Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

November 18, 2019

O VZŤAHOCH



Ahojte. Dnes sa spolu zamyslíme nad vzťahmi. Určite sa chystám aj túto tému niekedy načať v jednom z mojich podcastov aj s hosťami, ale nedá mi nenačtrnúť ju už aj takto, formou článku na blog. Možno mi pomôže utriediť si myšlienky, pretože myslím, že to celkom potrebujem. Odkedy som totiž mala v mojej malej hlave pred pár týždňami akúsi mini vzťahovú krízu (viem, znie to divne, ale inak to vyjadriť neviem), zamýšľala som sa práve nad vzťahmi. Kamarátskymi, partnerskými, vzťahmi s kolegami, súrodeneckými vzťahmi .. 

Začalo to vtedy, keď bol môj manžel čerstvo po operácii očí a ja som sa ako správna a dobrá manželka snažila oňho starať, varila som mu jedlo, nosila som mu masku na chladenie očí, chodila som ho občas pohladiť a na nejaký tretí, či štvrtý deň som odviezla dcéru k babke, aby som sa mohla celý deň venovať jemu a byť s ním. Veľmi rýchlo som však zistila, že to vôbec nie je to, čo on chce a potrebuje .. tváril sa totiž, že všetko zvláda sám, že ma vôbec nepotrebuje a dokonca povedal, že jediné, čo chce, je mať pokoj a spať. Keďže aj ja som bola dva týždne skôr na operácii očí, veľmi čerstvo som si pamätala, ako som sa cítila ja a nechápala som, prečo reaguje tak, ako reaguje. Ja som totiž hrozne zle znášala to, že som bola prvé tri dni úplne neschopná a izolovaná a na ten štvrtý deň som už zúfalo potrebovala jeho spoločnosť a pozornosť. Čo on zas vôbec nechápal a namiesto toho, aby po odvezení našej dcéry k babke išiel za mnou domov, skočil ešte ku kamarátovi na návštevu. Píšem to sem preto, aby ste mali predstavu, aké odlišné sú naše potreby a očakávania aj v takmer identických situáciách. 

A práve ten fakt, že sme v týchto a mnohých iných veciach úplne rozdielni, náš vzťah na jednu stranu dosť komplikuje, ale zároveň ho to môže posunúť na vyšší level. A nie len vzťah ako taký, ale aj nás, ako ľudí. Aj to však len v tom prípade, ak to budeme sami chcieť. Ak si priznáme, že náš pohľad a naša potreba nemusí byť tá jediná správna a pokúsime sa pochopiť aj toho druhého. A nemyslím si, že je nutné, aby sme ho aj pochopili - stačí tá snaha, tá ochota a uznanie, že tak rovnako, ako ja niekedy potrebujem blízkosť toho druhého, tak on niekedy vyslovene nepotrebuje tú moju. 

Približne v tej dobe som písala aj článok s názvom "ON", ktorý bol o mojom (ne)vzťahu počas štúdia v Nemecku. Kvôli tomu, že som si na tento článok potrebovala dať dokopy nejaké časové súvislosti, som sa hrabala v starej konverzácii s mojou vtedajšou najlepšou kamarátkou a až ma samú zarazilo, ako sme vtedy komunikovali. Čítala som si naše hádky, ale aj nehádky a bola som prekvapená z toho, aké effortless to celé bolo. Slovenský ekvivalent, aby vyjadroval presne to, čo týmto anglickým slovom myslím, som ešte nenašla. Jednoducho, bolo pre nás absolútne prirodzené písať si ako o dôležitých veciach, tak aj o úplných kravinách. Písali sme si celý deň, o všetkom sme sa informovali a aj keď sa jedna z nás z nejakého neznámeho dôvodu odmlčala, tá druhá jej vulgárne vynadala a vedeli sme, že je to myslené v dobrom a že nič sa vlastne nestalo. Dokázali sme sa rozprávať o všetkom a o ničom, dokázali sme si vynadať tak, že si to nedovolím ani zreprodukovať a dokonca keď sme na seba rozprávali aj pekne, často sa nám do toho zamixovali nejaké vulgarizmy. Ale vedeli sme, že sú myslené tak trochu zo srandy a jednoznačne s láskou. A vôbec sme si to nemuseli vysvetľovať. Keď sme sa pohádali, dokázali sme si povedať hrozné veci (uznávam, bola som to hlavne ja, kto ich chrlil jednu za druhou), dokázali sme si vyčítať aj to, čo by sa vyčítať nemalo, dokázali sme sa povyhrážať jedna druhej všetkým možným (opäť musím priznať, že som sa vyhrážala poväčšine ja), ale aj tak sa to vždy nejak utriaslo. Aj tak sme sa dostali vždy do bodu, že sme si povedali, že sa máme najradšej na svete. A aj keď to niekedy trvalo, myslím, že už počas tých hádok sme to proste vedeli. Že ona je pre mňa na prvom mieste a ja pre ňu takisto. Že aj keby čo bolo, sme tu jedna pre druhú a pomôžeme si za každých okolností. A nikdy sme to nemuseli povedať nahlas. Proste to tak bolo. Tiché porozumenie. Bez slov, bez sľubov, bez debaty. A to aj napriek tomu, že som bola fakt hrozná! Vtedy som si to vedela vyargumentovať a viem to aj teraz, ale zároveň uznávam, že som si to fakt mohla odpustiť a vstúpiť si trošku do svedomia. No a tu sa dostávam k poznatku, ku ktorému som prišla len nedávno a okrajovo som to spomenula aj v podcaste s Lussi .. 

Myslím si, že väčšina z nás hľadá práve tieto effortless vzťahy, ktoré idú samé od seba, ako po masle. A sú krásne. A priznám sa, že aj ja som si pri čítaní tých starých správ povedala, že och, aké to bolo príjemné, byť v takom vzťahu a že mi to tak trochu chýba. Ale! Je tam jedno veľké ale. Myslím si, že takéto vzťahy nás ako ľudí až tak neposúvajú. Tým, že fungujú aj napriek tomu, akí sme a nemusíme sa kvôli nim meniť, tak sa uspokojíme s tým, že sme takí a fungujeme. Lebo načo by sme niečo menili, keď to ide aj bez toho? Jasné, občas príde nejaká hádka, alebo spor, alebo whatever .. ale aj tak vzťah ide ďalej, vieme, že sme pre seba na 1. mieste, vieme, že pre seba spravíme prvé aj to posledné a jednoducho aj keď sa vzťah určite nejak vyvíja a my ako ľudia tiež, v zásade sa nijak meniť ani prispôsobovať nemusíme. 

Zatiaľ čo vzťahy, na ktorých treba neustále pracovať, môžu byť náročnejšie, ale reálne nás niekam posúvajú. Ak si vezmeme ako príklad moje manželstvo, istým spôsobom tam boli už od začiatku vždy nejaké zádrhele. Napriek tomu som bola presvedčená o tom, že práve s ním chcem stráviť zvyšok svojho života. Boli sme úplne rozdielni, napriek tomu sme si sadli vo veciach, v ktorých som nepredpokladala, že si sadneme. A aj keď sme sa podľa mňa celý život v tej našej malej dedinskej Bratislave míňali len tak tak a nejaký pomyselný rodinný základ máme istým spôsobom podobný, pochádzame v podstate z iných svetov. On na mňa v práci v podstate pôsobil ako taký slušný prettyboy z dobrej rodiny, nekonfliktný, v dlhodobom vzťahu (keď v ňom ešte bol). A keď sa rozišiel, tak síce trochu vystrkoval rožky, ale aj tak si len hľadal vzťah a teda občas bol niekde s kamarátmi piť. Ale that's all. A ja som zas mala svoj komfort v tom, že som bola single, nikdy mi vzťah nevydržal dlhšie, ako pol roka (ak nerátame kamarátstva, ale len partnerské vzťahy) a milovala som tú voľnosť, ktorú som mala vďaka životnému štýlu, ktorý som žila - koncerty, cestovanie po Slovensku, každodenný kontakt s umelcami. A aj keď on si o mne napríklad myslel, že pravidelne fajčím trávu a určite som vyskúšala aj tvrdšie drogy, pravdou bol presný opak a dokonca som bola po dlhom období, kedy som sa ani len nedotkla alkoholu. No v skratke, na prvý pohľad sme boli totálne protiklady jeden druhého a aj keď sa v konečnom dôsledku ukázalo, že práve v týchto veciach sme v podstate veľmi podobní a vyhovujeme si, v iných veciach si až tak nevyhovujeme. Napríklad v tých emočných. 

Lebo ja som plná emócií, potrebujem ich dávať najavo, potrebujem veci riešiť hneď a aj keď hádky a spory nemám rada, považujem ich za nutné, ak už je niečo na stole. Kedysi som pri hádkach veľa kričala, trieskala som dverami, dvierkami od skriniek a moja najlepšia kamoška by vám asi vedela rozprávať aj o tom, čo všetko po nej za tie roky už letelo. Som živelný človek, ktorý sa potrebuje vykričať, vyplakať, vyzúriť a potom sa pritúliť, vyznať si city a na všetko zabudnúť. Jednoducho, dať to von, povedať si všetko, povedať si, čo a ako ďalej a hotovo, uzavretá vec. Môj manžel to má presne opačne. On si chce spracovávať veci v sebe, nerád ide do konfliktu a každý, aj menší konflikt, považuje za totálne zlo a zbytočnosť a chce sa mu za každú cenu vyhnúť. Aj keď naše hodnoty a životné priority sú v podstate viac-menej rovnaké, to, ako ich prejavujeme, alebo ako očakávame, že ich bude ten druhý prejavovať, je diametrálne odlišné. Toto je len jeden z tých rozdielov, ktoré medzi sebou máme a viac ich menovať nechcem a nebudem, pretože tu nechcem rozoberať náš vzťah a manželstvo ako také. Len som vám chcela na niečom skutočnom ilustrovať to, o čom tu vlastne píšem. 

No a tu sa dostávame k tomu, o čom je tento článok. Že práve vzťahy s ľuďmi, ktorí sú iní ako my, nás niekam dokážu posunúť. Aspoň mňa ten náš posunul. Keď si porovnám seba predtým, ako som sa dala dokopy s Viktorom a teraz, som úplne iný človek. Viem povedať prepáč, viem si priznať chybu. Viem za ním prísť ako prvá a ospravedlniť sa. Viem ustúpiť. Kričím len občas a len vtedy, keď je to naozaj vážne. Myslím, že som po ňom ani pri tých najväčších a najhorších hádkach nič nehodila. Tresknutia dverami by som zrátala na jednej ruke a aj to som robila len vtedy, keď som bola naozaj veľmi, veľmi zúfalá a nahnevaná. Učím sa nemať očakávania od druhých na základe toho, aká som ja, ale na základe toho, akí sú oni. Učím sa hovoriť, čo potrebujem. Akceptujem to, že každý vnímame a prežívame veci inak. Viem si kusnúť do jazyka. Oveľa menej kritizujem. A celkovo som sa preorientovala na životnú filozofiu, že zmeniť neviem nikoho iného, len seba samú a riadim sa ňou. A verte, že pre človeka, ktorého dlhé roky ovládalo ego, je to obrovský krok dopredu. Oh a aby som nezabudla - učím sa oceniť kvality druhých ľudí a vedieť ich pochváliť. 

Vlastne som prišla k záveru, že v našich životoch potrebujeme aj tie effortless vzťahy, aj tie, ktoré nás majú niečo naučiť. A nehovorím, že to vždy má byť tak, že ten partnerský vzťah bude ten "ťažký" a kamarátsky zas ten ľahký. Aj keď ja to tak mometnálne mám. 

Mám manželstvo, v ktorom sa neustále niečo nové učím. Manželstvo, ktoré posúva moje hranice a zároveň mi pomáha ujasniť si, kde tie hranice sú a ostanú. Manželstvo, ktoré ma utvrdzuje v tom, že ak niekoho milujete a ste ochotní na sebe zapracovať, tak to má zmysel, aj keď je to niekedy ťažké a náročné. Áno, niekedy si poviem, že by to mohlo byť jednoduchšie. Ale to by už Viktor nebol Viktor a ja by som nebola ja. 

Zároveň však mám aj kamarátstvo, ktoré mi supluje ten easy vzťah. Také, v ktorom nemusím ani dokončiť vetu a chápeme sa. A poviem vám, že je naozaj super mať niekoho, kto vás chápe ako v tých dôležitých, citlivých témach, kto chápe vaše emócie a zároveň sa viete zasmiať aj na tých najväčších hovadinách. 

Kedysi som verila v to, že partner má spĺňať všetky tieto vlastnosti. Že má byť partnerom, milencom, najlepším kamarátom a jednoducho všetkým. Že keď máte jeho, nepotrebujete nikoho iného. A áno, bolo by to síce krásne a uľahčovalo by to mnohé, ale kto hovorí, že tá ľahká cesta je aj tá správna? Keď som od môjho partnera toto všetko vyžadovala, viedlo to akurát tak k mnohým sklamaniam, nenaplneným očakávaniam a zbytočným sporom. Až časom som pochopila, že to tak nemusí byť a že aj vzťah, ktorý nie je dokonalý, môže byť krásny. A zas vzťah, ktorý dokonalý je, nemusí byť ten najlepší pre mňa ako človeka. 

