Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

September 3, 2023

NAŠA DOVOLENKA V CHORVÁTSKU ZELENA LAGUNA POREČ - HOTEL PARENTIUM


Premýšľala som nad tým, ako zhrnúť našu dovolenku v Chorvátsku, pretože som ju chcela zhrnúť na instagrame a potom som si povedala, že tu na to bude lepšie miesto, pekne to tu bude uložené a na insta hodím len niečo v skratke. Nie, že by som bola nejaký travelblogger, ale na naše dovolenky a celkovo cestovanie s deťmi sa dosť veľa pýtavate, tak sa mi to snáď podarí nejak zmysluplne zhrnúť. 


LOVE HATE RELATIONSHIP S CHORVÁTSKOM

Keď som bola mladšia a povedali by ste mi, že na letnú dovolenku pôjdeme od Chorvátska, ohrnula by som nosom. Túto krajinu (z ktorej pochádza časť našej rodiny a teda tam mám korene aj ja) som mala zafixovanú z mojej prvej a dovtedy jedinej návštevy v rámci školského výletu. A z toho si pamätám: Kopec morských ježkov, moju neschopnosť kúpať sa v mori kvôli ekzému, ktorý mi z morskej vody doslova horel od bolesti, to, že som mala krátke vlasy na chlapca a aj tak som sa dala dokopy so spolužiakom Filipom Turánkom a to, že keď mali chalani nakresliť nejaký obrázok, odovzdali biely kus papiera s nápisom Antrax :D A ešte to, že som mala akési úzkostné obdobie a vydupala som si, aby s nami cestovali aj moji rodičia ako dozor navyše .. dodnes neviem, či to bolo správne, alebo nesprávne rozhodnutie. Každopádne, žiaden hlboký dojem to vo mne nezanechalo a netúžila som sa tam niekedy vracať. 


Keď sa však narodila naša prvá dcéra a riešili sme, že by sme šli prvýkrát k moru, rozhodli sme sa pre Chorvátsko. Jednak tam bol hotel, v ktorom boli naši rok predtým a boli spokojní a jednak to bolo pomerne blízko aj na cestu autom. A pri tom množstve harabúrd, ktoré so sebou vláčime, hlavne pre dieťa, mi nič iné nepripadalo ako option. Tak sme sa ocitli prvýkrát ako rodina v Chorvátsku, konkrétne v Umagu, Plava Laguna. Vrátili sme sa tam aj raz po Covide, no priznám sa, že ten druhýkrát to už na mňa bolo pomerne komerčné. Pridal sa tam aj "minipark" pre deti, čo ja zrovna nemám úplne v láske, aj taký ten nafukovací park Wibit. Tentokrát sme tiež zvažovali aj túto destináciu, aj keď som z toho nebola až taká nadšená a keď nám hotelový booking oznámil, že v tej dobe sa tam koná nejaký tenisový turnaj a bude to "busier than usual", zavelila som, že je na čase skúsiť niečo nové. 


Cez sieť hotelov Plava Laguna som teda hľadala iné locations a narazila som na Zelenu Lagunu v Poreči, konkrétne na hotel Parentium. Čo ma oslovilo najviac bolo to, že to vyzeralo, že hotel je na úplnom konci v zátoke a že je tam kľud a pokoj. Čo viacmenej sedelo. Okolo hotela bolo niekoľko menších pláží, aj kamienkové, aj tie klasické chorvátske betónovky a tiež tam boli trávnaté plochy pod stromami v bezprostrednej blízkosti mora. Zabookované kvôli pokoju a teda nesklamalo! 


HOTEL 

Ako som už spomínala, hotel Parentium som našla cez stránku siete hotelov, do ktorej sme chodili aj predtým. Je to 4-hviezdičkový hotel (na googli 4,6/5) a v podstate mu niet čo vytknúť. Vlastne, jednu vec. Bookli sme si rozdielnu izbu ako moji rodičia, s tým, že cez stránku som zadala to, že máme dve deti a teda aj ich vek a akosi nás to do systému nahodilo len ako dvoch dospelých a jedno dieťa. Síce sme sa vyspali bez problémov, no viem si predstaviť, že pre inú rodinu by to mohol byť problém. A ak by nám aj ponúkli prenosnú baby postieľku, na túto izbu by sme ju nemali kam dať. Stále mám trošku podozrenie, že nám dali inú ibzu, akú sme si bookli, podľa obrázkov totiž mala byť tá naša o niečo väčšia, ako tá, ktorú mali naši a v konečnom dôsledku sme mali identickú izbu, ako moji rodičia, s tým rozdielom, že na našej bolo omnoho menej miesta kvôli roztiahnutej prístelke, na ktorej spali deti (hej, natrepali sa tam obe vedľa seba). Nakoniec sme to však ani neriešili a napísala som to len do recenzie priamo hotelu). 


Polpenzia: Čo sa týka jedla, pôvodne sme mali v pláne booknút si len raňajky a na večere niekam chodiť, no keďže sme nevedeli, ako ďaleko sú nejaké reštaurácie a čo je to za reštaurácie, tak sme si nakoniec bookli polpenziu a asi aj dobre. Reštaurácie boli obďaleč, viaceré sme vyskúšali počas dňa na obed, no tú najlepšiu z nich som objavila až posledný deň celého výletu. Ani ako vegetariáni sme nemali problém si vybrať, čo bola škoda, boli polievky - aj keď bývali dve, alebo tri možnosti, nie vždy bola aj verzia bez mäsa. To isté platí aj o mnohých iných jedlách, ktoré mohli byť veggie option, no capli na ne slaninu, alebo niečo podobné. Napriek tomu sme sa najedli každý deň výborne. 


Okolie hotela: Za mňa skvelé. V bezprostrednom okolí jeden malý obchodík so základnými aj nezákladnými potrebami, všetko ostatné trošku ďalej. No chodili sme každý deň aj smer väčší obchod & reštaurácie atď a aspoň sme si spravili nejaké kroky. Od hotela k moru to bolo len pár schodov a lehátka samozrejme zdarma, keďže patrili k hotelu a nikto iný tam nemal prístup, aj to pravidelne kontrolovali. Priamo pri hoteli bol aj akýsi outdoor workout a tiež zastávka lodného taxíku, ktorý jazdil priamo do Poreču, čo sme aj využili. Okrem toho sme sa do Poreču raz viezli aj vláčikom, ktorý mal tiež zastávku do 5 min od hotelu. Naspäť sme potom šli zas loďkou. Celkovo boli tieto plavby do Poreču mojím úplným highlightom. Do 15 minút peši boli aj atrakcie ako poloponorka (aj na tej sme boli), šlapadlové loďky, zápožička rôznych vodných, aj nevodných športov atď. Týmto smerom sa večer konali aj rôzne aktivity, bola otvorená promenáda, kde boli rôzne veci ako cukrová vata, wafle, palacinky atď, jeden večer bol koncert, iný zas muzikál. Bolo super, že sme sa mohli prísť pozrieť, no zároveň k nášmu hotelu, ktorý bol mimo tohto diania, nedoliehal ten hluk a mali sme ten pokoj, po ktorom som tak túžila. 


Bazény a vybavenie: Musím povedať, že aj keď sa zo mňa v posledných rokoch stal doslova milovník mora, nezanevriem ani na bazény a moje deti už vôbec nie. Tie až k takým milovníkom mora nepatria a radšej sú v bazénoch. Preto bolo super, že tento hotel ich mal tri a nie malé. Oba mali aj schodíky, aj "postupný" vstup do vody pre deti. Jeden z bazénov mal mierne slanú vodu, ten sa mi zdal mierne teplejší, ten druhý nemal slanú vodu a mal aj prístup k vonkajšiemu baru. Pri bazénoch sa nachádzala aj  ala carte reštaurácia patriaca k hotelu, ktorú sme vlastne nikdy neskúsili, tak snáď nabudúce. Okrem dvoch vonkajších bazénov, pri ktorých bolo aj pár víriviek, tuším dokopy 6, no možno sa mýlim, sa v hoteli nachádzal aj veľký vnútorný bazén s teplou vodou, ktorý sme využili, keď vonku veľmi pršalo. Pri tomto bazéne sa tiež nachádzala jedna vírivka a na túto časť hotelu nadväzoval aj SPA priestor - sauny, masáže, mohli ste si booknúť aj kozmetiku, manikúru, pedikúru. V tejto časti sa nachádzalo aj fitko, ktoré sa mi raz podarilo navštíviť tiež a výborne som si zacvičila. Bolo malé, ale veľmi dobre vybavené. 


Moje konkrétne odporúčania, ak sem pôjdete: 

Určite si doprajte aspoň jednu cestu do/z Poreču vodným taxíkom - ideálne nie tým veľkým, čo premáva celý deň na otočku, ale booknite si váš privátny čln, bude to o to krajší zážitok. Mimochodom, nám sa pri takejto ceste z Poreču naspäť do Laguny podarilo vidieť delfína, vlastne prvýkrát z živote pre viacerých z nás, úplne random. 


Choďte si dať paradajkovú polievku, alebo cestoviny s paradajkovou omáčkou do Dvi mendule. Lebo nalejme si čistého vína, chorváti nie sú zrovna dobrí v paradajkových polievkach. No táto bola fakt výborná. A ak máte radi šaláty, choďte do Fast Food Beach Volley. Znie to síce nezdravo a nešalátovo, ale tie tam mali fakt najlepšie a za fajn ceny.


Požičajte si paddleboard, ak nemáte vlastný (my máme, takže ho vláčime vždy so sebou) a dajte si aspoň raz taký workoutík na mori. Ja som bola nedávno na paddle aj na jazere a teda nedá sa to porovnať, more je more. 


Choďte si dať drink (aj ak nepijete alkohol, majú výborné nealko verzie) do baru, ktorý síce neviem, ako sa volá, no nachádza sa pri Oliveto Sport, Fun and Food. Naozaj som dlho nemala lepšie drinky, ako tu. Virgin Strawberry Mojito je môj favorit, mňam! 


Choďte do Aquaparku Poreč. My sme boli na moje narodeniny v nedeľu, takže som bola nervózna, či nebude plnka, ale naopak, nebolo tam toľko ľudí, takmer vôbec sa nečakalo a mega sme si to užili celá rodina. Za deti sme neplatili vstup, čo bolo tiež super. Dá sa tam dostať aj peši, no neodporúčam, my sme šli peši cestou naspäť a nejakú časť cesty idete peši. Taxík z hotela do aquaparku (potrebovali sme veľkú dodávku) vyšiel tuším okolo 15€. 


Ak máte radi zmrzlinu, najviac nám chutila priamo v Poreči v Gelateria Brijuni. Kúsok odtiaľ je aj fajn reštaurácia, Pelivan. Mimochodom, ak vás zaujíma konkrétne jedlo, choďte checknúť môj tiktok, prescrollujte sa kúsok dole a nájdete tam naše hodnotenia reštaurácií, v ktorých sme boli. 


