Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

January 19, 2019

KEĎ SA POROVNÁVAME


Existuje vôbec niekto, kto sa s nikým iným neporovnáva? V poslednej dobe odvšadiaľ počúvam, ako instagram deprimuje ľudí, pretože všetci ukazujú len to pozitívne a dokonalé a iní ľudia z toho majú depky, pretože porovnávajú instagram life s ich reálnym life. Osobne to tak nevnímam, pretože rozlišujem reálne profily od takých tých .. perfect profilov. Bavia ma aj tie, aj tie. Ale tie dokonalé neberiem ako niečo, čo by som niekomu mala závidieť, skôr ako niečo, čo ma inšpiruje. Viem, koľko práce dokáže byť za krásnymi, nastylovanými fotkami a rada sa na ne pozerám. 

Dnes však nechcem písať o takom porovnávaní. Chcem hovoriť o porovnávaní v materstve. Porovnávaní svojich detí. Porovnávaní rutiny rodín s malými deťmi .. pretože v posledných týždňoch som sa tým trochu trápila, ak mám byť úprimná. A paradoxne nie kvôli nejakým internetovým ideálom, ale kvôli tomu, čo vidím okolo seba .. a čo počúvam. 

Prvá vec, ktorej potrebujem "loswerden", ako sa povie v mojom najobľúbenejšom jazyku, je uspávanie. A kojenie. Ako som spomínala v tomto poste, rada by som Sáru do roka odstavila od kojenia. Chcela by som to spraviť najmä z osobných dôvodov, ktoré spomínam v článku, ale zároveň ma do určitej miery určite ovplyvnili aj moje známe, ktoré nekoja. A majú viac času na seba. Sú oddýchnutejšie, pôsobia na mňa vyrovnanejšie, ako som sa cítila v posledných dňoch (alebo týždňoch) ja a zároveň vedia rozmýšľať a pristupovať k niektorým veciam týkajúcim sa ich dieťaťa tak nejak triezvejšie ako ja. Často som kvôli kojeniu vystresovaná, nevyspatá, bolí ma celé telo .. ale možno by som to tak nevnímala, keby som sa neporovnávala s inými mamičkami, ktoré nekoja. 

Ďalšia vec je uspávanie a spanie ako také. Ako to u nás bolo si môžete prečítať v tomto poste, ale v skratke - Sára od malička spávala veľmi dobre. Cez deň toho síce veľa nenaspala, ale zato noci prespávala takmer odzačiatku takmer celé. Zmenilo sa to až vtedy, keď sme sa presťahovali. A bolo to stresujúce pre nás všetkých. Odkedy som ju uložila, bola stokrát hore. Kým som si išla ľahnúť, vstala aj tri, štyrikrát. Keď som si ľahla, vstávala som k nej aj desaťkrát .. cez deň spávala vždy v inom čase. A okrem Sáry som riešila sťahovanie, upratovanie po sťahovaní, prácu, vybavovačky .. jednoducho, bolo toho v tých týždňoch na mňa proste veľa a Viktor tiež nemal stále voľno, aj keď už je na materskej, takže som si veľmi neoddýchla. A s nedostatkom oddychu na mňa prichádza stres a s ním prichádza to, že môj mozog sa obmedzí na to nevyhnutné a pri iných veciach nevie rozmýšľať normálne. A tak som namiesto môjho inštinktu počúvala .. všetko možné. Rôzne rady na internete, rady od našich známych, ktorí majú deti .. a začala som porovnávať. Ako spia iné deti, prečo tak spia .. snažila som sa na Sáre testovať nové spôsoby uspávania večer, spania cez deň, obmedzovania spánku cez deň, prispôsobovala som jej nejak tú predspánkovú rutinu, začali sme sa s ňou skôr chodiť kúpať. A čo ma k tomu motivovalo? Práve porovnávanie sa s inými rodinami, ktorých deti už dokážu prespať celú noc. Alebo zaspať samé v postieľke, keď ich tam položia. Pritom mi môj rozum hovoril, že to nie je "bežné" a že väčšina ľudí s tým zaspávaním viac-menej bojuje. Ale aj tak som si hovorila .. keď to dokáže tamto dieťa a tamtá rodina, prečo nie my? 

Nepomohlo mi ani Viktorovo porovnávanie. Odkedy mi prvýkrát povedal, že sa o tom s niekým radil, rozčúlilo ma to. Hovorila som si - čo sa ty máš čo s kým radiť? Hneď som si predstavila, ako sa na mňa sťažuje, že som ju uspávala istý čas kojením a teraz ju uspávam hojdaním na rukách a že je to celé moja chyba. Samozrejme, neviem, čo naozaj hovoril a ako sa radil, ale ja si to takto predstavujem. Vždy najhoršie, haha. Celkovo som taký človek že ak mi niekto povie, že sa s niekým o mne bavil, predstavujem si len to najhoršie .. traumy z minulosti, čo vám poviem? Stále ma vie vytočiť, keď mi hovorí, že on sa o tom s niekým bavil a oni to robia takto a hentak a toto je správne a im to hneď išlo a nám to nejde. Jedna vec je, keď sa človek sám s niekým porovnáva. Druhá vec je to, keď vás s niekým iným porovnáva niekto iný. A duplom keď je to váš manžel, ktorý má držať s vami. A nie že by nedržal. Drží, spolupracuje, niekedy uspáva on, niekedy ja .. ale ja som proste na takéto veci precitlivená a preto sa mi to tak nepáči. Viem, že to nemyslí zle, ale v mojom momentálnom (trochu zúfalom) rozpoložení ma to jednoducho dokáže doraziť a potom som z toho rozčúlená, ale aj smutná. Nechcem, aby si o mne myslel, že som neschopná, alebo nebodaj ma obviňoval z toho, že som niečo spravila zle .. nechcem, aby sme sa hádali kvôli niečomu, ako je uspávanie, preboha. A už vôbec nie preto, že sa budeme prirovnávať k nejakej inej rodine! 

Poďme k ďalšiemu typu porovnávania .. našich detí a ich schopností. Vzhľadom na to, že Sára je tak trochu popredu, čo sa pohybovej stránky týka (podľa tabuliek), tak toto ma veľmi netrápi .. za to viem, že to trápi mnohých z vás. Už toľkokrát sa mi stalo, že mi niekto napísal - ako to, že je tak pohybovo zdatná? Ako si to dosiahla? Čo ti pomohlo? Závidím, môj sa nechce ešte ani otočiť. A úprimne? Trochu ma to vždy zamrzí, keď mi toto niekto napíše. Po prvé, nijak som to nedosiahla .. proste bola už od malička taká. Nemala ani mesiac a snažila sa tými nožičkami plaziť. Veľmi skoro sa pretáčala .. určite sú veci, ktoré jej napomohli, napríklad to, že som ju nechávala vyzlečenú, nebola v perinke, ani v zavinovačke, ani v spacáku. Ale tak či onak .. asi to bude mať v sebe. Vždy, keď mi napíše niekto, kto s ňou svoje dieťa porovnáva, nie je mi to príjemné. Akoby s tým dieťaťom niečo nebolo v poriadku. Pritom je, úplne. Každé dieťa sa vyvíja inou rýchlosťou, niektoré sa naučí štvornožkovať za dva týždne, ale robí to nesprávnou technikou, inému to zas trvá dva mesiace, ale robí to správne. Nedá sa to porovnávať! Všetko má svoj čas a len dieťa samé vie, kedy je na čo pripravené .. 

Možno si poviete, že sa mi to pri nej ľahko hovorí, ale verte mi .. aj s ňou sme sa v iných veciach natrápili, ako ste si mohli prečítať vyššie. Takže viem, aké je to, porovnávať sa k niekomu, kto je na tom "lepšie" .. ale načo to je vlastne dobré? Komu to pomôže? 

V posledných dňoch vo mne silno zarezonoval popis k tejto fotke od Sašky (Doubletrouble.sk), ktorý by som s vami chcela zdieľať: 

Viete, čo ma zaráža? Na predošlú fotku som dostala pár komentárov, že teda ma obdivujete a že slávne matky to majú ľahké s piatimi opatrovateľkami a nemusia nič robiť. Akokeby tie čo nemajú opatrovateľky boli lepšie, lebo sa viac obetujú. 

A pritom je to celé blbosť. Mamy sa snažia ako vedia, niektoré sú v pohode s tým, že budú doma celé tri roky, niektoré pracujú aj z pôrodnice. Niektoré majú babky, niektorých babky pracujú, iné majú muža, ktorý ide na materskú. A niektoré majú k dieťaťu opatrovateľku, lebo chcú pracovať, alebo ísť na kozmetiku, alebo si len jednoducho nevedia predstaviť byť s niekým 24 hodín denne. To z nikoho ale nerobí horšiu mamu predsa. Ja som mala tiež k babám opatrovateľku, lebo jednak pracujem a jednak si vážim čas pre samu seba. Polrok od augusta do decembra, odkedy už opatrovateľku nemám, bol najnáročnejší v mojom živote, stál ma psychickú pohodu, spánok, čas pre seba a polámané nechty. Nie som pritom lepšia alebo horšia ako tie, čo sú s dieťaťom doma, ani lepšia alebo horšia ako tie, čo majú jedno dieťa. A ani lepšia alebo horšia ako tie, ktoré majú manžela či partnera. Všetky robíme čo vieme a ako to najlepšie vieme, som si istá, že Beyoncé miluje svoje deti rovnako ako ja alebo vy. Tak už sa prestaňme porovnávať 😉 

Aj vďaka tomuto popisku som si uvedomila, že som sa proste "opuscila", ako sa u nás hovorí. Že som sa stratila v tom porovnávaní a závidení že "toto dieťa prespí celú noc" a "tamto dieťa vydrží celý deň aj bez rodičov" a "toto dieťa už povedalo to a to" a "tamtomu dieťaťu chutí umelé mlieko" a "hento dieťa zje celú porciu a moje chce stále prsník" (teraz naschvál preháňam, aby bolo jasné) .. že by som sa mala vrátiť naspäť k môjmu inštinktu a akceptovať potreby a individualitu môjho dieťaťa. Lebo to je momentálne predsa najdôležitejšie. Aby bola spokojná ona, aby som bola spokojná ja .. a budeme spokojní všetci. Áno, niekedy to bude ťažšie a bude to na nervy, ale to predsa patrí k tomu, či nie? Môžeme byť vďační za toľko jej vlastností, že nejaké náročnejšie uspávanie, alebo častejšie vstávanie po sťahovaní je v porovnaní s nimi naozaj nepodstatná "nepríjemnosť". 

A ešte by som rada aspoň spomenula moje porovnávanie sa v tehotenstve a takisto po pôrode. Áno, hovorím o postave, pribratých kilách. Pribrala som podľa mňa naozaj veľa .. ale myslím si, že keby som sa nepozerala na iné tehotné, až tak by ma to netrápilo. Závidela som ženám, ktoré pred tehotenstvom pravidelne cvičili a podľa toho aj vyzerali a nenabrali taký bachor, ako ja. Ani nemali obrovské ruky, nohy, tehotenskú celulitídu .. a po pôrode to bolo ešte horšie. Keď som videla, ako niektoré známe okamžite schudli všetko, čo pribrali a ja som sa pozrela do zrkadla a videla som tam to, čo som videla .. tak som sa išla zblázniť. A vtedy som si síce neuvedomovala, že sa stresujem kvôli tomu, že sa porovnávam, ale keď sa na to spätne pozriem .. niečo na tom asi bude. 

A tak apelujem na seba, ale aj na vás .. neporovnávajme sa. Ani seba, ani naše deti, ani naše vzťahy, manželstvá, rodinný život .. dovolenky, ani nič iné. Neporovnávajme sa, nezáviďme si. Naozaj to predsa nie je na nič dobré a akurát tak sa tým deptáme. Ak sa nám niekoho postava, oblečenie, vzťah, alebo prístup k výchove páči, inšpirujme sa. V rámci možností. 
1

January 10, 2019

TRABLE S DETSKÝM SPÁNKOM


Ahojte. Manžel, dieťa aj pes mi spia a tak som si povedala, že vám napíšem o tom, čo prežívame posledné dni .. síce aj mňa láme na spánok, ale potrebujem sa trošku vypísať. 

Sára bola od začiatku síce veľmi živé, ale zato tiché dieťa. Cez deň takmer neplakala a keď, tak to bolo aj tak len potichučku a na chvíľku, kým nedostala, čo potrebovala. Jednoducho .. plakala len vtedy, keď niečo potrebovala, alebo keď ju niečo bolelo. Nejaké divokejšie plače si pamätám jedine z obdobia, keď sme mali krízu vo kojení. Vtedy revala ako tur a ja som mala pár zúfalých dní, kedy som nevedela, ako jej pomôcť, pretože od pŕs sa mi divo odťahovala, zároveň bola hladná .. no bola to katastrofa. Mali sme dni, kedy som ju kojila možno raz, alebo dvakrát poriadne, inak nechcela. Zúfalo som sa bránila skúšaniu umelého mlieka, pretože som bola presvedčená, že chcem do 6. mesiaca výlučne kojiť a tak som robila všetko preto, aby som tú možnosť mala. Myslím, že to bol jeden z mála krát, kedy som plakala s ňou. 