To by bolo pre dnešný post asi všetko. Je to taká moja krátka úvaha, zamyslenie, na ktoré ešte určite v budúcnosti nadviažem. Pretože verím, že tak, ako mám na tieto veci diametrálne odlišný pohľad, ako som mala pred rokom, tak sa možno opäť po nejakom čase zmení, alebo minimálne vyvinie. A ja ako človek sa tiež neustále mením a vyvíjam. A budem sa opakovať - aj vďaka tomu, že žijem v tom našom nedokonalom, ale láskyplnom manželstve. Ale aj vďaka tomu, že sa obklopujem ľuďmi, s ktorými sa viem porozprávať o všetkom možnom a aj tieto rozhovory, tak ako moje úvahy v článkoch, ma vždy niekam posunú. A tak trochu dúfam, že aj vás, alebo minimálne vám dajú dôvod zamyslieť sa nad tým, ako to celé vnímate vy. 

Ak ste dočítali až sem, tak vám ako vždy, ďakujem za váš čas. 
0

October 24, 2019

ON


Táto fotka je tu preto, že by som sem nerada dávala jeho tvár. Preto je tu tá moja. Teda tak trochu. Túto fotku fotil on, v jedno z našich rán. Čiže toto som ja, jeho očami. V roku 2012. 



Odkedy som začala písať túto sériu nemeckých blogov, vedela som, že sa raz dostanem aj k tejto kapitole. A dlho som nevedela, ako ju nazvať. Zaslúžila by sa volať jeho menom, ale to by logicky asi nebol najlepší nápad. Tento diel zároveň nepatrí len do seriálu o Berlíne, ale aj do seriálu o mojich mužoch, alebo ako to nazvať. A ten som ešte nezačala nahrávať, ale jednéhol dňa sa k tomu dopracujem. Pretože sa z neho môžeme všetci niečo naučiť. Ktovie, možno ho raz vydám ako knihu, haha. A nebude to ani podcast, ale audiobook! No dobre, už som odbočila. Viete prečo? Lebo som nervózna. Lebo neviem, či som túto časť môjho života, tento akože vzťah niekedy spracovala. No .. poďme na to. Kým sa dostanem k nemu, musíme si povedať niečo o tom, čo bolo pred ním. 

V lete pred odchodom do Nemecka som sa nachádzala vo veľmi pofidérnom bode svojho života. Posledný skutočný vzťah som mala v roku 2010 a v podstate to bol môj prvý poriadny vzťah s mužom. Zažila som v ňom prvý sex s mužom a bola to proste taká prvá veľká, istým spôsobom dospelácka láska. V lete toho roku sme sa však rozišli a ja som pol roka žiadne vzťahy neriešila. Rozhodla som sa, že idem po maturite študovať do nemecka a preto som zavelila, že nechcem už žiaden vzťah, lebo by to nemalo význam. Začal sa však rozvíjať môj románik s najlepším kamarátom, o ktorom píšem aj v článku "ako sa učím spracovať traumu" .. to však dopadlo dosť tragicky, resp. traumaticky a ja som mala prvýkrát v živote zlomené srdce. A to ma len utvrdilo v tom, že o žiaden vzťah nemám záujem. Vlastne som ani nevedela, či som schopná nejakého citu, či som schopná niekomu ďalšiemu sa otvoriť a byť s ním. O pár mesiacov neskôr sa odohral večer, počas ktorého som mala nedobrovoľnú súlož s mojím vtedajším kamarátom. Hovorí sa tomu sexuálne zneužitie, alebo znásilnenie, ale ja to už roky nazývam "nedobrovoľná súlož", tak mi to prepáčte. Ak vás táto téma zaujíma, nájdete o nej video na mojom youtube kanále. Nie je až tak o tom, čo sa vtedy stalo, ale skôr o tom, ako som sa to počas rokov učila spracovávať. V tejto dobe, o ktorej teraz píšem, som to, čo sa stalo, potlačila. Cítila som k tomu človeku odpor, ale tvárila som sa, akoby sa nič nestalo, bavili sme sa ďalej a fungovali sme v podstate naďalej ako kamaráti, resp. známi. A potom, nečakane, sa mi zapáčil jeho najlepší kamarát. Bol odo mňa o rok mladší, ale vôbec mi to nevadilo. Bol úplný protiklad všetkých, s ktorými som bola dovtedy, neskrýval ku mne svoju náklonnosť a tak sme sa dali dokopy .. mesiac pred mojím odchodom do Nemecka. Chápete to? Takmer dva roky som úspešne odbíjala každého, kto sa o niečo snažil a nakoniec som mesiac pred Nemeckom dala šancu novému vzťahu? 

Každopádne, moje rozpoloženie v tej dobe bolo aké bolo a preto som do toho vzťahu išla s tým, že aj tak nemá budúcnosť a pokúsim sa užiť si trochu tej "čerstvej lásky" predtým, ako pôjdem žiť do zahraničia. Okrem toho, on bol 1. mladý 2. každej sa páčil 3. fuckboy, takže som sa od začiatku naladila na to, že po mesiaci, keď odídem do Nemecka sa buď rozídeme, alebo budeme fungovať v otvorenom vzťahu. Ešte aby som to uviedla na pravú mieru - aj keď som mala v tej dobe 18, začiatok tohto vzťahu sa podobal mojim úplne prvým vzťahom v 14tich. Bolo to také nevinné, detské, nekonala sa žiadna súlož, ani nič podobné - toho som sa po poslednej skúsenosti bála ako čert kríža, za svoje telo som sa hanbila a celkovo, môj vzťah k mojej vlastnej sexualite bol v tom čase na totálnom bode mrazu. Moje sebavedomie detto. Keď som odišla do Nemecka, skypovala som s ním a povedala som mu, že som okay s tým, ak chce mať niečo s inými dievčatami. On však povedal, že nič také nechce, lebo chce len mňa. Myslím, že vtedy som sa doňho zaľúbila o kúsok viac. Napriek tomu som vďaka tomu, s akým nastavením som išla do toho vzťahu, naňho vôbec nežiarlila. Čo som dovtedy nepoznala, kedže som bola vždy presný opak. Nie nadarmo sa hovorí, že je to o tom, ako sa človek nastaví v hlave. 

Začala som teda žiť v Nemecku, mala som celkom milý vzťah na diaľku a bolo mi v podstate fajn. Všetky zlé veci zo Slovenska som nechala za sebou a tešila som sa, že môžem začať odznovu, vo všetkom. Pred Vianocami za mnou prišiel do Nemecka prvýkrát a bolo to pekné, ale postupne, po zime, sme sa jeden druhému začali vzďalovať. Predsa len, každý z nás si žil svoj život a spolu sme vlastne boli len na skype. A tu sa dostávame k NEMU. 

Pamätám si, že ma zaujal už prvý deň na výške. Bol môj spolužiak a boli sme dokonca v tom istom kurze. Dlho som ho len pozorovala z diaľky a páčil sa mi stále viac. Bol úplne iný, ako všetci ostatní. A bol iný ako muži tu na Slovensku. Bol to taký nemecký hipster .. mimochodom, v tej dobe na Slovensku hipsteri ešte ani neboli, haha. Už od prvých dní sa okolo neho v škole utvorila skupinka chalanov a vyzeralo, že je tak trochu ich vodca, alebo ako to nazvať. A ja som z neho bola nervózna. Mimochodom, to ma neprešlo celé roky, čo som bola v Nemecku .. 

Medzičasom sme sa s mojím vtedajším frajerom predsalen dohodli, že ideme do "otvoreného vzťahu". Čo znamenalo, že sme si každý mohli robiť, čo sme chceli a keď sme boli spolu, boli sme spolu. Robiť čo sme chceli preňho znamenalo motať sa s dievčatami a pre mňa to, že som mohla očumovať tohoto môjho .. objekta. 

Dlho som sa s ním vôbec nerozprávala. Dokonca ani pred ním. Pamätám sa, ako som nemala problém baviť sa so spolužiakmi, občas povedať aj niečo vtipné .. a akonáhle sa v skupinke, napríklad ked sme cez prestávku fajčili vonku pred budovou, objavil on, mlčala som. Keď som mala v škole prezenovať nejaký projekt, alebo len odpovedať na otázku profesora a on bol prítomný, padlo mi to 100x ťažšie, ako keď tam nebol. 

Prvýkrát sme spolu prišli "do kontaktu", keď mala naša vysoká škola party a pozvaní boli všetci. Pamätám sa, že som sa akurát začínala dobre baviť, pripitá som si tancovala na nejakú populárnu hudbu tej doby, vlastne všetci spolužiaci sme sa myslím dobre bavili, keď sa tam zjavil aj on. A on bol "too cool" na takýto typ parties. Takže zavelil, že on ide niekam inam. Niektorí sa hneď pridali k nemu. Ja som váhala, pretože mi bolo fajn, ale zvíťazila samozrejme túžba lepšie ho spoznať a tak som išla s nimi. Do akéhosi pofidérneho klubu. S nikým som sa z tej partie ešte poriadne nebavila, takže to bolo dosť zvláštne. V tom podniku sme sa dlho nezdržali a išli sme sa presunúť do malého podniku menom "Hotel". Vtedy sme sa myslím "striasli" všetkých ostatných dievčat a ostali sme len ja, on a ešte dvaja naši spolužiaci. Taká moja klasika, v takomtol zložení som sa väčšinou cítila oveľa komfortnejšie, ako medzi dievčatami. Hlavne keď práve oňho mala jedna z nich podľa mňa záujem a tuším jej bolo celkom jasné, že nie je sama a dala mi to aj pocítiť. Naozaj som nemala náladu naťahovať sa oňho s nejakou Nemkou .. 

Hotel bol maličký podnik, v ktorom hrali starú soulovú hudbu. Alebo .. ach, ja ani neviem, ako to nazvať. Proste hudbu, ktorú v Bratislave v žiadnom podniku nenájdete. Staré platne. Vyzeralo to ako taká malá vináreň, v ktorej bola úplná plnka. Teplo. Pot. Opití ľudia. Skvelá hudba. DJ. A ja s troma spolužiakmi, z toho jeden sa mi strašne páčil. Celý ten večer sme spolu pretancovali, bozkávali sme sa a bolo to .. neviem, také zvláštne. Pamätám sa, ako sme chvíľu sedeli v kúte a on ma držal za ruku a dával mi na ňu pusu a niečo mi pri tom rozprával. Správal sa úplne inak, ako ktokoľvek iný dovtedy a mne to strašne imponovalo. A stále som pri ňom bola tak divne nervózna. V ten večer som spala uňho doma, no on spal v jednej miestnosti s naším spolužiakom a ja v izbe jeho spolubývajúcej, či sestry .. 

A tak sa začala naša veľmi pofidérna, takmer dvojročná aféra. O tom, že sme sa riešili, sme sa v ďalších dňoch vôbec nerozprávali, ani sme to nerozoberali. Niektorí spolužiaci o tom niečo vedeli a bolo to také zvláštne verejné tajomstvo. Naša "romanca" pokračovala v podstate vždy len vtedy, keď sme sa stretli vonku a boli sme opití. Časom som po našich opijášoch nekončila len uňho doma, ale aj uňho v posteli. Bolo to však zvláštne (toto slovo budete čítať ešte často) a nikdy som vlastne neprišla na to, ako tento náš vzťah, alebo pomer, alebo čo to bolo správne nazvať. 

Keď si teraz spätne (kvôli účelom tohoto postu) čítam našu konverzáciu, mračím sa na monitor a vydávam pofidérne zvuky nepohody a nespokojnosti. Je to strašne, strašne divné. A zvláštne. A awkward. A cringe. Ja som okolo neho chodila, aj v tých správach, totálne po špičkách a on bol celý akýsi zvláštny. Z tej konverzácie by sa dalo vyčítať, že sme spolu niečo mali, občas je tam nejaká nepatrná narážka, ale zároveň ak by človek nevedel, tak by z nej nič nevyčítal. Dvaja spolužiaci, ktorí si občas niečo napíšu a dohadujú sa, či a kedy a kam pôjdu von. V podstate. Až na to, že ja si veľmi dobre pamätám, aká som bola sklamaná keď napísal, že on asi nepôjde a aká som bola strašne happy a overjoyed (skôr by som to teraz asi nazvala že som bola manická), keď povedal že ide.

Boli týždne, kedy sme sa tvárili, že ten druhý neexistuje a týždne, kedy sme "si dávali šancu" .. napríklad raz ma pozval na palacinky po škole a potom ma sprevádzal na pracovný pohovor. A prišlo mu zle (tuším to bola nejaká začínajúca chrípka), ale nič nepovedal, ostal tam stáť a čakal na mňa asi hodinu a pol .. alebo ma pozval na večeru.

Čo sa týka intimity, nikdy by som to nenazvala nejaým funkčným mileneckým vzťahom. Nehovorím, že nič sexuálne sa nedialo, ale .. no, nebudeme zachádzať do detailov. Poviem len toľko, že o sexe to nikdy nebolo. Bolo to o akejsi zúfalej potrebe blízkosti dvoch psychicky zlomených ľudí, ktorí síce potrebovali blízkosť, objatia, túlenie, ale zároveň to nechceli. A nechceli ani vzťah. Teda .. ja som síce vzťah chcela, s ním, ale nebola som vtedy reálne v stave nič také nadviazať. A on asi tiež mal možno o niečo také záujem, tipujem z jeho pokusov o skutočné rande a nie len raz, ale tiež absolútne nevedel, ako na to. Ani jeden z nás sa tomu druhému citovo nevedel otvoriť. Nedokázali sme to.

