Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

December 1, 2018

SOM UNAVENÁ .. ALE TEŠÍM SA


Je 21:30 v sobotu večer, pred chvíľou sme sa so Sárou dokúpali, uspala som ju a po Viktorovom "nie" na otázku, či potrebuje pomôcť s večerou, som si sadla za počítač s plánom dopísať článok o výlete do Vyhní. Áno, čítate správne - u nás sa niekedy začína variť o tomto čase, aj keď väčšinou som to ja, kto sa hrnie práve vtedy za plotňu. Ale spät k Vyhniam. Vlastne ani neviem, či by ste mali o taký post záujem a tak som radšej hodila na instagram anketu a namiesto toho článku píšem tento .. pretože už dlho tu nebol žiaden "life update" a ja cítim, že sa potrebujem trošku vypísať, možno posťažovať .. uvidíme, haha. Jediné, čo momentálne cítim, je extrémna únava .. a chuť ťukať do klávesnice. A možno v priebehu ťukania aj zistím, čo chcem vlastne povedať. 

Kedysi (aspoň tak sa mi zdá) som na blog písavala častejšie také to "ako sa máme a čo je nové", ale odkedy držím (takmer) denne v rukách kameru a natáčam vám náš život, tak mám pocit, že som taký post nenapísala ani jeden. Aj keď vám na videu ukazujem náš každodenný život a často hovorím o tom, čo sa deje, alebo ako sa cítim, niekedy to treba dať von aj inak, písomne. Teda ja mám takú potrebu, vždy som to tak mala, odkedy som napísala svoj prvý zápisok do denníčku .. a neskôr na blog. 

Prednedávnom o mne Rado, ktorého možno poznáte ako Nie je túra bez Štúra napísal, že "patrím medzi tie najpracovitejšie osoby na slovenskej blogovej scéne". A za seba musím povedať, že si takéto označenie neskutočne vážim, no zároveň si prajem, aby som mala priestor byť oveľa pracovitejšia, ako momentálne som. Mimochodom, rozhovor so mnou u Rada na blogu si môžete prečítať na tomto odkaze. A verím, že ho čoskoro mať budem. 

Momentálne mi v mojej kreatívnej činnosti prekáža viacero vecí a jednou z nich, asi najdominantnejšou, je momentálne sťahovanie. Ako možno viete už z instagramu, dnes som oficiálne zahájila začiatok tohto procesu. Na obed sme si to zasneženou Bratislavou namierili do Hornbachu, nakúpili nejaké užitočné pomôcky ako krabice a lepiacu pásku a po príchode domov som začala baliť. Na celkové presťahovanie máme presne týždeň a práve takto o týždeň už by sme mali byť definitívne zakotvení v novom byte, aby sa sem v nedeľu mohli nasťahovať nájomníci. Aj keď sa to snažím utláčať do úzadia, myslím, že to pre mňa bude celé dosť emotívne. Vlastne, už je. 

Keď sme sa sem sťahovali, nebola som z toho nadšená. Nikdy som nežila v menšom ako štvorizbovom byte/dome, takže dvojizbák bol pre mňa dosť výraznou zmenou. Navyše, bol to dvojizbák v Petržalke. Keď sme s Viktorom boli ešte len kolegovia a bavili sme sa v office o tom, že kúpil byt v Slnečniciach, spýtala som sa, kde to je. Keď mi to objasnil, so zhrozeným výrazom v tvári som sa ho spýtala: "Ty chceš vychovávať svoje deti v Petržalke?" Musím sa pousmiať. Vtedy som vážne ani nemala tušenia, že o pár rokov neskôr budem sedieť v tom dvojizbáčiku v Petržalke a vo vedľajšej izbe bude spať naša spoločná dcéra. Ja som v tej dobe ani netušila, že sa mi dvaja dáme dokopy. A možno som to tušila a práve preto mi tá predstava prišla taká hrozná, haha. Nepáčilo sa mi, že byť je na prízemí, nepáčilo sa mi, že sa tu nedá parkovať, ak si nekúpite miesto a nepáčilo sa mi, ako sa k nám správala žena, ktorá nám odovzdávala byt. Nepáčilo sa mi tu spočiatku veľa vecí, ale zvykla som si. A teraz mi je ľúto, že odchádzame. Samozrejme, teším sa, že ideme do väčšieho a že "to väčšie" je miesto, ktoré už poznáme a ktoré bolo rok naším spoločným životom, ale aj tak .. 

Spomínam si, ako sme sa tešili, keď sme odtiaľ odchádzali, že konečne budeme spolu sami. Ako sme si lámali hlavu nad navrhovaním kuchyne a prerábali sme ako má vyzerať asi 5x. Sedela som na gauči, Viktor ležal na zemi, notebook napojený na telku, aby som ho mohla dirigovať, čo má kam dať a nejak sme sa z toho nakoniec vysomárili .. a presadili sme si aj tú našu vysnenú americkú chladničku. To bola prvá vec do tohto bytu, ktorú sme fakt chceli. Našu kuchyňu milujem a o to viac, že sme si ju v podstate navrhli my sami. Nemali sme tu všetko hneď, ale pomaly sme si z neho robili také naše hniezdočko, v ktorom sa cítime dobre a najmä doma. Páči sa mi, ako sme si to tu zariadili a že to tu máme proste podľa seba. Aj keď moje začiatky s týmto bytom neboli úplne "smooth", našli sme si k sebe cestu a keď posledný krát zabuchnem za sebou dvere, myslím, že budem mať slzičky v očiach. Možno to pre niekoho znie smiešne, ale ak patríte k tým ľuďom, ktorí si aj k veciam vytvoria emocionálnu väzbu, tak ma asi chápete. K bytu sa mi viaže aj to, čo všetko sme si tu zažili .. stali sme sa manželmi, splodili sme tu Sáru, priniesli sme si ju sem po pôrode a strávili sme tu jej prvého pol roka. A aj keď bolo práve toto obdobie náročné, bolo zároveň plné krásnych, nenahraditeľných momentov. 

Momentálne však vyzerá skôr ako sklad, ako byt. Všade sú krabice, veci sú rozložené kade-tade a skrinky začínajú byť poloprázne. Zajtra nás čaká asi najnáročnejšia fáza sťahovania a to: prenášanie gauča odtiaľto do väčšieho bytu, gauča z väčšieho bytu sem, prenášanie ďalších kusov nábytku do väčšieho bytu, plus krabice, odnášanie nábytku z väčšieho bytu do kvázi skladu .. a to všetko popri psovi a pol ročnom dieťati. Potom nás čaká týždeň v byte len s polovicou vecí, lebo drua už bude prenesená preč a potom nejaký ten čas spolužitie so svokrovcami vo väčšom byte, kým im nedorobia prerábku u nich na Záhorí. No .. a potom, pomaličky, o pár mesiacov, sa možno dopracujeme k tomu, aby som si spravila svoju pracovňu, v ktorej sa budem cítiť dobre a čo viac, budem sa do nej vedieť zatvoriť a nerušene sa venovať práci. Písaniu, natáčaniu, strihaniu, ale aj iným projektom. Už teraz sa na to teším!

Zároveň sa veľmi teším na to, že Viktor ide na rodičovskú dovolenku a budeme spolu minimálne toho pol roka doma. Verím, že z neho opadne stres, ktorý pociťuje v práci a že okrem toho, že budeme konečne môcť obaja tráviť čas so Sárou a venovať sa jej 50:50, ako by to podľa mňa aj malo byť, budeme môcť byť aj viac spolu. Keďže budme chvíľku bývať aj so svokrovcami, možno nám radi postrážia Sárku a my si budeme môcť vybehnúť či už na bedminton, alebo na nejakú večeru. No .. uvidíme.