Od šiesteho mesiaca sme začali prikrmovať, čo zo začiatku veru nebol žiaden veľký úspech. Nechcela jesť nič, keď sme ju posadili do stoličky, zatla pery a odmietla otvoriť ústa, po chvíli sa krútila a buď sa na nej postavila, alebo sa na štyroch snažila utiecť druhou stranou. Po pár dňoch sme zistili, že nezáujem o jedlo má len vtedy, keď je v stoličke. A tak sme sa ju snažili nakŕmiť aspoň trošku vtedy, keď si sama prišla vypýtať. Pretože keď sme jedli my, vtedy ešte na gauči, tak si sama priliezla a otvárala ústa ako kapor. Tak sme teda začali jedávať za stolom a odvtedy sa aj Sárine jedenie zlepšilo. Síce ešte nikdy nezjedla celú porciu niečoho a stále sa to mení - niekedy zje dve, tri lyžičky a má dosť, inokedy zas dokáže zjesť lyžičiek aj desať. Čo je na ňu celkom úspech, takže sa z toho teším. 

No poďme späť k tomu plaču. Ten je strašný, keď ju prebaľujeme, alebo obliekame. Je to zvláštne, ale niekedy sa nechá prebaliť úplne v kľudne a inokedy je to boj, je nás na to treba dvoch a proste vrieska a vrieska až kým ju nevezmeme na ruky a nepomojkáme si ju, alebo ju niečím nezabavíme. Kým leží na chrbte, tak ju niekedy nezabaví vôbec, ale vôbec nič, proste na ňom ležať nechce .. čo si asi viete predstaviť, ako asi môže vyzerať, keď je v tej plienke fakt veľký náklad a ona sa metá hore-dole. Hlavne keď ju prebaľujeme na gauči (lebo inam sa už moc nezmestí a akurát tak si trieska hlavu), tak to vie byť veru "sranda". Najhorší však je, keď ju uspávame, alebo keď sa v noci zobudí a nechcem ju hneď kojiť, pretože skúšam, či zaspí aj bez prsa. Nechcem, aby bola zvyknutá zaspávať len na prsníku. Chcem, aby dokázala zaspať aj s niekým iným, nie len so mnou. Kvôli sebe, ale aj kvôli nej. 

Keď sme ešte bývali v Slnečniciach, dlhý čas som ju uspávala práve kojením. Nerobila som to od začiatku, robila som to práve v období, kedy sme mali našu kojokrízu a na internete som sa dočítala, že ak dieťa odmieta prsník, najlepšie je mu ho ponúkať keď je v polospánku. Čiže vždy keď už som ju uspávala, nakoniec som jej ponúkla aj mlieko a tak sme opäť začali kojiť. Istú dobu len v polohe ležmo, nakoniec sme sa vrátili aj ku kojeniu posediačky. Dosť dlho, keď som skúsila niečo iné, nasledoval hurhaj a tak sme sa toho držali. Po čase už to nebolo kojenie keď zaspáva, ale zaspávanie pri kojení. Bohužiaľ, to som veľmi ovplyniť nevedela. Krátko predtým, ako išiel Viktor na materskú, som ho poprosila, aby sa ju naučil uspávať aj on sám. A tak sme prešli na uspávanie na rukách - hojdaním, tľapkaním, niekedy natriasaním. Takisto sme si zvykli na pravidený režim, kúpanie v cca rovnakom čase .. a keď už Sára zaspala, tak sme ju uložili do postieľky a spala do cca polnoci, vtedy som ju ešte raz nakojila, zas uložila a spala až do rána. 

Odkedy sme sa však presťahovali do nového bytu, tento náš režim sa trošku narušil. Trošku dosť. Nové prostredie, nová postieľka .. zo začiatku som sa z toho išla zblázniť, pretože to znášala naozaj nie príliš dobre. Keď som Sáru uložila do postieľky, bola každú pol až hodinu hore. S krikom. Za noc bola niekedy aj 12krát hore, čo je podľa mňa naozaj už extrém. Časom sa to zlepšilo, ale uspávanie je stále dosť náročné. Bráni sa tomu niekedy aj hodinu, dve. Chce loziť, objavovať, hrať sa .. všetko, len nie spať. Keď ju konečne uložíme, prebudí sa niekedy aj v postieľke, sle stačí ju väčšinou len trošku hladkať a spí ďalej .. kým sa nezobudí znovu. Vtedy ju stačí znovu len pohojdať na rukách a spí ďalej. Horšie to však je, keď sa zobudí a nestačí jej pohúpať sa na rukách. Pýta si prsník, aj keď by vlastne ešte nemala byť hladná, ani smädná. A keď jej ho nedám, lebo ju chcem skúsiť inak, strašne plače. Ale strašne. Skúšala som to len párkrát a nakoniec som jej ho teda aj tak dala .. až som sa bála, že k nám prídu susedia pýtať sa, či to dieťa týrame. Potom sa niekedy ešte párkrát zobudí, včera však vďaka bohu (lebo inak by som už asi zobrela od únavy) spala až do nejakých 5:30, kedy som ju nakojila a spala ďalej ešte nejakú hoďku, hoďku a pol. 

Viktor vidí problém v tom, že ju uspávame na rukách a chce ju začať ukladať do postieľky a používať takú tú metódu, kedy dieťa necháte vyplakať, chodíte za ním každých 5 minút alebo koľko, pohladíte ho a proste toto robíte vkuse dokola, kým sa nevyreve, tým sa unaví a zaspí .. a tak sa má naučiť samé zaspávať. Ja sa neviem zmieriť s tým, že by sme túto metódu čo i len skúšali. A už vôbec nie po tom, čo sa o to včera pokúsil a nebol preč ani tri minúty, keď Sára vypadla z postieľky. Ako sa jej to podarilo, to naozaj neviem, pretože keď v postieľke stojí, trčí jej z nej maximálne tak hlava, ale podarilo sa jej to. Počuli sme plač, potom obrovský tresk a znovu plač. Nebolo to síce prvýkrát, čo odniekiaľ spadla, pri jej rýchlosti a obratnosti sa to naozaj ustrážiť nedá, ale z takej výšky to bolo prvýkrát. Hneď som volala na Kramáre, ale nakoniec povedali, že ju máme len pozorovať. Zatiaľ vyzerá, že je v poriadku, takže možno ani nespadla na hlavičku, ale aj tak .. veľmi som sa zľakla. Ale nie o tom som chcela .. 

Ja nevidím až taký problém v tom uspávaní na rukách. Skôr vidím problém v tom, že sme proste v novom prostredí, že nemá vlastnú izbu, vlastný priestor .. že celý deň trávime v obývačke, pretože v izbe, kde momentálne spíme, nie je nič iné ako posteľ a jej postieľka. Preto mám iný plán a to ten, že po kúpaní už sa nepôjde naspäť do obývačky a už vôbec nie k televízoru, ale pekne krásne do spálne, kde sa budeme trošku ešte hrať na posteli a potom ju skúsime postupne uložiť do postieľky. Kľudne ju budem uspávať na rukách, hojdaním .. ale jednoducho nech si zvyká na taký kľud pred spaním, na ktorý síce v Slnečniciach zvyknutá bola, ale tu veľmi nie. A postupne sa ju budem snažiť navykať na zaspávanie v postieľke. Neviem, či sa mi to podarí a kedy sa mi to podarí .. ale momentálne si neviem predstaviť, že by som sedela s kľudom v obývačke, kým by moje dieťa stálo v postieľke a kričalo by ako keby ho z kože drali. 

Samozrejme, trochu závidím tým, ktorí toto začali riešiť už skôr, alebo tým z vás, ktorých deti po položení do postieľky takto nevyvádzali. Sára sa však (ak ju tam nepokladám v polospánku a nehladkám ďalej) okamžite prevalí na brucho, dá sa na štyri, postaví sa a kričí. A kričí stále viac a viac. Je proste hysterická a ja na to nemám žalúdok. Myslím si, že ak sme chceli, aby vedela zaspávať samostatne a vedela byť aj v noci sama, mali sme to tak riešiť od začiatku. Okay, možno sa to v dvojizbáku moc nedalo, ale aj keby sme boli vo väčšom byte, asi by som nezvolila tento spôsob spávania. Pre niekoho to môže byť to pravé orechové a pre iného zas nie. Všetci sme iní a naše deti tiež. Ja som od začiatku trvala na tom, že budeme mať príposteľovú postieľku len s troma stenami, aby sme boli vždy pri nej, zo začiatku som ju mala stále pri sebe, aj keď spala cez deň a do postieľky som ju prenášala až keď sme išli spať aj my. A keď bolo treba, nechali sme si ju u nás v posteli. A chcieť, aby zrazu spávala sama, v klasickej postieľke, a aj tam zaspávala, je trošku od veci .. či? 

A tak mám dilemu .. mám to nechať na nej? Mám jej dôverovať, že časom sa nauči zaspávať aj inak, ako v našom náručí, alebo kojením? Mám čakať, kým sa sama naučí prespať celú noc? Čo síce už vedela, ale sťahovaním a novým prostredím sa jej to proste rozbilo. Alebo sa mám snažiť robiť režim, aj keď nasilu? Mám sa ju snažiť uspať, aj keď plače ako tur? Mám ju naďalej uspávať kojením, keďže to (väčšinou) ide rýchlejšie? Je to asi prvýkrát, kedy si v materstve niesom niečím istá .. mám počúvať hlavu, alebo srdce? Mám sa snažiť pre dobro všetkých nastoliť prísnejší režim, aby sme si všetci lepšie pospali aj za tú cenu, že Sára sa môže cítiť opustená a nevypočutá, keď plače? Je tento jej spací "behaviour" normálny? Súvisí s tým, že už štvornožkuje, že má možno akúsi ľahkú formu separačnej úzkosti a preto sa častejšie budí a pýta blízkosť?

No neviem. Asi si skúsim o tejto téme ešte viac čítať a načúvať viac svojmu inštinktu, aj keď aj ten je tak trochu zmätený momentálne .. a asi aj dosť unavený z toho nočného vstávania .. no verím, že to dáme. Samozrejme, budem vďačná, ak mi napíšete aj vaše skúsenosti a poznatky. A ja idem pracovať ďalej (rozumej strihať video) a dúfať, že sa mi Sára nezobudí ..

PS: Dva dni som veľmi aktívne rozmýšľala a prišla som na to, že to asi nechcem ani nebudem siliť. Pokúsim sa jej upraviť jej denný spánkový režim, avy spala približne v rovnakých časoch, ale vtedy, keď bude ona sama unavená a takisto večer sa budem snažiť držať to vždy v podobnom čase, ale nebudem to siliť. Nebudem ju ukladať do postieľky vtedy, keď ešte nie je ospalá, pretože sa jej to zjavne nepáči a necíti sa komfortne. Pokúsim sa jej čo najskôr poskytnúť väčší komfort tým, že jej spravíme izbičku, viac miesta, útulnejšie prostredie .. a vždy, keď to bude potrebovať, jej poskytneme našu prítomnosť, lásku a kľudne aj to húpanie na rukách. Verím, že časom sa naučí spávať sama, aj prespávať noc. My jej to môžeme akurát tak spríjemniť a uľahčiť.

PS2: K tejto téme som mala natočené aj video, ale myslím, že ho asi nedám von a skôr ho zakomponujem do vlogu, keďže som ho pôvodne nechcela ani točiť, spravila som to úplne spontánne, popri točení vlogu. No uvidíme ..


11

January 3, 2019

MOTHER & DAUGHTER | OUTFIT







Sveter: H&M | Kabát: Pull&Bear | Čižmy: Pull & Bear | Overal: F&F 

Ahojte! Vedeli ste, že tento blog bol pôvodne zameraný na módu? Tie najstaršie outfity nájdete na tomto odkaze. Postupne som sa však preorientovávala skôr na lifestylové témy a v tehotenstve ma to fotenie lookov na istú dobu prešlo. Bodaj by nie, keď som sa sama sebe nepáčila a nosila som proste to, čo skriňa dala a brucho povolilo. Nakoniec som ich predsa len pár nafotila, odkazy vám pridám na koniec článku. Popôrodných je taktiež naozaj len pár, keďže s tým nedostatkom oblečenia to bolo po pôrode snáď ešte horšie, ako v tehotenstve, keďže sa ochladilo a ja som väčšinu svojho oblečenia proste neobliekla .. vlastne, doteraz nie všetko oblečiem. 