Rozprávali sme sa o všetkom možnom. O divných veciach. O tom, aké jazvy máme na tele a ako sme k nim prišli. Často sme sa nebavili o ničom, len sme proste boli spolu. V jednom priestore. Dotýkali sme sa jeden druhého, pozerali sme na seba a mlčali sme. Potom sa ma spýtal, nad čím rozmýšľam. To bola jeho obľúbená a moja najmenej obľúbená otázka. Bavili sme sa aj o filmoch, alebo jeho záľubách v maľovaní a písaní básničiek. O mne sme sa veľmi nebavili, pretože ja som bola .. no, ako to povedať? Moje pôsobenie medzi rappermi a akési okrajové venovanie sa hnudbe a blogovanie a fotenie outfitov nebolo "dosť dobré" na to, aby sme tým plytvali čas.

Keď to teraz píšem a spomínam si na to, cítim, že to v sebe nemám úplne spracované. Veľmi dobre si spomínam na tie občasné pocity šťastia, radosti, párkrát sme sa dokázali na niečom aj úprimne zasmiať a mala som pocit, že si rozumieme .. ale zvyšných 90% času to bolo zvláštne, napäté, neprirodzené, umelé, odveci. A to je to, čo vo mne teraz vychádza na povrch a priznám sa, že s tým nie som úplne stotožnená. Ten konštantný pocit menejcennosti, nedostatočnosti, ktorý som pri ňom mala, bol hrozný a pošlapal moje vtedy už aj tak dosť zlé sebavedomie ešte viac. Nechcem ho z toho obviňovať, aj keď som si vedomá toho, že ma tak trochu vodil za nos a naťahoval, aj keď nemusel. Bola to v prvom rade moja chyba. Prvýkrát som sa vtedy vyslovene namotala na niekoho, s kým to nemalo žiadnu perspektívu a chcela som od neho všetko, ale zároveň som mu nebola schopná dať nič, tak ako on mne. Vlastne .. stretla som svojho rovnako pokazeného oponenta, len s tým rozdielom, že ja som bola na rozdiel od neho v cudzej krajine, mala som čerstvých 18 a tým pádom som bola na tom o niečo horšie, ako on.

Pamätám si, keď sa začal motať s nejakým iným dievčaťom a doteraz vlastne neviem, či spolu niečo naozaj mali, alebo nie. Čo však viem je to, že vtedy ma to úplne zničilo. Bola to bývalá priateľka jedného z jeho najlepších kamarátov. Američanka, ktorá sa presťahovala do Berlína. Umelkyňa. Jednoducho, niečo presne podľa jeho gusta a zároveň úplný opak mňa. Spomínam si, ako sme boli všetci na Soul explosion, akcii, na ktorej hrali len staré soulové pesničky a všetci tam tancovali. Bola som tam ja, s našimi kamarátmi, prišiel aj on, zjavila sa tam aj ona. Tancovali spolu. Myslím, že sa aj bozkávali. Pamätám si, čo to so mnou vtedy spravilo. Samozrejme, nič sme vtedy spolu oficiálne nemali, ale tá naša aférka vtedy trvala zhruba rok .. a on bez hanby, predo mnou, začal riešiť niekoho iného. To sem vlastne píšem len ako príklad toho, ako to fungovalo a ako sa to vyvíjalo. Ako to časom nabralo na obrátkach v tom, že mi ubližoval a ja som si nechala. Pamätám sa, že som sa vtedy rozplakala a išla som telefonovať mojim kamarátom na Slovensko. On sa nechal počuť, že som Drama Queen. To so mnou ostalo doteraz a nie je mi príjemné, keď niekto niečo také naznačí. Resp. keď sa tvári, že je to niečo zlé. Ja si myslím, že je OK mať emócie a vedieť ich prejaviť. Nie že by mi to vtedy nejak išlo, väčšinou sa to stalo až keď pretiekol pohár, ale aj tak .. zosmiešňovať emočné prejavy niekoho iného, najmä ak som mu ublížil a ešte k tomu vedome, nie je OK. To je to, čo nie je okay. Nie to, že niekto má emócie! Teraz si to už viem povedať .. vtedy mi to veľmi nešlo.

No a takto sa to ťahalo niečo vyše dvoch rokov. Medzičasom som sa skamarátila s jeho kamarátmi, resp. väčšinou jeho partie, spravili sme si taký náš Friday Dinner Club, kedy sme vždy niečo popili alebo pojedli, väčšinou u nás a oni potom šli do mesta. Ja som väčšinou už len ostala doma. Naučila som sa nemyslieť až tak na to, či bude vonku aj on, alebo nie a snažila som sa užívať si večery aj bez neho. Bolo zvláštne vidieť a vnímať, ako rozdielne ma vnímali napríklad títo kamaráti a ako ma vnímal on. Tým, že pri nich som vedela byť sama sebou, vedela som byť otvorená, vtipná, priateľská a milá, tak som pôsobila úplne inak, ako pri ňom. Pri ňom som bola zakríknutá, nesebavedomá, nevtipná a proste .. asi divná, ja neviem.

Keď už sme nechodili do školy a začalo sa nám obdobie praktika, prípadne bakalárok, videla som ho tuším len raz. Náhodou. Mali sme taký zvláštny rozhovor, už si presne nepamätám, ako prebiehal, ale bolo to také iné. Ja som niekde medzitým pravdepodobne nazbierala kúsky sebavedomia, asi som aj tušila, že pôjdem na Slovensko a preto sa mi s ním komunikovalo o niečo inak. Nepamätám sa, či sme v ten večer skončili spolu - myslím, že skôr nie, ako áno. Ale to je dobre. To znamená, že mi na ňom už nezáležalo tak, ako počas tých dvoch rokov. A to je dobre.

Aj z našej spoločnej konverzácie sa dá vyčítať, že ku koncu som ho už chvalabohu začínala mať viac na háku. Doteraz neviem, kedy sme sa naposledy videli a aké to bolo. S ostatnými kamarátmi som si ešte občas niečo napísala, s ním nie. Nakoniec som odišla na Slovensko a do Nemecka som sa nikdy nevrátila, teda nie tak naozaj. Aj on odišiel. Do USA.

Ja som si tu na Slovensku našla prácu, vrátila som sa späť do mojej partie kamarátov a zistila som, že som tak vzťahuneschopná, že som po nejakej dobe začala chodiť k psychológovi. Stačilo mi na to len pár ďalších menších aférok podobného typu, akou bola tá s ním.

On sa dal naspäť dokopy so svojou ex, kvôli ktorej pravdepodobne nebol schopný viesť žiaden normálny vzťah. Bol stále zaľúbený do tej, ktorá bola jeho prvý naozajstný vzťah. Dnes už sú manželia a úprimne, veľmi im to prajem. Pevne verím, že to, akého som ho poznala ja, bola jeho horšia stránka a že to nešťastie, aké v sebe nosil a prenášal ho aj na mňa, už v sebe nenosí.

Mne sa zas to moje nešťastie podarilo odstaviť aj vďaka terapii. Tam som pochopila, prečo som vôbec bola schopná viesť s niekým také zvláštne niečo, ako s ním a prečo som to potom neustále opakovala aj s inými mužmi. Prečo som si vyberala partnerov, s ktorými to nemalo žiadnu perspektívu a budúcnosť. Ale o tom inokedy.

Dúfam, že vám tento článok niečo dal. Mne určite pomohol v tom, že som sa z toho celého prvýkrát vkuse vypísala. Možno mi odľahne, možno mi bude lepšie. Uvidím. A možno si z toho celého po dlhej dobe opäť zoberiem niečo nové, čo mi pomôže posunúť sa aj v dnešnom živote.



0

September 19, 2019

HORŠIEHO SPOLUBÝVAJÚCEHO SA MAŤ NEDÁ!



Dnes prišiel konečne ten deň, kedy sa idem vrátiť k mojej berlínskej sérii článkov a podcastov, tentokrát s očakávaným dielom o mojom "úžasnom" spolubývajúcom. Ako som už spomínala v prvom príspevku, prví ľudia, s ktorými som v Berlíne bývala, boli nemka Desiré a turek Haki. Čiže sme boli taká naozajstná multi-kulti domácnosť, z ktorej som bola ja síce vekovo najmladšia, ale čo sa týka samostatnosti a nezávislosti od rodičov, bola som z nich jednoznačne najďalej. 

Prvý byt, v ktorom sme spolu bývali, bol prenajatý štvorizbový byt, v ktorom sme takmer nevyužívali obývačku, každý sme mali svoju vlastnú izbu a delili sme sa o maličkú kuchynku. Čo sa týka kúpeľní, mali sme jednu spoločnú a ešte tam bol separátny záchod, ktorý sme s Desiré mile rady prenechali Hakimu. Predsa len, ak je to možné, mužom je vždy lepšie prenechať ich vlastný záchod .. 

Zo začiatku sme si celkom rozumeli, myslím, že sme okolo seba všetci chodili viac-menej v rukavičkách a snažili sme sa vyhýbať konfliktom. Dve situácie ma však vždy vedeli vytočiť do nepríčetna - keď Haki skypoval so svojou rodinou a keď varil. Resp. keď dovaril. Jeho kulinárske schopnosti totiž stačili jedine na cestovinové šaláty a fakt nechutne páchnuce polievky zo sáčku a jeho upratovacie schopnosti stačili len na to, že si po sebe riad umýval nie PO TOM, čo dovaril, ale predtým, než išiel variť znovu. Čo je podľa mňa teda poriadne nechutné. A áno, keď si niekedy skočil po kebab, tak tam tie špinavé hrnce, zadrbané od sáčkovej hubovej polievky, ležali aj tri, štyri dni. Chvalabohu mal každý z nás svoje vlastné kuchynské náradie a teda boli to jeho vlastné veci, ku ktorým sa takto správal, ale tak či tak .. bol to HNUS! A teda ja sa tu nebudem hrať na mega čistotnú a mega hygienickú osobu, tiež po sebe niekedy umyjem riad až na druhý deň a cez noc ho nechám npríklad odmočiť. Ale on si ten špinavý riad schovával do skrinky, akoby bol čistý. No .. hrôza! Ešte teraz mám v nose ten pach, keď si na to spomeniem. 

Čo sa týka domácich prác, tie sme mali tuším nejako podelené, ale sama už ani neviem, ako. Každopádne, na čo si veľmi dobre spomínam, bolo vynášanie smetí. Keď sa na to teraz spätne pozerám, tak vám fakt neviem povedať, ako sme to s Desiré prežili. Každopádne, službu so smetím sme mali jasne podelenú a keď bol na rade on, smetie sa nám kopilo a nakoniec bolo v takých sakloch, že aj keby sme ho my chceli vyniesť, tak sa nám to nikdy nepodarí, lebo také ťažké to bolo. A áno, smrdelo to. Veľakrát sa nám stalo, že sme zaňho tie sáčky vyniesli, ale raz sme si povedali, že to necháme naňho, nech si nezvyká a nech si uvedomí, že je to jeho povinnosť, tak ako sme sa dohodli. No nechcite vedieť, ako dlho to tam stálo. Nechutné! 

Čo sa týka jeho izby a jeho záchodu, tým miestam som sa snažila vyhýbať .. občas som však do jeho izby zavítať musela, napríklad, keď skypoval s tou svojou rodinou. Totiž, sluchátka mu nič nehovorili a očividne bol nahluchlý, lebo zvuk mal vždy vypeckovaný tak, že to bolo počuť na celý byt. Takže som bola vždy svedkom jeho ukričaných rozhovorov s rodičmi v turečtine. Oh, zabudla som podotknúť, že to robil zásadne po jedenástej hodine večer. V takom prípade mi to niekedy nedalo, išla som mu zaklopať, či nemôže byť tichšie a pravidelne na mňa pri otvorení dverí vyletel kŕdeľ vínnych mušiek. V ďalšom byte som zistila, prečo ich tam mal. 

Totiž, ja som bola tak sprostá, že som si ho so sebou zobrala aj do nového bytu, ktorý v Berlíne kúpili naši. Namiesto toho, aby som zohnala niečo maličké, jedno- až dvojizbové niekde bližšie k centru, nasťahovali sme sa do štvorizbového bytu, pretože on si sám nebol schopný nič nájsť a mne ho bolo asi ľúto, alebo čo. Nevedela som povedať nie. Každopádne, v dobe, kedy sme sa sťahovali, toho už bolo aj na mňa moc. Po prvé, celý čas sa mi nevedel vyjadriť k tomu, či do toho bytu ísť chce, alebo nechce, alebo čo a po druhé .. už som sa nedokázala tváriť, že spolužitie s takým človekom je niečo pre mňa. Bol mi nechutný všetkým, čo robil a aj to, čo sa spočiatku javilo ako ceľkom pozitívne vlastnosti sa nakoniec ukázalo, že bola len taká pretvárka .. myslím tým veci ako to, že mi niekedy pomohol napríklad s nákupom a podobne. 

