Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

June 6, 2019

O PÔRODE A O ROKU SO SÁRKOU


Hovorí sa, že keď máte deti, čas ubieha neskutočne rýchlo. A ja to môžem len potvrdiť. Ešte nikdy mi rok neubehol tak rýchlo, ako teraz. Minulý rok, presne v čase, kedy zverejním tento post, prišla na svet Sára. Teda Sára Lilly Dzvoníková. 6.6.2018, 14:39, 2610 gramov, 46 centimetrov. Začala sa pýtať už trochu skôr, konkrétne 4.6. večer a vyzeralo to, že 5.6. príde na svet. Strávili sme celú noc a ráno v pôrodnici, ale potom si to predsa len rozmyslela a počkala ešte ďalších 24 hodín. Ak by vás zaujímalo, ako to celé prebiehalo a prečo sme nakoniec toho 5.6. nezostali v pôrodnici, pozrite si tento článok. Keď sa na to spätne pozerám, som naozaj rada, že som sa nerozhodla pre vyvolávačku a nechala som to celé na nej. Aj ja aj Viktor sme boli vďaka tomu vo väčšej pohode, načerpali sme ako-tak sily a aj vďaka tomu to všetko prebehlo hladko a rýchlo. 

O tom, ako prebiehal môj pôrod, sme s Viktorom natočili video pár dní po pôrode (a nie, nebol otrávený z toho, že je na videu, ale unavený z toho, že asi týždeň sa poriadne nevyspal), ale už dlho ho chcem natočiť znovu, pretože v ňom podľa mňa neboli fakty, ktoré by vám mohli v niečom aj pomôcť, ak ste momentálne v očakávaní bábätka a chystáte sa na pôrod. Každopádne, ak si ho chcete pozrieť, tu je link

V skratke to bolo asi takto: V noci som opäť začala pociťovať kontrakcie, ktoré stále silneli. Nad ránom som zobrala tašku, Viktora, rozlúčila som sa s Whiskey (naším psíkom) u išli sme opäť do Kochu, mojej pôrodnice. V aute som poriadne nevedela obsedieť, najmä keď prišla kontrakcia, skrúcala som sa ako ranená laň (až na to, že som bola skôr vorvaň, ako laň) a Viktor bol nervózny, pretože sme boli v menšej rannej zápche. V pôrodnici ma skontrolovali a skonštatovali, že som otvorená na viac centimentrov, ako som bola noc predtým, pri mojej prvej návšteve. Ubytovali nás opäť na tej istej izbe a opäť sme mali šťastie, že sme tam boli sami. Opakovalo sa to, čím som si už prešla pri prvom poplachu - prezlečenie do kochovskej košele, očistné klyzma (teraz, po roku si už ani nepamätám, či sa to tak naozaj volá, vtedy som to mala v malíčku), ktoré som si opäť radšej zaviedla sama, ako keby mi s ním mala asistovať sestrička, potom relax. Mimochodom, ak vám povedia, že to máte zadržať aspoň 5 minút, či koľko to hovoria, nelámte si hlavu nad tým, že to nezvládnete. Podľa mňa aj minúta je mega výkon! Meranie oziev (ako sa to kurník skloňuje?) a pomedzi to všetko bolesti, ktoré boli stále silnejšie a stále častejšie. Občas som odbehla do sprchy, že či to pomôže, ale väčšinou som tam dlho nevydržala a kontrakcie som ledva ustála na nohách. Najprv som bola presvedčená, že to zvládnem aj bez epiduralky, ale bolesti sa neustále zhoršovali a ja som nevedela, či to zvládnem. Nakoniec som donútila Viktora, aby rozhodol za mňa a ten mi ju šiel vypýtať. Po nejakej dobe to bolo už také zlé, že som sa nevládala ani obliecť naspäť do košele, len som si ľahla naspäť nahá na posteľ a dúfala som, že to prejde .. a hlavne, že čím skôr prídu s tou epiduralkou. Občas ma niekto prišiel skontrolovať, ale ja som nevnímala nič okolo seba. Len to, ako je Viktor pri mne a odpočítava mi kontrakcie - kedy prídu, koľko ešte budú trvať, kedy si budem môcť vydýchnuť a tak ďalej. Úprimne, naozaj neviem, čo by som si bez neho počala. Možno ak by som správne dýchala, tak by som to zvládala (a dokonca možno bez tej epiduralky), ale keďže som dýchala totálne nesprávne, lebo som si pomýlila pojmy a dojmy (za toto by som sa prefackala ešte teraz), vážne som trpela. A za toto dávam sestričkám z Kochu jeden negatívny bod, pretože ani jedna z tých, ktoré ma počas tej doby videli, ma neopravili. Spravil to až lekár, ktorý prišiel na izbu chvíľu predtým, ako mi konečne dali epi. Tú mi zavádzali na izbe, aj keď sa to väčšinou robí na pôrodnej sále a trvalo im naozaj neskutočne dlho, kým konečne prišli. Viktor bol asi 4x za nimi, že kedy už konečne prídu a či nezabudli. Bolo totiž plno, kopec pôrodov a tak sa ku mne pani anesteziologička skoro ani nedostala. Prečkala som vpich a nebolo to ani zďaleka tak hrozné, ako som si to predstavovala. Povedala, že mi pichla vyššiu dávku (asi videla, že som fakt v prdeli) a čoskoro prišla úľava. Bolo to, ako keď som si prvýkrát v živote dala na bolesť hlavy flector. Kto pozná, ten vie. Možno ešte lepšie. Zrazu ma nič nebolelo. Sestričky sa ma pýtali, či cítim kontrakcie a ja som im nevedela povedať, lebo som ich zrazu vôbec necítila. Verím, že len vďaka epiduralke som bola schopná nazbierať sily na pôrod a vďaka tomu prebehol tak rýchlo a bezproblémovo a mám naňho len a len krásne spomienky. Bola som v stave, že by som bola schopná tancovať, jesť, piť .. no úplný opak toho, ako som sa cítila predtým. Smiala som sa, vtipkovala som a znovu som sa na ten "actual pôrod" tešila. Povedali, že keď budem cítiť "tlak tam dole" (ževraj, ako keď vám treba ísť na veľkú, ale u mňa bol ten pocit úplne iný), mám sa ozvať a dajú ma na pôrodný box. Že to bude tak za hoďku, hoďku a pol tuším? No, bolo to asi za 20 minút. Prišli ma skontrolovať a odliefrovali ma (teda ja som sa odliefrovala po vlastných) na pôrodný box, či izbu, či ako to nazvať. Voda mi stále nepraskla (či neodtiekla? Neviem, ako sa tomu hovorí ..) a tak sme sa dohodli, že mi ju prepichnú. Stalo sa. Nebolo to nepríjemné, len také .. zvláštne. A potom nás tam nechali zas samých, že sa máme ozvať, keď bude ten tlak naozaj silný. Ževraj sa mám prechádzať, aby som tomu pomohla. Najradšej by som ležala, lebo ten pocit "tam dole" bol fakt pofidérny. Ako keby z vás malo každú chvíľu niečo veľké a ťažké vypadnúť, máte potrebu to zadržať, aby to nevypadlo, ale zároveň to zadržiavať ani nemusíte, lebo je to tak veľké, že to nevypadne .. Teraz, ako to píšem, sa smejem sama na sebe. Hovorila som im, že už to cítim, že už to leze a chvíľu trvalo, kým zas niekto prišiel. Ja som hovorila, že to je sestrička, ale ževraj to bola pôrodná asistentka (písal niekto múdry v komentoch na youtube). Tak pardón. Nikto sa mi nepredstavil, tak som nemala odkiaľ vedieť .. Každopádne, hovorím jej, že už to fakt leze. Tak ževraj si mám ľahnúť na tú posteľ a ona pozrie. Aha, hlavička .. tak keď príde kontrakcia (ktorú som len mierne cítila), tak môžem tlačiť. Wtf? V miestnosti sme boli len ja, ona a Viktor .. a zrazu len ja a Viktor. Akože .. nechápala som. Myslím, že medzitým zdvihla slúchadlo a zavolala doktora, ktorý práve odrodil dieťa vedľa. Počula som detský plač a vedela som, že onedlho sa bude ozývať aj u nás na izbe. Zrazu sa otvorili dvere, vošiel doktor a s ním kopec ďalších ľudí. Netuším, kto boli a vlastne mi to bolo aj jedno. Všetka moja koncentrácia sa sústredila len na pôrodníka. Bol to ten mladý doktor, ktorý bol na príjme, keď som prišla ráno do pôrodnice, takže som bola rada, že sme sa už aspoň stretli. Myslím, že aj poznamenal niečo v tom duchu, že tak sa opäť stretávame, predstavil sa mi ešte raz a povedal mi, že sa mám oňho (a o sestričku?) zaprieť nohami a keď príde kontrakcia, tak mám tlačiť. Bol veľmi pokojný, všetko vysvetľoval s kľudom, aj keď situácia a okolnosti naznačovali, že ideme "do tuhého". Dali mi niečo na tvár (kyslík?) a teda že keď príde kontrakcia, mám tlačiť. Hovorím: "Myslím, že ide" (14:36) a tlačilo sa. V živote som sa nesústredila tak silno na jednu jedinú vec, resp. na dve - jeho pokyny a plnenie jeho pokynov. Na 10 zatlačení bola hlavička vonku. Potom ramienka. Dokopy to trvalo tri minúty a boli to najintenzívnejšie precítené 3 minúty môjho života. Bolo to rýchle, bez komplikácií a potom mi ju konečne dali do náruče. Bola ticho a až po chvíli začala plakať. Tak potichu a jemnučno. A bola taká krásna. Skrátenú verziu pôrodu si môžete pozrieť v závere tohto videjka, pri ktorom sa aj teraz vždy rozplačem. 

Pred pôrodom povedali, že budem mať okolo 3200 gramov. Nakoniec mala 2690 a určite aj vďaka tomu sa mi rodilo niečo ľahšie. Bola taká maličká a krehká. A od prvých momentov bola taký tichý pozorovateľ. Ani po pôrode, ani počas celého pobytu v pôrodnici, neplakala veľa. Len keď niečo naozaj potrebovala - prebaliť, nakŕmiť. Inak bola pokojná, tichá a sledovala tými obrovskými očami všetko okolo seba.

A tak pokračovala aj doma. Zo začiatku bola tichučká, pokojná, pozorovala okolie. Hovorí sa, že keď sa deti narodia, nevidia veľmi do diaľky a zo začiatku spoznávajú len mamu, ale u nej som teda rozhodne nemala ten dojem. Reagovala na Viktorov hlas rovnako ako na môj, bola taká vnímavá a aj na našu Whiskey už veľmi skoro upriamovala pozornosť. Už od prvých dní som z nej mala pocit, že keď som robila nejaké hovadiny, napríklad hýbala jej rukou do rytmu nejakej hulvátskej rapovej pesničky, tak na mňa pozerala takým tým výrazom, že či nie som náhodou debil a myslela si pri tom svoje.

Veľmi skoro začala prejavovať záujem nie len o svoje okolie, ale aj o svoje telo a o pohyb ako taký. Skúmala nás, skúmala svoje ruky a snažila sa nohami posúvať dopredu, keď na mne ležala na bruchu, ako taký červík. Keď som jej trošku dopomohla, dokázala sa mi vyplaziť hore na ramená a to nemala ani mesiac. Tušili sme, že nás čaká ešte len zábava a tak aj bolo. Nikdy sme neriešili také to že či už môže byť na brušku a či ju dávame pásť ovečky, či koníčky, či kýho frasa, pretože ona sa na to brucho tak nejak pýtala sama a hlavu vedela držať viac-menej samostatne už od začiatku. Ževraj to bolo tým, ako bola uložená v brušku a mala ju tak nejak vykrútenú, že vlastne už počas tehotenstva to nejak trénovala a teda bolo jej to tak prirodzené.

Ani sme sa nenazdali a vedela sa pretočiť, plaziť a teda svojvoľne sa pohybovať. Našu obývačku zapratal roztiahnutý gauč, ktorý je už aj bez toho dosť veľký, obložený poduškami, aby sa náhodou neskotúľala dole. Okolo piateho mesiaca prišli najväčšie zmeny a míľniky. Prvýkrát si sama sadla, postavila sa na nohy a začala sa snažiť štvornožkovať. Keď som si niečo potrebovala porobiť v kuchyni, tak som sa už nemohla spoľahnúť na gauč, ale mala som ju pri sebe na zemi na deke. V šiestom mesiaci začala štvornožkovať a objavovať teda celý náš byť, ohromne ju zaujímalo zrkadlo, so psom sa stávali čoraz väčšími parťákmi a pomaly sa blížil čas prvých príkrmov, keďže dovtedy bola len kojená. Prišiel aj prvý pád (rovno z postele na zem) a čakalo nás zatiaľ asi najnáročnejšie obdobie, ak nepočítam pár dní krízy v kojení, o ktorej som hovorila tu. Sťahovali sme sa, čakalo nás kopec zmien a Sárka na ne nereagovala najlepšie. Teraz už presne viem, čo by som spravila inak, aby som jej to uľahčila, ale bohužiaľ, vtedy som sa nechala prevalcovať stresom. Z prespanej celej noci sa stal prerušovaný spánok a vstávanie tak 11x za noc, z pokojného bábätka také, ktoré potrebovalo vkuse pozornosť a maminu blízkosť a inak bolo umrnkané, čo sa bohužiaľ v takej situácii nedalo vždy splniť. Našťastie to bolo len obdobie. Ach a tá strava - prvé príkrmy teda neslávili žiaden úspech a ja som z toho celého bola tak na nervy, že som si myslela, že by nám pomohlo, keby som postupne prestala kojiť. O tom píšem tu. No ale ako sme sa zabývavali, tak sa to začalo meniť k lepšiemu.

