to znamená, že píšem najmä o tých negatívnejších osobných veciach. Touto review chcem to negatívne uzavrieť a neobzerať sa späť. Je to za nami a verím, že už bude len lepšie. A že všetko, čo som sa tento rok vďaka tým "zlým" veciam naučila, ma (a naše manželstvo) posilní a ja budem môcť byť silnejšou a lepšou matkou Sáre a manželkou Viktorovi. Že veci, ktoré sme riešili, sme si vyriešili raz a navždy a nebudeme sa k nim musieť vracať. A aj vďaka tomu budeme môcť byť Sáre vzorom aj v tom, ako má zdravý vzťah vyzerať. Že budeme vedieť lepšie riešiť konflikty, ak sa nejaké v budúcnosti vyskytnú. A takisto budeme vedieť, že aj napriek nezhodám tu stále budeme jeden pre druhého. Rok 2018 bol o učení sa o samej sebe a takisto sebe navzájom. A učiť sa aj naďalej budeme, ale trošku harmonickejšie, ako doteraz, haha. 

Narodenie dieťaťa, aj svadba, dokážu vzťahom dvoch ľudí dosť otriasť - česť výnimkám. A my sme si jedno aj druhé strihli v ten istý rok a celkom neplánovane a preto to bolo také turbulentné, ako to bolo. Ale to je v poriadku. A viem to aj vďaka vám a vašej podpore. A to je to posledné, čo chcem k tomuto postu dodať. Rok 2018 bol aj o tom, že mi vás (sledovateľov) pribudlo neskutočne veľa, našla som pár "spriaznených duší" a naučila som sa, že nie som divná .. len cítim a hovorím o veciach, ktoré síce cíti veľa ľudí, ale nehovorí o nich takmer nikto. Ďakujem vám za to, že čítate môj blog, že sledujete videá a instagram. Neskutočne ma baví tvoriť a som rada, že si netvorím len tak sama pre seba. Bez vás by som nemala spolupráce a nemala by som asi ani víziu na 2019, akú momentálne mám. Takže ďakujem, ste úžasní! 

Prajem vám všetkým úžasný rok 2019 a dúfam, že sa vám splnia všetky sny a očakávanie, ktoré máte! Vaša Petush ♥
3

Mama

Beauty

Vlog