 

Čo môžete vynechať: 

Rozhodne môžete vynechať zážitok s poloponorkou. Ja osobne som sa tam dole dlho nezdržala, pretože som mala miernu klaustrofóbiu a tiež tam bolo pomerne dusno a tlačíte sa tam tak trošku s cudzími ľuďmi. A z toho spodku mora toho teda veľa nevidíte, najväčší "zážitok" je, keď začne kapitán hádzať rybám chlieb a tie vtedy prídu a jedia ho a tiež prídu čajky a vy vidíte čajku zospodu :D Úprimne, myslím si, že ten chlieb tým rybám, ako aj tým vtákom, dosť škodí, takže za mňa nič moc. Ja som si to nakoniec celkom užila, ale asi len preto, že som bola nad vodou, na hornej časti a teda som si z poloponorky spravila výlet loďou sprevádzaný chorvátskymi vypaľovačkami, ktoré si púšťal kapitán. Cena bola tuším 12€ na osobu a teda tak vám poviem, vyhodené peniaze. Mohli sme ísť radšej na sunset s delfínmi. 


Taktiež môžete vynechať aquarium v Poreči. Maličké, staré, akonáhle je tam viac ľudí, tak sa tlačíte, fakt nič moc. A polovicu rýb viete vidieť aj v mori, ak sa ponoríte s okuliarmi :D 


Reštaurácia Tri Ribara bola asi najslabšia zo všetkých, ktoré sme navštívili, naozaj neodporúčam, choďte radšej do akejkoľvek inej v okolí. 


0

August 17, 2023

BURNOUT?

Mám burnout? Prednedávnom to tak vyzeralo, alebo minimálne teda nábeh naň. Burnout, alebo syndróm vyhorenia, je na wikipedii definovaný takto: 

  • Ide o stav psychickej vyčerpanosti
  • Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
  • Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
  • Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
  • Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu

A má nasledovné fázy: 

  • "nultá fáza", predfáza: jedinec pracuje čo najlepšie, snaží sa, napriek tomu má pocit, že požiadavkám nie je možné vyhovieť a jeho snaha nie je dostatočne ohodnotená, táto fáza predstavuje akési podhubie pre vznik syndrómu vyhorenia
  • 1. fáza: pocit, že jedinec nič nestíha, jeho práca začína strácať systém
  • 2. fáza: vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie
  • 3. fáza: pocit, že niečo "musí" byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit – že nemusí nič, iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie

Ehm, keď to tak teraz čítam, tak to možno nebol len nábeh a možno to ešte neskončilo. Reálne sa nachádzam niekde medzi 2. a 3. fázou. A je to také zvláštne, pretože ja svoju prácu milujem. A milujem aj svoje deti. A milujem aj mať občas čas na domácnosť a čas len s mojím manželom a milujem občas len tak zájsť do kina, alebo si zacvičiť. No odkedy mám dve deti, zdá sa mi skĺbiť to všetko dokopy absolútne nemožné, resp. možné, lebo to aj kĺbim, ale následkom je presne to, čo je popísané vyššie. 

Keď som predtým pracovala v korporáte, myslela som, že to, čo sa mi dialo pravidelne každých pár mesiacov, bol burnout. Keďže som človek, ktorý dáva do vecí, na ktorých mu záleží, 120%, dávala som toľko aj v danej práci. A bolo pre mňa frustrujúce, že to tak nemal každý, bolo pre mňa frustrujúce, že moji kolegovia robili hrozné rozhodnutia a nevideli dopredu, bolo pre mňa frustrujúce, ako väčšina ľudí akceptuje nefungujúci systém a ja sa s ním niečo snažím spraviť .. no a tá frustrácia viedla pravidelne k tomu, že som ochorela a skončila som na dva, tri týždne, na PNke. Viem, že som ochorela zo stresu. 

Lenže teraz je to iné. Teraz síce spĺňam mnohé z vyššie uvedeného, no nechcem prestať. Nechcem ísť na "PNku" (na ktorú síce ako podnikateľ nemám právo, ale teda chápete, čo tým myslím). Pred našou dovolenkou v Chorvátsku to bolo ťažké, vtedy som naozaj cítila obrovské vyčerpanie a kamarátky mi hovorili, že sa mám vypnúť úplne a že nemám ani instagramovať, ani nič iné pracovné neriešiť. Zvažovala som to, ale povedala som si, že to budem robiť tak, ako to cítim. A tak som občas neinstagramovala nič, potom zas viac a na dovolenke som opäť prišla na chuť tomu osobnému, rodinnému, spontánnemu contentu, aký som tvorila kedysi. A hrozne ma to bavilo. A myslela som, že super, bude to zas také, ako predtým, keď sa vrátime. Lenže sme naspäť a ja som zas padla do akéhosi divného kolobehu, kedy zas začínam pociťovať to, čo je spomenuté vyššie. 

Mám pocit, že je toho na mňa veľa a neviem, z ktorého konca to uchopiť a odkrajovať. Keby som tak mohla tráviť väčšinu času z týždňa doma a deliť si ten čas medzi deťmi a svojou prácou. Lenže ani neviem ako, stále do toho niečo vojde a ja som celý týždeň od rána do skorého poobedia preč a potom som s deťmi, ale zároveň som nervózna z toho, že viem, že sa mi kopia ďalšie pracovné záležitosti a takto stále dokola. 

Viete, keď začal Covid, väčšina ľudí to vnímala ako obmedzenie, že sa nikam nesmie chodiť a že sa s nikým nesmie stretávať. Ja? Mne to extrémne vyhovovalo. Ja som zrazu mala toľko priestoru na seba, aj na deti, aj na svoju prácu. A vlastne aj pred Covidom som sem tuším písala jeden článok o tom, že čas na to všetko, čo robím, mám vďaka tomu, že nemám kamarátstva a že nerobím nič iné. Nemám čas na seba. 

Premýšľam, či sa v tom všetkom vôbec dá nájsť balans. Premýšľam, či sa takto vôbec dá fungovať ďalej, minimálne v tom, čo robím ja. Premýšľam, či sa dá vrátiť k tým začiatkom, kedy som to bola ja, Petush a nie ja, Petush Nasklee. 

Premýšľam, či je to len obdobie, teraz, keď je mladšia dcéra ešte malá a treba s ňou byť viac. Premýšľam, akým smerom vlastne chcem ísť a čomu všetkému sa chcem venovať. 

Viete, za posledný rok som si toho naložila šialene veľa. 

Približne rok po narodení druhej dcéry sme založili kreatívnu agentúru, s ktorou sme mali prvého klienta dávno predtým, ako sme si stihli spraviť web, sociálne siete a podobne. Popri tom som sa venovala podcastovaniu, instgramu, rozbiehala som svoj tiktok. Reálne tieto veci riešim odkedy vstanem, kým idem spať. Práca pre toho klienta bola enormne vyčerpávajúca a zaberala nám obrovské množstvo času. Ďalej tu mal byť jeden televízny projekt, ktorého riešením som strávila viacmenej rok .. s prestávkami, ale rok. A išlo to absolútne do stratena. 

Keď si uvedomím, koľko času som venovala niečomu takému na úkor svojho času s deťmi, alebo času samej so sebou pri cvičení, alebo inej tvorbe, je mi do plaču. Keď si predstavím, akým ľuďom som dala vo svojom živote priestor, tiež mnohokrát na úkor času stráveného s deťmi, alebo s mojím manželom. Na druhú stranu, dnes mám v živote úžasných ľudí, ale tiež mám pocit, že je toho na mňa veľa. Ten chce ísť na kávu, ten chce ísť na obed, ten chce ísť niečo tvoriť .. a áno, chcem ísť aj ja, ale na druhej strane je toľko ďalších vecí, ktoré by som chcela a mala v tom čase robiť .. 

Neviem .. Je pre mňa vyčerpávajúce už len o tom písať a premýšľať nad tým. A keď si predstavím, koľko mám pred sebou povinností a tlačím si ich pred sebou a aj keď nejaké spravím, iné pribudnú a stále dookola, chytá ma panika. Keď si predstavím, aký mám momentálne chaos vo svojej práci a vo svojej hlave, chytá ma panika. A absolútne neviem, ako z toho von, ako sa z toho vymotať, lebo sa nechcem ničoho vzdať, lebo ma všetko baví a napĺňa. A to nehovorím o tom, koľkých vecí som sa vlastne už vzdala, alebo do ktorých som nešla, lebo som vedela, že aktuálne na to nemám priestor .. 

Nalejme si čistého vína .. proste neviem, čo mám robiť, neviem, čo so sebou a neviem, ako sa k tomu celému postaviť. Možno mi pomôže sa vypísať a možno nie .. uvidíme. Dám vám vedieť. 
3

August 3, 2023

STOJÍ TO ZA TO? MAŤ, ČI NEMAŤ DETI.


{VYPOČUJ SI ČLÁNOK VO FORME PODCASTU}

Práve som premýšľala, že idem dostrihať nový (teda vlastne už dosť starý) vlog, keď na mňa na tiktoku vyskočilo video s otázkou, či stojí za to mať deti - a vo videu bola odpoveď. Nie. Nie v prípade, ak .. A tie dôvody a pochody, ktoré daná slečna odprezentovala, so mnou tak zarezonovali, že vám k tomu musím povedať aj svoj pohľad a svoj názor. A kde lepšie sa k tomu vyjadriť, ako tu na blogu? So let's do it here and now, o 22:23, kým ešte ako tak vládzem, po 7 hodinovej jazde domov z Chorvátska. 

Takže, stojí to za to?    

Nestojí. Nestojí to za to, ak nie ste pripravení na to, byť rodičom 24/7. Ak vám hlava neberie, že budete vždy (alebo minimálne na veľmi dlhú dobu) v prvom rade rodičom dieťaťa, tak to za to nestojí. A to znamená: Ak ste chorí, ak ste unavení, ak máte nejakú tragickú udalosť v rodine, nech sa deje čokoľvek, stále musíte byť prítomní a byť rodičom, pretože vaše dieťa vás potrebuje. 


Nestojí to za to, ak nie ste OK s tým, že ste druhoradí a vaše záujmy a potreby sú druhoradé, resp. že sa už neriadite svojím časom a svojimi potrebami, ale časom a potrebami niekoho iného. Ani toto nie je navždy a v podstate ani vždy, resp. stále, ale na veľmi dlhú dobu to takto je a musí byť, inak to nejde. Potreby detí sú jednoducho prednejšie, ako potreby nás, rodičov. 


Nestojí to za to, ak máte nejaké nevyriešené traumy a issues. Z detstva, zo vzťahov, z čohokoľvek. Keď sa stanete rodičom, je takmer 100% šanca, že sa to dostane na povrch. Že to vyjde von, alebo vás to opäť začne ťažiť, ak je to niečo, čo ste iba potlačili. 


Nestojí to za to, ak je to niečo, čo chcete len preto, "lebo by sa to malo", "lebo už je čas", "lebo starí rodičia chcú vnúčatá", "lebo čo ak ..". Fakt nie. 