Keď sme však išli od viktorovej (Píše sa to s malým, alebo veľkým?) babičky, mali sme so sebou foťák a vonku bol tak nádherný západ slnka, že som neodolala a poprosila som Viktora, aby nám spravil pár záberov. Bolo síce už pološero, takže sú fotky trochu rozzrnené, ale ja mám aj také veľmi rada. Majú takú .. inú atmosféru. 

Čo sa týka Sárky, bola už celkom unavená a umrnkaná, takže úsmevov sme sa od nej nedočkali, ale napriek tomu mi na nich pripadá neskutočne rozkošná. Čo poviete? Mimochodom, chceli by ste tu takýchto fotiek v budúcnosti zas viac? Viktor už je na materskej, takže by sme v podstate mali mať viac času na takéto fotenia. Dajte mi vedieť do komentov. 
1

December 30, 2018

AKÝ BOL ROK 2018?


Tak aký bol tento rok? Prvé slovo, ktoré ma napadne, je náročný. A strašne ma mrzí, že ma nenapadne napríklad slovo krásny, ale nebudem vám predsa klamať a hovoriť, aký bol skvelý, keď z neho taký pocit nemám .. Druhé slovo, ktoré ma napadá, je prelomový. Bol plný nových životných situácií, skúseností, zážitkov .. V prvom rade je to ale aj rok, v ktorom sa mi splnil celoživotný sen - stať sa matkou a manželkou. No bohužiaľ, nebolo to také, ako som si celý život predstavovala .. a možno práve preto som niektoré veci vnímala tak negatívne. Lebo som mala vysoké očakávanie (ostatne, ako pri všetkom) a nie všetky sa naplnili. Naozaj ma mrzí, že toto review začínam takto negatívne, ale veď vy ma už poznáte a viete, že píšem tak, ako veci cítim a toto je bohužiaľ to, ako to cítim. Ale poďme pekne po poriadku .. 

Január - Hrozný začiatok a pekný koniec


Tento rok sa začal .. no, poviem to na rovinu, tragicky. Prechod do nového roka sme totiž strávili na mieste, kde som nechcela byť, pretože som už popredu tušila, že to celé nedopadne dobre. Pár fotiek z nášho Silvestra nájdete v tomto poste, v ktorom som vám nechcela písať, čo sa dialo, tak to teraz aspoň trošku ozrejmím. Fascinuje ma, ako šťastne som sa na tých fotkách dokázala tváriť, aj keď som väčšinu trojdňového výletu skôr preplakala. Bola som tehotná, ale bolo to ešte celkom čerstvé a hormóny so mnou narobili poriadnu rutiku. Nevedela som sa zmieriť s tým, že sa na mňa neberie ohľad a program mi nie je prispôsobený (mali sme sa ísť sánkovať, čo som ako tehotná samozrejme nemohla, všetci vkuse pili a ja som sa cítila ako taký vyvrhel a nevedela som pochopiť, prečo pijú tri dni vkuse) a zároveň som nechcela, aby sa mi všetci museli prispôsobovať. Proste som len potrebovala, aby na mňa bral ohľad Viktor a on v tej dobe moc nevedel pochopiť, ako to myslím a čo po ňom chcem .. zároveň sme si však so vstupom do nového roka povedali veci, ktoré by sme si bez týchto nedorozumení nepovedali a neposunuli by sme náš vzťah ďalej. Jednoducho, prečistili sme trošku vzduch. V strede januára sa konali naše rozlúčky so slobodou (Viktorova lebo jeho kamaráti na nej trvali a moja preto, lebo som nechcela sama sedieť doma a rozmýšľať nad tým, čo asi tak robia), aj keď môj názor na túto akciu som dala dosť jasne najavo v tomto videu. Tá moja prebiehala veľmi pokojne a nealkoholicky, vzhľadom na to, že som bola v 4. mesiaci tehotenstva a veci ako mužský striptíz ma absolútne, ale absolútne nelákajú, takže všetky také veci som zatrhla skôr, než ich pre mňa stihol niekto zorganizovať. Celkovo sa celý mesiac niesol v znamení organizovania našej svatby, ktorú sme mali 27. januára a bol to jednoznačne najsvetlejší moment tohto mesiaca. Bol to nádherný deň, ktorý splnil všetky očakávania a aj keď nebolo všetko také, ako by som chcela a vo veľa veciach som Viktorovi vyhovela, aj keď mi boli proti srdci, bola som šťastná a spokojná. Ako som už písala v jednom z článkov o svadbe, postavila som sa k tomu celému ako k akcii, ktorú organizujem a tak bolo pre mňa prvoradé, aby bol spokojný Viktor a naše rodiny, čo aj boli, takže všetko okay. Takže rok 2018 sme odklepli a zároveň január sme ukončili svadobne. 

> Pár fotiek z našej svadby (prvý post po nej)

Február - Som vydatá .. a budeme mať dievčatko


Vo februári som sa definitívne rozhodla ukončiť terapiu (aka sedenia s psychológom), pretože som vyskúšala, aké to je, keď sa vyrozprávam/vypíšem vám, sem na blog a zistila som, že to funguje ako taká psychohygiéna a oproti sedeniam s ním to má tú výhodu, že nemusím čakať na dohodnutý termín, ale proste si sadnem za počítač a vypíšem sa z toho, z čoho potrebujem. A tak trochu som vďaka tomu našla svoj "calling" a cestu v blogovaní, ktorá je pre mňa tá pravá. Aj keď aj v nej som sa hľadala, pretože povedať všetko a čakať, že to neovplyvní ľudí, o ktorých píšem, bolo trošku nereálne očakávanie. Aj keď .. ja som si nemyslela, že ich to neovplyvní. Skôr som očakávala, že si z toho niečo zoberú, zamyslia sa a zmenia prístup .. no to by som nemohla písať najmä o mužoch, haha. Oni a ich ego to vnímajú trochu inak a tak potom aj vyzerá reakcia. No ale to už som odočila od udalostí februára. Stala som sa manželkou, zo slečny Petry Klimovej bola zrazu pani Petra Dzvoníková. Chvíľu som si zvykala, najmä na nazývanie Viktora mojím manželom a nie priateľom (na oslovenie snúbenec som si naozaj nikdy nezvykla). Začala som sa vám zverovať aj s takými vecami, že sa necítim kreatívna (čo fungovalo zázračne a okamžite ma to nakoplo) a písala som vám aj o svadbe. Vo februármi sme vám takisto oznámili, že čakáme dievčatko, aj keď sme to vlastne stále nemali na 100% potvrdené, haha. Ono .. doktorka nám to na 90% povedala už v decembri, čo bolo mega skoro a odvtedy až do marca sa nám Sára nechcela poriadne ukázať. Mimochodom, v tomto období som mala väčšie bruško, ako vyzerá na fotkách (a to som ho na nich ešte nasilu vypučovala), pretože som tri dni pred fotením bojovala s žalúdočnými problémami, zvracaním. Takže som nevyzerala vôbec ako tehotná. 

Marec - Jeden z najťažších mesiacov 


V marci som sa tu na blogu začala venovať aj tehotenským témam a napísala som medzi iným aj článok o tom, čo by ste sa tehotných žien nemali pýtať, alebo čo by ste im nemali hovoriť. Marec bolo pre mňa asi psychicky najnáročnejšie obdobie celého tehotenstva. Cítila som sa nepríťažlivá, hormóny so mnou ďalej zamotali, v robote to bolo peklo a od Viktora som sa tiež akosi nevedela dopracovať nejakého pochopenia, príjemných slov, fyzickej náklonnosti. A tak som si povedala, že moja spokojnosť nemôže byť závislá len od toho, ako sa ku mne správajú iní a vstúpila som si do svedomia a rozpísala som sa o tom tu. Napísala som aj jeden z mojich najosobnejších článkov doteraz, o smrti. V marci od nás totiž nečakane odišiel môj dedo a ja som svoje pocity potrebovala dať von a spracovať to prostredníctvom písania. Pre niekoho možno nepredstaviteľné, ale mne to naozaj pomáha, najmä ak sa jedná o niečo, o čom sa mi ťažko rozpráva .. predsa len, písanie je proste iné. Koncom mesiaca som odišla na materskú dovolenku a musím povedať, že mi neskutočne odľahlo. Moja práca pre mňa bola pred materskou naozaj už len záťažou a nerobila mi žiadnu radosť .. a "odchod" z nej mi pomohol vo všetkých ohľadoch ešte viac, ako som očakávala. 

> Boli sme na výlete v Chateau Béla - Fotky 1 / Fotky 2
> Nafotili sme jeden z mojich najobľúbenejších beauty editoriálov na blogu

Apríl - Choroba, posledné výlety a "boj" s tehotenstvom


V apríli sme sa celkom narýchlo vybrali do Berlína, pretože som si uvedomila, že tam chcem ešte raz ísť, kým porodím. Jedným z dôvodov bol aj ten, že moji kamaráti tiež čakali bábätko a proste som sa s nimi chcela vidiť raz ako tehuľka a už teraz sa teším, keď sa uvidíme zas, už s potomkami. Tam som sa však dosť zničila a zas mi akosi chýbala kreativita. Písala som vám o tom, ako sa cítim s mojimi nabratými kilami (a ako sa tak spätne pozerám na fotky, mala som už bachor ako hrom). Môj boj s nižším sebavedomím a cítením sa nepríťažlivo pokračoval. Tretí trimester sa na mne podpísal a ja som o tom natočila aj video. A koncom mesiaca som sa rozhodla zrekapitulovať celé moje tehotenstvo v tomto poste.

Máj - Cesta do finále


Celý máj sa niesol v znamení toho, že som sa nevedela dočkať, kedy konečne porodím. Pribrala som 20 kíl a keď sa teraz spätne pozerám na tie fotky, pripadám si ešte väčšia, ako som si pripadala vtedy. 1. mája sme s Viktorom "oslavovali" druhé výročie toho, kedy sme sa dali dokopy a ja som napísala o tom, ako "to mám" s láskou. Okrem toho som vám napísala aj o tom, čo by som odporúčala robiť v tehotenstve, alebo naopak, čomu by ste sa mali vyhnúť - tu. Písala som o tom, čo si myslím o zapíjaní narodenia dieťaťa a vyslúžila som si za to od Viktora dosť nepeknú reakciu, lebo veď on nikdy nepovedal, že má o niečo také záujem .. no, ako sa ukázalo neskôr, ja ho dosť dobre poznám a viem, že kamarátom nikdy nevie povedať nie. A takisto poznám jeho kamarátov a viem, že keď si zaumienia, že preňho takúto s prepáčením kokotinu zorganizujú, tak im v tom nikto nezabráni a rozhodne nie vedomosť toho, že je to mne proti srsti. Podelila som sa s vami o mojich pocitoch z pôrodu a povedala som vám, ako si ho predstavujem. Nebolo to úplne také, ako som si predstavovala, pretože som rodila "na dvakrát", ale prvýkrát to celkom vyšlo, haha. Takisto som písala o praktických veciach, napríklad o tom, čo si balím do pôrodnice a pripravila som pre vás zoznamy. Bola som na poslednej tlačovke, po ktorej som odfotila posledný outfit post, dva týždne pred pôrodom (kde je krásne zaznamenané, aká obrovitánska som už bola). A v úplne poslednom článku v máji som vám vysvetlila, prečo píšem aj o osobných veciach a prečo mi to pomáha. Očividne tomu totiž veľa ľudí nerozumelo a vlastne doteraz ani nerozumie. Niektorým z nich by som rada odporučila návštevu psychológa. Myslím, že by im celkom pomohla, tak, ako pomohla mne. A niektorým by možno stačilo zamyslieť sa samým nad sebou a prekusnúť vlastné ego. Aby som nezabudla, venovala som sa aj "profesionálnym" témam - konkrétne tomu, ako (ne)spolupracovať s blogermi. Nesmierne ma teší, koľko ľudí ho zdieľalo a takisto, že si ho prečítali niektoré z firiem, ktoré sa so mnou neskôr rozhodli spolupracovať a niečo sa z neho naučili. 

