Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

May 13, 2020

VÁŽIM SI SVOJICH SLEDOVATEĽOV?



Človek by si podľa niektorých mojich odpovedí na youtube mohol myslieť, že si svojich poslucháčov a sledovateľov nevážim. Ja si ich vážim, ale nie na toľko, aby som sa pre nich menila. Ponúkam im seba, svoj život, svoje skúsenosti, svoje rozhovory s ľuďmi, ktorých ja považujem za zaujímavých. Ale seba, aká som. Svoj život taký, aký je. Svoje skúsenosti s celým backgroundom, ktorý za nimi je. Svoje rozhovory také, ako ich ja chcem robiť a ako je mne prirozené. Nie iné. Nie inak postavené, nie s inými otázkami, nie s menej anglickými výrazmi a nie s menej hovorením o sebe a svojich názoroch.

Viem, že veľa ľudí píše svoje komenty v domnienke, že píšu konštruktívnu kritiku. Ale keby som ich názor chcela počuť, spýtala by som sa naňho. Celý život som sa snažila prispôsobovať tomu a onomu a snažila som sa vyhovieť všetkým. To sa však prednedávnom zmenilo. Chcem vyhovieť jedinému človeku - sebe.

Znie to možno namyslene a ako oni píšu, keby som počúvala kritiku, možno by som mala viac sledovateľov. A možno nie. Lebo to, čo robím a to, ako sa na kameru správam by bolo na rovnaké kopyto, ako to robí každý druhý, kto sa snaží nabrať čo najviac sledovateľov a osloviť čo najväčšiu masu.

Lenže ja o to nemám záujem. Mám kompletne novú mentalitu. Take it or leave it. Ceň ma takú, aká som, alebo buď ticho. Ak nevieš byť ticho a máš stále potrebu hovoriť čo mám robiť tak a onak, tak ťa v mojom priestore proste nechcem. Akceptuj ma s mojím slovníkom, vyjadrovaním, správaním, ale nesnaž sa ma zmeniť - aj keď s dobrým úmyslom.

To, čo robím ja, je môj splnený sen. A nebudem svoj sen prispôsobovať tomu, ako si niekto iný myslí, že by som ho mala robiť. Simple as that.

Takže na záver takto.

Ak ma sleduješ preto, aby si ma hejtoval, som ti nesympatická, vadím ti - nerob to. Nepomôžeš tým sebe, ani mne. Ak ma sleduješ, bavím ťa, ale nevyhovujem ti na 100%, buď to prekusni, vyrieš si sám so sebou, prečo ti to vadí, alebo ma prestaň sledovať. A pokiaľ patríš do tej skupiny, ktorá ma akceptuje takú aká som, nebodaj cení takú, aká som, do skupiny, ktorá si nájde čas na to, aby mi napísala nejakú pozitívnu správu, alebo zdieľala moje myšlienky ďalej, ďakujem ti. Vážim si ťa.
0

May 6, 2020

JA AJ MOJA TRAUMA SME SKUTOČNÉ


Pred pár dňami som poskytla rozhovor pre Feminity.sk. Síce sa nestotožňujem s názvom, kde sa píše, že som známa slovenská youtuberka, ale názov je čisto v kreatíve autora. Páčili sa mi otázky, v ktorých som sa mohla rozpísať o témach, ktoré považujem za dôležité. No samozrejme, ako vždy, keď sa otvorí téma sexuálneho zneužívania a neuzamknú sa komentáre, otvára to priestor pre rôznych ľudí a ich "fundované" názory a mňa to vždy nanovo prekvapí. 

Neviem, či som divná ja, ale mňa by v živote ani nenapadlo hodnotiť to, čo zažil niekto iný a či to, čo prežíval, alebo ako sa s traumou z daného zážitku vyrovnával. Ale tak na druhú stranu, ja si o sebe ani nemyslím, že sa vo všetkom vyznám lepšie, ako ktokoľvek iný, čo je pravdepodobne to, o čom títo ľudia presvedčení sú. 

Ono .. jedna vec je, keď ľudia mudrujú o tom, či sa niekto pekne oblieka, či je jeho názor správny, alebo či má doma bordel, alebo nie. Druhá vec je, keď mudrujú do niečoho, s čím sa človek roky vyrovnával a stále sa dáva o kúskoch dokopy. Do traumatického zážitku, akým znásilnenie bezpochyby je. Pred pol rokom by som sa prihlásila do diskusie pod daným článkom a trpezlivo by som im vysvetľovala, že to nie ja tomu hovorím znásilnenie, ale odborníci z danej oblasti psychológie. Alebo to, že ísť na políciu by som sa v tej dobe neodvážila a že dnes by to podľa mňa jednak nemalo zmysel a jednak nemám potrebu zničiť život niekomu inému. Nie, ani tomu, kto môže za to, že som roky nebola schopná mať normálne vzťahy, že som sa s mojou traumou nepodelila ani s vlastnými rodičmi. 

Má zmysel vysvetľovať niekomu, kto napíše, že: Takže bola "znásilnená" a namiesto toho aby dotyčného udala na polícii, tak natočí video? 🤔 Okej 😑, že význam môjho videa nie je niekoho očierňovať, ale povedať o svojej skúsenosti, aby sa z nej iné ženy poučili? Aby sa inšpirovali tiež povedať o tom, čo sa im stalo? Aby vedeli pomenovať to, čo sa im stalo a aby som ich motivovala vyhľadať pomoc? Že video nie je v žiadnom prípade môj ekvivalent návštevy polície, ale pokus pomôcť niekomu inému a otvoriť verejnú diskusiu o tom, že znásilnenia sa dejú a vôbec nie tak, ako to vídame vo filmoch, alebo ako nám je vtĺkané do hláv v našej spoločnosti? 

Nie, nemá to zmysel. Pretože ak si niekto prečíta daný článok, alebo vypočuje dané video, tak tam nájde vysvetlenie všetkého. A ak má rozum a chce pochopiť, tak pochopí a nenapíše takýto komentár. A ak to chápať nechce a chce sa ďalej hrať na múdreho, tak sa bude, aj keby mu to tam tridsať ľudí komentovalo dokola. Preto som sa rozhodla, že nebudem reagovať na ich komentáre v diskusii pod článkom a doťahovať sa s anonymom o tom, či som bola znásilnená, alebo nie. Prepáčte, ale mne to znie šialene, už len keď to takto napíšem.

Ale reakcie anonymných dám si pekne rozoberieme aspoň tu, na blogu, pretože .. no, pretože si to jednoducho svojou obmedzenosťou zaslúžia. 

Ja som si dala tu namahu a pozrela som si jej video, myslim ze celkom znasilnenim by som to nenazvala...
Snazim sa nevyjadrovat negativne o ludoch ci veciach no tato slecna / mlada pani mi nepride osobne ako dobry vzor ci influencer a ked som si pozrela niektore jej prispevky... 
No nie, dakujem.

Snaží sa nevyjadrovať negatívne o ľuďoch, či veciach (mimochodom, nie som slečna, čo by vedela, ak by si prečítala čo i len prvú vetu úvodu rozhovoru), ale ja som si pozrela jej ďalšie komentáre na danej platforme: 

Vsak ale tento trtko radostny je stale bez prace nie?


Mam na slecnu iny pohlad a odporucam Vam si precitat aj jej blog o ,,dobrovolnictve,, . Aby niekto pisal mladym babam o tom ze je ok sa opijat v Indii s cudzymi chlapmi, spat s nimi v nejakej vile... Mala som ju rada predtym, ale tam sa myslim krasne ukazala.

Ja som myslela ze tato robi zlatokopku🤔 Naco je toto tym chlapom treba, tam mal krasnu zensku, krasnu a zdravu dcerku, potrebuje len novsi podvozok??? 


Tato nepekna teta este niekoho zaujima?


Nemohli by ste pisat aj o niekom naozaj zaujimavom? Niekom kto nieco v zivote aj dokazal, zmysluplne, trochu na urovni?

Toto dievca vyzera na kazdej jednej fotke ako lekla ryba... Uplne nic do seba, krasne sa oblieka ale inak uplne o nicom... A stalw by ma zaujimalo co okrem fitka a fotenia sa vlastne robi?


Hmm .. no, ak sa teda snaží nebyť negatívna, tak jej to moc nejde. Alebo veľmi úspešne klame samú seba v tom, čo je negatívne vyjadrovanie sa o ľuďoch.


Viete, ja sa nad tým teraz už len pousmejem a mávnem rukou, pretože chápem, že komentáre tohto typu svedčia nie o mne, ale o tom, kto ich píše. Na druhú stranu ma to stále hnevá, pretože viem, že nie každý je so sebou a s tým, o čom hovorí, takto vyrovnaný. Keď si predstavím, že by sa nejaká mladá slečna, ktorej sa stalo niečo podobné, ako mne, vyjadrila na túto tému a dostala by na oplátku takéto reakcie, viem si predstaviť, aký dopad by to na ňu mohlo mať. Navyše, ak by nemala oporu medzi svojimi blízkymi, podobne ako som to mala aj ja.

Inak zaujímavé na tom je, že tí ľudia sa pod článkom vyjadrujú jednak tak, akoby som si tie komentáre nikdy nemohla prečítať a jednak tak, akoby som bola nereálnym človekom. Akoby som bola len nejaká virtuálna postavička, o ktorej si oni môžu napísať, čo len chcú, aby si pohonkali svoje vlastné egá. Akoby môj skutočný zážitok, ktorý ma stál roky traumy a nefunkčných vzťahov, bol len nejaká scénka z filmu a oni hodnotili, či bola dobre napísaná do scenára. Je naozaj zvláštne, čítať si potom tie komentáre. Možno aj preto som v minulosti mala potrebu sa vyjadriť priamo k diskusii. Aby si tí ľudia uvedomili, že sa rozprávajú o skutočnej osobe.

No .. takže asi toľko z mojej strany k tomuto. Vypísala som sa, povedala som si svoje a posielam veľa síl každému, kto je na začiatku cesty, akú mám za sebou ja. Prosím, nenechajte sa ignorantmi odradiť od toho, aby ste o svojej traume rozprávali. Prosím, nenechajte sa debilmi odradiť od toho, aby ste vyhľadali pomoc a zverili sa najbližším. A ak budú aj najbližší v tejto situácii debilmi, tak sa obráťte na psychológa. Nikto by nemal svoju traumu niesť na svojich pleciach sám a už vôbec nie kvôli obmedzenosti niekoho iného.

Vaša Petush ♥
2

April 13, 2020

KRÍZA



Toto tu už dlho nebolo. Je 22:44, ja pololežím v posteli, vedľa mňa Sárka v detskej postieľke, na mne macbook a vo mne potreba písať. Viete, ja totiž blogy dokážem písať len vtedy, keď "proste musím". Keď je vo mne niečo, čo musí ísť von, z čoho sa musím vypísať. Buď preto, lebo ma niečo ťaží, alebo preto, lebo sa z niečoho potrebujem vysomáriť. Dnes je to ten druhý prípad. Obávam sa, že som teraz sklamala všetkých neprajníkov, ktorí už dúfali, že je na svete ďalšia manželská kríza. Nie je. Dobre nám je. Toto je kríza kreatívneho charakteru. Mimochodom, spiacu Sárku očividne irituje zvuk klávesnice, takže teraz píšem jednou rukou a druhou ju hladkám. To aby ste mali predstavu o tom, ako veľmi sa potrebujem vypísať. Mimochodom číslo 2 - prečo majú macbooky tak hlučné klávesnice? 

