EMÓCIE

Mám za sebou emočne vyčerpávajúci deň. Taký, kedy som viac plakala, ako neplakala. Taký, kedy som sa veľa zamýšľala. Taký, kedy som veľa spomínala, veľa som sa hnevala, bola som smutná. Som smutná. Niekedy si hovorím, aké to bolo jednoduché, keď sme boli mladší a naše prúsery nemali také následky, ako majú teraz, keď sme dospelí. Pozerám sa okolo seba a vidím stále viac zničených životov, alebo životov, ktoré smerujp veľmi zvláštnym smerom. A áno, v drvivej väčšine prípadov si za to tí ľudia môžu sami, no to neznamená, že ak sú to ľudia, ktorých máte radi, tak vás to nebolí a nemrzí.

Niekedy do vášho života prídu ľudia, ktorí znamenajú viac, ako iní, zapíšu sa do vášho srdca hlbšie. A ja mám takých ľudí vo svojom živote dosť. Ľudí, s ktorými sa nepotrebujem vídať, stačí mi vedieť, že sa majú OK, občas byť s nimi v kontakte, zaspomínať si na spoločné zážitky a priať im zo srdca všetko dobré. 

A keď sa tí ľudia dobre nemajú a stane sa niečo zlé, bolí to. 

Vo svojom živote som veľakrát cítila hlboký pociut smútku a zúfalstva. No keď sa týkal mňa samej, väčšinou som vedela, že s tým viem niečo spraviť, pretože to mám v rukách hlavne ja sama. Keď však cítim zúfalstvo v súvislosti s niekým iným, je to ubíjajúce a psychicky náročné v tom, že ste sami so svojím pocitom a neviete absolútne nič reálne ovplyvniť. Je to pocit veľmi podobný tomu, keď vám niekto blízky zomrie. Nezostáva vám nič iné, len sa s tým zmieriť, prejsť si tými emóciami, spracovávať to v sebe, ale to je všetko. Veľmi podobné je to vtedy, keď sledujete niekoho na jeho downward spiral. Viete, že z toho nemôže vzísť nič dobré, ale nezostáva vám nič iné, len sa pozerať. Je to ako byť svedkom autohavárie, len vo veľmi, veľmi spomalenom zábere. Niekedy až roky dlhom. 

V niektorých situáciách ide o ľudí, ktorých viete a musíte odstrihnúť, od ktorých sa emočne odpútate, pretože vám za to nestoja. A potom sú tu ľudia, ktorí sú proste fajn ľudia. Ktorých máte radi, ktorých si vážite, ktorí sú special .. a pri tých to bolí.

Myslím na tých, ktorých sa toto, čo píšem, týka. Ktorí si to asi nikdy neprečítajú. A posielam im lásku a objatie, podporu a silu, ktorú budú veľmi potrebovať. 

0

CYKLUS NÁSILIA A NENÁVISTI

Rozmýšľam, ako začať .. a vlastne neviem. Predvčerom som sedela sama doma v tichu, deti spali, Viktor bol preč, pes spal vedľa mňa a mala som ideálne podmienky na prácu, no nešlo to. To ticho bolo ohlušujúce a ja som mala pocit, že mi vybuchne hlava, pretože jediné, nad čím som dokázala rozmýšľať, bolo to, čo sa udialo pred pár dňami. Teda, ono sa to udialo dávnejšie, ale pred pár dňami sa to celé Slovensko, vrátane mňa, dozvedelo. A ja nad tým odvtedy premýšľam. 

Vždy, keď sa stane niečo tragické, ma vydesí obrovská vlna nenávisti, ktorá sa preženie našou spoločnosťou na adresu páchateľa a mnohokrát, ako aj v tomto prípade, nedostatok empatie s obeťou. A síce sa snažím komentárom vyhýbať, to, čo som si prečítala v tých pár, ktoré som rozklikla, alebo ktoré sa ku mne nejak dostali, ma šokovalo. 

Victimblaming a victimshaming ako vyšitý je na Slovensku veľkou špecialitou, no nebudem vám klamať, že ma opäť raz nešokoval. V situácii, kedy ľudia vidia krvavú, dobitú tvár človeka, ktorý zažil niečo, čo by nemal zažiť absolútne nikto, aj tak dokážu nájsť dôvod, prečo si za to vlastne môže sama .. šialené, absolútne šialené. Na druhej strane, aj vďaka poskytnutým dôkazom bolo týchto prejavov menej, ako zvyčajne, pretože ako to už poznáme, ak ľudia nedostanú šokovú terapiu v podobe raw fotodokumentácie, fenomén obviňovania a zahanbovania obete ide na plné obrátky. 

Rovnako, ako to bolo v prípade opitého vraha zo Zochovej, rovnako, ako to bolo v prípade šialeného strelca zo Zámockej, tak ma aj teraz najviac zo všetkého šokovala miera nenávisti a hnevu ľudu. Písala som o tom mnohokrát a píšem to znovu: Nenávisť nič nevyrieši. Keď si čítam, ako anonymné, aj neanonymné profily prajú páchateľom smrť najrôznejšími, najkrutejšími spôsobmi, predstavím si pred očami scény z rôznych historických filmov, keď ľud chodil pozerať na verejné popravy a mnohokrát sa okrem prizerania aj pričinil rôznymi inými formami násilia a ponižovania človeka už aj tak odsúdeného na smrť. 

Prišlo mi pár správ, v ktorých mi je vyčítané, ako "neutrálne" sa staviam k celej situácii. Neutrálne? Čo je neutrále na tom, keď úplne jasne poviete, že odsudzujete akékoľvek násilie? Čo je neutrálne na tom, keď poviete, že daný čin je absolútne za všetkými hranicami a neodpustiteľný? V skutočnosti to neutrálne nie je a je to jasné vyjadrenie postoja. No tu, na našom Slovensku, kde by chcel ľud lynčovať pri každej možnej príležitosti, pokiaľ nepoužijete aspoň jeden expresívny výraz, alebo vulgarizmus na adresu daného človeka, tak vlastne nedostatočne jasne vyjadrujete postoj. 

Rovnako, ako ma desí miera nenávisti, ktorú v sebe nosia páchatelia násilných trestných činov, tak ma desí miera nenávisti, ktorú v sebe nesú ľudia, ktorí síce fyzicky možno neublížia, ale dokážu z úst vypustiť také veci, ktoré by mne ani vo sne nenapadli. Spomínam si, ako som sa v noci po streľbe na Zámockej dostala na twitter páchateľa, prechádzala som si jeho príspevky, zhrozená .. a ešte zhrozenejšia, keď som si prečítala, čo tomu chalanovi písali ľudia. Zapni livestream, aby sme sa mohli pozerať, ako sa zabiješ. Si chudák, už sa konečne zabi. Ty loser, ani vystrieľať podnik poriadne nedokážeš .. Aby som spomenula len pár správ z tých, ktoré som si za tú chvíľu prečítala. Nemohla som spať, zostalo mi ťažko. To, čo spravil ten človek, je niečo hrozné, šialené, nepochopiteľné .. a to, čo mu dokázali napísať iní ľudia, akože "tí lepší", je tiež hrozné, šialené a nepochopiteľné. A sú to presne takéto slová a správanie, ktoré niektorým jedincom dopomôžu k tomu, aby spravili také činy, aké spravili. A aj keby nie. Pomôže to niekomu, niečomu? Nie. Obetiam? Nie. Páchateľovi? Nie. Spoločnosti? NIE. Nikomu. Viete, čo to je? Je to len vybíjanie si vlastnej frustrácie, je to tľapkanie sa po pleci, že my sme tí lepší a máme navrch. Je to využitie situácie, že niekto v spoločnosti je "ten zlý" a teda môžeme si naňho s "čistým svedomím" odpľuť. 

Takíto ľudia nemajú záujem ponoriť sa do hĺbky a zamyslieť sa nad tým, prečo sa niekto dopracuje k tomu, že spíše manifest, ukradne vlastnému otcovi zbraň a ide zabíjať. Nechce sa im rozoberať spoluvina spoločnosti na vine jednotlivca. Nechce sa im byť obozretnejší k tomu, čo sa deje v ich okolí. To je príliš náročné a chce to aj istú mieru sebareflexie a reflexie náš všetkých, ako spoločnosti. Ľahšie je cítiť sa ako ten lepší človek, ten, čo by to nikdy nespravil a spraviť to tak, že napľujú na toho, ktorý to spravil. Uľaviť si tým, že hnev, ktorý máme v sebe, zo seba dáme von tak, že sa minimálne verbálne pokúsime ublížiť niekomu inému. 

A ja tomu hnevu rozumiem, neberte ma zle. Hnevám sa, že sa niekto dostane tak hlboko do špirály konšpirácií, že sa rozhodne vziať život ľuďom, ktorí len chceli žiť svoj život bez toho, aby sa skrývali za to, kým sú. Hnevám sa, že je niekto natoľko arogantný, že si sadne opitý za volant a vezme tak život nevinným ľuďom, ktorí boli práve na ceste domov, na druhý deň ich čakala škola, tešili sa na spolužiakov .. A neskutočne sa hnevám, že niekto, kto vie, že má problém, ho nerieši, klame a ubližuje ženám podobne, ako bolo ubližované jeho mame a jemu samému, keď bol dieťaťom. A hnevám sa ako jeden z ľudí, ktorý sa cíti oklamaný. A hlavne je mi to ľúto. Je mi ľúto, že vo všetkých menovaných príkladoch to zašlo tak ďaleko, ako to zašlo. Je mi to ľudsky extrémne ľúto. Pri pomyslení na to, čo museli žiť ženy, ktoré si prešli takýmto násilím, mi je fyzicky zle a neviem slovami vyjadriť, čo cítim. 