Nestojí to za to, ak sa tým len snažíte udržať si chlapa, alebo vzájomne zachrániť váš vzťah. 


Súhlasím s tým, čo hovorila slečna na videu. Rodičovstvo je jedna z najviac "real" vecí, aké môžete zažiť a akými si môžete prejsť. Je to niečo, vďaka čomu sa stanete v podstate úplne novým človekom, začnete úplne novú kapitolu a na istý čas, ak chcete byť dobrým rodičom, musíte zabudnúť na všetok naučený komfort a naučiť sa hľadať komfort úplne inak a úplne inde. Zrazu sa vám narodí také zrkadlo, že ak nie ste slepí, alebo nezatvárate nasilu oči, tak vás to kvalitne prefacká. Ak tie oči zatvoríte a nenecháte sa prefackať, zarábate naopak vašim deťom na peknú nálož traumy a problémov do budúcna. 


Ak chcete byť dobrým rodičom, ide to ruka v ruke s tým, že musíte byť obetaví. Neznamená to, že a musíte obetovať 24/7. Neznamená to, že nemáte žiaden čas na seba. Neznamená to, že nemáte myslieť na svoje potreby. No je to absolútne opačné fungovanie, aké poznáte, keď deti nemáte. Neviete sa len tak zobrať a niekam ísť. Neviete si len tak pospať, lebo ste ponocovali. Neviete si nerušene oddýchnuť, keď sa cítite pod psa. Nič také neexistuje. Sú to také maličkosti, ktoré si častokrát noví rodičia uvedomia: Vôbec som si nevážila, že sa viem v tichosti a pokoji a vlastnom tempe nerušene najesť. Vôbec som si nevážila, že môžem pozerať seriály celý deň a nie len večer, keď mámn dve hodiny na seba a do tých musím zmestiť večeru, upratovanie, seriály, prácu, hygiénu .. a dúfať, že tie dve hodiny budú nerušené a že sa nezobudí ani jedno z detí. 


O to dôležitejšie je vedieť si ten čas na seba nájsť, aby ste vedeli načerpať energiu. Energiu, ktorú zas vložíte do tých detí a do ich "výchovy" (toto slovo nemám veľmi rada), resp. do vzťahu s nimi. 


Je to aj pre mňa trošku adjustment, hlavne odkedy mám deti dve, že všetok voľný čas sa snažím venovať svojej práci a keď v nej skončím a som unavená, pretože som sa napr. celý deň rozprávala s rôznymi ľuďmi a mala som veľa sociálneho kontaktu, tak sa vrátim späť domov a nemám kľud, nemám ticho, nemám to, čo by som v tom momente najviac potrebovala, naopak, musím vynaložiť maximum zvyškovej energie na to, aby som bola s deťmi, pretože sme boli celý deň bez seba a chýbali sme si a teraz je čas, kedy môžeme byť nerušene spolu. 


Áno, je to moja voľba, že pri deťoch aj pracujem (myslím v dobe, kedy je bežná matka ešte na materskej/rodičovskej dovolenke), no úprimne, neviem, ako by som fungovala, keby som nepracovala vôbec a bola by som práveže stále len s deťmi. Obdivujem mamy, ktoré to tak majú a dokonca si to užívajú, ja by som to tak asi dlhodobo nedokázala, pretože tá psychohygiéna je pre mňa enormne dôležitá a zažívam ju aj v práci. Každopádne, iné som chcela. 


Byť mamou, dobrou mamou, je tlak. Je to tlak, ktorý na seba vytvárate vy sami, pretože si uvedomujete svoj vplyv na život vášho dieťaťa. Tlak, ktorý je tam stále, pretože nikdy sa to nedá robiť bez chýb. Ale v konečnom dôsledku to za to stojí. Ak ste na toto všetko pripravení. Ak ste OK s tým, že na pár rokov ste tu v prvom rade pre nich. A na ďalších pár rokov tu stále musíte byť, vždy, keď vás budú potrebovať, aj keď už to nebude stále. Ak ste pripravení na to, že do vášho života príde nový človek, ktorý bude istým spôsobom dôležitejší, ako vy, ale v tom zmysle, že od vás doslova záleží jeho život.


Musíte sa pripraviť na to, že to bude aj vyčerpávajúce, aj namáhavé, ale ak s tým počítate a nenecháte si tým znechutiť ako rodičovstvo, tak aj váš celý život, tak vás to dokáže strašne veľa naučiť. Aj o sebe, aj o vašich schopnostiach. Uvedomíte si, že vašich 100% predtým nebolo ani zďaleka vašich 100% teraz. Zrazu dokážete ísť za hranice, ktoré ste si mysleli, že boli úplne niekde inde. A nie, nie je dobré to robiť stále. Nie je dobré "kopať za dieťa" na úkor samého seba a na úkor svojej energie a svojich potrieb. Vtedy tu preňho nedokážete byť tak, ako to potrebuje. 


Ale aj to je na tom tá výzva. Aj to je to, v čom si musíte nájsť akýsi balans. Dokázať dať dieťaťu to, čo potrebuje, ale zároveň dať sebe to, čo potrebujete vy. Niekedy požiadať o pomoc vašich blízkych, alebo si pomoc zaplatiť. Niekedy poľaviť a pustiť tým deťom na chvíľu telku, aj keď si uvedomujete, že to pre nich nie je to najlepšie a najzdravšie. Vymyslieť nejakú aktivitu, pri ktorej si oddýchnete aj vy. Musíte byť kreatívni, vynaliezaví, šikovní, musíte dostať váš timemanagement na oveľa vyššiu úroveň, ako predtým. 


A ak to aj zvládnete, musíte sa zmieriť s tým, že sa to môže kedykoľvek rozpadnúť ako domček z karát a musíte to začať stavať nanovo. Pretože dieťa sa mení, rastie, jeho potreby sa menia, vyvíjajú a s tým sa musí meniť aj to, čo ponúkate vy, ako rodič. A to je to. Ak chcete byť dobrým rodičom, nemôžete stagnovať, je to absolútne nemožné. Tak, ako spoznávate denno-denne vaše dieťa nanovo, spoznávate nanovo aj seba. Svoje hranice, svoje možnosti a schopnosti, svoje maximá a minimá, dostávate nastavené zrkadlo a vidíte sa tak jasne, ako ste sa predtým pravdepodobne ešte nikdy nevideli. 


Stojí to za to, keď si tieto výzvy, častokrát ťažké a náročné, dokážete vážiť. Keď v nich vidíte možnosti rastu, vášho individuálneho, alebo spoločného s dieťaťom, keď v nich vidíte príležitosť sa niečo nové naučiť, niekam sa posunúť, prehodnotiť svoje názory a postoje .. Keď sa tešíte z toho, že vám dieťa odzrkadlilo niečo, čo ste predtým nevideli, alebo ste si to neuvedomovali. A viete, že na tom môžete začať pracovať. 


Dobré rodičovstvo pre mňa nikdy nebolo a nikdy nebude primárne o tom, ako vychovávať deti. Ale o tom, ako pracovať na sebe, aby sme ich vedeli viesť životom a aby sme im vedeli ísť dobrým príkladom. Pretože nie nadarmo sa hovorí, že deti netreba vychovávať k tomu, aby boli také, alebo onaké. Stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. 


A či chceme, či nie, každý z nás má niečo, v čom sa môže zlepšovať, v čom sa môže posunúť, na čom môže pracovať. A práve tie deti dokážu byť skvelým ukazovateľom toho, čo by sme mali na sebe ešte fixnúť. A ak to dokážeme, tak to za to naozaj stojí. A to nehovorím o tom množstve lásky, ktorú od dieťaťa dostanete. A teda detská láska, to je tá naozajstná, čistá, bezpodmienečná láska. Taká, o korej si mnohí myslíme, že ju vieme dávať, no sme poväčšine na obrovskom omyle. Ale o tom nabúce. 


Je 23:11 a ja by som si mala ísť už naozaj ľahnúť, pretože zajtra ma primárne čaká pracovný deň. A tiež ma čakajú kufre na vyloženie a kuchyňa na upratanie, haha. 


Love,

Petush ❤

0

May 13, 2023

EMÓCIE


Mám za sebou emočne vyčerpávajúci deň. Taký, kedy som viac plakala, ako neplakala. Taký, kedy som sa veľa zamýšľala. Taký, kedy som veľa spomínala, veľa som sa hnevala, bola som smutná. Som smutná. Niekedy si hovorím, aké to bolo jednoduché, keď sme boli mladší a naše prúsery nemali také následky, ako majú teraz, keď sme dospelí. Pozerám sa okolo seba a vidím stále viac zničených životov, alebo životov, ktoré smerujp veľmi zvláštnym smerom. A áno, v drvivej väčšine prípadov si za to tí ľudia môžu sami, no to neznamená, že ak sú to ľudia, ktorých máte radi, tak vás to nebolí a nemrzí.


Niekedy do vášho života prídu ľudia, ktorí znamenajú viac, ako iní, zapíšu sa do vášho srdca hlbšie. A ja mám takých ľudí vo svojom živote dosť. Ľudí, s ktorými sa nepotrebujem vídať, stačí mi vedieť, že sa majú OK, občas byť s nimi v kontakte, zaspomínať si na spoločné zážitky a priať im zo srdca všetko dobré. 


A keď sa tí ľudia dobre nemajú a stane sa niečo zlé, bolí to. 


Vo svojom živote som veľakrát cítila hlboký pociut smútku a zúfalstva. No keď sa týkal mňa samej, väčšinou som vedela, že s tým viem niečo spraviť, pretože to mám v rukách hlavne ja sama. Keď však cítim zúfalstvo v súvislosti s niekým iným, je to ubíjajúce a psychicky náročné v tom, že ste sami so svojím pocitom a neviete absolútne nič reálne ovplyvniť. Je to pocit veľmi podobný tomu, keď vám niekto blízky zomrie. Nezostáva vám nič iné, len sa s tým zmieriť, prejsť si tými emóciami, spracovávať to v sebe, ale to je všetko. Veľmi podobné je to vtedy, keď sledujete niekoho na jeho downward spiral. Viete, že z toho nemôže vzísť nič dobré, ale nezostáva vám nič iné, len sa pozerať. Je to ako byť svedkom autohavárie, len vo veľmi, veľmi spomalenom zábere. Niekedy až roky dlhom. 


V niektorých situáciách ide o ľudí, ktorých viete a musíte odstrihnúť, od ktorých sa emočne odpútate, pretože vám za to nestoja. A potom sú tu ľudia, ktorí sú proste fajn ľudia. Ktorých máte radi, ktorých si vážite, ktorí sú special .. a pri tých to bolí.


Myslím na tých, ktorých sa toto, čo píšem, týka. Ktorí si to asi nikdy neprečítajú. A posielam im lásku a objatie, podporu a silu, ktorú budú veľmi potrebovať. 