Jún - Sára ♥


Od začiatku júna som čakala, kedy to konečne príde. Vlastne som dúfala, že to príde už v máji, ale Sárke sa veru veľmi nechcelo. Termín na pôrod som mala pôvodne 5.6. (resp. úplne pôvodne 26.5.) a neskôr 7.6. a asi mesiac pred pôrodom začalo celé moje okolie hrať hru na dátumy .. ja som si osobne najprv myslela, že to bude 1.6. a keď to neprišlo, bola som presvedčená o 6.6. .. vlastne to som chcela doktorke povedať, keď mi menila z 5. ma 7., aby to radšej hodila na 6. A mala som veru pravdu. Nakoniec to na mňa prišlo 4.6. večer a 5. nad ránom sme boli na ceste do pôrodnice (Koch). Strávili sme tam celú noc a doobedie a potom sme zas šli domov. Aké to bolo sa dočítate v tomto poste. Okrem iného som stihla zverejniť aj moje posledné tehotné fotky, presne deň pred pôrodom. A 6.6. som teda priviedla na svet toho nášho chrústa. Keď som išla rodiť, bolo krásne počasie a počas tej chvíle na pôrodnej sále sa totálne zvrhlo a spustila sa tá obrovská búrka, ktorá zatopila polovicu Bratislavy. Keď som začínala 2. dobu pôrodnú, počula som ako strašne fúka a keď prišla na svet, počula som prvé hrmenie. Je to také zvláštne, ale má to pre mňa taký zvláštny význam, že sa mi narodila do búrky. Z pôrodnice som pripravila tento post, kde som vám ju aspoň trošku ukázala a dala vám na známosť, že je tu, koľko váži a meria, kedy sa narodila a aké bude jej celé meno. Dni v pôrodnici mi ubiehali neskutočne pomaly a dokopy som tam podľa mňa naspala tak 6 hodín. Prvú noc som nespala takmer vôbec, pretože som bola plná adrenalínu a nevedela som sa na ňu vynadívať. Druhú noc mi zas nedala spať ona a tak sme ju celú prekojili. A tretiu noc mi prišla na izbu nová spolubývajúca, ktorej bábätko nám tiež nedalo vôbec spať .. Myslím, že druhá noc bola obecne najhoršia, pretože večer som strávila vynervovaná z toho, že som si myslela, že Viktor išiel zapíjať Sárine narodenie napriek tomu, aký názor som na to mala a ubližovalo mi, že môj názor nerešpektuje. Nakoniec som síce zistila, že pili vlastne tri večery po sebe, ale to sem ťahať nebudem, pretože je to doteraz niečo, čo ma vytáča a na čo nerada spomínam (a nie, nie len preto, že boli piť, ale skôr kvôli okolnostiam, ktoré to sprevádzali). A takisto preto, že už na mňa doľahla únava a keď som si chcela konečne ľahnúť, na Sáru prišiel hlad a tak sme celú noc prekojili. Naozaj .. celú noc, až do rána, kedy prišla na návštevu Sárina teta Nika. Takisto už mi začalo byť dlho a chcela som byť proste preč z pôrodnice a doma. Moja prvá spolubývajúca tam strávila vyše týždňa, jej dcéra mala žltačku, takže ju poriadne ani nemala pri sebe a bola úplne na nervy, ale totálne. A ja som mala strach, že aj nás si tam nechajú dlhšie. Našťastie nás prepustili vtedy, kedy mali (v sobotu, aj keď som trošku dúfala, že to bude už v piatok) a my sme sa vybrali domov. Doma to bohužiaľ nebolo také idylické, ako som si to predstavovala. Teraz už viem, že som mala s Viktorom viac komunikovať a keď mi pár hodín po príchode z pôrodnice oznámil, že on ide do roboty (rozumej pripravovať vodné fajky do 22:00), tak som ho mala poprosiť, aby s nami ostal. Namiesto toho ma to tak zarazilo, že som mlčala, lebo keby som vydala čo i len hlások, rozplakala som sa. A keď odišiel, tak som sa aj naozaj rozplakala. Po pár dňoch som si na to, že býva do noci preč zvykla, naučila som sa ju kúpať sama, uspávať sama a tak nejak sme sa proste adaptovali. O našich prvých dňoch som písala napríklad tu. A keďže článok sa nie u všetkých stretol s pochopením, napísala som tento post o tom, ako môže byť človek šťastný aj vtedy, keď nie je všetko podľa jeho predstáv. Napísala som o dojčení, natočila som video o pôrode v Kochu a zostrihala som najosobnejšie video, aké som kedy vydala a aké asi kedy vydám. Jún bol mesiacom, kedy som si uvedomila, aká som silná a že toho zvládnem oveľa viac, ako som si predtým možno myslela. A hlavne, že sa nemusím na nikoho okrem seba spoliehať - v ničom. 

Júl - Začiatok vlogovania


V júli som natočila a vydala video o mojom pôrode, ktoré plánujem v najbližšej dobe nahrávať znovu. V tej dobe to bolo totiž "príliš" čerstvé a ja som sa nejak nevedela rozhodnúť, či budem rozprávať z tej "praktickej", alebo z tej "emocionálnej" stránky a tak je to také hala bala a kopec vecí povedaných nebolo. To som si uvedomila, keď ste sa ma na ne začali pýtať. Takže ho natočím znovu, tentoraz informatívnejšie .. čoskoro. Sára "oslavovala" svoj prvý mesiac a vyzerala ako taký smädný mních, keďže jej vypadali vlasy vpredu na hlave a mala takú pleš, haha. Taký krátky sumár toho, aký ten prvý mesiac bol a aká bola ona nájdete v tomto článku. Písala som takisto o tom, prečo si nemyslím, že by som chcela dve deti. V tej dobe som prežívala asi najhoršie obdobie čo sa týka môjho vzťahu k Viktorovi a to sa odrazilo aj na mojom postoji k tomu, či by som o ďalšieho potomka stála, alebo nie. Cítila som sa vo veľa veciach osamelá a opustená a preto som túto tému vnímala možno kritickejšie, ako ju vnímam teraz. Stále si však stojím za tým, že by mi jedno dieťa bohato stačilo a ak by sme chceli mať dve, tak by to muselo vychádzať z jeho iniciatívy. Postla som pár fotiek z nášho spoločne stráveného dňa, ktorých v tej dobe naozaj nebolo veľa a rozpísala som sa na tému spoločne stráveného času. Keďže som sa tento mesiac cítila veľmi  .. partnersky neistá a nenaplnená, veľa som si na túto tému čítala a našla som jeden článok, ktorého časti som s vami proste musela zdieľať. Je to niečo, čo si aj teraz rada prečítam a čo by som odporúčala prečítať každému, kto má pocit, že si s partnerom nerozumie, alebo by mu chcel len lepšie rozumieť. Po tom, ako som sa z toho tak nejak vysomárila a veľa vecí si vyjasnila sama so sebou, sa to medzi nami zlepšilo a natočili sme spolu video, ktoré vyšlo zhodou okolností na polročnicu našej svadby. A viete čo sa ešte v júli stalo? Okrem toho, že som dovŕšila 25 rokov, som začala VLOGOVAŤ

August - Moji prví hateri


Teda nie tak úplne .. neboli prví a vlastne neprišli v auguste, no vtedy som sa im začala tu na blogu intenzívnejšie venovať. Je kopec ľudí, ktorí tvrdia, že ich treba ignorovať a nevenovať sa im, ale mne to nedá. Ak sa cítim nepochopená, alebo niekto útočí na mojich blízkych, tak mám potrebu im vysvetliť svoj pohľad a názor .. samozrejme, väčšinou je to len "waste od energy" a tak by som si od toho rada odvykla a viac ich ignorovala. Ale na druhú stranu, keď sa tak nad tým zamyslím .. odkedy som o nich písala, tak nejak stíchli. Každopádne, viac na tému haterov a mudrlantov nájdete v tomto poste. Písala som aj o tom, ako obliekať svoje deti a ako obliekam to naše ja, pretože to bolo to, o čom mi mudrovali internetoví "knowitalls" najviac - že jej nedávam ponožky, že je stále v plienke a kopec iných nezmyslov. A ešte stále som sa "spamätávala" z takej našej partnerskej krízy .. Mimo iného som vydala aj toto video o našej Whiskey, ktoré som ako jediné musela na youtube zmazať, keď malo asi 500 views a doteraz ma hnevá, že sa mi neexportovalo správne, lebo som tým prišla o značný počet pozretí .. 

September - Ubehol ako voda


A viete vy, že ja ani neviem, čo sa to v septembri dialo? Sára oslávila tri mesiace, začali sme chodiť na cvičenie, ďalej som pravideľne vlogovala .. zúčastnili sme sa fashion weeku vo Viedni a myslím, že náš vzťah s Viktorom sa začal konečne opäť trochu utriasať. Začala som viac cvičiť, lebo som si uvedomila, že naozaj mám ešte čo chudnúť po tom mojom pôrode .. A písala som o svojej materskej intuícii a sebavedomí. Pretože napriek tomu, že som si prešla v tehotenstve, aj po ňom, horšími psychickými obdobiami a nižším sebavedomím čo sa týka svojho výzoru, ako matka som si vždy verila na 110%. 

Október - Sme okay 


Október bol posledným mesiacom, kedy sme s Viktorom boli takí nejakí .. zmätení. Ale nebavme sa len o našom vzťahu, bavme sa aj o Sárke. Začala byť oveľa pohyblivejšia, ako dovtedy, začala sama sedieť a aj kvôli tomu sme začali rozmýšľať nad tým, že by sme sa naozaj mali čím skôr presťahovať do väčšieho bytu ako bol ten náš v Slnečniciach. Na blogu som v tej dobe nebola veľmi aktívna, pretože pri Sáre sa toho naozaj nedalo veľa stíhať, najmä keď som chcela mať každý týždeň hotový vlog. Mimochodom, v tej dobe som mala fázu, kedy som si myslela, že Viktorovi pri práci (z domu) so Sárou zavadziame a tak som sa snažila byť doobeda čo najviac preč z domu a robila som nám stále nejaký program .. ale tým pádom som si naozaj ani chvíľku neoddýchla, ani som nemala čas tvoriť. Napísala som aspoň krátky post o tom, aké boli 4 mesiace so Sárkou a povenovala som sa aj často diskutovanej téme o fake followeroch, o ktorej som chcela písať už rok dozadu. .. 

November - Nový začiatok


V novembri sme boli na prvom krátkom výlete so Sárou, vo Vyhniach. Boli to zlomové dni najmä pre náš vzťah, pretože mám dojem, že sme si veľa vecí medzi nami vyjasnili a bol to pre nás istým spôsobom taký nový začiatok. Viktor mi povedal veci, ktoré som proste potrebovala počuť na to, aby som sa v našom vzťahu uistila a ja som tiež prišla na bod zlomu, ktorý bol proste potrebný.  A dokázala som mu konečne veľa vecí vysvetliť. November nás proste naštartoval tým správnym smerom. A aj vám som pár vecí mala potrebu objasniť. No a čo sa týka Sárky, tá už bola poriadne rozpohybovaná, začala poriadne brblať a robila nám stále väčšiu radosť. Aj keď som si trochu začala uvedomovať, že by sme ju mali uspávať možno trochu inak, ako len kojením (na čom som kvôli kríze bola istý čas odkázaná, inak by bola od 2. mesiaca na umelom mlieku) a tak to bolo pár dní trošku náročnejšie. A objasnila som vám, aké to bude s jej stravovaním. Oh a aby som nezabudla - natočila som prvý diel môjho vysneného projektu "Na gauči s Nasklee" a už teraz sa teším na druhý diel, ktorý snáď natočíme čoskoro! 

December - Únava, únava .. únava


Tento mesiac bol nesmierne únavný. Sťahovali sme sa, rozhodili sme tým režim ako Sáre, tak aj sebe a nebudem vám klamať - doteraz sa z toho trošku spamätávame. Ale bolo toho aj kopec pozitívneho! Viktor je konečne na materskej (s čím súvisí aj tento post)! Sme vo väčšom! Budem mať viac času na svoju tvorbu! Strávili sme spolu svoje prvé spoločné Vianoce a čaká nás náš nie prvý, ale prvý spoločný Silvester osamote. A keďže ja oslavu Nového roka veľmi neuznávam a som skôr taký samotár, tešila som sa na takýto Silvester už poriadne dlho. 

Goodbye 2018, Hello 2019! 


Akurát dnes ráno mi na instagrame vyskočil tento citát, ktorý mi nedá s vami nezdieľať, pretože krásne sumarizuje to, ako vnímam tento rok a ako chcem vkročiť do toho ďalšieho: 

"When you look back at 2018, don't think of it as a year of pain but a year of growth. You made it through each day. You should be proud of yourself. You are a better you, despite all the hardships. Take a deep breath and enter 2019 with hope and confidence."