Takže tak .. som vyčerpaná, zničená a často neviem, kde mi hlava stojí. Ale zároveň som šťastná a plná očakávania. Teším sa, že budeme vo väčšom a že budem mať štúdio-pracovňu. Teším sa, že budeme mať s Viktorom pol roka "pre seba" a že budem mať viac času na moju tvorbu. Teraz je to totiž tak, že všetky plány a nápady mi v hlave víria najmä v noci a v polospánku si niektoré zapíšem. Tie, ktoré si nezapíšem, na druhý deň zabudnem. A to nie je dobré!

Teraz je 22:31, takže som písala poslednú hodinu. Večera ešte stále nie je hotová, ale ňuchám, že sa blíži do finishu. Tak teda končím a aj keď neviem, či mal tento článok výpovednú hodnotu, som rada, že som sa vypísala. Trochu mi odľahlo, cítim sa lepšie a nazbierala som tak trochu energiu na to zajtrajšie náročné sťahovanie.

Ak ste dočítali až sem, tak sa vám chcem poďakovať za to, že čítate blog, pozeráte videá a podporujete ma v tom, čo robím. Aj keď to momtnálne z môjho pohľadu z mojej strany trošku pokulháva. ĎA-KU-JEM ♥ 
2

November 24, 2018

KEDY ZAČNEME S PRÍKRMAMI A BUDE ZO SÁRY VEGETARIÁNKA?


Ako už možno niektorí z vás postrehli, som vegetariánka. Čo však väčšina z vás pravdepodobne nevie je, že som vegetariánkou od narodenia. Moji rodičia prestali jesť mäso pár rokov pred mojím narodením a tak sa rozhodli vychovávať ma bezmäsovo už odmalička. Chodila som do vegetariánskej škôlky a veľmi skoro som si vegetariánstvo osvojila a zobrala za svoje. Moji rodičia mi síce nikdy netvrdili, že mäso je odporné, alebo také niečo, no ja som si k nemu nejakým spôsobom odpor vytvorila. Keď som zistila, že rybie prsty sú z ryby, prestala som z vlastnej vôle jesť aj tie .. nemala som vtedy podľa mňa ani 6 rokov. Celkovo sa u nás doma rodičia snažili presadiť nie len nejedenie mäsa, ale celkovo zdravé stravovanie. Biele pečivo by ste u nás doma nenašli, klasické sladkosti taktiež nie. 

V detstve ma jedlo veľmi nezaujímalo, resp. skôr by som povedala, že ma otravovalo. Sedieť za stolom pod upretými pohľadmi rodičov a starých rodičov nad nedojedenou porciou obedu ma ubíjalo, pretože som sa chcela ísť hrať na záhradu s kamarátmi a nie jesť. Jasné, také sladké, to by som si dala vždy. Už ako dieťa som mala v hlave jasno v tom, čo jesť chcem a čo nechcem. Čo mi chutí a čo nie. Niečo z toho mi vydržalo doteraz, napríklad môj odpor k mlieku a mliečnym polievkam. Na sladké už až tak nie som, aj keď v tehotenstve som asi dohnala všetok cukor, ktorý som predtým zameškávala, haha. Čo však neznamená, že to tak bolo vždy. Ako dieťa som samozrejme túžila po všetkých tých tyčinkách, ktoré som videla u spolužiakov a aj keď u nás doma neboli, u babičiek ich bolo habadej. A keď som začala dostávať vreckové, všetkých 50 korún na týždeň putovalo hneď v prvý deň na rôzne Milky Way a podobné srandy v školskom automate. Inak .. čo to je za nápad, dávať na základnú školu automat so sladkosťami a sladenými nápojmi?! 

Čo sa týka stravovania ako takého, veľmi dlho som sa oň nejak veľmi nezaujímala. Neriešila som čo je zdravé a čo nie, či dávam svojmu telu potrebné vitamíny a tak ďalej .. v puberte som začala chodiť viackrát týždenne do McDonald's (Cheeseburger bez mäsa a hranolky boli moji najlepší kamoši), stravovala som sa v školskom bufete všetkým možným, pila som sladené nápoje .. no, nebola to žiadna sláva. A keďže som ani napriek takémuto stravovaniu nepriberala, tak som to neriešila. Lebo aj keď to znie povrchne, v tej dobe by som stravu naozaj riešila asi len vtedy, keby mala priamy vplyv na negtívnu zmenu mojej postavy. 

Podľa mňa je však fajn aspoň to, že ma už dlhé roky baví variť. Čiže aj keď väčšina môjho jedálnička boli nezdravé polotovary, už od nejakých 13tich rokov som si vytvárala samovoľne  a nenútene, vzťah k domácej varenej strave. Neskôr, keď som sa presťahovala do Nemecka, 85% jedál som si varila sama. Kvôli ekzému na ruke som na radu lekára na istú dobu vyradila mliečne produkty, alkohol, sladkosti a vyprážané jedlo a varila som si všetko možné zdravé a musím povedať, že mi takýto "detox" veľmi prospel. Dokonca som si obľúbila napríklad taký špenát, ktorý by ste do mňa predtým nedostali ani násilím! Potom sa to tak striedalo, zdravé s nezdravým. Mala som približnú predstavu o tom, čo je zdravé a čo nie. Niekedy som sa tým riadila a inokedy zas vôbec.

O stravu ako takú som sa začala trochu zaujímať, keď som sa dala dokopy s Viktorom a prvýkrát (okrem toho jedného detoxu v Nemecku a predtým ešte raz v detstve) som kompletne vysadila cukor. Sladené nápoje, rôzne sladkosti .. a keď som si chcela predsalen trošku "vyhodiť z kopýtka", objednala som nám raw tortu z befresh. Stravovali sme sa štýlom intermittent fasting, čo v podstate znamená, že sme vynechávali jedno jedlo denne, čo sme obaja robili aj predtým tak či tak, len tentokrát trošku regulovane a vedome.

Zamýšľať sa nad stravou tak naozaj som začala až keď som otehotnela. Oveľa viac ako na to, či nejem nezdravé som dbala na to, čo jem a koľko toho zjem. Síce som sa odviazala čo sa týkalo cukru, pretože taký chtíč po sladkom som v živote nezažila .. ale o tom inokedy. Najmä prvé mesiace som sa stravovala naozaj zdravo, vyvážene.

Keď sa Sára narodila, začala som sa o stravu zaujímať ešte viac. Ako celoživotnému vegetariánovi mi neprišlo prirodzené, aby moje dieťa jedlo mäso. Viktorovi, ako celoživotnému všežravcovi zas pripadalo normálne dávať jej mäso od malička. Viedli sme na túto tému pár diskusií a nakoniec sme sa zhodli, že jej mäso dávať nebudeme, ale ak si ho sama vypýta, nebudeme jej ho odopierať. Tu musím podotknúť, že si uvedomujem, aký veľký ústupok z jeho strany to je a že si ho veľmi vážim.

Odhliadnuc od etickej stránky veci (myslím, že v dnešnej dobe už všetci vieme, ako sa majú zvieratá na bitúnkoch a akým spôsobom sa živočíšne produkty dostávajú do obchodov) mám dojem, že dnešné mäso už ani nie je mäso. Keď už aj ja ako vegetarián vidím a cítim rozdiel medzi kvalitou mäsa z nejakého Tesca, či Lidla a mäsa z lokálnej farmy, tak tam ten rozdiel naozaj bude markantný. Ja totiž Viktorovi občas pripravujem aj kura, alebo hovädzie, takže to mäso sa mi do rúk dostane.