1

April 15, 2023

CYKLUS NÁSILIA A NENÁVISTI


Rozmýšľam, ako začať .. a vlastne neviem. Predvčerom som sedela sama doma v tichu, deti spali, Viktor bol preč, pes spal vedľa mňa a mala som ideálne podmienky na prácu, no nešlo to. To ticho bolo ohlušujúce a ja som mala pocit, že mi vybuchne hlava, pretože jediné, nad čím som dokázala rozmýšľať, bolo to, čo sa udialo pred pár dňami. Teda, ono sa to udialo dávnejšie, ale pred pár dňami sa to celé Slovensko, vrátane mňa, dozvedelo. A ja nad tým odvtedy premýšľam. 

Vždy, keď sa stane niečo tragické, ma vydesí obrovská vlna nenávisti, ktorá sa preženie našou spoločnosťou na adresu páchateľa a mnohokrát, ako aj v tomto prípade, nedostatok empatie s obeťou. A síce sa snažím komentárom vyhýbať, to, čo som si prečítala v tých pár, ktoré som rozklikla, alebo ktoré sa ku mne nejak dostali, ma šokovalo. 

Victimblaming a victimshaming ako vyšitý je na Slovensku veľkou špecialitou, no nebudem vám klamať, že ma opäť raz nešokoval. V situácii, kedy ľudia vidia krvavú, dobitú tvár človeka, ktorý zažil niečo, čo by nemal zažiť absolútne nikto, aj tak dokážu nájsť dôvod, prečo si za to vlastne môže sama .. šialené, absolútne šialené. Na druhej strane, aj vďaka poskytnutým dôkazom bolo týchto prejavov menej, ako zvyčajne, pretože ako to už poznáme, ak ľudia nedostanú šokovú terapiu v podobe raw fotodokumentácie, fenomén obviňovania a zahanbovania obete ide na plné obrátky. 

Rovnako, ako to bolo v prípade opitého vraha zo Zochovej, rovnako, ako to bolo v prípade šialeného strelca zo Zámockej, tak ma aj teraz najviac zo všetkého šokovala miera nenávisti a hnevu ľudu. Písala som o tom mnohokrát a píšem to znovu: Nenávisť nič nevyrieši. Keď si čítam, ako anonymné, aj neanonymné profily prajú páchateľom smrť najrôznejšími, najkrutejšími spôsobmi, predstavím si pred očami scény z rôznych historických filmov, keď ľud chodil pozerať na verejné popravy a mnohokrát sa okrem prizerania aj pričinil rôznymi inými formami násilia a ponižovania človeka už aj tak odsúdeného na smrť. 

Prišlo mi pár správ, v ktorých mi je vyčítané, ako "neutrálne" sa staviam k celej situácii. Neutrálne? Čo je neutrále na tom, keď úplne jasne poviete, že odsudzujete akékoľvek násilie? Čo je neutrálne na tom, keď poviete, že daný čin je absolútne za všetkými hranicami a neodpustiteľný? V skutočnosti to neutrálne nie je a je to jasné vyjadrenie postoja. No tu, na našom Slovensku, kde by chcel ľud lynčovať pri každej možnej príležitosti, pokiaľ nepoužijete aspoň jeden expresívny výraz, alebo vulgarizmus na adresu daného človeka, tak vlastne nedostatočne jasne vyjadrujete postoj. 

Rovnako, ako ma desí miera nenávisti, ktorú v sebe nosia páchatelia násilných trestných činov, tak ma desí miera nenávisti, ktorú v sebe nesú ľudia, ktorí síce fyzicky možno neublížia, ale dokážu z úst vypustiť také veci, ktoré by mne ani vo sne nenapadli. Spomínam si, ako som sa v noci po streľbe na Zámockej dostala na twitter páchateľa, prechádzala som si jeho príspevky, zhrozená .. a ešte zhrozenejšia, keď som si prečítala, čo tomu chalanovi písali ľudia. Zapni livestream, aby sme sa mohli pozerať, ako sa zabiješ. Si chudák, už sa konečne zabi. Ty loser, ani vystrieľať podnik poriadne nedokážeš .. Aby som spomenula len pár správ z tých, ktoré som si za tú chvíľu prečítala. Nemohla som spať, zostalo mi ťažko. To, čo spravil ten človek, je niečo hrozné, šialené, nepochopiteľné .. a to, čo mu dokázali napísať iní ľudia, akože "tí lepší", je tiež hrozné, šialené a nepochopiteľné. A sú to presne takéto slová a správanie, ktoré niektorým jedincom dopomôžu k tomu, aby spravili také činy, aké spravili. A aj keby nie. Pomôže to niekomu, niečomu? Nie. Obetiam? Nie. Páchateľovi? Nie. Spoločnosti? NIE. Nikomu. Viete, čo to je? Je to len vybíjanie si vlastnej frustrácie, je to tľapkanie sa po pleci, že my sme tí lepší a máme navrch. Je to využitie situácie, že niekto v spoločnosti je "ten zlý" a teda môžeme si naňho s "čistým svedomím" odpľuť. 

Takíto ľudia nemajú záujem ponoriť sa do hĺbky a zamyslieť sa nad tým, prečo sa niekto dopracuje k tomu, že spíše manifest, ukradne vlastnému otcovi zbraň a ide zabíjať. Nechce sa im rozoberať spoluvina spoločnosti na vine jednotlivca. Nechce sa im byť obozretnejší k tomu, čo sa deje v ich okolí. To je príliš náročné a chce to aj istú mieru sebareflexie a reflexie náš všetkých, ako spoločnosti. Ľahšie je cítiť sa ako ten lepší človek, ten, čo by to nikdy nespravil a spraviť to tak, že napľujú na toho, ktorý to spravil. Uľaviť si tým, že hnev, ktorý máme v sebe, zo seba dáme von tak, že sa minimálne verbálne pokúsime ublížiť niekomu inému. 

A ja tomu hnevu rozumiem, neberte ma zle. Hnevám sa, že sa niekto dostane tak hlboko do špirály konšpirácií, že sa rozhodne vziať život ľuďom, ktorí len chceli žiť svoj život bez toho, aby sa skrývali za to, kým sú. Hnevám sa, že je niekto natoľko arogantný, že si sadne opitý za volant a vezme tak život nevinným ľuďom, ktorí boli práve na ceste domov, na druhý deň ich čakala škola, tešili sa na spolužiakov .. A neskutočne sa hnevám, že niekto, kto vie, že má problém, ho nerieši, klame a ubližuje ženám podobne, ako bolo ubližované jeho mame a jemu samému, keď bol dieťaťom. A hnevám sa ako jeden z ľudí, ktorý sa cíti oklamaný. A hlavne je mi to ľúto. Je mi ľúto, že vo všetkých menovaných príkladoch to zašlo tak ďaleko, ako to zašlo. Je mi to ľudsky extrémne ľúto. Pri pomyslení na to, čo museli žiť ženy, ktoré si prešli takýmto násilím, mi je fyzicky zle a neviem slovami vyjadriť, čo cítim. 

Som presvedčená o tom, že pri akejkoľvek forme násilia, pri akejkoľvek tragickej udalosti, sa treba v prvom rade postarať o obete. Poskytnúť im podporu, safe space, prijatie, pochopenie, pomoc. To je prvoradé a najdôležitejšie. 

Násilie sa však nedeje preto, lebo obete sú obeťami. Ale preto, že páchatelia sú páchateľmi. Ak by neboli páchatelia, neboli by obete. A páchatelia sa nerodia páchateľmi. Páchatelia sa páchateľmi stávajú. Stávajú sa nimi na základe mnohých aspektov, no nikto sa nerodí "zlý". Nikto sa nerodí ako násilník. Dovolím si požičať kúsok z odborného článku o psychológii za agresiou a násilím: "Pokiaľ hlbšie pochopíme biologické markery agresie, empatie a "temných" osobnostných čŕt a pochopíme tiež spôsoby, ktorými sa tieto vlsatnosti môžu stať "neprispôsobivými", alebo potenciálne prispôsobivými, budeme lepšie vybavení na vytvorenie skorých zásahových stratégií a rehabilitačných programov pre agresívne a antisociálne správanie. Toto poznanie tiež uľahčí úsilie zacieliť a pestovať potenciálne silné stránky a adaptívne vlastnosti "temnejších" osobnostných vlastností." 

A to je v podstate point, ktorý sa snažím už dlhé, dlhé roky prezentovať, keď sa vyjadrujem k takýmto témam. A verte, nie je to ľahké. Pretože viem, že naša spoločnosť je nastavená inak. V našej spoločnosti sa snaha pochopiť a porozumieť zamieňa s obhajovaním činov, obhajovaním páchateľov. A mňa to neprestáva udivovať. Sú to pre mňa diametrálne odlišné veci a napriek tomu si ich toľko ľudí zamieňa, odmieta počúvať a čítať s porozumením a pochopiť rozdiel. A sme opäť tam, že je proste jednoduchšie niekoho zavrhnúť, odstrčiť na okraj spoločnosti, povedať, že je jedno, aké mal detstvo, že je jedno, čo sa mu v živote stalo, že je proste (doplň si ľubovoľnú nadávku). Ľudí triggeruje, keď poviete "snažme sa pochopiť". Ľudí triggeruje, keď poviete "môže to súvisieť s tým, čo ten človek zažil, čím si prešiel, to a to ho mohlo ovplyvniť". "Ja som si to zažil tiež a nie som násilník." Super, good for you! Ale žiadni dvaja ľudia nie sú rovnakí, žiadne dve skúsenosti a zážitky nie sú rovnaké, všetci sme iní, všetci máme iné tools na spracovávanie toho, čo sa nám deje, na naše pocity, emócie, proste hrá tam toľko faktorov, že povedať jednoduché "aj mne sa to stalo a toto by som nikdy nespravil", je proste nevedomosť. 

Samozrejme, každý dospelý človek je zodpovedný za seba a svoje činy. Ale nalejme si čistého vína, čím horšie tie činy sú, tým ľahšie je ukázať na daného človeka prstom a povedať, že si za to môže sám. Už ťažšie by bolo pozrieť sa do zrkadla a pozrieť sa na seba - som aj ja človekom, ktorý sa snaží pracovať so svojou traumou? Som človekom, ktorý je lepší, ako moji rodičia? Darí sa mi prerušiť generačné cykly? Som si vedomý svojich toxických vlastností a robím všetko preto, aby som sa ich zbavil? Rozumiem samému sebe? Viem, prečo som taký, aký som? Teraz budem asi hnusná, ale drvivá väčšina ľudí tohto schopná nie je a nie je ani ochotná "sa riešiť". Našťastie sa to už mení, ale nefandime si príliš. Tiež som bola človekom, ktorý si myslel, že je taký, aký je. Som cholerik, som hlučná, som emotívna, som nervná, som negativista .. a potom som zistila, že nie som a nemusím byť. Stačilo mi k tomu akurát tak padnúť na hubu, byť roky nešťastná a stratená v živote a takmer všetkých jeho oblastiach a konečne sa po dlhom čase trápenia odhodlať ísť na terapiu. A potom si to na tej terapii všetko pretrpieť a prežiť znovu .. a potom si ďalej samoštudovať a aplikovať na sebe to, čo sa učím sama. A zistila som, že som to nebola ja. Ale boli to nánosy .. nánosy z detstva, nánosy z rôznych iných zážitkov, nánosy celého života. A síce mám za sebou dosť dlhú a náročnú cestu sebaspoznávania a rozumenia si a odstraňovania nánosov a prejavov toho, čo som považovala za "moju osobnosť", ešte tam toho je ale že extrémne veľa. A uvedomujem si to len preto, lebo sa tejto téme venujem, lebo sa v nej denno-denne zamýšľam a samovzdelávam. A napriek tomu som opäť raz v slepej uličke, kedy budem potrebovať odbornú pomoc, pretože neviem, ako ďalej a som stuck a opäť sa vo mne ozývajú tie nánosy, o ktorých som si myslela, že sú dávno preč. A to hovorím ako človek, ktorý si prešiel pekným detstvom a dospievaním, ktorý nebol obeťou násilia, ktorý nevidel násilie, ktorého rodičia netrpeli žiadnou závislosťou .. čiže moja štartovacia čiara bola omnoho lepšia, ako väčšiny ľudí v tejto spoločnosti. A napriek tomu som teda mala na čom pracovať a stále mám. 