Viem, že na niekoho môže tento post pôsobiť "chladne", lebo by ste čakali, že budem písať, aké je to krásne, že máme Sárku a podobne .. a áno, ono to krásne je. Ja som neskutočne šťastná a vďačná za to, že ju máme, že je taká, aká je a že mi robí každý deň krajším. Ju a Viktora milujem najviac na svete a to, že mám takúto rodinu a nádhernú dcéru je pre mňa splneným snom. No ako niektorí dobre viete, tento blog mi čiastočne slúži ako taká forma terapie .. to znamená, že píšem najmä o tých negatívnejších osobných veciach. Touto review chcem to negatívne uzavrieť a neobzerať sa späť. Je to za nami a verím, že už bude len lepšie. A že všetko, čo som sa tento rok vďaka tým "zlým" veciam naučila, ma (a naše manželstvo) posilní a ja budem môcť byť silnejšou a lepšou matkou Sáre a manželkou Viktorovi. Že veci, ktoré sme riešili, sme si vyriešili raz a navždy a nebudeme sa k nim musieť vracať. A aj vďaka tomu budeme môcť byť Sáre vzorom aj v tom, ako má zdravý vzťah vyzerať. Že budeme vedieť lepšie riešiť konflikty, ak sa nejaké v budúcnosti vyskytnú. A takisto budeme vedieť, že aj napriek nezhodám tu stále budeme jeden pre druhého. Rok 2018 bol o učení sa o samej sebe a takisto sebe navzájom. A učiť sa aj naďalej budeme, ale trošku harmonickejšie, ako doteraz, haha. 

Narodenie dieťaťa, aj svadba, dokážu vzťahom dvoch ľudí dosť otriasť - česť výnimkám. A my sme si jedno aj druhé strihli v ten istý rok a celkom neplánovane a preto to bolo také turbulentné, ako to bolo. Ale to je v poriadku. A viem to aj vďaka vám a vašej podpore. A to je to posledné, čo chcem k tomuto postu dodať. Rok 2018 bol aj o tom, že mi vás (sledovateľov) pribudlo neskutočne veľa, našla som pár "spriaznených duší" a naučila som sa, že nie som divná .. len cítim a hovorím o veciach, ktoré síce cíti veľa ľudí, ale nehovorí o nich takmer nikto. Ďakujem vám za to, že čítate môj blog, že sledujete videá a instagram. Neskutočne ma baví tvoriť a som rada, že si netvorím len tak sama pre seba. Bez vás by som nemala spolupráce a nemala by som asi ani víziu na 2019, akú momentálne mám. Takže ďakujem, ste úžasní! 

Prajem vám všetkým úžasný rok 2019 a dúfam, že sa vám splnia všetky sny a očakávanie, ktoré máte! Vaša Petush ♥
3

December 24, 2018

NAŠE PRVÉ SPOLOČNÉ VIANOCE


Ahojte! Dnes som sa rozhodla napísať niečo o tom, ako budeme tráviť tieto Vianoce. Keďže som sa rozhodla, že si dávam dvojtýždňovú pauzu od vlogovania a točiť budem najskôr na Silvestra 31.12. (krásne to vyšlo na pondelok), čiže strihať budem najbližšie týždeň po tom, povedala som si, že by som vám mohla aspoň napísať, ako si predstavujem naše prvé spoločné Vianoce. 

Naše prvé Vianoce sme boli ešte len "frajeri", no už sme spolu bývali. Ráno sme teda boli spolu a potom sme sa rozdelili - ja som išla k našim, pretože som posledné roky prebrala po mame štafetu vo vianočnom varení a Viktor so sestrou zas k svojim rodičom na Záhorie. Po večeri s našimi sme si porozbaľovali darčeky a odišla som pre Viktora, chvíľu (no .. až taká chvíľa to nebola. Boli to skôr 4 hodiny, pretože akurát keď ja som prišla, on išiel odviezť starých rodičov ..) som strávila aj s jeho rodinou a pozom sme išli pekne domov, porozbaľovali si naše vzájomné darčeky a išli sme do hajan. 

Rok po tom už sme boli snúbenci (to slovo sa mi inak vôbec nepáči), mali sme Whiskey a Vianoce sme trávili podobne, s tým rozdielom, že sme už bývali vo svojom a niektoré jedlá som pripravovala spoločne s Viktorom deň pred Vianocami a nie u našich doma. Ja s našimi a so psom sme boli na večeru u babky v Trnave, ale inak bolo všetko v podstate rovnaké, ako predtým. Tuším sme chvíľu zvažovali, či nebudeme sami, keď už sme "vo vlastnom", ale nakoniec sme si povedali, že ešte jeden rok chceme byť s rodinami. 

A tentokrát už sme manželia, máme Sáru a je to ten ideálny čas na "naše prvé spoločné Vianoce", ako ich ja nazývam. A ja si ich predstavujem nasledovne: 

Keďže cez sviatky má byť všetko zatvorené (díky, Danko), tak nakúpiť pôjdeme v sobotu, alebo v nedeľu pred Vianocami. Teraz myslím veci typu potraviny. V nedeľu ideme aj na otočku k mojej babke, pretože nepečiem, no chcem mať na stole aspoň nejaké vianočné sladké, ideálne také, ktoré dobre poznám a je do-má-ce. Tie kupované vôbec nemusím .. Keď sa vrátime, Viktor ide s kamarátmi na predvianočné stretnutie na vodnú fajku a ja mám v pláne začať pripravovať zemiakový šalát a kapustnicu, ktorá je najlepšia na druhý deň. 

Samotný Štedrý deň si predstavujem úplne bezstresovo, pretože to je jediná vec, ktorá mi kedysi dokázala zhnusiť celé Vianoce. Doma sme po sebe brechali, všetci boli nespokojní, nikomu sa nič nepáčilo a bolo to proste pár ročníkov neznesiteľné. Potom sme si prerozdelili úlohy (ja som varila, mama robila stromček a otec bol ráno nakúpiť a potom sa skryl na záchod, haha) a zrazu boli všetci spokojní. Takže dúfam, že ak Sára dá, budeme mať príjemné ráno, nebudeme vstávať príliš skoro .. potom sa presunieme do obývačky, rozložíme a ozdobíme stromček, na obed nakŕmim Sárku a potom začnem pripravovať naše jedlo. Budeme mať skorú večeru, potom "príde Ježiško" (tento part ešte úplne domyslený nemám) a nakoniec si porozbaľujeme darčeky. Niekedy na večer k nám prídu moji rodičia a asi aj Paulus (sesternica), ktorí budú večerať s babičkou a tento rok výnimočne aj s Paulusovými rodičmi, ktorí prišli z USA na sviatky na Slovensko. Keď odídu, uložíme Sárku a spravíme si pekný zvyšok večera. A 25. niekedy počas dňa pôjdeme na návštevu k Viktorovým rodičom. 

To je ona, moja predstava ideálnych prvých spoločných Vianoc. Aké Vianoce čakajú vás? 

Inak čo sa týka jedla, tak sme si samozrejme museli vymyslieť aj nové spoločné menu, keďže u nás doma sa (takmer) nič tradičné nejedlo, keďže sme vegetariáni a u Viktora doma zas mali takú masu jedla, že by som sa asi zbláznila kebyže to mám všetko pripravovať. A tak sme našli kompromis - začneme takým tým rezaním jablka (neviem ako sa to volá, u nás doma sa to moc nerobilo), na šupinu pod tanierom (všetko zvyky Dzvoníkovcov) sa vykašleme. Prvá pôjde polievka - kapustnica bez mäsa, slaná, nie sladká. Hlavné jedlo bude pre Viktora zemiakový šalát s lososom a pre mňa .. vlastne ešte stále neviem. Zemiakový šalát s niečím. Fakt netuším, s čím a neviem, či to do Vianoc vykoumám. Whatever, ani ma to moc netrápi, prinajhoršom proste budem mať zemiakový šalát a basta. Chcelo by to nejakú zdravšiu verziu vyprážaného syru, alebo také niečo. Nehcem zbytočne robiť niečo nezdravé vyprážané, keď to nie je nutné. Ak by ste mali nejaké nápady, dajte vedieť! A potom by som si dala aj nejaký zdravý šalát, ale to som s Viktorom ešte stále neprediskutovala .. No a nakoniec nejaké tie oblátky a vianočné pečivo. My sme doma mávali aj ovocný šalát, ale priznám sa, že to nie je úplne moja šálka kávy. 

Myslím, že som napísala všetko, čo som chcela. Veľmi by ste ma potešili, keby ste mi do komentov napísali, aké vianočné menu a celkovo program čaká vás. 

A na úplný koniec by som vám všetkým rada zaželala krásne, ale najmä pokojné sviatky plné lásky a pohody, lebo čo je viac, ako si oddýchnuť po boku blízkych a nazbierať nové sily do ďalšieho roku? No a samozrejme ako vždy, želám vám DOBRÚ CHUŤ!


1

December 20, 2018

PREČO CHCEM SKONČIŤ S KOJENÍM


Je sobota (resp. podľa hodiniek už nedeľa) po polnoci a ja som si vážne nemyslela, že dnes ešte chytím tento notebook do ruky. Je mi jasné, že celý článok nedopíšem hneď, ale chcem si ho aspoň načať, kým je to také "fresh". Sára je v postieľke, my sme si s Viktorom konečne našli chvíľku na seba a teraz venčí Whiskey .. a ja som si na seba stiahla laptop a píšem, pretože na mojom instagrame momentálne horí téma kojenie, alebo dojčenie, ak chcete. Bohvie ako je to vlastne správne ..

Pred pár dňami som totiž zisťovala, či má niekto z mojich sledovateľov skúsenosti so sójovým dojčenským mliekom a rôzne iné veci .. a sledovateľom to teda neuniklo a tak sa v otázkovom okienku niekto spýtal, či plánujem Sáru odstaviť a ja som povedala, že pomaly áno .. a zrazu mi začali chodiť ďalšie otázky (samozrejme, väčšina do súkromných správ) o tom, že prečo a či si uvedomujem, čo to to kojenie vlastne je, že to nie je len o strave, že je to dôležité, že moje mlieko je lepšie ako umelé .. a tak ďalej.

A zároveň mi začali chodiť správy od žien, ktoré nikdy nekojili, alebo kojili len chvíľu a súhlasili so mnou v tom, čo som sa snažila povedať mojimi odpoveďami na otázky - že dávať dieťaťu umelé mlieko nie je hriech a je to v poriadku. Tak, ako je v poriadku kojiť dovtedy, dokedy žena sama uzná za vhodné.

Predtým, ako budete čítať ďalej, by som vás chcela odkázať aj na prechádzajúci článok na túto tému: dojčenie a takisto na video, kde som rozprávala o našej (našťastie len) krátkej "kojokríze".

A teraz pekne po poriadku. Celá diskusia na mojom instagrame vznikla preto, že som zisťovala, či má niekto skúsenosti so sójovým dojčenským mliekom a potom sa ma niekto spýtal, či chcem začať dávať Sáre umelé mlieko .. a ja som úprimne odpovedala, že by som rada začala odstavovať. A už to išlo. Tak aby som to uviedla na pravú mieru - áno, chcem začať kojenie postupne odstavovať, ale počítam s tým, že tak do roka ešte občasne kojiť budem, ak budem mať dosť mlieka.

Prečo som sa tak rozhodla? - To bola najčastejšia otázka. Pretože už počas tehotesntva som si povedala, že naplno budem kojiť 6 mesiacov a potom to začnem postupne obmedzovať a dlhšie ako rok kojiť jednoducho nechcem. Verím, že pre mnoho žien mamičiek je v poriadku kojiť dlhšie, čakať na to, kým sa dieťa odstaví samé .. to však nie je môj prípad. Áno, vo veľa veciach nechávam "rozhodnutia" na Sáre, ale v tomto nie. Presne tak, ako som sa napríklad rozhodla, že ju nebudem uspávať kojením. Bol čas, kedy som na to bola odkázaná - uspať ju a v polospánku kojiť (opäť odkazujem na video o "kojokríze") a ona si na to zvykla. A teraz prišiel čas, aby sa tohto "zlozvyku" zbavila.

Slovo zlozvyk som zvolila naschvál, pretože to podľa mňa patrí k veciam, ktoré by sme ju časom museli odnaučovať. Tak, ak napríklad treba väčšinu detí odnaučiť od cumlíku. Nechcem, aby nevedela zaspať nijak inak, ako ocucávaním niečoho. Pretože keď zaspáva, už nepije - čiže nejde o stravovanie .. proste si len "dudká", či ako sa to povie. Hrozné slovo ..

Mnohé z vás mi prízvukovali, že dojčenie nie je len o pití/jedení, ale aj o blízkosti, väzbe, pute, fyzickej blízkosti .. a áno, samozrejme že je. Ale nie je to jediný spôsob, ako sa so svojím bábätkom zbližovať. Veď to by znamenalo, že deti, ktoré neboli dojčené nikdy, nemôžu mať úzke puto so svojou matkou. A to je jednoducho povedané bullshit a nikto ma nepresvedčí o opaku. Lásku, náklonnosť a blízkosť môžete dať dieťaťu aj úplne iným spôsobom, ako dojčením. A takisto by to znamenalo, že puto otca s dieťatom nemôže byť rovnako pevné, ako puto s matkou. A to je takisto ďalší bullshit. Hovorím z vlastnej skúsenosti.

