Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

August 15, 2019

SŤAHOVANIE DO ZAHRANIČIA V 18TICH



Z času na čas dostanem nejakú otázku k môjmu životu a štúdiu v Nemecku a tak som sa rozhodla, že spravím krátku sériu o tom, prečo som sa tam po mojich 18tich narodeninách rozhodla presťahovať, aký bol život a aké bolo štúdium v Berlíne a takisto o tom, prečo som sa odtiaľ nakoniec rozhodla odísť. 

Štúdium na vysokej škole v Nemecku bol môj sen už od pätnástich, alebo šestnástich rokov. Chodila som totiž na nemecké bilingválne gymnázium, nemčinu ako jazyk som milovala (a vlastne ešte milujem) a mala som obľúbené nemecké kapely, Tokio Hotel a Panik. Síce som mala možnosť ísť študovať do Rakúska a nakoniec aj bez prímačiek, keďže som dostala od mojich rodičov na výber, rozhodla som sa pre Nemecko. Pôvodne som chcela ísť do Hamburgu, ale praktickejší bol Berlín. Bol bližšie a bol lacnejší. 

Počas maturitného ročníka som teda začala riešiť to, na akú školu budem chcieť ísť a aj keď som si to Rakúsko stále nechávala ako zadné dvierka, sústredila som sa najmä na ten Berlín. Našla som si tam vysokú školu, na ktorej sa dala študovať žurnalistika, konkrétne Online, alebo TV-Journalismus. Teda online alebo televízny žurnalizmus. Nebola to najlacnejšia škola, ale keďže mi ju moji rodičia boli ochotní zaplatiť a škola ma bez problémov prijala, nebolo o čom. 

Zmaturovala som, vo vrecku som mala slovenskú nemeckú maturitu, rakúsku maturitu a takisto DSD Diplom, teda Deutsches Sprachdiplom. Leto som strávila cestovaním a v októbri som sa začala chystať na veľké sťahovanie do mojej vysnenej krajiny. Na Slovensku som si stihla ešte zorganizovať veľkú rozlúčkovú párty, na ktorú prišlo kopec ľudí ako z mojej školskej skupiny kamarátov, tak aj z mojej rapovo-alkoholickej skupiny kamarátov a ešte teraz si pamätám, ako som si na nej poplakala. Vedela som, že mi domov bude chýbať, ale zároveň som sa tešila na svoj nový, nezávislý život v zahraničí. 

Malo to len jeden háčik - nevedela som v Berlíne zohnať bývanie. A tak keď sme sa začiatkom novembra s mojimi rodičmi vybrali s plným autom mojich pakšamentov vybrali do Nemecka, ubytovali sme sa v nejakom Airbnb a čakali sme, či sa mojim potenciálnym spolubývajúcim, alebo nám, podarí niečo nájsť. Plán bol, že ak do začiatku školy nič nenájdeme, budem zatiaľ bývať na hoteli. Čo bolo síce na jednu stranu celkom cool, ale na druhú trošku nepraktické, pofidérne a drahé. Našťastie sa jednému z mojich spolubývajúcich podarilo nájsť podnájom pre všetkých troch z nás (ostali sme poslední traja z nášho ročníka, ktorí hľadali ubytovanie) a tak sme sa nasťahovali a ja som konečne spoznala tých dvoch, s ktorými budem žiť minimálne najbližší rok. 

Bola to nemka Desiré, ktorá vyrastala kúsok od Berlína a s ktorou sme sa ešte pred sťahovaním bavili o tom, že by sme sa najradšej niekam nasťahovali len samé dve a nemecký turek Haki, ktorého rodičia nevedeli po nemecky, aj keď už minimálne pol života žili v tejto krajine a tak sa s nimi celkom ťažko komunikovala. No, podarená trojka, nie? Veľmi rýchlo som zistila, že aj keď som vekovo zo všetkých najmladšia, čo sa týka starostlivosti o samú seba, o bývanie a celkovo skúsenosťami som na tom trošku ďalej, ako oni. Boli to dvaja ľudia, ktorí v živote nedržali v ruke vysávač, niečo ešte mop na podlahu, ktorí si nikdy nevarili sami a netušili, že kôš s odpadkami sa nevynesie sám. 

Zo začiatku to však bolo fajn, celkom sme si rozumeli a kým sme nemuseli riešiť nejaké nezhody, issues, alebo rozdelenie domácich prác, tak sme si celkom harmonicky spolunažívali. Ja som mohla fajčiť aj v mojej izbe, lebo oni dvaja boli z fajčiarskych rodín a tak im to nevadilo, spoločne s Desiré som chodila do školy a aspoň sme sa spolu naučili na berlínsku dopravu, inak by som asi bola o trochu viac stratená. Chodili sme spolu nakupovať potraviny, občas sme si spolu niečo uvarili. Stále sme však hľadali aj nejaké iné bývanie, pretože nájom v tomto byte bol dosť drahý, byt bol kompletne nezariadený a mali sme v ňom štvrtú prechodnú izbu, ktorá neslúžila absolútne na nič. Časom sa moji rodičia rozhodli, že chcú v Berlíne investovať do bytu a tak sme namiesto hľadania podnájmov presedlali na hľadanie bytu na kúpu. 

Čím dlhšie sme spolu žili, tým jasnejšie mi bolo, že chcem ostať bývať len s Desiré. Haki bol neskutočný bordelár, lenivec a nedokázal si po sebe ani umyť riad a hrnce, keď dovaril. Ale o tom inokedy .. jemu venujem separátnu epizódu. Tá mi však oznámila, že na škole končí a rozhodla sa presťahovať do Dresdenu, pretože sa jej páčil jej najlepší kamarát, ktorý je homosexuál a ten tam žil. Neviem, či tajne dúfala, že sa mu zmení sexuálna orientácia a zaľúbi sa do nej a vlastne ani neviem, ako to skončilo, ale pevne verím, že sú teraz obaja šťastní, aj keď pravdepodobne nie spolu. 

A tak som teda hľadala byty ďalej s tým, že som nevedela tomu Hakimu povedať, že s ním nechcem ďalej bývať .. Myslím, že nášmu ďalšiemu sťahovaniu sa povenujem v nejakej inej epizóde tejto nemeckej série, zatiaľ o ňom bolo dosť. Vráťme sa však k začiatkom v škole a k tomu, aké to bolo po tom, čo som sa presťahovala do Berlína. 

Mala som čerstvých 18 rokov a prvýkrát som niekde bola úplne sama. Síce som dovtedy často cestovala niekam bez mojich rodičov, ale tentokrát som so sebou nemala ani kamarátov, ani som v tom meste nikoho nepoznala a bolo to také zvláštne. Úprimne som si to užívala a nasávala som atmosféru mesta plnými dúškami. Milovala som len tak sedieť v S-Bahne cestou domov a pozerať sa na mesto a ľudí okolo seba. Zbožňovala som, že od rána do večera hovorím po nemecky a keď mi ešte občas priletel nejaký kompliment na moju nemčinu, rozplývala som sa šťastím. A aj keď som v tej dobe mala dosť pevné väzby tu doma, Slovensko, ani ľudia z neho mi nechýbali, až na jednu výnimku, moju najlepšiu kamarátku. S tou sme boli zvyknuté byť neustále spolu a vždy, keď sme aj predtým boli nejaký čas bez seba, bolo to hrozné. A toto nebola výnimka.

Čo sa týka školy, pamätám si na tie prvé dni. Bola som rada, že moji spolubývajúci chodili na tú istú školu a teda nešla som tam sama, ale obaja boli z iných študijných odborov. A tak som zostala sama medzi nemcami, ktorí sa rovnako ako ja, rozhodli študovať žurnalistiku. Už v prvých momentoch som si z nich vytipovala pár, s ktorými by som si teoreticky mohla rozumieť. V prvý deň sme sa mali rozdeliť do dvoch skupín, keďže nás bolo v ročníku naozaj dosť. Zatiaľ to nebolo delenie na online a TV, ale len do dvoch kurzov - Kisch, alebo Tucholsky. Pamätám si, že som sedela na konci zadnej rady v triede a rozmýšľala som, ktorú skupinu si vyberiem. Každý si mal proste podľa názvu vybrať, kam chce ísť. Podľa znenia mena som si vybrala Tucholskeho, keďže znel viac "východoeurópsky", haha. A aj keď väčšina ľudí, po ktorých som pokukovala a hovorila som si, že by sme si mohli rozumieť, si vybrala Kisch, ja som ostala pri svojom Tucholskom. 

V tej istý, alebo na druhý deň sme šli na prechádzku okolo školy, kde nám náš hlavný "journalist" vysvetľoval, čo kde je, kde čo nájdeme a kam sa dá ísť dobre najesť. Vtedy sa mi prihovoril jeden spolužiak, Philipp. Obaja sme fajčili a celkom sme si rozumeli. A tak som si našla môjho najlepšieho nemeckého kamaráta, s ktorým sme v občasnom kontakte doteraz. Neskôr sa k nám pridal aj Nils, vysoký blondiak, typický nemec. A tak vznikla naša nerozbitná školská trojica. Ako sme sa prezývali, vám radšej hovoriť nebudem, ešte by som niekoho mohla pobúriť. Po škole sme sa išli spoločne najesť k Indovi a odvtedy sme tvorili takú našu malú "clique" s pofidérnym humorom. Mimohodom, Philipp bol najstarší z celého ročníka, ja som zas bola najmladšia a vekový rozdiel medzi nami bol 11 rokov. 

Čo sa týka školy, nikdy som nemala pocit, že by som zaostávala, pretože som slovenka. Myslím, že v tej dobe som na tom jazykovo bola už dosť dobre na to, aby som 95% veciam rozumela a to, čo mne chýbalo možno v jazyku, ostatným chýbalo vo vôli učiť sa, alebo v nejakej prirodzenej inteligencii. Mimochodom (a nechcem generalizovať), počas môjho života v Berlíne som si uvedomila, že väčšina nemcov je veľmi nelogických a nevedia si veci veľmi dobre pospájať. Česť výnimkám. V tom som mala jednoznačne navrch a veľakrát mi to pomohlo, či už pri písaní článkov, alebo v celkovom fungovaní tam u nich. 

A tak sa teda začali moje takmer tri roky v Berlíne. Milovala som to tam, aj keď som vlastne bola úplne sama. Prvýkrát domov som išla na Vianoce 2011 a priznám sa, že som sa vôbec netešila naspäť domov. Teda, tešila som sa, že uvidím mojich kamarátov a kamošky, ale zároveň som sa nevedela dočkať, kedy už budem zas naspäť v Berlíne. Žila som zrazu úplne iný život, ako tu doma a zo začiatku som sa ho fakt nevedela nabažiť. A aký bol, to vám porozprávam nabudúce. Ja dúfam, že sa vám začiatok tejto berlínskej série páčil. 
2

August 8, 2019

KEDY SA ŽENA STÁVA MATKOU A AKÉ TO JE?




Dnes som pozerala video od Kenzy Zouiten, ktorá sa prednedávnom stala mamou a tak som si spolu s ňou zaspomínala na tie začiatky so Sárkou. Na kojenie, prebdené noci a celé to obdobie, kedy som sa stala mamou. Myslím si, že mamou sa žena stáva v momente, kedy zistí, že je tehotná. Aspoň ja som to tak mala. Okamžite sa vo mne prebudila obrovská zodpovednosť za toho človeka, ktorý vo mne rástol. A to nie len napríklad v tom, že už nemôžem piť, alebo robiť rôzne športy, ale aj v tom, že musím byť v psychickej pohode, nestresovať sa a jednoducho starať sa o to telo tak, aby v ňom bolo čo najpríjemnejšie prostredie pre to malé bábätko. Od začiatku som bola veľmi silno presvedčená o tom, že to, ako sa cítim, akýkoľvek stres a smútok, ale takisto radosť, ten malý tvor cíti a vníma a vedome som sa snažila vždy dostať do stavu psychickej pohody a kľudu. Nevnímala som to ako tlak, ale ako fakt, že takto to je a je len na mne, aby som s tým bojovala. 