Som presvedčená o tom, že pri akejkoľvek forme násilia, pri akejkoľvek tragickej udalosti, sa treba v prvom rade postarať o obete. Poskytnúť im podporu, safe space, prijatie, pochopenie, pomoc. To je prvoradé a najdôležitejšie. 

Násilie sa však nedeje preto, lebo obete sú obeťami. Ale preto, že páchatelia sú páchateľmi. Ak by neboli páchatelia, neboli by obete. A páchatelia sa nerodia páchateľmi. Páchatelia sa páchateľmi stávajú. Stávajú sa nimi na základe mnohých aspektov, no nikto sa nerodí "zlý". Nikto sa nerodí ako násilník. Dovolím si požičať kúsok z odborného článku o psychológii za agresiou a násilím: "Pokiaľ hlbšie pochopíme biologické markery agresie, empatie a "temných" osobnostných čŕt a pochopíme tiež spôsoby, ktorými sa tieto vlsatnosti môžu stať "neprispôsobivými", alebo potenciálne prispôsobivými, budeme lepšie vybavení na vytvorenie skorých zásahových stratégií a rehabilitačných programov pre agresívne a antisociálne správanie. Toto poznanie tiež uľahčí úsilie zacieliť a pestovať potenciálne silné stránky a adaptívne vlastnosti "temnejších" osobnostných vlastností." 

A to je v podstate point, ktorý sa snažím už dlhé, dlhé roky prezentovať, keď sa vyjadrujem k takýmto témam. A verte, nie je to ľahké. Pretože viem, že naša spoločnosť je nastavená inak. V našej spoločnosti sa snaha pochopiť a porozumieť zamieňa s obhajovaním činov, obhajovaním páchateľov. A mňa to neprestáva udivovať. Sú to pre mňa diametrálne odlišné veci a napriek tomu si ich toľko ľudí zamieňa, odmieta počúvať a čítať s porozumením a pochopiť rozdiel. A sme opäť tam, že je proste jednoduchšie niekoho zavrhnúť, odstrčiť na okraj spoločnosti, povedať, že je jedno, aké mal detstvo, že je jedno, čo sa mu v živote stalo, že je proste (doplň si ľubovoľnú nadávku). Ľudí triggeruje, keď poviete "snažme sa pochopiť". Ľudí triggeruje, keď poviete "môže to súvisieť s tým, čo ten človek zažil, čím si prešiel, to a to ho mohlo ovplyvniť". "Ja som si to zažil tiež a nie som násilník." Super, good for you! Ale žiadni dvaja ľudia nie sú rovnakí, žiadne dve skúsenosti a zážitky nie sú rovnaké, všetci sme iní, všetci máme iné tools na spracovávanie toho, čo sa nám deje, na naše pocity, emócie, proste hrá tam toľko faktorov, že povedať jednoduché "aj mne sa to stalo a toto by som nikdy nespravil", je proste nevedomosť. 

Samozrejme, každý dospelý človek je zodpovedný za seba a svoje činy. Ale nalejme si čistého vína, čím horšie tie činy sú, tým ľahšie je ukázať na daného človeka prstom a povedať, že si za to môže sám. Už ťažšie by bolo pozrieť sa do zrkadla a pozrieť sa na seba - som aj ja človekom, ktorý sa snaží pracovať so svojou traumou? Som človekom, ktorý je lepší, ako moji rodičia? Darí sa mi prerušiť generačné cykly? Som si vedomý svojich toxických vlastností a robím všetko preto, aby som sa ich zbavil? Rozumiem samému sebe? Viem, prečo som taký, aký som? Teraz budem asi hnusná, ale drvivá väčšina ľudí tohto schopná nie je a nie je ani ochotná "sa riešiť". Našťastie sa to už mení, ale nefandime si príliš. Tiež som bola človekom, ktorý si myslel, že je taký, aký je. Som cholerik, som hlučná, som emotívna, som nervná, som negativista .. a potom som zistila, že nie som a nemusím byť. Stačilo mi k tomu akurát tak padnúť na hubu, byť roky nešťastná a stratená v živote a takmer všetkých jeho oblastiach a konečne sa po dlhom čase trápenia odhodlať ísť na terapiu. A potom si to na tej terapii všetko pretrpieť a prežiť znovu .. a potom si ďalej samoštudovať a aplikovať na sebe to, čo sa učím sama. A zistila som, že som to nebola ja. Ale boli to nánosy .. nánosy z detstva, nánosy z rôznych iných zážitkov, nánosy celého života. A síce mám za sebou dosť dlhú a náročnú cestu sebaspoznávania a rozumenia si a odstraňovania nánosov a prejavov toho, čo som považovala za "moju osobnosť", ešte tam toho je ale že extrémne veľa. A uvedomujem si to len preto, lebo sa tejto téme venujem, lebo sa v nej denno-denne zamýšľam a samovzdelávam. A napriek tomu som opäť raz v slepej uličke, kedy budem potrebovať odbornú pomoc, pretože neviem, ako ďalej a som stuck a opäť sa vo mne ozývajú tie nánosy, o ktorých som si myslela, že sú dávno preč. A to hovorím ako človek, ktorý si prešiel pekným detstvom a dospievaním, ktorý nebol obeťou násilia, ktorý nevidel násilie, ktorého rodičia netrpeli žiadnou závislosťou .. čiže moja štartovacia čiara bola omnoho lepšia, ako väčšiny ľudí v tejto spoločnosti. A napriek tomu som teda mala na čom pracovať a stále mám. 

Pripomína mi to situáciu, kedy bežný "biely slovák" nadáva na rómov a hovorí, že veď nech si nájdu prácu, nech sa snažia, nech chodia do školy, nech chodia čistí, nech .. (doplňte si tam kopec ďalších vecí). A samozrejme, "môžu si za to sami". No, nemôžu. Ale to je téma na inokedy a vlastne myslím, že stačí, keď si vypočujete podcastovú sériu "Odsúdení na neúspech". Každopádne, iné som chcela. Väčšinou práve tí, ktorí teda žiadajú od tých znevýhodnených, aby sa "spamätali" a "aby si sami pomohi" a myslia si, že "za všetko si môžu sami", sú práve tí, ktorí sa v porovnaní so svojimi rodičmi tiež nikam nepohli. Nemajú lepšie vzdelanie, nemajú lepšie zamestnanie, neovládajú viac jazykov, nežijú v inom meste .. jednoducho, tiež nedokážu byť lepší, ako prostredie, z ktorého vyšli a slepo nasledujú vzorce, ktoré im dali ich rodičia a tým ich dali ich rodičia a tak slepo pokračuje generácia po generácii tú istú cestu. Ale ľahšie sa pozerá na druhých a žiada sa od nich, aby boli lepší, aby sa viac snažili, aby prekonali samých seba. Nehľadiac na ich štartovaciu čiaru. 

Prepáčte, ale buďme k sebe úprimní. Toto nie je len o zlyhaní jednotlivcov. Toto je o zlyhaní systému a nás, ako spoločnosti. Nadávať na alkoholika, že sadne za volant opitý a zabije ľudí? Poďme ho ukameňovať. Zamyslieť sa and alkoholizmom v našom štáte? Ale prosímvás, veď to je normálne, na návšteve si vypiť a potom odšoférovať domov. Veď to sa bežne deje. Len si treba dávať pozor a nenapáliť to do ľudí. Veď to robí každý .. A takto by sme sa mohli baviť o mnohých ďalších situáciách, témach a tragédiách, ktoré obrovská časť našej spoločnosti využije veľmi rada na to, aby si zanadávala, aby si odpľula, aby sa potľapkala, že oni sú tí lepší a ide sa ďalej. 

A ďalej budú presne títo ľudia zatvárať oči pred alkoholizmom v tejto krajine, pred psychickými problémami v tejto krajine, pred násilím páchaným na deťoch v tejto krajine, ktoré berú ako bežnú výchovnú metódu, pred nenávisťou v tejto krajine, ktorú pomáhajú šíriť aj oni .. budú voliť populistov, chyby hľadať vždy v tých druhých, pozerať radšej na to, čo robí niekto iný, než aby sa zamysleli sami nad sebou a pokúsili sa zo svojej pozície zlepšiť svoj život, svoj postoj k životu. A keď sa nabudúce stane niečo, kde bude jasný páchateľ a jasná obeť, odpľujú si. Tí empatickejší len na páchateľa, tí menej empatickí na obe strany. 

Chcela som napísať, že mi máte prepáčiť môj výlev, ale nenapíšem to. Tento výlev som v skrátenej forme napísala už mnohokrát, napríklad na instagram a budem ho písať ešte veľakrát. Pretože viem, že jedine vtedy, keď sa budeme snažiť veciam, situáciám a ľuďom rozumieť, jedine tak budeme vedieť do budúcna ľuďom pomôcť a situáciám predísť. 

Vedela by som tu o tom písať ďalšiu hodinu. O tom, ako my ako ľudia potrebujeme predovšetkým lásku, prijatie, pochopenie. Všetci do jedného. O tom, ako nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť, ako násilie plodí len ďalšie násilie. O tom, že je nesmierne dôležité nájsť v sebe odvahu a silu stať sa cyclebreakerom, ale tváriť sa, že niečo také je samozrejmosť a vyžadovať to primárne od tých "najťažších prípadov", je pokrytectvo a to najmä vtedy, ak človek sám nerobí nič preto, aby zmenil seba - ešte duplom vtedy, ak to má omnoho jednoduchšie, ako ten "ťažký prípad".