V tej dobe Viktor konečne nastúpil na rodičovskú dovolenku a tak sa nám trošku ľahšie dýchalo. Starostlivosť o Sárku sme si delili na polovicu, ja som sa mohla viac venovať práci, on mal takisto priestor konečne rozbiehať vlastný business a celkovo, tak ako som predpovedala, medzi nami nastala krásna pohoda .. po niekoľkých turbulentných mesiacoch.

Čo sa týka Sárky, tá síce po fyzickej stránke zastagnovala - stála, chodila popri nábytku, štvornožkovala ako ďábel - ale po tej psychickej alebo mentálnej alebo ako sa to volá sa zas poriadne nakopla. Začala s nami komunikovať, naučila sa napodobňovať psíka, čertíka, indiána.

A tak nejak čas plynul a my sme tu, deň pred jej narodeninami. Minulý rok sme o tomto čase večerali cesnakovú polievku, ja som písala príspevok na blog, tak ako teraz a pomaly sme sa ukladali na spánok. Chcela som, aby ten pôrod konečne prišiel, aby som ju už konečne mohla držať v náručí a o pár hodín sa mi to aj splnilo! ♥

Dnes už sa príde sama pritúliť, sama si povie "daj", alebo "nie nie", alebo "kde?" a Viktor si myslí, že aj "Čo to je?". Povie "tata" aj "mama", aj keď stále neviem, či tým naozaj myslí nás, alebo len vykrikuje, čo jej prvé príde na um. A vie dať aj celkom pekné "pápá", ale len keď sa jej veľmi chce. Zásadne nie na kameru, alebo keď to po nej chceme my. Už spravila svoje prvé kroky a aj štvornožkovanie je jej poistka a preferuje tento štýl "prepravy", tak každý deň trénuje aj krokovanie. Zub stále nemá ani jeden, aj keď už to vyzerá, že jeden pomaly ale isto lezie.

A zajtra (teda v čase zverejnenia už dnes) má Sárka rok. ROK! Ten rok nebol vždy ľahký, ale bol krásny a nikdy by som nemenila. Nič! Úprimne môžem povedať, že tak spokojná, ako som so svojím životom teraz, som asi ešte nebola. Najmä vďaka Sárke, vďaka skvelému manželovi a tomu, že konečne obaja robíme pracovne to, čo nás baví.

A verím, že tie nasledujúce roky budú rok od roku ešte lepšie, ako tento posledný ♥ 
0

May 28, 2019

UŽ TI PRESPÍ CELÚ NOC? A EŠTE USPÁVAŠ KOJENÍM?


Ahojte. Ako ste sa mohli dovtípiť podľa názvu tohto článku, dnes sa s vami budem "rozprávať" o Sárkinom spánku. Jednou z najčastejších otázok, ktoré rodičia dostávajú je tá, či už prespí celú noc. U nás je zatiaľ odpoveďou "nie, neprespí". Medzi druhým a šiestym mesiacom síce v podstate celú noc prespala, no odkedy sme sa presťahovali, všetko sa zmenilo. Zo dňa na deň, bez varovania, k horšiemu. Poďme však pekne po poriadku. V dnešnom poste vám porozprávam o tom, ako Sárka spávala v pôrodnici, po príchode z pôrodnice, kedy sa to ustálilo, kedy sa to zas celé rozhádzalo a ako sme sa dobojovali až k momentálnemu stavu, ktorý síce nie je ideálny a stále sa nedá úplne porovnávať s tým spánkom, ktorý mávala ako bábätko, no je to oveľa lepšie, ako to bolo pred pár mesiacmi. A hlavne - už ju neuspávam kojením, čo je pre mňa osobne celkom potešujúci fakt. A vlastne to dnes nebude len o jej, ale aj o mojom, resp. našom spánku. Pretože ten je podľa mňa rovnako dôležitý, ako ten bábätkovský. 

Prvú noc v pôrodnici si už pamätám len matne. Viem, že na večer zaspala a keď Viktor okolo 9 odišiel domov, hovoril, nech si pospím. Vlastne, všetci hovorili, nech si pospím. Keď spí dieťa, má spať aj matka. Aj som si nahovárala, že si trochu oddýchnem, keď už som noc predtým spala asi 3 hodiny a tú predtým vôbec, keďže som bola v Kochu s "prvou vlnou" kontrakcií. No nedokázala som to. Popôrodné hormóny účinkovali naplno a keďže pôrod bol niečo, na čo som sa celých 9 mesiacov strašne tešila, bola som v totálnej eufórii. Teda, ja som sa netešila na ten pôrod, ale na Sárku. A tá ležala vedľa mňa, krásna, voňavá, pokrčená a tak neskutočne rozkošná. A ja som sa na ňu nevedela vynadívať. Moja spolubývajúca mala bábätko si silnou žltačkou a mohla ho mať pri sebe len v noci a tak aj keby som si nakoniec predsa len chcela ľahnúť, asi by sa mi to nepodarilo, pretože od polnoci sa spustil hlasný rev, ktorý utíchol snáď až po dvoch hodinách a pri tom ja spať proste neviem. A Sárka si spokojne chrupkala ďalej, akoby sa nechumelilo. A keď už bolo opäť ticho a kľud, povedala som si, že sa teda skúsim uložiť. A samozrejme, práve vtedy sa Sárka zobudila. Neplakala, len na mňa pozerala tými obrovskými čiernymi očami a skúmala moju tvár. Občas som si ju pokúsila priložiť k prsníku, či sa neprisaje, ale v tú prvú noc nejavila vôbec záujem. A tak sme si tam spolu ležali, pozerali jedna na druhú a až niekedy nad ránom sme na hoďku, dve, znovu zadriemali. 

Druhá noc bola horšia. Na Sárku prišiel hlad a na mňa doľahla únava. Spánok sa však nekonal, teda v mojom prípade, pretože celú noc som prekojila. Vždy, keď som sa ju pokúsila odpojiť, spustila rev a tak sme išli až do rána, asi do deviatej. Potom konečne zalomila a ja som si tiež dve hoďky pospala. 

Tretiu noc si nepamätám. Po príchode domov som sa rozhodla, že nebudem zavádzať žiaden režim a nechám to proste na ňu. Viktor v tej dobe rozbiehal podnikanie a tak sa vracal domov často až medzi jedenástou a dvanástou večer. Kým bol večer preč, vždy som popri Sárke stihla navariť a upratať a keď prišiel, spoločne sme sa navečerali a išli sme spať. A Sárka sa vtedy ukladala buď až s nami, alebo tak hoďku predtým. Prvé týždne sa budila v noci tak dvakrát, teda okolo tretej a šiestej ráno a potom sme vždy potiahli až do nejakej deviatej, niekedy aj desiatej ráno, čo som si teda osobne nemohla vynachváliť! Cez deň toho síce veľa nenaspala a ak, tak často len prilepená na mne, čiže som trávila hodiny sedením na gauči a ničnerobením, ale nesťažovala som sa. 

Po pár týždňoch dokázala prespať aj 6 hodín naraz, čo bolo fakt skvelé a doteraz na to obdobie spomínam, haha. Uložila sa s nami okolo tej dvanástej, spali sme do šiestej, nakojila som ju a spalo sa ďalej. Časom som si však hovorila, že by sa možno patrilo nastaviť aký-taký režim a začala som ju kúpať aj ukladať na spanie skôr. V tom období som už uspávala kojením, resp. kojila keď bola v polospánku, pretože sme mali našu krízu v kojení. Viac o kríze v kojení v tomto videu. V tej dobe sme sa teda dostali od "kojenia keď zaspáva" ku "uspávaniu kojením" a tak sa ten spánok dal akoby trochu lepšie regulovať. Samozrejme, čím skôr som ju uložila, tým skôr začala ráno vstávať, no našťastie Viktor pracoval z domu a tak som mu ju okolo 8 ráno vždy odniesla do obývačky a ešte som si tak hodinku pospala. Čo sa týka denných spánkov v tej dobe, tam sme žiaden režim nemali a nechávala som to na ňu. 

Takto sme fungovali až do konca piateho mesiaca, kedy sa spojilo viacero faktorov dohromady a prespané noci sa zmenili na horor. Po prvé, sťahovali sme sa. Nové prostredie zo dňa na deň. Po druhé, Sárka sa v tej dobe neskutočne rýchlo vyvíjala, naučila sa sedieť, štvornožkovať a stáť v priebehu jedného týždňa a to práve vtedy, keď sme sa sťahovali. Hovorí sa, že keď sa dieťa učí nové veci, tak to jeho mozog nevie vždy úplne spracovať a môže mať problémy so spánkom. Zároveň sme jej nevedeli poskytnúť pokojné miesto na spanie, pretože izba, v ktorej sme vtedy boli, bola aj spálňa, aj "skladisko" všetkých našich vecí z dvojizbového bytu. A my sme spali na nafukovacom matraci, ktorý nie je zrovna najtichší, aj keď sa chcete čo i len prehodiť z boku na bok. Sárka mala novú postieľku, museli sme dať preč hniezdočko, do ktorého sa už nezmestila a praním sa zničilo a ani to teda jej spánku veľmi nepomohlo. A spávať s ňou na nafukovacom matraci bol fakt horor. Situácii nenapomohlo ani to, že som bola zo sťahovania vystresovaná, nestíhala som si robiť robotu, nestíhala som pratať bordel .. proste chaos, stres. A ona to zo mňa samozrejme všetko vycítila. Asi týždeň sa budila každú pol hodinu, ja už som nevedela, čo mám od zúfalstva robiť, všetko sa mi kopilo a bola som z toho zúfalá. Našťastie, krátko na to nastúpil Viktor na rodičovskú dovolenku a to nám mnohé uľahčilo. V tej dobe som napísala aj článok o tom, prečo chcem skončiť s kojením a priznávam, že som ho písala v nie úplne najlepšom rozpoložení. Dnes by som ho asi napísala inak, resp. asi by som to až tak nehrotila a nesnažila by som sa to ukončiť zo dňa na deň. A nezúfala by som až tak, keď by to nešlo. 

Vďaka Viktorovej rodičovskej sme si starostlivosť o Sárku vedeli rozdeliť rovnejším dielom a takisto sme vďaka tomu mali viac času riešiť našu sťahovaciu situáciu .. a samozrejme, aj tú spaciu. Z jedenástich vstávaní za noc sa pomaly stávalo šesť a ustálilo sa to na v priemere troch vstávaniach za noc. A najmä, viac-menej predpovedateľných vstávaniach, čo je pre organizáciu domácnosti a mojej práce dosť nápomocné. 

Väčšinu večerov som ju síce uspávala ja kojením, no občas sa podarilo uspať ju aj jemu. Stále som sa síce bála nechať ich večer samých, pretože keď sa zobudila, vždy vyžadovala moju blízkosť (rozumej - kojenie) a keď ho nedostala, tak spustila strašný, srdcervúci rev, no aj to po čase prišlo a bolo to na moje prekvapenie oveľa lepšie, ako som čakala. Zvládli to bravúrne, aj uspávanie, aj prvé nočné vstávanie! 

Čo sa týka denných spánkov, začali sa jej pomaly ale isto ustálovať na hodinke pred obedom a dvoch po obede, alebo opačne. Nehovorím, že to bolo alebo je dokonalé, stále máme dni, kedy nespí až do šiestej večer a vtedy ju začne lámať, ale neberiem to nejak tragicky. Proste sú dni, kedy "sa to podarí" a dni, kedy nie. Keď som však začala viac pracovať a najmä chodiť pracovať aj mimo domu, automaticky som počas dňa menej kojila. Chvíľu trvalo, kým si zvykla a kým sa mohol čas, kedy sme boli bez seba, predlžovať. Niekedy to zvládala úplne bez problémovo a niekedy mi od Viktora píplo videjko, ako ju nedokáže utíšiť a že celý deň len zúfalo plače. Úprimne, pukalo mi pri tom srdce a vždy som utekala rýchlo domov. Veľmi rýchlo sme si však zvykli a teraz máme dni, kedy ju nemusím do včera kojiť ani raz, ale aj dni, kedy ju kojím dva, trikrát. Nemusela by som, ale keď z nej cítim, že jej to spraví radosť, alebo že jej to trošku napraví náladu a nebude taká umrnkaná, idem do toho. 

Čím menej som ju však kojila cez deň, tým viac to vyžadovala na večer a tak sme sa opäť dostali do stavu, kedy som ju uspávala len ja a len kojením. Niekedy "odpadla" za 10 minút a niekedy sme to skúšali na trikrát, kým ju konečne "vyplo". Po uspaní sme ju vždy preložili do postieľky, kde väčšinou vydržala do tej polnoci, alebo jednej ráno, kedy si chodím ľahnúť aj ja. Vtedy sa zobudila, ja som ju preložila k sebe do postele, nakojila a spali sme ďalej a tak to pokračovalo asi tri, alebo štyrikrát až do rána. A ak som nemusela nikam ísť, vytočila som Viktora na facetime, ktorý väčšinu nocí spáva v obývačke. Ten si ju prišiel zobrať a ja som mala ďalšie dve-tri hodinky k dobru, aby som si ešte pospala. 