Každopádne, myslím, že nakoniec sme sa dohodli, že u nás v byte zostane max. tri mesiace, kým si zoženie niečo svoje, podľa jeho predstáv. Ak si správne spomínam, nakoniec tam bol aj dlhšie a myslím, že posledné mesiace nebol schopný ani platiť. Peklo s nočným skypovaním pokračovalo, špinavé hrnce a taniere tak isto. Napriek tomu, že v tomto byte sme mali aj umývačku riadu!! A mne to vadilo o to viac, že to bol náš byt. Ďalšie peklo bolo, že nemal vlastný záchod a tak sme sa museli traja deliť o ten jeden, čo tam bol, spojený s kúpeľňou. Keď som teda napríklad niekedy v noci potrebovala ísť na WCko, čo by bola polminútová záležitosť, musela som čakať aj hodinu a pol, pretože on sa tam zatvoril, telefonoval so svojimi rodičmi, alebo tam proste bol. Potichu. A ja som doteraz nezistila, čo tam robil! Bol tam, bolo totálne ticho, netiekla voda, nenasledovalo spláchnutie záchodu .. nič, proste len ticho. Bolo to divné. Párkrát sa nám stalo, že sme jeho spodné prádlo našli v našej skrinke, ktorú nemal povolené používať .. a keď si strihal nechty, tak som to počula cez dvoje zatvorené dvere až do kuchyne!!! 

A jeho izba, to bola katastrofa. Tentokrát som si spravila aj fotky, pretože to, ako to tam vyzeralo, bolo naozaj neuveriteľné. NEUVERITEĽNÉ! Nemal žiadnu skriňu, ani si žiadnu neplánoval kúpiť a tak mal všetko oblečenie po zemi. Jednoducho, v jeho izbe nebola zem .. pretože bola pokrytá jeho oblečením! Spal na matraci, ktorý v tom celom bordeli ani nebol vidieť. A jediné, čo bolo v jeho izbe nejak funkčné, bol stolík s počítačom a obrovskými reprákmi, ktoré sa v tomto byte stali ešte väčšou nočnou morou, ako v tom predtým, keďže som ho mala priamo cez stenu s mojou izbou. A on opäť veľmi rád praktikoval svoje nočné skype calls, opäť bez sluchátok, opäť s krikom .. a keď nie skype calls, tak pozeral Pána prsteňov. Nahlas, cez tie repráky. A kto ste túto trilógiu videli, tak viete, že ak je tam nejaká scéna hlučná, tak je fakt hlučná .. 

V tej dobe už so mnou v Berlíne bývala aj moja najlepšia kamoška zo Slovenska a tak sme boli aspoň dve proti jednému a hlavne, mala som si s kým vyrozprávať svoju frustráciu. 

Mimochodom, zabudla som vám povedať, ako to celé bolo so sťahovaním. Zajednanie sťahovacej firmy som z nejakého (pre mňa už dnes nepochopiteľného dôvodu) nechala naňho. Mal objednať sťahovákov na konkrétny deň, konkrétnu hodinu a v počte troch ľudí, keďže sme toho mali dosť, čo bolo treba presťahovať. Tak prosím pekne, tí ľudia prišli na úplne inú hodinu (ja a môj spolužiak sme sa im ešte cez telefón museli doprosovať) a namiesto troch prišli dvaja, z ktorých jeden mal asi 80 rokov a bol len šofér. Čiže JEDEN! Mala som dosť. Dopadlo to tak, že ja s mojím spolužiakom Philippom sme išli verejnou dopravou do nového bytu, so sebou sme vliekli nejaké mrazené jedlo a oni mali všetko dopakovať do toho auta a priviezť to do nového bytu. Tých troch sťahovákov som chcela inak najmä na to, že sme sa sťahovali na 6 poschodie bez výťahu, takže istú manpower proste bolo treba. Viete čo? V ten deň som bola neskutočne rada, že som tam mala aspoň môjho Philippa, najlepšieho kamaráta z výšky, lebo by som sa asi zosypala z tamtoho kreténa. Nakoniec v starom byte pozabúdal kopec vecí, sťahovákov som musela platiť ja z vlastného vrecka a bolo to proste celé jedna veľká katastrofa. A aby som nezabudla, ten idiot v starom byte vypol mrazničku, takže keď som tam o týždeň prišla znovu poupratovať, čakal ma tam krásny smrad jeho posratej mrazenej brokolice. 

No poďme späť k nášmu spolužitiu v novom byte. Našom byte. Samozrejme, tým že to bol byt mojich rodičov, záležalo mi ešte trochu viac na tom, ako sa k nemu primitívos správal. Raz som mu išla zaklopať na izbu, lebo som od neho niečo potrebovala, otvoril dvere a na mňa sa opäť vyrojil kopec mušiek. A viete, prečo ich tam mal? Pretože nevyhadzoval šupky od banánov a pomarančov! Seriózne. Niekedy ani dva týždne. To, čo som videla na jeho pracovnom stole vedľa repráku, som v živote nevidela. To bola obrovská hora šupiek z ovocia. V tom momente som myslela, že zle vidím. On si tam tie mušky snáď vedome pestoval!! Strašne by ma zaujímalo, čo by na tento jeho svinčík povedala jeho mama, alebo jeho kamaráti ..

Ako to nakoniec dopadlo? Keďže odmietal podpísať zmluvu a stále tvrdil, že on odchádza a nebol schopný poriadne zaplatiť nájom, povedala som mu, nech sa odsťahuje. Aj to neustále naťahoval .. A nakoniec, ani neviem ako, keď už som zvažovala, že naňho zavolám policajtov (alebo aspoň mojich spolužiakov, aby sa mu povyhrážali .. áno, bola som fakt zúfalá), odišiel. A ja som zrazu mala dokonalý pokoj. 

Odvtedy som už chvalabohu takéhoto bordelárskeho a nechutného spolubývajúceho nemala. Síce ani ďalší spolubývajúci neboli žiadna sláva, toto bol extrém, ktorý vlastne ani neviem, ako som tak dlho zniesla a dosť sa za to takto spätne obdivujem. Pretože niekomu viac poriadkumilovnému, ako som ja, by z toho podľa mňa preplo. 

Pamätám si, že sme sa "rozišli" v zlom, pretože tam boli stále neajké problémy so zaplatením toho nájmu a jeho správanie v tej dobe bolo katastrofálne a vtedy som pochopila, že on bol nie len prasa, ale aj zlý človek. Naozaj zlý, sebecký človek. Chvalabohu mám už celú túto éru spolubývania s cudzími ľuďmi za sebou a už nikdy nebudem musieť zdieľať svoj priestor s nikým iným, okrem môjho manžela, Sárky a Whiskey. 


2

September 12, 2019

MINDRÁKY Z INSTAGRAMU



Mám mindráky z instagramu. Túto vetu som v poslednej dobe počula tak často. Tak isto ako vetu, že všetci na instagrame prezentujú len dokonalosť, bezchybné životy a podobne. Po prvé, nemyslím si, že je to pravda a po druhé, aj keby to tak bolo, čo je na tom zlé? 

Veľmi často som sa už stretla s tým, že spoločnosť vyčíta tvorcom, ktorí sa rozhodli na svojich profiloch ukazovať tú krajšiu časť svojich životov, že tak robia. A ja si nemyslím, že to je OK. Každý nech si postuje to, čo chce a pokiaľ chce zo svojho života ukázať len 10% a to práve tých krásnych, nech sa páči. Nie každý je stavaný na typ obsahu, ktorý postujem napríklad ja. Tiež nezdieľam 100% svojho života, ale to, čo zdieľam je úprimné, otvorené a veľmi raw. Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí nečítajú články, ani popisy pod fotkami a z fotiek usúdia, že mám dokonalý život, veľa peňazí a dokonalé manželstvo. A verte či neverte, aj z toho majú niektorí mindrák napriek tomu, že otvorene píšem o tom, aké máme problémy v manželstve, aké som mala psychické problémy a takisto je myslím si dosť očividné, že peniaze nám nepadajú z neba a makáme ako sa len dá, aby sme sa mali dobre. 

Osobne si myslím, že je na každom, čo a koho na instagrame sleduje. Či si vyberá na sledovanie profily, ktoré prezentujú dokonalosť, luxus a bezchybné manželstvá, alebo profily, ktoré zdieľajú to zlé, aj to dobré. Či sleduje dievčatá s chanel kabelkami, mercedesom, vždy dokonale namaľované, s nadpojenými vlasmi, gélovými nechtami, ktoré sú každý týždeň v inej krajine na dovolenke, alebo niekoho, kto sa nebojí ukázať aj odmalovaný, nemá problém ukázať neporiadok v byte a staršie auto, nákup zo sekáču, alebo donášku jedla za 3,50. 

Ja si myslím, že v celej tejto debate ide o hlbší problém, ktorý nesúvisí s tým, čo kto zdieľa, ale s tým, ako ľudia vnímajú seba, svet okolo seba, či závidia, alebo doprajú. 

Ja osobne sa nedokážem stotožniť s tým, že má niekto mindrák z toho, že niekto iný sa má dobre. Nehovorím, že som nikomu nikdy nič nezávidela, ale najmä posledné roky sa zo mňa závisť kompletne vytratila. Možno je to tým, že som so svojím životom spokojná, aj keď nie je dokonalý a možno tým, že som sa vnútorne prenastavila a vnímam veci inak. Každopádne, neviem si predstaviť, že by som niekomu inému závidela jeho život, kabelky, nadpojené vlasy, alebo nebodaj vzťah. 

Samozrejme, aj ja sledujem ľudí, pri ktorých si poviem: Wow, aj ja by som rada mala takú .. (postavu, spoluprácu, dovolenku, darček od manžela ..). No namiesto toho, aby som sa trápila kvôli tomu, že niekto iný má niečo, čo ja nemám, ma to motivuje. Motivuje zarábať viac, odkladať si peniaze, aby som si dajme tomu tú drahú dovolenku mohla jedného dňa kúpiť. Krásne postavy na instagrame ma motivujú so sebou niečo robiť, nejesť blbosti a chodiť do posilňovne. Úspechy iných blogeriek ma inšpirujú k tomu, aby som sa neustále zlepšovala a jedného dňa sa možno tešila tak, ako oni. A keď vidím, že má niekto spoluprácu, ktorú by som chcela aj ja, poteším sa. Znamená to predsa, že daná firma/spoločnosť spolupracuje s blogermi a možno raz budú aj so mnou! 

Jasné, že by som si mohla povedať: "Kurník šopa, ako to, že hentá stále cestuje? Určite jej to platí nejaký sugar daddy a ja chúďatko mám manžela a nemôžeme si taký výlet dovoliť.", alebo "Tamtá má určite kúpených followerov a tú spoluprácu si nezaslúži ona, zaslúžim si ju ja a prečo ju nemám?!" Ale na čo by to bolo prosím vás dobré? Čo by som mala z toho, že by som sa utápala v sebaľútosti z toho, že nie som taká pekná, nemám toľko lajkov, alebo nemám muža, ktorý mi každý večer prinesie domov 50 ruží? Absolútne nič. 

Myslím si, že ľudia, ktorí majú mindrák z instagramu by si mali uvedomiť predovšetkým to, že to, že má niekto iný úspech neznamená, že ho nemôžem mať aj ja. Nemusíme spolu stále súťažiť a doťahovať sa o to, kto má lepšie toto, alebo hento. Môžeme sa mať dobre všetci. No k tomu je potrebné to, aby ľudia namiesto závidenia druhým makali sami na sebe. Odkedy som sa ja takto preladila a prevrátila som akúsi závisť na motiváciu, mám sa oveľa lepšie a áno, darí sa mi. 

Preto by som vám chcela poradiť, že ak sa nabudúce pristihnete pri tom, že niekomu niečo závidíte, skúste sa zastaviť a vedome presvedčiť svoju hlavu o tom, že úspech iného neznamená automaticky neúspech vás samých. A že ak si veľmi prajete mať to, čo daná osoba, môžete to mať, ak sa posnažíte. Zámerne vám neradím, aby ste si nehovorili veci typu: "Aj tak je to len instagram", "Je to fejk, prezentuje len dobrú stránku veci", lebo čo by vám to pomohlo? Teší vás v skutočnosti myšlienka, že niekto sa nemá až tak dobre, ako to prezentuje? Nemyslím si. Možno na chvíľu, ale in the long run sa stále budete točiť v začarovanom kruhu a sebe takýmito myšlienkami určite nepomôžete. A o to tu predsa ide, nie? Aby ste sa mali vy dobre, nie aby sa mal ten druhý zle .. 
4

September 5, 2019

AKO SA UČÍM SPRACOVAŤ TRAUMU


Fotka by wixana ♥


"If you haven't healed it, every time you think about a negative event from your past, your body produces the exact same chemicals in the body as when it happened. That means you relive the experience hundreds of times simply because you haven't let it go."
Teda po slovensky, môj voľný preklad: Pokiaľ sa z niečoho nevyliečiš, tak každý krát, keď budeš na túto udalosť z tvojho života myslieť, tak tvoje telo vyprodukuje presne tie isté chemikálie, ako keď sa to stalo. To znamená, že to prežívaš stovky krát len preto, lebo si sa cez to ešte nepreniesol. 

Tento citát na mňa prednedávnom vyskočil na instagrame a veľmi so mnou zarezonoval. Práve v to ráno som sa totiž už ani neviem ako v hlave opäť dostala k mojim "obľúbeným" slovenským zvykom typu "zapíjanie narodenia dieťaťa", čo je konkrétne v mojom prípade trigger na veľmi zlé myšlienky, spomienky a celkovo zlé obdobie v našom vzťahu s Viktorom. A nie, nejde "len" o to zapíjanie ako také, ale celkovo o všetko, čo sa u nás doma dialo predtým, aj potom. O niektorých veciach viete, ak ste v tej dobe čítali môj blog, o niektorých nevie asi nikto okrem nás.  