Keďže sa vo mne v tej dobe diali mnohé hormonálne zmeny a okrem toho boli vonkajšie vplyvy na mňa také, aké boli, tak som to nie vždy zvládala najlepšie. Hovorím o tom, že som sa vtedy cítila nesmierne osamelá, nemala som žiadne kamarátky, ktoré by boli v podobnej situácii a mala som pocit, že môj partner absolútne nechápe, čo sa so mnou deje. Respektíve, nie len so mnou, ale tak celkovo. Že vo mne rastie nový život. A že je to extrémne vyčerpávajúce, minimálne ten prvý trimester. A že niekedy naozaj nevládzem uvariť si večeru, vlastne, nevládzem nič, len ležať na gauči a už vôbec nie upratať ten bordel, ktorý je v spálni. A že niekedy potrebujem objatie, pohladenie a niekedy zas to, aby so mnou ostal doma. Že aj ja som vystresovaná z práce, ale na rozdiel od neho si nemám ako vyvetrať hlavu, pretože okrem neho a jeho kamarátov som v tej dobe s nikým nebola zvyknutá tráviť čas. A že bol naozaj jediná osoba, o ktorú som sa v tej dobe mohla a potrebovala oprieť. Nepíšem to sem preto, aby som ho nejak očiernila, alebo z neho robila zlého manžela, alebo otca, alebo čo .. píšem to sem preto, lebo viem, že nie som jediná, ktorá to tak cítila. 

Po tom, ako som o mojich pocitoch z týchto vecí začala v tehotenstve písať na blog sa mi totiž vždy ozvalo obrovské množstvo žien, ktoré to prežívali veľmi podobne a vedeli sa so mnou stotožniť. Až na to, že sme si dovtedy všetky mysleli, že sme v tom samé a že to, ako sa cítime, nie je úplne normálne. Ono, keď v okolí nemáte nikoho, kto by bol v podobnej situácii ako vy, tak vám niekedy vie naozaj okolie dať pocítiť, že to ako sa cítite a správate nie je okay .. pretože nechápu vaše emócie, pocity, správanie. Po mojich vlastných skúsenostiach a po tom, čo mi väčšina z vás píše som dospela k záveru, že väčšina žien sa stáva matkami v tom momente, kedy zistia, že sú tehotné, zatiaľ čo u mužov tá informácia, že sú otcom, registruje až niekedy po pôrode. U niekoho je to možno vtedy, keď prvýkrát drží dieťa v náručí, u iného až vtedy, keď je s dieťaťom prvýkrát dlhší čas sám. Samozrejme, nechcem to generalizovať, ale z toho, čo mám zažité a odpozorované mi to vo väčšine prípadov presne takto pripadá. Nehovorím, že je to zlé, alebo dobré .. len si myslím, že práve toto môže byť zdrojom sporov, ktoré toľko párov s dieťaťom prežíva. 

Vrátim sa však naspäť k tomu, o čom vlastne píšem - aké je byť mamou. Ako som už spomínala, ja som sa vnímala ako mama už odkedy mi pani doktorka prvýkrát na ultrazvuku pustila zvuk bijúceho  srdiečka toho malého tvora vo mne. Začala som prehodnocovať snáď všetko a veľa vecí som hodnotila a vnímala oveľa prísnejšie, ako doteraz. Mala som pocit, že materstvo je taký oficiálny štempel na to, že je čas prestať piť, fajčiť, chodiť na párty, ponocovať, hrať sa playstation a podobné veci. Aj keď v podstate väčšinu z menovaných vecí som už nerobila ani pred otehotnením. A veľmi ťažko som niesla, že môj manžel a vlastne ani nikto z nášho okolia (asi jedine s výnimkou mojich rodičov) to nevníma tak, ako ja. Materstvo, resp. rodičovstvo pre mňa automaticky znamenalo ďalší level dospelosti. Znamenalo to, že už nie som zodpovedná len sama za seba, ale aj za niekoho ďalšieho.  

Táto myšlienka mi dodala neuveriteľnú silu. Napriek tomu, že obdobie tehotenstva radím k najsmutnejším v mojom doterajšom živote, veľmi ma posilnilo. Celá zodpovednosť bola na mne. To dieťa za mňa nevynosí nikto iný a je len a len na mne, aby som bola okay. To, že som necítila takmer žiadnu podporu vo mne spôsobilo, že som sa začala viac spoliehať sama na seba a musela som sa dostať až do fázy, kedy som si uvedomila, že by som sa o seba a o ňu vedela postarať aj sama. A keď som si uvedomila, že by som to zvládla, začalo sa mi oveľa ľahšie dýchať. Takisto som si ešte počas uvedomila, že musím dať svoje potreby na prvé miesto a musím sa cítiť spokojná sama so sebou na to, aby som bola v pohode. Musela som sama so sebou popracovať na sebe. Pretože snažiť sa zachrániť vzťah, akýkoľvek, ak človek nie je okay sám so sebou, nemá zmysel. Vždy treba začať od seba a tak som aj začala. Sústreďovala som sa najmä na seba, aspoň posledné týždne tehotenstva a bolo mi lepšie. Naberala som energiu na to, aby som bola silnou a vyrovnanou mamou po tom, čo príde Sára na svet. 

A ona prišla. A bolo to dokonalé. Prišla na svet presne vtedy, kedy mala, presne tak rýchlo a bezproblémovo, ako som si vždy predstavovala a nikdy nezabudnem na ten prvý pohľad do tých jej krásnych, veľkých, tmavých očí. Pozerala priamo na mňa a plakať začala až po chvíli. A bolo to presne také, ako som si to vždy predstavovala. A tak, ako som sa s ňou cítila "na jednej vlne" v brušku, som sa s ňou cítila aj keď už bola z bruška von. Od prvých momentov som ju mala pri sebe stále. V noci, keď som si mala pospať, tak som zaspať nedokázala a buď som sa na ňu pozerala, ako krásne spinká, alebo som ju mala v náručí. A ona vôbec neplakala, vôbec nereagovala na plač bábätka mojej spolubývajúcej. Bolo to akoby sme mali takú našu vlastnú bublinu, v ktorej sme len my dve, najmä tú prvú noc, keď sme v pôrodnici ostali samé. Pôvodne som si predstavovala, že spolu budeme všetci traja, aj s Viktorom, keďže v Kochu je aj taká možnosť, ale bohužiaľ na to v pôrodnici nebola kapacita a myslím, že aj on chcel ísť radšej domov a vypiť si s kamarátmi, ako byť s nami a nespať celú noc. Áno, ak z týchto riadkov cítite mierny hnev, cítite správne. Sú veci, ktoré do dnešného dňa neviem pochopiť, alebo prekusnúť a nikoho to nemrzí viac, ako mňa. Ale bohužiaľ, pocitom nerozkážem a tak mi neostáva nič iné, len o tom písať dovtedy, kým ma to neprejde. 

Celý čas v pôrodnici bol viac-menej bezproblémový, s výnimkou druhej noci, kedy na Sárku prišiel hlad a ja som nevedela, že je úplne normálne prekojiť celú noc. V kombinácii s totálnou spánkovou depriváciou to bol recept na katastrofu, ale prežili sme. A chvalabohu, aj keď plakala, bolo to také tichučké mačiatkovské mravčanie, na rozdiel od niektorých iných detí v pôrodnici. Nevedela som sa dočkať, kedy už konečne pôjdeme domov. Keď si spoločný čas užijeme my traja, spolu, ako rodina. Už v tehotenstve som vedela, že chcem, aby sme so Sárkou boli s Viktorom 50:50 a aby si rovnako pevnú väzbu tvorila už od začiatku k obom z nás. Bohužiaľ, predstavovala som si to úplne inak, ako to nakoniec bolo a opäť sa mi potvrdilo, že to tehotenstvo bolo skvelým tréningom pre moju psychicku na obdobie po pôrode. Občas som si síce poplakala, lebo mi prišlo ľúto, že to nie je také, ako som čakala, ale inak som bola úplne v pohode a rýchlo som si zvykla. Pre dobro malej. Nemyslím si, že som mala nejaké popôrodné blues, resp. ak, tak som mala už tehotenské blues. Istým spôsobom mi to, že som bola na Sárku najmä po večeroch sama pomohlo viac sa s ňou zladiť, vedieť lepšie vycítiť čo a ako a byť si od začiatku veľmi istá vo všetkom, čo som robila, čo sa materstva týka. 

Ten čas so Sárkou som milovala, užívala som si ho. Asi aj vďaka tomu, aké bola skvelé bábätko. Len som často túžila po tom, aby sme si ho tak užívali v trojici. Ja viem, že to tu často spomínam a možno vám to už aj lezie na nervy, ale myslím si, že je veľmi dôležité hovoriť aj o týchto aspektoch. Istým spôsobom si za tieto nesplnené očakávania môžeme my ženy samé, pretože radi fantazírujeme a predstavujeme si veci ako asi budú a takisto ich nie vždy vieme odkomunikovať a berieme ich ako samozrejmosť. V mojom prípade to bola obrovská chyba. Všetko som brala ako samozrejmosť. To, že môj partner nebude chodiť von, že s nami bude každý deň a večer tráviť čas, že sa bude chcieť dieťaťu venovať viac ako novému businessu, že ma bude chápať, že prestane fajčiť, že mi dá vždy prednosť pred kamarátmi a že sa obmedzí rovnako, ako som bola v tehotenstve a po pôrode obmedzená aj ja. Čakala som dávku solidarity, ale nikdy som mu to neodkomunikovala, čo je z mojej strany veľká chyba a najmä veľká škoda. Ono to je celé taký začarovaný kruh, pretože vy pred tehotenstvom a ani pred pôrodom nemôžete vedieť, čo čakať, najmä ak je to váš prvýkrát a tak aj tie emócie a veci, ktoré očakávate, prichádzajú náhle a zhurta a kým ich stihnete odkomunikovať tomu druhému, tak vás totálne prevalcujú a ovládnu. 

Takže .. aké je byť mamou? Je to vyčerpávajúce, psychicky aj fyzicky a zároveň ma to napĺňa. Energiou, silou, zodpovednosťou. Od momentu, kedy sa Sára narodila som zabudla na to, aké to bolo, keď tu s nami ešte nebola. Pre mňa je materstvo neskutočne silná a zázračná väzba s človekom, ktorý je produktom mojej lásky k mužovi, ktorého som si vybrala ako životného partnera. A je to tá najsilnejšia motivácia. Motivácia pracovať na sebe, byť lepším človekom a čo najlepším možným vzorom. Materstvo ma učí sebareflexii, sebaláske, trpezlivosti, balansu. Napĺňa ma presne tak, ako som vždy vedela, že bude a dáva mi toho ešte omnoho viac, ako som čakala. A aj vďaka tomu, že som sa stala matkou viem, že to nikdy v živote nevzdám, lebo vždy budem mať okrem seba ešte niekoho, pre koho sa oplatí žiť. Nie preto, že by ma potrebovala. Ale preto, že budem chcieť byť pri tom, ako rastie, dospieva, ako sa z nej stáva silná a nezávislá osobnosť a ostáva mi len dúfať, že jej na tejto ceste nebudem prekážkou, ale oporou. Materstvo proste stojí za to. 
0

July 31, 2019

STRAVOVANIE ROČNÉHO DIEŤAŤA



Ahojte! Dnes som si povedala, že vám opäť napíšem niečo o tom, ako sa Sárka momentálne stravuje. Veľmi často totiž obdivujete to, že pri papaní sedí, že jej tak chutí a pýtate sa, čo jej varím, alebo o akom čase čo jedáva. Naposledy som niečo na tému príkrmov (a vtedy ešte aj kojenia) písala v článku Kojenie? Príkrmy? a bolo to v Apríli, teda pred troma mesiacmi, odkedy sa toho dosť zmenilo. V prvom rade som prestala kojiť, čo tiež spôsobilo isté zmeny v Sárkinom stravovaní a v druhom rade jej začalo chutiť. Myslím, že to u nej išlo ruka v ruke. 