Na tomto mieste chcem povedať, že síce máme obrovskú výhodu, že to takto môžeme riešiť, no na druhej strane to znamená, že mi Viktor nesmierne chýba. Som kontaktný človek, ktorý potrebuje fyzickú blízkosť a málo vecí miluje tak veľmi, ako môcť sa na noc pritúliť k milovanej osobe. Každopádne, momentálne sa nám osvedčilo fungovať takto a na nejakú dobu to asi budeme praktikovať. Máme pár nocí, kedy ho prehovorím, aby išiel k nám, ale aj Sárka vtedy trochu horšie spí a tak to nerobíme príliš často. 

Prejdime však konečne k momentálnej situácii. V skratke: Ráno medzi 7-8 "odovzdám" Sárku Viktorovi, do nejakej 9-10 spím a buď niekam ideme, pričom Sárka zaspí v aute a v ideálnom prípade pokračuje v spánku v kočíku, alebo sme doma a zaspí pri kojení. To je však len raz, možno dvakrát do týždňa. Poobede opäť buď spí okolo hodinky v aute, alebo už do večera nespí vôbec, alebo ak sa podarí a spánku sa nebráni, zaspí mi v náručí pri pozeraní telky, spievaní atď. Večer sa okúpeme, prezlečieme ju do pyžamka a buď jeden, alebo druhý, s ňou ideme do spálne, kde sa chvíľu ešte prehadzuje a potom sa pritúli a zaspí. To je väčšinou medzi ôsmou a desiatou, niekedy neskôr. Vždy záleží od tých denných spánkov. No a v noci sa budí tak 2-3x, s tým, že niekedy sa mi ju podarí uspať ďalej hladkaním, túlením, inokedy zas bez kojenia nezaspí. To najmä v tých prípadoch, kedy sa už zobudí s plačom a je rozrušená, napríklad zo zlého sna, alebo keď ju bolí bruško atď. 

No a ako sme teda prešli z uspávania kojením, ktoré trvalo dlhé mesiace, na uspávanie .. neviem ani ako to nazvať. Uspávanie prítomnosťou? Hladkaním? Prišlo to tak nejak prirodzene. Boli večery, kedy Sárka zívala, bola očividne unavená, tak som s ňou išla do spálne, nakojila som ju a myslela som, že zaspí. Lenže ona sa odtiahla a tvárila sa, že je plná energie a že sa chce ešte hrať, loziť, naháňať psa. Keď sa to opakovalo viackrát, povedala som si, že keď teda nechce tým kojením zaspať, tak už ju v ten daný deň kojiť nebudem. Prvé dva večery som si preto vyslúžila 40 minútový hysterický záchvat plaču. Povedala som si však, že to skúsim, pretože som si nedokázala predstaviť, že by som ju o dvanástej večer nakojila a ona by mala zas plno energie, ako tých x-krát predtým. To by ma asi trafil šľak. Priznám sa, že na také to "vyplakanie v postieľke" ja nie som a nedokázala by som ju tak nechať, najmä keď som presvedčená o tom, že to má na človeka negatívny vplyv aj v budúcnosti (ale o tom napíšem inokedy) .. každopádne, nie je to nič pre mňa. V tomto prípade som to však vnímala tak, že jej dávam jednoducho všetko, okrem toho prsníku. Som pri nej, hladkám ju, spievam jej .. nenechávam ju samú. Prvú noc to trvalo spomínaných 40 minút, potom som jej pustila nejakú rozprávku a ona v sekunde zaspala. Akoby ju niekto vypol ovládačom. Druhú noc to trvalo tak o 5 minút kratšie a vyplo ju, keď vošiel do spálne Viktor. Akoby sa proste niečo muselo v tej scenérii zmeniť, vyrušiť ju, aby konečne zaspala. Tretiu noc som poprosila Viktora, či by ju neskúsil uspať on. Kým som sa kúpala, uspával ju a vyzeralo, že už aj zaspí. Keď som prišla ja, vymenila som sa s Viktorom, ona sa ku mne pritúlila a bez jediného zamrnkania zaspala. Ďalšiu noc jej opäť chvíľu trvalo, kým sa uložila, ale neplakala a po chvíli zaspala. A tú ďalšiu som si ju dala k sebe na hruď, ako keď bola ešte úplne maličká a do desiatich minút spala .. a tak teda teraz fungujeme. 

Myslím, že pri všetkých takýchto zmenách treba počúvať dieťa a jeho potreby a takisto svoju intuíciu a svoje potreby. Na základe toho, že Sárka mi už nezaspala vždy po kojení, ako som bola zvyknutá som vycítila, že je možno pripravená na zmenu, na ktorú som ja bola pripravená už dlho. Dala som jej všetok možný komfort, vynechala som len samotné kojenie, inak bolo všetko "po starom". A po dvoch dňoch si aj ona na túto zmenu zvykla a vyzerá, že jej celkom vyhovuje. Myslím, že základom úspechu bolo netlačiť na pílu (napríklad tak, ako som na ňu chcela tlačiť v tom 6. mesiaci, keď som chcela s kojením seknúť na dobro), nesiliť to, ale zároveň to hneď nevzdať len preto, že to nešlo hladko a bez plaču hneď. 

A určite veľmi pomohlo aj to, ako som reagovala smerom k Sárke a aké signály som jej vysielala. Už to nebolo ako okolo toho 6. mesiaca po sťahovaní, keď som to jej nespanie vnímala štýlom: "Prečo sa musíš stále budiť?", "Prečo nemôžeš rýchlejšie zaspať?", "Prečo sa musíš zobudiť akonáhle ťa položím do postieľky?" a podobne. Teraz sa na to pozerám skôr štýlom: "Chápem, že je to pre teba zmena, preto nezaspíš hneď.", "Rozumiem, prečo plačeš, ale verím, že to čoskoro prejde.". Jednoducho, myslím, že sa mi darí lepšie sa vcítiť do jej pocitov a to aj vďaka tomu, že ja sama som momentálne veľmi spokojná a vyrovnaná a teda dokážem lepšie vnímať potreby druhých, lebo tie moje nie sú až také "akútne". 

Neviem, či som sa vyjadrila úplne zrozumiteľne. Možno sa vám bude zdať, že pletiem hrušky s jablkami, ale ono to spolu všetko súvisí a je to všetko tak poprepletané. Chvíľu mi trvalo uvedomiť si, ako veľmi moje pohodlie a spokojnosť vplýva aj na moje okolie a najmä na Sárku. A až keď som si to uvedomila, dokázala som s tým niečo spraviť a následne zlepšiť jej spánkovú rutinu, ktorá priamo ovplyvňuje aj tú moju a tá zas vplýva na to, ako sa ja cítim .. no, snáď ma chápete. 

No a ako tak pozerám na hodinky, myslím, že je najvyšší čas ísť sa konečne uložiť k Sárke. Ďakujem, ak ste dočítali až sem a dúfam, že vám tento článok aspoň trochu v niečom pomohol. Majte sa krásne, vaša Petush. 
1

April 10, 2019

KOJENIE? PRÍKRMY?


Ahojte! Ak je nejaká otázka, ktorá sa z vašej strany stále opakuje, tak je to tá, či ešte kojím a či už Sárka lepšie papá. Naposledy som na túto tému písala článok ešte v novembri minulého roku (kedy začneme s príkrmami), kde som písala aj o tom, či bude Sárka dostávať mäso, alebo nie a potom z inej perspektívy v decembri, kedy som bola zúfalá z toho, že príkrmy odmietala a zle spávala. Aj preto som písala o tom, prečo chcem skončiť s kojením

No ako je to teraz? Stále kojím. A zároveň som nevzdala ani príkrmy. Poďme však pekne po poriadku. Už keď som bola tehotná, mala som svoju predstavu o tom, dokedy budem kojiť. Myslela som si, že do 6. mesiaca bude Sára len dojčená, potom zavedieme príkrmy a do mesiaca, či dvoch, bude na príkrmoch a umelom mlieku. Bola som ochotná obetovať jej 100% seba a svojho času prvého pol roka a keďže potom nastupoval na rodičovskú aj Viktor, počítala som s tým, že s ňou budeme 50:50. A na to bolo treba, aby nelipla až tak na materskom mlieku. 

Okrem toho sme sa v tej dobe presťahovali a Sárin spánok bol najhorší, odkedy sa narodila .. hore bola niekedy aj 12x za noc a my sme mali dosť a mysleli sme si, že keby si zvykla na umelé mlieko, alebo by sa pred spaním najedla kaše, tak by lepšie spala. 

No, len čo čert nechcel - zo začiatku jej veľmi nechutilo a čo sa týka umelého mlieka, pred ním doslova utekala. A tak, aj keď som z toho bola istý čas na nervy, som kojila ďalej a mimo domu som bez malej nebola viac, ako 3-4 hodiny. Nevzdávala som to a prikrmovali sme, aj keď niekedy zjedla len jednu, dve lyžičky. Skúšali sme, čo jej chutí a čo nie. Zisťovali sme, akú musí mať náladu, aby bola ochotná sedieť v stoličke a jesť. A časom sa to konečne upravilo. 

Najprv sa nám podarilo zaradiť jej do jedálnička pravidelné raňajky, resp. skôr takú raňajko-desiatu vo forme ovocnej kapsičky od Sunaru. Nie vždy ju zjedla celú, niekedy jej stačila polovica, ale nestávalo sa, že by ju úplne odmietala. Na obed sme skúšali vždy zeleninu, niekedy zjedla pár lyžičiek, niekedy sme do nej nedostali ani jednu. Na večeru som jej spočiatku skúšala dávať kašu, ale aj tá mala úspech skôr tak striedavo-oblačne a tak som jej začala aj večer dávať to, čo mala na obed. A zistila som, že to u nej nie je vždy o tom, či jej chutí, alebo nechutí, ale o tom, či sa jej chce sedieť na stoličke, alebo nie. A nemôže byť ani príliš unavená, ani príliš hravá. Veľký úspech mali cestoviny, chlieb a rôzne iné pečivo, pretože nemusela len otvárať ústa, ale mohla sa s tým jedlom aj zabávať. A postupne sme sa dostali na akú-takú pravideľnosť. Teraz, koncom 9. mesiaca. A kojím stále menej. Niekedy len ráno, poobede a potom večer keď uspávam a v noci a pomaly chceme prejsť na ráno a večer na uspávanie. A v noci. 

To je vlastne upravený plán na ukončenie kojenia - najprv prestať kojiť cez deň, neskôr tak prestať uspávať a nakoniec obmedziť aj nočné kojenie, keď bude mať okolo roka. Tak som zvedavá, ako to pôjde. A veľmi dúfam, že sa jej tým už konečne okolo roku opäť upraví spánkový režim a nebude vstávať každé dve, tri hodiny. Pretože keďže sme boli zvyknutí na to, že prespala celú noc, tento režim od 6. mesiaca je pre nás masaker. 

Myslím, že sa mi opäť raz osvedčilo, že treba počúvať svoju intuíciu a pritom načúvať tomu, čo chce dieťa. Keď som bola zúfalá z toho, že menej spávala a nechutilo jej, svoju intuíciu som vôbec nepočúvala a tak to aj vyzeralo. Bola som vystresovaná ja a z toho aj Sárka, aj Viktor. Som preto rada, že som si vstúpila do svedomia, získala som si trochu odstup a bez zbytočného nátlaku na uponáhľané ukončenie kojenia sa mi (teda Sárke) vlastne darí prechádzať na klasickú stravu. Aj keď bez toho umelého mlieka, od ktorého som si zo začiatku sľubovala, že jej pomôže prespať celú noc a tráviť viac času s Viktorom. 

Inak, keď už sme pri tom umelom mlieku .. vedeli ste, že Sunar vám dáva momentálne možnosť vyskúšať si ich umelé mlieko? Zapojiť sa môže ktokoľvek s dieťaťom vo veku 6 až 24 mesiacov a tým, že budete testovať, súťažíte zároveň o 50 rôznych cien!

Je celkom škoda, že takáto možnosť nebola, keď sme skúšali zavádzať mlieko my, pretože by sme sa vyhli skrinke plnej neotvorených umelých mliek a ušetrili by sme možno pár eur, haha. Viac info sa dozviete priamo na testujsunar.sk a môžete sa registrovať od 8.4. do 30.4.

2

March 28, 2019

AKO SOM SA VYROVNALA SO SEXUÁLNYM ZNEUŽITÍM


K natočeniu tohto videa som sa odhodlávala asi dva, tri roky. Odvtedy, odkedy som to dala von pred mojím psychológom a pár ľuďmi. Veľa som sa o túto tému zaujímala a zistila som, že niesom ani zďaleka jediná, kto si niečo takéto prežil. Napriek tomu sa o tom podľa mňa rozpráva veľmi málo a aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla ísť s mojím príbehom von. 