Preto môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že tento citát je 100% pravdivý. Pokiaľ sa cez niečo neprenesieme, tak to bolí vždy, keď si na to spomenieme. Myšlienkami sa vrátime naspäť do tej situácie a pocity, ktoré sme mali vtedy, máme znovu. A nie, nebolí to menej. Nemrzí to menej. Mrzí to stále rovnako, pretože nás stále niečo ohľadom tej situácie ťaží. Niečo, čo sme ešte stále nespracovali. 

Priznám sa, že na tomto sa snažím už dlho pracovať, pretože som typ človeka, ktorý sa aj roky dokáže trápiť kvôli niečomu, čo sa stalo už dávno. Druhá strana na to možno zabudla, nerieši to a ja sa v tom stále dokážem utápať. Mala som to tak už odkedy si pamätám. V maličkostiach, napríklad takých, že ma nepotešil nejaký darček a ja som to tomu človeku povedala a potom som sa trápila, či som neranila jeho city a či som nemala zareagovať inak, ako aj vo väčších veciach ako boli rôzne klamstvá, podvádzanie, alebo jednoducho veci, ktorými mi niekto ublížil. Niesla som si ich v sebe roky a pokiaľ som si ich nevyriešila s danou osobou tak, aby som z ten druhej strany cítila, že ju to mrzí a že to ľutuje a že chápe moje pocity, nevedela som to spracovať. Tým nechcem povedať, že chyba je vždy len na druhej strane. Nie je. Chyba je samozrejme aj u mňa a tiež som kedysi patrila medzi ľudí, ktorí si ju nikdy nevedeli priznať a cítili sa neomylní. Povedať "mrzí ma to", alebo "prepáč" pre mňa bolo to najťažšie na svete, lebo som to doma nikdy nevidela. Naučila som sa to však a očakávam to aj od ľudí okolo seba.

Doteraz v sebe nemám spracované napríklad to, ako dopadlo moje kamarátstvo s najlepším kamarátom zo strednej. Z mojej strany to vtedy bolo tak, že síce som ho mala rada, priťahoval ma a vedela som, že raz s ním chcem byť, hovorila som, že musíme počkať, kým sa vybúri a potom sa môžeme dať dokopy. Brala som to tak, že my dvaja máme silné puto a aj keď občas do môjho, alebo jeho života príde niekto iný, nakoniec budeme spolu. Nechcela som ho zväzovať vo vzťahu počas jeho najdivokejších rokov. A potom, keď už to aj na mňa začalo byť príliš silné a uvedomila som si, že chcem byť s ním, mal on už dosť. Prvýkrát sa naozaj namotal na niekoho iného a dali sa dokopy. A nepovedal mi o tom. Vedel o tom každý, všetci naši spolužiaci a kamaráti, ktorí sa v tej dobe pohybovali v našom okolí, len ja jediná som o tom nevedela. Keď som sa to dozvedela, samozrejme v najhošiu možnú chvíľu, bol to pre mňa v tej dobe koniec sveta. Nedokázala som to spracovať, nedokázala som sa s ním o tom porozprávať, žili sme mesiace v "tichej domácnosti", čím myslím to, že sme sa denne vídali v škole v jednej triede a nekomunikovali sme spolu. A áno, doteraz, keď si na to spomeniem, tak to bolí. Teraz spätne ma mrzí asi už len to, že mi on, ani nikto iný, na rovinu nepovedali pravdu.

Čo to po rokoch robí ľahším? Jednak práve to, že prešiel taký dlhý čas. Nech si hovorí kto chce čo chce, čas lieči. A ak človek nemá toho druhého na očiach každý deň, o to ľahšie to je. Čo však v prípade, že sa jedná o traumu, ktorá sa stala napríklad s partnerom, s ktorým žijete, vídate ho každý deň a nebodaj sa daná situácia opakuje viackrát? Existujú len dve možnosti. Odísť, alebo to spracovať. Samozrejme, každú traumu človek musí skôr či neskôr spracovať, aj keď sa removuje z danej situácie, ale v tom prípade je to o niečo ľahšie.

Každopádne, ja som sa v takýchto situáciách vždy spoliehala na to, že sa mi ich podarí prekonať vďaka tej druhej strane. Vždy som si hovorila, že ak by ten druhý zareagoval adekvátne, ospravedlnil by sa, povedal by, že ho to mrzí, alebo by sa o tom so mnou vedel porozprávať, spracovala by som to ľahšie. A ono to tak aj určite je, až na to, že spoliehať sa na prístup toho druhého je jeden veľký nezmysel. V živote totiž možno narazíte na človeka, s ktorým to tak bude fungovať, ale možno narazíte na takého, ktorý nebude vedieť reagovať tak, ako si budete vy predstavovať. A takých je väčšina, najmä, ak sa jedná o mužov. Ja som zažila jedno, aj druhé a vo vzťahu, v ktorom dokázala druhá strana reagovať tak, ako som ja potrebovala, aby reagovala, to bol pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo nám to vydržalo tak dlho. Zároveň to však nebolo zdravé pre môj sebarozvoj, pretože som nebola často tá, ktorá sa musela prispôsobovať a nejak zmeniť svoj postoj, lebo to fungovalo aj bez toho. Zatiaľ čo keď som bola s človekom, ktorý neustúpil, ktorý nikdy nepripustil možnosť, že by som možno mohla byť ja tá, ktorá má pravdu, alebo to, že mi ublížil je real a nie nejaký môj výmysel, posunulo ma to ďalej. Zistila som, že ak nechcem zvoliť možnosť odísť, tak sa budem musieť prenastaviť ja. A tam už je to o tom, ako má človek nastavené priority.

Pokiaľ niekoho milujete a chcete s ním byť, ale on sa vám v daných veciach neprispôsobí, je na vás, aby ste sa s tým naučili žiť. Aby ste si prenastavili hlavu tak, aby vám jeho reakcie, ktoré sa vám nepáčili a nikdy vám neuľahčili prekonanie nejakej situácie, nestrpčovali život. Aby ste sa cez dané situácie jednoducho dokázali dostať bez toho, aby ste na to potrebovali pomoc toho druhého. Samozrejme, každý chceme partnera, o ktorého sa môžeme oprieť, ktorému môžeme dôverovať a ktorý nás v každej situácii podrží a nikoho tu nenabádam k tomu, aby sa uspokojil s niekým, kto tieto podmienky nespĺňa, to nie. Len si myslím, že nie vždy si s tou druhou osobou sadnete na 100%, častokrát ani nie na 90, alebo 80 a utiecť je v dnešnej dobe jedným z prvých riešení. Koniec koncov, počty rozvodov hovoria samé za seba. Jasné, že je jednoduchšie vzdať to a ja samozrejme neodsudzujem nikoho, kto sa pre túto cestu rozhodne. Poznám mnohé páry, ktorým je rozvedeným lepšie, mnohé páry, ktoré by sa radšej mali naozaj rozviesť, ale takisto mnohé páry, ktoré zabojovali, naučili sa fungovať aj so svojím nedokonalým partnerom a sú šťastnejšie, ako kedykoľvek predtým.

Ale myslím si, že až príliš často sa hádže vina na toho druhého (sama som to tak dlhé roky robila), očakáva sa od neho možné aj nemožné a to všetko bez toho, aby sa človek pozrel do zrkadla a zapracoval najprv na sebe. A to je to, čomu sa snažím momentálne venovať. Sebe, svojmu vnútru a svojmu postoju k rôznym veciam, ktoré sa v mojom živote dejú. Lebo to, čo to so mnou spraví, záleží len na mne. Iba ja mám kontrolu nad tým, či ma to rozhodí, alebo nie. Iba ja mám kontrolu nad tým, či ma správanie druhého človeka spraví nešťastnou. Neznamená to, že teraz budeme žiť v anarchii a každý si robiť čo chceme a akceptovať to. To nie. Ale čo som si uvedomila je to, že nie je fér od partnera (kamaráta, rodiča, kohokoľvek) očakávať, že sa kvôli nám bude meniť, že bude inak pristupovať ku veciam. On sa zmeniť môže, alebo nemusí. Ale od toho nemôže závisieť naše vlastné šťastie, lebo tým by sme sa dostali akurát tak do väčších a väčších sračiek (viď moje príspevky spred roka, roka a pol).

Dúfam, že vám tento post niečo dal, po dlhej dobe som sa vrátila trošku k psychológii, alebo ako to nazvať, k svojmu vnútru a nabudúce už budem opäť písať o Berlíne. 
1

August 22, 2019

ŠTÚDIUM ŽURNALISTIKY V NEMECKU




Pár fotiek z jedného z našich školských točení. 


Ahojte. V prvej časti série o mojom štúdiu v nemecku som vám porozprávala o tom, prečo práve Nemecko, resp. Berlín, aké boli prvé dni, začiatky štúdia, začiatky spolubývania s cudzími ľuďmi - nemkou a turkom - a sľúbila som vám, že môjmu spolubývajúcemu sa povenujem aj v jednej separátnej časti tejto série, keďže on si to zaslúži, za to ako mi takmer 2 roky znepríjemňoval život. Dnes však budem hovoriť o štúdiu ako takom, konkrétne o mojej škole, o tom, ako to prebiehalo, koľko to stálo, čo mi to dalo, čo mi chýbalo a tak ďalej. Taktiež odpoviem na otázky, ktoré ste mi mali možnosť položiť na instagrame ohľadom môjho života/štúdia v Nemecku. Niektoré si nechám na inokedy a také, čo sa týkali školy, zodpoviem práve dnes. 

Jedna z prvých otázok bola, že ako som sa dostala na Uni do Nemecka. Preto by som asi mala hneď na úvod objasniť, že som na Uni nechodila. Chodila som na Hochschule, čiže na súkromnú vysokú školu, ktorá mala v tej dobe tri Studiengänge, teda tri odbory, ktoré ste mohli študovať - Journalismus, teda žurnalistiku, Film & Fernsehen - Film a televíziu a digitales Gestalten - digitálnu tvorbu. Keby som si asi mala v dnešnej dobe vybrať, na ktorý odbor by som išla, bol by to asi práve ten posledný, no vtedy som sa rozhodla pre žurnalistiku, keďže som na ňu bola proste tak nejak naladená. Písanie ako také ma vždy bavilo a pôvodne som si myslela, že skočím na špecializácii TV Journalismus, teda televízny žurnalizmus a bude zo mňa moderátorka .. ideálne pre nejakú nemeckú MTV, kde nevadí, že nemám úplne čistú nemčinu. Nakoniec to však celé dopadlo trochu inak. 

Keď som dnes otvorila stránku tejto mojej vysokej školy, tak som si všimla, že tieto rôzne smery sa odkedy som skončila ešte o dosť viac rozvetvili a napríklad v tej žurnalistike môžete ísť na špecializáciu: Online, TV, ale aj moderovanie, alebo public relations. Že by som išla študovať ešte raz? Haha, len kto by to tentokrát zaplatil? 

A keď už sme pri tých peniazoch, škola nie je najlacnejšia a stála 600 Eur mesačne, dnes už je to o niečo viac. Ak by vás zaujímalo, koľko presne, pripájam sem aj link. Či to za toľké peniaze stojí? Úprimne, mne to za ne stálo, aj keď to je trochu alibistické takto povedať, keďže mi to platili rodičia, okrem posledných predĺžených semestrov, kedy som platila na semester okolo 300 Eur za to, aby som akože študovala dlhšie. Prečo to bolo nutné vám ešte poviem neskôr. Dôležitejšie je asi povedať, čo za tie peniaze dostanete. Tak v prvom rade dostanete školu ako takú, ktorá má perfektné technické vybavenie. Profesorov, z ktorých väčšina je naozaj na špičkovej úrovni a sú to ľudia z fachu. Poviem to možno trochu drzo, ale v porovnaní s niektorými profesormi na slovenských školách a univerzitách: Ľudia, ktorí sa tomu povolaniu, o ktorom vyučujú, aj reálne venujú a nie o ňom len učia. 

Napríklad vedúci nášho ročníka bol John Kantara. Profesoroval nám pol roka, zvyšného pol roka sa venoval svojim projektom a svojej kariére. Okrem toho, že produkoval kopec vecí pre (tuším) ZDF, najmä dokumentárne série, tak publikoval v Die Zeit a jeho najvýznamnejšie produkcie nájdete aj na IMDB, ak by sa vám chcelo googliť. Alebo vedúci nášho projektu v poslednom ročníku pre Online Journalismus, Guy Bohoui. Podnikateľ, ktorý mal viacero Startupov, ktoré popredával a .. no, nazvime to tak, že sa mal finančne veľmi, veľmi dobre. Prečo robil profesora? Pretože chcel svoje poznatky odovzdať ďalej a ako sám povedal, potreboval byť občas s "normálnymi ľuďmi", lebo medzi tými, medzi ktorými sa bežne pohyboval začal postupne zapadať a časom si uvedomil, že mu z toho už trochu šibe a správa sa kvôli tým peniazom, možnostiam atď tak, ako sa nikdy správať nechcel. Tak sa chodil stretávať s realitou cez nás, študentov, haha. S ním som si napríklad najprv vôbec nesadla, neznášala som predmet, ktorý učil a pri finálnom projekte som si ho úplne zamilovala a myslím, že tak trochu aj on mňa. 