S týmto priamo súvisí jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodla skúsiť Sáru odstaviť. Chcem, aby si začala tvoriť bližšie puto aj s Viktorom. Chcem, aby spolu mohli stráviť pol dňa a neskôr kľudne aj celý deň bez toho, aby som musela minimálne každé tri hodiny dobiehať "s prsom". Nechcem, aby boli odkázaní na mňa a vedeli spolu stráviť plnohodnotný čas bez stresu z toho, či nie je hladná, kedy prídem, či nebude uplakaná a čo ja viem .. Od začiatku som chcela, aby sme sa o ňu dokázali postarať obaja a toto je posledným krokom k tomu, aby to naozaj mohlo byť 50:50. A keď už je Viktor na tej "materskej", tak nech to vie aj poriadne zúročiť.

Samozrejme, ďalšie dôvody sú také "sebeckejšie", ako by možno niekto povedal. Je to otočená minca toho, čo som písala v predchádzajúcom úseku - že aj ja nechem byť tlačená tým, že do troch hodín musím byť doma nastúpená s napráskanými prsníkmi, aby nebola náhodou hladná. Zažila som si to teraz počas sťahovania a musím priznať, že to bol naozaj zbytočne pridaný stres pre všetky zúčastnené strany. Sára už bola uplakaná, keď sme sa nestihli dosť rýchlo prísť, ja som vkuse pozerala na hodinky a zbytočne sme sa stresovali ..

Keď už sme pri tom strese, aj to je jeden z faktorov, ktoré ovplyvňujú moje rozhodnutie. Niekedy mám pocit, že jej moje mlieko nestačí, že ho nemám dosť a to ma samorezrejme stresuje. Dojčenie má kopec výhod, od tých, ktoré nájdete v každom druhom článku až po také tie jednoduché typu "nemusím so sebou nosiť flašky a stresovať sa, že kde ohrejem mlieko" .. ale má aj nevýhody. Koľkokrát som sa ocitla na záchodoch v reštaurácii na zatvorenej záchodovej mise, s hlavou opretou o splachovanie a so Sárou na hrudníku. S tým súvisia bolesti krčnej chrbtice. Keď sme na mieste, kde sú nejaké zvuky, alebo obrázky na stenách, nehrozí, že sa napapá a potom len tŕpnem, kedy to na ňu príde zas. A toto je ešte ten lepší prípad .. u nás bolo to kojenie pomerne bezproblémové a stresujúce bolo vtedy, keď sme mali krízu. Ale čo tie mamičky, ktorým mlieko poriadne nejde, ktoré to bolí, alebo sú pod tlakom okolia, lebo "musia" kojiť?

Pre niekoho je to zbytočný stres .. a čo je horšie? Umelé mlieko a dobre naladená matka, alebo materské mlieko a matka na prášky? Okúsila som, čo to je, keď vám dieťa vrieska ako pavián, keď si ho priložíte k prsníku, keď sa od vás odtláča a od plaču je celé červené a spotené a odmieta vás. Ono síce neodmieta vás, ale to je presne ten pocit, ktorý v takej situácii máte. U nás to bolo pár dní, ale vtedy mi to pripadalo ako celá večnosť a bolo mi veru veľmi často do plaču. Bol to jediný krát od pôrodu až doteraz, kedy som sa v pozícii matky cítila zúfalo a bezmocne .. Prekonali sme to a našťastie to trvalo len krátko, som rada, že som to vtedy nevzdala a kojíme až doteraz, ale vôbec sa nečudujem, ak niekto v takejto situácii siahne po umelom mlieku.

Jeden z faktorov, ktoré ovplyvnili moje plánované odstavovanie bolo aj Sárine nočné spanie. To sa našťastie už upravilo, pretože som začala regulovať jej denný spánok. No bolo pre mňa neskutočne vyčerpávajúce a stresujúce, keď odmietala zaspať a v noci sa budila počas procesu sťahovania aj 6-7 .. a možno aj viac krát! Zdalo sa mi, že jej nestačilo posledné večerné kojenie a pýtala v noci, vždy trošku vypila a zalomila a preto sa budievala častejšie. Teraz už mám dojem, že je to zas lepšie, ale ktovie .. niečo asi bude na tom, že väčšina detí na umelom mlieku spáva lepšie, ako kojené deti .. Tak ako so stresom, aj s únavou je to podobne. Radšej budem vyspatá a dobre naladená, ako byť ledva funkčná cez deň kvôli nekonečnému nočnému vstávaniu. A nie len kvôli sebe, ale najmä kvôli Sáre. Chcem sa jej cez deň venovať na 100%, byť v strehu, keď ju vozím autom a chcem byť proste v psychickej podobe, lebo tak jej dokážem dať viac, ako keď mi klipkajú oči a padá mi hlava.

Inak, ak by vás to náhodou zaujímalo, ja som bola kojená do 5. mesiaca .. vtedy som začala (ževraj) "strašně řvát" (hovorí mama) a keď mi dali umelé mlieko, tak som bola zas v pohode. Čiže asi ho mama nemala dosť, alebo mi nestačilo, alebo čo .. Inak, ja som odchovaná na sójovom dojčenskom France Lait, ktoré plánujem objednať aj pre Sáru. S Viktorom sme sa zhodli na tom, že budeme striedať sójové a klasické UM. Len musíme nájsť nejaké, ktoré sa Sáre zapáči, pretože zatiaľ nevyzerá, že by sa chystala moje prianie na postupné odstavovanie vyslyšať ..

Jáj .. a ešte jedna vec, kým to tu ukončím. Je ešte jeden dôvod, prečo chcem skončiť s dojčením. Mám taký názor, že keď už si dieťa vie samé prísť, stiahnuť vám tričko, vybrať si z neho prsník a zobrať si ho, je čas s kojením skončiť .. aspoň pre mňa. Isto, niekomu to možno nevadí, ale mne je to teda dosť nepríjemné. U Sáry to síce ešte nie je na tejto úrovni, ale už cítim, že je mentálne proste ďalej a vníma to celé inak .. keď si zmyslí, že nechce pravý, ale ľavý prsník, tak si kľakne vedľa mňa, odpojí sa a načiahne sa za tým, ktorý chce. Pohybovo asi viete ako na tom je - sedí, štvornožkuje a stojí a je to proste .. už také dieťa, nie len to bábätko ktoré kam položíte, tam leží. Je neskutočne vnímavá a mne jednoducho nie je príjemné, keď sa mi zdá, že moje prsia vníma ako niečo "svoje". Pretože moje prsia nie sú jej, ale moje. A ja som jej ich rada poskytovala ako zdroj obživy, keď to bolo nutné, ale niekedy to musí skončiť .. a ideálne podľa mňa je, keď to skončí vtedy, kedy je akt dojčenia ešte "príjemný" pre nás obe. Nerada by som sa dostala do fázy, kedy ma to začne obťažovať a vytvorím si k tomu aktu niečo ako odpor.

A z asi dosť sebeckých dôvodov mi ide aj o to, aby moje prsia ostali také, aké sú. Pekné. Niekomu z vás to môže prísť smiešne .. ale ja mám k svojim prsiam jednoducho taký "unique" vzťah. Od malička som vnímala, že moja mama nemá veľké prsia a ja som snívala o pekných, veľkých, plných prsiach. Keď mojim kamarátkam (väčšina ich bola starších, ako ja) už rástli prsia a ja som na hrudi nemala nič, pchala som si tam ponožky .. v skratke, už od malička sa môj svet točil okolo toho, že som chcela mať pekný dekolt.

A potom pomaličky začali rásť .. a keď som začala brať antikoncepciu, podrástli ešte o niečo viac a ja som zrazu mala na hrudi presne to, o čom som vždy snívala. Keď toto píšem, usmievam sa, lebo mi to je tak trochu smiešne. Pre niekoho je to možno povrchné, ale pre mňa je spokojnosť s mojím fyzičnom jedným z faktorov, ktoré ovplyvňujú moju celkovú spokojnosť. Z maminej strany rodiny som zdelila pevné, okrúhle prsia, o ktorých si pár ľudí myslelo, že sú dokonca "spravené" a oni mi dokonca aj v tehotenstve vydržali presne také isté (len trošku väčšie), aké boli predtým .. a stále také sú. Vy ste mi vyrozprávali toľko príbehov o tom, ako sa vám prsia kojením "zničili", že mám prirodzene aj ja trochu strach z toho, čo sa z nich stane ..

Pôvodne som vám sem tento posledný odsek ani nechcela písať, pretože sa zaňho trochu hanbím, ale nakoniec mi to nedalo .. chcem k vám byť úprimná a nechcem zavádzať. Takže áno, jeden z faktorov, ktoré ovplyvňujú moje rozhodnutie na obmedzenie dojčenia je aj to, že mi záleží na tom, aby som mala pekné prsia. Je to moje telo, mám ho rada také, aké je a vážim si ho za to, čo všetko zvládlo .. a myslím, že tak, ako splnilo svoju funkciu vynosiť Sárku (nabratím 20 kíl), aj moje prsia už splnili svoju funkciu byť jej jediným zdrojom obživy. A tiež sa neobišli bez ujmy - mám na nich strie z toho, ako sa mi v pôrodnici naplnili a ja som neodsávala a v posledných dňoch sú aj poriadne ubolené z toho, čo s nimi pri kojení narába.

No .. kojenie mi už proste prestáva byť príjemné a to je pre mňa jasný znak, že je čas začať ho obmedzovať.

A teraz už vážne končím. Je jedna hodina v noci a ja by som si mala asi pospať .. na záver chcem povedať len jedno. Skúste menej odsudzovať a poučovať. Prišlo mi toľko správ o tom, aké dôležité to dojčenie je a ako sa ním buduje vzťah .. a mňa tak napadlo .. ako by tieto reči vnímali matky, ktoré nikdy kojiť nemohli? Ako by sa cítili, keby ste im povedali, že vďaka dojčeniu sa buduje jedinečný vzťah? Ja osobne si myslím, že najdôležitejšie nie je to, či dieťaťu dávate materské mlieko .. to z neho dobrého človeka nespraví. Najdôležitejšie je to, že mu dáte lásku a že mu pôjdete príkladom. Že sa k nemu budete správať s rešpektom a pokorou a že budete dobrým človekom .. Pretože to je oveľa zmysluplnejšie, ako kojiť a odsudzovať matky, ktoré sa rozhodli to nerobiť. Také dieťa možno bude viac lipnúť na svojej mame a jej blízkosti .. ale slušnému správaniu a rešpektu vočim ľuďom navôkol ho to veru nenaučí. A čo je dôležitejšie? Tým chcem len povedať .. akceptujte to, že pre každého je vhodné niečo iné. Pre jedného je správna cesta kojiť, kým sa dieťa samé nerozhodne, že má dosť, pre iného zas dávať dieťatu umelé mlieko už od narodenia .. a pre nás môže byť vhodné postupne odstavovať vtedy, keď to ja uznám za vhodné. Ďakujem, že to rešpektujete.

4

December 13, 2018

SME PRESŤAHOVANÍ!


+ľ+Tak, sme presťahovaní! Istým spôsobom cítim obrovské odľahčenie a na moje vlastné prekvapenie mi ani nebolo až tak ľúto za tými našimi Slnečnicami. Možno len za tou americkou chladničkou a samozrejme aj posteľou. Nie že by to bola nejaká úžasná posteľ, ale momentálne nám tie postele trošku komplikujú život .. Tá, ktorú sme si objednali je ešte vo výrobe a tak sme si zatiaľ zaobstarali nafukovací matrac. Ktorý by síce nebol až taký hrozný, keby sme nemali Sárku. Tá bola prisunutá v postieľke a akosi sa jej to celé nepáčilo.

Keď sa v noci zobudila na kŕmenie, preložila som si ju k nám ako vždy, ale na tej nafukovačke to nebolo ono. Nerovný povrch jej moc pohodlný nebol a mne sa tiež veľmi nepáčilo, keď jej hlava zapadla do jednej z tých priehlbín .. tak som ju vždy preložila naspäť do postieľky, lenže na to sa zobudila (aj keď to už celkom dlho nerobievala a vždy spala ďalej) a tak sme pokračovali dokola .. až som to nevydržala a presunula som sa s ňou do vedľajšej izby, kde je posteľ Viktorovej sestry a uložili sme sa tam. 

Síce sa mi včera v noci zobudila len raz, alebo dvakrát (veľmi si to nepamätám, keďže jej vždy len dám papať a spíme ďalej), dnes v noci to už zas bolo o niečo horšie. Kým som nebola pri nej, spokojne si spinkala a keď som sa uložila večer aj ja, bola hore snáď každú hodinu. Viete si predstaviť moje zúfalstvo .. nie len že spím v oddelenej izbe a posteli ako Viktor, ale ani mi to nepomáha v tom, kvôli čomu sme sa tak rozhodli fungovať, kým dorazí posteľ .. 