Ako som už párkrát spomínala, prvé "pravidelné" jedlo, ktoré bola Sára ochotná zakomponovať do svojho jedálnička boli ovocné kapsičky od Sunaru na raňajky. To už bolo dosť dávno, no prečo to sem píšem - často sa spomína, že máte deťom najprv dávať zeleninu a až keď si na ňu zvyknú a zachutí im, tak máte do jedálnička zaradiť ovocie. Lebo ak by ste to spravili opačne, tak by im už zelenina nechutila, keďže by si zvykli na sladké ovocie. Úplne s týmto postupom súhlasím a robili sme to tak aj my, s jedným rozdielom - nečakali sme, kým jej zachutí zelenina. Začali sme zavádzaním zeleninových príkrmov a o týždeň, dva, sme pridali aj ovocie. Napriek tomu, že z jedného aj druhého ju od začiatku viac lákali kúsky (nakrájané jablko atď) a nie kašičky, kapsičky od Sunaru jej chutili aj napriek kašovitej konzistencii. A keďže Sára do jedného roka nemala ani jeden zub, tak boli tieto kapsičky ideálne. Navykla si na ne vždy na raňajky, keď som ja ešte dospávala neprespanú noc a Viktor s ňou vstával, čiže namiesto ranného kojenia. 


Ešte kým sa vrátim k jedlu, chcela by som niečo povedať o začiatkoch stolovania. Totiž .. my s Viktorom vôbec nie sme zvyknutí jesť za stolom. Jedávame väčšinou na gauči. Keď sme začali Sárke zavádzať príkrmy, kúpili sme jej detskú stoličku a čakali sme, že v nej bude sedieť a jesť za stolom. Chyba! Pretože deti (aspoň to naše) opakuje všetko po nás. A keďže nás tak nikdy jesť nevidela, nemala záujem sa tam stravovať ani ona. Toľkokrát som sa ju snažila nakŕmiť v tej stoličke a bolo to márne. Ale keď som sedela na gauči, alebo na zemi v kuchyni a niečo som jedla, vždy prišla a pýtala jesť aj ona. A tak som pochopila, čo je vo veci. Začali sme to alternovať. Občas sme si sadli za stôl aj my a jedli sme spolu s ňou a teda aj ona si začala zvykať na jedálenskú stoličku a inokedy som ju zas nakŕmila "za pochodu". Na gauči, na zemi. Počkala som, kým si sama prišla vypýtať, nenaháňala som ju s jedlom. A to je podľa mňa ďalšia veľmi dôležitá vec. Nenútiť dieťa do jedla. Mňa rodičia v detstve nútili sedieť za stolom a jesť a o to viac mi to pripadalo ako totálna strata času. Zo začiatku, kým jej ešte tak nechutilo, sme jej tolerovali to, že sa v stoličke občas postavila (z čoho všetkých okrem nás vždy triafal šľak, lebo sa báli, že vypadne) a kŕmili sme ju aj v stoji. Hlavne, že zjedla. Postupne sme to tolerovať prestali, ale o tom neskôr. Teraz sa vráťme k tomu jedlu. 

Hľadali sme rôzne kombinácie, ktoré by jej chutili. Zistila som, že cestoviny mi zje skôr suché, ako zmiešané s niečím. Zistila som, že niektorú zeleninu má radšej v surovom stave, niektorú zas v mierne uvarenom/naparenom. Ovocie má najradšej a takmer všetko. Kašičky jej tiež začali chutiť, ale väčšinou keď sú zmixované s ovocím. Má rada akékoľvek pečivo a rada sa kŕmi sama. A páči sa jej, keď je to isté, čo my. Toto všetko sú veci, ktoré som zisťovala a vyciťovala pol roka. Pamätám si, keď sme boli na lyžovačke, mala vtedy tuším 7, alebo 8 mesiacov a 90% toho, čo sme jej dali, hádzala na zem. To sa ani nedá porovnať s tým, ako jedáva teraz. Na zem hádže len to, s čím sa chce podeliť s naším psom, haha.


Takže ako momentálne vyzerá Sárkin jedálníček? Často hovoríme, že v podstate niečo tlačí od rána do večera, ale pokúsim sa to rozdeliť to nejakých rozumných time-frameov. Musím však zdôrazniť, že sa nedržíme striktných časov v podstate pri ničom. Ani pri jedení, ani pri spaní. Všetko máme tak približne a vyhovuje nám to tak všetkým. 

Raňajky: Sárka vstáva medzi 7:00 - 8:30. Záleží to najmä od toho, kedy ide večer spať, koľko spala deň predtým a či sme ráno ochotní s ňou vstať, alebo ju ešte na chvíľku uspíme, ak máme šťastie. Keď jej otvoríme dvere do zvyšku bytu, vyberie sa rovno do kuchyne na svoju učiacu vežu a s krikom (nie plačom, len brblajúcim a jasavým krikom) si ide pýtať jedlo. Na raňajky má väčšinou na kocky nakrájané ovocie (prípadne nejaké bobule, ktoré netreba krájať), aby sa vedela nakŕmiť sama. Tým pádom si my môžeme poriešiť rannú hygiénu, alebo si ešte chvíľku podriemať na gauči. Najčastejšie raňajkuje: Čučoriedky, marhule, broskyne, jablká, hrušky, hrozno, slivky, .. Občas, keď má Viktor dostatok energie, tak jej to ovocie pripraví s jogurtom, alebo s tvarohom a nakŕmi ju on pekne lyžičkou. 

Desiata: Ďalší chod máva Sárka tak hoďku, hoďku a pol po tom, čo raňajkuje. Buď dostane ďalšiu dávku ovocia, alebo nejaké pečivo. Najčastejšie kupujem také tie celozrnné "zdravé chlebíky". Ak je napríklad s našimi rodičmi, často papá banán, alebo čučoriedky - najpraktickejšie ovocie na "so sebou", ktoré netreba krájať ani porcovať. 

Obed: Obedy bývajú asi najrozmanitejšie, čo sa skladby jedla týka. Časovo obeduje niekedy medzi 12-14, podľa toho, či pred obedom/okolo obeda niekam ideme a zaspí v aute, alebo nie. Ak obedujeme doma, tak jej často varím cestoviny, ktoré skombinujem (nie zmiešam, len k nim na tanierik niečo pridám) napríklad so zeleninou, alebo nejakou strukovinou. Niekdy sú to nakrájané surové paradajky, inokedy naparená zelenina všehodruhu, alebo hrášok, či fazuľa. Varievame aj ryžu, ktorú kombinujeme podobne. Niekedy dostane aj vajíčko, alebo pečené bataty s cottage cheesom a paradajkami a občas napríklad grécky šalát. Ak obedujeme mimo domu a nemáme nič so sebou, tak jej objednávame buď čistú ryžu, alebo ideme do reštaurácie, kde majú aj detské menu. Najradšej máme v poslednej dobe Kubu, kde majú skvelé detské zeleninové rizoto a na zabavenie aj pizza štangle, s ktorých si dáme aj my.

Poobedné jedenie: Zámerne to nevolám olovrant, pretože poobede v podstate celý čas Sárka niečo pojedá v malých množštvách. Či už je to zvyšok obeda, ovocie, pečivo, alebo zelenina, alebo chrumky. Väčšinou je to naozaj z každého rožku trošku. 

Večera: Na večeru je to rôzne. Buď jej dávam niečo podobné (alebo to isté), čo mala na obed, alebo jej robím kašičky zmiešané s ovocím. Najradšej má kaše od Sunaru, ktoré jej miešam s rôznym ovocím. Od banánu, cez čerešne, až po ríbezle a ešte so štipkou škorice. 


Mimochodom, čo sa týka ochucovania jedál, siaham len po bylinkách, cibuli a cesnaku. Nikdy nesolím, ani nedávam nejakú vegetu a sladenie sa tiež vôbec nekoná. Sama som odchovaná na nesolenom jedle a v podstate do 18tky som si nič nesolila. Keď som videla, ako niekto varí cestoviny v solenej vode s kvapkou oleja, bolo to pre mňa ako objavenie Ameriky, haha. 

Čo sa týka tých na začiatku spomínaných Sunárkových kapsičiek, nedá mi nevrátiť sa k nim. Zo začiatku príkrmov boli našou záchranou a v podstate odštartovali Sárkine pravidelné jedenie a v podstate záchranou stále sú, aj keď teraz v inom zmysle slova. Vždy, keď odchádzame z domu, máme so sebou tri veci, ktoré nesmú chýbať - vodu, chrumky a práve tieto ovocné kapsičky. Nie je v nich žiaden pridaný cukor a ešte sa nám nestalo, že by Sárke nejaká nechutila. Ešte stále má rada aj tie, ktoré sú vhodné pre najmenšie detičky od 4. mesiaca a rada si pochutí aj na "divokejších kombináciách" pre staršie deti, od 1 roku. To sú tie s názvom Cool Ovoce a najnovšie do svojho portfólia zaradili dve nové príchute: Jablko-Jahoda-Banán a Banán-Pomaranč-Hruška-Sušienka. Nám všetkým chutia a tak verím, že budú aj vám. 


Takže takto nejak vyzerá Sárkine momentálne stravovanie. Asi sa budem opakovať, ale nedá mi to nespomenúť znovu, že základom pri zavádzaní príkrmov a vytváraniu "vzťahu" k jedlu u detí je podľa mňa to, že zo z časti necháte na nich. Samozrejme, treba ich viesť nejakým smerom, ale netreba sa kvôli tomu zbytočne stresovať a tlačiť na ne. Každý má iný apetít, každý má iný spôsob stravovania a každý si časom nájde "to svoje". Aj u nás to zo začiatku vyzeralo biedne - nechutilo jej takmer nič, nevedela obsedieť dlhšie ako "dve lyžičky" a namiesto normálneho jedenia sa chcela kojiť, ale časom sme si v tom všetkom našli balans a dopracovali sme sa k momentálnemu stavu, kedy jej chutí, ak chce jesť, tak aj obsedí a chápe, že keď sa bude v stoličke stavať, tak sme dojedli. Neberieme to celé až tak vážne a v tom je podľa mňa kľúč k úspechu. 