No poďme späť k mojej issue. Kreativita. Tvorba. Tu na blogu to už neriešim. Stal sa z neho prostriedok na vypísanie sa a tak mi to vyhovuje. Neberiem žiadne spolupráce týkajúce sa blogu, nepíšem články na objednávku. Píšem vtedy, keď to tak cítim a potrebujem. 

Aktívnu tvorbu contentu riešim či už na instagram, alebo na youtube. A priznám sa, že instagram mám už celkom zmáknutý. Nie, že by som bola nejaký expert, ale poznám svoje hranice, poznám svoje publikum. Viem, že moji sledovatelia sú okay s tým, keď za deň pridám 5 stories, aj keď ich pridám 25. Rovnako som si našla zlatý stred medzi riešením algoritmu, dosahov a lajkov a postovaním vtedy, keď sa mi chce. Preto niekedy postnem raz a v ten správny čas, inokedy ráno aj večer a niektoré dni vôbec. Preto mám pri niektorých príspevkoch dlhé, obsažné texty a pri iných len jedno slovo, alebo emoji. Na instagrame som autentická. Miešam spontánne a plánované príspevky a stále si držím maximálne pomer 70:30 môj obsah vs spolupráce. Jednoducho, mám v tom poriadok. 

V čom však poriadok nemám je youtube. Súvisí to s viacerými faktormi. Youtube som jeden čas využívala rovnako, ako blog - ak ma niečo trápilo, sadla som si, natočila som video, za polhodinu som ho mala postrihané a išlo von. Spontánnosť, psychohygiéna. Pripomeňme si napríklad video o rozlúčke so slobodou. Lenže takými videami sa kanál nedá udržiavať nažive. A tak som začala robiť kopec iného obsahu. Skúšala som všetko možné, niečo ma bavilo viac, niečo menej. Niečo bavilo vás viac, niečo menej. Najviac mi youtube kanál vyrástol, keď som postovala pravidelné weekly vlogy, lenže to bolo po čase niečo, čo bavilo vás a mňa nie. A cítila som to z toho. Po dlhej dobe stagnácie mi vystrelilo jedno video, pri ktorom sa medzičasom nazbieralo okolo 60k zhliadnutí. Potešila som sa a snažila som sa na úspech nadviazať. Nepodarilo sa. Vďaka tomuto videu sa mi však "vytiahlo" s pozretiami aj podľa mňa najdôležitejšie video, aké som kedy nahrala a konkrétne to, v ktorom som hovorila o sexuálnom zneužívaní. Medzičasom má 120k views, čo sú pre mňa neuveriteľné čísla. 

Začala som točiť aj podcasty. Najprv sama, s dvoma foťákmi, z ktorých jeden si hosť musel sledovať sám, pretože oba sa po nejakej dobe vypli a tak sme ich počas rozhovoru museli chodiť zapínať. Po čase mi začal pomáhať Kubiš, čo mi na jednu stranu pri točení neskutočne pomohlo, na druhú stranu bolo strihanie záberov z troch kamier oveľa náročnejším procesom. Najmä je to náročnejšie ako väčšina podcastov, kde si človek postrihá (alebo ani nepostrihá) zvuk a hotovo. Ide to von. Nesťažujem sa. Len konštatujem, že som si vybrala tú najťažšiu možnú cestu, čo sa podcastov týka. Aj vypočutia sa mi vlastne podelia medzi platformami, čiže ani v rebríčkoch na spotify nebudem tak vysoko, ako by som mohla byť, ani views na youtube nebude toľko, aby video algoritmus postrčil vyššie. Momentálne je to opäť iné, lebo nahrávať som sa rozhodla jedine cez videocall, s nikým sa nestretávam, aj keď tým celý rozhovor prichádza o veľmi dôležitú priadanú hodnotu. 

No späť k tomu, čo ma kmári. Vždy som mala problém s tým, že som robila "všetko" a tým pádom to často skončilo ako "nič". Keď robíte všetko, je oveľa ťažšie vybudovať si značku, mať niečo, na základe čoho sa s vami ľudia spoja. Keď robíte všetko, môže sa stať, že nič nerobíte poriadne. A taký mám momentálne pocit. Že čo sa týka mojej vlastnej youtube tvorby, stále tam sú medzery, stále sa neviem nájsť. Určite to súvisí aj s tým, že som takmer pred rokom začala pracovať pre Modrý koník, ktorému som pomáhala rozbehnúť youtube kanál. V tej dobe som robila ešte pomerne veľa mama obsahu aj na svojich sociálnych sieťach a tak trochu sa to bilo. Veľa nápadov využiteľných aj na moje sociálne siete som "prenechala" tomuto youtube kanálu a u seba som sa začala zameriavať na iné veci. Po roku sme sa dohodli, že pre Modrý koník budem robiť už len rozhovory, takže tvorivo sa to už až tak nebije, napriek tomu ma to istým spôsobom kreatívne vyčerpalo. 

A tak sa nejak hľadám ďalej. Aby som k vám bola úplne úprimná, musím priznať aj to, že ma občas frustruje, keď niečo dlho trvá. Som nedočkavá a nie vždy vidím výhody pomalého, priamo úmerného stúpania. Keď vidím, ako niekto iný okamžite vystrelí, začnem sa zamýšľať nad tým, čo robím zle, alebo čo by som mohla spraviť inak. Viem, že porovnávať sa s inými mi v ničom nepomôže, ale občas sa pri tom pristihnem aj ja. Zároveň ma veľmi frustruje aj to, že viem, že na slovenskom youtube je najpopulárnejší ten jednoduchší obsah. Pre mňa nezmyselné challenge, pranky, clickbaity. A to ja proste robiť nechcem. Nehovorím, že vôbec nechcem robiť videá, pri ktorých sa človek zasmeje, pri ktorých si oddýchne. Ale chcem, aby gro mojich videí bolo o niečom. O niečom dôležitom, zmysluplnom. Chcem otvárať diskusiu o témach, o ktorých sa nehovorí. Chcem hovoriť otvorene o tom, o čom sa ľudia boja hovoriť. Chcem hovoriť o svojich zážitkoch, z ktorých sa budú môcť iné mladé dievčatá poučiť. Áno, aj na úkor toho, že keď tie videá budú pozerať moji rodičia, asi im nebude všetko jedno. 

Takže čo? Ktorým smerom s mojím obsahom? Pôjdem si ďalej svojou polodospeláckou cestou a budem počítať s tým, že to bude dlhý a pomalý výstup? Alebo sa pokúsim "chytiť nejaký virál"? Myslím, že tá prvá možnosť je pre mňa tá správna. Myslím, že musím nájsť ten správny balans medzi dôležitými a málo otváranými témami, rôznymi zábavnejšími videami, napr. s Viktorom a lifestylovými, dievčenskejšími videami. 

No a k tomu podcasty. S ktorými naozaj neviem, čo bude. Neviem či ich nechať na youtube, alebo nie. Neviem, či im mám spraviť nový kanál, alebo nie. Neviem. A tuším sa ma z toho rozbolela hlava. Zamýšľam sa nad tým od začiatku, od prvého podcastu a som z toho úprimne povedané, jeleň. Aj keď dnes mi jeden rozhovor s jedným veľmi šikovným chalanom celkom pomohol aspoň načrtnúť jednu z možností, ako by sa to dalo spraviť. Tak uvidíme. 

Veľmi by som si priala jedno. Aby konečne aj staršie ročníky objavili youtube a aby sa tam chodilo konečne viac ľudí vzdelávať po všetkých možných stránkach. Aby počúvali rozhovory, aby sa nebáli formátov dlhších ako 15 minút. Neprajem si to len pre seba, ale pre všetkých, ktorí taký obsah na youtube vytvárajú. 

A tak. Neviem, či vám tento článok niečo dal, asi skôr nie, ako áno. Ale ak náhodou patríte k tým, ktorí si hovorili, že čo to tá Peťa na tom youtube robí a kam to smeruje, tak teraz aspoň máte odpoveď na to, prečo je to zatiaľ jeden veľký chaos. Pretože to nemám utriedené ani v hlave, ani nikde inde. No možno to bude práve obdobie karantény a fakt, že som prišla o značnú časť svojej práce, kedy si to upracem a nasmerujem to tam, kam to malo smerovať celý čas. Uvidíme. Som však rada za každého jedného z vás, kto tento môj orientačný beh podniká so mnou. 

23:32. Skoro hodina. Najvyšší čas vypnúť a ísť si po celovečenej miernej migréne ľahnúť, nech to do zajtra prejde. Snáď už aj Viktor čoskoro príde, bez neho sa mi zaspáva o niečo ťažšie. Tak dobrú noc ♥
1

February 3, 2020

INTENT VS. IMPACT



Ahojte! Po dlhej dobe ma kopla múza na napísanie článku napriek tomu, že by som mala strihať nový podcast, prípadne venovať sa baleniu na zajtrajšiu služobku. Lenže ja už tretí deň rozmýšľam nad tým, čo sa odohralo po tom, ako som po evente Superbloger 2019 vyhodila von story práve o tomto evente, konkrétne o tom, že ocenenie dostala aj blogerka Maťa (smartbeauty.sk), ktorá sa do súťaže neprihlásila. 

Story som nepísala na základe toho, že by som jej do nedopriala z hľadiska toho, či si to zaslúži, alebo nie. Patrím k ľuďom ktorí jej blog navštevujú pravidelne a neraz som práve jej profil označila na instagrame ako za jeden z mojich najobľúbenejších, keďže si vážim prácu ktorú robí, veľa som sa vďaka nej naučila a myslím si že to, čo robí, robí výborne. Do súťaže sa však zapojiť nerozhodla napriek tomu, že k tomu bola vyzývaná. Tá story však nebola adresovaná jej, pretože ako som spomenula aj v dodatočnom vysvetlení, na jej mieste by som sa po vyhlásení zachovala rovnako.



Story som napísala na základe toho, že mi ocenenie niekoho, kto sa do súťaže ani nezapojil, prišlo nefér. Pripadá mi to ako odkaz súťažiacim z danej kategórie, že to nerobia dosť dobre a preto musí byť ocenený niekto iný. 

Zatiaľ čo mne prišla jedna správa, kde bolo napísané že danej osobe to síce pripadá divné, ale Maťa si cenu aj tak zaslúžila a desiatky takých, kde so mnou ľudia súhlasili v tom, že to zo strany poroty, či z organizačného hľadiska nebolo úplne OK, Mati prišli správy presne opačného charakteru. O tom, že to bol z mojej strany hejt, že si seriem do huby v tom, že kritizujem hejterov ale sama to robím (rozdiel medzi tým na čo poukazujem ja vs. to čo som spravila ja si vysvetlíme inokedy) a že to bol podraz a neviem čo ďalšie. Prečo som Maťu v príspevku označila? Pretože som alergická na to, keď sa tieto veci riešia poza niekoho chrbát. 