0

LIVING IN THE MOMENT

Myslím, že v posledných dňoch mi to prišlo zaťažko. Žiť v aktuálnom momente, v danej chvíli. Ako som spomínala pár ľuďom, s ktorými som posledné dni strávila nejaký čas, mala som už pár dní pocit, že fungujem v takom zvláštnom delíriu, akoby ma niekto ovalil nejakou palicou, alebo čo a že proste len idem na veľmi vyčerpaného autopilota .. vedela som, že to musím stopnúť, že si musím trošku vydýchnuť, chvíľu len byť. 

Takéto stavy sa mi pravidelne opakujú, keď si toho na plecia naložím príliš veľa a potom neviem, čo so sebou a iba idem a idem a idem a hovorím si, ešte toto a ešte toto a ešte toto a potom si oddýchneš. A dúfam, že si oddýchnem aspoň v noci a murphyho zákon mi odpovie tým, že zrovna vtedy sú moje deti stokrát v noci hore, alebo sa tvária, že o piatej ráno už je čas vstávať, alebo niečo podobné .. 

Je pre mňa frustrujúce, že mám toľko nápadov, toľko projektov, ktoré milujem, ktoré ma bavia, ktoré ma napĺňajú a zároveň mám doma tie dve dokonalé deti, s ktorými by som rada trávila plnohodnotný čas každé poobedie, no nemám na to všetko vždy energiu. Snažím sa hľadať balans a niekedy mám pocit, že som ho aj našla a potom zažijem týždeň, ako tento a hovorím si .. preboha, ako to mám všetko zvládnuť? Kto spraví toto a hento a tamto a potom ešte hento ďalšie ..? 

Vôbec neviem, či by som mala vypustiť nejaké časti práce, alebo naopak, nájsť si niekoho, kto mi bude pomáhať, aj keď dvoch takých ľudí momentálne v podstate čiastočne mám, ale len čiastočne a tam tiež neviem, kde je vlastne hranica toho, čo si chcem robiť sama a čo chcem dať pod kontrolu niekomu inému .. viete, čo myslím? Niekedy sa mi zdá, že idem one step forward, two steps back. Ak nerozumiete, hoďte si to do googlu pls. 

Dnes som mala konečne voľnejší deň, taký viac pre seba, aj keď vlastne aj ten sa odohrával prevažne mimo domu a aj teraz, o 23:18, som sa ešte nehodila do kľudu, ale sedím za compom, uploadujem vlog, downloadujem zvuk z novej season podcastu V posteli .. a to som naozaj padala tento týždeň od únavy každý jeden deň, ale skôr ako o polnoci som sa do tej postele nedostala. Kto mi za to môže? No samozrejme len ja sama. Ale niekedy fakt neviem .. nedá mi to, ísť si ľahnúť, ak viem, že ešte musím spraviť toto a hento a ono .. lebo aj tak mi to šrotuje v hlave dovtedy, kým sa z tej postele nepostavím a nejdem to spraviť. 

Tak som si povedala, že kým sa to bude všetko uploadovať a downloadovať, otvorím si blog a trošku sa vypíšem, možno mi to pomôže. Dnes som premýšľala nad tým, ako som bojovala s niečím podobným pár rokov dozadu a hovorila som si, je to len fáza, kým sa ti to rozbehne tak, ako potrebuješ .. teraz neviem, čo by som si mala hovoriť, lebo rozbehnuté to mám, ale možno čakám, kým sa to rozbehne ešte lepšie? Neviem, lol.

Každopádne, premýšľala som aj nad tým, ako som pred tými rokmi vnímala rôzne stretnutia s ľuďmi, ktorí niekam chceli ísť, chceli sa stretávať a ja som si hovorila po každom takom stretnutí, že kurník šopa, za ten čas som mohla byť buď s deťmi, alebo pracovať .. plytvám tu časom! Stalo sa mi to mnohokrát a potom som vlastne bola aj celkom rada, že som sa so všetkými stretávať predstala a mala som čas a priestor na seba a svoju prácu, svoje videá, spolupráce a hlavne na svoju rodinu. Viem, že niekoho to teraz možno triggerne, ale v tomto bola pre mňa tá pandémia a prvá vlna lockdownov veľmi prínosná. Zrazu sa všetko zastavilo, spomalilo, boli sme doma, len ja, Viktor a dieťa, zatvorení asi mesiac, dva a veľmi nám to prospelo. 

Momentálne veľmi vnímam, ako sa všetko rozbehlo a snaží sa zabehnúť späť do pôvodných koľají, ktoré však nikdy nebudú 100% rovnaké a o to viac sa mi zdá, že ľudia, firmy a inštitúcie tlačia nasilu na pílu, aby to také bolo .. a ja asi vlastne v tomto ani nie som úplne iná.

Zvláštne, ako niekedy potrebujeme taký zásah zvonku, lebo sami sa v tomto upratať nevieme. Mám veru ešte na čom pracovať. Čo sa však týka napríklad stretnutí s ľuďmi, už to mnohokrát nevnímam tak, ako predtým, že je to plytvanie časom, pretože veľakrát ide práve o pracovné stretnutie, alebo o stretnutie s niekým, kto ma inšpiruje, motivuje, od koho dokážem načerpať pozitívnu energiu, s niekým, koho túžim spoznať, alebo s kým jednoducho chcem stráviť čas. O to ťažšie je si to všetko nejak upratať a dať tomu systém. Rutinu. Fuj, ako to slovo neznášam a pritom viem, že skôr či neskôr, bude musieť do našich životov opäť prísť. 

Neviem vlastne, čo chcem týmto postom povedať, asi len cítim potrebu to dať zo seba von a nejak sa nad tým sama komplexne zamyslieť, pretože viem, že toto je cesta .. no, minimálne k nejakému preťaženiu organizmu, vyhoreniu, whatever. A chcem týmto pozdraviť všetky pracujúce mamy a najmä matky samoživiteľky, alebo single pracujúce mamy - máte všetok môj obdiv. Pretože ja mám manžela, ktorý nemá full time job, mám starých rodičov, ktorí nám s deťmi pomáhajú, keď je treba a aj tak som momentálne mentálne na pokraji zrútenia .. 

Love, Petush ♥

0

REŠPEKTUJÚCE UKONČENIE DOJČENIA?

Kojenie na svahu na lyžovačke v Rakúsku, keď mala 6 mesiacov.

Začala som pred chvíľou editovať podcast s Adelou Vinczeovou, keď som si spomenula, že som vám chcela napísať článok o téme, na ktorú mi minule prišlo dosť veľa dotazov - a teda o rešpektujúcom ukončení dojčenia. Pretože ako mnohé isto viete, je to téma, ktorá zamestnávala dosť aj mňa, dosť som za posledné mesiace bojovala s tým, že sa mi z kojenia doslova ježili všetky chlpy na tele, ale zároveň dieťa pýtalo, tak som sa "obetovala". Píšem to tak, lebo tak som to mnohokrát naozaj cítila. 

Ako som mnohokrát spomínala aj na instagrame, keď mi chodili rôzne dotazy, že prečo neprestanem kojiť, keď mi to tak vadí, hľadala som balans. Balans medzi potrebami svojho dieťaťa a potrebami samej seba. Pretože ak by som to utla vtedy, keď mi to začalo byť nepríjemné, nebolo by to voči nej a jej potrebám a zvykom fér. A ak by som pokračovala bez akýchkoľvek zmien do samoodstavu, asi by som sa zbláznila. 

Na otázky, ako odstaviť dieťa rešpektujúco, som myslím už párkrát odpovedala, že si myslím, že jediný naozaj dieťa plne rešpektujúci spôsob, je samoodstav. No chcem vám povedať, aký prístup a proces som zvolila ja, pretože verím, že niekomu môže pomôcť a niekomu zas objasniť, prečo som volila ten prístup, ktorý som volila.

Pár faktov na začiatok: Svoju prvú dcéru som kojila do jedného roka. Pôvodne som chcela prestať, keď mala 6 mesiacov, čo mi takto spätne pripadá šialene skoro. Mala som však tendenciu podliehať tlakom okolia a bolo to pre mňa celkovo všetko nové, ešte som sa v materstve hľadala, veľa informácií som sa dozvedela za pochodu. Každopádne, vtedy bol aj nástup na dojčenie vachrlatý, mali sme pár dní niekedy okolo šestonedelia, kedy sa nechcela kojiť vôbec, takže to celé bolo iné. V 6. mesiaci som sa snažila o ukončenie dojčenia, pretože som cítila potrebu byť "samostatnejšia" a myslela som si, že to docielim tým, že ju odstavím, alebo naučím na fľašu. Ona mi však ukázala jeden krásny metaforický prostredník a odmietala čokoľvek iné. Fľašku, umelé mlieko, iné umelé mlieko .. doslova pred všetkým utekala. A tak som tomu (našťastie) na nejaký čas opäť "podľahla". Postupne som však obmedzovala počet dojčenia a síce si už nepamätám detaily, tým, že začala celkom fajn jesť príkrmy a zároveň tráviť čas aj s tatinom a starými rodičmi bezo mňa, prirodzene som kojila menej a menej. V noci to bolo najhoršie, snažila som sa to nehrotiť, ale poskytnúť možnosti. Čiže keď sa zobudila, ponúkla som jej nejakú inú alternatívu na uspanie - hladkanie, túlenie, chytanie mojich vlasov, hojdanie. Ak jej to stačilo, super, ak nie, ak sa príliš rozčúlila a plakala, nakojila som ju a spalo sa ďalej. A postupne bola stále viac a viac stotožnená aj s inými formami upokojenia po zobudení a taktiež boli tie zobudenia menej výrazné, niekedy len otvorila oči, ubezpečila sa, že som tam a zas zaspala. Okolo jedného roka sme boli na výlete, kde sme veľa chodili aj po vonku, čo ju asi vyčerpávalo viac, ako naše bežné dni v Bratislave a druhý, alebo tretí večer, sa už nezobudila ani raz a prespala celú noc. A to bolo naposledy, čo som kojila. Odvtedy si ani nespomenula. 