Dnes nám prišla nová postieľka, ktorú sme pre Sáru objednali a tak dúfam, že nám pomôže tá .. lebo inak už neviem. To sťahovanie je zjavne pre Sáru minimálne tak náročné, ako pre nás, ale tým, ako to znáša, ho robí omnoho ťažším aj pre nás. Odkedy sa narodila, ešte nikdy som nebola tak vyčerpaná, ako teraz. Aj keď sa musím priznať, že to oddelené spanie mi trochu pomohlo. 

A keď sa pozriem na tú horu krabíc, ktorá čaká na vybalenie a usporiadanie a na ten kopec vecí, ktoré chcem (a potrebujem) do Vianoc stihnúť, nie je mi veru všetko jedno. Ale ešte sa neopúšťam, momentálne balansujem na takej tej hranici medzi zúfalstvom a "nestresuj, je to v pohode". Tak snáď ma to preklopí na tú druhú stranu. 

Mimochodom, dnes Viktorovi konečne schválili dovolenku a hneď potom ide na rodičovskú, takže nás čaká pol roka spoločnej starostlivosti o Sáru, v preklade: budem mať viac času na robotu. A robotou myslím blog, vlogy, videá, grafiku .. jednoducho, tvorivú činnosť. A ani si neviete predstaviť, ako sa na to už teším! Momentálne mi to neskutočne chýba a o to viac preto, že sa k tomu neviem dostať. Ale! Čoskoro si tu konečne spravím nejaký malý kútik pre seba a v ňom budem tvoriť! Samozrejme, je to momentálne skôr hobby ako robota, ale keď to nazvem prácou, viem to brať viac profesionálne. Viem si dávať deadline-y a budem to proste brať ako robotu.

Mám v pláne si vyhradiť pár hodín do týždňa (niečo ako taký part-time job), počas ktorých bude mať Viktor 100% Sáru a ja sa budem 100% môcť venovať práve tvorbe. Možno sa mi to síce podarí všetko uskutočniť až po Vianociach, alebo po Novom roku, ale podľa mňa radšej trošku neskôr, ako nikdy, či?

Dovtedy takisto dúfam, že sa mi podarí nejak zorganizovať aspoň našu "spálňu" (sú tam úvodzovky, lebo je to momentálne skôr sklad ako spálňa .. nečudo že sa tam teraz tak na hovno spí), aby to tu bolo viac pohodové.

Inak .. keď už som sa točila okolo tých Vianoc a Nového roku .. Vianočný spirit ma tento rok zatiaľ obchádza. Väčšinou mám napríklad darčeky hotové a nachystané tak dva mesiace pred Vianocami, teraz nemám ani polovicu a to majú byť o 10 dní Vianoce .. ale aspoň že ma to až tak nestresuje. Ako ste na tom vy?

A kým tento chaotický post dopíšem, ešte jedna otázka na vás všetkých, ale najmä na mamičky - čo vy a tohtoročný Silvester? Aké máte plány? My budeme pravdepodobne doma, neviem vlastne, kam inam by sme išli .. a takto pekne vo štvorici: ja, Viktor, Sára a pes. A celkom sa na to teším, pretože odkedy sme s Viktorom spolu, nebol nám dopriaty ani jeden Silvester osamote. A ten minuloročný bol katastrofálny, takže dúfam, že teraz si to vynahradíme. Pripíjať asi nebudeme, aj keď som počula, že dať si prosecco alebo víno by nemalo vadiť ani keď kojíte .. tak neviem.

Mimochodom, ešte posledná vec - prednedávnom som vyjadrovala svoj postoj k alkoholu a aj keď stále platí, že si kľudne dokážem predstaviť, že by som žiaden alkohol už nikdy nevypila, istým spôsobom som pookriala v tom, že sa tomu až tak nebránim. A predstava, že si s Viktorom niekedy večer sadneme a dáme si pohárik whiskey ako za starých čias, sa mi celkom začala páčiť .. ale na to si asi ešte počkáme. On má pre nás ževraj odloženú jednu fľašu Taliskeru, ktorú dostal od rodičov na tridsiatku, tak sa k nej možno niekedy aj dopracujeme. Alebo k tomu Moetu, ktorý sme dostali ako svadobný darček od Rakúšanov.

No, mám taký dojem, že toto bol asi môj najchaotickejší post ever. Ale presne tak chaotická je momentálne aj moja hlava, ak mám byť úprimná. Chvíľu riešim, že musím dovybaľovať krabice, potom zas že som unavená a chcem si chvíľu posedieť pri telke, potom schytím mobil a odpisujem na instagrame, kým stihnem spraviť čokoľvek iné, zobudí sa Sára a až keď ju večer uložím si spomeniem, že by som už fakt mala začať robiť tie Vianočné darčeky .. (áno, tento rok som velice kreatívna a namiesto kupovania tvorím ..). A keď ležím v posteli, uvedomím si, že som vôbec nevlogovala .. a začne ma napadať kopec tém na články a videá, ktoré si samozrejme nezapíšem a do rána na ne zabudnem.

Well, snáď sa mi čoskoro podarí upratať ten byt .. a potom aj svoj čas a nakoniec robotu, myšlienky, plány, projekty .. A vám zatiaľ ďakujem, že vás bavím, aj keď môj content momentálne pokulháva. A ďakujem za to množstvo úžasných správ, ktoré ste mi poslali k sťahovaniu o tom, ako nám držíte palce a nech to zvládneme. Ja verím, že aj vďaka vám to zvládneme o čosi lepšie a krajšie, keď na nás toľko myslíte ♥
0

December 1, 2018

SOM UNAVENÁ .. ALE TEŠÍM SA


Je 21:30 v sobotu večer, pred chvíľou sme sa so Sárou dokúpali, uspala som ju a po Viktorovom "nie" na otázku, či potrebuje pomôcť s večerou, som si sadla za počítač s plánom dopísať článok o výlete do Vyhní. Áno, čítate správne - u nás sa niekedy začína variť o tomto čase, aj keď väčšinou som to ja, kto sa hrnie práve vtedy za plotňu. Ale spät k Vyhniam. Vlastne ani neviem, či by ste mali o taký post záujem a tak som radšej hodila na instagram anketu a namiesto toho článku píšem tento .. pretože už dlho tu nebol žiaden "life update" a ja cítim, že sa potrebujem trošku vypísať, možno posťažovať .. uvidíme, haha. Jediné, čo momentálne cítim, je extrémna únava .. a chuť ťukať do klávesnice. A možno v priebehu ťukania aj zistím, čo chcem vlastne povedať. 

Kedysi (aspoň tak sa mi zdá) som na blog písavala častejšie také to "ako sa máme a čo je nové", ale odkedy držím (takmer) denne v rukách kameru a natáčam vám náš život, tak mám pocit, že som taký post nenapísala ani jeden. Aj keď vám na videu ukazujem náš každodenný život a často hovorím o tom, čo sa deje, alebo ako sa cítim, niekedy to treba dať von aj inak, písomne. Teda ja mám takú potrebu, vždy som to tak mala, odkedy som napísala svoj prvý zápisok do denníčku .. a neskôr na blog. 

Prednedávnom o mne Rado, ktorého možno poznáte ako Nie je túra bez Štúra napísal, že "patrím medzi tie najpracovitejšie osoby na slovenskej blogovej scéne". A za seba musím povedať, že si takéto označenie neskutočne vážim, no zároveň si prajem, aby som mala priestor byť oveľa pracovitejšia, ako momentálne som. Mimochodom, rozhovor so mnou u Rada na blogu si môžete prečítať na tomto odkaze. A verím, že ho čoskoro mať budem. 

Momentálne mi v mojej kreatívnej činnosti prekáža viacero vecí a jednou z nich, asi najdominantnejšou, je momentálne sťahovanie. Ako možno viete už z instagramu, dnes som oficiálne zahájila začiatok tohto procesu. Na obed sme si to zasneženou Bratislavou namierili do Hornbachu, nakúpili nejaké užitočné pomôcky ako krabice a lepiacu pásku a po príchode domov som začala baliť. Na celkové presťahovanie máme presne týždeň a práve takto o týždeň už by sme mali byť definitívne zakotvení v novom byte, aby sa sem v nedeľu mohli nasťahovať nájomníci. Aj keď sa to snažím utláčať do úzadia, myslím, že to pre mňa bude celé dosť emotívne. Vlastne, už je. 

Keď sme sa sem sťahovali, nebola som z toho nadšená. Nikdy som nežila v menšom ako štvorizbovom byte/dome, takže dvojizbák bol pre mňa dosť výraznou zmenou. Navyše, bol to dvojizbák v Petržalke. Keď sme s Viktorom boli ešte len kolegovia a bavili sme sa v office o tom, že kúpil byt v Slnečniciach, spýtala som sa, kde to je. Keď mi to objasnil, so zhrozeným výrazom v tvári som sa ho spýtala: "Ty chceš vychovávať svoje deti v Petržalke?" Musím sa pousmiať. Vtedy som vážne ani nemala tušenia, že o pár rokov neskôr budem sedieť v tom dvojizbáčiku v Petržalke a vo vedľajšej izbe bude spať naša spoločná dcéra. Ja som v tej dobe ani netušila, že sa mi dvaja dáme dokopy. A možno som to tušila a práve preto mi tá predstava prišla taká hrozná, haha. Nepáčilo sa mi, že byť je na prízemí, nepáčilo sa mi, že sa tu nedá parkovať, ak si nekúpite miesto a nepáčilo sa mi, ako sa k nám správala žena, ktorá nám odovzdávala byt. Nepáčilo sa mi tu spočiatku veľa vecí, ale zvykla som si. A teraz mi je ľúto, že odchádzame. Samozrejme, teším sa, že ideme do väčšieho a že "to väčšie" je miesto, ktoré už poznáme a ktoré bolo rok naším spoločným životom, ale aj tak .. 

Spomínam si, ako sme sa tešili, keď sme odtiaľ odchádzali, že konečne budeme spolu sami. Ako sme si lámali hlavu nad navrhovaním kuchyne a prerábali sme ako má vyzerať asi 5x. Sedela som na gauči, Viktor ležal na zemi, notebook napojený na telku, aby som ho mohla dirigovať, čo má kam dať a nejak sme sa z toho nakoniec vysomárili .. a presadili sme si aj tú našu vysnenú americkú chladničku. To bola prvá vec do tohto bytu, ktorú sme fakt chceli. Našu kuchyňu milujem a o to viac, že sme si ju v podstate navrhli my sami. Nemali sme tu všetko hneď, ale pomaly sme si z neho robili také naše hniezdočko, v ktorom sa cítime dobre a najmä doma. Páči sa mi, ako sme si to tu zariadili a že to tu máme proste podľa seba. Aj keď moje začiatky s týmto bytom neboli úplne "smooth", našli sme si k sebe cestu a keď posledný krát zabuchnem za sebou dvere, myslím, že budem mať slzičky v očiach. Možno to pre niekoho znie smiešne, ale ak patríte k tým ľuďom, ktorí si aj k veciam vytvoria emocionálnu väzbu, tak ma asi chápete. K bytu sa mi viaže aj to, čo všetko sme si tu zažili .. stali sme sa manželmi, splodili sme tu Sáru, priniesli sme si ju sem po pôrode a strávili sme tu jej prvého pol roka. A aj keď bolo práve toto obdobie náročné, bolo zároveň plné krásnych, nenahraditeľných momentov. 

Momentálne však vyzerá skôr ako sklad, ako byt. Všade sú krabice, veci sú rozložené kade-tade a skrinky začínajú byť poloprázne. Zajtra nás čaká asi najnáročnejšia fáza sťahovania a to: prenášanie gauča odtiaľto do väčšieho bytu, gauča z väčšieho bytu sem, prenášanie ďalších kusov nábytku do väčšieho bytu, plus krabice, odnášanie nábytku z väčšieho bytu do kvázi skladu .. a to všetko popri psovi a pol ročnom dieťati. Potom nás čaká týždeň v byte len s polovicou vecí, lebo drua už bude prenesená preč a potom nejaký ten čas spolužitie so svokrovcami vo väčšom byte, kým im nedorobia prerábku u nich na Záhorí. No .. a potom, pomaličky, o pár mesiacov, sa možno dopracujeme k tomu, aby som si spravila svoju pracovňu, v ktorej sa budem cítiť dobre a čo viac, budem sa do nej vedieť zatvoriť a nerušene sa venovať práci. Písaniu, natáčaniu, strihaniu, ale aj iným projektom. Už teraz sa na to teším!

