Search This Blog

Popular Posts

{ n a s k l e e }

by Petra Dzvoníková

September 20, 2018

AUTUMN MAMA | OUTFIT








Šaty: Asos | Kabát: Vintage | Opasok: Stradivarius |Cižmy: Asos | Kabelka: Karl Lagerfeld | Hodinky: Daniel Wellington

Ahojte! Tento piatok som mala v pláne ísť PR event predstavenia talianskej značky kozmetiky Naj Oleari, no namiesto toho sme nakoniec fotili tento outfit. Bola som totiž presvedčená o tom, že event je o 12 a okolo 10:15 som zistila, že sa začal o desiatej. Čo vám poviem? Niekedy si toho naložím viac, ako dokáže môj mozog spracovať a zapamätám si čas, dokedy je treba poslať odpoveď, namiesto času eventu ako takého. Nevadí, stáva sa .. nielen mne a jednoznačne nie prvýkrát. Každopádne, keď už som bola namaľovaná a polooblečená, tak som si povedala, že rovno vybehneme odfotiť aj prvý jesenný outfit. A viete prečo je v názve aj "mama"? Pretože tento look je prispôsobený tomu, aby sa v ňom dalo bez problémov kojiť! 

Mimochodom, tento outfit je taký "z každého rožku trošku" - opasku ktorý mám už asi 10 rokov, manželových hodiniek, kabátu ktorý je starší ako ja a vlastne už ani neviem po kom, šiat za pár eur a designer kabelky od Lagerfelda. Čo naňho poviete? 
7

September 13, 2018

MATERSKÁ INTUÍCIA & SEBAVEDOMIE


Sebavedomie je taká zvláštna vec. Človek môže byť sebavedomý v jednej veci a v druhej môže byť jeho sebavedomie zas na bode mrazu. Dnes však nechcem riešiť sebavedomie ako také, ale len konkrétny typ sebavedomia. A spolu s ním aj materskú intuíciu. Pretože tá je podľa mňa v materstve ako takom úplne najdôležitejšia. 

Neviem čím to je, ale moje materské sebavedomie bolo už v tehotenstve na celkom vysokej hodnote. Čo sa o mojom sebavedomí ako takom, napríklad čo sa týka (v jednom konkrétnom období tehotenstva) výzoru, povedať nedá. A práve preto si myslím, že jedno s druhým nemá veľa spoločného. Aj keď som si svoje tehotenstvo neužívala, pretože som sa necítila dobre a ani na môj vzťah s Viktorom nemalo úplne najlepší efekt, ako matka som sa už vtedy cítila skvelo. So Sárou som sa cítila spätá a zžitá už keď bola v brušku a keď sa narodila, pociťovala som to ešte stokrát viac. 

Verila som si pri nej vo všetkom na 100%. Už počas tehotenstva som nevidela dôvod stresovať sa kvôli pôrodu, alebo kvôli tomu, čo príde potom. A aj keď som si sem-tam prečítala nejaký článok, alebo som vytiahla Viktora na predpôrodný kurz, aj tak mi bolo jasné, že sa budem riadiť najmä svojou intuíciou. 

Myslela som si, že to tak má každá matka, no časom som zistila opak. Či už z toho, čo mi písali alebo sa ma pýtali niektoré dievčatá na internete, alebo z mojich skúseností v pôrodnici. Keď mi dali Sáru prvý krát do náruče, necítila som neistotu z toho, že by som nevedela, ako ju držať, alebo ako s ňou manipulovať. Všetko mi to bolo také prirodzené. Keď ma odviezli z pôrodnej sály na izbu a bola som chvíľu bez nej, cítila som sa nesvoja, no akonáhle mi ju priniesli, bolo zas všetko fajn. Ukázali mi ako ju prebaliť a odvtedy som ju prebaľovala už len ja, alebo Viktor. Bez nejakých myšlienok o tom, či to robím správne, alebo nie. Proste som vedela, že to robím správne. Všetko nám išlo tak nejak od ruky, prirodzene. Prebaľovanie, prezliekanie, kojenie, umývanie .. preto ma napríkald pobavil článok, ktorý som prednedávnom spomínala na instagrame, v ktorom sa písalo, že každá mladá mamička si na prvé kúpanie svojho dieťaťa po príchode z pôrodnice zavolá svokru, alebo mamu, lebo sa kúpať bojí. Čo to je prosím vás za nezmysel? Presne takéto priblblé články a reči privádzajú mamičky k tomu, aby si neverili, nepočúvali svoju intuíciu a len sa zbytočne kvôli všetkému stresovali. 