Jeden z aspektov, ktorý ma "dokopal" k tomu natočiť toto video bol rozhovor s mojím (teraz už) manželom a jeho reakcia na môj zážitok. Myslím, že jeho reakcia sa bude zhodovať s reakciou mnohých z vás, najmä s reakciou mužov, ktorí sa v takejto situácii nikdy neocitli. Zároveň je práve to, ako zareagoval jedným z dôvodov, prečo som pred vydaním tohto videa nervózna. Nerada som nepochopená a neznášam, keď sú problémy a pocity druhých ľudí zľahčované inými, ktorí sa nevedia vcítiť do ich kože. 

Dnes sme sa o tom rozprávali znovu, pretože som ho poprosila, aby si toto video pozrel ešte predtým, ako ho zverejním. Chcela som predebatovať jednu konkrétnu časť, pretože som si nebola istá, či je vhodné ju vo videu nechať. Moje video nedopočúval ani do polovice a zaspal pri ňom a tak mu unikla celá druhá časť a aj to, čo som vlastne chcela predebatovať. V skratke - pohádali sme sa, pretože jeho reakcia bola opäť identická s tou, ktorú si pamätám z prvého razu, kedy sme sa o tom bavili. To si on ani nepamätá, čo iba svedčí o tom, akú dôležitosť tomu prikladá. A ja si vyprosím, aby niekto zľahčoval to, čo sa mi stalo. 

Bohužiaľ, je mi jasné, že mnohí z ľudí, ktorí si moje video pozrú, spravia presne to a budú to vidieť rovnakým pohľadom ako Viktor. Myslím si, že presne takýto postoj je jedným z dôvodov, prečo o takýchto veciach veľa žien rozprávať nechce. Pretože nie je nič horšie, ako keď sa odhodláte rozprávať o nejakej traume, dáte to zo seba konečne von a niekto vám povie, že vlastne na tú traumu nemáte ani právo, lebo si za ňu môžete sami. V skrátenej verzii. Aspoň to som si z toho vzala ja. Nemyslím si, že to je to, čo mi tým chcel povedať, ale bohužiaľ, presne tak to vyznelo. 

Okrem iného sa ma pýtal, prečo to točím na video, keď som o tom nepovedala svojim najbližším. Možno sa budete pýtať to isté. Vedia o tom moji najbližší kamaráti a vie o tom môj manžel. Vie o tom moja sesternica. Moji rodičia o tom nevedia, pretože vôbec neviem, ako by som im to mala povedať. Dozvedia sa o tom z tohto videa. A tak je to pre mňa ľahšie. Možno to nie je ideálne, ale asi by som si s nimi nedokázala sadnúť a povedať im to. Možno sa bojím ich reakcie a možno sa bojím, že im to ublíži. Neviem. Rozprávam sa s nimi o mnohých veciach a aj o témach, ktoré so svojimi rodičmi veľa ľudí nepreberá, ale toto je proste niečo iné a doteraz som sa o tom s nimi nedokázala baviť. Oveľa jednoduchšie pre mňa je sadnúť si pred kameru a rozprávať o tom, keď som sama so sebou. Nerozmýšľam pri tom o tom, že moje video uvidí niekoľko tisíc ľudí. Keby som na to myslela, asi by som nikdy žiadne nevydala a už vôbec nie o témach, o ktorých občas hovorím. Zároveň však vďaka mojim predošlým videám a článkom viem, že vedia mnohým ľuďom pomôcť. 

A práve to je hlavný dôvod, prečo som našla odvahu porozprávať takto verejne o tom, čo sa stalo. Sama viem, ako mi dokázalo pomôcť pochopiť niektoré veci, keď som si prečítala/pozrela príbeh niekoho iného. 

Ako príklad vám chcem posunúť tieto videá: 


A preto dúfam, že aj môj príbeh pomôže aspoň jednej, alebo jednému z vás. Rozprávať o sexuálnom zneužití, alebo znásilnení je veľmi nepríjemné, ale práve preto je to nutné. Čím viac o tom budeme hovoriť, tým menej "normálne" bude správanie, ktoré mnohí považujú za okay a ktoré spôsobuje, že jedna zo 4 žien sa v živote stretne so sexuálnym obťažovaním. A bohužiaľ namiesto toho, aby sme riešili, že akékoľvek nie znamená nie, alebo že mlčanie neznamená áno, riešime to, že ak nie nestačí, treba sa brániť inak, lebo inak to znamená, že "sme to vlastne chceli". A to je podľa mňa choré. Odmietam kultúru, v ktorej je obeti vyčítané, že sa mala brániť viac, inak je to čiastočne vlastne jej chyba. Myslím si, že to si my, ktorým sa to stalo, vyčítame dosť aj sami. 

To by bolo všetko, čo som k môjmu videu chcela dodať. Prosím vás, aby ste si ho pozrela celé. V prvej časti hovorím o tom, čo sa stalo, no druhú časť považujem za omnoho dôležitejšiu. Pojednáva totiž o mojej traume a o tom, ako som sa z nej dostala. 


10

March 10, 2019

PREČO ODPOVEDÁM NA HEJTY


Už veľakrát som sama so sebou riešila, ako reagovať na kritiku, alebo hejty. Samozrejme, v online priestore. To, ako na ňu reagujem "in real life", mám poriešené už dávno. Hovorím kritiku, alebo hejty, ale pre účel tohto postu to bude jedno a to isté. A áno, viem že je rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a tým zvyškom "negatívnych" reakcií, ale môžete mi veriť, keď vám poviem, že konštruktívnej kritiky je ako šafránu a toho zvyšku .. ako húb po daždi, či ako sa to povie. 

Neraz som teda nad nejakou "správnou reakciou" rozmýšľala a neraz som si čítala názory druhých na to, ako je asi správne reagovať. Takisto som sa na instagrame pred nedávnom pýtala aj vás, že čo považujete za primeranú reakciu. Konkrétne som vám dala vybrať medzi: ignorovať, odpísať, alebo vymazať. Samozrejme, prišli mi aj premúdrelé reakcie typu, že si z toho mám niečo zobrať, no myslím si, že keby ste videli, čo niektorí ľudia dokážu napísať, tak by ste mi skôr radili nič si z toho radšej nebrať. 

K mazaniu som sa zatiaľ nedostala, aj keď musím priznať, že k tomu niekedy inklinujem. Hovorím si .. je to môj instagram, môj youtube kanál .. prečo by som si tam mala nechať rozosievať negativitu? Prečo by som mala tolerovať komentáre, v ktorých sa na mne niekto odbavuje a nehľadá za tým nič iné len to, ako ma vytočiť? Napriek tomu nemám zaužívané, že by som hejtové komenty mazala a stalo sa naozaj len párkrát, že som si na základe online sporu niekoho zablokovala. 

Istý čas som bola presvedčená o tom, že najlepšie je to celé ignorovať. No mne to väčšinou nedá. Áno, jasné .. sú komenty, ktoré mi prídu tak zbytočné, že ich odignorujem (napríklad konštatovanie ako "máš v izbe bordel" pri videu o líčení), ale potom sú také, pri ktorých si nedokážem pomôcť, mám potrebu odpovedať .. a často mám takisto potrebu zdieľať ich s vami. Viem, že nie každý to chápe a sú aj ľudia, ktorí to považujú za zbytočné, alebo dokonca trápne. Sú to však väčšinou práve tí, ktorí s nejakou "online popularitou" a teda ani "online hejtom" nemajú žiadnu skúsenosť a na sociálnych sieťach vystupujú ako tichí pozorovatelia, ktorí príležistostne pridajú fotku z výletu, alebo nejakej oslavy s kamarátmi a vyslúžia si za to 50 lajkov od svojich známych. A to je samozrejme v poriadku, no práve preto by nemali súdiť reakcie nás, ktorí zdieľame istú časť nášho života online s verejnosťou, na niečo, čo si oni sami nikdy nezažili. 

Ako to riešim ja je, že väčšinou odpíšem. Vždy slušne. A niekedy mi to nedá a musím sa o niektoré komentáre, alebo správy, podeliť aj s mojím publikom. A nie, nezdieľam všetko negatívne čo mi chodí, ak vás to zaujíma. No niekedy mi to proste nedá. Viete, prečo to robím? Niekedy preto, že sa s vami chcem podeliť o niečo, čo ma pobaví. Pretože aj keď vedia byť tie komenty urážlivé, často sú aj smiešne. Inokedy mi ide o to, že sa nad názorom daného človeka zamyslím a rozmýšľam, či to tak vníma väčšina, alebo nie. Napríklad keď mi niekto napísal, že trasiem kamerou tak, že dostal morskú chorobu. Posumiala som sa, ale zamyslela som sa nad tým a zdieľala som to na instagrame s otázkou, či ste to tak vnímali aj vy, alebo nie. Pretože ja som ten pocit pri strihaní, ani pozeraní nemala a potrebovala som proste aj tretí názor, názor väčšiny. Tretí dôvod je ten, že sa snažím ukazovať realitu. A tak, ako rada zdieľam krásne a pozitívne veci, ktoré mi ľudia píšu, chcem ukázať aj to zlé. 

Štvrtý dôvod - chcem vyrovnať váhy. Nie, nepotrebujem aby ma ľudia ľutovali, to naozaj nie. Čo si však asi mnohí neuvedomujú je to, že ak vám niekto povie niečo pekné, poteší vás to, ale často si to nezapamätáte, alebo to s vami až tak nezarezonuje. Ľudia mi v živote povedali naozaj nespočetne veľa krásnych vecí, no reálne som si zapamätala len dve takéto situácie. Ako mi jeden rodinný známy povedal, že mám krásne oči, hlboké ako studničky (rozprával o tom strašne dlho a vyzeral, že je mojimi očami naozaj fascinovaný, haha) a to, ako mi jeden kamarát povedal, že mám strašne pekné prsia. V tej dobe som mala fakt nanič sebavedomie a takýto kompliment ma fakt potešil .. až tak, že si presne pamätám kde sme boli, pri čom to povedal, ako som sa cítila a tak ďalej. Je to trochu smiešne, ale chcela som to trošku odľahčiť. 

Toho negatívneho si bohužiaľ pamätám oveľa viac. Že mi v detstve jeden príbuzný povedal, že som rozmaznaný fracek. Že sa mi smiali za to, že mám tmavú pleť. Pamätám si, ako ma spolužiačky ohovárali v škole v prírode a vymýšľali si klamstvá. Ako o mne niekto povedal, že som afektovaná .. a kopec ďalších vecí. Maličkosti, aj "väčšie veci". Áno, zapamätala som si aj veľa z tých online kritík, no voči tým som už tak trochu obrnená. To však neznamená, že sa ma nedotknú. Niekedy viac, niekedy menej .. a keď ich s vami zdieľam a vy mi na ne potom reagujete a dokážeme sa na nich spoločne zasmiať, robí mi to radosť. A tú "ranku" z toho hejtu to dokáže zahojiť. Zlepší mi to náladu a ide sa ďalej .. 

Nepáči sa mi, ako sa internetom šíri názor, že reagovať na hejty by sa nemalo. Veľa ľudí si to myslí a jeden môj známy mi raz dokonca napísal, že sa na mne on a jeho kamaráti smejú, keď to riešim napríklad na stories. Opäť .. ľudia, ktorí sa s niečím takým nikdy nestretli a preto nemajú ani predstavu, aký je to pocit a ako by reagovali. 

Včera som narazila na jednu britskú slečnu, ktorá sa k tejto téme vyjadrovala a hovorila mi úplne zo srdca. A tak by som vám chcela prezdieľať mojimi slovami to, čo hovorila ona a s čím sa ja stotožňujem. Tu musím spomenúť aj Sajfu, ktorý nedávno na svojich instagram stories taktiež zdieľal primitívne komentáre spod jeho youtube videí aj so svojimi odpoveďami, alebo Patru Bene, ktorá tiež nemá problém priznať, že jej negatívne komenty nie sú príjemné a využíva svoju platformu na to, aby zväčša mladším ľuďom ukázala, že správať sa drzo online, ani v skutočnom živote, nie je v poriadku. Aj vďaka týmto ľuďom mám pocit, že keď to robím ja, tak je to trošku viac okay. 

Pretože viete čo? Podľa mňa ten názor že "oh, povznes sa nad tým", "nereaguj na to" a podobne akurát tak vo väčšine prípadov spôsobí, že si tí ľudia, ktorí majú za potreby takéto správy a komentáre písať budú myslieť, že je to v poriadku. Reality check: Nie je to okay! Nepáči sa mi, keď je v konečnom dôsledku za debila ten, o kom daný komentár je a jendoducho ho zdieľa na svojich sociálnych sieťach a nie ten, kto ten komentár napísal. Lebo čo .. sloboda slova znamená, že môžete o ľuďoch písať hnusné veci, ale zároveň majú tí ľudia, ktorých sa to týka, chrániť nejakú vašu pomyselnú anonymitu? Presne ako povedala už vyššie spomínaná slečna: "If you are a dick online, you should be prepared for any wave of shit that hits you." Pretože rozsievať negativitu kdekoľvek, aj online, jednoducho nie je v poriadku! Urážať ľudí, ich prácu, ich rodiny, ich výzor .. nie je okay! Všade, aj v online priestore, jednoducho musí existovať nejaký etický kódex slušného správania. A viete čo? Ak už sa rozhodnete napísať niečo hnusné a ukážlivé, nech sa páči, nech o vás pekne vedia aj ostatní, čo ste zač! A to hovorím aj napriek tomu, že v 99% prípadoch vycenzúrujem aj meno aj fotku toho, kto mi niečo také napíše, ak sa teda bavíme o správach .. a nie som si istá, či to budem robiť aj naďalej, či si to tí ľudia vôbec zaslúžia, lebo ich tak vlastne chránim. Zatiaľ čo mňa pred nimi  a ich blbými rečami a nadávkami nechráni nič. 