Jednalo sa o verejnú súťaž, verejné odovzdávanie cien a už priamo na evente sa nad faktom, že cenu vyhral človek, ktorý sa do súťaže neprihlásil, divne ksichtilo viacero ľudí. A mne už pri odchode domov bolo jasné, že budem prvá, ktorá sa k tomu vyjadrí verejne. Práve preto, že nechcem byť pokrytec. Aby som to neriešila poza kohokoľvek chrbát som k tomu napísala na stories a Maťu som označila práve preto, aby sa to k nej nedostalo od nejakej tretej strany štýlom "hentá píše toto o tebe a ani ti to nenapíše priamo". Preboha veď na tom evente náš bolo vyše 300 a bolo by smiešne tváriť sa, že sa tam takáto kuriozita neodohrala. Niektorým to pripadalo úplne v poriadku, niekomu nie. To je snáď normálne, že máme na takéto veci rozdielne názory, nie? Že jeden v tom vidí pozitívny odkaz toho, že Matina práca je lepšia ako kohokoľvek iného z blogerskej scény a preto bola vytvorená špeci kategória ocenenia a niekto iný v tom vidí nespravodlivosť voči tým, ktorí sa do súťaže prihlásili. Môžeme mať na to rozdielne názory a takisto si myslím že je v poriadku ich vyjadriť. Samozrejme slušne, bez nadávok a osobných útokov. 

No ale poďme k pointe tohto príspevku a tou je téma "intent vs impact". Často som sa už zamýšľala nad tým, čo je dôležitejšie. Intent (úmysel), alebo impact (dôsledok)? A práve pri tejto situácii som sa nad touto témou zamyslela opäť. Pretože napriek tomu, že mojím cieľom nebolo ublížiť Mati, očividne sa mi to podarilo. V princípe ide o to, že nie vždy sa váš úmysel stretne s tým, čo povieme/spravíme a to má vplyv na to, ako to druhú stranu ovplyvní. Nedá sa vybrať si, ako niekto na to, čo spravíte, zareaguje. Čiže ak niečo nemyslíme zle, ešte to neznamená, že to druhú stranu neraní. Všetci pochádzame z iného prostredia a vnímame svet inak na základe našich tzv "social identities". 

Jediné, čo v tomto prípade môžeme spraviť ak sme na strane toho, kto niekoho ranil je to, že sa ospravedlníme. A to by som rada spravila. Pretože to v tomto prípade považujem za dôležité. Môžem vysvetľovať svoj úmysel koľko chcem, ale mal dopad aký mal. Maťa, ak toto čítaš - veľmi ma mrzí, že som ti svojimi slovami pokazila radosť z výhry. Naozaj mi je to veľmi ľúto, tvoju prácu si nesmierne vážim a rovnako ako mnohé iné blogerky/sledovateľky považujem tvoj blog za najlepší na Slovensku. 

A tak isto by som sa rada vyjadrila aj k Veronike (specialeditionlife), ktorá celý event organizovala: Nesmierne si vážim, že si sa na to dala, odviedla si skvelú robotu, bol to event na úrovni a zaslúžiš si uznanie. Si skvelá žena, pracovitá a patrí ti môj obdiv. Koniec koncov - ak by som ti v tomto čo si sa rozhodla robiť nefandila, nevenovala by som celý diel podcastu práve súťaži a tebe ako inšpiratívnej žene. Mrzí ma, ak som ti mojím feedbackom na event pokazila radosť, alebo ti ublížila. Rozhodne to nebol môj zámer. 

Rovnako ako nevieme ovplyvniť to, aký vplyv majú naše slová či činy na niekoho, rovnako nevieme ovplyvniť ani to, či naše ospravedlnenie príjmu. 

Ako som spomínala vyššie, nad témou intent vs. impact sa zamýšľam už dlho, najmä vo vzťahovej rovine. Často sme sa s Viktorom dostávali do situácie, kedy jeden z nás nedokázal priznať, čo naše slová či činy spôsobili tomu druhému. Myslela som si, že raz budem mať jasno v tom, ktorá z týchto dvoch vecí je nadradená tej druhej, ale stále som na to neprišla a nie som si istá, či na túto otázku vôbec existujú odpovede. 

Občas mám pocit, že dnešná spoločnosť dáva vyšší význam práve tomu "impactu" a toho, kto nejakú krivdu spôsobí tak trochu démonizuje. Bolo napríklad nespočet situácií spomínaných v amerických médiách, kedy niekto povedal niečo s rasistickým podtónom bez toho, aby si to uvedomil a ľudia ho išli ukameňovať. A to sú práve situácie, kedy si treba uvedomiť, aký bol ten pôvodný "intent" a namiesto démonizovania tomu človeku ukázať, čo spravil zle, poučiť ho. Príklad takej situácie je napríklad to, keď sme s mojím kamarátom, ktorý je slovák - černoch, prišli do rýchleho občerstvenia v menšom slovenskom meste a predavač sa ho spýtal, ako dlho už je na slovensku a ako to, že vie tak dobre na Slovensku. Ja pevne verím, že ten človek nemal žiaden zlý úmysel v tom, čo povedal, ale niekto by to mohol pochopiť ako podprahový rasizmus. Je na mieste toho človeka hneď odsúdiť ako rasistu? Alebo ho poučiť a vysvetliť mu, prečo jeho otázky nie sú úplne v poriadku? 

Myslím si, že by to malo byť 50:50. Uznať "impact" na toho, koho sa to dotýka a takisto uznať "intent", s ktorým bola daná vec povedaná/spravená. Povedzme si to na príklade partnerského vzťahu. Ak by mi Viktor povedal, niečo, čo by mi ublížilo bez toho, aby to bol jeho úmysel tak by mal uznať, že mi ublížil. A tak isto by som ja mala uznať, že jeho úmysel nebol ublížiť mi. 

Myslím si, že tak ako vo všetkom ostatnom je aj táto dilema "intent vs. impact" proste o nejakej zlatej strednej ceste. Samozrejme, aj tu sa však treba pozerať na veci, o ktorých často hovorím a to je forma. Pretože môžeme mať dobrý úmysel, ale ak to podáme ako assholes, o to ťažšie bude pre druhú stranu uveriteľné, že náš úmysel nebol zlý. Teraz už opäť narážam na hejty, ktoré vidíme na sociálnych sieťach dennodenne. A teda akokoľvek by sa niektorí ľudia chceli tváriť, že to, čo som napísala je hejt, tak s akoukoľvek sebareflexiou, ktorú mám, im toto tvrdenie uznať proste nemôžem. Tak isto ako keď niekto napíše "tváriš sa ako jebnutá", tak sa to nebude dať považovať za konštruktívnu kritiku. 

Takže toľko z mojej strany nie len k tomu, čo sa dialo posledné tri dni, ale aj k tomu, k čomu som sa vďaka týmto udalostiam opäť v mojom premýšľaní dopracovala. Myslím si, že je dôležité vyjadrovať svoj názor a stáť si za ním, ak ho považujeme za opodstatnený, ale takisto je dôležité vcítiť sa do druhej strany a vedieť sa ospravedlniť a priznať si svoj podiel viny na tom, ak niekomu ublížime. Mňa to v tomto prípade mrzí o to viac, že sa tento "spor" alebo ako to nazvať týkal žien, ktoré si za ich prácu cením a viackrát som to prízvukovala aj prostredníctvom sociálnych sietí. Vedela som, že s mojou story asi nebude každý súhlasiť, ale naozaj som si nemyslela, že to niekto bude vnímať ako osobný útok či už proti Mati, alebo Veronike. Ani neviem, ako tento post ukončiť .. asi len tým, že som rada, že aj vďaka takýmto veciam som donútená k zamysleniu sa nad samou sebou a nad tým, či sú veci, ktoré robím, správne a aj keď ich za správne považujem, tak môžu mať na niekoho iného negatívny dopad. 



  


2

December 28, 2019

ZA KAŽDÝM EUROM SÚ MASTNÉ VLASY A MINIMUM PRIATEĽOV


Ahojte! Dnes ma kopla múza a dnes má tá múza aj meno - Viki aka @twixina na instagrame, ktorej sa niekto spýtal v otázkach, aké to je, mať taký business. Ak náhodou neviete, o čom je reč, Viki je zakladateľkou MyLuxBazar, bazáru s luxusným tovarom, v rámci ktorého sa venuje aj personal shoppingu. Jej odpoveď na otázku bola nasledovná: Je to sen a zároveň tvrdo vydretý! Nič mi nespadlo z neba .. za každým jedným zarobeným Eurom sú doslova nonstop tepláky, mastné vlasy, neskoré zaspávanie, minimum priateľov, žiadne kino, masáže, dámske jazdy, párty, mesto, kopec nervov a takmer žiadny osobný život .. ale opakujem, je to SEN. 

Viki má tak ako aj ja malú dcéru, ktorá len teraz oslávila dva roky a je mi teda inšpiráciou aj v tom, ako sa dá zvládať budovanie a úspešné vedenie businessu a zároveň materstvo. 

Keď zverejnila túto odpoveď, okamžite so mnou zarezonovala. Veď to som bola prednedávnom ja! Chcela som napísať, že som si odopierala rôzne stretnutia a zábavy, ale v skutočnosti by som klamala. Ja som si nič odopierať nemusela, ono ma to totiž ani nijak nelákalo. Svoj čas som delila medzi prácu (do ktorej počítam prácu pre MK, ale takisto svoje videá, instagram, blog, rôzne blogerské eventy) a rodinu a tak mi to vyhovovalo. Preto som hovorila, že nemám kamarátov, pretože som sa so žiadnymi aktívne nestretávala. 

V poslednej dobe som však zo svojej "work ethic" akosi upustila, začala som viac času tráviť inak ako prácou, často sme večer ukončili spoločným sledovaním telky, aj keď to nemám veľmi v láske a keď si to spätne premietnem, extrémne som upustila zo svojich pracovných aktivít. Ono je to jednak preto, že v práci toho máme veľa a často robím viac, ako môj dohodnutý počet hodín, ale aj preto, že som začala uprednostňovať iné aktivity ako ostatnú prácu. A tak mi stojí youtube kanál, na blog toho taktiež veľa nepribúda a občas sa mi stane, že ani na instagram nemám čo postovať. Niekto by si možno povedal, že je dobré takto vypnúť, ale ja sa na seba za to dosť hnevám. Pretože pracovať na niečom a potom len tak na mesiac, dva poľaviť nie je okay. 

Zároveň som začala počúvať hlasy z môjho okolia ktoré tvrdili, že treba mať kamarátov, treba sa chodiť stretávať s ľuďmi, treba sa socializovať. A áno, občas mi to padlo dobre, pokecať s niekým, alebo sa stretnúť s človekom, s ktorým som sa dlhšie nevidela. Ale zároveň boli dni, alebo situácie, kedy viem, že by som toho doma kopec postíhala a ja som dala prednosť "zábave", ktorá mi v konečnom dôsledku nič nedala. A to nie je okay. Opäť sa mi potvrdzuje, že by som mala počúvať seba a nie iných ľudí. Čo sa síce povie ľahko, ale každý sa v tom podľa mňa občas stratí. 