Prekvapilo ma, keď som videla moje spolbývajúce v pôrodnici vystresované z toho, keď mali svoje deti prvýkrát samé prebaliť. Že som im musela pomáhať. Mne to prišlo ako banalita, niečo úplne prirodzené a niekomu inému to prišlo ako stresujúca situácia, ktorej sa báli. 

A čím dlhšie máme Sárku s nami, tým viac si uvedomujem, aké dôležité je počúvať moju vlastnú intuíciu. Internet je plný rôznych poradní a článkov, z ktorých je užitočných a odborných naozaj len minimum. A nehovorím, že je zlé si ich čítať, niekedy vedia pomôcť - ale nedá sa na ne spoliehať, držať sa len ich a riadiť sa nimi. Pretože to by sme sa zbláznili. Takisto je na internete kopec samozvaných odborníkov, ktorí veľmi radi mudrujú. Ako človek, ktorý na sociálnych sieťach prezentuje nielen seba, ale aj svoju rodinu, som často terčom týchto mudrlantov. "Dávaj dieťaťu čapicu!" a "Také malé dieťa musí nosiť ponožky!", prípadne "Musíš jesť mäso keď chceš kojiť" - to je len pár príkladov toho, čo sú rady, ktoré dostávam. A viete čo? Nie, ďakujem. Nestojím o ne. Ja sama viem, či moje dieťa ponožky potrebuje, alebo nie. A či musím jesť mäso, alebo nie. Verím svojej intuícii a zatiaľ sa mi to vždy vyplatilo. 

Zatiaľ sa mi len raz stalo, kedy som od svojej intuície odbočila a počúvala som namiesto nej Sárinu doktorku - a dopadlo to katastrofálne! Sára síce priberá v norme, no ona by chcela, aby priberala via. Niečo medzi 200-250g týždenne. A ževraj si ju mám prikladať každú pol hodinu, ak je hore. Viete ako to dopadlo? Sára začala odmietať prsník, pretože ju to vyslovene obťažovalo, keď som ju tak často prikladala. Odkedy sa znovu riadim svojou hlavou a tým, čo cítim že je pre nás správne, tak zas papá tak, ako predtým. 

Preto by som veľmi rada apelovala na všetky matky, alebo budúce matky, ktoré dočítali až sem - počúvajte svoj vnútorný hlas, svoju intuíciu a verte si! Vy samé viete najlepšie, či je pre vás a vaše deti to pravé orechové. To, čo môže byť správne pre nás, nemusí byť správne pre vás. Moje dieťa možno čiapku nosiť nepotrebuje, vaše možno áno. Pre nás môže byť vhodné kojiť len na požiadanie, pre vás zas každú hodinku. Alebo každých 5 hodín. Alebo pre vás môže byť vhodné kojiť a prikrmovať zároveň. Môže pre vás tiež byť vhodné nekojiť vôbec a spoľahnúť sa na alternatívy ako je napríklad dojčenské mlieko, napríklad od Sunaru. Skúste niekedy vyhnať z vašej hlavy všetko čo vám narozprávali vaše mamy, doktorky, alebo múdre diskutérky z internetu a riaďte sa tým, čo vám hovorí vaša intuícia. Každá ju máme, no nie vždy sa s ňou vieme spojiť a vypočuť ju vtedy, keď je to najviac treba. Ja viem, že pri tom pretlaku a strese sa to niekedy zdá byť nemožné, no keď sa chce, tak sa dá. 