Pripomína mi to situáciu, kedy bežný "biely slovák" nadáva na rómov a hovorí, že veď nech si nájdu prácu, nech sa snažia, nech chodia do školy, nech chodia čistí, nech .. (doplňte si tam kopec ďalších vecí). A samozrejme, "môžu si za to sami". No, nemôžu. Ale to je téma na inokedy a vlastne myslím, že stačí, keď si vypočujete podcastovú sériu "Odsúdení na neúspech". Každopádne, iné som chcela. Väčšinou práve tí, ktorí teda žiadajú od tých znevýhodnených, aby sa "spamätali" a "aby si sami pomohi" a myslia si, že "za všetko si môžu sami", sú práve tí, ktorí sa v porovnaní so svojimi rodičmi tiež nikam nepohli. Nemajú lepšie vzdelanie, nemajú lepšie zamestnanie, neovládajú viac jazykov, nežijú v inom meste .. jednoducho, tiež nedokážu byť lepší, ako prostredie, z ktorého vyšli a slepo nasledujú vzorce, ktoré im dali ich rodičia a tým ich dali ich rodičia a tak slepo pokračuje generácia po generácii tú istú cestu. Ale ľahšie sa pozerá na druhých a žiada sa od nich, aby boli lepší, aby sa viac snažili, aby prekonali samých seba. Nehľadiac na ich štartovaciu čiaru. 

Prepáčte, ale buďme k sebe úprimní. Toto nie je len o zlyhaní jednotlivcov. Toto je o zlyhaní systému a nás, ako spoločnosti. Nadávať na alkoholika, že sadne za volant opitý a zabije ľudí? Poďme ho ukameňovať. Zamyslieť sa and alkoholizmom v našom štáte? Ale prosímvás, veď to je normálne, na návšteve si vypiť a potom odšoférovať domov. Veď to sa bežne deje. Len si treba dávať pozor a nenapáliť to do ľudí. Veď to robí každý .. A takto by sme sa mohli baviť o mnohých ďalších situáciách, témach a tragédiách, ktoré obrovská časť našej spoločnosti využije veľmi rada na to, aby si zanadávala, aby si odpľula, aby sa potľapkala, že oni sú tí lepší a ide sa ďalej. 

A ďalej budú presne títo ľudia zatvárať oči pred alkoholizmom v tejto krajine, pred psychickými problémami v tejto krajine, pred násilím páchaným na deťoch v tejto krajine, ktoré berú ako bežnú výchovnú metódu, pred nenávisťou v tejto krajine, ktorú pomáhajú šíriť aj oni .. budú voliť populistov, chyby hľadať vždy v tých druhých, pozerať radšej na to, čo robí niekto iný, než aby sa zamysleli sami nad sebou a pokúsili sa zo svojej pozície zlepšiť svoj život, svoj postoj k životu. A keď sa nabudúce stane niečo, kde bude jasný páchateľ a jasná obeť, odpľujú si. Tí empatickejší len na páchateľa, tí menej empatickí na obe strany. 

Chcela som napísať, že mi máte prepáčiť môj výlev, ale nenapíšem to. Tento výlev som v skrátenej forme napísala už mnohokrát, napríklad na instagram a budem ho písať ešte veľakrát. Pretože viem, že jedine vtedy, keď sa budeme snažiť veciam, situáciám a ľuďom rozumieť, jedine tak budeme vedieť do budúcna ľuďom pomôcť a situáciám predísť. 

Vedela by som tu o tom písať ďalšiu hodinu. O tom, ako my ako ľudia potrebujeme predovšetkým lásku, prijatie, pochopenie. Všetci do jedného. O tom, ako nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť, ako násilie plodí len ďalšie násilie. O tom, že je nesmierne dôležité nájsť v sebe odvahu a silu stať sa cyclebreakerom, ale tváriť sa, že niečo také je samozrejmosť a vyžadovať to primárne od tých "najťažších prípadov", je pokrytectvo a to najmä vtedy, ak človek sám nerobí nič preto, aby zmenil seba - ešte duplom vtedy, ak to má omnoho jednoduchšie, ako ten "ťažký prípad".

0

March 31, 2023

LIVING IN THE MOMENT



Myslím, že v posledných dňoch mi to prišlo zaťažko. Žiť v aktuálnom momente, v danej chvíli. Ako som spomínala pár ľuďom, s ktorými som posledné dni strávila nejaký čas, mala som už pár dní pocit, že fungujem v takom zvláštnom delíriu, akoby ma niekto ovalil nejakou palicou, alebo čo a že proste len idem na veľmi vyčerpaného autopilota .. vedela som, že to musím stopnúť, že si musím trošku vydýchnuť, chvíľu len byť. 


Takéto stavy sa mi pravidelne opakujú, keď si toho na plecia naložím príliš veľa a potom neviem, čo so sebou a iba idem a idem a idem a hovorím si, ešte toto a ešte toto a ešte toto a potom si oddýchneš. A dúfam, že si oddýchnem aspoň v noci a murphyho zákon mi odpovie tým, že zrovna vtedy sú moje deti stokrát v noci hore, alebo sa tvária, že o piatej ráno už je čas vstávať, alebo niečo podobné .. 


Je pre mňa frustrujúce, že mám toľko nápadov, toľko projektov, ktoré milujem, ktoré ma bavia, ktoré ma napĺňajú a zároveň mám doma tie dve dokonalé deti, s ktorými by som rada trávila plnohodnotný čas každé poobedie, no nemám na to všetko vždy energiu. Snažím sa hľadať balans a niekedy mám pocit, že som ho aj našla a potom zažijem týždeň, ako tento a hovorím si .. preboha, ako to mám všetko zvládnuť? Kto spraví toto a hento a tamto a potom ešte hento ďalšie ..? 


Vôbec neviem, či by som mala vypustiť nejaké časti práce, alebo naopak, nájsť si niekoho, kto mi bude pomáhať, aj keď dvoch takých ľudí momentálne v podstate čiastočne mám, ale len čiastočne a tam tiež neviem, kde je vlastne hranica toho, čo si chcem robiť sama a čo chcem dať pod kontrolu niekomu inému .. viete, čo myslím? Niekedy sa mi zdá, že idem one step forward, two steps back. Ak nerozumiete, hoďte si to do googlu pls. 


Dnes som mala konečne voľnejší deň, taký viac pre seba, aj keď vlastne aj ten sa odohrával prevažne mimo domu a aj teraz, o 23:18, som sa ešte nehodila do kľudu, ale sedím za compom, uploadujem vlog, downloadujem zvuk z novej season podcastu V posteli .. a to som naozaj padala tento týždeň od únavy každý jeden deň, ale skôr ako o polnoci som sa do tej postele nedostala. Kto mi za to môže? No samozrejme len ja sama. Ale niekedy fakt neviem .. nedá mi to, ísť si ľahnúť, ak viem, že ešte musím spraviť toto a hento a ono .. lebo aj tak mi to šrotuje v hlave dovtedy, kým sa z tej postele nepostavím a nejdem to spraviť. 


Tak som si povedala, že kým sa to bude všetko uploadovať a downloadovať, otvorím si blog a trošku sa vypíšem, možno mi to pomôže. Dnes som premýšľala nad tým, ako som bojovala s niečím podobným pár rokov dozadu a hovorila som si, je to len fáza, kým sa ti to rozbehne tak, ako potrebuješ .. teraz neviem, čo by som si mala hovoriť, lebo rozbehnuté to mám, ale možno čakám, kým sa to rozbehne ešte lepšie? Neviem, lol.


Každopádne, premýšľala som aj nad tým, ako som pred tými rokmi vnímala rôzne stretnutia s ľuďmi, ktorí niekam chceli ísť, chceli sa stretávať a ja som si hovorila po každom takom stretnutí, že kurník šopa, za ten čas som mohla byť buď s deťmi, alebo pracovať .. plytvám tu časom! Stalo sa mi to mnohokrát a potom som vlastne bola aj celkom rada, že som sa so všetkými stretávať predstala a mala som čas a priestor na seba a svoju prácu, svoje videá, spolupráce a hlavne na svoju rodinu. Viem, že niekoho to teraz možno triggerne, ale v tomto bola pre mňa tá pandémia a prvá vlna lockdownov veľmi prínosná. Zrazu sa všetko zastavilo, spomalilo, boli sme doma, len ja, Viktor a dieťa, zatvorení asi mesiac, dva a veľmi nám to prospelo. 


Momentálne veľmi vnímam, ako sa všetko rozbehlo a snaží sa zabehnúť späť do pôvodných koľají, ktoré však nikdy nebudú 100% rovnaké a o to viac sa mi zdá, že ľudia, firmy a inštitúcie tlačia nasilu na pílu, aby to také bolo .. a ja asi vlastne v tomto ani nie som úplne iná.


Zvláštne, ako niekedy potrebujeme taký zásah zvonku, lebo sami sa v tomto upratať nevieme. Mám veru ešte na čom pracovať. Čo sa však týka napríklad stretnutí s ľuďmi, už to mnohokrát nevnímam tak, ako predtým, že je to plytvanie časom, pretože veľakrát ide práve o pracovné stretnutie, alebo o stretnutie s niekým, kto ma inšpiruje, motivuje, od koho dokážem načerpať pozitívnu energiu, s niekým, koho túžim spoznať, alebo s kým jednoducho chcem stráviť čas. O to ťažšie je si to všetko nejak upratať a dať tomu systém. Rutinu. Fuj, ako to slovo neznášam a pritom viem, že skôr či neskôr, bude musieť do našich životov opäť prísť. 