Veľa ľudí si asi neuvedomuje, ako táto internetová negativita dokáže ovplyvniť celkovú náladu v spoločnosti, aké dopady to má na psychické zdravie, napríklad u mladších ročníkov. To, proti čomu som už napríklad ja obrnená a viem to brať s humorom, by možno dokázalo niekomu inému naozaj ublížiť. A vôbec tomu nepomáha táto "zhoda" v tom, že negativitu treba ignorovať a nejaká reakcia z našej strany nie je okay, alebo vhodná. 

Ak mi niekto ubližuje, môžem na to reagovať akokoľvek ja uznám za vhodné - či už to bude ignorácia, bloknutie toho človeka, odpoveď, alebo zverejnenie komentára. A mimochodom, toto platí nie len online, ale aj v skutočnom svete. Ak niekto spraví niečo, čím mi robí zle a vie o tom a ja na to zareagujem, je to úplne v poriadku. Je podľa mňa veľmi nefér, ak niekto naznačuje, že odpovedať na hejty a ubližovanie nie je okay a že by sme ich mali len tak v tichosti znášať, alebo sa cez ne povzniesť a ak to náhodou nespravíme, tak nás obviňovať z toho, že sme nereagovali primerane. 

Tieto posledné úseky som písala tak trochu aj pre seba. Aby som sa mala k čomu vrátiť, keď zasa raz budem pochybovať o tom, ako reagovať. Každému vyhovuje iná forma reakcie na niečo, čo mu ublížilo, no všetky (no dobre, možno nie všetky, taká "pomsta" už je asi cez čiaru) sú okay. Sama som si naozaj veľakrát zažila situáciu, v ktorej mi bolo robené napriek a nakoniec som ešte ja bola za tú najhoršiu, lebo som si dovolila povedať nahlas, že sa mi to nepáči. Je to smutné, ale je to tak. 

Som však rada, že čím som staršia, tým menej si nechám skákať po hlave - ako v reálnom, tak aj v tom online živote (pre mňa je to viac-menej jedno a to isté, keďže nie som len nejaký anonym, ale prezentujem aj tu na internete to, čo žijem v reále) a viem si povedať svoje. Viem povedať "už dosť" a som v pohode s tým, že ma za to ľudia odsúdia, prestanú sa so mnou baviť a demonštratívne ma unfollownú na sociálnych sieťach (čo je podľa mňa strašne smiešne). 

Dúfam, že tento post vám niečo dal. Z mojej strany to je niečo, ohľadom čoho som sa chcela vypísať už dávno, no potrebovala som taký "final impulse" a ten prišiel práve včera vďaka Sajfovi a tej britskej instagramerke. Ak patríte na stranu "anonymných hejterov", prajem vám, aby ste sa nad sebou zamysleli a pred tým, ako vaše komenty alebo správy odošlete sa prosím zamyslite nad tým, či je to, čo chcete povedať naozaj relevantná kritika, alebo len hlúpa urážka. A ak patríte tam, kam aj ja - teda k ľuďom, ktorí sú často terčom týchto hejtov, skúste si to až tak nepripúšťať, ale zároveň sa nebojte nastaviť tým ľudom zrkadlo, nebojte sa im odpovedať a ak to inak nejde - proste ich zablokujte a budete mať pokoj. Samozrejme, vždy slušne a s nadhľadom, nebudeme sa predsa znižovať na ich úroveň. 
7

March 1, 2019

PRVÁ LYŽOVAČKA S BÁBÄTKOM


Ahojte! Chcela by som napísať článok o našej prvej lyžovačke odkedy máme Sárku, ale akosi neviem, ako začať. Asi som už trochu zabudla, ako sa píšu také tie vecné články o normálnych veciach, odkedy sa viac venujem takým tým .. ako ich nazvať? Článkom o emóciách a pocitoch. No nič, snáď sa z toho nejak vysomárim, možno aj s vašou pomocou, ak sa ma budete pýtať na instagrame otázky ohľadom tohto výletu. Aspoň budem vedieť, čo konkrétne vás zaujíma najviac. 

Skúsim to teda od začiatku. Keď sa nás naši ešte začiatkom novembra spýtali, či chceme ísť na lyžovačku, odpoveď bola jednoznačné ÁNO. Lyžovať sme totiž boli naposledy našu prvú spoločnú zimu, tj 2016/2017. Vtedy som sa pre tento šport opätovna nedchla a tak som si kúpila novú helmu a zaumienila som si, že budeme chodiť každý rok. Ešte si pamätám, ako mi otec do telefónu hovoril, že načo si kupujem helmu posledný deň lytžovačky a ja som ho presviedčala, že určite pôjdeme aj o rok, že ma to zas po párročnej prestávke chytilo. No, ale viete, aká bola zima 2017/2018 - tehotná! O to viac som sa tešila teraz. Pred odchodom som hovorila, že som zvedavá, koľko toho vôbec nalyžujeme, keďže s malými deťmi je to nevyspytateľné. Jeden deň sa cítite super a plní energie a ďalší to zas môže byť presný opak. Viem, že niektorí ľudia sú z cestovania s malými deťmi nervózni, ale nás sa to veľmi netýka. 

Čo sa týka balenia, začali sme v piatok podvečer a dobaľovali sme v sobotu ráno pred odchodom. Bolo to trochu hektické, ale zvládli sme to. A jediné, čo som zabudla, sú nabíjačky na foťáky. Čo je pre mňa síce celkom "tragédia", keďže som chcela vlogovať, ale zároveň ma to núti lepšie si premyslieť, čo konkrétne navlogujem a užívať si viac času "offline" a nie za objektívom. Aj keď to si možno len nahováram, pretože fotením na mobil tuším dosť obťažujem všetkých rodinných príslušníkov a aj teraz, keď by som sa mohla hrať so Sárkou v "playroome", sedím za počítačom a píšem tento článok. 

Ohľadom cesty ako takej som bola trošku nervózna, pretože Sára za normálnych okolností viac ako dve hodiny vkuse neprespí. Zároveň však v aute spí (skoro) vždy, takže som nevedela, čo čakať. Na cestu som ju vypravila v hrubej teplákovej súprave, aby nebola príliš naobliekaná a zbytočne sa v aute nepotila a zároveň aj z hľadiska bezpečnosti (lepšie je pripútaná, keď naobliekaná nie je). Úplne na začiatku cesty začala v aute mrnčať, pretože sme stáli na mieste a čakali sme, kým Viktor znesie posledné veci. Auto sme mali nabalené úplne do na fullku, neskôr vám napíšem, čo všetko sme brali so sebou. Keď sme sa však pohli, pekne zaspala a spala v podstate aj počas našej krátkej zastávke v Eurovei, odkiaľ sme si zobrali obed. Krátko sa zobudila na hraniciach s Rakúskom, ale keď som jej dala dole čiapku a pohladkala som ju, upokojila sa a spala ďalej. Prvú zastávku sme spravili po cca 2,5 hodinách cesty, čiže kúsok za polovicou a verím, že keby sme nestáli, spala by aj dlhšie. Museli sme sa však prevertať a skočiť na WC, tak sme ju aj rovno prebalili, nakojila som ju a išlo sa ďalej. Tu musím podotknúť, že nám veľmi pomohla žemla, ktorú sme jej kúpili ešte v Eurovei. Spokojne si ju držala v ruke a žužlala a nakoniec tak aj zaspala. Keby sme ju nemali, možno by si zas dosť poplakala, keďže ak je niečo, čo neznáša, tak je to opätovné usadenie do autosedačky, keď ju z nej už raz vytiahneme. 

Cesta nám teda trvala necelých 5 hodín aj s prestávkou a v jej cieli nás čakalo lyžiarske stredisko Zauchensee a family hotel Zauchenseehof. Ako povedal Viktor, na Slovensku si pod family friendly hotelom predstavuje to, že majú k dispozícii detské stoličky a postieľky. Toto je však celkom iná káva. 

Tak napríklad na izbe nás čakala: Postieľka, perinka a vankúšik, detský uterák, župan a na papieri vytlačený príbeh pre deti na dobrú noc. Každý deň nám upratovačky nosia nový. Vanička, prebaľovacia podložka. Pri večeri sme dostali na výber medzi bouncerom, detskou stoličkou a vyvýšeným podsedákom. Automatikou bol aj podbradník a detské stolovanie. Deti majú na výber detské menu, ale takisto aj švédske stoly so zeleninou, cestovinami a mäsom. Pre bábätká sú celý deň k dispozícii detské výživy (zeleninové, mäsové aj ovocné), kašičky a poháriky so slamkou. Na recepcii vám radi požičajú sánky aj s fusakom, alebo kočík, kanvicu, nahrievanie na fľašky a sú tu tuším aj dve kuchynky na prípravu príkrmov. No a čo sa týka zábavy pre deti, tak tej je tu kopec. Je tu prosím pekne detský herný svet CEZ ŠTYRI POSCHODIA. Na každom poschodí je iný typ herne, niektoré sú skôr pre väčšie deti (stolný futbal a tenis), alebo v podstate pre nás a iné zas pre menšie. A na svoje si tu prídu aj tí najmenší, ako naša Sárka. Dve herne sú prepojené lezeckou stenou pre deti, ale aj dospelých a ďalšie dve zas šmykľavkou cez dve poschodia, ktorá končí v guličkách. Sú tu opatrovateľky, ktoré sa vám o ratolesti radi postarajú, ak je to nutné. A ešte posledná vec - postieľka, ktorú tu majú, je na kolieskach, čo je podľa mňa skvelé pre niekoho, ako sme my, kto je zvyknutý mať ju prisunutú k rodičovskej posteli. V noci si ju tam vždy prisunieme a cez deň ju vieme dať zas do prázdnejšej časti izby, aby nezavadzala. Oh a skoro som zabudla na detský vodný svet! Ten má minibazénik pre úplné babies, potom vyšší bazénik aj so šmykľavkou (samozrejme, že som sa na nej šmýkala ja) a sauny vhodné pre deti, aj bábätká. Som presvedčená o tom, že sú tu aj ďalšie vychytávky pre deti, o ktorých ani nevieme, pretože sa nás ešte s takýmto malým baby netýkajú. 

Priznám sa, že ja nie som veľmi na tieto "detské hotely" a kým sme nemali Sárku, vyhýbala som sa im obrovským oblúkom, ale takto s ňou je naozaj najlepšie ísť do niečoho takéhoto, ako do nejakého luxusu, ktorý však nie je vôbec vybavený pre deti. Skvelé bolo, že pri štyroch poschodiach detského sveta sa tí ľudia aj stratia a "plnka" nebola ani v jednom, ani raz.

Veľmi sa mi na celej lyžovačke páčilo, že sme si dosť rýchlo spravili režim a ten sme bez problémov dodržiavali. Vyhovovalo to tak ako nám, tak aj Sárke, aj keď prvý večer to vyzeralo tak, že bude mať problém so zaspávaním. Bodaj by nie, keď v podstate prespala celú cestu .. väčšinou cez deň naspí tak polovičku z toho. Vstávali sme ráno medzi 7-8:30, okolo 9 sme sa vybrali vždy na raňajky, po nich si pospala, potom sme išli buď na wellness, alebo sme sa chvíľu hrali na izbe, okolo obeda sme sa vypravili von, kde zas zaspala, odozvdali sme ju našim, išli sme si zalyžovať, poobede sme si ju po lyžovaní zas zobrali, niektoré dni pospala tak 10-20 minút ešte okolo piatej večer, o šiestej sme chodili na večeru a o deviatej už spala. Bohužiaľ, takýto režim sa nám doma nastoliť nedarí, keďže každý deň robíme niečo iné.

Wellness bol síce fajn, ale boli sme na ňom väčšinou len vtedy, keď sme nešli poobede lyžovať. Moji rodičia boli "až" raz a to s nami a malou .. Čiže nabudúce určite nebudeme hľadať hotel na lyžovačku podľa toho, či je v ňom wellness, alebo nie.

Zároveň musím povedať, že si neviem predstaviť, že by sme nešli s mojimi rodičmi. Čo by bolo možno ešte praktickejšie by bolo, keby s nami išli Viktorovi rodičia, ktorí nelyžujú a tak by bola tá časová organizácia pre všetkých jednoduchšia, ale aj takto sa to celkom dobre dalo. Ak by sme šli sami a mali by sme sa striedať len ja s Viktorom v lyžovaní a pri malej, tak by nás asi porazilo .. a asi by sme si to ani veľmi neužili. Ja teda nie veľmi rada lyžujem sama.

Na druhej strane treba povedať, že by sme to mali oveľa "ťažšie", keby sme šli na nejakú obyčajnú chatu, kde by neboli tie zábavky pre deti, pretože Sáru veci dlho nebavia. A brať so sebou nejak veľa hračiek tiež nie vždy prichádza do úvahy. Takže ak sa takto niekam chystáte, určite odporúčam, aby ste si vyberali family friendly hotel. Myslím, že na Slovensku takéto podmienky spĺňa napríklad Hotel Sitno.

Na záver vám ešte poviem, čo som jej nabalila. Snažila som sa nebrať veľa zbytočných vecí, byť však pripravená na všetky možné situácie.