Ak ste dočítali až sem, tak vám veľmi pekne ďakujem. Dúfam, že vám tento článok niečo dal. Ja som sa ho rozhodla napísať už dávno, no až po našej menšej "kojokríze" (video) som pochopila, aké je to pre mňa vlastne dôležité. 
7

August 30, 2018

FRANCÚZSKA CIBUĽAČKA | RECEPT


Ahojte! Síce neskôr, ako som pôvodne plánovala, ale predsa - mám tu pre vás recept na Francúzsku cibuľačku. Toto je recept, ktorý som sľubovala už na starom blogu a nikdy som sa k tomu nedopracovala. Teraz som ho fotila asi pred dvoma či troma týždňami, no nevedela som nájsť fotky a tak som ho nafotila znovu. Ako môžete vidieť na fotke nižšie, do polievky ide aj víno. Osobne som bola z posledných dvoch raz celkom sklamaná, pretože sme mali doma síce suché, no celkom nasladlé víno a tak aj polievka chytila taký sladkastý nádych. Preto vám jednoznačne odporúčam dať si záležať na výbere vína, malo by byť tak klasicky suché, trpké. 


INGREDIENCIE

Voda + zeleninový bujón | 850 ml
Cibuľa | 5 veľkých, cca 500 gramov
Maslo | 50 gramov + 30 gramov
Biele víno - suché | 150 ml
Soľ | podľa chuti
Biele korenie | podľa chuti
Bageta 
Plátkový syr

POSTUP 

Cibuľu olúpem a nakrájam, prípadne nahrubo nastrúham. Maslo roztopím v hrnci a pridám cibuľu, dusím a občas premiešam. Zatiaľ si rúru rozohrejem na 230 stupňov. Keď cibuľa zmäkne, zalejem ju vriacou vodou, do ktorej hodím aj zeleninový bujón a nechám variť cca 15 minút. Prilejem biele víno, pridám korenie a ak treba, tak aj soľ a ešte chvíľu varím. Zatiaľ si na panvičke roztopím druhú časť masla a opražím na ňom nakrájané kolieska bagety. Keď vypnem polievku, naberiem z nej do misky, položím na vrch pár krúžkov bagety a na bagetu plátok syra. Vložím polievku do rúry, kým sa syr na vrchu nezapečie. Vytiahnem a voilá, cibuľačka je na svete! 


2

August 28, 2018

ŠŤASTNÁ A NEŠŤASTNÁ


Je možné, aby bol človek všeobecne šťastný a zároveň nešťastný? Všetko je v poriadku, tak ako má byť, ale predsa je niečo, čo ho kmári? A tá jedna vec ho niekedy netrápi vôbec a inokedy mu nedá spávať. Je to zvláštne, ale áno, je to možné. 

Kedysi (veľmi, veľmi dávno) som hovorila, že na to, aby som bola 100% šťastná, musia byť v poriadku tri faktory: môj vzťah s najlepším kamarátom, môj vzťah s najlepšou kamarátkou a atmosféra doma, v rodine. Pamätám si na obdobie, kedy táto moja najlepšia kamoška odišla do USA. Predtým sme spolu trávili takmer každý deň po škole online a cez víkendy sme sa od seba ani nepohli. A zrazu bola preč a mala tam ostať rok. Rok! Asi mesiac predtým ako mala odísť sme si uvedomili, čo to pre náš vzťah znamená a zľakli sme sa.  Snažila sa prehovoriť rodičov, aby jej ten pobyt skrátili aspoň na polovicu, ale nakoniec predsa len odletela s tým, že tam ostane celý čas. Najsledujúceho pol roka som polovicu času preplakala a druhú som bola totálne rozbitá, pretože som ponocovala, aby sme spolu mohli byť aspoň na skype. Počas tohto obdobia ma dokonca prvý krát v živote (mali sme 16) nechal otec dobrovoľne doma aj keď som už bola nachystaná do školy, aby som sa vyspala. A moje "nešťastie" sa odrazilo aj na mojej postave, ešte nikdy som nebola tak chudá, ako vtedy. Časom sa to trošku polepšilo a ja som si našla priateľa, po dlhšej dobe to bol taký poriadny vážny vzťah. A ona sa rozhodla, že sa po pol roku vráti na Slovensko. Na chvíľu mi bolo lepšie, ale ultimátne šťastie to teda nebolo. Keď sa vrátila, nasledovalo obdobie opätovného zvykania si na seba, bola iná ako predtým a ja určite tiež. Vadil jej môj vážny vzťah, mne zas to, že ho nieje ochotná akceptovať. Po čase som sa s priateľom rozišla a aj keď rozchod prišiel z mojej vlastnej hlavy, jeho otázka "a chceš to ty, alebo Soňa?" hovorí za všetko. No nie o tom som chcela. 