A netýka sa to len mäsa, ale aj ostatných živočíšnych produktov. Nehovorím, že zo mňa bude vegán, to asi ťažko. Ale chcela by som sa preorientovať na zdravšie zdroje potravím a obmedziť akékoľvek živočíšne produkty z veľkých obchodných reťazcov. Lokálne farmy, domáci chov .. a brať odtiaľ aspoň mäso pre Viktora a vajíčka. Zelenina a ovocie z reťazcov tiež niesú to pravé orechové. Viete, prečo sa tie jabĺčka tak lesknú? Pretože sú navoskované a mali by sa pred zjedením na 5 minút ponoriť do horúcej vody .. to je len taký príklad. Preto by som aj zeleninu a ovocie najradšej čerpala zväčša zo záhrady mojich rodičov a babky. Nemyslím si, že to pre mňa bude ťažké, pretože napríklad mlieko nepijem už od detstva, jogurtom tiež nejak extra neholdujem a v podstate jediné, čoho sa zatiaľ nedokážem vzdať sú syry.

Odpoveď na názov článku je teda: áno. Sáre zatiaľ neplánujeme dávať mäsové príkrmy. Z vlastnej skúsenosti viem, že tým o nič nepríde a že bielkoviny a železo z mäsa sa dajú ľahko nahradiť aj rastlinnou stravou. A osobne mi to príde skôr ako zaťažovanie organizmu, ako jeho výživa. Čo však považujem za ešte dôležitejšie je to, že sa ju budem snažiť stravovať čo možno najviac domácky, zo zdrojov, o ktorých viem že sú bez postrekov a že pri ich výrobe/chove nikto netrpel. A ak si to mäso raz vypýta a bude ho chcieť jesť, nebudem jej v tom brániť .. ale jednoznačne budem dbať na to, aby to bolo kvalitné mäso a nie nejaké vodové kura plné antibiotík a steroidov.

Mnohí z vás sa ma pýtajú na príkrmy - či ich už dávame, kedy chceme začať a ako budeme postupovať. Keďže Sára je zatiaľ plne kojená, príkrmy nepotrebuje. Máme v pláne začať ich dávať od 6. mesiaca, teda už čoskoro, presne na Mikuláša! Takže už tuším vieme, čo jej ten Mikuláš prinesie, haha. Kopec zeleniny! Pri zavádzaní príkrmov sa budeme riadiť odporúčaniami našej lekárky, až na tie mäsové, ktoré v našom prípade vynecháme. Začneme mrkvou, ktorú budeme dávať prvé 2-3 dni. Neskôr pridáme zemiak, brokolicu, tekvicu, potom cuketu, špenát, petržlen, či pór .. aj keď zrovna na tie posledné dva sa fakt neteším. Opatrne by sme chceli vyskúšať karfiol a kaleráb, z ktorých síce môže nadúvať, ale otestovať ich určite budeme chcieť. Po dvoch týždňoch by sme mali pridať aj trochu vaječného žĺtku.

S ovocnými príkrmami by sme chceli začať tak tri týždne až mesiac po tom, ako začneme dávať zeleninové a začneme jabĺčkovým, pretože práve jablká máme priamo z babičkinej záhradky. Vyskúšali by sme aj hrušku a neskôr z toho tropického ovocia napríklad taký banán. A úplne nakoniec budeme dávať sem-tam nejakú tú kašičku.

Obedy zo zeleniny by som najradšej pripravovala vždy doma, na pare a preto máme v pláne zaobstarať si pomocníka 2v1 na parenie a mixovanie, ale čo sa týka ovocných príkrmov, asi to budeme striedať. Rada ich pripravím doma, ale na cesty a výlety sa určite radšej spoľahnem na tie kupované. V tomto mám šťastie, že spolupracujem so Sunárom, ktorý má v ponuke kopec rôznych príchutí a najnovšie aj 100% ovocné taštičky. Priznám sa, že aj ja som bola zo začiatku skeptická, že čo je asi všetko vo vnútri .. ale po prednáške o príkrmoch som sa upokojila. Zloženie nájdete na každej jednej taštičke a naozaj sa tam nič neskrýva, nie je tam žiaden pridaný cukor a musí prejsť toľkými kontrolami, že nejaké "svinstvá" tam naozaj nenájdete. Vlastne môžu byť lepšie, ako keď si kúpite striekané ovocie z obchodu a sami ho pripravíte na takúto detskú výživu.

A čo vy? Ak máte deti - preferujete domáce príkrmy, alebo sa spoliehate aj na takéto kupované? A vy, čo deti nemáte, ak ste sa dočítali až sem - zaujímate sa o zdravú stravu, alebo to veľmi neriešite? Budem rada, ak mi dáte vedieť v komentároch. 
3

November 22, 2018

NA GAUČI S NASKLEE (1. DIEL) - SWEET LADY LOLLIPOP


Ahojte! Ak sledujete môj instagram, tak už ste asi postrehli, že som sa pustila do nového projektu. Ten sa volá Na gauči, resp. NA GAUČI s Nasklee. Tento projekt som chcela rozbehnúť ešte dávnejšie, myslím, že som ešte ani nebola tehotná. Čím tehotnejšia som bola, tým menej som riešila takéto nápady a venovala som sa tehotenským a mama-témam. A keď som porodila, tak som sa k tomuto nápadu zas vrátila. Začalo ma baviť počúvať podcasty a tak som sa do toho chcela pustiť práve týmto štýlom, ale keďže mi chýbalo potrebné vybavenie, rozhodla som sa na to ísť inak .. a tak nejak sme skončili na gauči. Ako prvého hosťa som si k sebe zavolala Ivanku Petrušovú z blogu Sweet Lady Lollipop. Prečo práve ju sa dozviete vo videu. Je dlhé, takže vám odporúčam spraviť si čajík, popcorn a pohodlne sa usadiť. Dúfam, že sa vám tento projekt bude páčiť a že mi dáte možnosť robiť ho ďalej a zlepšovať sa. 


0

November 14, 2018

PRE TÝCH, KTORÍ MA NECHÁPU


Pred pár týždami som si uvedomila jednu zásadnú vec - mám obrovské šťastie, že väčšina ľudí, ktorá číta môj blog, ma chápe. Tým chcem povedať, že rozumejú tomu, prečo píšem o tom, o čom píšem, prečo mám názory, aké mám. A chápu, že keď zverejním video, na ktorom plačem, tak to nie je preto, aby som zbierala ľútosť sledovateľov, ale preto, že je to jednoducho emócia. Mám tu však aj kopec "tichých" čitateľov, ktorí sa sem dostanú napríklad cez môj facebook, alebo cez google. Mnohí z nich si prečítajú len jeden konkrétny článok a podľa neho súdia. K tým tichým patria aj moji, či Viktorovi známi, ktorí tiež nie vždy majú pochopenie, čítajú útržkovo a radi vytrhávajú veci z kontextu. 

A práve pre tých píšem tento článok. Viem, mohla by som nad tým mávnuť rukou, pretože netvorím pre nich, ale pre vás - tú druhú skupinu, ktorej nemusím nič dovysvetľovávať. Ale nedá mi to. Chcem, aby to bolo povedané .. a keď sa do mňa v budúcnosti bude niekto navážať, alebo pýtať sa na motiváciu, prečo píšem o osobných veciach takto otvorene, odkážem ho sem. 