Neviem vlastne, čo chcem týmto postom povedať, asi len cítim potrebu to dať zo seba von a nejak sa nad tým sama komplexne zamyslieť, pretože viem, že toto je cesta .. no, minimálne k nejakému preťaženiu organizmu, vyhoreniu, whatever. A chcem týmto pozdraviť všetky pracujúce mamy a najmä matky samoživiteľky, alebo single pracujúce mamy - máte všetok môj obdiv. Pretože ja mám manžela, ktorý nemá full time job, mám starých rodičov, ktorí nám s deťmi pomáhajú, keď je treba a aj tak som momentálne mentálne na pokraji zrútenia .. 


Love, Petush 

0

March 18, 2023

REŠPEKTUJÚCE UKONČENIE DOJČENIA?

Kojenie na svahu na lyžovačke v Rakúsku, keď mala 6 mesiacov.

Začala som pred chvíľou editovať podcast s Adelou Vinczeovou, keď som si spomenula, že som vám chcela napísať článok o téme, na ktorú mi minule prišlo dosť veľa dotazov - a teda o rešpektujúcom ukončení dojčenia. Pretože ako mnohé isto viete, je to téma, ktorá zamestnávala dosť aj mňa, dosť som za posledné mesiace bojovala s tým, že sa mi z kojenia doslova ježili všetky chlpy na tele, ale zároveň dieťa pýtalo, tak som sa "obetovala". Píšem to tak, lebo tak som to mnohokrát naozaj cítila. 

Ako som mnohokrát spomínala aj na instagrame, keď mi chodili rôzne dotazy, že prečo neprestanem kojiť, keď mi to tak vadí, hľadala som balans. Balans medzi potrebami svojho dieťaťa a potrebami samej seba. Pretože ak by som to utla vtedy, keď mi to začalo byť nepríjemné, nebolo by to voči nej a jej potrebám a zvykom fér. A ak by som pokračovala bez akýchkoľvek zmien do samoodstavu, asi by som sa zbláznila. 

Na otázky, ako odstaviť dieťa rešpektujúco, som myslím už párkrát odpovedala, že si myslím, že jediný naozaj dieťa plne rešpektujúci spôsob, je samoodstav. No chcem vám povedať, aký prístup a proces som zvolila ja, pretože verím, že niekomu môže pomôcť a niekomu zas objasniť, prečo som volila ten prístup, ktorý som volila.

Pár faktov na začiatok: Svoju prvú dcéru som kojila do jedného roka. Pôvodne som chcela prestať, keď mala 6 mesiacov, čo mi takto spätne pripadá šialene skoro. Mala som však tendenciu podliehať tlakom okolia a bolo to pre mňa celkovo všetko nové, ešte som sa v materstve hľadala, veľa informácií som sa dozvedela za pochodu. Každopádne, vtedy bol aj nástup na dojčenie vachrlatý, mali sme pár dní niekedy okolo šestonedelia, kedy sa nechcela kojiť vôbec, takže to celé bolo iné. V 6. mesiaci som sa snažila o ukončenie dojčenia, pretože som cítila potrebu byť "samostatnejšia" a myslela som si, že to docielim tým, že ju odstavím, alebo naučím na fľašu. Ona mi však ukázala jeden krásny metaforický prostredník a odmietala čokoľvek iné. Fľašku, umelé mlieko, iné umelé mlieko .. doslova pred všetkým utekala. A tak som tomu (našťastie) na nejaký čas opäť "podľahla". Postupne som však obmedzovala počet dojčenia a síce si už nepamätám detaily, tým, že začala celkom fajn jesť príkrmy a zároveň tráviť čas aj s tatinom a starými rodičmi bezo mňa, prirodzene som kojila menej a menej. V noci to bolo najhoršie, snažila som sa to nehrotiť, ale poskytnúť možnosti. Čiže keď sa zobudila, ponúkla som jej nejakú inú alternatívu na uspanie - hladkanie, túlenie, chytanie mojich vlasov, hojdanie. Ak jej to stačilo, super, ak nie, ak sa príliš rozčúlila a plakala, nakojila som ju a spalo sa ďalej. A postupne bola stále viac a viac stotožnená aj s inými formami upokojenia po zobudení a taktiež boli tie zobudenia menej výrazné, niekedy len otvorila oči, ubezpečila sa, že som tam a zas zaspala. Okolo jedného roka sme boli na výlete, kde sme veľa chodili aj po vonku, čo ju asi vyčerpávalo viac, ako naše bežné dni v Bratislave a druhý, alebo tretí večer, sa už nezobudila ani raz a prespala celú noc. A to bolo naposledy, čo som kojila. Odvtedy si ani nespomenula. 

S druhou dcérou to bolo podobné, ale nedokázala som to ukončiť tak skoro. Možno to bolo aj preto, že som celkovo dojčenie vnímala úplne inak, ako prvýkrát. Bola som si omnoho vedomejšia všetkých benefitov a na začiatku som si ho doslova užívala, milovala som ten čas, kedy sme boli len ja a ona. A kvôli tomu som tak trošku rezignovala na iné spánkové a upokojovacie asociácie. Možno preto bola druhá dcéra oveľa navyknutejšia "na prsník", ako staršia. Neuspávala som ju takmer nikdy inak, ako dojčením. Spätne to hodnotím tak trochu ako chybu, aj keď myslím, že už je to vlastne jedno. Ak by som vám však mala poradiť, skúste dieťaťu robiť od narodenia rôzne spánkové a upokojovacie asociácie, pre každý prípad sa to môže hodiť. Viac o tom píše napríklad skvelá Marie Groth aka Babiesandsleep na instagrame. 

Myslím, že okolo jej prvého roku som začala riešiť, že by som ju rada odstavila. Priznám sa, že mi nevyhovovalo početné nočné vstávanie, ktoré mohlo, ale nemuselo súvisieť s kojením, no bolo s ním tak či tak spojené, keďže to bol spôsob, akým som ju uspávala. Nevyhovovalo mi ani to, že som obrovskú časť z dňa strávila kojením. Ale hlavne, už som nechcela, aby ma to dieťa vnímalo len ako jeden obrovský prsník, ale aby sme si vedeli prejaviť blízkosť a náklonnosť aj inak. Vedela som, že to pre ňu už dávno nie je o potrave, ale o komforte, blízkosti, láske .. a tak trochu závislosti. Pretože možno to vyznie kontroverzne, ale ja si naozaj myslím, že dojčenie, mlieko z fľašky, alebo dudel, sú takou prvou ľudskou závislosťou. No a ona poznala len to dojčenie, keďže ani jedno z mojich detí nepilo z tých klasických dojčenských fliaš, ani nenosilo cumel. 

Opäť som najprv spravila tú chybu, že som to chcela obmedziť až príliš, bola som nedočkavá a negatívne pocity voči dojčeniu ma po čase premohli. Môj problém bol tiež ten, že mám celkovo problém spať, ak neležím vo svojej jednej konkrétnej polohe. Čiže som nevedela fungovať tak, ako mnohé iné mamy, že ani nevedia kedy a ako sa ich dieťa v noci nadojčí a celé to prespia. Niekedy už to bolo tak zlé, že som sa rozčuľovala, že som kričala, že som nevedela, či je horšie ležať vedľa nej a nechať ju plakať, alebo "sa obetovať" a nakojiť ju, aj keď mi to bolo šialene nepríjemné a nevládala som byť hore, ale zároveň som tak nedokázala spať ďalej. Áno, bolo to náročné a začínala som to neznášať. A tak som si povedala, že je čas zmeniť prístup a prejsť na taktiku, akú som volila aj pri staršej dcére, teda tú, že jej začnem ponúkať alternatívy. Primárne v noci. Niekedy to šlo, niekedy nie. Postupne si však zvykla na to, že namiesto kojenia sme ležali tvárami pri sebe a rukou mi hladkala a ťahala vlasy. Takýmto spôsobom som postupne zrušila nočné kojenie, čo bol prvý krok k úspechu a áno, spí odvtedy lepšie. Čo však môže súvisieť nielen s kojením, ale aj s vekom a aktuálnou fázou vývinu. 

Ďalší krok bolo kojenie cez deň. Resp. ešte predtým to bolo aj o tom, že som skracovala časy kojenia a učila som ju význam slov: Dosť, stačilo, už končíme .. A veľa som jej vysvetľovala, že ju chápem, že to potrebuje, ale že mne je to nepríjemné a že už stačilo. Možno si poviete, že to bolo zbytočné, no ja si myslím, že to malo veľký význam v celom tomto procese. Sama vidím, že už všetkému rozumie, snaží sa komunikovať a chcela som s ňou byť transparentná. Popisovať jej pocity, aj moje pocity, dávať im všetkým význam a dôležitosť. 

Samozrejme, nie vždy sa to zaobišlo bez plaču, najmä tieto "predčasné" ukončenia boli pravidelne sprevádzane "vzteklým" (sorry, nenapadá ma slovenský ekvivalent) plačom, jedom, hádzaním vecí o zem .. ale opäť, nenegovala som jej pocity, naopak, opisovala som ich a dávala som jej najavo, že jej rozumiem a že je v poriadku, že sa hnevá. Napriek tomu som si stanovila svoje hranice a držala som sa ich. 

A takto sme postupne obmedzili dojčenie počas dňa, aj v noci. Zostávalo kojenie pred spaním a nakoniec kojenie pred denným spánkom. Postupne som ju navykala na to, že som si ju večer zobrala do náruče a držala som ju akoby som ju šla kojiť, ale nekojila som. Nechala som ju hladkať mi tvár, ťahať mi vlasy, túliť sa a ak sa jej podarilo tak zaspať, super, ak nie, občas som ju ešte nakojila. Nehrotila som to štýlom, že odteraz už len toto. Vedela som, že je to proces. A postupne zaspávala bez kojenia čoraz viac a viac. Posledný bol denný spánok, kedy mnohokrát vyhrávala moja lenivosť. Vedela som, že keď ju nakojím, spí do dvoch minút a bude pokoj. Posledné dni som si však povedala, že skúsim večernú taktiku aj na denný spánok a pomaly, ale isto, sa mi to podarilo. Niekedy to trvá dlhšie, niekedy kratšie, ale postupne už aj ona prestala pýtať "ňam" pri pohľade na moje prsia, nesťahuje a nevyťahuje mi tričko, oveľa viac sa túli, oveľa viac ma pusinkuje a úprimne, milujem to. Áno, tento proces odstavovania trval takmer 10 mesiacov, ale viem, že takto to bolo správne. A že aj keď to nie je samoodstav a keby bolo po jej, tak sa kojí ešte dlho, bolo to čo najviac rešpektujúce voči nej v rámci toho, aby som rešpektovala aj samú seba a svoje pocity a potreby. 