Oblečenie na von: Ako "outerwear" sme Sáre zobrali jednu nepremokavú kombinézu a jednu takú plyšovú - macka, ako to voláme. Počasie bolo naozaj rôzne, jeden deň mínus 6 a mokrý sneh a druhý deň 5 nad nulou a slniečko. Preto som chcela mať alternatívy, ťahať s nami viac ako po jednom z každého druhu overalu mi prišlo zbytočne. Brala som aj zimnú bundu, tú sme však nevyužili ani raz. Na "medveďovi" je fajn, že má aj zabudované rukavice, takže sme jej ich mohli kedykoľvek natiahnuť cez rúčky. K druhej kombinéze síce rukavice (odopínateľné) máme, no tie som zabudla v Bratislave a tak musela mať keď tak ruky vo fusaku. Samozrejme, brali sme aj 3 čapičky (tenkú, hrubú a zaväzovaciu pod bradou).

Oblečenie na hotel: Keďže som nevedela, koľko stupňov bude na hoteli, brala som všetko možné. Bodyčka s dlhým, aj krátkym rukávom, vždy po 3-4 kusy. Zobrala som ako pančušky, tak aj tepláky a asi dvoje "pyžamové gate", teda tepláky s uzatvorenou špičkou, keďže Sára stráca ponožky kade chodí. Nakoniec sme využili len tie s krátkym rukávom, keďže vnútri v hoteli bolo naozaj (pre nás) strašné teplo. Doma máme okolo 22 stupňov a to je viac než dosť, takže čokoľvek nad znamená, že sa potíme. Okrem toho sme brali asi tri svetríky, ale v podstate toľko len preto, že má tendenciu si všetko zabryndať.

Spanie: Pri spaní som si nebola asi najviac istá a tak som brala dve tenké a dve hrubé alternatívy. Nakoniec spávala v tenkých dupačkách, ale aj v tých jej bolo niekedy teplo a keby som mala so sebou viac bodies s krátkym rukávom, asi by spávala v nich. Sára je totiž zvyknutá spávať pri 18-20 stupňoch už od narodenia, kedy sme spávali vo vyklimatizovanej miestnosti.

Čo sa týka spania, brali sme so sebou aj hniezdo (XXL) a perinku z domu. Pre istotu. Hlavne na hniezde som trvala, keďže je naň zvyknutá a vďaka nemu spáva zas lepšie, ako spávala pred časom.

Zobrali sme aj kočík, čo spätne hodnotím ako zbytočnosť. Vedeli sme, že si budeme môcť požičať sánky, takže na von nebol treba, ale Viktor ho chcel vziať pre istotu, že keby v ňom zaspala počas večere, alebo také niečo .. čo teda v konečnom dôsledku nehrozilo, haha. Kočík ostal celý čas nedotknutý na izbe.

Na plávanie sme zobrali plienky do vody & plavky. Samozrejme, brali sme aj prebaľovacie podložky, plienky, krémiky, vlhčené utierky a proste klasiku, ktorú so sebou musíme ťahať všade.

Nakúpili sme aj hotové príkrmy, ktoré nám nakoniec nebolo veľmi treba, pretože Sára vyjedala najmä od nás - parenú zeleninu, pečivo, ovocie. Okrem toho hotel ponúkal aj Hipp ovocné kašičky, takže sme jej sem-tam nejakú zobrali a skúsili ju z nej nakŕmiť, no ona je tuším skôr na tuhšiu stravu, ako kašovitú.

Brali sme so sebou samozrejme aj hračky - jednu takú tú hulákaciu, spievaciu a ostatné nejaké hrkálky a veci, ktoré by ju mohli zabaviť aj pri stole, v sánkach a tak.

Nezabudli sme ani na vitamíny, pre istotu som brala aj Sinupret, Libenar do nosa, paralen čípky na zníženie teploty a teplomer.

Hmm, no myslím, že som zhrnula všetko. Aspoň dúfam. To bude teda z mojej strany všetko. Snáď sa vám páči aj takýto typ článkov. Ja samozrejme radšej píšem tie "emotívne", no z času na čas je fajn to osviežiť niečím užitočným a informatívnym pre vás.

A ak ste náhodou nevideli vlog z lyžovačky, keď tak si ho pozrite, tam tiež uvidíte, ako to vlastne na hoteli vyzeralo a čo sme mali so sebou, resp. čo Sárka nosila, ako sme ju zabávali a tak ..


A na záver pripájam aj pár fotiek: 
















PS: A kým sa niekto stihne zvedavo vypytovať na to, čo má Sára na ruke - je to hemangióm. 

1

February 14, 2019

BLOGERSKÉ SPOLUPRÁCE - OPAČNÁ STRANA MINCE


Foto: Alex Kiňová

Ahojte. Pred pár mesiacmi som zverejnila jeden z najnavštevovanejších článkov u mňa na blogu - ako (ne)spolupracovať s blogermi. Tento post by mal viac-menej slúžiť ako taký návod pre firmy, ktoré by radi nadviazali spoluprácu s niekým z nás. Vymenovala som v ňom najčastejšie chyby, ktoré firmy pri spoluprácach s influencermi a blogermi robia a poradila, ako to robiť správne. K napísaniu ma inšpirovali osobné skúsenosti, ktoré som po rokoch v online priestore nazbierala. 

Dnes som sa rozhodla na tému spoluprác pozrieť z toho druhého pohľadu, k čomu ma zas inšpirovala taká menšia "kauza" z instagramu, týkajúca sa pár blogeriek a značky Yves Rocher. Keďže s touto značkou spolupracujem aj ja a taktiež, ako v prípade väčšiny "dotknutých" dievčat, ide o bartrovú (neplatenú) spoluprácu, chcem sa k téme vyjadriť aj z môjho pohľadu, ktorý je iný, ako ten ich. Nepovedala by som, že som na strane firmy, skôr by som to nazvala, že sa na to snažím pozerať objektívne a triezvo.

"Kauza" microinfluencers vs. Yves Rocher

Najprv vám objasním, o čo presne ide. Všetko sa začalo v stories u jednej beauty blogerky, ktorej názor zdieľali viaceré slečny. Tak som sa teda pozrela, o čo ide. Z toho, ako som to pochopila, išlo o ten typ spolupráce, ktorý mám so značkou Yves Rocher aj ja už niečo vyše roka. 

Oslovili ma s otázkou, či by som mala záujem otestovať ich nový produkt, konkrétne to bol koncentrovaný sprchový gél. Spracovanie "recenzie", ako aj to, či ju budem zdieľať na mojich sociálnych sieťach, bolo od začiatku na mne. Rozhodla som sa príspevok publikovať na svojom instagrame, za čo som od značky dostala poďakovanie a návrh na pokračovanie spolupráce. 

Odvtedy som od tejto značky dostala viacero balíčkov (Vianočný, Valentínsky, rôzne novinky), rozhodne však nie všetky, ktoré rozposielali, ale nikdy som to nejak neriešila. Jasné, možno som sa spýtala nejakej inej kamarátky blogerky, či balíček dostala, ale to je tak všetko. Brala som to tak, že barter je barter a teda je na firme, čo a kedy mi pošle a takisto na druhej strane ostáva na mne, či sa o môj názor s vami podelím, alebo nie a akou formou to spravím. 

A v čom teda niektoré blogerky videli problém?

V tom, že napriek dlhodobej spolupráci s touto firmou a pravidelnému dostávaniu balíkov zrazu balíky prestali dostávať. Keď sa kvôli tomu firme ozvali, nedostali najprv žiadnu odpoveď, potom im bolo oznámené, že firma momentálne rozšírila "pool" influencerov, s ktorými spolupracuje, ale produktov "na rozdávanie" majú stále rovnako a preto už neposielajú balíčky každému, s kým kedy spolupracovali. Toto bol "the main point" toho, čo bol teda problém v očiach blogeriek. Spomínalo sa však aj to, že teda nie je korektné, keď firma neoznámi ukončenie spolupráce a ako príklad bolo uvedené: "Prídete jedno ráno do práce, ktorú robíte zadarmo a vy si zrazu nájdete vymenený zámok." A teda ešte bolo prízvukované to, že spracovanie jedného článku trvá aj tri hodiny a z produktu sa človek nenaje. 

Toto je v skratke to, čo bolo zdieľané, s čím kopec dievčat súhlasilo, no ja naopak nie. Ešte raz zdôrazňujem, že neviem, akú presne dohodu mali konkrétne blogerky so značkou, takže môj názor na danú problematiku môžem odvíjať jedine od toho, akú dohodu som mala ja a pár ďalších blogeriek, s ktorými som sa o tom rozprávala. 

Skúsme sa na to pozrieť zo strany firmy, ktorá takto spolupracuje s blogermi. Teraz nehovorím o Yves Rocher konkrétne, ale celkovo ako to asi funguje vo väčšine firiem. Má určitý počet produktov na spolupráce, ako aj určitý dodatočný budget, ktorý môže využiť na PR. Dajme tomu, že tento budget rozdelí na dve skupiny - organizovanie eventov pre blogerov a spoluprácu prostredníctvom social media. Balíčkov má dajme tomu 15. Čo sa firme oplatí viac? Poslať balíčky 15 blogerkám, ktoré majú v priemere okolo 2000 sledovateľov a zasiahnuť tak max. 30000  ľudí, alebo zaplatiť 5 influencerom za to, že odpromujú tieto balíčky na svojich sieťach, pričom majú v priemere 15000 sledovateľov? Čiže dokopy vedia zasiahnuť cca 75000 ľudí.  A zvyšných 10 balíčkov poslať blogerkám na bartrovú spoluprácu? Myslím, že je jasné, čo je výhodnejšie a to naozaj zo všetkých aspektov, ako exkluzivita, počet sledovateľov, kvalita a zaručený počet príspevkov, keďže to všetko sa väčšinou pri platených spoluprácach dohaduje. Viac k tomuto píšem nižšie v článku. 

Ja chápem, že primárne nešlo o to, že tie balíky nechodili (aj keď, povedzme si úprimne, mnohým išlo aj o to), ale o to, že firma dievčatá neinformovala o ukončení spolupráce. Lenže toto tiež nechápem. To, že nepríde pár balíčkov predsa neznamená, že firma ukončila spoluprácu. Či? Mne keď neprišli niektoré novinky, nijak som to neriešila. A keď po čase zas nejaký balík prišiel, tak som sa potešila. Veď nemáme podpísanú žiadnu zmluvu o tom, že sú mi povinní posielať všetko - alebo vôbec niečo. Tak, ako ani nemáme podpísanú zmluvu o tom, že ja o tom čo mi pošlú budem robiť výstupy. Okrem toho, ak mám s niekým bartrovú spoluprácu, ktorá sa neviaže na žiadne časové obdobie, nevidím dôvod, prečo by so mnou mala firma o ukončení spolupráce debatovať. 

No, myslím, že teraz som vám to celé objasnila a povedala svoj pohľad nad vec. Tým textom som sa nechcela nikoho dotknúť, ale ak čítate môj blog, tak viete, že rada hovorím o konkrétnych veciach a uvádzam vždy konkrétne príklady, takže ani tu som od toho neupustila. 

Teraz je však čas na trošku všeobecnejšie veci a rady z pohľadu niekoho, kto bloguje už dlhé roky, no len posledný rok to robí "profesionálne" - rozumej, má platené spolupráce a blogerinu vníma ako svoj job (popri materskej). 

VY SI STANOVUJETE PODMIENKY

Jedna vec je to, že väčšinou je to práve firma, kto osloví blogera na spoluprácu a nie naopak. Druhá vec je však to, že podmienky spolupráce si určuje bloger, alebo prípadne obe strany. V článku o tom, čo robia zle firmy som ako prvý bod uviedla, že podceňujú hodnotu nás blogerov a našej práce. Pravdou však takisto je, že svoju prácu podceňujeme veľmi často aj my. Sľubovať nejakej značke bohviekoľko výstupov na sociálnych sieťach a príspevkov na blog za barter je nezmysel či máte followerov 500, alebo 5000! Robila som to tak aj ja, až kým som si neuvedomila, že je to chyba. Osobne by som za barter už nesľubovala nič a už vôbec nie veľkým firmám! Do takejto spolupráce idem len vtedy, keď nemám podmienku o produkte nič písať. Ak budem spokojná a budem sa chcieť o skúsenosť/produkt podeliť so sledovateľmi, tak to spravím. Ale zaväzovať sa určite nebudem. Ja dávam firmám, ktoré so mnou chcú bartrovo spolupracovať, vždy na výber. 

DAJTE FIRME NA VÝBER

Barter - je kompletne na mne, či sa o produkte niekde zmienim, alebo platená spolupráca - konkrétny počet & forma postov. Ak s vami chcú spolupracovať, určite sa na niečom dohodnete. Ak náhodou neviete, akým spôsobom tieto možnosti odprezentovať, rada vám pomôžem. Ja vždy slušne vysvetlím, že vzhľadom na to, že ma blog/instagram čiastočne živí a mám naňho len určité množstvo času, tak si delím príspevky na (napríklad) 50% osobné veci, ktoré nemajú so spoluprácami nič spoločné, 40% platené spolupráce, 10% bartrové spolupráce. A preto sa pri bartrových sama rozhodujem, či sa o produkte zmienim a ako. Samozrejme, toto je len jeden z príkladov, ako sa to dá robiť a je úplne na vás, ako to pojmete. Každopádne, jedno je isté - mali by ste dať firmám na výber, ak máte o spoluprácu záujem, ale nechcete "robiť zadarmo/za produkty". 