Prvou odpoveďou by asi bolo to, že som to v podstate robila "odjakživa". Okay, možno nie odjakživa. Ale už jedny z mojich prvých blogov boli práve o tom .. potrebovala som sa vypísať z toho, čo sa dialo v mojom živote, potrebovala som to dať von. Každý rieši problémy inak .. niekto ide do posilky a vybije si frustráciu tam. Niekto sa stretne s kamošmi a zanadáva si. Niekto sa opije. Sú umeleckejšie duše, ktoré píšu texty piesní, alebo maľujú .. no a ja píšem na blog. 

Samozrejme, súhasím s tým, že prvým krokom pri problémoch je uvedomiť si, že ich máme. A druhým krokom by mala byť komunikácia, ak sa teda týkajú ešte niekoho iného. Čo však vtedy, ak to nestačí? Ak sa cítite nevypočutí a stále vás to kmári? Vtedy sa uchyľujeme k tomu, čo som opisovala vyššie. A teda ja píšem. Píšem, zdieľam svoje pocity s vami a už len to, že to dám von, mi pomáha na vyčistenie hlavy. A vaše reakcie mi pomáhajú ešte viac. Keď sa so mnou podelíte o vaše zážitky, alebo mi proste napíšete, že ma chápete - to je to, čo mi naozaj dokáže zlepšiť náladu. Najmä vtedy, ak sa jedná o tému, v ktorej sa cítim doma nepochopená. 

Ak píšem o tom, čo sa týka napríklad aj môjho manžela, nepíšem to preto, aby som sa naňho sťažovala, alebo aby som ho očierňovala. A takisto tým nechcem tvrdiť, že je zlý manžel, alebo niečo také, ako to sem-tam niekto zle pochopí. Konkrétnu situáciu používam proste ako príklad k tomu, aby som vyjadrila svoj názor na nejakú tému, alebo aby som vám dokázala lepšie objasniť prečo sa cítim tak, ako sa cítim. Neriešim tu naše nezhody - tie si riešime medzi sebou. 

Mám pocit, že veľa ľudí toto nechápe. Myslia si, že takéto veci by mali byť za zatvorenými dverami a nemali by sa riešiť online. Alebo vôbec. Úprimne? Tomuto tak úplne nerozumiem. Je v pohode sa o tom baviť s kamarátmi, alebo kamoškami, ale nie písať o tom na internete? Prečo? Lebo tak to má zaužívaných väčšina ľudí? Takisto by som sa s vami o čokoľvek stavila, že práve tí ľudia, ktorí ma kritizujú za to, že takto otvorene hovorím online majú v playliste v aute minimálne jednu pesničku od Eda Sheerana, alebo Adele. O vzťahoch. O rozchodoch. O hádkach .. a čo si myslia, že tieto tracky nie sú zložené na základe skutočných udalostí? O konkrétnych osobách? Jasné že sú! Len je v nich viac metafor ako v mojich článkoch a oni nevedia, o aké osoby sa jedná. To však neznamená, že to predsa nevie nikto .. ale samozrejme, v takýchto prípadoch im to príde "acceptable", pretože sa jedná o niečo vzdialené a pre nich nekonkrétne. 

Takisto som už počula otázku či si myslím, že "to prospieva nášmu vzťahu". Well, moje písanie o niektorých veciach je len reakciou na to, že sa stali. A to je to, čo nejakému vzťahu neprospeje. Nie to, že o tom ja napíšem. A tu sa dostávam k tomu, čo niektorí nechápu - moju reakciu, moje názory, môj pohľad na vec. Uvedomujem si, že všetko prežívam emotívnejšie, ako 90% ľudí okolo mňa. Aj to pozitívne, aj to negatívne. Dokážem sa nadchnúť aj pre totálnu maličkosť a takisto ma niektoré veci dokážu rozhodiť viac, ako je "bežné". Toto bol jedne z dôvodov, prečo som chodila istú dobu k psychológovi. A ten ma naučil, že sa za svoje emócie a za to, ako veci prežívam, nemám hanbiť. Za svojimi pocitmi si odvtedy stojím a snažím sa vždy hľadať ich príčinu. 

Osobne si myslím, že to, ako veci prežívame, súvisí s našou minulosťou. Zážitky z detstva, správanie našich rodičov k nám keď sme boli malí, vzťahy okolo nás .. to všetko podľa mňa podmieňuje to, akí sme teraz, ako sa staviame ku vzťahom a ako ich prežívame. Keď si vieme uvedomiť súvislosti, vieme pochopiť, prečo v danej situácii reagujeme tak, ako reagujeme a vieme na tom popracovať. V mojom prípade sa na to často snažím prísť práve pri písaní článkov, keďže k psychológovi už nechodím. Hrabem sa vo vlastnej hlave a prichádzam na súvislosti .. a dávam von to negatívne, čo cítim. 

Mám však dojem, že pre mnohých ľudí je toto čo som práve napísala niečo abstraktné. Neprežívajú veci tak hlboko ako ja, netrápia sa tak ako ja a tým pádom ne pre nich nepredstaviteľné, že mi niečo ako napísanie článku, natočenie videa, alebo vaše reakcie v zmysle "chápem ťa, je to okay" dokáže pomôcť. Nedokážu si predstaviť, že to, ako o veciach hovorím je naozaj to, ako ich prežívam. Že sa dokážem rozplakať kvôli tým veciam, kvôli ktorým sem-tam na videách plačem. A že to ešte aj zverejním, tak tomu nerozumejú už vôbec! Well, ja si za tým, ako veci prežívam, stojím .. a rozprávam o tom. A ak k tomu pripočítame to, že mnohým ľuďom práve ja pripadám ako človek ktorý nikdy neplače, tak sa vlastne ani nečudujem, že pre moju tvorbu nemajú pochopenie. 

Aj v budúcnosti by som sa mentálnemu zdraviu a psychike chcela venovať viac. Zvyšovať povedomie o niektorých problémoch a hovoriť o tom, čo ma trápi. A pomáhať aj druhým hovoriť o tom, čo trápi ich. Pretože nič sa nevyrieši len tak, mlčaním. Zapíjaním trápenia, vyvetraním sa v posilke. Komunikácia, pochopenie, snaha porozumieť - či už samému sebe, alebo tomu druhému. To je základ každého zdravého vzťahu. K sebe, k iným .. 

Na záver by som sa chcela poďakovať každému, kto tieto riadky dočítal až sem. Ďakujem, že čítate moje príspevky a ďakujem najmä tým, ktorí ma nesúdia za to, aká som, ale čítajú s otvorenou mysľou a porozumením. A aj napriek tomu, že možno oni by svoju psychohygiénu riešili iným spôsobom, nemajú potrebu ma zosmiešňovať, alebo odsudzovať. 

9

October 19, 2018

ĽAHKÝ AVOKÁDOVÝ ŠALÁT | RECEPT


Tento šalát vznikol tak, že som mala doma avokádo a nevedela som, čo s ním. Nechcelo sa mi s ním vymýšľať žiadne cestoviny, pomazánky, dipy .. a tak som sa ho rozhodla hodiť do šalátu. Pridala som to, čo sme doma mali a čo mám rada a tak som sa dopracovala k tomuto veľmi jednoduchému, ale zato chutnému šalátu. 