Dúfam teda, že som vám týmto článkom možno trochu pomohla. Ak by ste sa chceli inšpirovať v tom, čo deťom variť, určite sledujte náš profil @sara.dzvoncek na instagrame, kam pridávam to, čo Sárke (a niekedy aj nám) varievam. A ak máte akékoľvek otázky, kľudne sa pýtajte. 
1

July 30, 2019

HAPPY BIRTHDAY TO ME



Naposledy som sa na svoje narodeniny tešila asi vtedy, keď som konečne dosiahla plnoletosť. A aj to len preto, že som konečne mohla legálne robiť to, čo som robila už takmer štvrtým rokom. Tak naozaj som sa asi tešila ten rok predtým, keď som organizovala aj nejaké oslavy a tešila som sa, keď mi na ne prišlo obrovské množstvo ľudí. Odvtedy to už veľmi neprežívam a priznám sa, že posledné dva, tri roky som na moje narodeniny skôr smutná. Neviem úplne, čím to je, proste to tak cítim. Pred dvoma rokmi sme boli čerstvo nasťahovaní v novom byte, ale akurát sme mali také prvé horšie obdobie vo vzťahu a ja som absolútne nemala náladu oslavovať. Nakoniec sme si k nám pozvali aspoň Viktorovho kamaráta s priateľkou, keďže ja som v tej dobe kamarátov ani kamarátky nemala v podstate žiadnych. Pred rokom, na moju štvrťstoročnicu, som bola sama doma, pretože Viktor pracoval. Mala som všetko, čo som si v puberte vysnívala a to konkrétne “v 25ke chcem byť vydatá a mať dieťa”, ale nebola som 100%ne šťastná. Teda, bola som šťastná, najmä zo Sárky, ale celkovo som na tom proste nebola psychicky najlepšie, pretože som mala dojem, že síce mám to, čo som chcela, ale bolo to úplne iné, ako som si to predstavovala. Žiadna manželská popôrodná idylka, zocelená šťastná rodinka sa nekonala. Asi nikdy v živote som sa necítila tak osamelá, ako takto pred rokom. Je to zvláštne, keď máte všetko, čo ste kedy chceli, nič vám nechýba, ale zároveň cítite, že nie je všetko tak, ako má byť. 

A teraz mám 26 a za sebou mám jeden z najintenzívnejších rokov môjho života. Našla som v sebe obrovskú vnútornú silu, dostala som sa v niektorých aspektoch svojho života na totálne dno, ale zistila som, že sa z neho dá dostať hore a zistila som, že ak si niečo veľmi prajem a som ochotná na tom aj makať, tak to získam a niekedy oveľa skôr, ako dúfam. Uvedomila som si, že mojím cieľom online je pomôcť ľuďom na základe mojich vlastných skúseností. Že to, že budem hovoriť o veciach, ktoré sa mi stali, ktoré mi ublížili, ale aj o veciach, kedy som zlyhala ja, môže niekomu pomôcť a mne takisto. Že je dôležité ukazovať ľuďom aj to, ako sa cez také veci dá preniesť, čo pomohlo mne a ako som sa pozbierala. 

Jedným z mýľnikov bolo to, že som sa rozhodla otvorene hovoriť o sexuálnom zneužití, ktorého obeťou som bola, keď som mala 17 rokov. Bolo to niečo, čo ma dlhé roky ovplyvnilo môj život po všetkých možných stránkach. Bolo to niečo, kvôli čomu som nedokázala roky nadviazať zdravý partnerský, ani sexuálny vzťah a čo ma koniec koncov priviedlo k psychológovi. Čo zas bolo jedno z najlepších rozhodnutí môjho života a jedna z vecí, o ktorej chcem v najbližších rokoch hovoriť viac. Terapia mi pomohla stať sa verziou seba, ktorá je na míle vzdialená tej z pred pár rokov. 

Bola som človek, ktorý nevedel povedať nie. Človek, ktorý by pre druhých spravil všetko na svete, len aby s nimi bol za dobre. Bola som človek, ktorý si nevážil sám seba a svoju hodnotu. Bola som človek, ktorý zúfalo túžil po láske a blízkosti, ale nevedel ju dávať a koniec koncov asi ani prijímať. Bola som človek, ktorý hral roky sám pred sebou divadlo a to všetko len preto, aby sa z toho nezbláznil. Pretože keby som si vtedy uvedomila veci, ktoré si uvedomujem teraz, naozaj neviem, ako by to dopadlo.  

Momentálne sa mám lepšie, ako kedykoľvek predtým. Mám skvelého manžela, úžasnú dcéru, pár priateľov, úžasnú komunitu ľudí tu online, prácu, ktorá ma baví a napĺňa. Nie som však 100% šťastná, pretože som momentálne v bode, že presne neviem, ako ďalej. Ja som si svoj život proste "vysnívala" do 25ky a ďalej už som nerozmýšľala a tak je predo mnou všetko a zároveň nič. Viem, čo chcem, viem, že som na dobrej ceste, ale musím si upresniť víziu toho, ako to dosiahnuť a ísť si za tým. 

Mám toľko nápadov, ale v prvom rade chcem aby to, čo robím, malo zmysel. Chcem hovoriť o ľudskej psychike, o svojich problémoch, ale najmä o tom, ako som sa s nimi dokázala popasovať. Chcem pomáhať ľuďom, ktorí sú v obdobnej situácii a nevedia si rady, alebo možno len potrebujú vypočuť alebo vidieť, že niekto je, alebo bol na tom podobne, ako oni. Jasné, že nechcem, aby bolo celé moje pôsobenie len o tom, ale myslím, že chcem, aby to bola jeho hlavná časť. Neviem úplne, ako na to, ale to bude asi to, na čo sa budem chcieť focusovať najbližší rok môjho života. A dúfam, že sa mi to aj s vašou pomocou podarí. 

Chcem sa vám veľmi pekne poďakovať, ak ste tento polonegatívny článok dočítali až sem. Neviem prečo, ale mám tendenciu sa vám ospravedlniť za to, že je taký, aký je. Možno je to len chvíľková nálada, ale po veľmi dlhej dobe ma popadla múza takto niečo z brucha napísať. Boli sme už ready ísť do postele a ja som si ešte musela dať okuliare, odišla som do zhasnutej obývačky a rýchlo som to sem naťukala. Viktor mi už píše SMSky, že kde som .. tak ja teda idem k nemu do postele. Majte sa krásne a .. happy birthday to me. 
0

July 20, 2019

DARČEKY NA 1. NARODENINY


Ahojte! Jednou z najčastejších otázok pred, ale aj po Sárkiných prvých narodeninách bolo, čo sme jej kúpili. Pýtali ste sa ma to v instagramových askoch aj v správach a často som vám pred jej narodeninami nevedela odpovedať, pretože som nemala nič naplánované. Mojim rodičom aj svokrovcom sme už dávnejšie povedali, čo by sa nám pre ňu hodilo a tým pádom také to "potrebné" sme mali vybavené. Pôvodne som jej chcela kúpiť nejaké pekné knižky, ale k tomu som sa zatiaľ nedostala a mám to v pláne asi len tak, mimo nejakého sviatku. 

Čo sa týka 1. narodenín, nechcela som ju zavaliť veľkým množstvom darčekov, čo sa mi nakoniec nepodarilo ukočírovať a dostala toho až-až. Predsa len, starým rodičom v tomto asi moc nerozkážete, že?  Nie som si istá, že je to úplne najlepšie, ale to sa asi uvidí až o pár rokov. Aspoň to bol však pre mňa popud vytriediť jej hračky a nechať ich jej len zopár, zvyšok zabaliť do krabice a časom niekomu darovať. Viete, ja si totiž myslím že to, že ja som mala ako dieťa fakt veľa hračiek spôsobilo, že som si ich nie úplne vedela vážiť a má to na mňa vplyv do dnes. Veľa vecí si nevážim tak, ako by som možno mala, pretože ich beriem ako samozrejmosť. A ak niečo chcem, tak si to kúpim, aj keď to možno nie je najrozumnejšie. Snažím sa na sebe v tomto ohľade pracovať, ale stále to nie je také, ako by som si priala a často sa nechám ovládnuť prvotným "to musím mať" a potom si nadávam. A niekedy si ani nenadávam a to je ešte horšie, haha. Každopádne, chvalabohu mi naši nekúpili úplne všetko, čo mi videli na očiach, lebo to by bola asi fakt katastrofa. No, koniec mudrovania, poďme na vec - čo dostala Sárka na 1. narodeniny? 

My sme Sárke v podstate kúpili len dve veci, z toho o jednej som ja ani nevedela, kým nám ju nepriniesol kuriér a druhú som sa rozhodla kúpiť asi 4 dni pred jej narodeninami. Tá prvá bola veľká plyšová veľryba Gerda, ktorú Viktor videl niekde v telke (tuším Dámsky klub, ktorý pozeráva kým ja pracujem, haha, alebo možno teleráno) a tak sa mu zapáčila, že ju hneď objednal. Druhá je zas šmykľavka do suchého bazénu s guličkami, ktorý dostala na Vianoce. Mala som ju v pláne dokúpiť už odkedy sme kúpili guličkový bazén, ale počítala som s tým, že možno až na ďalšie Vianoce, alebo na druhé narodeniny. Ani nie týždeň pred týmito narodeninami som si však uvedomila, že už mesiac alebo dva dozadu dokázala sama vyliezť na rebrík (a to sme si všimli až keď bola na treťom stupienku prosím pekne) a preto by to nemusel byť zlý nápad. A veru nebol. Prvý deň bola opatrná, nevedela presne ako na to, chcela dopomoc a na druhý deň už sa šmýkala aj vyliezala hore sama ostošesť. Tretiu vec ktorú sme jej dali za nás bola vlastne vec, ktorú sme dostali ako darček od firmy Forbaby, s ktorou už pár mesiacov spolupracujem a je to krásny drevený xylofón od Little Dutch. Týmto ešte raz ďakujem ako za darček, tak aj za skvelý prístup a naozaj úžasnú spoluprácu! Mimochodom, máme od nich aj všetky veci značky TommeTippee, s ktorými sme nadmieru spokojní. Oh a aby som nezabudla, dostala od nás aj raw tortu z Befresh, mangovú bez orechov, ktorú mohla papať aj ona, aj keď viac sme si pochutili asi my. 


Od mojich rodičov som si pre Sárku vypýtala učiacu vežu. Sami nevedeli, čo by jej kúpili a tak to bol win-win. Vlastne tripple win, keďže Sárka tento darček od začiatku využíva niekoľkrát denne a naozaj si ho nevieme ani my vynachváliť. Naša učiaca veža je zo stránky uciacaveza.sk a my máme konkrétne: Nastaviteľnú (výškovo), activity (počítadlo a magnetická tabuľa), so zvislými tyčkami (ktoré jej aj tak nebránia v tom, aby sa ťahala vkuse hore na kuchynskú linku, aj keď jej to značne sťažujú) a aj rozmer stojacej plochy máme na mieru - 30x40cm. Farbu máme tuším bledošedú. Od našich dostala aj jeden darček k nim domov a to oranžovú Tatrovku, na ktorú sa fakt dosť vypytujete a ja som doteraz nevedela, odkiaľ je. Zistila som to, ale asi vás nepoteším - je z českého Kauflandu, kde ju mali pred zhruba 2 mesiacmi.  

Od mojej sesternice ešte dostala plyšáka, ktorého s ňou berieme do kočíka a do auta a tuším si ho celkom obľúbila. Ževraj je to hroch Oscar (povedala sesternica, nie Sárka). 

No poďme na Viktorových rodičov, od ktorých toho dostala najviac. Im sme pomohli s výberom trojkolky (resp. ono je to skôr odrážadlo ako trojkolka, keďže to nemá pedále) pre Sárku, ktorá sa bude dať časom transformovať na odrážadlovú dvojkolku, alebo ako to mám nazvať, haha. Ja som síce vždy tvrdila, že by som pre ňu chcela drevené, ale nakoniec sa mi zapáčilo jedno z recyklovaného materiálu značky Wishbone, ktoré sa dá údajne využívať od 1 do 6 rokov. Zatiaľ je jej bohužiaľ priveľké, ale snáď čoskoro dorastie. Ďalej od nich dostala dreveného húpacieho koníka, ktorý jej veľkosťou vyhovuje veru lepšie. A takisto od nich dostala u nich v záhradke malé zakryté pieskovisko aj s hračkami doňho. 