TVORTE KVALITNÝ OBSAH

Keď už sa rozhodnete, že idete vytvoriť nejaký príspevok do spolupráce, overte si, čo presne klient očakáva (ak sa jedná o platenú spoluprácu). Malo by to byť presne uvedené v zmluve. Dajte si na spoluprácach záležať minimálne tak, ako na mimospolupracovných postoch. Krásnym príkladom toho, ako sa to robí, je podľa mňa Ivanka (Sweetladylollipop), alebo Lenka (TheStylemon). To isté platí pri bartroch. Ak už sa rozhodnete, že venujete aj takejto spolupráci nejaký post, dajte si na ňom záležať. Možno sa bude klientovi tak páčiť, že vás v budúcnosti osloví na platenú spoluprácu, alebo s ňou bude súhlasiť, ak mu ju navrhnete vy. Vaša tvorba je vaše portfólio, ktoré prezentujete pri každej ďalšej spolupráci a kvalita automaticky zvyšuje vašu hodnotu. Toto je niečo, na čom musím aj ja sama zapracovať. Teóriu síce ovládam, ale prax dosť pokulháva, čo si uvedomujem, ale každou novou spoluprácou sa snažím zlepšovať, inšpirujem sa inými, skúsenejšími blogerkami a mám dojem, že to pomaly, ale isto, prináša ovocie, ako sa hovorí. 

NEPRECEŇUJTE SA 

Tak, ako sa mnohé blogerky podceňujú a berú každú spoluprácu, len aby mali produkt zadarmo, tak sa mnohé preceňujú. Sama viem, že je veľmi ťažké zhodnotiť svoj profil objektívne, no existujú rôzne tooly, ktoré vám s tým radi pomôžu. Napríklad na influencermarketinghub si môžete vypočítať, akú hodnotu majú vaše posty. Od toho sa potom viete odvíjať aj čo sa týka ceny stories, alebo postov na blogu. Ja osobne sa riadim cca týmto plus tým, či sa jedná o dlhodobú, alebo krátkodobú spoluprácu a takisto tým, koľko času mi príprava postov zaberie. Článok na blog je samozrejme drahší, ako post na instagrame napriek tomu, že sa k nemu pravdepodobne dostane menej ľudí. Pri tomto bode by som rada upozornila na to, že si musíte uvedomiť, koľko ľudí vidí reálne jeden váš príspevok. Všetko sa dozviete v instagramových štatistikách. Neriaďte sa len počtom followerov, ale skôr tým, koľko ľudí lajkuje a komentuje vaše príspevky. Koľko ľudí vám už napísalo, že si na vaše odporúčanie kúpilo produkt? Tu by som sa opäť vrátila aj ku "kauze YR". Je to celosvetová firma, ktorá spolupracuje aj v rámci Slovenska s influencermi, ktorí majú desiatky tisíc sledovateľov. Preto napríklad ja, ktorá mám niečo okolo 6000 sledovateľov neočakávam, že mi budú posielať každú jednu novinku a nejde mi do hlavy, ako to môže očakávať niekto, to má tých sledovateľov a engagement ako taký ešte oveľa nižší. Nikdy by ma nenapadlo takejto firme písať, prečo mi neposlala balík a či mi pošle ďalší .. ale to som možno len ja. Každopádne, ak chcete, aby vám tie balíky posielali, buďte proaktívni a ponúknite niečo na výmenu. Treba si uvedomiť aj to, že je kopec (napríklad beauty) blogov, kde si autorka kupuje všetky produkty sama a recenzuje ich. To je práca zadarmo, resp. hobby, ktoré dokáže zabrať rovnako času, ako práca a preto nárokovanie si na balíčky zadarmo len za to, že o nich automaticky napíšete článok, nie je vždy úplne na mieste. 

BUĎTE PROAKTÍVNI

Ak to robíte len kvôli produktom zadarmo, tak asi nepochodíte. Ak to robíte preto, že vás baví testovanie a následné recenzovanie, tak vlastne spolupráce nepotrebujete, ale samozrejme potešia. V takomto prípade by som určite odporúčala, aby ste z času na čas proaktívne oslovili značky na spoluprácu aj vy. Znie to desivo, že? Ja som to spravila asi trikrát a prvýkrát ma to stálo naozaj veľmi veľa sebazapretia. Sú však značky, ktoré chcem vyskúšať, alebo sú moje srdcovky a chcela by som pre nich vytvárať kvalitný obsah. Takto som napísala napríklad značke Curapil, keď mi po pôrode masívne začali vypadávať vlasy a vznikla z toho platená spolupráca. Vidíte? Dá sa to. Ale tak, ako platí pri firmách, že nás majú vhodne osloviť (viac v tomto poste), tak to platí aj opačne. Od známych, ktoré spravujú instagramy rôznym značkám som sa dozvedela, že je kopec "blogeriek" (áno, naschvál to píšem v úvodzovkách), ktoré vypisujú značkám, že chcú "propagovať ich produkt". Nemajú ani 1000 followerov, čo by v podstate nemusel byť až taký problém, ak tvoria kvalitný obsah. Problémom však je, že ten obsah pri takýchto ľuďoch zväčša kvalitný nie je (česť výnimkám) a časť followerov je veľmi často nakúpená.

SPRAVTE SI PREHĽAD A ZAUJMITE

Tak, ako by mala mať firma aspoň zbežný prehľad o tom kto ste, čo ste a o čom píšete, tak by ste ten prehľad mali mať aj vy. Napísať správu v znení: "Dobrý deň, zaujali ma vaše produkty a chcela by som ich spropagovať" je rovnako odveci, ako keď firma píše 100 blogerkám hromadnú správu a čaká, ktorá sa chytí. Preboha, veď majme nejakú úroveň! Napíšte, čím vás produkty zaujali, prečo by ste ich chceli propagovať, čo môžete ponúknuť a prečo ste vy tá pravá, koho by si mala firma na spoluprácu vybrať. Ak po spolupráci naozaj veľmi túžite, pripravte si krátku prezentáciu, v ktorej vysvetlíte, prečo by mala firma spolupracovať práve s vami. A nikdy nezaškodí mať v talóne aj portfólio predchádzajúcich spoluprác (čo mi pripomína, že by som svoje mala konečne dokončiť).

MAJTE ZDRAVÉ SEBAVEDOMIE

To sa možno ľahko píše, ale ťažšie praktikuje. Pre každého totiž pojem "zdravé sebavedomie" znamená niečo iné. Ono to vlastne súvisí priamo aj s bodom - nepreceňujte sa. Ale zároveň sa nepodceňujte. Čo mne osobne pomohlo zistiť vlastnú cenu a uvedomiť si, aká je moja hodnota, boli v prvom rade skúsenosti a názory iných ľudí s branže. No a last but not least - zistite, ako viete zaujať a predať to, čo ponúkate. Tvorte s nadšením, ale na úrovni, dajte si na postoch záležať a vaša námaha časom neostane nepovšimnutá. Keď som napísala "majte zdravé sebavedomie", myslela som práve na tú časť vyššie spomínanej "kauzy", v ktorej išlo o to, že firma by mala pri ukončení spolupráce napísať blogerke ďakovný email. Samozrejme, že niečo také by asi potešilo, ale že by to bol (a mal byť) štandard? Ja osobne si neprídem až tak dôležitá, aby som vyžadovala od firiem, s ktorými spolupracujem, aby mi posielali poďakovanie za vykonanú prácu a oznámenie o tom, že spoluprácu ukončujú. Ak mám barter, tak "ohodnotením" mojej práce je predsa produkt. Ak mám platenú spoluprácu, ohodnotenie je finančné. Žiadne dodatočné ďakovačky nepotrebujem. A úprimne, je aj na nás, či si s danou firmou budujeme nejaký vzťah, alebo nie. Osobne by ma zaujímalo, koľko s tých blogeriek, ktoré sa sťažovali, napísali značke poďakovanie, keď im prišli produkty? Stavím sa, že ich nebolo veľa ..

UVEDOMTE SI VAŠU PRIDANÚ HODNOTU 

Každý z nás má čo ponúknuť. Treba si však uvedomiť, čo je vlastne to, čo ponúkame firmám pri spoluprácach. V "kauze YR" bolo spomenuté, že "firmy potrebujú nás, nie my ich". Dovolím si oponovať a v tomto názore ma backupuje aj Lenka z blogu TheStylemon. Sama to pozná z oboch strán a ako hovorí, firmy nás nepotrebujú. Najmä nás, "influencerov" s menej ako 10.000 sledovateľmi, naozaj vôbec nepotrebujú. My im totiž neponúkame nejakú "exposure", ktorú by bez nás nemali, častokrát im spolupráce s nami neprinesú žiadnych nových kupujúcich. To, čo im ponúkame my, je kvalitný, pekný, inovatívny obsah - prezentáciu ich produktov. Dovolím si Lenku zacitovať: "Z mojej praxe na jednej aj na druhej strane si myslím, že keď bloger prezentuje značku originálne, sviežo, netuctovo, má kvalitné fotky, ktoré navyše môže firma použiť aj u seba a padne im to na úžitok a kvalitné texty s nejakou peknou myšlienkou a väčšou než #friday, tak za to si bloger môže pýtať peniaze. Bez ohľadu na to, koľko má followerov." Preto ak si jedného dňa chcete pýtať za spolupráce peniažky, mali by ste sa snažiť aj pri bartroch, aj pri nebartroch (teda postoch, kedy si produkty zakúpite sami). Pretože to, že si do stories na instagrame odfotíte produkt a tým to hasne, nepomôžete ani firme, ani vašim sledovateľom a v konečnom dôsledku ani sebe.

SPRÁVAJTE SA NA ÚROVNI, DODRŽIAVAJTE DOHODY

Last but not least - buďme slušní. Na instagrame som sa pýtala, či má ešte niekto k tejto téme čo dodať a prišiel mi do inboxu názor, že veľa blogerov sa správa arogantne a že sú to často práve micro influenceri. Začína sa to už pri e-mailoch, kde nevedia ani poriadne pozdraviť a profesionálne komunikovať. Býva problém aj s dodržiavaním dohôd. Priznám sa, že aj ja som sa s takýmto prístupom už stretla a mrzí ma, že niektorí ľudia takto "reprezentujú" blogerky ako také. Pokiaľ daná firma spolupracuje s blogerkou prvýkrát a narazí rovno na arogantný prístup, kde sa blogerka správa ako rozmaznaná hviezdička, verím, že druhýkrát si veľmi dobre rozmyslí, či bude spolupracovať s blogerkou, alebo vrazí budget do inej formy reklamy. Osobne sa snažím vždy komunikovať profesionálne, resp. vždy sa prispôsobiť klientovi. Ak je jeho komunikácia skôr voľnejšia, priateľského rázu, tak tak komunikujem tiež, ak mi vyká a podpisuje sa priezviskom, tiež komunikujem týmto spôsobom. Toto sú pre niekoho možno maličkosti, ale verte mi, že dokážu spraviť svoje. 

Som si istá, že by som vám toho mohla poradiť viac, ale toto sú také najdôležitejšie veci, ktoré ma nateraz napadli. Verím, že tento článok niekomu niečo dá a že najmä novším blogerkám dokáže aspoň trochu pomôcť. Ako možno viete, ja sa blogovaniu venujem už zopár rokov a aj napriek tomu, ako dlho to robím, stále robím veľa chýb a je kopec vecí, v ktorých sa musím zlepšiť, aj čo sa týka spoluprác. Snažím sa však vzhliadať k blogerom, ktorí ma inšpirujú a brať si z nich príklad. Medzi nich patria napríklad TheStylemon, Styleofbecca, Sweetladylollipop, Sisakr, Lucypug, Doubletrouble.sk a Michala Grešková. Menujem ich tu preto, aby ste si vedeli pozrieť ich profily (a blogy) a aby ste pochopili, o čom hovorím.Veľmi sa mi páči ich práca, spôsob, akým tvoria obsah aj v rámci spoluprác, ale aj mimo nich a rada sa od nich učím.

7

February 7, 2019

DOUBLE STANDARD


Double standard. To ma prvé napadá pri tom, nad čím práve rozmýšľam. A nerozmýšľam nad tým len teraz, rozmýšľala som nad tým už veľakrát. Čo to teda je? Well, zamýšľam sa nad minulým rokom a nad pár situáciami, ktoré sa udiali, ktoré mi ublížili a ja som o nich niekedy priamo, niekedy nepriamo, napísala na blogu. A časom začala prichádzať otázka, či mu to nevadí. Myslím Viktora. Cudzí, ale aj naši známi sa ma pýtali, či mu nevadí, že o ňom píšem. V skutočnosti som síce nepísala o ňom, ale o mojich pocitoch, ktoré som sa vám však snažila priblížiť na základe konkrétnych situácií, aby ste mali lepšiu predstavu prečo toto a prečo hento .. jednoducho, aby to bolo zrozumiteľnejšie. Pretože sama neznášam, keď si čítam článok nejakej inej blogerky o jej pocitoch a stavoch, ale je tak nekonkrétny, že vlastne ani neviem, o čom píše a celé to pre mňa stráca akýsi .. zmysel. Asi nie som veľmi na také tie abstraktné veci .. Keď sa ma to ľudia začali pýtať, spýtala som sa ho na to, pretože sme sa o tom predtým nikdy nerozprávali. Povedal, že on si to nečíta a je mu to jedno. 