INGREDIENCIE

Avokádo | 1, zvonku zelené, tak akurát zrelé
Cherry paradajky | 1 balenie (my máme najradšej Kameničany)
Červená cibuľa | polovica
Červená fazuľa | 1 koncerva, prepláchnutá

POSTUP 

Avokádo rozkrojím na polovicu, vyberiem z neho kôstku a nakrájam ho na kocky. Cherry paradajky prepláchnem a každú rozdelím na polovicu. Cibuľu olúpem, rozkrájam na podobne veľké kúsky (proste aby to bolo celé proporčné, na tom si ja totiž trošku ulietavam) a nakoniec pridám ešte červenú fazuľu, ktorú predtým prepláchnem vo vode (aby nebola v slanom roztoku). Podľa chuti sem-tam pridám aj citrónovú šťavu a voilá - hotovo! Jednoduchý, rýchly a zdravý šalát je na svete! Dobrú chuť! 


6

October 17, 2018

4 MESIACE S NAŠOU DCÉROU


Už to je niečo vyše 4 mesiacov, odkedy Sárka prišla na svet. A nastal čas zhrnúť si, aké tieto 4 mesiace boli a hlavne, aká je ona ♥ Úplne prvá vec, ktorá ma napadne je to, že to nebolo ani zďaleka také ťažké, ako ma mnohí varovali. Už v tehotenstve som neraz dostala otázku, či som dohodnutá s mojou mamou, alebo svokrou, že mi budú chodiť pomáhať. Nebola som, pretože som nechcela robiť paniku, kým to nebolo treba. A dobre som spravila. Pomoc mi totiž nebolo treba a čo viac - naozaj som o ňu nemala záujem. Tak ako v tehotenstve, aj po pôrode som chcela, aby boli prvé týždne proste medzi nami. Aby sme spolu väčšinu času strávili spolu práve my traja - ja, Viktor a Sára. Nakoniec sme síce v trojici boli omnoho menej, ako som si predstavovala, pretože Viktor začal podnikať týždeň predtým, ako sa Sára narodila, no napriek tomu som nepotrebovala pomoc. Odkedy sa narodila, nebála som sa s ňou manipulovať, nemala som nejaké "second thoughts" ohľadne prebaľovania, kúpania, obliekania, alebo hocičoho iného. Jednoducho, materstvo pre mňa bolo od začiatku prirodzené a nemala som potrebu mať tu niekoho, kto by mi radil, alebo robil niečo za mňa. A to nemyslím v zlom, každú radu, či už od mojej mamy, alebo svokry, som si vypočula. Ale tie prvé týždne som proste chcela, aby sme si na seba zvykli, aby sme si našli svoj rytmus a vedela som, že keď budem pripravená, tak si pomoc zavolám. No musel na to prísť ten správny čas. Dovtedy mi bolo ťažko už len vtedy, keď Sáru prišiel niekto kočíkovať a bol s ňou pol hodinu preč. Možno to znie blbo, ale jednoducho som sa o ňu s nikým okrem môjho manžela nechcela deliť. Časom, možno po takých dvoch, dva a pol mesiacoch, som s tým už prestala mať problém a napríklad keď sme šli s Viktorom na bedminton, tak sme ju začali nechávať s mojimi, alebo jeho rodičmi. Najprv sa s ňou prechádzali popri hale v ktorej hrávame, aby sme boli nablízku a neskôr s ňou zostávali aj u nás doma. Napriek tomu si však neviem predstaviť, že by som bez nej strávila napríklad viac ako dve, tri hodinky. Už tie tri sú tak na hrane. Samozrejme to určite súvisí aj s tým, že stále kojím a tak bez seba dlhší čas v podstate ani byť nemôžeme, ale aj tak .. cítim, že na to ešte niesom pripravená. Jasné, viem, aj to príde a budem rada, keď ju bude niekto pol dňa strážiť a my s Viktorom si oddýchneme, ale zatiaľ po taktomto oddychu od vlastného dieťaťa netúžim. Myslím, že tým, že Viktor pôjde na materskú, budeme mať celkom príjemnú "transitional period", kedy s ňou bude práve on tráviť dlšie hodiny, zatiaľ čo ja si budem robiť svoje - pracovať na blogu, točiť videá a tak ďalej. Istým spôsobom sa na to už teším. A potom, neskôr, to už nebude on kto ju bude strážievať, ale budú to napríklad starí rodičia. Naši sa mi minule smiali, keď som povedala, že by možno nebolo na škodu, keď budeme chvíľu bývať so svokrovcami, pretože nám niekedy budú môcť postrážiť Sáru a my si budeme môcť na dlhšie vybehnúť. Ževraj prednedávnom som im ju nechcela "požičať" ani na pol hodinu. Áno, je to tak. Ale je to predsa normálny vývin, či nie? Asi by nebolo úplne normálne, keby som ju chcela mať 100% času pri sebe do 18tky. Jednoducho, aj v tomto sa riadim tým, ako to cítim a keď na mňa niekto tlačí, tak sa necítim komfortne. Musí to prísť samé od seba. Myslím si, že toto ma každá mama inak. Niektoré majú tú moju prvú fázu dlhšie, iné kratšie. A som toho názoru, že všetko je v poriadku, ak to vyhovuje aj matke, aj dieťaťu. Každý sme individuálny a každý to vnímame inak. A tak to má byť. 

No a teraz k Sárke ako takej. Čo sa za tie 4 mesiace zmenilo? Je toho neskutočne veľa! Keď si pozriem fotky z pôrodnice, ani nemám pocit, že by to bola ona. V tvári sa totálne zmenila a ako hovorí moja sesternica, "you were ugly when you were born but you are pretty now". Berte to prosím s nadhľadom a humorom. Samozrejme, pre mňa bola najkrajšia a najviac precious už v momente, kedy som ju prvý krát držala v náručí, ale presne chápem, čo tým moja sesternica hovorila. Jednoducho, vtedy to bol taký maličký, pokrčený, šúpajúci sa tvor a teraz je z nej krásne, jemnučké a trošku baculaté dieťatko. Často počúvam vetu "ako krásne už drží hlavičku" a musím sa len pousmiať. Ona totiž tú hlavičku držala v podstate už v pôrodnici. Samozrejme, nie ako teraz .. ale nikdy som jej ju nemusela nejak pridržiavať, ani keď som ju mala na rukách. Myslím, že to súvisí s tým, ako bola uložená u mňa v brušku. Takisto je veľa ľudí prekvapených, ako "pase koníčky", či ako sa to povie. Úprimne, toto je podľa mňa najdebilnejší zo všetkých tých detských názvov. Teda .. ona ich už dopásla, pretože najnovšie podsúva kolienka pod bruško a péruje hore-dole. Takže z plazenia po gauči sme sa dostali do pérovania na mieste a občasného posunutia sa vzad. Vie sa otočiť z brucha na chrbát a z chrbta na brucho. Jedným smerom to robí správne - cez bočné brušné svalstvo, tým druhým nesprávne, švihom .. len teraz neviem, ktorým ako. Prvý mesiac, dva, bola veľmi pokojná. Dokázala ležať na chrbte, alebo na brušku a aj keď toho cez deň veľa nenaspala, tak bola proste tichúčko a pozorovala a ja som si vďaka tomu vždy vedela postíhať všetko možné - upratovala som, varila som, blogovala som, točila som videá, strihala som ich .. teraz už toho stíham menej, pretože ako som spomínala, už je živšia. Človek na ňu musí stále jedným očkom pozerať, pretože sa plazí po gauči a aj keď jej tvoríme provizózne zábrany, aj tak je lepšie mať ju pod dohľadom. Takisto celkom dosť bľaboce, aj keď sa mi zdá, že teraz v 4 mesiacoch trochu menej, ako v troch. Cez deň toho taktiež veľa nenaspí, ale noc prespí v podstate celú, respektíve keď už sa aj zobudí, tak si ju prehodím k sebe do postele (máme malú, príposteľovú postielku - viac info v tomto videu), poležiačky (ďakujem za radu, Sisa) ju nakojím a spíme ďalej. Niekedy, keď už sa pri lezení nudí (trávi väčšina dňa na brušku), tak si zaplače a vypýta si našu pozornosť, vtedy si ju prehodíme na seba, alebo si ju vezmeme na ruky a je spokojná a potom si ide zas "robiť svoje". 