Last but not least, aj od Viktorovej sestry dostala plyšového macíka až z ďalekého (tuším) Bangkoku. Toho sme jej nechali u starých rodičov, keďže tam ešte plyšáka žiadneho nemá a doma sa jej ich akýmsi nedopatrením nazbieralo požehnane. 

Takže to by bolo všetko. Verím, že som aspoň niekomu z vás pomohla tým, že som konečne dala dokopy informácie čo je odkiaľ, lebo doteraz som vám odpisovala akurát tak že netuším, odkiaľ čo je, lebo to bol darček, čo vás asi moc nepotešilo. Mám dojem, že je toho naozaj viac než dosť a dúfam, že sa všetci na Sárkine ďalšie sviatky umiernime, inak sa obávam, že sa v tých veciach utopíme. Už teraz si hovorím, že tu toho máme až-až. Možno to bude lepšie, keď jej konečne spravíme detskú, ale aj to asi ešte potrvá. Mimochodom, aj inšpirácie na detskú izbu by som vám sem časom rada dala, keďže ich už nejaký čas zbieram. Chceli by ste vidieť, čo sa mi páči? 
0

June 6, 2019

O PÔRODE A O ROKU SO SÁRKOU


Hovorí sa, že keď máte deti, čas ubieha neskutočne rýchlo. A ja to môžem len potvrdiť. Ešte nikdy mi rok neubehol tak rýchlo, ako teraz. Minulý rok, presne v čase, kedy zverejním tento post, prišla na svet Sára. Teda Sára Lilly Dzvoníková. 6.6.2018, 14:39, 2610 gramov, 46 centimetrov. Začala sa pýtať už trochu skôr, konkrétne 4.6. večer a vyzeralo to, že 5.6. príde na svet. Strávili sme celú noc a ráno v pôrodnici, ale potom si to predsa len rozmyslela a počkala ešte ďalších 24 hodín. Ak by vás zaujímalo, ako to celé prebiehalo a prečo sme nakoniec toho 5.6. nezostali v pôrodnici, pozrite si tento článok. Keď sa na to spätne pozerám, som naozaj rada, že som sa nerozhodla pre vyvolávačku a nechala som to celé na nej. Aj ja aj Viktor sme boli vďaka tomu vo väčšej pohode, načerpali sme ako-tak sily a aj vďaka tomu to všetko prebehlo hladko a rýchlo. 

O tom, ako prebiehal môj pôrod, sme s Viktorom natočili video pár dní po pôrode (a nie, nebol otrávený z toho, že je na videu, ale unavený z toho, že asi týždeň sa poriadne nevyspal), ale už dlho ho chcem natočiť znovu, pretože v ňom podľa mňa neboli fakty, ktoré by vám mohli v niečom aj pomôcť, ak ste momentálne v očakávaní bábätka a chystáte sa na pôrod. Každopádne, ak si ho chcete pozrieť, tu je link

V skratke to bolo asi takto: V noci som opäť začala pociťovať kontrakcie, ktoré stále silneli. Nad ránom som zobrala tašku, Viktora, rozlúčila som sa s Whiskey (naším psíkom) u išli sme opäť do Kochu, mojej pôrodnice. V aute som poriadne nevedela obsedieť, najmä keď prišla kontrakcia, skrúcala som sa ako ranená laň (až na to, že som bola skôr vorvaň, ako laň) a Viktor bol nervózny, pretože sme boli v menšej rannej zápche. V pôrodnici ma skontrolovali a skonštatovali, že som otvorená na viac centimentrov, ako som bola noc predtým, pri mojej prvej návšteve. Ubytovali nás opäť na tej istej izbe a opäť sme mali šťastie, že sme tam boli sami. Opakovalo sa to, čím som si už prešla pri prvom poplachu - prezlečenie do kochovskej košele, očistné klyzma (teraz, po roku si už ani nepamätám, či sa to tak naozaj volá, vtedy som to mala v malíčku), ktoré som si opäť radšej zaviedla sama, ako keby mi s ním mala asistovať sestrička, potom relax. Mimochodom, ak vám povedia, že to máte zadržať aspoň 5 minút, či koľko to hovoria, nelámte si hlavu nad tým, že to nezvládnete. Podľa mňa aj minúta je mega výkon! Meranie oziev (ako sa to kurník skloňuje?) a pomedzi to všetko bolesti, ktoré boli stále silnejšie a stále častejšie. Občas som odbehla do sprchy, že či to pomôže, ale väčšinou som tam dlho nevydržala a kontrakcie som ledva ustála na nohách. Najprv som bola presvedčená, že to zvládnem aj bez epiduralky, ale bolesti sa neustále zhoršovali a ja som nevedela, či to zvládnem. Nakoniec som donútila Viktora, aby rozhodol za mňa a ten mi ju šiel vypýtať. Po nejakej dobe to bolo už také zlé, že som sa nevládala ani obliecť naspäť do košele, len som si ľahla naspäť nahá na posteľ a dúfala som, že to prejde .. a hlavne, že čím skôr prídu s tou epiduralkou. Občas ma niekto prišiel skontrolovať, ale ja som nevnímala nič okolo seba. Len to, ako je Viktor pri mne a odpočítava mi kontrakcie - kedy prídu, koľko ešte budú trvať, kedy si budem môcť vydýchnuť a tak ďalej. Úprimne, naozaj neviem, čo by som si bez neho počala. Možno ak by som správne dýchala, tak by som to zvládala (a dokonca možno bez tej epiduralky), ale keďže som dýchala totálne nesprávne, lebo som si pomýlila pojmy a dojmy (za toto by som sa prefackala ešte teraz), vážne som trpela. A za toto dávam sestričkám z Kochu jeden negatívny bod, pretože ani jedna z tých, ktoré ma počas tej doby videli, ma neopravili. Spravil to až lekár, ktorý prišiel na izbu chvíľu predtým, ako mi konečne dali epi. Tú mi zavádzali na izbe, aj keď sa to väčšinou robí na pôrodnej sále a trvalo im naozaj neskutočne dlho, kým konečne prišli. Viktor bol asi 4x za nimi, že kedy už konečne prídu a či nezabudli. Bolo totiž plno, kopec pôrodov a tak sa ku mne pani anesteziologička skoro ani nedostala. Prečkala som vpich a nebolo to ani zďaleka tak hrozné, ako som si to predstavovala. Povedala, že mi pichla vyššiu dávku (asi videla, že som fakt v prdeli) a čoskoro prišla úľava. Bolo to, ako keď som si prvýkrát v živote dala na bolesť hlavy flector. Kto pozná, ten vie. Možno ešte lepšie. Zrazu ma nič nebolelo. Sestričky sa ma pýtali, či cítim kontrakcie a ja som im nevedela povedať, lebo som ich zrazu vôbec necítila. Verím, že len vďaka epiduralke som bola schopná nazbierať sily na pôrod a vďaka tomu prebehol tak rýchlo a bezproblémovo a mám naňho len a len krásne spomienky. Bola som v stave, že by som bola schopná tancovať, jesť, piť .. no úplný opak toho, ako som sa cítila predtým. Smiala som sa, vtipkovala som a znovu som sa na ten "actual pôrod" tešila. Povedali, že keď budem cítiť "tlak tam dole" (ževraj, ako keď vám treba ísť na veľkú, ale u mňa bol ten pocit úplne iný), mám sa ozvať a dajú ma na pôrodný box. Že to bude tak za hoďku, hoďku a pol tuším? No, bolo to asi za 20 minút. Prišli ma skontrolovať a odliefrovali ma (teda ja som sa odliefrovala po vlastných) na pôrodný box, či izbu, či ako to nazvať. Voda mi stále nepraskla (či neodtiekla? Neviem, ako sa tomu hovorí ..) a tak sme sa dohodli, že mi ju prepichnú. Stalo sa. Nebolo to nepríjemné, len také .. zvláštne. A potom nás tam nechali zas samých, že sa máme ozvať, keď bude ten tlak naozaj silný. Ževraj sa mám prechádzať, aby som tomu pomohla. Najradšej by som ležala, lebo ten pocit "tam dole" bol fakt pofidérny. Ako keby z vás malo každú chvíľu niečo veľké a ťažké vypadnúť, máte potrebu to zadržať, aby to nevypadlo, ale zároveň to zadržiavať ani nemusíte, lebo je to tak veľké, že to nevypadne .. Teraz, ako to píšem, sa smejem sama na sebe. Hovorila som im, že už to cítim, že už to leze a chvíľu trvalo, kým zas niekto prišiel. Ja som hovorila, že to je sestrička, ale ževraj to bola pôrodná asistentka (písal niekto múdry v komentoch na youtube). Tak pardón. Nikto sa mi nepredstavil, tak som nemala odkiaľ vedieť .. Každopádne, hovorím jej, že už to fakt leze. Tak ževraj si mám ľahnúť na tú posteľ a ona pozrie. Aha, hlavička .. tak keď príde kontrakcia (ktorú som len mierne cítila), tak môžem tlačiť. Wtf? V miestnosti sme boli len ja, ona a Viktor .. a zrazu len ja a Viktor. Akože .. nechápala som. Myslím, že medzitým zdvihla slúchadlo a zavolala doktora, ktorý práve odrodil dieťa vedľa. Počula som detský plač a vedela som, že onedlho sa bude ozývať aj u nás na izbe. Zrazu sa otvorili dvere, vošiel doktor a s ním kopec ďalších ľudí. Netuším, kto boli a vlastne mi to bolo aj jedno. Všetka moja koncentrácia sa sústredila len na pôrodníka. Bol to ten mladý doktor, ktorý bol na príjme, keď som prišla ráno do pôrodnice, takže som bola rada, že sme sa už aspoň stretli. Myslím, že aj poznamenal niečo v tom duchu, že tak sa opäť stretávame, predstavil sa mi ešte raz a povedal mi, že sa mám oňho (a o sestričku?) zaprieť nohami a keď príde kontrakcia, tak mám tlačiť. Bol veľmi pokojný, všetko vysvetľoval s kľudom, aj keď situácia a okolnosti naznačovali, že ideme "do tuhého". Dali mi niečo na tvár (kyslík?) a teda že keď príde kontrakcia, mám tlačiť. Hovorím: "Myslím, že ide" (14:36) a tlačilo sa. V živote som sa nesústredila tak silno na jednu jedinú vec, resp. na dve - jeho pokyny a plnenie jeho pokynov. Na 10 zatlačení bola hlavička vonku. Potom ramienka. Dokopy to trvalo tri minúty a boli to najintenzívnejšie precítené 3 minúty môjho života. Bolo to rýchle, bez komplikácií a potom mi ju konečne dali do náruče. Bola ticho a až po chvíli začala plakať. Tak potichu a jemnučno. A bola taká krásna. Skrátenú verziu pôrodu si môžete pozrieť v závere tohto videjka, pri ktorom sa aj teraz vždy rozplačem. 

Pred pôrodom povedali, že budem mať okolo 3200 gramov. Nakoniec mala 2690 a určite aj vďaka tomu sa mi rodilo niečo ľahšie. Bola taká maličká a krehká. A od prvých momentov bola taký tichý pozorovateľ. Ani po pôrode, ani počas celého pobytu v pôrodnici, neplakala veľa. Len keď niečo naozaj potrebovala - prebaliť, nakŕmiť. Inak bola pokojná, tichá a sledovala tými obrovskými očami všetko okolo seba.