Takže takýto nejaký bol náš proces a úprimne, som vlastne aj rada, že to trvalo tak dlho, pretože viem, že aj vďaka tomu to mohlo ísť postupne a s ohľadom na jej potreby. A zároveň som rada aj za to, že som to nevzdala úplne, nešla proti sebe, ale postupne, vedomo som pracovala na tom, aby sme to ukončili a že to máme za sebou. Kojenie je super, kým je super pre obe zúčastnené parties. Keď začne byť problémom, netreba to hrotiť tak, aby ste šli samé proti sebe. Pretože spokojná mama - spokojné dieťa. A ja som už dlho spokojná nebola. Bola som nevyspatá, ubolená, uchytaná a necítila som sa milovaná vlastným dieťaťom tak naozaj, cítila som sa len ako veľký chodiaci prsník. Takže sa teším, že teraz už ma vie ľúbiť aj inak a prejavovať mi náklonnosť a potrebu blízkosti aj inak a že moje telo je opäť len moje. 

Verím, že vám tento post niečo dal, že si z neho niečo vezmete, pokojne diskutujme ďalej v komentároch, ak máte otázky, pýtajte sa, pokúsim sa odpovedať. 


Love, Petush 

5

March 14, 2023

SOM SPÄŤ ..?


Ani neviem, ako sa to stalo, po sto rokoch na mňa prišla túžba niečo sem napísať. Neviem, či v dnešnej dobe ešte niekto číta blogy, neviem, či by som sa nemala vrátiť k nahrávaniu takýchto prípevkov aj v audioforme na podcast, no cítim, že chcem niečo napísať, tak píšem. 


Akurát dnes som na instagram zverejnila fotku s popisom, ktorý by som pred pár rokmi uverejnila tu a šla by som ešte viac do hĺbky .. pravdepodobne. Vlastne celkovo také moje impulzívne emotívne blogovanie, ktorého miesto bolo vždy tu, som pred časom premiestnila na instagram. A prestala som prekladať všetko aj do angličtiny, pretože by sa to tam nezmestilo. 


Šialené, čo všetko sa zmenilo, odkedy som sem uverejnila posledný článok. Som matka dvoch detí a to druhé bude mať čoskoro dva roky. To kedy sa stalo?? Máme nového psíka, pretože toho prvého nám zrazilo auto .. to je jedna z vecí, o ktorých by som sem určite napísala, ak by som aktívne blogovala, pretože by som sa potrebovala vypísať. Aj som sa vypísala, na instagrame, no zároveň to je niečo, čo potláčam veľmi hlboko v sebe a stále to občas vyjde viac na povrch a máta ma to. 


Vlastne dosť veľa vecí potláčam, je to jeden z mojich základných obranných mechanizmov prežitia a viem, že to nie je zdravé, ani správne, no robím to. Robím to tak automaticky, že si to mnohokrát ani neuvedomím a mám pocit, že odkedy som mama, v niektorých veciach ani nie je iná možnosť. Nemám pocit, že mám priestor hrabať sa vo svojich pocitoch, vo svojom vnútri, prežívať a spracovávať. Pretože treba navariť, treba umyť deti, treba popratať, treba si spraviť robotu, ktorej chvalabohu nie je málo .. a tak sa to nejak kopí a kopí a ja veci zas raz nespracovávam, ale potláčam a už len čakám, kedy to praskne .. 


Napríklad dnes som mala od rána akési zvláštne rozpoloženie, minulý týždeň som mala teplotu a totálne sa mi rozhodilo moje vnímanie času. A tak keď mi dnes ráno môj tréner napísal, či tréning platí, napísala som, že jasné, samozrejme a hovorila som si, že už sa cítim fajn, v utorok si pôjdem zacvičiť .. a asi po 5 minútach som si uvedomila, že ten utorok je dnes a bavíme sa o dnešku. Tak som sa vytrepala z postele o pol hodinu som už sedela v aute cestou na tréning a bolo mi zvláštne. Niekto hovoril, že je to z počasia, ja viem, že je to z niečoho vo mne. Z niečoho, čo buble pod povrchom a ja veľmi neviem, čo s tým. Teda viem, ale neviem, kde by som na to našla čas a priestor to momentálne riešiť. 


A tak som prišla na cvičenie, tam som zistila, že som si zabudla peňaženku a nemám si ani ako zaplatiť vstup do fitka, takže ho za mňa musel zaplatiť Miro .. a šla som cvičiť. A cvičili sme také pomalé, naťahovacie veci, ktoré sú pre mňa najťažšie zo všetkého a asi 5x som sa dostala do stavu, že som sa chcela rozplakať .. a potlačila som to. Lebo tak som naučená, lebo tak to robím. A pritom viem, že pred Mirom by som sa mohla a viem, že v akejsi zvláštnej rovine sú tieto moje skrátenia, ktoré mám tam, kde ich mám, poprepájané aj na tieto moje skrátenia emočného charakteru. 


Lenže ja sa asi bojím ich prelomiť. Momentálne. Obávam sa, alebo vlastne asi ani nechcem, si momentálne vyhrádzať priestor na liečenie a teda na opätovné prechádzanie si bolesťami. A pritom viem, že iná cesta nie je a nebude. Že to musí prísť a že keď sa do toho neponorím a nebudem to riešiť, tak si tým budem kaziť aj to pekné, čo ma momentálne netrápi, ale robí mi to radosť. Lebo ono je to ako taká huba, ktorá napadne svojho hostiteľa a začne pomaly ale isto obsadzovať všetky možné oblasti. A už to cítim, že to zasahuje aj do mojej práce, aj do iných vecí, ktoré mám rada a ktoré ma bavia, no zároveň si to asi nechcem priznať. 


A teraz si to tu priznávam. Tu, naspäť na tomto mieste, na ktoré ani neviem, kedy som naposledy niečo napísala .. pred vami, ktorí sa možno dočítate až sem. Myslím, že je čas chodiť opäť na terapiu. Zaoberať sa opäť viac sebou, svojimi pocitmi, svojím vnútrom a hlavne svojimi traumami. Lebo oni tam sú, niektoré nové, niektoré staré .. a čakajú na spracovanie. Teda nečakajú, oni sú radi, že ma môžu obťažovať zvnútra, neriešené, no ja už viem lepšie, ako kedysi. A idem sa riešiť. 


Takže tak na dnes. Možno sa vidíme čoskoro opäť, možno vám napíšem zas o rok. 


Love, Petush 

11

December 23, 2020

MILÍ KONŠTRUKTÍVNOKRITICKÍ KOMENTÁTORI, VĎAKA ZA ZAMYSLENIE :)


Článok nájdete vo forme podcastu aj na spotify, alebo apple podcasts.

Občas mám rada diskusie v komentároch s neznámymi ľuďmi. Dozviem sa veľa o nich, ale aj o sebe a často si niečo uvedomím. A ako som spomínala v podcaste s Momou, neraz sa stane, že ma tieto diskusie inšpirujú nielen k zamysleniu, ale aj k nejakému postu. A inak tomu nebolo ani teraz. 30 komentárová diskusia pod podcastom. Čítam si všetky komenty, na niektoré odpisujem, niekedy diskutujem. Koniec koncov, beriem to tak, že to patrí k mojej práci, rovnako ako čítanie a odpisovanie na správy. Nerozlišujem medzi pozitívnymi a negatívnymi komentármi, ak cítim potrebu odpísať, odpíšem. Jasné, že pri pozitívnych komentoch sa to nikam ďalej nerozvinie. Iné je to pri tých opačných. Ľudia (ja, aj komentujúci) sú tak presvedčení o svojej pravde, že sa z toho často vyvinie diskusia na dva, tri dni. Väčšinou ju musím ukončiť tým, že celý thread vymažem, lebo by to pokračovalo donekonečna. No ale poďme k pointe. 

Clashing point je vždy ten, keď sa dostaneme k tomu, či záleží na názore komentujúcich, alebo nie. Ja hovorím, not really. Komentujúci zväčša reaguje podráždene, šokovane .. a nechápe, ako si ja, internetový tvorca, môžem dovoliť povedať, že na jeho názore nezáleží. Tak sa na to skúsme pozrieť objektívne. Ak má video napríklad 30.000 pozretí, 100 komentárov a tri z toho sa zhodnú v niečom, čo im vadí (témy, ktoré rozoberám, alebo môj prejav, alebo môj, či hosťov názor) .. záleží na tom názore? Ja v tom mám jasno. Nezáleží. Naozaj. Pretože sto ľudí, sto názorov. 30.000 ľudí, 30.000 názorov. Naozaj. Jasné, niektoré sa zhodujú viac, niektoré menej, niektoré na 100%, niektoré vôbec. A teraz si zoberme tvorcu. Ktorým názorom sa má riadiť? Opäť. Ja v tom mám jasno. V prvom rade názorom svojím. Lebo ak by sa riadil od začiatku názormi druhých ľudí (a je úplne jedno, či sú podané s urážkami, alebo slušne, “konštruktívne”), nevytvoril by nikdy nič svoje, originálne. V druhom rade názorom ľudí z branže, alebo napríklad názorom hostí v relácii. Lebo koniec koncov konkrétne v takom podcaste je to o tých dvoch ľuďoch, ktorí spolu hodinu a pol diskutujú. Ďalej sú v poradí štatistiky a v prípade napr. instagramu feedback od klientov (v rámci spoluprác). Až potom prichádzajú na radu názory sledovateľov. Pretože NIKDY nebudete mať názor každého, kto vás sleduje a preto je podľa mňa úplný nezmysel riadiť sa tým, čo vám napíše pár ľudí. Či je to reakcia negatívna, alebo pozitívna. 

Nemá zmysel sa riadiť názorom jednotlivcov, pretože tie sú vždy subjektívne. Nikdy nevieme, čo je za tým názorom, odkiaľ vychádza, čo je motivácia za tým, podeliť sa oň a čo ním chce daná osoba dosiahnuť. To sa týka pozitívnych, aj negatívnych reakcií. Názory majú v tomto prípade význam keď tak “v hromade”, čiže má význam brať ich do úvahy ako množinu (kks to už ide do matiky a vôbec neviem, či to dáva zmysel, haha). A pokiaľ je väčšina pozitivna, čísla rastú a do toho občas príde niečo negatívne, má zmysel sa nad tým zamýšľať? Má zmysel meniť niečo na základe tých pár negatívnych, resp. “toto by si mala zlepšiť, lebo ja si to myslím” reakcií? Well, I don’t think so. A nemám problém to tým ľuďom povedať. 

A tu prichádzame k problému, z ktorého väčšinou vznikne taká rozohnená, divoká diskusia. Síce “na úrovni”, ale väčšinou aj tak plná pošťuchov na niekoho psychický stav, sebavedomie, alebo celkovú osobnosť. Pretože akonáhle niekomu, kto vám napíše svoj názor tohto typu na net (typu: “píšem slušne, ale píšem 10 odsekov a všetko je to len dobre mienená kritika, ale podaná vždy úplne assholsky, ale to nemôžeš povedať Petush, lebo nenadávam, ani nehejtujem, len chcem vyjadriť svoj názor, na ktorý si sa nepýtala, ale veď na to existujú komentáre”) poviete, že vás jeho názor nie úplne zaujíma, alebo že nechápete, načo bol daný komentár dobrý (lebo to fakt nechápete), alebo len zareagujete a nenapíšete niečo v zmysle: “Ďakujem za názor, určite sa nad ním zamyslím”, aj keď ho máte úplne u prdele, je zle. Zrazu ste arogantní, lebo názor “vašich sledovateľov” (ako si radi hovoria) si musíte predsa vážiť! Musíte si ho vypočuť a neexistuje, aby ste sa voči nemu ohradili. Čo si to dovoľujete, diskutovať pod svojím vlastným videom a nesúhlasiť s touto hodnotnou konštruktívnou kritikou (na ktorú sa nikto nepýtal)? 