Chodievam s ňou cvičiť, raz do týždňa tak, že cvičím ja a bábätká sú tam pri nás na podložke - až na to, že to moje je tuším jediné, ktoré sa tam vždy aktívne pohybuje a nakoniec sa aj tak vyplače na ruky - a raz do týždňa ona. To chodíme do Kids Sports Academy v Eurovei a o konkrétnom kurze sa dočítate tu. Toto cvičenie ju mega baví a viete, čo je na ňom ešte super? Že si vždy po ňom minimálne hodinku pospí, čo sa u nej cez deň len tak nevidí. 

Čo by som ešte dodala? Asi len toľko, že som z nej neskutočne šťastná. Je to úžasné dieťa, presne také, aké som si vysnívala a ešte omnoho lepšie. Je krásna, je šikovná, vnímavá a tak neskutočne rozkošná. Niekedy ju len tak pozorujem s úsmevom na perách a nechápem, ako sa medzi nami zobralo niečo tak výnimočné. Občas pozriem na Viktora a poviem mu, že je až neuveriteľné, aká je dokonalá. Napriek tomu, že rodičovstvo a veci s ním spojené ovplyvnili naše manželstvo aj negatívne a posledné týždne sme zažívali asi najväčšiu krízu v našom vzťahu odkedy sme spolu, nemenila by som. Myslím, že všetko zlé je na niečo dobré a je lepšie, keď si zlými vecami preskáčeme teraz, ako neskôr, keď už by to Sárka viac vnímala. Samozrejme, mrzí ma, keď sa namiesto užívania si tohto obdobia trápim a som nešťastná, ale neviem si predstaviť, o koľko horšie by som na tom možno bola, keby mi každý jeden deň nerobila krajším práve ona. 

A ešte jedna vec. Mám pocit, že práve vďaka Sáre sa mením na lepšieho človeka. Chcem byť pre ňu vždy oporou a inšpiráciou, pretože chcem, aby z nej vyrástla silná, nezávislá žena, ktorá bude cieľavedomá, nenechá si skákať po hlave, ale bude si zároveň pestovať aj tie správne životné hodnoty a názory. Chcem, aby brala ohľad na druhých, aby akceptovala a vážila si aj iné kultúry a názory. Aby vedela kriticky vyhodnocovať informácie a zobrala si zo všetkého to pozitívne. Aby bola citlivá a empatická. Aby dôverovala sebe a svojej intuícii. Mojím hlavným cieľom je vychovať z nej človeka, ktorý bude lepší, ako sme my dvaja s Viktorom a verím, že sa mi/nám to podarí. O tom, akú formy výchovy zvolím a prečo sa budem uberať práve touto cestou, vám poviem inokedy. Tak toto bol taký zvláštny sumár našich 4 mesiacov po boku našej dcéry. Ďakujem, ak ste dočítali až sem. Majte sa zatiaľ krásne. 
7

October 9, 2018

FAKE FOLLOWERI & INÉ PRAKTIKY DNEŠNÝCH "INFLUENCEROV"


Ahojte! Neviem, ako tento článok nakoniec nazvem, ale pracovným názvom je "NAKÚPENÍ FOLLOWERI, COMMENT FOR COMMENT SKUPINY A INÉ PRAKTIKY NOVODOBÝCH BLOGEROV". Tento post som už raz mala rozpísaný, od 14.11.2017 .. čiže už to bude skoro rok, odkedy som o tejto téme chcela písať prvýkrát. Vtedy sa mal tento post volať "MOJA SKÚSENOSŤ S FAKE FOLLOWERMI", len po anglicky, pretože vtedy som ešte písala na blog dvojjazyčne .. inak, rozmýšľam, prečo to už nerobím .. ale asi sa nad tým budem zamýšľať inokedy, v inom poste. Teraz sa s vami idem rozprávať o tom, aké praktiky blogeri/influenceri používajú na to, aby si získali followerov a spolupráce a aké mám s týmito praktikami skúsenosti ja. 

Keď som začínala blogovať, mala som tuším okolo 600 followerov. Instagram som nevyužívala "profesionálne", ale jednoducho na zdieľanie nejakých momentov z môjho života. Nedala som si záležať na úprave fotiek, nepoužívala som hashtagy a vlastne som netušila, ako celý ten instagram funguje. Začala som sa však v tejto oblasti vzdelávať, pochopila som silu hashtagov, ale takisto aj význam interakcie s inými blogermi, ale aj svojimi followermi, postovania stories, využívania všetkých funkcií, ktoré instagram ponúka. Za krátku dobu sa mi podarilo vyšplhať sa na nejakých 1500 followerov a bola som nadšená z toho, ako to všetko skvelo funguje, keď sa človek snaží. Mala som v pláne pokračovať touto stratégiou - každý deň si vyhradiť nejaký čas na to, aby som sa venovala instagramu. K tomu samozrejme patrilo aj postovať kvalitnejšie fotky, premyslenejšie popisy, ktoré majú výpovednú hodnotu. Jednoducho, začať to celé brať vážnejšie. 

V tej dobe sme tento blog tvorili traja - ja, Viktor a ešte jedna moja kamarátka. Tá síce nikdy instagram nemala, ale mala známeho, ktorý tiež pomáhal jednej inej blogerke s jej outfitmi. A od neho sa dopočula, že followeri na instagram sa dajú kúpiť. A tak sa rozhodla, že mi nejakých kúpi. Tuším že nakoniec za to ani neplatila a nejak to ten jej známy poriešil. Keby som vedela ako, tak vám poviem, ale vážne dodnes netuším, ako sa k tým fake followerom vlastne dostať. A ani ma to nezaujíma. Pretože z vlastnej skúsenosti viem, že je to to najhoršie, čo môže byť. Veľa blogeriek, ktoré fake followerov majú, by so mnou asi nesúhlasili, ale poďme pekne po poriadku. 

Keď mi začali títo fake followeri zrazu nabiehať, tušila som, že to nebude nič dobré. Kamoška mi to oznámila ako hotovú vec - kúpila som ti followerov - a informovala ma o tom, že aj ja ich musím followovať naspäť, aby ma neodfollowovali. Ehm .. nie, ďakujem. Dlhodobo sa na instagrame držím toho, že followujem len tie profily, ktoré ma naozaj bavia, inšpirujú, alebo sú pre mňa informatívne. Vtedy som sa z nejakých 1500 dostala tuším na 6000, no keďže som nikoho nefollowovala naspäť, padlo to zas na niečo okolo 5000. Myslím, no nie som si istá. Bolo to už fakt dávno. 