Hovorí sa, že ľudia by si mali vedieť nájsť čas na seba a svoje záľuby, že by mali vedieť vypnúť. A ja som hľadala tento "čas na seba a vypnutie" všade možne a akosi som zabudla na to, že tým časom bola pre mňa práve práca. Písanie na blog, tvorba a strihanie videí .. Neviem presne, kedy som sa takto "stratila", ale som rada, že som si to teraz vďaka Viki uvedomila. 

Je okay, ak má človek dámske jazdy, chodí na wellnessy a má záľuby, ktoré nijak nesúvisia s jeho prácou, ale zároveň je úplne v poriadku, ak je mojou záľubou práve práca a na kamarátov, či známych si nájdem čas naozaj len vtedy, keď chcem (a nie zo slušnosti), alebo keď to naozaj potrebujú. A ak s manželom nebudeme tráviť spoločný čas hovadinami, ale raz za čas si "rezervujeme" dva dni len pre seba, kedy nebudeme pracovať a budeme sa venovať len sebe, prípadne našej dcére. A ostatné dni budeme makať, aby sme sa posunuli v našich kariérnych životoch. 

A tu ma zas inšpirovala Evka (@radostjevolba), ktorej sa niekto pýtal, ako zvláda dieťa, domácnosť a sociálne siete naraz. Na čo ona odpovedala, že má ešte aj prácu a takisto ďalšie hobby. A nie je z toho v strese, len v zhone. "Nespím nikdy s Eliášom cez deň. Aj keď som príšerne unavená, radšej urobím čosi užitočné pre seba/domácnosť/prácu. Plánovanie je pre mňa základ. Každú voľnú chvíľu, kedy sa nemusím hrať s Eliášom, využívam." 

Ja som tiež fungovala vždy na plánovaní. Preto sa už teším, keď od januára zas začnem používať môj The Žurnál a budem mať krásne prehľadne naplánované dni. A takisto si veľmi prajem, aby som sa dokázala vrátiť k svojmu režimu že buď cez deň nespím so Sárkou, alebo keď už to naozaj nezvládam, tak si s ňou ľahnem, ale za to dokážem prepracovať večer až do noci. Pretože ja som taký nočný pracant, vtedy sa mi robí najlepšie, mám kľud a pohodu. 

Takže aby som to nejak uzavrela .. myslím si, že je dôležité, aby sme robili to, čo cítime, že je pre nás správne. Ak sa niekto chce po pôrode venovať svojim deťom a byť mamou na plný úväzok a nerobiť nič iné, je to úplne v poriadku. Ak je to to, čo chce. A takisto je úplne okay počas rodičovskej pracovať, budovať si kariéru, venovať sa sociálnym sieťam a ak je to nutné, alebo ak to človeku vyhovuje, spoľahnúť sa občas na pomoc starých rodičov, alebo kohokoľvek iného. Tak ako nikoho neodsudzujem za to, že dal dieťa do jaslí, aj keď si to ja neviem predstaviť, tak isto si myslím, že by nikto nemal odsudzovať to, že je niekto "len" mamou.  A rovnako by sa nemali ľudia na niekoho pozerať cez prsty len preto, že dá prednosť práci pred kávičkovaním s kamarátkami. 

A ak sa náhodou nachádzate v bode, prípadne stave, že robíte jedno, ale chceli by ste robiť druhé, ako Evka správne poznamenala: "Kto chce, hľadá spôsoby a kto nie, hľadá dôvody." A to je svätá pravda.  Tento článok slúži primárne pre mňa samú na to, aby som si mohla pripomenúť, na čom záleží a že to, že práca patrí k mojim top prioritám je úplne v poriadku, ale dúfam, že možno inšpiruje aspoň jednu/jedného z vás k tomu, aby sa pohol tým či oným smerom. 


1

December 23, 2019

VIANOCE - STRES, ALEBO POHODA?


Ahojte. Dnes som nemala v pláne písať článok, ale tak ako vždy, proste to na mňa nejak prišlo. Je 23. decembra a ja sa ešte vôbec necítim vianočne. Vonku je 6 stupňov, prší. A aj keď sa každý deň nejakým spôsobom zapodievam s darčekmi, alebo vianočným jedlom a od všadiaľ na sociálnych sieťach na mňa vyskakujú Vianoce (môj profil nie je výnimkou), tak to na mňa ešte nepreliezlo. Dúfam, že to príde zajtra, keď budem konečne variť, Viktor so Sárkou snáď poupratujú, odložíme mobily a počítače s prácou a budeme sa rodinkovať. Možno im dovolím aj zapnúť telku s vianočnými rozprávkami, aby mali tí moji dvaja telkopozerači radosť. 

Zároveň však nepociťujem ten stres, ktorý som spoznala pár rokov dozadu v období, kedy som Vianoce fakt neznášala. 

Keď som bola malá, na Vianoce som sa tešila, najviac asi na darčeky, ak mám byť úprimná. Mala som však rada aj to, keď sme išli večer k babke a na druhý deň zas k druhej babke. Páčilo sa mi, že sme sa vždy pekne obliekli a malo to pre mňa celkom milú atmosféru. Neviem, či som niekedy naozaj verila na Ježiška, na to si naozaj nespomínam, ale pamätám si jedny Vianoce, kedy som mala dojem, že sa naozaj stalo niečo "magické", keď sa pod stromčekom rozhorela sviečka a ja som netušila, ako sa to stalo. Veľakrát som sa zamýšľala nad tým, aj po rokoch, ako to naši spravili a vlastne doteraz som to nevypátrala. 

Potom si pamätám na Vianoce, počas ktorých som prichytila mamu, ako dáva pod stromček darčeky kým sa my chystáme. Bola som na seba pyšná, že som ju prichytila pri čine, ale ona z toho teda nadšená nebola a povedala, že som jej pokazila Vianoce. Po ostatné roky sme sa teda už na žiadneho Ježiška nehrávali .. 

A potom prišla puberta, väčšie vnímanie toho, čo sa deje okolo mňa a doma, zapájanie aj mňa do všetkých aktivít a s tým aj vianočné nervy aj stres. Nebavilo ma rozkladať stromček a zdobiť ho. Najhorší bol rok, keď bola moja najlepšia kamarátka v USA a ja som to cez tie Vianoce tak nejak horšie prežívala. Vtedy som sa tuším pri večeri rozplakala, že som nešťastná, že nenávidím Vianoce, lebo sa stále len hádame, brecháme po sebe a vôbec to nie je o tom pokoji a kľude, o ktorom by to malo byť. A odvtedy sa to celé akosi zvrtlo. 

Doma sme si inak podelili úlohy, ja som prebrala časť varenia, nemusela som zdobiť stromček a celkovo sme to prispôsobili tomu, aby sme boli všetci stotožnení s našimi úlohami. 

Odkedy sme sa dali s Viktorom dokopy, tak som sa nevedela dočkať spoločných Vianoc. Prvé dva roky sme síce neboli spolu celý deň, ale večer sme vždy ukončili spoločne. A keď sa narodila Sárka, čakali nás prvé spoločné Vianoce. A na tie som sa tešila ako malé dieťa. Ako si spravíme vlastné rodinné tradície, len a len naše. Priznám sa, že minulý rok to nebolo úplne podľa mojich predstáv, pretože som sa rozhodla začať variť 23. večer, zrovna vtedy, keď bol Viktor vonku s kamarátmi a s plačúcim dieťaťom na rukách to nebola žiadna sranda, ale Štedrý večer ako taký už bol super. Síce tiež nešiel úplne podľa plánu - Sárka zaspala, kým sme si začali rozbaľovať darčeky a tak sme si zdriemli aj my s ňou - na zemi, pod stromčekom, ale malo to svoje čaro. 

No a tento rok som si povedala, že sa naozaj pokúsim vôbec nestresovať, neponáhľať, neriešiť. Darčeky som mala poriešené už dosť dlho dopredu, balila som ich priebežne, 22. večer som ich dozdobovala. Okay, jeden darček (rovnaký pre celú rodinu) mi ešte chýba a nemám ho ani ako dokončiť, ale to sa porieši. Musí. Nejak. 

Každopádne, na Štedrý deň nemám v pláne robiť nič, len aktivity týkajúce sa Štedrého dňa. Chillovať. A teším sa. Teším sa na jedlo, teším sa na Sárkinu radosť z darčekov, lebo už aj z tých mikulášskych bola viac nadšená, ako som čakala. Teším sa na pohodový deň aj večer. Budú to prvé Vianoce, ktoré bude Sárka tak naozaj vnímať a ja si dávam za cieľ spraviť ich pre ňu čo najčarovnejšie a najkrajšie a najpohodovejšie, ako sa len bude dať. Bez zbytočného stresu, naháňania sa, komandovania a podobne. 

Ako vnímate Vianoce vy? Je pre vás toto obdobie skôr stres, alebo pohoda? 
1

November 18, 2019

O VZŤAHOCH



Ahojte. Dnes sa spolu zamyslíme nad vzťahmi. Určite sa chystám aj túto tému niekedy načať v jednom z mojich podcastov aj s hosťami, ale nedá mi nenačtrnúť ju už aj takto, formou článku na blog. Možno mi pomôže utriediť si myšlienky, pretože myslím, že to celkom potrebujem. Odkedy som totiž mala v mojej malej hlave pred pár týždňami akúsi mini vzťahovú krízu (viem, znie to divne, ale inak to vyjadriť neviem), zamýšľala som sa práve nad vzťahmi. Kamarátskymi, partnerskými, vzťahmi s kolegami, súrodeneckými vzťahmi .. 

Začalo to vtedy, keď bol môj manžel čerstvo po operácii očí a ja som sa ako správna a dobrá manželka snažila oňho starať, varila som mu jedlo, nosila som mu masku na chladenie očí, chodila som ho občas pohladiť a na nejaký tretí, či štvrtý deň som odviezla dcéru k babke, aby som sa mohla celý deň venovať jemu a byť s ním. Veľmi rýchlo som však zistila, že to vôbec nie je to, čo on chce a potrebuje .. tváril sa totiž, že všetko zvláda sám, že ma vôbec nepotrebuje a dokonca povedal, že jediné, čo chce, je mať pokoj a spať. Keďže aj ja som bola dva týždne skôr na operácii očí, veľmi čerstvo som si pamätala, ako som sa cítila ja a nechápala som, prečo reaguje tak, ako reaguje. Ja som totiž hrozne zle znášala to, že som bola prvé tri dni úplne neschopná a izolovaná a na ten štvrtý deň som už zúfalo potrebovala jeho spoločnosť a pozornosť. Čo on zas vôbec nechápal a namiesto toho, aby po odvezení našej dcéry k babke išiel za mnou domov, skočil ešte ku kamarátovi na návštevu. Píšem to sem preto, aby ste mali predstavu, aké odlišné sú naše potreby a očakávania aj v takmer identických situáciách. 