Ďalšia z otázok, ktoré ste sa ma pýtali bola tá, či to bolo ťažké štúdium vzhľadom na to, že ich školstvo je asi striktnejšie, ako to naše. Netuším, ako je to na ich štátnych Unis a ani ako je to na našich, ale z toho, čo som počula od mojich známych, ktorí študovali tu na Slovensku som si už veľakrát povedala, že chvalabohu som študovala tam, kde som študovala. Pretože ja osobne som mala z tejto školy pocit, že sa ma naozaj snaží niečo naučiť, resp. dať mi praktické zručnosti, aby som to, čo studujem, aj mohla robiť neskôr ako zamestnanie. A aby som si otestovala, čo z toho, čo nás učia mi ide a čo nie. A priznám sa, že zo slovenských vysokých škôl nemám vždy ten pocit. 

Keď počujem slová ako štátnice, alebo skúškové obdobie, ježia sa mi všetky chlpy na tele. Mňa a mojich spolužiakov sa nič také netýkalo a úprimne, fakt neviem, či by som zrovna ja mala nervy na štúdium na Slovensku. Asi nie. Na Dekre to fungovalo tak, že sme mali dva, alebo tri týždne jeden "Modul", teda jeden kvázi predmet a na konci týchto troch týždňov sme z neho mali skúšku. Občas sa stalo, že nejaký modul trval dlhšie, alebo bol rozdelený do dvoch častí a medzitým sme mali niečo iné a napríklad po týždni prázdnin sme mali skúšku. Vždy záležalo od toho, čo to bolo. Ak sa jednalo o niečo teoretické, myslím, že tam väčšinou bola pauza pár dní na to, aby sme sa mohli učiť aj doma. Ak to bolo niečo praktické, mali sme projekt, na ktorom sme tie tri týždne pracovali a na konci týchto troch týždňov sme projekt odovzdávali. A nič lepšie si naozaj neviem predstaviť! Tam sa vám ani neamlo ako stať niečo také, ako tu, že by vás profesor vyhodil zo skúšky, lebo ste mu nesympatickí, alebo lebo vám jedna konkrétna časť z nejakej obšírnejšej témy nesadne. A hlavne, všetky testy, ktoré neboli praktického charakteru, sme mali písomné, čiže museli hodnotiť objektívne. Žiadne klasiscké ústne skúšky, aké sú na Slovensku. 

A keď už sme pri tých skúškach, prišiel mi aj dotaz, či pre mňa bolo ťažké učiť sa odborné názvy a či mi skúšky robili problém. Priznám sa, že si nepamätám, že by som sa pri skúške stretla s tým, že by som niečomu nerozumela .. a odborných názvov sme veľa nemali a ak aj, tak na vyučovaní, kde som sa mohla spýtať, čo to je a do skúšky to pre mňa už bolo známe slovo a nie odborný názov, ktorý by mi nič nehovoril. 

Poďme však na konkrétne predmety a učiteľov, pretože ja strašne rada spomínam práve na to, čo ma bavilo najviac a pri čom som si uvedomila, že je to niečo, čo je vyslovene moja vášeň a čo by som si kľudne vedela predstaviť robiť aj ako full time job v budúcnosti. Mimochodom, keď už sme pri predmetoch a učiteľoch - už na strednej škole som to mala tak, že čo ma bavilo a sadol mi v tom aj učiteľ, mi aj išlo, nemusela som sa ani veľmi učiť a mala som dobré známky. A čo ma nebavilo, alebo mi nesadol ten, kto daný predmet učil, som mala v paži. A to pokračovalo aj na vysokej škole. Tomu zodpovedá aj moje konečné vysvedčenie. 

Moje top predmety boli: Druckvorstufe, v preklade .. grafika v príprave na tlač, alebo také niečo? Digitales Gestalten - Digitálny design v podstate, čiže opäť grafika a takisto náš finálny projekt, kde som mala možnosť byť vedúcou grafického teamu. Robili sme vizuál webstránky, logá a podobné veci. V tých predchádzajúcich dvoch moduloch sme si designovali napríklad vlastný cover časopisu, robili sme mini-knižky, učili sme sa robiť v inDesigne, Illustratori, Photoshope. Keďže základy som mala z môjho samoučenia v začiatkoch blogovania, o to ľahšie to pre mňa bolo a o to viac som sa snažila byť kreatívna, rozvíjať sa v tom a byť vždy o krok napred pred mojimi spolužiakmi a myslím, že sa mi to práve v tomto aj celkom darilo. Okrem toho sme mali úžasného profesora, s ktorým som si rozumela. Volal sa Christian Rothenhagen a ak by ste naňho boli zvedaví, nájdete ho aj ako značku Deer BLN. Myslím, že sme si viac ako po osobnostnej stránky sadli po tej umeleckej. Jedno zo zadaní bolo, že máme napísať poviedku o našej obľúbenej farbe a graficky ju dotvoriť. Vybrala som si čiernu farbu a písala som o depresii. Tak som sa do toho zažrala, že z toho bola mini knižka a bolo to nakoniec tak osobné , že som ho s plačom musela poprosiť, že to nechcem čítať pred celou triedou. A to, že to chápal a povedal okay, pre mňa strašne veľa znamenalo a zároveň mi tým dal najavo, že ma chápe, že rešpektuje moje umelecké vyjadrenie a bol to vlastne jeden z prvých mužov, ktorí prejavili pochopenie aj pre tú smutnejšiu, temnejšiu stránku mojej osobnosti a v tej dobe mi to naozaj veľmi pomohlo. Poviedku som doteraz ukázala asi len dvom ľuďom. Najlepšiemu kamarátovi Philippovi, ktorý tak ako aj ja, mal v rodine depresiu a vedel sa do toho vcítiť a Viktorovi .. ktorý to nie úplne ocenil a pochopil, takže knižka zas zostala vo svojej digitálnej forme odložená v mojich najcennejších veciach z výšky. 

Designovali sme s ním aj vlastný magazín, ktorého dva výtlačky mi ležia doma v printovej verzii a robili sme kopec iných vecí. Možno vám ich časom ukážem.

Ďalšie predmety, ktoré ma bavili boli strih videí, fotografia, niektoré formy písania (reportáže, úvahy ..) a ako tak pozerám na to moje vysvedčenie, aj z programovania som mala jednotku, čo neviem, ako je možné, ale očividne aj tam mám akési vlohy, haha. 

Najhoršie známky som mala z niečoho, čo sa volalo Journalistische Darstellungsformen, čo si už ani nepamätám, čo presne bolo, ale bolo to s pani profesorkou, s ktorou sme si ani ja, ani Philipp absolútne nesadli a tuším sme to mali ukončiť spoločným projektom a obaja sme boli tak demotivovaní, že to dopadlo tak, ako to dopadlo. A s odretými ušami to bolo aj na Medienbetriebwirtschaftslehre, Medien-BWL v skratke. BWL študovalo strašne veľa mojich spolužiakov zo strednej v Rakúsku a ja doteraz neviem, čo to presne je, takže si to keď tak vygooglite. 

Naše štúdium sa vlastne skladalo z takýchto modulov, nášho záverečného projektu, praktika a bakalárky. Malo by to byť presne v tomto poradí, ale ževraj posledné dva sa dajú prehodiť a to som aj chcela. Keďže som mala celkom problém nájsť si nejaké normálne praktikum, teda prax, v Berlíne, mala som najprv v pláne napísať bakalárku a potom ísť keď tak robiť prax na Slovensko, kam ma to v tej dobe tak či tak veľmi ťahalo, keďže kamaráti sformovali rapovú kapelu a ja som nechcela nič zmeškať, chcela som im pomáhať a byť proste pri tom. To by však nemohla existovať jedna veľmi "milá" pani profesorka, ktorá so mnou od začiatku problém a nebola schopná mi dať pol roka známku z jedného predmetu. A kým som nemala uzavreté predmety, nemohla som písať bakalárku. Tak som sa na to nakoniec vykašlala, vrátila som sa na Slovensku a začala som robiť prax tu. Nakoniec to vyšlo tak, že som akoby praxovala práve pre chalanov v skupine a o tom som napísala report. Hodnotenie? Tuším 98/100! No a zostávala už len tá bakalárka. A ja som netušila, ako na ňu. Keďže som nenavštevovala semináre k bakalárke ako moji spolužiaci, keďže ich viedla už daná spomínaná profesorka Anett Schulze, tak som absolútne netušila, o čom mám písať, čo mám písať, ako to mám písať .. no proste totálne lost. A ďalšia vec - totálne sa mi nechcelo. Nemala som v pláne vracať sa do Nemecka, na Slovensku mi bolo dobre a po čase som si našla aj full time job a ten totálne zabil nejaké moje vyhliadky na písanie bakalárky. A tak som si začala predlžovať štúdium a stále to posúvať a odkladať. Chcela som mať napísanú aspoň polovicu bakalárky, kým ju oficiálne nahlásim a začnú sa mi odrátavať dva mesiace na jej napísanie, ale nejak som sa k tomu nedokázala dokopať. 

Zo 6. semestrov, ktoré som mala navštevovať, bolo nakoniec tuším 11.? No katastrofa! Medzitým som si k Berlínu vytvorila totálnu averziu jednak práve kvôli bakalárke a aj kvôli iným veciam, o ktorých vám porozprávam v inokedy. Tu na Slovensku som medzičasom začala navštevovať psychológa a až po terapii som sa konečne dokopala k tomu, že som sa prihlásila na písanie bakalárky. Lenže do toho prišla služobka, na ktorej som sa dávala dosť aktívne dokopy s Viktorom a teda z dvoch mesiacov bol zrazu len jeden a ja som musela písať. Celý mesiac som sa tomu snažila venovať, tuším som si aj zobrala voľno z práce, ale aj tak .. povedzte čerstvo zamilovanému človeku, aby písal nejakú sprostú bakalárku. Nakoniec som to nejak doklepala a poviem vám - čistá katastrofa. TOTÁLNA. Jedna z mojich Gutachterov mi chcela dať trojku a asi aj to len preto, že jej vždy sedel môj štýl písania a mala ma rada. John, ktorého som spomínala už na začiatku, to videl inak a vôbec ma nechcel pripustiť k obhajobe. Fail. Vtedy ma skoro jeblo, s prepáčením. Pamätám si, ako mi volala keď som bola v robote a totálne som sa rozplakala, pretože mi povedala, že ma ledva pripustili a že sa musím pripraviť na obhajobu, nech mi to dajú, ale na druhú stranu že keď už som pripustená k obhajobe, tak mi ten sprostý titul pravdepodobne uznajú. Priznám sa, že som vtedy bola totálne dosratá. Akože úplne. Keby som nemala Viktora a nebola "at a happy place", tak by som sa podľa mňa zosypala. 

Dali mi teda termín obhajoby. Problém bol, že sme boli v tej dobe v mojej práci totálne understaffed (z asi 90 ľudí, ktorí pracovali na oddelení, nás ostalo ani nie 10) a nechceli nám dať voľno. Išla som preto za naším manažérom a spýtala som sa ho, či by nám dal approval na voľno - mne, aj Viktorovi. Mala som z návratu do Berlína takú paniku, že som si absolútne nedokázala predstaviť, že by som šla sama. Teraz mi to príde trochu smiešne, ale pamätám si, ako som sa vtedy cítila a pri predstave, že tam musím ísť sama sa mi triaslo celé telo a okamžite som vždy smoklila už len pri tom pomyslení. Chvalabohu mi to potvrdil písomne, že nám to voľno dá a aj keď neskôr sa tváril, že on nič také nesľúbil a že nás nikam nepustí - a že si ževraj máme zobrať sickday a je na našu zodpovednosť, či nám na to niekto príde, tak som mala v rukách dôkazy a nakoniec nás pustiť musel. Viem, že toto nie je téma Nemecko, ale nedalo mi to nespomenúť. Aby ste pochopili tie celé patálie okolo toho. Akože reálne - je to normálne, aby vás váš zamestnávateľ, ktorému by malo ísť aj o váš sebarozvoj, nechcel pustiť obhájiť bakalárku?! WTF? To som ešte nezažila .. 

Každopádne, späť k škole, bakalárke, obhajobe. Pripravila som si prezentáciu, nejak som sa nachystala a stále som si opakovala, že keď už ma pustili k obhajobe, znamená to, že to mám vo vačku. Nemyslím si, že by to nejak pomáhalo, ale tvárila som sa, že hej. Mala som pri sebe Viktora a to mi vtedy neuveriteľne pomáhalo. Pamätám si, ako sme prišli do školy o dosť skôr, že sa ešte budem teda pripravovať .. nakoniec sme toho času mali toľko, že som ho chcela zobrať na moje obľúbené žemličky do pekárne pri škole. A čo čert nechcel, spoza rohu sa na nás zrazu vyrútil John s tým, že či by sme obhajobu nemohli presunúť, lebo že on sa ponáhľa. Ja naňho pozerám že .. čo prosím? Akože totálna šoková terapia. A to som netušila, čo ešte len príde. Hovorím mu že okay, z mojej strany nie je problém, ale čo tá druhá profesorka, že je už tu? Vie o tom? A on mi hovorí, že veď tá ani nepríde, je chorá a že to za ňu preberie nejaký iný profesor, s ktorým som nikdy nemala ani jeden predmet. No mňa skoro jeblo, vážne. 