S druhou dcérou to bolo podobné, ale nedokázala som to ukončiť tak skoro. Možno to bolo aj preto, že som celkovo dojčenie vnímala úplne inak, ako prvýkrát. Bola som si omnoho vedomejšia všetkých benefitov a na začiatku som si ho doslova užívala, milovala som ten čas, kedy sme boli len ja a ona. A kvôli tomu som tak trošku rezignovala na iné spánkové a upokojovacie asociácie. Možno preto bola druhá dcéra oveľa navyknutejšia "na prsník", ako staršia. Neuspávala som ju takmer nikdy inak, ako dojčením. Spätne to hodnotím tak trochu ako chybu, aj keď myslím, že už je to vlastne jedno. Ak by som vám však mala poradiť, skúste dieťaťu robiť od narodenia rôzne spánkové a upokojovacie asociácie, pre každý prípad sa to môže hodiť. Viac o tom píše napríklad skvelá Marie Groth aka Babiesandsleep na instagrame. 

Myslím, že okolo jej prvého roku som začala riešiť, že by som ju rada odstavila. Priznám sa, že mi nevyhovovalo početné nočné vstávanie, ktoré mohlo, ale nemuselo súvisieť s kojením, no bolo s ním tak či tak spojené, keďže to bol spôsob, akým som ju uspávala. Nevyhovovalo mi ani to, že som obrovskú časť z dňa strávila kojením. Ale hlavne, už som nechcela, aby ma to dieťa vnímalo len ako jeden obrovský prsník, ale aby sme si vedeli prejaviť blízkosť a náklonnosť aj inak. Vedela som, že to pre ňu už dávno nie je o potrave, ale o komforte, blízkosti, láske .. a tak trochu závislosti. Pretože možno to vyznie kontroverzne, ale ja si naozaj myslím, že dojčenie, mlieko z fľašky, alebo dudel, sú takou prvou ľudskou závislosťou. No a ona poznala len to dojčenie, keďže ani jedno z mojich detí nepilo z tých klasických dojčenských fliaš, ani nenosilo cumel. 

Opäť som najprv spravila tú chybu, že som to chcela obmedziť až príliš, bola som nedočkavá a negatívne pocity voči dojčeniu ma po čase premohli. Môj problém bol tiež ten, že mám celkovo problém spať, ak neležím vo svojej jednej konkrétnej polohe. Čiže som nevedela fungovať tak, ako mnohé iné mamy, že ani nevedia kedy a ako sa ich dieťa v noci nadojčí a celé to prespia. Niekedy už to bolo tak zlé, že som sa rozčuľovala, že som kričala, že som nevedela, či je horšie ležať vedľa nej a nechať ju plakať, alebo "sa obetovať" a nakojiť ju, aj keď mi to bolo šialene nepríjemné a nevládala som byť hore, ale zároveň som tak nedokázala spať ďalej. Áno, bolo to náročné a začínala som to neznášať. A tak som si povedala, že je čas zmeniť prístup a prejsť na taktiku, akú som volila aj pri staršej dcére, teda tú, že jej začnem ponúkať alternatívy. Primárne v noci. Niekedy to šlo, niekedy nie. Postupne si však zvykla na to, že namiesto kojenia sme ležali tvárami pri sebe a rukou mi hladkala a ťahala vlasy. Takýmto spôsobom som postupne zrušila nočné kojenie, čo bol prvý krok k úspechu a áno, spí odvtedy lepšie. Čo však môže súvisieť nielen s kojením, ale aj s vekom a aktuálnou fázou vývinu. 

Ďalší krok bolo kojenie cez deň. Resp. ešte predtým to bolo aj o tom, že som skracovala časy kojenia a učila som ju význam slov: Dosť, stačilo, už končíme .. A veľa som jej vysvetľovala, že ju chápem, že to potrebuje, ale že mne je to nepríjemné a že už stačilo. Možno si poviete, že to bolo zbytočné, no ja si myslím, že to malo veľký význam v celom tomto procese. Sama vidím, že už všetkému rozumie, snaží sa komunikovať a chcela som s ňou byť transparentná. Popisovať jej pocity, aj moje pocity, dávať im všetkým význam a dôležitosť. 

Samozrejme, nie vždy sa to zaobišlo bez plaču, najmä tieto "predčasné" ukončenia boli pravidelne sprevádzane "vzteklým" (sorry, nenapadá ma slovenský ekvivalent) plačom, jedom, hádzaním vecí o zem .. ale opäť, nenegovala som jej pocity, naopak, opisovala som ich a dávala som jej najavo, že jej rozumiem a že je v poriadku, že sa hnevá. Napriek tomu som si stanovila svoje hranice a držala som sa ich. 

A takto sme postupne obmedzili dojčenie počas dňa, aj v noci. Zostávalo kojenie pred spaním a nakoniec kojenie pred denným spánkom. Postupne som ju navykala na to, že som si ju večer zobrala do náruče a držala som ju akoby som ju šla kojiť, ale nekojila som. Nechala som ju hladkať mi tvár, ťahať mi vlasy, túliť sa a ak sa jej podarilo tak zaspať, super, ak nie, občas som ju ešte nakojila. Nehrotila som to štýlom, že odteraz už len toto. Vedela som, že je to proces. A postupne zaspávala bez kojenia čoraz viac a viac. Posledný bol denný spánok, kedy mnohokrát vyhrávala moja lenivosť. Vedela som, že keď ju nakojím, spí do dvoch minút a bude pokoj. Posledné dni som si však povedala, že skúsim večernú taktiku aj na denný spánok a pomaly, ale isto, sa mi to podarilo. Niekedy to trvá dlhšie, niekedy kratšie, ale postupne už aj ona prestala pýtať "ňam" pri pohľade na moje prsia, nesťahuje a nevyťahuje mi tričko, oveľa viac sa túli, oveľa viac ma pusinkuje a úprimne, milujem to. Áno, tento proces odstavovania trval takmer 10 mesiacov, ale viem, že takto to bolo správne. A že aj keď to nie je samoodstav a keby bolo po jej, tak sa kojí ešte dlho, bolo to čo najviac rešpektujúce voči nej v rámci toho, aby som rešpektovala aj samú seba a svoje pocity a potreby. 

Takže takýto nejaký bol náš proces a úprimne, som vlastne aj rada, že to trvalo tak dlho, pretože viem, že aj vďaka tomu to mohlo ísť postupne a s ohľadom na jej potreby. A zároveň som rada aj za to, že som to nevzdala úplne, nešla proti sebe, ale postupne, vedomo som pracovala na tom, aby sme to ukončili a že to máme za sebou. Kojenie je super, kým je super pre obe zúčastnené parties. Keď začne byť problémom, netreba to hrotiť tak, aby ste šli samé proti sebe. Pretože spokojná mama - spokojné dieťa. A ja som už dlho spokojná nebola. Bola som nevyspatá, ubolená, uchytaná a necítila som sa milovaná vlastným dieťaťom tak naozaj, cítila som sa len ako veľký chodiaci prsník. Takže sa teším, že teraz už ma vie ľúbiť aj inak a prejavovať mi náklonnosť a potrebu blízkosti aj inak a že moje telo je opäť len moje. 

Verím, že vám tento post niečo dal, že si z neho niečo vezmete, pokojne diskutujme ďalej v komentároch, ak máte otázky, pýtajte sa, pokúsim sa odpovedať. 

Love, Petush ♥

5

SOM SPÄŤ ..?

Ani neviem, ako sa to stalo, po sto rokoch na mňa prišla túžba niečo sem napísať. Neviem, či v dnešnej dobe ešte niekto číta blogy, neviem, či by som sa nemala vrátiť k nahrávaniu takýchto prípevkov aj v audioforme na podcast, no cítim, že chcem niečo napísať, tak píšem. 

Akurát dnes som na instagram zverejnila fotku s popisom, ktorý by som pred pár rokmi uverejnila tu a šla by som ešte viac do hĺbky .. pravdepodobne. Vlastne celkovo také moje impulzívne emotívne blogovanie, ktorého miesto bolo vždy tu, som pred časom premiestnila na instagram. A prestala som prekladať všetko aj do angličtiny, pretože by sa to tam nezmestilo. 

Šialené, čo všetko sa zmenilo, odkedy som sem uverejnila posledný článok. Som matka dvoch detí a to druhé bude mať čoskoro dva roky. To kedy sa stalo?? Máme nového psíka, pretože toho prvého nám zrazilo auto .. to je jedna z vecí, o ktorých by som sem určite napísala, ak by som aktívne blogovala, pretože by som sa potrebovala vypísať. Aj som sa vypísala, na instagrame, no zároveň to je niečo, čo potláčam veľmi hlboko v sebe a stále to občas vyjde viac na povrch a máta ma to. 

Vlastne dosť veľa vecí potláčam, je to jeden z mojich základných obranných mechanizmov prežitia a viem, že to nie je zdravé, ani správne, no robím to. Robím to tak automaticky, že si to mnohokrát ani neuvedomím a mám pocit, že odkedy som mama, v niektorých veciach ani nie je iná možnosť. Nemám pocit, že mám priestor hrabať sa vo svojich pocitoch, vo svojom vnútri, prežívať a spracovávať. Pretože treba navariť, treba umyť deti, treba popratať, treba si spraviť robotu, ktorej chvalabohu nie je málo .. a tak sa to nejak kopí a kopí a ja veci zas raz nespracovávam, ale potláčam a už len čakám, kedy to praskne .. 