Keď sa dal môj vzťah s ňou do poriadku a dá sa povedať, že som bola opäť spokojná, dostal sa do sračiek môj vzťah s najlepším kamarátom. On bol prvý muž, ktorého som naozaj milovala (a okrem Viktora aj jediný) a veľmi. Vždy som však hovorila, že ostaneme kamarátmi a keď sa obaja vybúrime, môžeme sa dať dokopy. Napriek tomu bolo očividné, že sa priťahujeme (a dávali sme si to aj patrične najavo) a že sa máme radi. Keď sme dali našej vzájomnej náklonnosti voľný priebeh, boli to ohňostroje. No jemu po tých rokoch naťahovania z mojej strany došla trpezlivosť a práve keď som sa ja začala konečne cítiť na vzťah, on si našiel inú. Keď som sa to konečne dozvedela (zatajoval to predomnou nielen on, ale aj moji a jeho kamaráti), puklo mi srdce. Nech to teraz znie akokoľvek klišé a možno až komicky, bolo to tak. Dovtedy som tento pocit nepoznala. Kto to zažil, vie o čom hovorím. Nie je to len psychická bolesť. Je aj fyzická. Bolí to, neviete dýchať, ste paralyzovaní a chcete plakať. A potom príde apatia, no stále to bolí. Istým spôsobom je to podobné tomu, keď stratíte blízkeho. Zrútil sa mi svet, ktorý bol konečne po tak dlhej dobe presne taký, ako som si ho predstavovala a ja som nevedela, ako ďalej. V tej dobe som prvý krát zažila náznak klinickej depresie. Zatvárala som sa doma, nechodila som medzi ľudí, maľovala som obrazy, lebo inak som svoju frustráciu nedokázala dať von. Vtedy som chcela ísť prvýkrát k psychológovi, no nakoniec som to zvládla aj bez terapie. Poznačilo ma to však na ďalších pár rokov a nakoniec som k tomu psychológovi po rokoch predsalen začala chodiť a až vtedy som bola schopná znovu fungovať normálne s mužmi. 

No ale to už rozprávam o tom čo bolo a odbáčam od témy, nad ktorou som sa dnes chcela vlastne zamyslieť. Obe tieto situácie, ktoré som popísala vyššie boli rovnaké v tom, že všetky elementy ovplyvňujúce môj život ma robili šťastnými, okrem toho jedného. A ten mi istú dobu vždy riadil život a robil ma nešťastnou. Z pohľadu zvonku to mohlo byť pre niekoho nepochopiteľné, pretože všetko vyzeralo tak super a tak v poriadku, no ja som v tej dobe videla len to jedno, to negatívne, to, čo mi ubližovalo a trpela som tým. 

A teraz som opäť v podobnej situácii, aj keď nie až tak vyhrotenej a kritickej, ako boli tie dve opísané vyššie. Overall som šťastná a človek by si povedal, že nemám dôvod šťastná nebyť. Mám nádhernú dcéru, ktorá mi robí každý deň krajším. Skvelého manžela, ktorý mi pomáha so starostlivosťou o malú. Perie, keď potrebujem, tak navarí, uprace. Veľa sa s ním smejem, ako môžete vidieť aj z vlogov. Mám dobré vzťahy s rodičmi, mám tu sesternicu, s ktorou sme 12 rokov žili na rozdielnych kontinentoch a mám tých najlepších svokrovcov a švagrinú. No je tu niečo, čo ma kmári, čo mi niekedy nedá spávať, kvôli čomu sem-tam plačem a čo ma robí nešťastnou. Zatiaľ to nie je "all-consuming" a viem s tým fungovať. Nikedy na to kompletne zabudnem, inokedy mám pocit, že nedokážem myslieť na nič iné. Ležím v posteli vedľa môjho manžela, Sáry a Whiskey a potichučku vzlykám. Nevidím východisko. Rada by som vám povedala, čo to je. Áno, možno by mi to pomohlo, tak ako mi vždy pomôže, keď sa vám s niečím zverím. Tentokrát to však (zatiaľ) nedokážem. Možno neskôr. 