Tak sme zas šli dnu a kým obhajoval ešte niekto iný, trochu sa s nami John rozprával. Spovedal ma, že ako som písala bakalárku, kedy, tak som mu vysvetlila, že sa mi to akurát krásne prekrylo s mesačnou služobkou, že to pre mňa bola otrava a že to bolo proste nasilu. Myslím, že mu to dosť objasnilo, prečo bola taká, aká bola. Potom sa spýtal, či budem chcieť ešte niekedy študovať ďalej. Hovorím, čo si sa zbláznil? Tuto jedného magistra už máme, dokonca učiteľa - Viktora, že to stačí. Ja si na tom titule ani nepotrpím, ale Viktor by sa asi trošku hanbil, keby mal za ženu niekoho "len s maturitou" a naši si za tie peniaze, čo do tej školy a môjho života v Berlíne investovali tiež zaslúžili, aby som to dokončila. Mimochodom, čo sa týka mňa, tak svoj titul ani nikde nespomínam a je mi to plain and simple, totálne ukradnuté. 

Obhajoba nakoniec dopadla super a povedal mi, že som totálnu Scheißarbeit dokázala super obhájiť. No, aspoň že to. Očividne môj pekný outfit, dar reči aj keď som nervózna a akýsi šarm alebo čo to je zafungovali tak, ako mali a dala som to. Ani si neviete predstaviť, aký obrovský kameň mi vtedy spadol zo srdca a o koľko viac som si dokázala uživať život, keď som to mala za sebou. Neťahal sa za mnou stále taký obrovský tieň s názvom bakalárka. 

No a tak som teda ukončila svoje štúdium.Aj keď teraz hovorím, že by som radšej išla na nejaký iný odbor a podobne, v skutočnosti som rada, že bolo všetko tak, ako bolo a nič by som nemenila. Som za roky v tej škole neksutočne vďačná, som rada za všetko, čo som sa tam naučila a dodnes z toho čerpám. A presne na to by štúdium podľa mňa malo slúžiť. 

Ešte aby som sa vrátila k tomu, čo máte v tej cene, pretože som sa v tom nejak pri písaní stratila - máte tam teda školu so špičkovým vybavením a skvelými profesormi z fachu, vlastný počítač, alebo macbook, semesterticket na hromadnú dopravu v Berlíne a v podstate možnosť pracovať so školskou technikou aj vo voľnom čase. Oplatí sa to teda? Ak má človek k dispozícii také financie, alebo si vie vybrať plán, ako si takéto štúdium bude financovať pomocou rôznych možností, ktoré škola ponúka, myslím si, že to za to stojí. Aspoň ľuďom, ako mne, ktorí si nevedia predstaviť vysedávať na prednáškach o teórii tamtoho a hentoho a s minimom praxe. 

Pre mňa to bola ideálna voľba, vďaka ktorej som spoznala kopec skvelých ľudí a hlavne som študovala niečo, čo ma naozaj bavilo. Mimochodom, v rámci štúdia som robila rozhovor napríklad s A&R manažérom (ak neviete, čo to je, tak si to vygooglite, ale pre mňa to bol mega big deal), ktorý mi toho povedal kopec zo zákulisia hudobného priemyslu, s mojím obľúbeným členom obľúbenej kapely sme boli kvôli rozhovoru na káve, mala som možnosť vyspovedať prostitútku a bola som na súdnom pojednávaní s chalanom v mojom veku, ktorý zavraždil svoju mamu. Posledná spomínaná vec ma otriasla asi na týždeň, takže court reporter by zo mňa byť nemohol, ale bola to neskutočne silná skúsenosť, ktorá mi v niektorých veciach otvorila oči, pomohla dať veci do perspektívy a môj výstup o tomto súde je jeden z najosobnejších a najlepších, aké som kedy napísala. 

Na záver, ak by som vám mala ohľadom štúdia niečo poradiť tak by to bolo, aby ste to robili kvôli sebe a keď vám je niečo nepríjemné a proti srsti, prelúskli to čo najskôr, aby sa vám lepšie dýchalo. Netlačte to pred sebou ako balvan dva roky, ako ja. 
1

August 15, 2019

SŤAHOVANIE DO ZAHRANIČIA V 18TICH


Fotka z mojej prvej návštevy mojej vysokej školy v Berlíne. 


Z času na čas dostanem nejakú otázku k môjmu životu a štúdiu v Nemecku a tak som sa rozhodla, že spravím krátku sériu o tom, prečo som sa tam po mojich 18tich narodeninách rozhodla presťahovať, aký bol život a aké bolo štúdium v Berlíne a takisto o tom, prečo som sa odtiaľ nakoniec rozhodla odísť. 

Štúdium na vysokej škole v Nemecku bol môj sen už od pätnástich, alebo šestnástich rokov. Chodila som totiž na nemecké bilingválne gymnázium, nemčinu ako jazyk som milovala (a vlastne ešte milujem) a mala som obľúbené nemecké kapely, Tokio Hotel a Panik. Síce som mala možnosť ísť študovať do Rakúska a nakoniec aj bez prímačiek, keďže som dostala od mojich rodičov na výber, rozhodla som sa pre Nemecko. Pôvodne som chcela ísť do Hamburgu, ale praktickejší bol Berlín. Bol bližšie a bol lacnejší. 

Počas maturitného ročníka som teda začala riešiť to, na akú školu budem chcieť ísť a aj keď som si to Rakúsko stále nechávala ako zadné dvierka, sústredila som sa najmä na ten Berlín. Našla som si tam vysokú školu, na ktorej sa dala študovať žurnalistika, konkrétne Online, alebo TV-Journalismus. Teda online alebo televízny žurnalizmus. Nebola to najlacnejšia škola, ale keďže mi ju moji rodičia boli ochotní zaplatiť a škola ma bez problémov prijala, nebolo o čom. 

Zmaturovala som, vo vrecku som mala slovenskú nemeckú maturitu, rakúsku maturitu a takisto DSD Diplom, teda Deutsches Sprachdiplom. Leto som strávila cestovaním a v októbri som sa začala chystať na veľké sťahovanie do mojej vysnenej krajiny. Na Slovensku som si stihla ešte zorganizovať veľkú rozlúčkovú párty, na ktorú prišlo kopec ľudí ako z mojej školskej skupiny kamarátov, tak aj z mojej rapovo-alkoholickej skupiny kamarátov a ešte teraz si pamätám, ako som si na nej poplakala. Vedela som, že mi domov bude chýbať, ale zároveň som sa tešila na svoj nový, nezávislý život v zahraničí. 

Malo to len jeden háčik - nevedela som v Berlíne zohnať bývanie. A tak keď sme sa začiatkom novembra s mojimi rodičmi vybrali s plným autom mojich pakšamentov vybrali do Nemecka, ubytovali sme sa v nejakom Airbnb a čakali sme, či sa mojim potenciálnym spolubývajúcim, alebo nám, podarí niečo nájsť. Plán bol, že ak do začiatku školy nič nenájdeme, budem zatiaľ bývať na hoteli. Čo bolo síce na jednu stranu celkom cool, ale na druhú trošku nepraktické, pofidérne a drahé. Našťastie sa jednému z mojich spolubývajúcich podarilo nájsť podnájom pre všetkých troch z nás (ostali sme poslední traja z nášho ročníka, ktorí hľadali ubytovanie) a tak sme sa nasťahovali a ja som konečne spoznala tých dvoch, s ktorými budem žiť minimálne najbližší rok. 

Bola to nemka Desiré, ktorá vyrastala kúsok od Berlína a s ktorou sme sa ešte pred sťahovaním bavili o tom, že by sme sa najradšej niekam nasťahovali len samé dve a nemecký turek Haki, ktorého rodičia nevedeli po nemecky, aj keď už minimálne pol života žili v tejto krajine a tak sa s nimi celkom ťažko komunikovala. No, podarená trojka, nie? Veľmi rýchlo som zistila, že aj keď som vekovo zo všetkých najmladšia, čo sa týka starostlivosti o samú seba, o bývanie a celkovo skúsenosťami som na tom trošku ďalej, ako oni. Boli to dvaja ľudia, ktorí v živote nedržali v ruke vysávač, niečo ešte mop na podlahu, ktorí si nikdy nevarili sami a netušili, že kôš s odpadkami sa nevynesie sám. 

Zo začiatku to však bolo fajn, celkom sme si rozumeli a kým sme nemuseli riešiť nejaké nezhody, issues, alebo rozdelenie domácich prác, tak sme si celkom harmonicky spolunažívali. Ja som mohla fajčiť aj v mojej izbe, lebo oni dvaja boli z fajčiarskych rodín a tak im to nevadilo, spoločne s Desiré som chodila do školy a aspoň sme sa spolu naučili na berlínsku dopravu, inak by som asi bola o trochu viac stratená. Chodili sme spolu nakupovať potraviny, občas sme si spolu niečo uvarili. Stále sme však hľadali aj nejaké iné bývanie, pretože nájom v tomto byte bol dosť drahý, byt bol kompletne nezariadený a mali sme v ňom štvrtú prechodnú izbu, ktorá neslúžila absolútne na nič. Časom sa moji rodičia rozhodli, že chcú v Berlíne investovať do bytu a tak sme namiesto hľadania podnájmov presedlali na hľadanie bytu na kúpu. 

Čím dlhšie sme spolu žili, tým jasnejšie mi bolo, že chcem ostať bývať len s Desiré. Haki bol neskutočný bordelár, lenivec a nedokázal si po sebe ani umyť riad a hrnce, keď dovaril. Ale o tom inokedy .. jemu venujem separátnu epizódu. Tá mi však oznámila, že na škole končí a rozhodla sa presťahovať do Dresdenu, pretože sa jej páčil jej najlepší kamarát, ktorý je homosexuál a ten tam žil. Neviem, či tajne dúfala, že sa mu zmení sexuálna orientácia a zaľúbi sa do nej a vlastne ani neviem, ako to skončilo, ale pevne verím, že sú teraz obaja šťastní, aj keď pravdepodobne nie spolu. 

A tak som teda hľadala byty ďalej s tým, že som nevedela tomu Hakimu povedať, že s ním nechcem ďalej bývať .. Myslím, že nášmu ďalšiemu sťahovaniu sa povenujem v nejakej inej epizóde tejto nemeckej série, zatiaľ o ňom bolo dosť. Vráťme sa však k začiatkom v škole a k tomu, aké to bolo po tom, čo som sa presťahovala do Berlína. 

Mala som čerstvých 18 rokov a prvýkrát som niekde bola úplne sama. Síce som dovtedy často cestovala niekam bez mojich rodičov, ale tentokrát som so sebou nemala ani kamarátov, ani som v tom meste nikoho nepoznala a bolo to také zvláštne. Úprimne som si to užívala a nasávala som atmosféru mesta plnými dúškami. Milovala som len tak sedieť v S-Bahne cestou domov a pozerať sa na mesto a ľudí okolo seba. Zbožňovala som, že od rána do večera hovorím po nemecky a keď mi ešte občas priletel nejaký kompliment na moju nemčinu, rozplývala som sa šťastím. A aj keď som v tej dobe mala dosť pevné väzby tu doma, Slovensko, ani ľudia z neho mi nechýbali, až na jednu výnimku, moju najlepšiu kamarátku. S tou sme boli zvyknuté byť neustále spolu a vždy, keď sme aj predtým boli nejaký čas bez seba, bolo to hrozné. A toto nebola výnimka.

Čo sa týka školy, pamätám si na tie prvé dni. Bola som rada, že moji spolubývajúci chodili na tú istú školu a teda nešla som tam sama, ale obaja boli z iných študijných odborov. A tak som zostala sama medzi nemcami, ktorí sa rovnako ako ja, rozhodli študovať žurnalistiku. Už v prvých momentoch som si z nich vytipovala pár, s ktorými by som si teoreticky mohla rozumieť. V prvý deň sme sa mali rozdeliť do dvoch skupín, keďže nás bolo v ročníku naozaj dosť. Zatiaľ to nebolo delenie na online a TV, ale len do dvoch kurzov - Kisch, alebo Tucholsky. Pamätám si, že som sedela na konci zadnej rady v triede a rozmýšľala som, ktorú skupinu si vyberiem. Každý si mal proste podľa názvu vybrať, kam chce ísť. Podľa znenia mena som si vybrala Tucholskeho, keďže znel viac "východoeurópsky", haha. A aj keď väčšina ľudí, po ktorých som pokukovala a hovorila som si, že by sme si mohli rozumieť, si vybrala Kisch, ja som ostala pri svojom Tucholskom. 

V tej istý, alebo na druhý deň sme šli na prechádzku okolo školy, kde nám náš hlavný "journalist" vysvetľoval, čo kde je, kde čo nájdeme a kam sa dá ísť dobre najesť. Vtedy sa mi prihovoril jeden spolužiak, Philipp. Obaja sme fajčili a celkom sme si rozumeli. A tak som si našla môjho najlepšieho nemeckého kamaráta, s ktorým sme v občasnom kontakte doteraz. Neskôr sa k nám pridal aj Nils, vysoký blondiak, typický nemec. A tak vznikla naša nerozbitná školská trojica. Ako sme sa prezývali, vám radšej hovoriť nebudem, ešte by som niekoho mohla pobúriť. Po škole sme sa išli spoločne najesť k Indovi a odvtedy sme tvorili takú našu malú "clique" s pofidérnym humorom. Mimohodom, Philipp bol najstarší z celého ročníka, ja som zas bola najmladšia a vekový rozdiel medzi nami bol 11 rokov. 

Čo sa týka školy, nikdy som nemala pocit, že by som zaostávala, pretože som slovenka. Myslím, že v tej dobe som na tom jazykovo bola už dosť dobre na to, aby som 95% veciam rozumela a to, čo mne chýbalo možno v jazyku, ostatným chýbalo vo vôli učiť sa, alebo v nejakej prirodzenej inteligencii. Mimochodom (a nechcem generalizovať), počas môjho života v Berlíne som si uvedomila, že väčšina nemcov je veľmi nelogických a nevedia si veci veľmi dobre pospájať. Česť výnimkám. V tom som mala jednoznačne navrch a veľakrát mi to pomohlo, či už pri písaní článkov, alebo v celkovom fungovaní tam u nich. 