Napríklad dnes som mala od rána akési zvláštne rozpoloženie, minulý týždeň som mala teplotu a totálne sa mi rozhodilo moje vnímanie času. A tak keď mi dnes ráno môj tréner napísal, či tréning platí, napísala som, že jasné, samozrejme a hovorila som si, že už sa cítim fajn, v utorok si pôjdem zacvičiť .. a asi po 5 minútach som si uvedomila, že ten utorok je dnes a bavíme sa o dnešku. Tak som sa vytrepala z postele o pol hodinu som už sedela v aute cestou na tréning a bolo mi zvláštne. Niekto hovoril, že je to z počasia, ja viem, že je to z niečoho vo mne. Z niečoho, čo buble pod povrchom a ja veľmi neviem, čo s tým. Teda viem, ale neviem, kde by som na to našla čas a priestor to momentálne riešiť. 

A tak som prišla na cvičenie, tam som zistila, že som si zabudla peňaženku a nemám si ani ako zaplatiť vstup do fitka, takže ho za mňa musel zaplatiť Miro .. a šla som cvičiť. A cvičili sme také pomalé, naťahovacie veci, ktoré sú pre mňa najťažšie zo všetkého a asi 5x som sa dostala do stavu, že som sa chcela rozplakať .. a potlačila som to. Lebo tak som naučená, lebo tak to robím. A pritom viem, že pred Mirom by som sa mohla a viem, že v akejsi zvláštnej rovine sú tieto moje skrátenia, ktoré mám tam, kde ich mám, poprepájané aj na tieto moje skrátenia emočného charakteru. 

Lenže ja sa asi bojím ich prelomiť. Momentálne. Obávam sa, alebo vlastne asi ani nechcem, si momentálne vyhrádzať priestor na liečenie a teda na opätovné prechádzanie si bolesťami. A pritom viem, že iná cesta nie je a nebude. Že to musí prísť a že keď sa do toho neponorím a nebudem to riešiť, tak si tým budem kaziť aj to pekné, čo ma momentálne netrápi, ale robí mi to radosť. Lebo ono je to ako taká huba, ktorá napadne svojho hostiteľa a začne pomaly ale isto obsadzovať všetky možné oblasti. A už to cítim, že to zasahuje aj do mojej práce, aj do iných vecí, ktoré mám rada a ktoré ma bavia, no zároveň si to asi nechcem priznať. 

A teraz si to tu priznávam. Tu, naspäť na tomto mieste, na ktoré ani neviem, kedy som naposledy niečo napísala .. pred vami, ktorí sa možno dočítate až sem. Myslím, že je čas chodiť opäť na terapiu. Zaoberať sa opäť viac sebou, svojimi pocitmi, svojím vnútrom a hlavne svojimi traumami. Lebo oni tam sú, niektoré nové, niektoré staré .. a čakajú na spracovanie. Teda nečakajú, oni sú radi, že ma môžu obťažovať zvnútra, neriešené, no ja už viem lepšie, ako kedysi. A idem sa riešiť. 

Takže tak na dnes. Možno sa vidíme čoskoro opäť, možno vám napíšem zas o rok. 

Love, Petush 

11

MILÍ KONŠTRUKTÍVNOKRITICKÍ KOMENTÁTORI, VĎAKA ZA ZAMYSLENIE :)

Článok nájdete vo forme podcastu aj na spotify, alebo apple podcasts.

Občas mám rada diskusie v komentároch s neznámymi ľuďmi. Dozviem sa veľa o nich, ale aj o sebe a často si niečo uvedomím. A ako som spomínala v podcaste s Momou, neraz sa stane, že ma tieto diskusie inšpirujú nielen k zamysleniu, ale aj k nejakému postu. A inak tomu nebolo ani teraz. 30 komentárová diskusia pod podcastom. Čítam si všetky komenty, na niektoré odpisujem, niekedy diskutujem. Koniec koncov, beriem to tak, že to patrí k mojej práci, rovnako ako čítanie a odpisovanie na správy. Nerozlišujem medzi pozitívnymi a negatívnymi komentármi, ak cítim potrebu odpísať, odpíšem. Jasné, že pri pozitívnych komentoch sa to nikam ďalej nerozvinie. Iné je to pri tých opačných. Ľudia (ja, aj komentujúci) sú tak presvedčení o svojej pravde, že sa z toho často vyvinie diskusia na dva, tri dni. Väčšinou ju musím ukončiť tým, že celý thread vymažem, lebo by to pokračovalo donekonečna. No ale poďme k pointe. 

Clashing point je vždy ten, keď sa dostaneme k tomu, či záleží na názore komentujúcich, alebo nie. Ja hovorím, not really. Komentujúci zväčša reaguje podráždene, šokovane .. a nechápe, ako si ja, internetový tvorca, môžem dovoliť povedať, že na jeho názore nezáleží. Tak sa na to skúsme pozrieť objektívne. Ak má video napríklad 30.000 pozretí, 100 komentárov a tri z toho sa zhodnú v niečom, čo im vadí (témy, ktoré rozoberám, alebo môj prejav, alebo môj, či hosťov názor) .. záleží na tom názore? Ja v tom mám jasno. Nezáleží. Naozaj. Pretože sto ľudí, sto názorov. 30.000 ľudí, 30.000 názorov. Naozaj. Jasné, niektoré sa zhodujú viac, niektoré menej, niektoré na 100%, niektoré vôbec. A teraz si zoberme tvorcu. Ktorým názorom sa má riadiť? Opäť. Ja v tom mám jasno. V prvom rade názorom svojím. Lebo ak by sa riadil od začiatku názormi druhých ľudí (a je úplne jedno, či sú podané s urážkami, alebo slušne, “konštruktívne”), nevytvoril by nikdy nič svoje, originálne. V druhom rade názorom ľudí z branže, alebo napríklad názorom hostí v relácii. Lebo koniec koncov konkrétne v takom podcaste je to o tých dvoch ľuďoch, ktorí spolu hodinu a pol diskutujú. Ďalej sú v poradí štatistiky a v prípade napr. instagramu feedback od klientov (v rámci spoluprác). Až potom prichádzajú na radu názory sledovateľov. Pretože NIKDY nebudete mať názor každého, kto vás sleduje a preto je podľa mňa úplný nezmysel riadiť sa tým, čo vám napíše pár ľudí. Či je to reakcia negatívna, alebo pozitívna. 

Nemá zmysel sa riadiť názorom jednotlivcov, pretože tie sú vždy subjektívne. Nikdy nevieme, čo je za tým názorom, odkiaľ vychádza, čo je motivácia za tým, podeliť sa oň a čo ním chce daná osoba dosiahnuť. To sa týka pozitívnych, aj negatívnych reakcií. Názory majú v tomto prípade význam keď tak “v hromade”, čiže má význam brať ich do úvahy ako množinu (kks to už ide do matiky a vôbec neviem, či to dáva zmysel, haha). A pokiaľ je väčšina pozitivna, čísla rastú a do toho občas príde niečo negatívne, má zmysel sa nad tým zamýšľať? Má zmysel meniť niečo na základe tých pár negatívnych, resp. “toto by si mala zlepšiť, lebo ja si to myslím” reakcií? Well, I don’t think so. A nemám problém to tým ľuďom povedať. 

A tu prichádzame k problému, z ktorého väčšinou vznikne taká rozohnená, divoká diskusia. Síce “na úrovni”, ale väčšinou aj tak plná pošťuchov na niekoho psychický stav, sebavedomie, alebo celkovú osobnosť. Pretože akonáhle niekomu, kto vám napíše svoj názor tohto typu na net (typu: “píšem slušne, ale píšem 10 odsekov a všetko je to len dobre mienená kritika, ale podaná vždy úplne assholsky, ale to nemôžeš povedať Petush, lebo nenadávam, ani nehejtujem, len chcem vyjadriť svoj názor, na ktorý si sa nepýtala, ale veď na to existujú komentáre”) poviete, že vás jeho názor nie úplne zaujíma, alebo že nechápete, načo bol daný komentár dobrý (lebo to fakt nechápete), alebo len zareagujete a nenapíšete niečo v zmysle: “Ďakujem za názor, určite sa nad ním zamyslím”, aj keď ho máte úplne u prdele, je zle. Zrazu ste arogantní, lebo názor “vašich sledovateľov” (ako si radi hovoria) si musíte predsa vážiť! Musíte si ho vypočuť a neexistuje, aby ste sa voči nemu ohradili. Čo si to dovoľujete, diskutovať pod svojím vlastným videom a nesúhlasiť s touto hodnotnou konštruktívnou kritikou (na ktorú sa nikto nepýtal)? 