A práve ten fakt, že sme v týchto a mnohých iných veciach úplne rozdielni, náš vzťah na jednu stranu dosť komplikuje, ale zároveň ho to môže posunúť na vyšší level. A nie len vzťah ako taký, ale aj nás, ako ľudí. Aj to však len v tom prípade, ak to budeme sami chcieť. Ak si priznáme, že náš pohľad a naša potreba nemusí byť tá jediná správna a pokúsime sa pochopiť aj toho druhého. A nemyslím si, že je nutné, aby sme ho aj pochopili - stačí tá snaha, tá ochota a uznanie, že tak rovnako, ako ja niekedy potrebujem blízkosť toho druhého, tak on niekedy vyslovene nepotrebuje tú moju. 

Približne v tej dobe som písala aj článok s názvom "ON", ktorý bol o mojom (ne)vzťahu počas štúdia v Nemecku. Kvôli tomu, že som si na tento článok potrebovala dať dokopy nejaké časové súvislosti, som sa hrabala v starej konverzácii s mojou vtedajšou najlepšou kamarátkou a až ma samú zarazilo, ako sme vtedy komunikovali. Čítala som si naše hádky, ale aj nehádky a bola som prekvapená z toho, aké effortless to celé bolo. Slovenský ekvivalent, aby vyjadroval presne to, čo týmto anglickým slovom myslím, som ešte nenašla. Jednoducho, bolo pre nás absolútne prirodzené písať si ako o dôležitých veciach, tak aj o úplných kravinách. Písali sme si celý deň, o všetkom sme sa informovali a aj keď sa jedna z nás z nejakého neznámeho dôvodu odmlčala, tá druhá jej vulgárne vynadala a vedeli sme, že je to myslené v dobrom a že nič sa vlastne nestalo. Dokázali sme sa rozprávať o všetkom a o ničom, dokázali sme si vynadať tak, že si to nedovolím ani zreprodukovať a dokonca keď sme na seba rozprávali aj pekne, často sa nám do toho zamixovali nejaké vulgarizmy. Ale vedeli sme, že sú myslené tak trochu zo srandy a jednoznačne s láskou. A vôbec sme si to nemuseli vysvetľovať. Keď sme sa pohádali, dokázali sme si povedať hrozné veci (uznávam, bola som to hlavne ja, kto ich chrlil jednu za druhou), dokázali sme si vyčítať aj to, čo by sa vyčítať nemalo, dokázali sme sa povyhrážať jedna druhej všetkým možným (opäť musím priznať, že som sa vyhrážala poväčšine ja), ale aj tak sa to vždy nejak utriaslo. Aj tak sme sa dostali vždy do bodu, že sme si povedali, že sa máme najradšej na svete. A aj keď to niekedy trvalo, myslím, že už počas tých hádok sme to proste vedeli. Že ona je pre mňa na prvom mieste a ja pre ňu takisto. Že aj keby čo bolo, sme tu jedna pre druhú a pomôžeme si za každých okolností. A nikdy sme to nemuseli povedať nahlas. Proste to tak bolo. Tiché porozumenie. Bez slov, bez sľubov, bez debaty. A to aj napriek tomu, že som bola fakt hrozná! Vtedy som si to vedela vyargumentovať a viem to aj teraz, ale zároveň uznávam, že som si to fakt mohla odpustiť a vstúpiť si trošku do svedomia. No a tu sa dostávam k poznatku, ku ktorému som prišla len nedávno a okrajovo som to spomenula aj v podcaste s Lussi .. 

Myslím si, že väčšina z nás hľadá práve tieto effortless vzťahy, ktoré idú samé od seba, ako po masle. A sú krásne. A priznám sa, že aj ja som si pri čítaní tých starých správ povedala, že och, aké to bolo príjemné, byť v takom vzťahu a že mi to tak trochu chýba. Ale! Je tam jedno veľké ale. Myslím si, že takéto vzťahy nás ako ľudí až tak neposúvajú. Tým, že fungujú aj napriek tomu, akí sme a nemusíme sa kvôli nim meniť, tak sa uspokojíme s tým, že sme takí a fungujeme. Lebo načo by sme niečo menili, keď to ide aj bez toho? Jasné, občas príde nejaká hádka, alebo spor, alebo whatever .. ale aj tak vzťah ide ďalej, vieme, že sme pre seba na 1. mieste, vieme, že pre seba spravíme prvé aj to posledné a jednoducho aj keď sa vzťah určite nejak vyvíja a my ako ľudia tiež, v zásade sa nijak meniť ani prispôsobovať nemusíme. 

Zatiaľ čo vzťahy, na ktorých treba neustále pracovať, môžu byť náročnejšie, ale reálne nás niekam posúvajú. Ak si vezmeme ako príklad moje manželstvo, istým spôsobom tam boli už od začiatku vždy nejaké zádrhele. Napriek tomu som bola presvedčená o tom, že práve s ním chcem stráviť zvyšok svojho života. Boli sme úplne rozdielni, napriek tomu sme si sadli vo veciach, v ktorých som nepredpokladala, že si sadneme. A aj keď sme sa podľa mňa celý život v tej našej malej dedinskej Bratislave míňali len tak tak a nejaký pomyselný rodinný základ máme istým spôsobom podobný, pochádzame v podstate z iných svetov. On na mňa v práci v podstate pôsobil ako taký slušný prettyboy z dobrej rodiny, nekonfliktný, v dlhodobom vzťahu (keď v ňom ešte bol). A keď sa rozišiel, tak síce trochu vystrkoval rožky, ale aj tak si len hľadal vzťah a teda občas bol niekde s kamarátmi piť. Ale that's all. A ja som zas mala svoj komfort v tom, že som bola single, nikdy mi vzťah nevydržal dlhšie, ako pol roka (ak nerátame kamarátstva, ale len partnerské vzťahy) a milovala som tú voľnosť, ktorú som mala vďaka životnému štýlu, ktorý som žila - koncerty, cestovanie po Slovensku, každodenný kontakt s umelcami. A aj keď on si o mne napríklad myslel, že pravidelne fajčím trávu a určite som vyskúšala aj tvrdšie drogy, pravdou bol presný opak a dokonca som bola po dlhom období, kedy som sa ani len nedotkla alkoholu. No v skratke, na prvý pohľad sme boli totálne protiklady jeden druhého a aj keď sa v konečnom dôsledku ukázalo, že práve v týchto veciach sme v podstate veľmi podobní a vyhovujeme si, v iných veciach si až tak nevyhovujeme. Napríklad v tých emočných. 

Lebo ja som plná emócií, potrebujem ich dávať najavo, potrebujem veci riešiť hneď a aj keď hádky a spory nemám rada, považujem ich za nutné, ak už je niečo na stole. Kedysi som pri hádkach veľa kričala, trieskala som dverami, dvierkami od skriniek a moja najlepšia kamoška by vám asi vedela rozprávať aj o tom, čo všetko po nej za tie roky už letelo. Som živelný človek, ktorý sa potrebuje vykričať, vyplakať, vyzúriť a potom sa pritúliť, vyznať si city a na všetko zabudnúť. Jednoducho, dať to von, povedať si všetko, povedať si, čo a ako ďalej a hotovo, uzavretá vec. Môj manžel to má presne opačne. On si chce spracovávať veci v sebe, nerád ide do konfliktu a každý, aj menší konflikt, považuje za totálne zlo a zbytočnosť a chce sa mu za každú cenu vyhnúť. Aj keď naše hodnoty a životné priority sú v podstate viac-menej rovnaké, to, ako ich prejavujeme, alebo ako očakávame, že ich bude ten druhý prejavovať, je diametrálne odlišné. Toto je len jeden z tých rozdielov, ktoré medzi sebou máme a viac ich menovať nechcem a nebudem, pretože tu nechcem rozoberať náš vzťah a manželstvo ako také. Len som vám chcela na niečom skutočnom ilustrovať to, o čom tu vlastne píšem. 

No a tu sa dostávame k tomu, o čom je tento článok. Že práve vzťahy s ľuďmi, ktorí sú iní ako my, nás niekam dokážu posunúť. Aspoň mňa ten náš posunul. Keď si porovnám seba predtým, ako som sa dala dokopy s Viktorom a teraz, som úplne iný človek. Viem povedať prepáč, viem si priznať chybu. Viem za ním prísť ako prvá a ospravedlniť sa. Viem ustúpiť. Kričím len občas a len vtedy, keď je to naozaj vážne. Myslím, že som po ňom ani pri tých najväčších a najhorších hádkach nič nehodila. Tresknutia dverami by som zrátala na jednej ruke a aj to som robila len vtedy, keď som bola naozaj veľmi, veľmi zúfalá a nahnevaná. Učím sa nemať očakávania od druhých na základe toho, aká som ja, ale na základe toho, akí sú oni. Učím sa hovoriť, čo potrebujem. Akceptujem to, že každý vnímame a prežívame veci inak. Viem si kusnúť do jazyka. Oveľa menej kritizujem. A celkovo som sa preorientovala na životnú filozofiu, že zmeniť neviem nikoho iného, len seba samú a riadim sa ňou. A verte, že pre človeka, ktorého dlhé roky ovládalo ego, je to obrovský krok dopredu. Oh a aby som nezabudla - učím sa oceniť kvality druhých ľudí a vedieť ich pochváliť. 

Vlastne som prišla k záveru, že v našich životoch potrebujeme aj tie effortless vzťahy, aj tie, ktoré nás majú niečo naučiť. A nehovorím, že to vždy má byť tak, že ten partnerský vzťah bude ten "ťažký" a kamarátsky zas ten ľahký. Aj keď ja to tak mometnálne mám. 

Mám manželstvo, v ktorom sa neustále niečo nové učím. Manželstvo, ktoré posúva moje hranice a zároveň mi pomáha ujasniť si, kde tie hranice sú a ostanú. Manželstvo, ktoré ma utvrdzuje v tom, že ak niekoho milujete a ste ochotní na sebe zapracovať, tak to má zmysel, aj keď je to niekedy ťažké a náročné. Áno, niekedy si poviem, že by to mohlo byť jednoduchšie. Ale to by už Viktor nebol Viktor a ja by som nebola ja. 

Zároveň však mám aj kamarátstvo, ktoré mi supluje ten easy vzťah. Také, v ktorom nemusím ani dokončiť vetu a chápeme sa. A poviem vám, že je naozaj super mať niekoho, kto vás chápe ako v tých dôležitých, citlivých témach, kto chápe vaše emócie a zároveň sa viete zasmiať aj na tých najväčších hovadinách. 

Kedysi som verila v to, že partner má spĺňať všetky tieto vlastnosti. Že má byť partnerom, milencom, najlepším kamarátom a jednoducho všetkým. Že keď máte jeho, nepotrebujete nikoho iného. A áno, bolo by to síce krásne a uľahčovalo by to mnohé, ale kto hovorí, že tá ľahká cesta je aj tá správna? Keď som od môjho partnera toto všetko vyžadovala, viedlo to akurát tak k mnohým sklamaniam, nenaplneným očakávaniam a zbytočným sporom. Až časom som pochopila, že to tak nemusí byť a že aj vzťah, ktorý nie je dokonalý, môže byť krásny. A zas vzťah, ktorý dokonalý je, nemusí byť ten najlepší pre mňa ako človeka. 