Okay .. síce som nebola stotožnená s tým, že si to nečíta, ale aspoň mu to nevadí. Mimochodom, stotožnená som s tým nebola preto, že si myslím, že veľa vecí by mu to možno objasnilo, pretože som vlastne komunikovala svoje pocity a mohol si ich v kľude prečítať, aj s nejakým odôvodnením .. možno by ma lepšie pochopil, ako keď sme to riešili rozhovorom. Lebo keď som tie pocity podávala priamo jemu, nebolo to rozhodne s kľudom a potichu .. som proste emočná bytosť a niekedy to zo mňa proste vyjde úplne “raw”. 

A práve preto som chodila dvakrát k psychológovi a neskôr som sa začala filtrovať práve prostredníctvom blogu .. naozaj mi to pomáhalo, aj keď je to pre niekoho len ťažko uveriteľné. A podľa toho, čo mi písali mnohí, alebo skôr mnohé z vás, to pomáhalo aj vám a to ma motivovalo písať ďalej. Každý máme svoj spôsob ako veci spracovávame, niekto ide na pohárik, niekto na tréning, niekto si potrebuje zakričať a niekto sa potrebuje vypísať, dať to von. Ja veľmi kričať nechcem, aj keď je to môj základný pud, takže sa snažím písať. V predchádzajúcich vzťahoch som pri hádkach kričala, lebo to mi je najprirodzenejšie, ale kvôli nemu som sa to snažila obmedziť a komunikovať inak. Viktor je totiž extrémne nekonfliktný človek a aj úplne basic výmena názorov mu pripadá ako hádka. 

Časom som začala cítiť, že sa niečo zmenilo. Nepáčilo sa mu, že o ňom píšem .. lebo to bral tak, že píšem o ňom. Že vlastne píšem preto, aby som sa naňho posťažovala. Moc som tomuto názoru nerozumela, lebo keď si človek prečíta celé posty a má trochu rozumu (a nieje zaujatý), tak tie články chápe tak, ako sú myslené. Nevníma jeho ako “toho zlého” a mňa ako “obeť”, ale chápe to tak, ako to je - sme úplne normálny pár, ktorý má občas úplne normálne nezhody, zažíva obrovské zmeny v živote a aj napriek tomu, že to vie byť niekedy náročné, tak sa miluje. Najviac. A jeden z nás o tom, čo prežíva, aj píše. 

Potom som pochopila - začali sa ho na to vypytovať naši spoloční, alebo jeho známi. Nevadí ti toto? A hento? A on si samozrejme prečítal len tie pasáže, v ktorých napríklad píšem o tom, aké jeho činy sa mi nepáčili počas tehotenstva. Pritom v článku išlo o úplne niečo iné a to, čo robil, som spomenula len okrajovo. A okrem toho odseku tam bolo ďalších 5 s ďalšími situáciami a dôvodmi na to, prečo som sa cítila tak, ako som sa cítila. Samozrejme, predo mnou nikto nič nepovedal, ešte mi niekto občas aj napísal, že to chápe a že tiež sa tak niekedy cíti a potom pred ním sa (predpokladám) tvárili, aká som ja hrozná a čo to píšem. Pritom som len opisovala to, čo sa naozaj dialo. Z môjho pohľadu. Ktorý samozrejme nikdy nebude objektívny, ale to je snáď každému jasné, nie? 

Každopádne, vysvetlila som mu, že nepíšem len to negatívne, ale aj to pozitívne .. ale keďže on si nečítal všetko, ale len úryvky, ktoré mu niekto posunul vykopírované, tak to samozrejme nevedel .. 

Ako možno viete, raz som sa neudržala a po istom incidente ešte v starom byte som natočila video, kde som rozprávala o téme, ktorá trápi viaceré z nás - kamaráti vs rodina. Viem, že to neriešim len ja a preto som považovala za dôležité vyjadriť sa k tomu. Bolo to niečo, čo ma trápilo naozaj dlhodobo, ale veľmi som sa zdráhala túto tému otvoriť. Predsa len .. nechcela som mať napäté vzťahy a už vôbec som nechcela stavať Viktora do pozície, aby si musel vybrať jedno, alebo druhé. Vždy som svoj hnev radšej orientovala na Viktora a nie na jeho kamarátov, pretože predsa len .. on by im mal vedieť vysvetliť, keď je niečo cez čiaru, nikto od nich nečaká, že si to domyslia sami. Kým mi nepraskli nervy. Kým sa nestalo niečo, čo sa ma už dotýkalo naozaj veľmi a ako nevyspatá matka 3 mesačného dieťaťa som si proste potrebovala dupnúť, povedať svoj názor konečne nahlas a doslova sa “slovne vyzvracať” z toho, čo som v sebe dusila už veľmi dlhú dobu. Teda, nedusila som to tak úplne, občas som to načrtla či už im, alebo Viktorovi, ale pochopenia som sa veru nedočkala. Vlastne, nie len pochopenia, ale ani reakcie .. 

Reakcia prišla až po zverejnení videa a keďže sa snažím nerobiť ľuďom zle a učím sa uznať si chybu, tak som to video stiahla. Naozaj som nepotrebovala ďalej prilievať benzín do ohňa. Veľa ľudí z môjho okolia nechápalo, prečo som to spravila. Prečo som “spravila ústupok”, keď z opačnej strany to tak nikdy nebolo. 

Pretože som taká. Hovorili mi, že oni by to nestiahli, pretože keď už som konečne povedala veci nahlas, mala som si za nimi stáť. A ja si za nimi aj stojím, ale rozhodla som sa, že takto to bude lepšie. 

Stále sa nad tým však často zamýšľam a priznám sa, že pociťujem akýsi “double standard”. Cítim krivdu. A teraz nehovorím len o konkrétnej situácii, hovorím o mnohých iných situáciách, ktoré sa stali v minulosti. Kedy som si nechala skákať po hlave mojimi kamarátmi, ale aj nekamarátmi, partnermi .. a keď som si konečne dupla a otvorila hubu, bola som ja za tú zlú. 

A zamýšľam sa nad tým, čím to je. Je to tým, že vždy držím hubu a poviem si svoje až keď si ľudia zvyknú, že si na mňa môžu dovoliť? Je to proste mnou a mojou povahou? Môžem si za to sama? Je to tým, že na začiatku som vždy benevolentná a ak mi po čase niečo začne vadiť, nikto to neberie vážne? Má to niečo spoločné s tým, že sa usmievam aj cez slzy a zo všetkého si nakoniec viem spraviť srandu, aj keď v podstate ma to trápi? 

Môže to mať niečo spoločné aj s tým, že som žena a väčšina takýchto situácií sa mi viaže k "sporom" s mužmi? Že ak mne niečo vadí, tak to znamená že “som hysterka”, “preháňam” a “robím vedu z vecí, z ktorých by som nemusela”? A ak náhodou spravím ja niečo, čím sa bránim a im to vadí, tak som hneď tá najhoršia a samozrejme som to spravila s úmyslom ublížiť? A samozrejme, opäť raz som "hysterka"? 

Naposledy som sa nad touto témou zamýšľala, keď Patra Bene postla na instastories pár poznámok o tom, čo ju trápilo a ja som sa s časťami naozaj veľmi stotožňovala. 

Citujem: "Celý život som bola na ľudí milá. Veľakrát som obetovala svoj čas, aj keď som nemala voľno, pretože som mala potrebu pomáhať." (V mojom prípade by som to nazvala skôr "vyjsť v ústrety.) "Vždy som chcela byť priateľská a nevadilo mi, ak som si spravila zo seba srandu za cenu dobrej nálady. Nikdy som sa neurazila na nikoho z môjho okolia, pretože som nechcela byť zlá. Aj keď si zo mňa niekto robil srandu, radšej som sa pousmiala a myslela si svoje, ako by som mala spätne urážať druhého a tak sa znižovať na jeho úroveň. Ak bol nejaký problém, tak som bola ticho, pretože som nechcela toho druhého dostať do blbej situácie a veľakrát som na to doplatila. A viete čo? Ľudia to zneužívali a zneužívajú doteraz. Nikto ma neberie vážne. Nikto nemá predo mnou rešpekt, pretože som ich naučila, že si na mňa môžu dovoliť a že im to nevrátim." 

Ono to ešte pokračovalo, ale pointu ste snáď pochopili. Naozaj sa s týmto veľmi stotožňujem. To, že som bývala ticho, ma dlhé roky dostávalo do stále horších a horších situácií, kým som na to raz naozaj nepríjemne nedoplatila. A ani potom som sa to nenaučila. Reálne som začala môj postoj meniť až po terapii, kedy som pochopila, že niekedy naozaj musím dávať seba a svoje názory a psychické zdravie na prvé miesto a nie stále niekoho iného, jeho komfort a spokojnosť. Znamenalo to, že som v tej dobe obmenila totálne svoj kruh kamarátov a známych a na istú dobu som sa proste musela izolovať. Mala som Viktora a okrem neho len pár ľudí. Slovo pár je možno až príliš obšírne. 

V poslednej dobe ma veľmi prekvapilo, že ma mnohí z vás vnímajú ako človeka, ktorý vie veci povedať na rovinu a pomenovať ich také, aké sú. Dlhé roky som to nevedela, nedokázala som si zastať samú seba a stále som čakala, že to spraví niekto za mňa. Dokonca aj od Viktora som čakala, že on si ma bude zastávať, keď to budem potrebovať. Až počas tehotenstva som pochopila, že musím byť ja tá, kto sa postaví a povie si svoje. Aj keď je to niekedy mne samej nepríjemné, som v menšine a ľudia, ktorých sa to týka sa poväčšine tvária, aká som hrozná, že to robím .. 

Ale ja sa pýtam samej seba .. prečo je okay robiť niečo, čo niekomu inému vadí, ale nie je okay, keď o tom ten človek následne hovorí? Prečo je okay ubližovať niekomu stále dookola, ale už nie je okay, keď ten človek verejne povie, že mu to ubližuje? 

Až keď o niektorých veciach hovorím, zisťujem, že nie som jediná, komu to vadí. Keby som to nerobila, keby som o tom nepísala a počúvala len ľudí z okolia, asi by som sa zbláznila, pretože by som si prišla, že som jediná so svojím názorom a cítila by som sa divná. Takto, vďaka tomu, že svoje pocity s niekým zdieľam mám potvrdenie, že divná nie som a že je to okay. A aj keby som bola jediná .. sú to moje pocity a nie sú vymyslené. Sú skutočné a opisujem ich tak, ako ich cítim. 

Príde mi to celé také .. smutné a zároveň úsmevné. Vďaka práve tým článkom na blogu som si uvedomila, prečo toľko ľudí o svojich problémoch a o tom, čo im vadí, mlčí. Lebo ostatní to majú tendenciu spochybňovať, zosmiešňovať, zľahčovať. Hneď si nájdu príklad niekoho, komu to nevadí a hovoria “aha pozri, prečo tebe to vadí, keď jej/jemu to nevadí”? Well, pretože každý sme iný. A možno to aj vadí, len to ten človek nevie povedať nahlas, lebo vie, že aj tak nebude vypočutý, alebo pochopený. 

A týmto by som chcela apelovať na všetkých, ktorí o svojich problémoch nehovoria, lebo “sa to nemá”, alebo preto, lebo majú pocit, že je to zbytočné. Ak si neotvoríte ústa, nič sa nezmení. My sme si prešli veľmi ťažkým obdobím aj preto, že ja som sa cítila nepochopená, nevypočutá, ignorovaná a opustená, ale aj preto, že mi môj partner nevedel na rovinu povedať, keď jemu niečo vadilo. A len to, že sme si to vyrozprávali (viacfázovo, veľakrát a obsiahlo) nás posunulo ďalej. 

Posunulo to náš vzťah na vyšší level. Taký, v ktorom sa cítim oveľa istejšie, ako predtým. Je v ňom viac rešpektu, porozumenia a konečne aj komunikácie. 

A takisto apelujem na všetkých, ktorým sa niekto s niečím zverí, aby sa ho snažili pochopiť. Možno sa my sami tak necítime, možno sú pre nás tie pocity, alebo reakcie, nepochopiteľné. Ale to neznamená, že pocity toho človeka sú neopodstatnené a sú vymyslené, alebo čo. Preto sa prosím pokúsme vcítiť do toho druhého a aj keď sa nám to nepodarí, akceptujme ho a jeho pocity a prispôsobme tomu naše správanie. 

Týmto apelujem samozrejme aj na seba, pretože takisto mi niekedy chýba empatia. Ak sa budeme správať bezočivo a nepripustíme si city a pocity iných ľudí, kam sa tak naša spoločnosť dostane? Aké budú medziľudské vzťahy? Kde bude mať miesto rešpekt, pokora, porozumenie? 

A ak ste sa v tomto článku našli, tak verte, že nič z toho, čo som napísala, nemyslím zle. Snažte sa prosím zabudnúť na chvíľu na svoje ego a čítajte s porozumením a s otvorenou mysľou aj iným názorom, ako sú tie vaše.
1

Mama

Beauty

Vlog