A tak som sa zasa raz ocitla vo víre debaty tohto štýlu a hovorím si .. o čo tu vlastne ide? Tu nejde o to, že by mi niekto chcel svojím názorom pomôcť. Lebo rady sa v tých siahodlhých komentoch väčšinou neskrývajú, aj keby veľmi hľadáte. Sú to len slušne podané dissíky na to, že niečo robíte “zle”. Podľa danej osoby. Jednej z xy-tisíc. Hmm .. o čo teda ide? Prišla som na to, že je to celé o egu. JA si myslím, že toto robíš nie podľa MOJICH predstáv. JA si myslím, že by si si MÔJ komentár mala vziať k srdcu a riadiť sa ním. JA si myslím, že by si nemala pod tvojím vlastným videom diskutovať SO MNOU, keď nesúhlasíš, lebo je to predsa len MÔJ názor a JA mám právo ho slobodne vyjadriť pod tvojím videom a ty to musíš rešpektovať a prijať. Musíš to spraviť, lebo JA mám pravdu, MÔJ názor je dôležitý a správny. Koniec koncov, keby si daný človek nepripadal sám dôležitý, nemyslím, že by mal potrebu písať siahodlhé odstavce síce o niekom inom, ale SVOJHO názoru. Vždy som sa sama seba pýtala .. vážne to tým ľuďom stojí za ten čas a energiu. Riešiť, čo robím ja? Ako to robím? A ako by som to ne/mala robiť? A aká som? A či je môj prístup v poriadku? A nechápala som to. Nerozumela som tomu, čo poháňa tých ľudí obetovať dva dni svojho času komentovaniu MŇA na MOJOM kanáli pod MOJÍM videom a MOJICH reakcií na ich názory. A včera som na to prišla. Nie je to o mne. Je to vždy o nich. O ich pocite pravdy. O ich potrebe vyjadriť svoj názor. O ich potrebe si ho obhájiť. Proste EGO. 

A istým spôsobom to robím aj ja. Len svojmu cieľu na rozdiel od toho ich rozumiem. Ja sa snažím pochopiť niečo, čomu nerozumiem. Diskutujem v rámci svojej pracovnej platformy a daná diskusia má koniec koncov priamy dosah na to, aký engagement bude pod videom a tým pádom .. no chápete. Tak či tak to pre mňa vlastne nikdy nie je wasted time or energy a už duplom nie vtedy, keď si dám vďaka tomu okienko na zamyslenie, ako práve teraz a reálne aj pochopím aspekt, ktorému som doteraz nerozumela. Nie je to pre mňa (len) o egu. Jasné, je, do tej miery, že sa nerada cítim nepochopená, napríklad. Ale je to skôr o tom všetkom, čo som vymenovala vyššie. O čom je to pre nich? Prichádzam na to, že jedine o ich egu. Ktoré naopak vyčítajú mne. Nie nadarmo sa hovorí, že druhí ľudia sú nám zrkadlom a vadí nám na nich práve to, čo my sami robíme. A preto ľudia, ktorí po sebe zanechajú siahodlhý komentár plný svojho názoru a vy im poviete “nie, ďakujem, nabudúce si ho kľudne nechaj pre seba”, nezvládajú, že im ho neprijmete. Čiže neprijmú váš kontra názor - na svoj názor. Nie na svoju tvorbu, osobu, prejav .. ale na svoj názor vyjadrený v komente. Čiže robia to isté, čo vyčítajú vám a ani si to neuvedomujú. A pritom tak je to podľa mňa správne. Ak sme presvedčení o tom, že niečo robíme správne (a nikomu tým neubližujeme (egá sa nerátajú)), tak nás názory druhých naozaj nemusia ani trochu zaujímať. Jasné, vyjadriť ich môžeme, ale uvedomme si, že to vypovedá len a len o nás. Nie o tom, na čo daný názor vyjadrujeme. Lebo to je stále len názor. Subjektívny, poznačený tým, akými sme ľuďmi, čo sme si prežili a tým, ako vnímame samých seba. A ak nám na ne niekto odpovie, nemusíme byť hneď poplašení. Veď rovnako, ako “každý, kto pridáva na internet, musí rátať s reakciami”, to platí aj pre každého, kto na tom internete komentuje, nie? Napríklad aj s reakciami autora, ktorého pôvodne kritizujeme a ktorý s nami (čuduj sa svete) nemusí v našom názore súhlasiť. 

Baví ma zamýšľať sa nad týmito vecami a baví ma rozbíjať stigmu zaužívanú s touto témou, ktorou je to, že akákoľvek reakcia na akýkoľvek počin je v poriadku a každý má právo na svoj názor, ale na ten už sa nesmie nesúhlasne reagovať, lebo to znamená, že “nevieme zniesť kritiku”. A že ak je niečo napísané slušne a nespadá to do najviac basic definície hejtu, tak to jednoducho musíme akceptovať. Nie nie, moji milí. Nemusíme. Lebo každý si určujeme svoje hranice. A keď už raz napríklad tvorím na tom internete a “musím” znášať kritiku, môžem tej kritike vyjadriť aj svoj nesúhlas. Aj keby ste sa mali od jedu roztrhať. Pretože neviem ako vy, ale ja som spokojná s tým kto som, aká som a ako si robím svoju prácu a ako som už dávno povedala - chcem sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma berú takú, aká som. Aj s vecami, ktoré im nevyhovujú. No chápu, že to som ja a že nie je v ich kompetencii mi hovoriť, že by som mala jedno, alebo druhé zmeniť, aby to zrovna im vyhovovalo. 

A to platí ako v súkromnom živote, tak aj na internetoch. Nestojím o “sledovateľov”, ktorí síce tým svojím pozretím venujú do mojej kasičky tých desať centov (lebo to je častý argument - z nás žiješ), ale budú každú maličkosť, ktorá sa im nepáči, kritizovať. Nie nie. Naozaj takých nepotrebujem a ani si ich nevážim. A nebojím sa to na rozdiel od niektorých internetových poserov (čítaj posero, nie pózer) povedať na plnú hubu. Mne nejde len o vysoké čísla za cenu toho, že v tej mase budú ľudia, ktorí sledujú len na to, aby mohli mudrovať. Pre mňa sú čísla skvelý ukazovateľ, jasné, pomáhajú sa mi zorientovať. Ale v prvom rade mi ide o slušnú komunitu. Takú, ktorá mi rozumie v tej hlavnej message, ktorú sa snažím odovzdať. 

Chcem, aby moji sledovatelia pochopili, že najhlavnejšie je starať sa o seba a o svoj well being a podporovať ho vecami, ktoré ich robia šťastnými, bavia ich a pomáhajú im sa v nejakej oblasti rozvíjať. Ak do tohto konceptu spadá to, čo robím, super, teším sa. Ak nie, too bad. Nezrúti sa mi svet. Aby ľudí prijali takých, akí sú a nesnažili sa ich meniť na svoj obraz - niečo, čo som robila ja celý život a bola to veľká chyba, ktorou som koniec koncov škodila najmä sebe. Možno práve preto sú pre mňa “konštruktívni kritici” z internetu takí zaujímaví. Vidím v nich kúsok starej seba a som na to zvýšene háklivá, lebo si uvedomujem, aký je to mega prepal, chcieť po ľuďoch zmenu, ktorú my považujeme za správnu. A už duplom pri ľuďoch, ktorí nie sú v našom okolí, ale poznáme ich len z internetu. 

Viem, že väčšina z vás, ktorí si toto prečítate/vypočujete, už dávno chápete, o čom hovorím. Že tomu princípu rozumiete. Ako v online, tak aj v offline sfére. Vždy by to malo byť o nás. O našom well-being. O našej sebaláske a sebaúcte. O tom, že ak nás niečo irituje, vyrušuje, hnevá - je to v prvom rade náš problém, ktorý si musíme vyriešiť sami so sebou. V online svete je len a len v našich silách, aby sme si to poriešili. Nie tým, že budeme niekomu vypisovať, aký by mal, alebo nemal byť a čo by mal, alebo nemal robiť. Ale tým, že si buď uvedomíme, prečo nás to serie, spracovali to a sledovali daného človeka ďalej, alebo aby sme si ním prestali plniť svoj priestor a svoj čas. Rovnako v offline. Ak nám niečo vadí na našom partnerovi, máme tri možnosti. Prvá je tá, ku ktorej väčšinou automaticky inklinujeme - vytknúť a očakávať zmenu. Prípadne, vo vedomejších vzťahoch, odkomunikovať náš problém, vysvetliť jeho pôvod a pokúsiť sa o kompromis. Sú veci, hranice, ktoré si treba pevne stanoviť. A je to práve o nich, ak neexistuje vôľa kompromisu, alebo zmeny na druhej strane. Buď zmením ja svoj postoj a zmierim sa s tým, spracujem si to a naozaj prestanem riešiť (nebudem len zatláčať do úzadia), alebo odchádzam. Nemá význam ostávať vo vzťahu, kde nám niečo vadí a ani jedna strana s tým nič nevie/nechce spraviť. 

Preto vám radím aj v online priestore, v ktorom na kompromisy neexistuje priestor, ak túto tému neotvorí sám autor - ak neviete spracovať niekoho “chyby”, niečo, čo vám vadí a irituje vás to, odíďte. Neplytvajte svojím časom a energiou na pokusy ho zmeniť. Vo vzťahu tvorca-sledovateľ to je ešte stokrát márnejšie, ako v tom vzťahu. Lebo vo vzťahu ste jeden na jedného. Rovnocenní partneri. Pri tvorcovi-sledovateľovi sa bavíme o pomere jeden na sto, tisíc, desaťtisíc, či stotisíc. Nie je to a nikdy to ani nebude rovnocenný vzťah. To je nemožné. A predstava, že vy ako sledovateľ, alebo “konštruktívnokritický komentátor” ste niečo ako “nadriadený” tvorcu, ako to mnohí často prezentujú a prirovnávajú, je utopická, až smiešna. Ja viem, že pre niektorých s vás je to asi ťažké čítať/počuť, ak si to vôbec nejaký “kritický komentátor” prečítal/vypočul do konca. No verím, že aj tí z vás, ktorí nepatrili priamo k mojej inšpirácii na tento post, si z neho niečo vezmú. Minimálne tí, ktorí sa už naučili dať ego bokom a ide im o to, uvedomiť si širšie súvislosti, získať novú perspektívu a navnímať iný pohľad. Napríklad aj na toto.