Veľmi rýchlo som však pochopila, že títo "úžasní" followeri sú mi absolútne na nič a nie len to. Vlastne mi škodia. Preto som ich krátko na to, ako mi na profile pribudli, začala mazať. A vo veľkom. A že som si pri tom zanadávala! Totiž, na instagrame followerov zmazať neviete - musíte ich blokovať. Čo znamená, že si musíte pekne otvoriť profil, nakliknúť followerov, potom kliknúť na konkrétny nickname, otvoriť si jeho profil a v možnostiach vybrať, že ho chcete zablokovať. Čiže len bloknutie jedného človeka vám zaberie dosť veľa času. Ja som si tam týchto fake (alebo aj shadow) followerov za žiadnu cenu nechcela nechať a preto som ich začala mazať. A tak, ako som predtým venovala čas komentovaniu, lajkovaniu a objavovaniu nových profilov som teraz venovala čas blokovaniu akýchsi vymyslených followerov a dnes môžem spokojne potvrdiť, že tam už skoro žiadne nemám. Obetovala som tomu dlhé hodiny, ale stálo mi to za to. Teraz vám vysvetlím, prečo .. 

Títo followeri sú len followeri. Áno, zdvihnú vám číslo sledovateľov, ale to je všetko. Nelajkujú, nekomentujú, nesledujú vaše stories, neinteraktujú s vami. A to nie je dobré. Pretože na to, aby ste sa na instagrame posúvali, potrebujete mať engagement. Aspoň tak to vnímam ja. Áno, vyššie číslo followerov vám síce možno pomôže získať nejaké spolupráce, kľudne aj platené .. ale "in the long run" vám to bude len na škodu. Kampane, ktoré získate, budú neúspešné, klienti nespokojní. Pokiaľ si od vás niekto vypýta štatistiky, budete akurát tak za debila, pretože počet followerov a engagement proste nebudú sedieť. Firmy na Slovensku sa síce teraz ešte pozerajú najmä sledovateľov ako takých, ale verím, že sa to časom zmení .. a vtedy vám tí nakúpení followeri budú naozaj absolútne na nič. Sama som si to (nedobrovoľne) vyskúšala a narobilo mi to viac škody, ako prospechu. Vlastne, prospech som z toho nemala žiadny. Sama by som do toho nikdy nešla, pretože som si vždy uvedomovala, že kebyže mám 6000 followerov, ale 25 lajkov na fotke, tak to vyzerá smiešne a hlúpo. Zároveň som však rada, že som túto skúsenosť mala, pretože som sa aspoň naučila, aká oštara tí shadow followeri sú a nikdy by som si takých nekúpila, aj keby som bola akokoľvek zúfalá, že nemám toľko sledovateľov, koľko by som chcela. A keď sa mi na profil aj teraz dostane nejaký ten shadow follower, tak ho okamžite blokujem. Mimochodom, to sú tí, ktorí majú minimum followerov, ale sledujú tisícky profilov. Takým sa totiž vaše posty ani nezobrazia a tým pádom od nich ani nebudete mať na profile žiaden engagement .. a tak sú vám reálne "na nič". 

Toto bola moja prvá skúsenosť s podvádzaním v blogerskom svete a poviem vám, nepáčila sa mi. 

Najnovšie som sa dozvedela, že si ľudia kupujú aj likes a komentáre. O tomto vám veľa nepoviem, pretože som to nikdy nespravila a absolútne netuším, ako to funguje. Vlastne som donedávna ani nevedela, že sa niečo také dá. Ja sa totiž na slovenskej blogoscéne nepohybujem dlho a priznám sa, že takéto veci mi často uchádzajú, pretože ma to až tak nezaujíma, no keď sme sa s kamoškami blogerkami bavili na túto tému, dozvedela som sa, že sa dá aj toto. Viem že som hovorila, že sa mi zdalo, že niekomu celkom nárazovo pribudli followeri, ale že asi niesú fake, lebo čísla sedia aj s like-mi pod fotkou. No baby mi hovoria - choď si pozrieť, kto to lajkuje. Well, like-y boli presne od takých fake profilov, aké boli aj medzi followermi - len samozrejme iné nicky. Takže áno, aj lajky sa zjavne dajú kúpiť. A tuším, že aj komentáre, ale o tom naozaj neviem viac. 

Ďalšia z praktík, ako sa rýchlejšie dostať k followerom sú aplikácie, ktoré za vás lajkujú content iných insta-účtov. Zaregistrujete sa, (asi) zaplatíte a zadáte si nejaké parametre, napríklad hashtagy, ktoré má aplikácia vyhľadať a lajkovať za vás. Takýmto spôsobom olajkujete nespočetné množstvo postov a dúfate, že si vás majitelia týchto účtov všimnú a začnú vás followovať. A ono to asi aj funguje, ale polajkujete pri tom naozaj .. všetko možné. Osobne si myslím, že toto nie je až také zlé, ako fake followeri, pretože je stále na tom danom účte, či vás bude followovať naspäť, alebo nie, takže ak tvoríte obsah, ktorý nezaujme, môžete lajkovať koľko chcete a ak tvoríte niečo zaujímavé, tak vám to pomôže, lebo si vás niekto rýchlejšie všimne. Ja by som však do niečoho takého nešla. Predsalen, aj keď si denne rezervujem čas, kedy brázdim vody instagramu a lajkujem, či komentujem, robím tak len pri obsahu, ktorý sa mi naozaj páči a ktorý ma naozaj zaujme. 

Veľmi podobná tomuto spôsobu je aj metóda follow-unfollow. Začnete denne followovať stovky účtov, počkáte a na druhý deň ich unfollownete. Verte mi, že sa určite nájdu aj také účty, ktoré sa chytia. Zviditeľníte sa, ale zároveň to môže mať aj ten efekt, že (ak máte veľa followerov), tak sa daná osoba poteší, že ste ju followli a dá vám follow naspäť. Čudovali by ste sa, koľko blogeriek a influenceriek volí práve túto taktiku na zvyšovanie povedomia o svojom účte a naháňaní followerov. Osobne som to nikdy neskúšala. Mala som napríklad obdobie, kedy som začala followovať viac účtov a aj som ich istú dobu sledovala, no po čase som mala preplnený feed vecami, ktoré ma zaujímali menej, ako iné a tak som spravila čistku v tom, koho som followovala, ale to je myslím si celkom bežné a normálne, aj vo friendliste na facebooku si mnohí z nás z času na čas proste spravili poriadok, či nie? Priznám sa, že na praktikovanie tejto metódy by som proste nemala absolútne žiadne nervy. Začať niekoho sledovať (nie niekoho, ale stovky profilov) a potolm ich zas odfollowovávať a toto praktikovať pravidelne .. nie, ďakujem. Na to som, úprimne, až príliš lenivá. Za seba musím povedať aj to, že ak je na instagrame profil, ktorý ma takto začne viackrát po sebe sledovať, tak ho proste bloknem. Ak ma nechce sledovať naozaj, ale len na skúšku toho, či ho follownem naspäť, tak načo ho to nechať robiť stokrát po sebe? Akurát tak mi to kazí štatistiky môjho profilu. 