A tak pokračovala aj doma. Zo začiatku bola tichučká, pokojná, pozorovala okolie. Hovorí sa, že keď sa deti narodia, nevidia veľmi do diaľky a zo začiatku spoznávajú len mamu, ale u nej som teda rozhodne nemala ten dojem. Reagovala na Viktorov hlas rovnako ako na môj, bola taká vnímavá a aj na našu Whiskey už veľmi skoro upriamovala pozornosť. Už od prvých dní som z nej mala pocit, že keď som robila nejaké hovadiny, napríklad hýbala jej rukou do rytmu nejakej hulvátskej rapovej pesničky, tak na mňa pozerala takým tým výrazom, že či nie som náhodou debil a myslela si pri tom svoje.

Veľmi skoro začala prejavovať záujem nie len o svoje okolie, ale aj o svoje telo a o pohyb ako taký. Skúmala nás, skúmala svoje ruky a snažila sa nohami posúvať dopredu, keď na mne ležala na bruchu, ako taký červík. Keď som jej trošku dopomohla, dokázala sa mi vyplaziť hore na ramená a to nemala ani mesiac. Tušili sme, že nás čaká ešte len zábava a tak aj bolo. Nikdy sme neriešili také to že či už môže byť na brušku a či ju dávame pásť ovečky, či koníčky, či kýho frasa, pretože ona sa na to brucho tak nejak pýtala sama a hlavu vedela držať viac-menej samostatne už od začiatku. Ževraj to bolo tým, ako bola uložená v brušku a mala ju tak nejak vykrútenú, že vlastne už počas tehotenstva to nejak trénovala a teda bolo jej to tak prirodzené.

Ani sme sa nenazdali a vedela sa pretočiť, plaziť a teda svojvoľne sa pohybovať. Našu obývačku zapratal roztiahnutý gauč, ktorý je už aj bez toho dosť veľký, obložený poduškami, aby sa náhodou neskotúľala dole. Okolo piateho mesiaca prišli najväčšie zmeny a míľniky. Prvýkrát si sama sadla, postavila sa na nohy a začala sa snažiť štvornožkovať. Keď som si niečo potrebovala porobiť v kuchyni, tak som sa už nemohla spoľahnúť na gauč, ale mala som ju pri sebe na zemi na deke. V šiestom mesiaci začala štvornožkovať a objavovať teda celý náš byť, ohromne ju zaujímalo zrkadlo, so psom sa stávali čoraz väčšími parťákmi a pomaly sa blížil čas prvých príkrmov, keďže dovtedy bola len kojená. Prišiel aj prvý pád (rovno z postele na zem) a čakalo nás zatiaľ asi najnáročnejšie obdobie, ak nepočítam pár dní krízy v kojení, o ktorej som hovorila tu. Sťahovali sme sa, čakalo nás kopec zmien a Sárka na ne nereagovala najlepšie. Teraz už presne viem, čo by som spravila inak, aby som jej to uľahčila, ale bohužiaľ, vtedy som sa nechala prevalcovať stresom. Z prespanej celej noci sa stal prerušovaný spánok a vstávanie tak 11x za noc, z pokojného bábätka také, ktoré potrebovalo vkuse pozornosť a maminu blízkosť a inak bolo umrnkané, čo sa bohužiaľ v takej situácii nedalo vždy splniť. Našťastie to bolo len obdobie. Ach a tá strava - prvé príkrmy teda neslávili žiaden úspech a ja som z toho celého bola tak na nervy, že som si myslela, že by nám pomohlo, keby som postupne prestala kojiť. O tom píšem tu. No ale ako sme sa zabývavali, tak sa to začalo meniť k lepšiemu.

V tej dobe Viktor konečne nastúpil na rodičovskú dovolenku a tak sa nám trošku ľahšie dýchalo. Starostlivosť o Sárku sme si delili na polovicu, ja som sa mohla viac venovať práci, on mal takisto priestor konečne rozbiehať vlastný business a celkovo, tak ako som predpovedala, medzi nami nastala krásna pohoda .. po niekoľkých turbulentných mesiacoch.

Čo sa týka Sárky, tá síce po fyzickej stránke zastagnovala - stála, chodila popri nábytku, štvornožkovala ako ďábel - ale po tej psychickej alebo mentálnej alebo ako sa to volá sa zas poriadne nakopla. Začala s nami komunikovať, naučila sa napodobňovať psíka, čertíka, indiána.

A tak nejak čas plynul a my sme tu, deň pred jej narodeninami. Minulý rok sme o tomto čase večerali cesnakovú polievku, ja som písala príspevok na blog, tak ako teraz a pomaly sme sa ukladali na spánok. Chcela som, aby ten pôrod konečne prišiel, aby som ju už konečne mohla držať v náručí a o pár hodín sa mi to aj splnilo! ♥

Dnes už sa príde sama pritúliť, sama si povie "daj", alebo "nie nie", alebo "kde?" a Viktor si myslí, že aj "Čo to je?". Povie "tata" aj "mama", aj keď stále neviem, či tým naozaj myslí nás, alebo len vykrikuje, čo jej prvé príde na um. A vie dať aj celkom pekné "pápá", ale len keď sa jej veľmi chce. Zásadne nie na kameru, alebo keď to po nej chceme my. Už spravila svoje prvé kroky a aj štvornožkovanie je jej poistka a preferuje tento štýl "prepravy", tak každý deň trénuje aj krokovanie. Zub stále nemá ani jeden, aj keď už to vyzerá, že jeden pomaly ale isto lezie.

A zajtra (teda v čase zverejnenia už dnes) má Sárka rok. ROK! Ten rok nebol vždy ľahký, ale bol krásny a nikdy by som nemenila. Nič! Úprimne môžem povedať, že tak spokojná, ako som so svojím životom teraz, som asi ešte nebola. Najmä vďaka Sárke, vďaka skvelému manželovi a tomu, že konečne obaja robíme pracovne to, čo nás baví.

A verím, že tie nasledujúce roky budú rok od roku ešte lepšie, ako tento posledný ♥ 
1

May 28, 2019

UŽ TI PRESPÍ CELÚ NOC? A EŠTE USPÁVAŠ KOJENÍM?


Ahojte. Ako ste sa mohli dovtípiť podľa názvu tohto článku, dnes sa s vami budem "rozprávať" o Sárkinom spánku. Jednou z najčastejších otázok, ktoré rodičia dostávajú je tá, či už prespí celú noc. U nás je zatiaľ odpoveďou "nie, neprespí". Medzi druhým a šiestym mesiacom síce v podstate celú noc prespala, no odkedy sme sa presťahovali, všetko sa zmenilo. Zo dňa na deň, bez varovania, k horšiemu. Poďme však pekne po poriadku. V dnešnom poste vám porozprávam o tom, ako Sárka spávala v pôrodnici, po príchode z pôrodnice, kedy sa to ustálilo, kedy sa to zas celé rozhádzalo a ako sme sa dobojovali až k momentálnemu stavu, ktorý síce nie je ideálny a stále sa nedá úplne porovnávať s tým spánkom, ktorý mávala ako bábätko, no je to oveľa lepšie, ako to bolo pred pár mesiacmi. A hlavne - už ju neuspávam kojením, čo je pre mňa osobne celkom potešujúci fakt. A vlastne to dnes nebude len o jej, ale aj o mojom, resp. našom spánku. Pretože ten je podľa mňa rovnako dôležitý, ako ten bábätkovský. 

Prvú noc v pôrodnici si už pamätám len matne. Viem, že na večer zaspala a keď Viktor okolo 9 odišiel domov, hovoril, nech si pospím. Vlastne, všetci hovorili, nech si pospím. Keď spí dieťa, má spať aj matka. Aj som si nahovárala, že si trochu oddýchnem, keď už som noc predtým spala asi 3 hodiny a tú predtým vôbec, keďže som bola v Kochu s "prvou vlnou" kontrakcií. No nedokázala som to. Popôrodné hormóny účinkovali naplno a keďže pôrod bol niečo, na čo som sa celých 9 mesiacov strašne tešila, bola som v totálnej eufórii. Teda, ja som sa netešila na ten pôrod, ale na Sárku. A tá ležala vedľa mňa, krásna, voňavá, pokrčená a tak neskutočne rozkošná. A ja som sa na ňu nevedela vynadívať. Moja spolubývajúca mala bábätko si silnou žltačkou a mohla ho mať pri sebe len v noci a tak aj keby som si nakoniec predsa len chcela ľahnúť, asi by sa mi to nepodarilo, pretože od polnoci sa spustil hlasný rev, ktorý utíchol snáď až po dvoch hodinách a pri tom ja spať proste neviem. A Sárka si spokojne chrupkala ďalej, akoby sa nechumelilo. A keď už bolo opäť ticho a kľud, povedala som si, že sa teda skúsim uložiť. A samozrejme, práve vtedy sa Sárka zobudila. Neplakala, len na mňa pozerala tými obrovskými čiernymi očami a skúmala moju tvár. Občas som si ju pokúsila priložiť k prsníku, či sa neprisaje, ale v tú prvú noc nejavila vôbec záujem. A tak sme si tam spolu ležali, pozerali jedna na druhú a až niekedy nad ránom sme na hoďku, dve, znovu zadriemali. 

Druhá noc bola horšia. Na Sárku prišiel hlad a na mňa doľahla únava. Spánok sa však nekonal, teda v mojom prípade, pretože celú noc som prekojila. Vždy, keď som sa ju pokúsila odpojiť, spustila rev a tak sme išli až do rána, asi do deviatej. Potom konečne zalomila a ja som si tiež dve hoďky pospala. 

Tretiu noc si nepamätám. Po príchode domov som sa rozhodla, že nebudem zavádzať žiaden režim a nechám to proste na ňu. Viktor v tej dobe rozbiehal podnikanie a tak sa vracal domov často až medzi jedenástou a dvanástou večer. Kým bol večer preč, vždy som popri Sárke stihla navariť a upratať a keď prišiel, spoločne sme sa navečerali a išli sme spať. A Sárka sa vtedy ukladala buď až s nami, alebo tak hoďku predtým. Prvé týždne sa budila v noci tak dvakrát, teda okolo tretej a šiestej ráno a potom sme vždy potiahli až do nejakej deviatej, niekedy aj desiatej ráno, čo som si teda osobne nemohla vynachváliť! Cez deň toho síce veľa nenaspala a ak, tak často len prilepená na mne, čiže som trávila hodiny sedením na gauči a ničnerobením, ale nesťažovala som sa. 

Po pár týždňoch dokázala prespať aj 6 hodín naraz, čo bolo fakt skvelé a doteraz na to obdobie spomínam, haha. Uložila sa s nami okolo tej dvanástej, spali sme do šiestej, nakojila som ju a spalo sa ďalej. Časom som si však hovorila, že by sa možno patrilo nastaviť aký-taký režim a začala som ju kúpať aj ukladať na spanie skôr. V tom období som už uspávala kojením, resp. kojila keď bola v polospánku, pretože sme mali našu krízu v kojení. Viac o kríze v kojení v tomto videu. V tej dobe sme sa teda dostali od "kojenia keď zaspáva" ku "uspávaniu kojením" a tak sa ten spánok dal akoby trochu lepšie regulovať. Samozrejme, čím skôr som ju uložila, tým skôr začala ráno vstávať, no našťastie Viktor pracoval z domu a tak som mu ju okolo 8 ráno vždy odniesla do obývačky a ešte som si tak hodinku pospala. Čo sa týka denných spánkov v tej dobe, tam sme žiaden režim nemali a nechávala som to na ňu. 