1

ZDRAVÁ SEBALÁSKA VS SEBECTVO .. A TOXICKÉ KAMARÁTSTVA.

Ak nemáš Spotify, podcast nájdeš aj na Apple Podcasts, alebo na tomto linku. 

Po veľmi, veľmi dlhej dobe na mňa prišla písacia múza. Teda, nie, že by nechodila pravidelne, ale nie na napísanie článku. Vždy sa to tak akurát zmestí do postu, niekedy sa to aj hodí k fotke, ktorú k tomu postujem. Alebo je to naopak niečo tak urgentné, že to nepočká ani do postu a rovno to musí ísť na storky. Väčšinou v záplave emócií .. pravdepodobne negatívnych. Niečo ma vytočí, niekto ma naserie. Lenže keď som včera premýšľala nad touto témou a snažila sa k nej sformulovať nejaký zmysluplný post, nešlo to. A čím viac som nad ňou premýšľala, tým jasnejšie mi bolo, že toto je na post, ktorý si zaslúži aj svoje vlastné miesto v Nasklee Hautnah podcastoch. 

Poďme teda k téme ako takej. Vlastne ani neviem, ako ju pomenovať. Je o toxických ľuďoch a naopak ľuďoch všetko, len nie toxických. O ľuďoch, ktorými sa chcem obklopovať. To, o čom budem hovoriť, mi trvalo si uvedomiť neuveriteľných 27 rokov a viem, že to tak nemám sama. Odkedy si pamätám, vyskakovali na mňa rôzne citáty o tom, akými ľuďmi by sme sa mali obklopovať, lebo s kým si, taký si .. či už na tumblri, na twitteri, alebo instagrame. Obklopuj sa takými ľuďmi, aký chceš byť aj ty. Tvoje okolie vypovedá aj o tebe. Veď to poznáte. Lenže čo to znamená? Reálne, pre každého asi niečo iné, aj keď v niektorých bodoch by sme sa asi zhodli všetci. No a ja som si konečne uvedomila, resp. naučila som sa pomenovať to, akých ľudí chcem mať okolo seba. A v konečnom dôsledku sú to vlastne presne takí ľudía, aká chcem byť ja sama. A vďaka tomu, že som sa to konečne naučila pomenovať som si uvedomila aj to, akých ľudí okolo seba vyslovene nechcem. Ako som sa k tomu dopracovala? A prečo mi to trvalo tak dlho? 

V prvom rade by som si chcela požičať jednu vetičku od Majka Spirita, ktorú povedal hneď na začiatku 4. dielu Topkastu o vzťahoch a to je tá, že najdôležitejší je vždy vzťah samého so sebou. Pokiaľ človek nevie rešpektovať seba samého a ľúbiť seba samého v zdravej miere, starať sa o seba, nevie fungovať ani v iných vzťahoch tak, ako by možno chcel, ako si tá druhá strana predstavuje a najmä, bude k sebe priťahovať ďalších ľudí, ktorí nemajú poriešených samých seba. Na druhej strane, ako povedal aj Majk, treba mať hranicu a neprejsť až do úplného sebectva. A presne to je to, čo som si aj ja nedávno uvedomila. 

Je obrovský rozdiel medzi tým, keď sa človek v prvom rade stará o seba, polieva sa ako kvetinku, dáva si sám všetko to, čo potrebuje a ostáva pri tom nohami na zemi, nemyslí si, že je niečo viac, ako ostatní. Pokora, vďačnosť, ohľaduplnosť sú prvé slová, ktoré ma v tejto súvislosti napadnú. Versus sebectvo. Bezohľadnosť. Namyslenosť. Medzi jedným a druhým je veľmi tenká hranica, no v skutočnosti som presvedčená o tom, že kto objavil tú skutočnú sebalásku a má usporiadané hodnoty by s touto hranicou nemal mať problém. A ak ju aj niekedy prekročí, tak si to vie uvedomiť, priznať si chybu a ospravedlniť sa. Ale to už sme zas pri inej téme. 

A akých ľudí teda chcem mať okolo seba? Takých, ktorí sa v prvom rade starajú najmä o seba, o svoju spokojnosť a svoje šťastie. Bolo pre mňa prevratné, keď som si to uvedomila, pretože som naopak od ľudí v mojom okolí čakala, že sú tu od toho, aby sme sa robili navzájom šťastnými. Aby sme sa obetovali jeden pre druhého. Prečo? Lebo presne to som ja vždy mala zakódované v hlave. Snažiť sa vždy každému vyhovieť. Byť s ľuďmi za dobre. Dať im všetko, aj to, čo nemám. A nie, nepreháňam. Často som bola napríklad na účte v mínuse, lebo čo som zarobila, to som dala nie len na seba, ale aj na mojich kamarátov. Alebo skôr "kamarátov". Chcela som im dopriať, podeliť sa. Spraviť im radosť. A myslela som si, že to tak má byť aj opačne. Nikdy nie v tom materiálnom. Ale jednoducho v tom, že keď ich budem potrebovať, budú tu pre mňa. Možno aj na úkor vlastného času. A ono to tak nikdy nebolo. Tým nechcem povedať, že to je ich chyba, práve naopak. Je v prvom rade moja chyba, že som takto fungovala a v skratke povedané, nechala som si skákať po hlave bez toho, aby som z toho reálne ja niečo mala na oplátku. Jednostranné vzťahy a kamarátstva, čo sa koniec koncov ukázalo práve vtedy, keď som prestala dávať. Chcela som napísať, že je zvláštne, ako sa ľudia, ktorí sú ochotní dať všetko, vždy nájdu s tými, ktorí zas všetko berú a na oplátku nič nedávajú, ale ono zvláštne vlastne vôbec nie je. Inak ako v tejto kombinácii by totiž asi nemali nikoho. 

Preto si myslím, že je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorým ide najmä o seba. Doprajú však aj iným. Berú ohľad na ľudí okolo seba. Tešia sa z úspechu druhých. Starajú sa najmä o seba. Svoje šťastie, materiálne aj nemateriálne. Svoj sebarozvoj, osobnostný aj pracovný. Ale nerobia to na úkor druhých. A to je ten rozdiel. A nie len sa takými ľuďmi obklopiť. V prvom rade sa takým človekom stať, potom to príde tak nejak prirodzene, že máte takých ľudí okolo seba, alebo keď takých stretnete, cítite, že ste na jednej vlne a každý rozhovor s takým človekom, každý kontakt, vám vlastne vzájomne niečo dá. 

Uvedomila som si to veľmi výrazne pri dvoch konkrétnych situáciách, alebo ako to nazvať. Raz, keď som sa obzrela okolo seba a zistila som, že som prestala mať strach odstrihnúť sa od ľudí, ktorí mi viac brali, ako dávali, alebo keď som mala pocit, že mi kontakt s nimi neprospieva. Že mám pri nich tendenciu nechať sa zatiahnuť do vecí, ktoré sú mi nepríjemné, ako je napríklad ohováranie iných ľudí, ktorých ani poriadne nepoznám a podobne. A zároveň že sa v mojom okolí nazbierali ľudia, ktorí sú pre mňa inšpiráciou. Najmä ženy, ktoré sú úplné boss babes, idú si svoje a robia to dobre, či už je to práve po tej osobnostnej, alebo duchovnej stránke, alebo po tej pracovnej, či kreatívnej, alebo všetkých z nich. Ale nie len oni. Zistila som, že z mojej minulosti mi v mojom živote tiež pozostávalo len pár ľudí, s ktorými sme si možno neboli tak blízki, alebo sme neboli permanentne v kontakte, alebo sme si aj prešli nejakými spormi, ale sú to presne takí ľudia, akých som opisovala vyššie. A po tom, čo sme sa postarali každý o seba, sme si k sebe našli cestu späť. Vieme sa podporiť, potešiť sa zo vzájomných úspechov, popriať si a dopriať si. 

To je vlastne tá druhá vec, druhá situácia, ktorá dospela k tomu, že som sa to všetko rozhodla dať na papier. Keď som mala zrazu ako na striebornom podnose pred nosom dve veľmi podobné situácie s dvomi rôznymi ľuďmi, z toho v jednej som sa ocitla s človekom, ktorý mi bol jeden čas blízky, ale patril presne do tej skupiny, ktorá viac brala, ako dávala (čo som si v tej dobe samozrejme neuvedomovala, alebo som to nechcela vidieť) a v druhej s človekom, s ktorým sme si nikdy blízki neboli, stretli sme sa len párkrát. Človek by čakal, že keď bol niekto váš kamarát, pozná vás a vie, koľko ste sa pre rôzne veci nadreli, práve on by bol ten, kto by bol ústretovejší, bezproblémovejší a bral by na vás ohľad. A ono to bolo práve naopak. A ten rozdiel bol, resp. je tak výrazný a zarážajúci, že mi konečne doplo, že niektorým ľuďom jednoducho netreba dávať druhú šancu. Čo, šancu. Ono ani nejde o nejaké šance. Ale o úplne simple situácie, ktorým je vlastne lepšie sa vyhnúť, aj keď o nič vážne nejde, lebo aj to málo toxicity vás dokáže po tom, čo ste si takýchto ľudí vyseparovali zo života, dosť vyviesť z miery. A potom, keď vidíte ten kontrast, tak vás to úplne hitne. A hitne vás aj to, keď sa so svojou skúsenosťou podelíte s vaším úzkym kruhom ľudí a tí vám veľmi múdro pripomenú, že to, ako sa daný človek správa, je totálne zcestné a že oni by ho dávno zrušili. A vy si hovoríte .. kks vážne, moje nové ja by to nikdy nenechalo zájsť takto ďaleko.  Lenže to je to. Toxickí ľudia vo vás veľmi ľahko prebudia vaše staré, toxické ja. V mojom prípade to submisívne, nechajúce si skákať po hlave, ktoré so sebou nechá zametať a nechá si siahať za nie jedny, ale troje, štvore hranice. 