A tak sa teda začali moje takmer tri roky v Berlíne. Milovala som to tam, aj keď som vlastne bola úplne sama. Prvýkrát domov som išla na Vianoce 2011 a priznám sa, že som sa vôbec netešila naspäť domov. Teda, tešila som sa, že uvidím mojich kamarátov a kamošky, ale zároveň som sa nevedela dočkať, kedy už budem zas naspäť v Berlíne. Žila som zrazu úplne iný život, ako tu doma a zo začiatku som sa ho fakt nevedela nabažiť. A aký bol, to vám porozprávam nabudúce. Ja dúfam, že sa vám začiatok tejto berlínskej série páčil. 
2

August 8, 2019

KEDY SA ŽENA STÁVA MATKOU A AKÉ TO JE?



Dnes som pozerala video od Kenzy Zouiten, ktorá sa prednedávnom stala mamou a tak som si spolu s ňou zaspomínala na tie začiatky so Sárkou. Na kojenie, prebdené noci a celé to obdobie, kedy som sa stala mamou. Myslím si, že mamou sa žena stáva v momente, kedy zistí, že je tehotná. Aspoň ja som to tak mala. Okamžite sa vo mne prebudila obrovská zodpovednosť za toho človeka, ktorý vo mne rástol. A to nie len napríklad v tom, že už nemôžem piť, alebo robiť rôzne športy, ale aj v tom, že musím byť v psychickej pohode, nestresovať sa a jednoducho starať sa o to telo tak, aby v ňom bolo čo najpríjemnejšie prostredie pre to malé bábätko. Od začiatku som bola veľmi silno presvedčená o tom, že to, ako sa cítim, akýkoľvek stres a smútok, ale takisto radosť, ten malý tvor cíti a vníma a vedome som sa snažila vždy dostať do stavu psychickej pohody a kľudu. Nevnímala som to ako tlak, ale ako fakt, že takto to je a je len na mne, aby som s tým bojovala. 

Keďže sa vo mne v tej dobe diali mnohé hormonálne zmeny a okrem toho boli vonkajšie vplyvy na mňa také, aké boli, tak som to nie vždy zvládala najlepšie. Hovorím o tom, že som sa vtedy cítila nesmierne osamelá, nemala som žiadne kamarátky, ktoré by boli v podobnej situácii a mala som pocit, že môj partner absolútne nechápe, čo sa so mnou deje. Respektíve, nie len so mnou, ale tak celkovo. Že vo mne rastie nový život. A že je to extrémne vyčerpávajúce, minimálne ten prvý trimester. A že niekedy naozaj nevládzem uvariť si večeru, vlastne, nevládzem nič, len ležať na gauči a už vôbec nie upratať ten bordel, ktorý je v spálni. A že niekedy potrebujem objatie, pohladenie a niekedy zas to, aby so mnou ostal doma. Že aj ja som vystresovaná z práce, ale na rozdiel od neho si nemám ako vyvetrať hlavu, pretože okrem neho a jeho kamarátov som v tej dobe s nikým nebola zvyknutá tráviť čas. A že bol naozaj jediná osoba, o ktorú som sa v tej dobe mohla a potrebovala oprieť. Nepíšem to sem preto, aby som ho nejak očiernila, alebo z neho robila zlého manžela, alebo otca, alebo čo .. píšem to sem preto, lebo viem, že nie som jediná, ktorá to tak cítila. 

Po tom, ako som o mojich pocitoch z týchto vecí začala v tehotenstve písať na blog sa mi totiž vždy ozvalo obrovské množstvo žien, ktoré to prežívali veľmi podobne a vedeli sa so mnou stotožniť. Až na to, že sme si dovtedy všetky mysleli, že sme v tom samé a že to, ako sa cítime, nie je úplne normálne. Ono, keď v okolí nemáte nikoho, kto by bol v podobnej situácii ako vy, tak vám niekedy vie naozaj okolie dať pocítiť, že to ako sa cítite a správate nie je okay .. pretože nechápu vaše emócie, pocity, správanie. Po mojich vlastných skúsenostiach a po tom, čo mi väčšina z vás píše som dospela k záveru, že väčšina žien sa stáva matkami v tom momente, kedy zistia, že sú tehotné, zatiaľ čo u mužov tá informácia, že sú otcom, registruje až niekedy po pôrode. U niekoho je to možno vtedy, keď prvýkrát drží dieťa v náručí, u iného až vtedy, keď je s dieťaťom prvýkrát dlhší čas sám. Samozrejme, nechcem to generalizovať, ale z toho, čo mám zažité a odpozorované mi to vo väčšine prípadov presne takto pripadá. Nehovorím, že je to zlé, alebo dobré .. len si myslím, že práve toto môže byť zdrojom sporov, ktoré toľko párov s dieťaťom prežíva. 

Vrátim sa však naspäť k tomu, o čom vlastne píšem - aké je byť mamou. Ako som už spomínala, ja som sa vnímala ako mama už odkedy mi pani doktorka prvýkrát na ultrazvuku pustila zvuk bijúceho  srdiečka toho malého tvora vo mne. Začala som prehodnocovať snáď všetko a veľa vecí som hodnotila a vnímala oveľa prísnejšie, ako doteraz. Mala som pocit, že materstvo je taký oficiálny štempel na to, že je čas prestať piť, fajčiť, chodiť na párty, ponocovať, hrať sa playstation a podobné veci. Aj keď v podstate väčšinu z menovaných vecí som už nerobila ani pred otehotnením. A veľmi ťažko som niesla, že môj manžel a vlastne ani nikto z nášho okolia (asi jedine s výnimkou mojich rodičov) to nevníma tak, ako ja. Materstvo, resp. rodičovstvo pre mňa automaticky znamenalo ďalší level dospelosti. Znamenalo to, že už nie som zodpovedná len sama za seba, ale aj za niekoho ďalšieho.  

Táto myšlienka mi dodala neuveriteľnú silu. Napriek tomu, že obdobie tehotenstva radím k najsmutnejším v mojom doterajšom živote, veľmi ma posilnilo. Celá zodpovednosť bola na mne. To dieťa za mňa nevynosí nikto iný a je len a len na mne, aby som bola okay. To, že som necítila takmer žiadnu podporu vo mne spôsobilo, že som sa začala viac spoliehať sama na seba a musela som sa dostať až do fázy, kedy som si uvedomila, že by som sa o seba a o ňu vedela postarať aj sama. A keď som si uvedomila, že by som to zvládla, začalo sa mi oveľa ľahšie dýchať. Takisto som si ešte počas uvedomila, že musím dať svoje potreby na prvé miesto a musím sa cítiť spokojná sama so sebou na to, aby som bola v pohode. Musela som sama so sebou popracovať na sebe. Pretože snažiť sa zachrániť vzťah, akýkoľvek, ak človek nie je okay sám so sebou, nemá zmysel. Vždy treba začať od seba a tak som aj začala. Sústreďovala som sa najmä na seba, aspoň posledné týždne tehotenstva a bolo mi lepšie. Naberala som energiu na to, aby som bola silnou a vyrovnanou mamou po tom, čo príde Sára na svet. 

A ona prišla. A bolo to dokonalé. Prišla na svet presne vtedy, kedy mala, presne tak rýchlo a bezproblémovo, ako som si vždy predstavovala a nikdy nezabudnem na ten prvý pohľad do tých jej krásnych, veľkých, tmavých očí. Pozerala priamo na mňa a plakať začala až po chvíli. A bolo to presne také, ako som si to vždy predstavovala. A tak, ako som sa s ňou cítila "na jednej vlne" v brušku, som sa s ňou cítila aj keď už bola z bruška von. Od prvých momentov som ju mala pri sebe stále. V noci, keď som si mala pospať, tak som zaspať nedokázala a buď som sa na ňu pozerala, ako krásne spinká, alebo som ju mala v náručí. A ona vôbec neplakala, vôbec nereagovala na plač bábätka mojej spolubývajúcej. Bolo to akoby sme mali takú našu vlastnú bublinu, v ktorej sme len my dve, najmä tú prvú noc, keď sme v pôrodnici ostali samé. Pôvodne som si predstavovala, že spolu budeme všetci traja, aj s Viktorom, keďže v Kochu je aj taká možnosť, ale bohužiaľ na to v pôrodnici nebola kapacita a myslím, že aj on chcel ísť radšej domov a vypiť si s kamarátmi, ako byť s nami a nespať celú noc. Áno, ak z týchto riadkov cítite mierny hnev, cítite správne. Sú veci, ktoré do dnešného dňa neviem pochopiť, alebo prekusnúť a nikoho to nemrzí viac, ako mňa. Ale bohužiaľ, pocitom nerozkážem a tak mi neostáva nič iné, len o tom písať dovtedy, kým ma to neprejde. 

Celý čas v pôrodnici bol viac-menej bezproblémový, s výnimkou druhej noci, kedy na Sárku prišiel hlad a ja som nevedela, že je úplne normálne prekojiť celú noc. V kombinácii s totálnou spánkovou depriváciou to bol recept na katastrofu, ale prežili sme. A chvalabohu, aj keď plakala, bolo to také tichučké mačiatkovské mravčanie, na rozdiel od niektorých iných detí v pôrodnici. Nevedela som sa dočkať, kedy už konečne pôjdeme domov. Keď si spoločný čas užijeme my traja, spolu, ako rodina. Už v tehotenstve som vedela, že chcem, aby sme so Sárkou boli s Viktorom 50:50 a aby si rovnako pevnú väzbu tvorila už od začiatku k obom z nás. Bohužiaľ, predstavovala som si to úplne inak, ako to nakoniec bolo a opäť sa mi potvrdilo, že to tehotenstvo bolo skvelým tréningom pre moju psychicku na obdobie po pôrode. Občas som si síce poplakala, lebo mi prišlo ľúto, že to nie je také, ako som čakala, ale inak som bola úplne v pohode a rýchlo som si zvykla. Pre dobro malej. Nemyslím si, že som mala nejaké popôrodné blues, resp. ak, tak som mala už tehotenské blues. Istým spôsobom mi to, že som bola na Sárku najmä po večeroch sama pomohlo viac sa s ňou zladiť, vedieť lepšie vycítiť čo a ako a byť si od začiatku veľmi istá vo všetkom, čo som robila, čo sa materstva týka. 

Ten čas so Sárkou som milovala, užívala som si ho. Asi aj vďaka tomu, aké bola skvelé bábätko. Len som často túžila po tom, aby sme si ho tak užívali v trojici. Ja viem, že to tu často spomínam a možno vám to už aj lezie na nervy, ale myslím si, že je veľmi dôležité hovoriť aj o týchto aspektoch. Istým spôsobom si za tieto nesplnené očakávania môžeme my ženy samé, pretože radi fantazírujeme a predstavujeme si veci ako asi budú a takisto ich nie vždy vieme odkomunikovať a berieme ich ako samozrejmosť. V mojom prípade to bola obrovská chyba. Všetko som brala ako samozrejmosť. To, že môj partner nebude chodiť von, že s nami bude každý deň a večer tráviť čas, že sa bude chcieť dieťaťu venovať viac ako novému businessu, že ma bude chápať, že prestane fajčiť, že mi dá vždy prednosť pred kamarátmi a že sa obmedzí rovnako, ako som bola v tehotenstve a po pôrode obmedzená aj ja. Čakala som dávku solidarity, ale nikdy som mu to neodkomunikovala, čo je z mojej strany veľká chyba a najmä veľká škoda. Ono to je celé taký začarovaný kruh, pretože vy pred tehotenstvom a ani pred pôrodom nemôžete vedieť, čo čakať, najmä ak je to váš prvýkrát a tak aj tie emócie a veci, ktoré očakávate, prichádzajú náhle a zhurta a kým ich stihnete odkomunikovať tomu druhému, tak vás totálne prevalcujú a ovládnu. 

Takže .. aké je byť mamou? Je to vyčerpávajúce, psychicky aj fyzicky a zároveň ma to napĺňa. Energiou, silou, zodpovednosťou. Od momentu, kedy sa Sára narodila som zabudla na to, aké to bolo, keď tu s nami ešte nebola. Pre mňa je materstvo neskutočne silná a zázračná väzba s človekom, ktorý je produktom mojej lásky k mužovi, ktorého som si vybrala ako životného partnera. A je to tá najsilnejšia motivácia. Motivácia pracovať na sebe, byť lepším človekom a čo najlepším možným vzorom. Materstvo ma učí sebareflexii, sebaláske, trpezlivosti, balansu. Napĺňa ma presne tak, ako som vždy vedela, že bude a dáva mi toho ešte omnoho viac, ako som čakala. A aj vďaka tomu, že som sa stala matkou viem, že to nikdy v živote nevzdám, lebo vždy budem mať okrem seba ešte niekoho, pre koho sa oplatí žiť. Nie preto, že by ma potrebovala. Ale preto, že budem chcieť byť pri tom, ako rastie, dospieva, ako sa z nej stáva silná a nezávislá osobnosť a ostáva mi len dúfať, že jej na tejto ceste nebudem prekážkou, ale oporou. Materstvo proste stojí za to. 
0

Mama

Beauty

Vlog