Zároveň sa veľmi teším na to, že Viktor ide na rodičovskú dovolenku a budeme spolu minimálne toho pol roka doma. Verím, že z neho opadne stres, ktorý pociťuje v práci a že okrem toho, že budeme konečne môcť obaja tráviť čas so Sárou a venovať sa jej 50:50, ako by to podľa mňa aj malo byť, budeme môcť byť aj viac spolu. Keďže budme chvíľku bývať aj so svokrovcami, možno nám radi postrážia Sárku a my si budeme môcť vybehnúť či už na bedminton, alebo na nejakú večeru. No .. uvidíme.

Takže tak .. som vyčerpaná, zničená a často neviem, kde mi hlava stojí. Ale zároveň som šťastná a plná očakávania. Teším sa, že budeme vo väčšom a že budem mať štúdio-pracovňu. Teším sa, že budeme mať s Viktorom pol roka "pre seba" a že budem mať viac času na moju tvorbu. Teraz je to totiž tak, že všetky plány a nápady mi v hlave víria najmä v noci a v polospánku si niektoré zapíšem. Tie, ktoré si nezapíšem, na druhý deň zabudnem. A to nie je dobré!

Teraz je 22:31, takže som písala poslednú hodinu. Večera ešte stále nie je hotová, ale ňuchám, že sa blíži do finishu. Tak teda končím a aj keď neviem, či mal tento článok výpovednú hodnotu, som rada, že som sa vypísala. Trochu mi odľahlo, cítim sa lepšie a nazbierala som tak trochu energiu na to zajtrajšie náročné sťahovanie.

Ak ste dočítali až sem, tak sa vám chcem poďakovať za to, že čítate blog, pozeráte videá a podporujete ma v tom, čo robím. Aj keď to momtnálne z môjho pohľadu z mojej strany trošku pokulháva. ĎA-KU-JEM ♥ 
2

November 24, 2018

KEDY ZAČNEME S PRÍKRMAMI A BUDE ZO SÁRY VEGETARIÁNKA?


Ako už možno niektorí z vás postrehli, som vegetariánka. Čo však väčšina z vás pravdepodobne nevie je, že som vegetariánkou od narodenia. Moji rodičia prestali jesť mäso pár rokov pred mojím narodením a tak sa rozhodli vychovávať ma bezmäsovo už odmalička. Chodila som do vegetariánskej škôlky a veľmi skoro som si vegetariánstvo osvojila a zobrala za svoje. Moji rodičia mi síce nikdy netvrdili, že mäso je odporné, alebo také niečo, no ja som si k nemu nejakým spôsobom odpor vytvorila. Keď som zistila, že rybie prsty sú z ryby, prestala som z vlastnej vôle jesť aj tie .. nemala som vtedy podľa mňa ani 6 rokov. Celkovo sa u nás doma rodičia snažili presadiť nie len nejedenie mäsa, ale celkovo zdravé stravovanie. Biele pečivo by ste u nás doma nenašli, klasické sladkosti taktiež nie. 

V detstve ma jedlo veľmi nezaujímalo, resp. skôr by som povedala, že ma otravovalo. Sedieť za stolom pod upretými pohľadmi rodičov a starých rodičov nad nedojedenou porciou obedu ma ubíjalo, pretože som sa chcela ísť hrať na záhradu s kamarátmi a nie jesť. Jasné, také sladké, to by som si dala vždy. Už ako dieťa som mala v hlave jasno v tom, čo jesť chcem a čo nechcem. Čo mi chutí a čo nie. Niečo z toho mi vydržalo doteraz, napríklad môj odpor k mlieku a mliečnym polievkam. Na sladké už až tak nie som, aj keď v tehotenstve som asi dohnala všetok cukor, ktorý som predtým zameškávala, haha. Čo však neznamená, že to tak bolo vždy. Ako dieťa som samozrejme túžila po všetkých tých tyčinkách, ktoré som videla u spolužiakov a aj keď u nás doma neboli, u babičiek ich bolo habadej. A keď som začala dostávať vreckové, všetkých 50 korún na týždeň putovalo hneď v prvý deň na rôzne Milky Way a podobné srandy v školskom automate. Inak .. čo to je za nápad, dávať na základnú školu automat so sladkosťami a sladenými nápojmi?! 

Čo sa týka stravovania ako takého, veľmi dlho som sa oň nejak veľmi nezaujímala. Neriešila som čo je zdravé a čo nie, či dávam svojmu telu potrebné vitamíny a tak ďalej .. v puberte som začala chodiť viackrát týždenne do McDonald's (Cheeseburger bez mäsa a hranolky boli moji najlepší kamoši), stravovala som sa v školskom bufete všetkým možným, pila som sladené nápoje .. no, nebola to žiadna sláva. A keďže som ani napriek takémuto stravovaniu nepriberala, tak som to neriešila. Lebo aj keď to znie povrchne, v tej dobe by som stravu naozaj riešila asi len vtedy, keby mala priamy vplyv na negtívnu zmenu mojej postavy. 

Podľa mňa je však fajn aspoň to, že ma už dlhé roky baví variť. Čiže aj keď väčšina môjho jedálnička boli nezdravé polotovary, už od nejakých 13tich rokov som si vytvárala samovoľne  a nenútene, vzťah k domácej varenej strave. Neskôr, keď som sa presťahovala do Nemecka, 85% jedál som si varila sama. Kvôli ekzému na ruke som na radu lekára na istú dobu vyradila mliečne produkty, alkohol, sladkosti a vyprážané jedlo a varila som si všetko možné zdravé a musím povedať, že mi takýto "detox" veľmi prospel. Dokonca som si obľúbila napríklad taký špenát, ktorý by ste do mňa predtým nedostali ani násilím! Potom sa to tak striedalo, zdravé s nezdravým. Mala som približnú predstavu o tom, čo je zdravé a čo nie. Niekedy som sa tým riadila a inokedy zas vôbec.

O stravu ako takú som sa začala trochu zaujímať, keď som sa dala dokopy s Viktorom a prvýkrát (okrem toho jedného detoxu v Nemecku a predtým ešte raz v detstve) som kompletne vysadila cukor. Sladené nápoje, rôzne sladkosti .. a keď som si chcela predsalen trošku "vyhodiť z kopýtka", objednala som nám raw tortu z befresh. Stravovali sme sa štýlom intermittent fasting, čo v podstate znamená, že sme vynechávali jedno jedlo denne, čo sme obaja robili aj predtým tak či tak, len tentokrát trošku regulovane a vedome.

Zamýšľať sa nad stravou tak naozaj som začala až keď som otehotnela. Oveľa viac ako na to, či nejem nezdravé som dbala na to, čo jem a koľko toho zjem. Síce som sa odviazala čo sa týkalo cukru, pretože taký chtíč po sladkom som v živote nezažila .. ale o tom inokedy. Najmä prvé mesiace som sa stravovala naozaj zdravo, vyvážene.

Keď sa Sára narodila, začala som sa o stravu zaujímať ešte viac. Ako celoživotnému vegetariánovi mi neprišlo prirodzené, aby moje dieťa jedlo mäso. Viktorovi, ako celoživotnému všežravcovi zas pripadalo normálne dávať jej mäso od malička. Viedli sme na túto tému pár diskusií a nakoniec sme sa zhodli, že jej mäso dávať nebudeme, ale ak si ho sama vypýta, nebudeme jej ho odopierať. Tu musím podotknúť, že si uvedomujem, aký veľký ústupok z jeho strany to je a že si ho veľmi vážim.

Odhliadnuc od etickej stránky veci (myslím, že v dnešnej dobe už všetci vieme, ako sa majú zvieratá na bitúnkoch a akým spôsobom sa živočíšne produkty dostávajú do obchodov) mám dojem, že dnešné mäso už ani nie je mäso. Keď už aj ja ako vegetarián vidím a cítim rozdiel medzi kvalitou mäsa z nejakého Tesca, či Lidla a mäsa z lokálnej farmy, tak tam ten rozdiel naozaj bude markantný. Ja totiž Viktorovi občas pripravujem aj kura, alebo hovädzie, takže to mäso sa mi do rúk dostane.

A netýka sa to len mäsa, ale aj ostatných živočíšnych produktov. Nehovorím, že zo mňa bude vegán, to asi ťažko. Ale chcela by som sa preorientovať na zdravšie zdroje potravím a obmedziť akékoľvek živočíšne produkty z veľkých obchodných reťazcov. Lokálne farmy, domáci chov .. a brať odtiaľ aspoň mäso pre Viktora a vajíčka. Zelenina a ovocie z reťazcov tiež niesú to pravé orechové. Viete, prečo sa tie jabĺčka tak lesknú? Pretože sú navoskované a mali by sa pred zjedením na 5 minút ponoriť do horúcej vody .. to je len taký príklad. Preto by som aj zeleninu a ovocie najradšej čerpala zväčša zo záhrady mojich rodičov a babky. Nemyslím si, že to pre mňa bude ťažké, pretože napríklad mlieko nepijem už od detstva, jogurtom tiež nejak extra neholdujem a v podstate jediné, čoho sa zatiaľ nedokážem vzdať sú syry.

Odpoveď na názov článku je teda: áno. Sáre zatiaľ neplánujeme dávať mäsové príkrmy. Z vlastnej skúsenosti viem, že tým o nič nepríde a že bielkoviny a železo z mäsa sa dajú ľahko nahradiť aj rastlinnou stravou. A osobne mi to príde skôr ako zaťažovanie organizmu, ako jeho výživa. Čo však považujem za ešte dôležitejšie je to, že sa ju budem snažiť stravovať čo možno najviac domácky, zo zdrojov, o ktorých viem že sú bez postrekov a že pri ich výrobe/chove nikto netrpel. A ak si to mäso raz vypýta a bude ho chcieť jesť, nebudem jej v tom brániť .. ale jednoznačne budem dbať na to, aby to bolo kvalitné mäso a nie nejaké vodové kura plné antibiotík a steroidov.

Mnohí z vás sa ma pýtajú na príkrmy - či ich už dávame, kedy chceme začať a ako budeme postupovať. Keďže Sára je zatiaľ plne kojená, príkrmy nepotrebuje. Máme v pláne začať ich dávať od 6. mesiaca, teda už čoskoro, presne na Mikuláša! Takže už tuším vieme, čo jej ten Mikuláš prinesie, haha. Kopec zeleniny! Pri zavádzaní príkrmov sa budeme riadiť odporúčaniami našej lekárky, až na tie mäsové, ktoré v našom prípade vynecháme. Začneme mrkvou, ktorú budeme dávať prvé 2-3 dni. Neskôr pridáme zemiak, brokolicu, tekvicu, potom cuketu, špenát, petržlen, či pór .. aj keď zrovna na tie posledné dva sa fakt neteším. Opatrne by sme chceli vyskúšať karfiol a kaleráb, z ktorých síce môže nadúvať, ale otestovať ich určite budeme chcieť. Po dvoch týždňoch by sme mali pridať aj trochu vaječného žĺtku.

S ovocnými príkrmami by sme chceli začať tak tri týždne až mesiac po tom, ako začneme dávať zeleninové a začneme jabĺčkovým, pretože práve jablká máme priamo z babičkinej záhradky. Vyskúšali by sme aj hrušku a neskôr z toho tropického ovocia napríklad taký banán. A úplne nakoniec budeme dávať sem-tam nejakú tú kašičku.

Obedy zo zeleniny by som najradšej pripravovala vždy doma, na pare a preto máme v pláne zaobstarať si pomocníka 2v1 na parenie a mixovanie, ale čo sa týka ovocných príkrmov, asi to budeme striedať. Rada ich pripravím doma, ale na cesty a výlety sa určite radšej spoľahnem na tie kupované. V tomto mám šťastie, že spolupracujem so Sunárom, ktorý má v ponuke kopec rôznych príchutí a najnovšie aj 100% ovocné taštičky. Priznám sa, že aj ja som bola zo začiatku skeptická, že čo je asi všetko vo vnútri .. ale po prednáške o príkrmoch som sa upokojila. Zloženie nájdete na každej jednej taštičke a naozaj sa tam nič neskrýva, nie je tam žiaden pridaný cukor a musí prejsť toľkými kontrolami, že nejaké "svinstvá" tam naozaj nenájdete. Vlastne môžu byť lepšie, ako keď si kúpite striekané ovocie z obchodu a sami ho pripravíte na takúto detskú výživu.

A čo vy? Ak máte deti - preferujete domáce príkrmy, alebo sa spoliehate aj na takéto kupované? A vy, čo deti nemáte, ak ste sa dočítali až sem - zaujímate sa o zdravú stravu, alebo to veľmi neriešite? Budem rada, ak mi dáte vedieť v komentároch. 
3

Mama

Beauty

Vlog