A viete čo som si práve uvedomila? Že ľudia, ktorých mám okolo seba teraz, sú vlastne presne takí, akí som chcela, aby boli moji kamaráti vtedy. Že keď treba, kopnú do mňa a otvoria mi oči v tom, čo by som mala vidieť sama, ale niekedy stále nevidím. Že na základe svojich hraníc vedia, kedy ma majú upozorniť na tie moje, ak ich niekoho nevidím prekračovať. 

A tu to asi ukončím. Na záver len toľko. Ďakujem človeku, ktorý bol po dlhej dobe v mojom živote prvý, kto toto dokázal. Kto mi dokázal otvoriť oči, keď som to najviac potrebovala, nasmeroval ma úplne iným smerom, akým som šla dovtedy a potom ma nechal ísť. Bolo to presne to, čo som vtedy potrebovala. Najmä preto, lebo som to nedokázala sama. Ďalej už to bolo a je o mojom vlastnom sebarozvoji, práci na samej sebe, vnútorne, vonkajšo, kariérne, aj vzťahovo a nakoniec aj po stránke vzťahov s ľuďmi okolo seba. A vďaka tomu, koľko práce som na sebe dokázala spraviť, sa dnes môžem poďakovať aj tým ľuďom, ktorí sú okolo mňa do dnes, idú si svoje, čím ma motivujú a inšpirujú a zároveň a to bez toho, aby sa o to akokoľvek snažili. S ktorými vieme oslavovať vzájomné úspechy a podporiť sa v horších obdobiach, ši situáciách. A je jedno, či si napíšeme raz do týždňa, alebo každý deň, alebo či sa vídame raz mesačne, alebo jedenkrát do roka. Vy viete, kto ste. Ďakujem. Veľmi si vás vážim 💕

3

A DOSŤ!

 Moje dosahy, za ktoré sa nehanbím. Čo ty? 

Tak si tu sedím a rozmýšľam, či má zmysel o tejto téme zas hovoriť, alebo nie. Či to nie je len zbytočný hejt a zbytočné vylievanie frustrácie. Ale viete čo? Nie je. Nie je, pretože sa to nepriamo .. a vlastne aj priamo, dotýka mňa a mnohých iných kolegov - blogerov, youtuberov, influencerov, hovorme im ako chceme. Ja im budem hovoriť tvorcovia online obsahu. 

Nedávno som sa dozvedela, že si za svoju prácu pýtam pomerne málo peňazí na to, aké mám dosahy príspevkov a ako mi rastú celkové čísla na sociálnych sieťach. Hovorím si, okay, tak cenu dvihnem. No big deal. Som v tomto businesse pomerne nová, resp. napriek tomu, že blogujem už vyše polovice svojho života, len posledné roky to beriem ako prácu a nie ako hobby. Navyše, o peniazoch v online obsahu sa hovorí naozaj málo, takmer žiadna blogerka vám otvorene nepovie, koľko si vypýta za promo nejakého produktu a tak sa celá táto branža stala dosť netransparentnou. V tom však až taký problém nevidím, koniec koncov, keď už sa rôzne agentúry pchajú do online marketingu, vymýšľajú kampane a robia si tabuľky tvorcov, ktorých oslovujú, oni by mali byť tí, ktorí navrhnú ceny na základe dosahov jednotlivých príspevkov. Oni by mali mať poriadok v tom, komu koľko zaplatia a spraviť z toho niečo transparentnejšie, ako je to teraz. Pretože teraz sú blogerské peniaze len veľkým slonom v miestnosti, o ktorom nikto nehovorí. 

A tu prichádzame k problému. Kedysi sa na spolupráce v rámci instagramu oslovovalo na základe počtu followerov. Ľudia si ich teda začali kupovať, lebo aj oni chceli instagramom zarábať. Neskôr sa začalo kupovať všetko. Lajky, komentáre. Vznikali rôzne komentovacie skupinky medzi tvorcami navzájom atď atď. O tom všetkom som písala v poste o fake followeroch a iných praktikách dnešných influencerov. 

Bolo obdobie, kedy nebolo až tak ľahké zistiť, kto má tých sledovateľov nakúpených a kto nie a preto pre mňa bolo pochopiteľné, že nie každá firma takéto praktiky odhalila a spolupracovala aj s ľuďmi, ktorí mali v podstate fake publikum. 

Dnes je však tak neskutočne jednoduché zistiť, kto si svoje publikum vydrel tvrdou, každodennou prácou a kto si zaňho zaplatil pár dolárov, že je pre mňa absolútne nepochopiteľné, ako môžu niektoré agentúry, či značky, spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú jednoducho fake a snažia sa len umelo priživiť na vlne možných zárobkov na sociálnych sieťach. 

A teraz hovorím priamo k agentúram: Prepáčte, ale to si naozaj neviete spočítať 2+2? To si naozaj neviete vypýtať od influencerov štatistiky a normálne ich zanalyzovať? Alebo vám pripadá v poriadku, ak má niekto 33tisíc sledovateľov, 250 likes na fotke a dosah minimálny? A vôbec vám nie je blbé takému človeku zaplatiť stovky eur za post, ktorý uvidí v skutočnosti tak 100, 150 ľudí a k nim tak 500 zaplatených fake účtov z indie? 

Je to ako Boris a jeho diplomovka. Kto je na vine? V konečnom dôsledku obe strany. Boris, aka influencer, ktorý s prepáčením ojebal systém a rovnako aj škola, ktorá to akceptovala, v tomto prípade agentúry, ktoré s takými ľuďmi spolupracujú. A my poctiví, ak budeme mlčať, tak si to v konečnom dôsledku odnesieme. Pretože tých pár sto eur, ktoré sme mohli dostať zaplatené za našu prácu, dostane niekto, kto sa jednorázovo rozhodol zainvestovať nie do svojej tvorby, ale do svojho fake fejmu na sociálnych sieťach. 

A preto vás prosím. Tých z vás, ktorí to robia poctivo, s vášňou, nadšením a poriadnou work ethic: Hovorme o tom. Upozorňujme na to. Konfrontujme! Či chceme, či nechceme, týka sa to každého jedného z nás a ovplyvňuje to každého z nás. Stojme si za tým, že takéto praktiky nebudeme tolerovať. 

A ak toto číta niekto z agentúry: Prosím vás, robte si svoju robotu poriadne. Pozerajte sa na viac, ako len na počet followerov a pekné fotky. Porovnávajte štatistiky, výstupy, dosahy. Nie je to ťažké, naozaj. V podstate je to veľmi, veľmi ľahké. Stačí len vedieť, čo robíte a ja by som rada verila, že vy to viete. 

3

VÁŽIM SI SVOJICH SLEDOVATEĽOV?

Človek by si podľa niektorých mojich odpovedí na youtube mohol myslieť, že si svojich poslucháčov a sledovateľov nevážim. Ja si ich vážim, ale nie na toľko, aby som sa pre nich menila. Ponúkam im seba, svoj život, svoje skúsenosti, svoje rozhovory s ľuďmi, ktorých ja považujem za zaujímavých. Ale seba, aká som. Svoj život taký, aký je. Svoje skúsenosti s celým backgroundom, ktorý za nimi je. Svoje rozhovory také, ako ich ja chcem robiť a ako je mne prirozené. Nie iné. Nie inak postavené, nie s inými otázkami, nie s menej anglickými výrazmi a nie s menej hovorením o sebe a svojich názoroch.

Viem, že veľa ľudí píše svoje komenty v domnienke, že píšu konštruktívnu kritiku. Ale keby som ich názor chcela počuť, spýtala by som sa naňho. Celý život som sa snažila prispôsobovať tomu a onomu a snažila som sa vyhovieť všetkým. To sa však prednedávnom zmenilo. Chcem vyhovieť jedinému človeku - sebe.

Znie to možno namyslene a ako oni píšu, keby som počúvala kritiku, možno by som mala viac sledovateľov. A možno nie. Lebo to, čo robím a to, ako sa na kameru správam by bolo na rovnaké kopyto, ako to robí každý druhý, kto sa snaží nabrať čo najviac sledovateľov a osloviť čo najväčšiu masu.

Lenže ja o to nemám záujem. Mám kompletne novú mentalitu. Take it or leave it. Ceň ma takú, aká som, alebo buď ticho. Ak nevieš byť ticho a máš stále potrebu hovoriť čo mám robiť tak a onak, tak ťa v mojom priestore proste nechcem. Akceptuj ma s mojím slovníkom, vyjadrovaním, správaním, ale nesnaž sa ma zmeniť - aj keď s dobrým úmyslom.

To, čo robím ja, je môj splnený sen. A nebudem svoj sen prispôsobovať tomu, ako si niekto iný myslí, že by som ho mala robiť. Simple as that.

Takže na záver takto.

Ak ma sleduješ preto, aby si ma hejtoval, som ti nesympatická, vadím ti - nerob to. Nepomôžeš tým sebe, ani mne. Ak ma sleduješ, bavím ťa, ale nevyhovujem ti na 100%, buď to prekusni, vyrieš si sám so sebou, prečo ti to vadí, alebo ma prestaň sledovať. A pokiaľ patríš do tej skupiny, ktorá ma akceptuje takú aká som, nebodaj cení takú, aká som, do skupiny, ktorá si nájde čas na to, aby mi napísala nejakú pozitívnu správu, alebo zdieľala moje myšlienky ďalej, ďakujem ti. Vážim si ťa.

1