Takto sme fungovali až do konca piateho mesiaca, kedy sa spojilo viacero faktorov dohromady a prespané noci sa zmenili na horor. Po prvé, sťahovali sme sa. Nové prostredie zo dňa na deň. Po druhé, Sárka sa v tej dobe neskutočne rýchlo vyvíjala, naučila sa sedieť, štvornožkovať a stáť v priebehu jedného týždňa a to práve vtedy, keď sme sa sťahovali. Hovorí sa, že keď sa dieťa učí nové veci, tak to jeho mozog nevie vždy úplne spracovať a môže mať problémy so spánkom. Zároveň sme jej nevedeli poskytnúť pokojné miesto na spanie, pretože izba, v ktorej sme vtedy boli, bola aj spálňa, aj "skladisko" všetkých našich vecí z dvojizbového bytu. A my sme spali na nafukovacom matraci, ktorý nie je zrovna najtichší, aj keď sa chcete čo i len prehodiť z boku na bok. Sárka mala novú postieľku, museli sme dať preč hniezdočko, do ktorého sa už nezmestila a praním sa zničilo a ani to teda jej spánku veľmi nepomohlo. A spávať s ňou na nafukovacom matraci bol fakt horor. Situácii nenapomohlo ani to, že som bola zo sťahovania vystresovaná, nestíhala som si robiť robotu, nestíhala som pratať bordel .. proste chaos, stres. A ona to zo mňa samozrejme všetko vycítila. Asi týždeň sa budila každú pol hodinu, ja už som nevedela, čo mám od zúfalstva robiť, všetko sa mi kopilo a bola som z toho zúfalá. Našťastie, krátko na to nastúpil Viktor na rodičovskú dovolenku a to nám mnohé uľahčilo. V tej dobe som napísala aj článok o tom, prečo chcem skončiť s kojením a priznávam, že som ho písala v nie úplne najlepšom rozpoložení. Dnes by som ho asi napísala inak, resp. asi by som to až tak nehrotila a nesnažila by som sa to ukončiť zo dňa na deň. A nezúfala by som až tak, keď by to nešlo. 

Vďaka Viktorovej rodičovskej sme si starostlivosť o Sárku vedeli rozdeliť rovnejším dielom a takisto sme vďaka tomu mali viac času riešiť našu sťahovaciu situáciu .. a samozrejme, aj tú spaciu. Z jedenástich vstávaní za noc sa pomaly stávalo šesť a ustálilo sa to na v priemere troch vstávaniach za noc. A najmä, viac-menej predpovedateľných vstávaniach, čo je pre organizáciu domácnosti a mojej práce dosť nápomocné. 

Väčšinu večerov som ju síce uspávala ja kojením, no občas sa podarilo uspať ju aj jemu. Stále som sa síce bála nechať ich večer samých, pretože keď sa zobudila, vždy vyžadovala moju blízkosť (rozumej - kojenie) a keď ho nedostala, tak spustila strašný, srdcervúci rev, no aj to po čase prišlo a bolo to na moje prekvapenie oveľa lepšie, ako som čakala. Zvládli to bravúrne, aj uspávanie, aj prvé nočné vstávanie! 

Čo sa týka denných spánkov, začali sa jej pomaly ale isto ustálovať na hodinke pred obedom a dvoch po obede, alebo opačne. Nehovorím, že to bolo alebo je dokonalé, stále máme dni, kedy nespí až do šiestej večer a vtedy ju začne lámať, ale neberiem to nejak tragicky. Proste sú dni, kedy "sa to podarí" a dni, kedy nie. Keď som však začala viac pracovať a najmä chodiť pracovať aj mimo domu, automaticky som počas dňa menej kojila. Chvíľu trvalo, kým si zvykla a kým sa mohol čas, kedy sme boli bez seba, predlžovať. Niekedy to zvládala úplne bez problémovo a niekedy mi od Viktora píplo videjko, ako ju nedokáže utíšiť a že celý deň len zúfalo plače. Úprimne, pukalo mi pri tom srdce a vždy som utekala rýchlo domov. Veľmi rýchlo sme si však zvykli a teraz máme dni, kedy ju nemusím do včera kojiť ani raz, ale aj dni, kedy ju kojím dva, trikrát. Nemusela by som, ale keď z nej cítim, že jej to spraví radosť, alebo že jej to trošku napraví náladu a nebude taká umrnkaná, idem do toho. 

Čím menej som ju však kojila cez deň, tým viac to vyžadovala na večer a tak sme sa opäť dostali do stavu, kedy som ju uspávala len ja a len kojením. Niekedy "odpadla" za 10 minút a niekedy sme to skúšali na trikrát, kým ju konečne "vyplo". Po uspaní sme ju vždy preložili do postieľky, kde väčšinou vydržala do tej polnoci, alebo jednej ráno, kedy si chodím ľahnúť aj ja. Vtedy sa zobudila, ja som ju preložila k sebe do postele, nakojila a spali sme ďalej a tak to pokračovalo asi tri, alebo štyrikrát až do rána. A ak som nemusela nikam ísť, vytočila som Viktora na facetime, ktorý väčšinu nocí spáva v obývačke. Ten si ju prišiel zobrať a ja som mala ďalšie dve-tri hodinky k dobru, aby som si ešte pospala. 

Na tomto mieste chcem povedať, že síce máme obrovskú výhodu, že to takto môžeme riešiť, no na druhej strane to znamená, že mi Viktor nesmierne chýba. Som kontaktný človek, ktorý potrebuje fyzickú blízkosť a málo vecí miluje tak veľmi, ako môcť sa na noc pritúliť k milovanej osobe. Každopádne, momentálne sa nám osvedčilo fungovať takto a na nejakú dobu to asi budeme praktikovať. Máme pár nocí, kedy ho prehovorím, aby išiel k nám, ale aj Sárka vtedy trochu horšie spí a tak to nerobíme príliš často. 

Prejdime však konečne k momentálnej situácii. V skratke: Ráno medzi 7-8 "odovzdám" Sárku Viktorovi, do nejakej 9-10 spím a buď niekam ideme, pričom Sárka zaspí v aute a v ideálnom prípade pokračuje v spánku v kočíku, alebo sme doma a zaspí pri kojení. To je však len raz, možno dvakrát do týždňa. Poobede opäť buď spí okolo hodinky v aute, alebo už do večera nespí vôbec, alebo ak sa podarí a spánku sa nebráni, zaspí mi v náručí pri pozeraní telky, spievaní atď. Večer sa okúpeme, prezlečieme ju do pyžamka a buď jeden, alebo druhý, s ňou ideme do spálne, kde sa chvíľu ešte prehadzuje a potom sa pritúli a zaspí. To je väčšinou medzi ôsmou a desiatou, niekedy neskôr. Vždy záleží od tých denných spánkov. No a v noci sa budí tak 2-3x, s tým, že niekedy sa mi ju podarí uspať ďalej hladkaním, túlením, inokedy zas bez kojenia nezaspí. To najmä v tých prípadoch, kedy sa už zobudí s plačom a je rozrušená, napríklad zo zlého sna, alebo keď ju bolí bruško atď. 

No a ako sme teda prešli z uspávania kojením, ktoré trvalo dlhé mesiace, na uspávanie .. neviem ani ako to nazvať. Uspávanie prítomnosťou? Hladkaním? Prišlo to tak nejak prirodzene. Boli večery, kedy Sárka zívala, bola očividne unavená, tak som s ňou išla do spálne, nakojila som ju a myslela som, že zaspí. Lenže ona sa odtiahla a tvárila sa, že je plná energie a že sa chce ešte hrať, loziť, naháňať psa. Keď sa to opakovalo viackrát, povedala som si, že keď teda nechce tým kojením zaspať, tak už ju v ten daný deň kojiť nebudem. Prvé dva večery som si preto vyslúžila 40 minútový hysterický záchvat plaču. Povedala som si však, že to skúsim, pretože som si nedokázala predstaviť, že by som ju o dvanástej večer nakojila a ona by mala zas plno energie, ako tých x-krát predtým. To by ma asi trafil šľak. Priznám sa, že na také to "vyplakanie v postieľke" ja nie som a nedokázala by som ju tak nechať, najmä keď som presvedčená o tom, že to má na človeka negatívny vplyv aj v budúcnosti (ale o tom napíšem inokedy) .. každopádne, nie je to nič pre mňa. V tomto prípade som to však vnímala tak, že jej dávam jednoducho všetko, okrem toho prsníku. Som pri nej, hladkám ju, spievam jej .. nenechávam ju samú. Prvú noc to trvalo spomínaných 40 minút, potom som jej pustila nejakú rozprávku a ona v sekunde zaspala. Akoby ju niekto vypol ovládačom. Druhú noc to trvalo tak o 5 minút kratšie a vyplo ju, keď vošiel do spálne Viktor. Akoby sa proste niečo muselo v tej scenérii zmeniť, vyrušiť ju, aby konečne zaspala. Tretiu noc som poprosila Viktora, či by ju neskúsil uspať on. Kým som sa kúpala, uspával ju a vyzeralo, že už aj zaspí. Keď som prišla ja, vymenila som sa s Viktorom, ona sa ku mne pritúlila a bez jediného zamrnkania zaspala. Ďalšiu noc jej opäť chvíľu trvalo, kým sa uložila, ale neplakala a po chvíli zaspala. A tú ďalšiu som si ju dala k sebe na hruď, ako keď bola ešte úplne maličká a do desiatich minút spala .. a tak teda teraz fungujeme. 

Myslím, že pri všetkých takýchto zmenách treba počúvať dieťa a jeho potreby a takisto svoju intuíciu a svoje potreby. Na základe toho, že Sárka mi už nezaspala vždy po kojení, ako som bola zvyknutá som vycítila, že je možno pripravená na zmenu, na ktorú som ja bola pripravená už dlho. Dala som jej všetok možný komfort, vynechala som len samotné kojenie, inak bolo všetko "po starom". A po dvoch dňoch si aj ona na túto zmenu zvykla a vyzerá, že jej celkom vyhovuje. Myslím, že základom úspechu bolo netlačiť na pílu (napríklad tak, ako som na ňu chcela tlačiť v tom 6. mesiaci, keď som chcela s kojením seknúť na dobro), nesiliť to, ale zároveň to hneď nevzdať len preto, že to nešlo hladko a bez plaču hneď. 

A určite veľmi pomohlo aj to, ako som reagovala smerom k Sárke a aké signály som jej vysielala. Už to nebolo ako okolo toho 6. mesiaca po sťahovaní, keď som to jej nespanie vnímala štýlom: "Prečo sa musíš stále budiť?", "Prečo nemôžeš rýchlejšie zaspať?", "Prečo sa musíš zobudiť akonáhle ťa položím do postieľky?" a podobne. Teraz sa na to pozerám skôr štýlom: "Chápem, že je to pre teba zmena, preto nezaspíš hneď.", "Rozumiem, prečo plačeš, ale verím, že to čoskoro prejde.". Jednoducho, myslím, že sa mi darí lepšie sa vcítiť do jej pocitov a to aj vďaka tomu, že ja sama som momentálne veľmi spokojná a vyrovnaná a teda dokážem lepšie vnímať potreby druhých, lebo tie moje nie sú až také "akútne". 