A tak som sa zasa raz ocitla vo víre debaty tohto štýlu a hovorím si .. o čo tu vlastne ide? Tu nejde o to, že by mi niekto chcel svojím názorom pomôcť. Lebo rady sa v tých siahodlhých komentoch väčšinou neskrývajú, aj keby veľmi hľadáte. Sú to len slušne podané dissíky na to, že niečo robíte “zle”. Podľa danej osoby. Jednej z xy-tisíc. Hmm .. o čo teda ide? Prišla som na to, že je to celé o egu. JA si myslím, že toto robíš nie podľa MOJICH predstáv. JA si myslím, že by si si MÔJ komentár mala vziať k srdcu a riadiť sa ním. JA si myslím, že by si nemala pod tvojím vlastným videom diskutovať SO MNOU, keď nesúhlasíš, lebo je to predsa len MÔJ názor a JA mám právo ho slobodne vyjadriť pod tvojím videom a ty to musíš rešpektovať a prijať. Musíš to spraviť, lebo JA mám pravdu, MÔJ názor je dôležitý a správny. Koniec koncov, keby si daný človek nepripadal sám dôležitý, nemyslím, že by mal potrebu písať siahodlhé odstavce síce o niekom inom, ale SVOJHO názoru. Vždy som sa sama seba pýtala .. vážne to tým ľuďom stojí za ten čas a energiu. Riešiť, čo robím ja? Ako to robím? A ako by som to ne/mala robiť? A aká som? A či je môj prístup v poriadku? A nechápala som to. Nerozumela som tomu, čo poháňa tých ľudí obetovať dva dni svojho času komentovaniu MŇA na MOJOM kanáli pod MOJÍM videom a MOJICH reakcií na ich názory. A včera som na to prišla. Nie je to o mne. Je to vždy o nich. O ich pocite pravdy. O ich potrebe vyjadriť svoj názor. O ich potrebe si ho obhájiť. Proste EGO. 

A istým spôsobom to robím aj ja. Len svojmu cieľu na rozdiel od toho ich rozumiem. Ja sa snažím pochopiť niečo, čomu nerozumiem. Diskutujem v rámci svojej pracovnej platformy a daná diskusia má koniec koncov priamy dosah na to, aký engagement bude pod videom a tým pádom .. no chápete. Tak či tak to pre mňa vlastne nikdy nie je wasted time or energy a už duplom nie vtedy, keď si dám vďaka tomu okienko na zamyslenie, ako práve teraz a reálne aj pochopím aspekt, ktorému som doteraz nerozumela. Nie je to pre mňa (len) o egu. Jasné, je, do tej miery, že sa nerada cítim nepochopená, napríklad. Ale je to skôr o tom všetkom, čo som vymenovala vyššie. O čom je to pre nich? Prichádzam na to, že jedine o ich egu. Ktoré naopak vyčítajú mne. Nie nadarmo sa hovorí, že druhí ľudia sú nám zrkadlom a vadí nám na nich práve to, čo my sami robíme. A preto ľudia, ktorí po sebe zanechajú siahodlhý komentár plný svojho názoru a vy im poviete “nie, ďakujem, nabudúce si ho kľudne nechaj pre seba”, nezvládajú, že im ho neprijmete. Čiže neprijmú váš kontra názor - na svoj názor. Nie na svoju tvorbu, osobu, prejav .. ale na svoj názor vyjadrený v komente. Čiže robia to isté, čo vyčítajú vám a ani si to neuvedomujú. A pritom tak je to podľa mňa správne. Ak sme presvedčení o tom, že niečo robíme správne (a nikomu tým neubližujeme (egá sa nerátajú)), tak nás názory druhých naozaj nemusia ani trochu zaujímať. Jasné, vyjadriť ich môžeme, ale uvedomme si, že to vypovedá len a len o nás. Nie o tom, na čo daný názor vyjadrujeme. Lebo to je stále len názor. Subjektívny, poznačený tým, akými sme ľuďmi, čo sme si prežili a tým, ako vnímame samých seba. A ak nám na ne niekto odpovie, nemusíme byť hneď poplašení. Veď rovnako, ako “každý, kto pridáva na internet, musí rátať s reakciami”, to platí aj pre každého, kto na tom internete komentuje, nie? Napríklad aj s reakciami autora, ktorého pôvodne kritizujeme a ktorý s nami (čuduj sa svete) nemusí v našom názore súhlasiť. 

Baví ma zamýšľať sa nad týmito vecami a baví ma rozbíjať stigmu zaužívanú s touto témou, ktorou je to, že akákoľvek reakcia na akýkoľvek počin je v poriadku a každý má právo na svoj názor, ale na ten už sa nesmie nesúhlasne reagovať, lebo to znamená, že “nevieme zniesť kritiku”. A že ak je niečo napísané slušne a nespadá to do najviac basic definície hejtu, tak to jednoducho musíme akceptovať. Nie nie, moji milí. Nemusíme. Lebo každý si určujeme svoje hranice. A keď už raz napríklad tvorím na tom internete a “musím” znášať kritiku, môžem tej kritike vyjadriť aj svoj nesúhlas. Aj keby ste sa mali od jedu roztrhať. Pretože neviem ako vy, ale ja som spokojná s tým kto som, aká som a ako si robím svoju prácu a ako som už dávno povedala - chcem sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma berú takú, aká som. Aj s vecami, ktoré im nevyhovujú. No chápu, že to som ja a že nie je v ich kompetencii mi hovoriť, že by som mala jedno, alebo druhé zmeniť, aby to zrovna im vyhovovalo. 

A to platí ako v súkromnom živote, tak aj na internetoch. Nestojím o “sledovateľov”, ktorí síce tým svojím pozretím venujú do mojej kasičky tých desať centov (lebo to je častý argument - z nás žiješ), ale budú každú maličkosť, ktorá sa im nepáči, kritizovať. Nie nie. Naozaj takých nepotrebujem a ani si ich nevážim. A nebojím sa to na rozdiel od niektorých internetových poserov (čítaj posero, nie pózer) povedať na plnú hubu. Mne nejde len o vysoké čísla za cenu toho, že v tej mase budú ľudia, ktorí sledujú len na to, aby mohli mudrovať. Pre mňa sú čísla skvelý ukazovateľ, jasné, pomáhajú sa mi zorientovať. Ale v prvom rade mi ide o slušnú komunitu. Takú, ktorá mi rozumie v tej hlavnej message, ktorú sa snažím odovzdať. 

Chcem, aby moji sledovatelia pochopili, že najhlavnejšie je starať sa o seba a o svoj well being a podporovať ho vecami, ktoré ich robia šťastnými, bavia ich a pomáhajú im sa v nejakej oblasti rozvíjať. Ak do tohto konceptu spadá to, čo robím, super, teším sa. Ak nie, too bad. Nezrúti sa mi svet. Aby ľudí prijali takých, akí sú a nesnažili sa ich meniť na svoj obraz - niečo, čo som robila ja celý život a bola to veľká chyba, ktorou som koniec koncov škodila najmä sebe. Možno práve preto sú pre mňa “konštruktívni kritici” z internetu takí zaujímaví. Vidím v nich kúsok starej seba a som na to zvýšene háklivá, lebo si uvedomujem, aký je to mega prepal, chcieť po ľuďoch zmenu, ktorú my považujeme za správnu. A už duplom pri ľuďoch, ktorí nie sú v našom okolí, ale poznáme ich len z internetu. 

Viem, že väčšina z vás, ktorí si toto prečítate/vypočujete, už dávno chápete, o čom hovorím. Že tomu princípu rozumiete. Ako v online, tak aj v offline sfére. Vždy by to malo byť o nás. O našom well-being. O našej sebaláske a sebaúcte. O tom, že ak nás niečo irituje, vyrušuje, hnevá - je to v prvom rade náš problém, ktorý si musíme vyriešiť sami so sebou. V online svete je len a len v našich silách, aby sme si to poriešili. Nie tým, že budeme niekomu vypisovať, aký by mal, alebo nemal byť a čo by mal, alebo nemal robiť. Ale tým, že si buď uvedomíme, prečo nás to serie, spracovali to a sledovali daného človeka ďalej, alebo aby sme si ním prestali plniť svoj priestor a svoj čas. Rovnako v offline. Ak nám niečo vadí na našom partnerovi, máme tri možnosti. Prvá je tá, ku ktorej väčšinou automaticky inklinujeme - vytknúť a očakávať zmenu. Prípadne, vo vedomejších vzťahoch, odkomunikovať náš problém, vysvetliť jeho pôvod a pokúsiť sa o kompromis. Sú veci, hranice, ktoré si treba pevne stanoviť. A je to práve o nich, ak neexistuje vôľa kompromisu, alebo zmeny na druhej strane. Buď zmením ja svoj postoj a zmierim sa s tým, spracujem si to a naozaj prestanem riešiť (nebudem len zatláčať do úzadia), alebo odchádzam. Nemá význam ostávať vo vzťahu, kde nám niečo vadí a ani jedna strana s tým nič nevie/nechce spraviť. 

Preto vám radím aj v online priestore, v ktorom na kompromisy neexistuje priestor, ak túto tému neotvorí sám autor - ak neviete spracovať niekoho “chyby”, niečo, čo vám vadí a irituje vás to, odíďte. Neplytvajte svojím časom a energiou na pokusy ho zmeniť. Vo vzťahu tvorca-sledovateľ to je ešte stokrát márnejšie, ako v tom vzťahu. Lebo vo vzťahu ste jeden na jedného. Rovnocenní partneri. Pri tvorcovi-sledovateľovi sa bavíme o pomere jeden na sto, tisíc, desaťtisíc, či stotisíc. Nie je to a nikdy to ani nebude rovnocenný vzťah. To je nemožné. A predstava, že vy ako sledovateľ, alebo “konštruktívnokritický komentátor” ste niečo ako “nadriadený” tvorcu, ako to mnohí často prezentujú a prirovnávajú, je utopická, až smiešna. Ja viem, že pre niektorých s vás je to asi ťažké čítať/počuť, ak si to vôbec nejaký “kritický komentátor” prečítal/vypočul do konca. No verím, že aj tí z vás, ktorí nepatrili priamo k mojej inšpirácii na tento post, si z neho niečo vezmú. Minimálne tí, ktorí sa už naučili dať ego bokom a ide im o to, uvedomiť si širšie súvislosti, získať novú perspektívu a navnímať iný pohľad. Napríklad aj na toto.

1

Fun

Education

Podcasts