Posledná praktika, ktorá ma takzo z fleku napadá, sú lajkovacie a komentovacie skupiny. S tými mám skúsenosť aj ja. Kedysi som patrila do skupiny internacionálnych blogeriek, s ktorými sme mali skupinu na niečom podobnom ako whatsapp a vždy, keď jedna z nás postla novú fotku, tak ju zdieľala v tejto skupine a ostatné jej ju okomentovali. Táto skupina bola fajn, pokiaľ fungovala na ukázanie obsahu ľuďom, ktorí vás tak či tak followovali a tak či tak by vás okomentovali, pretože boli na instagrame aktívni a váš obsah sa im páčil. A písali vám relevantné komentáre. Príklad: Pridala som fotku s Viktorom a v popise som napísala, že sme mali výročie. Pokiaľ boli komentáre k téme, teda k výročiu, bolik relevantné a mali význam. Znamená to, že tí, čo komentovali, pri príspevku strávili nejaký čas, prečítali si o tom je a potom okomentovali. Zjednodušené bolo v podstate len to, že k fotke sa dostali priamo a nemuseli scrollovať cez celý feed. Časom som však z tejto skupiny odišla, pretože komenty začali byť len také na to, "aby boli". Odveci. A o to som nemala záujem. Niektoré dievčatá doteraz followujem a navzájom sa bavíme, takže tá skupina mi naozaj dala aj skutočných followerov, resp. aj ľudí na followovanie, ktorých obsah ma baví. Na toto si myslím, že môžu byť takéto skupiny fajn. 

Čo sa mi však už nepáči je to, že je takýchto skupín momentálne nespočetne veľa, followujú sa v nich ľudia, ktorí by sa naozaj (teda bez existencie skupiny) nesledovali a ich obsah ich navzájom absolútne nezaujíma. A tak to potom aj vyzerá. Komentáre pod fotkami blogeriek, ktoré nesúvisia s obsahom fotky, alebo popisom a sú totálne odveci. Keď mi prišla prvá pozvánka do takejto slovenskej skupiny blogeriek, hneď som odmietla a zo skupiny som odišla. Pri druhej som si povedala, že to teda vyskúšam, pretože väčšinu dievčat som tak či tak sledovala, páčil sa mi obsah, ktorý tvorili a komentáre som väčšine tak či tak pod fotkami nechávala, skupina-neskupina. Nevydržala som však dlho, pretože komentáre, ktoré sa začali objavovať pod mojimi fotkami, boli proste odveci a mala som pocit, že niekoho nútim, aby mi ich tam písal a to ja vážne nepotrebujem. Chcem, aby ste mi komentovali fotky vtedy, keď sa na to cítite a keď naozaj máte čo povedať a nie preto, že sme spolu v nejakej skupine. Preto teraz už v žiadnej niesom a nemyslím si, že ešte budem. 

Áno, naštve ma, keď mi instagramový algoritmus prestane ukazovať posty od niekoho, koho obsah sa mi páči a takáto skupina by mi to zjednodušila, ale nestojí mi to za to. Radšej si budem sama z času na čas klikať na profily a dodatočne lajkovať a komentovať content, ktorý mi vo feede unikol, ako komentovať, či lajkovať niečo, čo ma nezaujíma naozaj a takisto sledovať to isté pod mojimi príspevkami. 

Tak, to by bolo z mojej strany na túto tému všetko. Som rada, že som po roku tento článok konečne dopísala a povedala som k tomu všetko, čo som mala na srdci. Som rada, že som vám povedala pravdu o tom, ako to bolo s tými mojimi fake followermi. Moje kamošky-blogerky o tomto vedia už dávno a priznám sa, že aj keď mi nie je zrovna príjemné o tom rozprávať, pretože nakúpených followerov proste neuznávam a príde mi odveci, keď to niekto má potrebu robiť, myslím, že sa nemám za čo hanbiť, pretože ja som si ich nikdy nekúpila a dala som si tú námahu si ich postupne a pracne vymazať. A aj keď sa medzi vami určite nájdu aj skeptici, stačí sa pozrieť na moje čísla na hypeauditor, alebo socialblade, tie hovoria samé za seba. Mám ranking 90/100, čo je, myslím si, celkom dobrý výsledok. 

A na záver by som len rada apelovala na značky a rôzne agentúry, ktoré s blogermi spolupracujú - prosím vás, spravte si svoj research, pozrite sa aj na iné veci ako len na počet followerov. Ak chcete, aby vaše kampane mali zmysel a účinok, dajte si na hľadaní správnych influencerov záležať. V opačnom prípade budete akurát tak sklamaní z toho, že kampaň nemala správny účinok a nedosiahla taký reach, aky ste si predstavovali. A blogerky, ktorých sa toto týka - prosím vás, vstúpte si do svedomia. Mnohé z vás by sa chceli blogovaním, či instagramom živiť, ale hľadáte skratky a tajné cestičky. Áno, pomôže vám to na chvíľu, ale skôr či neskôr vás to dobehne. Ak neviete, čo to znamená, vybudovať si vaše meno, vašu značku sami, len a len vlastným úsilím, tak to nikdy nebudete vedieť ťahať ďalej až tam, kam by ste chceli. Pretože tak, ako v každom businesse, aj v tom našom ide o to, učiť sa na vlastných chybách, nedostať vždy hneď to, čo chcete, stále sa zlepšovať a jednoducho makať, makať a makať. 
6

September 25, 2018

FALL GRUNGE | OUTFIT





Taká outfitová mini inšpirácia. Napriek tomu, že by som svoj štýl nijak neškatuľkovala, toto je jeden z lookov, v ktorých sa cítim najlepšie. Ten rolák pod šatami je niečo, čo som na seba hodila asi prvý krát od škôlky, no strašne som si ho chcela obliecť. Zároveň som si však strašne chcela obliecť aj kombináciu týchto šiat s novými čižmami a tak som to proste nejak pokombinovala a vzniklo z toho toto. Čo poviete?

PS: Pod šatami mám samozrejme aj šortky, keďže sú také krátke .. aj keď, sú to tie, z ktorých mi trčí polovica zadku, haha.
10

September 24, 2018

MQ VIENNA FASHION WEEK


Ahojte! Po dlhšej (no dobre, mega dlhej) dobe tu mám konečne pár fotiek z nejakého eventu. A rovno z Viedenského Fashion Weeku! Nie sú to síce typické fotky, ktoré by ste pri slovách "Fashion Week" čakali, ale s takými som pri Sárke ani nepočítala. Do Viedne sme mali možnosť ísť vďaka Peťke (Corddecker), ktorej umenie na mne môžete vidieť v tomto poste. Priznám sa, že som pôvodne mala trošku z toho celého strach, pretože som si nevedela Fashion Week so Sárkou predstaviť, ale takisto neprichádzalo do úvahy nechať ju doma, alebo ju proste nemať so sebou. Keď som si však uvedomila, že aj Peťka to zvládla (a to tam mala týždeň showroom), zvládneme to aj my. Peťka má totiž syna o dva týždne staršieho ako je Sárka. 

A aj sme to výborne zvládli! Síce sme na Fashion Weeku ako takom nepobudli až tak dlho a Sárka sa rozhodla že má dosť akurát keď sme mohli ísť na prehliadku Lenky Sršňovej, som rada, že sme sa naňho vybrali. 

Čo sa týka outfitov, tie už ste mohli vidieť aj na mojom instagrame. Sárke som konečne obliekla tieto krásne čierne hviezdičkové šaty, ktoré sme dostali a doteraz do nich bola ešte maličká a k nim rozkošné ružové papučky, ktoré si za tých pár hodín vyzula asi 200tisíc krát! Pre seba som zvolila hnedé tóny v kombinácii s bielou a čiernou. A nejakým spôsobom som sa zladila aj s kočíkom aj so Sárkou, aj keď stále nechápem, ako sa mi to podarilo. Najprv som rozmýšľala nad podpätkami, no som veľmi rada, že som nakoniec zvolila Conversky, lebo aj v tých ma vlastne boleli na konci dňa nôžky. Viktorov outfit vám opisovať nebudem, pretože sa pred odchodom zatol a odmietol ma nechať ho obliecť trošku "fashionweekovo", haha. 








4

Mama

Beauty

Vlog