Neviem, či som sa vyjadrila úplne zrozumiteľne. Možno sa vám bude zdať, že pletiem hrušky s jablkami, ale ono to spolu všetko súvisí a je to všetko tak poprepletané. Chvíľu mi trvalo uvedomiť si, ako veľmi moje pohodlie a spokojnosť vplýva aj na moje okolie a najmä na Sárku. A až keď som si to uvedomila, dokázala som s tým niečo spraviť a následne zlepšiť jej spánkovú rutinu, ktorá priamo ovplyvňuje aj tú moju a tá zas vplýva na to, ako sa ja cítim .. no, snáď ma chápete. 

No a ako tak pozerám na hodinky, myslím, že je najvyšší čas ísť sa konečne uložiť k Sárke. Ďakujem, ak ste dočítali až sem a dúfam, že vám tento článok aspoň trochu v niečom pomohol. Majte sa krásne, vaša Petush. 
2

April 10, 2019

KOJENIE? PRÍKRMY?


Ahojte! Ak je nejaká otázka, ktorá sa z vašej strany stále opakuje, tak je to tá, či ešte kojím a či už Sárka lepšie papá. Naposledy som na túto tému písala článok ešte v novembri minulého roku (kedy začneme s príkrmami), kde som písala aj o tom, či bude Sárka dostávať mäso, alebo nie a potom z inej perspektívy v decembri, kedy som bola zúfalá z toho, že príkrmy odmietala a zle spávala. Aj preto som písala o tom, prečo chcem skončiť s kojením

No ako je to teraz? Stále kojím. A zároveň som nevzdala ani príkrmy. Poďme však pekne po poriadku. Už keď som bola tehotná, mala som svoju predstavu o tom, dokedy budem kojiť. Myslela som si, že do 6. mesiaca bude Sára len dojčená, potom zavedieme príkrmy a do mesiaca, či dvoch, bude na príkrmoch a umelom mlieku. Bola som ochotná obetovať jej 100% seba a svojho času prvého pol roka a keďže potom nastupoval na rodičovskú aj Viktor, počítala som s tým, že s ňou budeme 50:50. A na to bolo treba, aby nelipla až tak na materskom mlieku. 

Okrem toho sme sa v tej dobe presťahovali a Sárin spánok bol najhorší, odkedy sa narodila .. hore bola niekedy aj 12x za noc a my sme mali dosť a mysleli sme si, že keby si zvykla na umelé mlieko, alebo by sa pred spaním najedla kaše, tak by lepšie spala. 

No, len čo čert nechcel - zo začiatku jej veľmi nechutilo a čo sa týka umelého mlieka, pred ním doslova utekala. A tak, aj keď som z toho bola istý čas na nervy, som kojila ďalej a mimo domu som bez malej nebola viac, ako 3-4 hodiny. Nevzdávala som to a prikrmovali sme, aj keď niekedy zjedla len jednu, dve lyžičky. Skúšali sme, čo jej chutí a čo nie. Zisťovali sme, akú musí mať náladu, aby bola ochotná sedieť v stoličke a jesť. A časom sa to konečne upravilo. 

Najprv sa nám podarilo zaradiť jej do jedálnička pravidelné raňajky, resp. skôr takú raňajko-desiatu vo forme ovocnej kapsičky od Sunaru. Nie vždy ju zjedla celú, niekedy jej stačila polovica, ale nestávalo sa, že by ju úplne odmietala. Na obed sme skúšali vždy zeleninu, niekedy zjedla pár lyžičiek, niekedy sme do nej nedostali ani jednu. Na večeru som jej spočiatku skúšala dávať kašu, ale aj tá mala úspech skôr tak striedavo-oblačne a tak som jej začala aj večer dávať to, čo mala na obed. A zistila som, že to u nej nie je vždy o tom, či jej chutí, alebo nechutí, ale o tom, či sa jej chce sedieť na stoličke, alebo nie. A nemôže byť ani príliš unavená, ani príliš hravá. Veľký úspech mali cestoviny, chlieb a rôzne iné pečivo, pretože nemusela len otvárať ústa, ale mohla sa s tým jedlom aj zabávať. A postupne sme sa dostali na akú-takú pravideľnosť. Teraz, koncom 9. mesiaca. A kojím stále menej. Niekedy len ráno, poobede a potom večer keď uspávam a v noci a pomaly chceme prejsť na ráno a večer na uspávanie. A v noci. 

To je vlastne upravený plán na ukončenie kojenia - najprv prestať kojiť cez deň, neskôr tak prestať uspávať a nakoniec obmedziť aj nočné kojenie, keď bude mať okolo roka. Tak som zvedavá, ako to pôjde. A veľmi dúfam, že sa jej tým už konečne okolo roku opäť upraví spánkový režim a nebude vstávať každé dve, tri hodiny. Pretože keďže sme boli zvyknutí na to, že prespala celú noc, tento režim od 6. mesiaca je pre nás masaker. 

Myslím, že sa mi opäť raz osvedčilo, že treba počúvať svoju intuíciu a pritom načúvať tomu, čo chce dieťa. Keď som bola zúfalá z toho, že menej spávala a nechutilo jej, svoju intuíciu som vôbec nepočúvala a tak to aj vyzeralo. Bola som vystresovaná ja a z toho aj Sárka, aj Viktor. Som preto rada, že som si vstúpila do svedomia, získala som si trochu odstup a bez zbytočného nátlaku na uponáhľané ukončenie kojenia sa mi (teda Sárke) vlastne darí prechádzať na klasickú stravu. Aj keď bez toho umelého mlieka, od ktorého som si zo začiatku sľubovala, že jej pomôže prespať celú noc a tráviť viac času s Viktorom. 

Inak, keď už sme pri tom umelom mlieku .. vedeli ste, že Sunar vám dáva momentálne možnosť vyskúšať si ich umelé mlieko? Zapojiť sa môže ktokoľvek s dieťaťom vo veku 6 až 24 mesiacov a tým, že budete testovať, súťažíte zároveň o 50 rôznych cien!

Je celkom škoda, že takáto možnosť nebola, keď sme skúšali zavádzať mlieko my, pretože by sme sa vyhli skrinke plnej neotvorených umelých mliek a ušetrili by sme možno pár eur, haha. Viac info sa dozviete priamo na testujsunar.sk a môžete sa registrovať od 8.4. do 30.4.

3

March 28, 2019

AKO SOM SA VYROVNALA SO SEXUÁLNYM ZNEUŽITÍM


K natočeniu tohto videa som sa odhodlávala asi dva, tri roky. Odvtedy, odkedy som to dala von pred mojím psychológom a pár ľuďmi. Veľa som sa o túto tému zaujímala a zistila som, že niesom ani zďaleka jediná, kto si niečo takéto prežil. Napriek tomu sa o tom podľa mňa rozpráva veľmi málo a aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla ísť s mojím príbehom von. 

Jeden z aspektov, ktorý ma "dokopal" k tomu natočiť toto video bol rozhovor s mojím (teraz už) manželom a jeho reakcia na môj zážitok. Myslím, že jeho reakcia sa bude zhodovať s reakciou mnohých z vás, najmä s reakciou mužov, ktorí sa v takejto situácii nikdy neocitli. Zároveň je práve to, ako zareagoval jedným z dôvodov, prečo som pred vydaním tohto videa nervózna. Nerada som nepochopená a neznášam, keď sú problémy a pocity druhých ľudí zľahčované inými, ktorí sa nevedia vcítiť do ich kože. 

Dnes sme sa o tom rozprávali znovu, pretože som ho poprosila, aby si toto video pozrel ešte predtým, ako ho zverejním. Chcela som predebatovať jednu konkrétnu časť, pretože som si nebola istá, či je vhodné ju vo videu nechať. Moje video nedopočúval ani do polovice a zaspal pri ňom a tak mu unikla celá druhá časť a aj to, čo som vlastne chcela predebatovať. V skratke - pohádali sme sa, pretože jeho reakcia bola opäť identická s tou, ktorú si pamätám z prvého razu, kedy sme sa o tom bavili. To si on ani nepamätá, čo iba svedčí o tom, akú dôležitosť tomu prikladá. A ja si vyprosím, aby niekto zľahčoval to, čo sa mi stalo. 

Bohužiaľ, je mi jasné, že mnohí z ľudí, ktorí si moje video pozrú, spravia presne to a budú to vidieť rovnakým pohľadom ako Viktor. Myslím si, že presne takýto postoj je jedným z dôvodov, prečo o takýchto veciach veľa žien rozprávať nechce. Pretože nie je nič horšie, ako keď sa odhodláte rozprávať o nejakej traume, dáte to zo seba konečne von a niekto vám povie, že vlastne na tú traumu nemáte ani právo, lebo si za ňu môžete sami. V skrátenej verzii. Aspoň to som si z toho vzala ja. Nemyslím si, že to je to, čo mi tým chcel povedať, ale bohužiaľ, presne tak to vyznelo. 

Okrem iného sa ma pýtal, prečo to točím na video, keď som o tom nepovedala svojim najbližším. Možno sa budete pýtať to isté. Vedia o tom moji najbližší kamaráti a vie o tom môj manžel. Vie o tom moja sesternica. Moji rodičia o tom nevedia, pretože vôbec neviem, ako by som im to mala povedať. Dozvedia sa o tom z tohto videa. A tak je to pre mňa ľahšie. Možno to nie je ideálne, ale asi by som si s nimi nedokázala sadnúť a povedať im to. Možno sa bojím ich reakcie a možno sa bojím, že im to ublíži. Neviem. Rozprávam sa s nimi o mnohých veciach a aj o témach, ktoré so svojimi rodičmi veľa ľudí nepreberá, ale toto je proste niečo iné a doteraz som sa o tom s nimi nedokázala baviť. Oveľa jednoduchšie pre mňa je sadnúť si pred kameru a rozprávať o tom, keď som sama so sebou. Nerozmýšľam pri tom o tom, že moje video uvidí niekoľko tisíc ľudí. Keby som na to myslela, asi by som nikdy žiadne nevydala a už vôbec nie o témach, o ktorých občas hovorím. Zároveň však vďaka mojim predošlým videám a článkom viem, že vedia mnohým ľuďom pomôcť. 

A práve to je hlavný dôvod, prečo som našla odvahu porozprávať takto verejne o tom, čo sa stalo. Sama viem, ako mi dokázalo pomôcť pochopiť niektoré veci, keď som si prečítala/pozrela príbeh niekoho iného. 

Ako príklad vám chcem posunúť tieto videá: 


A preto dúfam, že aj môj príbeh pomôže aspoň jednej, alebo jednému z vás. Rozprávať o sexuálnom zneužití, alebo znásilnení je veľmi nepríjemné, ale práve preto je to nutné. Čím viac o tom budeme hovoriť, tým menej "normálne" bude správanie, ktoré mnohí považujú za okay a ktoré spôsobuje, že jedna zo 4 žien sa v živote stretne so sexuálnym obťažovaním. A bohužiaľ namiesto toho, aby sme riešili, že akékoľvek nie znamená nie, alebo že mlčanie neznamená áno, riešime to, že ak nie nestačí, treba sa brániť inak, lebo inak to znamená, že "sme to vlastne chceli". A to je podľa mňa choré. Odmietam kultúru, v ktorej je obeti vyčítané, že sa mala brániť viac, inak je to čiastočne vlastne jej chyba. Myslím si, že to si my, ktorým sa to stalo, vyčítame dosť aj sami. 

To by bolo všetko, čo som k môjmu videu chcela dodať. Prosím vás, aby ste si ho pozrela celé. V prvej časti hovorím o tom, čo sa stalo, no druhú časť považujem za omnoho dôležitejšiu. Pojednáva totiž o mojej traume a o tom, ako som sa z nej dostala. 


11

Mama

Beauty

Vlog