To by bolo pre dnešný post asi všetko. Je to taká moja krátka úvaha, zamyslenie, na ktoré ešte určite v budúcnosti nadviažem. Pretože verím, že tak, ako mám na tieto veci diametrálne odlišný pohľad, ako som mala pred rokom, tak sa možno opäť po nejakom čase zmení, alebo minimálne vyvinie. A ja ako človek sa tiež neustále mením a vyvíjam. A budem sa opakovať - aj vďaka tomu, že žijem v tom našom nedokonalom, ale láskyplnom manželstve. Ale aj vďaka tomu, že sa obklopujem ľuďmi, s ktorými sa viem porozprávať o všetkom možnom a aj tieto rozhovory, tak ako moje úvahy v článkoch, ma vždy niekam posunú. A tak trochu dúfam, že aj vás, alebo minimálne vám dajú dôvod zamyslieť sa nad tým, ako to celé vnímate vy. 

Ak ste dočítali až sem, tak vám ako vždy, ďakujem za váš čas. 
1

October 24, 2019

ON


Táto fotka je tu preto, že by som sem nerada dávala jeho tvár. Preto je tu tá moja. Teda tak trochu. Túto fotku fotil on, v jedno z našich rán. Čiže toto som ja, jeho očami. V roku 2012. 



Odkedy som začala písať túto sériu nemeckých blogov, vedela som, že sa raz dostanem aj k tejto kapitole. A dlho som nevedela, ako ju nazvať. Zaslúžila by sa volať jeho menom, ale to by logicky asi nebol najlepší nápad. Tento diel zároveň nepatrí len do seriálu o Berlíne, ale aj do seriálu o mojich mužoch, alebo ako to nazvať. A ten som ešte nezačala nahrávať, ale jednéhol dňa sa k tomu dopracujem. Pretože sa z neho môžeme všetci niečo naučiť. Ktovie, možno ho raz vydám ako knihu, haha. A nebude to ani podcast, ale audiobook! No dobre, už som odbočila. Viete prečo? Lebo som nervózna. Lebo neviem, či som túto časť môjho života, tento akože vzťah niekedy spracovala. No .. poďme na to. Kým sa dostanem k nemu, musíme si povedať niečo o tom, čo bolo pred ním. 

V lete pred odchodom do Nemecka som sa nachádzala vo veľmi pofidérnom bode svojho života. Posledný skutočný vzťah som mala v roku 2010 a v podstate to bol môj prvý poriadny vzťah s mužom. Zažila som v ňom prvý sex s mužom a bola to proste taká prvá veľká, istým spôsobom dospelácka láska. V lete toho roku sme sa však rozišli a ja som pol roka žiadne vzťahy neriešila. Rozhodla som sa, že idem po maturite študovať do nemecka a preto som zavelila, že nechcem už žiaden vzťah, lebo by to nemalo význam. Začal sa však rozvíjať môj románik s najlepším kamarátom, o ktorom píšem aj v článku "ako sa učím spracovať traumu" .. to však dopadlo dosť tragicky, resp. traumaticky a ja som mala prvýkrát v živote zlomené srdce. A to ma len utvrdilo v tom, že o žiaden vzťah nemám záujem. Vlastne som ani nevedela, či som schopná nejakého citu, či som schopná niekomu ďalšiemu sa otvoriť a byť s ním. O pár mesiacov neskôr sa odohral večer, počas ktorého som mala nedobrovoľnú súlož s mojím vtedajším kamarátom. Hovorí sa tomu sexuálne zneužitie, alebo znásilnenie, ale ja to už roky nazývam "nedobrovoľná súlož", tak mi to prepáčte. Ak vás táto téma zaujíma, nájdete o nej video na mojom youtube kanále. Nie je až tak o tom, čo sa vtedy stalo, ale skôr o tom, ako som sa to počas rokov učila spracovávať. V tejto dobe, o ktorej teraz píšem, som to, čo sa stalo, potlačila. Cítila som k tomu človeku odpor, ale tvárila som sa, akoby sa nič nestalo, bavili sme sa ďalej a fungovali sme v podstate naďalej ako kamaráti, resp. známi. A potom, nečakane, sa mi zapáčil jeho najlepší kamarát. Bol odo mňa o rok mladší, ale vôbec mi to nevadilo. Bol úplný protiklad všetkých, s ktorými som bola dovtedy, neskrýval ku mne svoju náklonnosť a tak sme sa dali dokopy .. mesiac pred mojím odchodom do Nemecka. Chápete to? Takmer dva roky som úspešne odbíjala každého, kto sa o niečo snažil a nakoniec som mesiac pred Nemeckom dala šancu novému vzťahu? 

Každopádne, moje rozpoloženie v tej dobe bolo aké bolo a preto som do toho vzťahu išla s tým, že aj tak nemá budúcnosť a pokúsim sa užiť si trochu tej "čerstvej lásky" predtým, ako pôjdem žiť do zahraničia. Okrem toho, on bol 1. mladý 2. každej sa páčil 3. fuckboy, takže som sa od začiatku naladila na to, že po mesiaci, keď odídem do Nemecka sa buď rozídeme, alebo budeme fungovať v otvorenom vzťahu. Ešte aby som to uviedla na pravú mieru - aj keď som mala v tej dobe 18, začiatok tohto vzťahu sa podobal mojim úplne prvým vzťahom v 14tich. Bolo to také nevinné, detské, nekonala sa žiadna súlož, ani nič podobné - toho som sa po poslednej skúsenosti bála ako čert kríža, za svoje telo som sa hanbila a celkovo, môj vzťah k mojej vlastnej sexualite bol v tom čase na totálnom bode mrazu. Moje sebavedomie detto. Keď som odišla do Nemecka, skypovala som s ním a povedala som mu, že som okay s tým, ak chce mať niečo s inými dievčatami. On však povedal, že nič také nechce, lebo chce len mňa. Myslím, že vtedy som sa doňho zaľúbila o kúsok viac. Napriek tomu som vďaka tomu, s akým nastavením som išla do toho vzťahu, naňho vôbec nežiarlila. Čo som dovtedy nepoznala, kedže som bola vždy presný opak. Nie nadarmo sa hovorí, že je to o tom, ako sa človek nastaví v hlave. 

Začala som teda žiť v Nemecku, mala som celkom milý vzťah na diaľku a bolo mi v podstate fajn. Všetky zlé veci zo Slovenska som nechala za sebou a tešila som sa, že môžem začať odznovu, vo všetkom. Pred Vianocami za mnou prišiel do Nemecka prvýkrát a bolo to pekné, ale postupne, po zime, sme sa jeden druhému začali vzďalovať. Predsa len, každý z nás si žil svoj život a spolu sme vlastne boli len na skype. A tu sa dostávame k NEMU. 

Pamätám si, že ma zaujal už prvý deň na výške. Bol môj spolužiak a boli sme dokonca v tom istom kurze. Dlho som ho len pozorovala z diaľky a páčil sa mi stále viac. Bol úplne iný, ako všetci ostatní. A bol iný ako muži tu na Slovensku. Bol to taký nemecký hipster .. mimochodom, v tej dobe na Slovensku hipsteri ešte ani neboli, haha. Už od prvých dní sa okolo neho v škole utvorila skupinka chalanov a vyzeralo, že je tak trochu ich vodca, alebo ako to nazvať. A ja som z neho bola nervózna. Mimochodom, to ma neprešlo celé roky, čo som bola v Nemecku .. 

Medzičasom sme sa s mojím vtedajším frajerom predsalen dohodli, že ideme do "otvoreného vzťahu". Čo znamenalo, že sme si každý mohli robiť, čo sme chceli a keď sme boli spolu, boli sme spolu. Robiť čo sme chceli preňho znamenalo motať sa s dievčatami a pre mňa to, že som mohla očumovať tohoto môjho .. objekta. 

Dlho som sa s ním vôbec nerozprávala. Dokonca ani pred ním. Pamätám sa, ako som nemala problém baviť sa so spolužiakmi, občas povedať aj niečo vtipné .. a akonáhle sa v skupinke, napríklad ked sme cez prestávku fajčili vonku pred budovou, objavil on, mlčala som. Keď som mala v škole prezenovať nejaký projekt, alebo len odpovedať na otázku profesora a on bol prítomný, padlo mi to 100x ťažšie, ako keď tam nebol. 

Prvýkrát sme spolu prišli "do kontaktu", keď mala naša vysoká škola party a pozvaní boli všetci. Pamätám sa, že som sa akurát začínala dobre baviť, pripitá som si tancovala na nejakú populárnu hudbu tej doby, vlastne všetci spolužiaci sme sa myslím dobre bavili, keď sa tam zjavil aj on. A on bol "too cool" na takýto typ parties. Takže zavelil, že on ide niekam inam. Niektorí sa hneď pridali k nemu. Ja som váhala, pretože mi bolo fajn, ale zvíťazila samozrejme túžba lepšie ho spoznať a tak som išla s nimi. Do akéhosi pofidérneho klubu. S nikým som sa z tej partie ešte poriadne nebavila, takže to bolo dosť zvláštne. V tom podniku sme sa dlho nezdržali a išli sme sa presunúť do malého podniku menom "Hotel". Vtedy sme sa myslím "striasli" všetkých ostatných dievčat a ostali sme len ja, on a ešte dvaja naši spolužiaci. Taká moja klasika, v takomtol zložení som sa väčšinou cítila oveľa komfortnejšie, ako medzi dievčatami. Hlavne keď práve oňho mala jedna z nich podľa mňa záujem a tuším jej bolo celkom jasné, že nie je sama a dala mi to aj pocítiť. Naozaj som nemala náladu naťahovať sa oňho s nejakou Nemkou .. 

Hotel bol maličký podnik, v ktorom hrali starú soulovú hudbu. Alebo .. ach, ja ani neviem, ako to nazvať. Proste hudbu, ktorú v Bratislave v žiadnom podniku nenájdete. Staré platne. Vyzeralo to ako taká malá vináreň, v ktorej bola úplná plnka. Teplo. Pot. Opití ľudia. Skvelá hudba. DJ. A ja s troma spolužiakmi, z toho jeden sa mi strašne páčil. Celý ten večer sme spolu pretancovali, bozkávali sme sa a bolo to .. neviem, také zvláštne. Pamätám sa, ako sme chvíľu sedeli v kúte a on ma držal za ruku a dával mi na ňu pusu a niečo mi pri tom rozprával. Správal sa úplne inak, ako ktokoľvek iný dovtedy a mne to strašne imponovalo. A stále som pri ňom bola tak divne nervózna. V ten večer som spala uňho doma, no on spal v jednej miestnosti s naším spolužiakom a ja v izbe jeho spolubývajúcej, či sestry .. 

A tak sa začala naša veľmi pofidérna, takmer dvojročná aféra. O tom, že sme sa riešili, sme sa v ďalších dňoch vôbec nerozprávali, ani sme to nerozoberali. Niektorí spolužiaci o tom niečo vedeli a bolo to také zvláštne verejné tajomstvo. Naša "romanca" pokračovala v podstate vždy len vtedy, keď sme sa stretli vonku a boli sme opití. Časom som po našich opijášoch nekončila len uňho doma, ale aj uňho v posteli. Bolo to však zvláštne (toto slovo budete čítať ešte často) a nikdy som vlastne neprišla na to, ako tento náš vzťah, alebo pomer, alebo čo to bolo správne nazvať. 

Keď si teraz spätne (kvôli účelom tohoto postu) čítam našu konverzáciu, mračím sa na monitor a vydávam pofidérne zvuky nepohody a nespokojnosti. Je to strašne, strašne divné. A zvláštne. A awkward. A cringe. Ja som okolo neho chodila, aj v tých správach, totálne po špičkách a on bol celý akýsi zvláštny. Z tej konverzácie by sa dalo vyčítať, že sme spolu niečo mali, občas je tam nejaká nepatrná narážka, ale zároveň ak by človek nevedel, tak by z nej nič nevyčítal. Dvaja spolužiaci, ktorí si občas niečo napíšu a dohadujú sa, či a kedy a kam pôjdu von. V podstate. Až na to, že ja si veľmi dobre pamätám, aká som bola sklamaná keď napísal, že on asi nepôjde a aká som bola strašne happy a overjoyed (skôr by som to teraz asi nazvala že som bola manická), keď povedal že ide.

Boli týždne, kedy sme sa tvárili, že ten druhý neexistuje a týždne, kedy sme "si dávali šancu" .. napríklad raz ma pozval na palacinky po škole a potom ma sprevádzal na pracovný pohovor. A prišlo mu zle (tuším to bola nejaká začínajúca chrípka), ale nič nepovedal, ostal tam stáť a čakal na mňa asi hodinu a pol .. alebo ma pozval na večeru.

Čo sa týka intimity, nikdy by som to nenazvala nejaým funkčným mileneckým vzťahom. Nehovorím, že nič sexuálne sa nedialo, ale .. no, nebudeme zachádzať do detailov. Poviem len toľko, že o sexe to nikdy nebolo. Bolo to o akejsi zúfalej potrebe blízkosti dvoch psychicky zlomených ľudí, ktorí síce potrebovali blízkosť, objatia, túlenie, ale zároveň to nechceli. A nechceli ani vzťah. Teda .. ja som síce vzťah chcela, s ním, ale nebola som vtedy reálne v stave nič také nadviazať. A on asi tiež mal možno o niečo také záujem, tipujem z jeho pokusov o skutočné rande a nie len raz, ale tiež absolútne nevedel, ako na to. Ani jeden z nás sa tomu druhému citovo nevedel otvoriť. Nedokázali sme to.

Rozprávali sme sa o všetkom možnom. O divných veciach. O tom, aké jazvy máme na tele a ako sme k nim prišli. Často sme sa nebavili o ničom, len sme proste boli spolu. V jednom priestore. Dotýkali sme sa jeden druhého, pozerali sme na seba a mlčali sme. Potom sa ma spýtal, nad čím rozmýšľam. To bola jeho obľúbená a moja najmenej obľúbená otázka. Bavili sme sa aj o filmoch, alebo jeho záľubách v maľovaní a písaní básničiek. O mne sme sa veľmi nebavili, pretože ja som bola .. no, ako to povedať? Moje pôsobenie medzi rappermi a akési okrajové venovanie sa hnudbe a blogovanie a fotenie outfitov nebolo "dosť dobré" na to, aby sme tým plytvali čas.

Keď to teraz píšem a spomínam si na to, cítim, že to v sebe nemám úplne spracované. Veľmi dobre si spomínam na tie občasné pocity šťastia, radosti, párkrát sme sa dokázali na niečom aj úprimne zasmiať a mala som pocit, že si rozumieme .. ale zvyšných 90% času to bolo zvláštne, napäté, neprirodzené, umelé, odveci. A to je to, čo vo mne teraz vychádza na povrch a priznám sa, že s tým nie som úplne stotožnená. Ten konštantný pocit menejcennosti, nedostatočnosti, ktorý som pri ňom mala, bol hrozný a pošlapal moje vtedy už aj tak dosť zlé sebavedomie ešte viac. Nechcem ho z toho obviňovať, aj keď som si vedomá toho, že ma tak trochu vodil za nos a naťahoval, aj keď nemusel. Bola to v prvom rade moja chyba. Prvýkrát som sa vtedy vyslovene namotala na niekoho, s kým to nemalo žiadnu perspektívu a chcela som od neho všetko, ale zároveň som mu nebola schopná dať nič, tak ako on mne. Vlastne .. stretla som svojho rovnako pokazeného oponenta, len s tým rozdielom, že ja som bola na rozdiel od neho v cudzej krajine, mala som čerstvých 18 a tým pádom som bola na tom o niečo horšie, ako on.

Pamätám si, keď sa začal motať s nejakým iným dievčaťom a doteraz vlastne neviem, či spolu niečo naozaj mali, alebo nie. Čo však viem je to, že vtedy ma to úplne zničilo. Bola to bývalá priateľka jedného z jeho najlepších kamarátov. Američanka, ktorá sa presťahovala do Berlína. Umelkyňa. Jednoducho, niečo presne podľa jeho gusta a zároveň úplný opak mňa. Spomínam si, ako sme boli všetci na Soul explosion, akcii, na ktorej hrali len staré soulové pesničky a všetci tam tancovali. Bola som tam ja, s našimi kamarátmi, prišiel aj on, zjavila sa tam aj ona. Tancovali spolu. Myslím, že sa aj bozkávali. Pamätám si, čo to so mnou vtedy spravilo. Samozrejme, nič sme vtedy spolu oficiálne nemali, ale tá naša aférka vtedy trvala zhruba rok .. a on bez hanby, predo mnou, začal riešiť niekoho iného. To sem vlastne píšem len ako príklad toho, ako to fungovalo a ako sa to vyvíjalo. Ako to časom nabralo na obrátkach v tom, že mi ubližoval a ja som si nechala. Pamätám sa, že som sa vtedy rozplakala a išla som telefonovať mojim kamarátom na Slovensko. On sa nechal počuť, že som Drama Queen. To so mnou ostalo doteraz a nie je mi príjemné, keď niekto niečo také naznačí. Resp. keď sa tvári, že je to niečo zlé. Ja si myslím, že je OK mať emócie a vedieť ich prejaviť. Nie že by mi to vtedy nejak išlo, väčšinou sa to stalo až keď pretiekol pohár, ale aj tak .. zosmiešňovať emočné prejavy niekoho iného, najmä ak som mu ublížil a ešte k tomu vedome, nie je OK. To je to, čo nie je okay. Nie to, že niekto má emócie! Teraz si to už viem povedať .. vtedy mi to veľmi nešlo.

No a takto sa to ťahalo niečo vyše dvoch rokov. Medzičasom som sa skamarátila s jeho kamarátmi, resp. väčšinou jeho partie, spravili sme si taký náš Friday Dinner Club, kedy sme vždy niečo popili alebo pojedli, väčšinou u nás a oni potom šli do mesta. Ja som väčšinou už len ostala doma. Naučila som sa nemyslieť až tak na to, či bude vonku aj on, alebo nie a snažila som sa užívať si večery aj bez neho. Bolo zvláštne vidieť a vnímať, ako rozdielne ma vnímali napríklad títo kamaráti a ako ma vnímal on. Tým, že pri nich som vedela byť sama sebou, vedela som byť otvorená, vtipná, priateľská a milá, tak som pôsobila úplne inak, ako pri ňom. Pri ňom som bola zakríknutá, nesebavedomá, nevtipná a proste .. asi divná, ja neviem.

Keď už sme nechodili do školy a začalo sa nám obdobie praktika, prípadne bakalárok, videla som ho tuším len raz. Náhodou. Mali sme taký zvláštny rozhovor, už si presne nepamätám, ako prebiehal, ale bolo to také iné. Ja som niekde medzitým pravdepodobne nazbierala kúsky sebavedomia, asi som aj tušila, že pôjdem na Slovensko a preto sa mi s ním komunikovalo o niečo inak. Nepamätám sa, či sme v ten večer skončili spolu - myslím, že skôr nie, ako áno. Ale to je dobre. To znamená, že mi na ňom už nezáležalo tak, ako počas tých dvoch rokov. A to je dobre.

Aj z našej spoločnej konverzácie sa dá vyčítať, že ku koncu som ho už chvalabohu začínala mať viac na háku. Doteraz neviem, kedy sme sa naposledy videli a aké to bolo. S ostatnými kamarátmi som si ešte občas niečo napísala, s ním nie. Nakoniec som odišla na Slovensko a do Nemecka som sa nikdy nevrátila, teda nie tak naozaj. Aj on odišiel. Do USA.

Ja som si tu na Slovensku našla prácu, vrátila som sa späť do mojej partie kamarátov a zistila som, že som tak vzťahuneschopná, že som po nejakej dobe začala chodiť k psychológovi. Stačilo mi na to len pár ďalších menších aférok podobného typu, akou bola tá s ním.

On sa dal naspäť dokopy so svojou ex, kvôli ktorej pravdepodobne nebol schopný viesť žiaden normálny vzťah. Bol stále zaľúbený do tej, ktorá bola jeho prvý naozajstný vzťah. Dnes už sú manželia a úprimne, veľmi im to prajem. Pevne verím, že to, akého som ho poznala ja, bola jeho horšia stránka a že to nešťastie, aké v sebe nosil a prenášal ho aj na mňa, už v sebe nenosí.

Mne sa zas to moje nešťastie podarilo odstaviť aj vďaka terapii. Tam som pochopila, prečo som vôbec bola schopná viesť s niekým také zvláštne niečo, ako s ním a prečo som to potom neustále opakovala aj s inými mužmi. Prečo som si vyberala partnerov, s ktorými to nemalo žiadnu perspektívu a budúcnosť. Ale o tom inokedy.

Dúfam, že vám tento článok niečo dal. Mne určite pomohol v tom, že som sa z toho celého prvýkrát vkuse vypísala. Možno mi odľahne, možno mi bude lepšie. Uvidím. A možno si z toho celého po dlhej dobe opäť zoberiem niečo nové, čo mi pomôže posunúť sa aj v dnešnom živote.



0

September 19, 2019

HORŠIEHO SPOLUBÝVAJÚCEHO SA MAŤ NEDÁ!



Dnes prišiel konečne ten deň, kedy sa idem vrátiť k mojej berlínskej sérii článkov a podcastov, tentokrát s očakávaným dielom o mojom "úžasnom" spolubývajúcom. Ako som už spomínala v prvom príspevku, prví ľudia, s ktorými som v Berlíne bývala, boli nemka Desiré a turek Haki. Čiže sme boli taká naozajstná multi-kulti domácnosť, z ktorej som bola ja síce vekovo najmladšia, ale čo sa týka samostatnosti a nezávislosti od rodičov, bola som z nich jednoznačne najďalej. 

Prvý byt, v ktorom sme spolu bývali, bol prenajatý štvorizbový byt, v ktorom sme takmer nevyužívali obývačku, každý sme mali svoju vlastnú izbu a delili sme sa o maličkú kuchynku. Čo sa týka kúpeľní, mali sme jednu spoločnú a ešte tam bol separátny záchod, ktorý sme s Desiré mile rady prenechali Hakimu. Predsa len, ak je to možné, mužom je vždy lepšie prenechať ich vlastný záchod .. 

Zo začiatku sme si celkom rozumeli, myslím, že sme okolo seba všetci chodili viac-menej v rukavičkách a snažili sme sa vyhýbať konfliktom. Dve situácie ma však vždy vedeli vytočiť do nepríčetna - keď Haki skypoval so svojou rodinou a keď varil. Resp. keď dovaril. Jeho kulinárske schopnosti totiž stačili jedine na cestovinové šaláty a fakt nechutne páchnuce polievky zo sáčku a jeho upratovacie schopnosti stačili len na to, že si po sebe riad umýval nie PO TOM, čo dovaril, ale predtým, než išiel variť znovu. Čo je podľa mňa teda poriadne nechutné. A áno, keď si niekedy skočil po kebab, tak tam tie špinavé hrnce, zadrbané od sáčkovej hubovej polievky, ležali aj tri, štyri dni. Chvalabohu mal každý z nás svoje vlastné kuchynské náradie a teda boli to jeho vlastné veci, ku ktorým sa takto správal, ale tak či tak .. bol to HNUS! A teda ja sa tu nebudem hrať na mega čistotnú a mega hygienickú osobu, tiež po sebe niekedy umyjem riad až na druhý deň a cez noc ho nechám npríklad odmočiť. Ale on si ten špinavý riad schovával do skrinky, akoby bol čistý. No .. hrôza! Ešte teraz mám v nose ten pach, keď si na to spomeniem. 

Čo sa týka domácich prác, tie sme mali tuším nejako podelené, ale sama už ani neviem, ako. Každopádne, na čo si veľmi dobre spomínam, bolo vynášanie smetí. Keď sa na to teraz spätne pozerám, tak vám fakt neviem povedať, ako sme to s Desiré prežili. Každopádne, službu so smetím sme mali jasne podelenú a keď bol na rade on, smetie sa nám kopilo a nakoniec bolo v takých sakloch, že aj keby sme ho my chceli vyniesť, tak sa nám to nikdy nepodarí, lebo také ťažké to bolo. A áno, smrdelo to. Veľakrát sa nám stalo, že sme zaňho tie sáčky vyniesli, ale raz sme si povedali, že to necháme naňho, nech si nezvyká a nech si uvedomí, že je to jeho povinnosť, tak ako sme sa dohodli. No nechcite vedieť, ako dlho to tam stálo. Nechutné! 

Čo sa týka jeho izby a jeho záchodu, tým miestam som sa snažila vyhýbať .. občas som však do jeho izby zavítať musela, napríklad, keď skypoval s tou svojou rodinou. Totiž, sluchátka mu nič nehovorili a očividne bol nahluchlý, lebo zvuk mal vždy vypeckovaný tak, že to bolo počuť na celý byt. Takže som bola vždy svedkom jeho ukričaných rozhovorov s rodičmi v turečtine. Oh, zabudla som podotknúť, že to robil zásadne po jedenástej hodine večer. V takom prípade mi to niekedy nedalo, išla som mu zaklopať, či nemôže byť tichšie a pravidelne na mňa pri otvorení dverí vyletel kŕdeľ vínnych mušiek. V ďalšom byte som zistila, prečo ich tam mal. 

Totiž, ja som bola tak sprostá, že som si ho so sebou zobrala aj do nového bytu, ktorý v Berlíne kúpili naši. Namiesto toho, aby som zohnala niečo maličké, jedno- až dvojizbové niekde bližšie k centru, nasťahovali sme sa do štvorizbového bytu, pretože on si sám nebol schopný nič nájsť a mne ho bolo asi ľúto, alebo čo. Nevedela som povedať nie. Každopádne, v dobe, kedy sme sa sťahovali, toho už bolo aj na mňa moc. Po prvé, celý čas sa mi nevedel vyjadriť k tomu, či do toho bytu ísť chce, alebo nechce, alebo čo a po druhé .. už som sa nedokázala tváriť, že spolužitie s takým človekom je niečo pre mňa. Bol mi nechutný všetkým, čo robil a aj to, čo sa spočiatku javilo ako ceľkom pozitívne vlastnosti sa nakoniec ukázalo, že bola len taká pretvárka .. myslím tým veci ako to, že mi niekedy pomohol napríklad s nákupom a podobne. 

Každopádne, myslím, že nakoniec sme sa dohodli, že u nás v byte zostane max. tri mesiace, kým si zoženie niečo svoje, podľa jeho predstáv. Ak si správne spomínam, nakoniec tam bol aj dlhšie a myslím, že posledné mesiace nebol schopný ani platiť. Peklo s nočným skypovaním pokračovalo, špinavé hrnce a taniere tak isto. Napriek tomu, že v tomto byte sme mali aj umývačku riadu!! A mne to vadilo o to viac, že to bol náš byt. Ďalšie peklo bolo, že nemal vlastný záchod a tak sme sa museli traja deliť o ten jeden, čo tam bol, spojený s kúpeľňou. Keď som teda napríklad niekedy v noci potrebovala ísť na WCko, čo by bola polminútová záležitosť, musela som čakať aj hodinu a pol, pretože on sa tam zatvoril, telefonoval so svojimi rodičmi, alebo tam proste bol. Potichu. A ja som doteraz nezistila, čo tam robil! Bol tam, bolo totálne ticho, netiekla voda, nenasledovalo spláchnutie záchodu .. nič, proste len ticho. Bolo to divné. Párkrát sa nám stalo, že sme jeho spodné prádlo našli v našej skrinke, ktorú nemal povolené používať .. a keď si strihal nechty, tak som to počula cez dvoje zatvorené dvere až do kuchyne!!! 

A jeho izba, to bola katastrofa. Tentokrát som si spravila aj fotky, pretože to, ako to tam vyzeralo, bolo naozaj neuveriteľné. NEUVERITEĽNÉ! Nemal žiadnu skriňu, ani si žiadnu neplánoval kúpiť a tak mal všetko oblečenie po zemi. Jednoducho, v jeho izbe nebola zem .. pretože bola pokrytá jeho oblečením! Spal na matraci, ktorý v tom celom bordeli ani nebol vidieť. A jediné, čo bolo v jeho izbe nejak funkčné, bol stolík s počítačom a obrovskými reprákmi, ktoré sa v tomto byte stali ešte väčšou nočnou morou, ako v tom predtým, keďže som ho mala priamo cez stenu s mojou izbou. A on opäť veľmi rád praktikoval svoje nočné skype calls, opäť bez sluchátok, opäť s krikom .. a keď nie skype calls, tak pozeral Pána prsteňov. Nahlas, cez tie repráky. A kto ste túto trilógiu videli, tak viete, že ak je tam nejaká scéna hlučná, tak je fakt hlučná .. 

V tej dobe už so mnou v Berlíne bývala aj moja najlepšia kamoška zo Slovenska a tak sme boli aspoň dve proti jednému a hlavne, mala som si s kým vyrozprávať svoju frustráciu. 

Mimochodom, zabudla som vám povedať, ako to celé bolo so sťahovaním. Zajednanie sťahovacej firmy som z nejakého (pre mňa už dnes nepochopiteľného dôvodu) nechala naňho. Mal objednať sťahovákov na konkrétny deň, konkrétnu hodinu a v počte troch ľudí, keďže sme toho mali dosť, čo bolo treba presťahovať. Tak prosím pekne, tí ľudia prišli na úplne inú hodinu (ja a môj spolužiak sme sa im ešte cez telefón museli doprosovať) a namiesto troch prišli dvaja, z ktorých jeden mal asi 80 rokov a bol len šofér. Čiže JEDEN! Mala som dosť. Dopadlo to tak, že ja s mojím spolužiakom Philippom sme išli verejnou dopravou do nového bytu, so sebou sme vliekli nejaké mrazené jedlo a oni mali všetko dopakovať do toho auta a priviezť to do nového bytu. Tých troch sťahovákov som chcela inak najmä na to, že sme sa sťahovali na 6 poschodie bez výťahu, takže istú manpower proste bolo treba. Viete čo? V ten deň som bola neskutočne rada, že som tam mala aspoň môjho Philippa, najlepšieho kamaráta z výšky, lebo by som sa asi zosypala z tamtoho kreténa. Nakoniec v starom byte pozabúdal kopec vecí, sťahovákov som musela platiť ja z vlastného vrecka a bolo to proste celé jedna veľká katastrofa. A aby som nezabudla, ten idiot v starom byte vypol mrazničku, takže keď som tam o týždeň prišla znovu poupratovať, čakal ma tam krásny smrad jeho posratej mrazenej brokolice. 

No poďme späť k nášmu spolužitiu v novom byte. Našom byte. Samozrejme, tým že to bol byt mojich rodičov, záležalo mi ešte trochu viac na tom, ako sa k nemu primitívos správal. Raz som mu išla zaklopať na izbu, lebo som od neho niečo potrebovala, otvoril dvere a na mňa sa opäť vyrojil kopec mušiek. A viete, prečo ich tam mal? Pretože nevyhadzoval šupky od banánov a pomarančov! Seriózne. Niekedy ani dva týždne. To, čo som videla na jeho pracovnom stole vedľa repráku, som v živote nevidela. To bola obrovská hora šupiek z ovocia. V tom momente som myslela, že zle vidím. On si tam tie mušky snáď vedome pestoval!! Strašne by ma zaujímalo, čo by na tento jeho svinčík povedala jeho mama, alebo jeho kamaráti ..

Ako to nakoniec dopadlo? Keďže odmietal podpísať zmluvu a stále tvrdil, že on odchádza a nebol schopný poriadne zaplatiť nájom, povedala som mu, nech sa odsťahuje. Aj to neustále naťahoval .. A nakoniec, ani neviem ako, keď už som zvažovala, že naňho zavolám policajtov (alebo aspoň mojich spolužiakov, aby sa mu povyhrážali .. áno, bola som fakt zúfalá), odišiel. A ja som zrazu mala dokonalý pokoj. 

Odvtedy som už chvalabohu takéhoto bordelárskeho a nechutného spolubývajúceho nemala. Síce ani ďalší spolubývajúci neboli žiadna sláva, toto bol extrém, ktorý vlastne ani neviem, ako som tak dlho zniesla a dosť sa za to takto spätne obdivujem. Pretože niekomu viac poriadkumilovnému, ako som ja, by z toho podľa mňa preplo. 

Pamätám si, že sme sa "rozišli" v zlom, pretože tam boli stále neajké problémy so zaplatením toho nájmu a jeho správanie v tej dobe bolo katastrofálne a vtedy som pochopila, že on bol nie len prasa, ale aj zlý človek. Naozaj zlý, sebecký človek. Chvalabohu mám už celú túto éru spolubývania s cudzími ľuďmi za sebou a už nikdy nebudem musieť zdieľať svoj priestor s nikým iným, okrem môjho manžela, Sárky a Whiskey. 


3

Mama

Beauty

Vlog