Ak ste dočítali až sem, tak sa vám chcem poďakovať. Za to, že ma čítate a za to, že mi odpustíte, že som vám nepovedala všetko, tak ako to mám vo zvyku. Som si istá, že to pochopíte a že vám aj napriek tomu tento post niečo dal. Mne pomohol aspoň v tom, že som sa zas trochu vypísala a uvedomila si, že bolo už aj horšie a vždy sa to po čase urovnalo. Tak snáď to tak bude aj teraz. n
2

August 26, 2018

#TEAMDZVONCEK Q&A




Ahojte! Prednedávnom som sa na instagrame pýtala, či máte nejaké otázky na Viktora. O ňom, o nás, o mne, .. No, nie každý pochopil čo sa má pýtať a tak aj vyzerá toto video. Dúfam, že sa vám napriek miernej zmätenosti bude páčiť :)


0

August 21, 2018

INTERNETOVÍ MUDRLANTI & HATERI



Tiež ste v poslednej dobe zaregistrovali, že na internete je stále čoraz viac ľudí, ktorí majú potrebu šíriť okolo seba negativitu? Aj napriek tomu, že som si to všimla aj tu u mňa na blogu, oveľa viac si to všímam napríklad na facebooku, alebo na youtube. Na mojom našťastie ešte nie. A priznám sa, že som zhrozená. Z toho, koľko negativity a niekedy dokonca nenávisti okolo seba títo internetoví hateri šíria. Takisto sa mi zdá, že je v tomto online svete stále viac a viac samozvaných expertov, ktorí majú potrebu stále prezentovať svoj názor (ktorý je samozrejme ten jediný správny) a vnucovať ho druhým. Veľa ľudí ma varovalo, že toho mudrlantstva bude v tehotenstve a po narodení Sáry stále viac a verte, že aj je. 

Poďme najprv na druhú načrtnutú tému, ktorá ma síce irituje, ale inak ma nijak veľmi nezasahuje. Mudrlanti sa nájdu všade a vždy, no tí internetoví sú v niečom oveľa iritujúcejší, ako tí "naživo". Aspoň pre mňa. Sú to ľudia, ktorí sa považujú za experta v nejakej tématike (alebo viacerých .. alebo vo všetkom) a cítia potrebu svoju expertízu poskytovať všetkým okolo seba. Aj keď sa ich na ňu nikto nepýta. A čo ma na nich vytáča najviac? Že väčšina a) nepozná chatiquette b) považujú sa za najmúdrejších na svete c) robia z vás debila. 

Dám vám príklad: Postnem na sociálne siete fotku so Sárou, na ktorej ju mám v nosiči a netvárime sa nadšene. Normálny človek mi napíše: "Ahoj, nechcem otravovať, ale všimla som si fotku s malou v nosiči. Zdá sa mi, že nie je veľmi ergonomický, nerozmýšľala si nad iným? Napríklad ..". Napriek tomu, že som sa na názor nepýtala, mi takáto správa nevadí. Chápem, že je myslená v dobrom a že mi jendoducho niekto chce poradiť. Správa od internetového mudrlanta znie asi takto: "To čo máš za nosič prosím ťa? Ten určite nie je prispôsobený pre novorodenca, okrem toho ju tam máš zle posadenú. Mala by si si o tom niečo naštudovať, kým ju do toho strčíš, rozmýšľaj trochu!" 

Nie, toto neboli citáty, no myslím že som veľmi dobre vystihla, ako to väčšinou vyzerá. A verte mi, tie mudrlantské komentáre bývajú oveľa, oveľa horšie. 

Ešte radšej mám tých, ktorí si myslia, že o mne vedia veci, ktoré o sebe sama neviem. Myslím, že ak čítate môj blog a komentáre pod postmi tak viete, o čom hovorím. Doslova "milujem", keď sa niekto hrá na psychológa a poučuje ma o tom, že mám popôrodnú depresiu, či o tom, že mám nízke sebavedomie a nevážim si samú seba. Aj keď tam už by sa dalo diskutovať o tom, či sa jedná o mudrlanta, či "knowitall"-a, ako to ja najradšej nazývam, alebo o hatera, ktorý má proste potrebu šíriť negativitu. 

A tým sa dostávame k tomu druhému typu užívateľov internetu, ktorí ma nielen iritujú, ale aj hnevajú a nemám pre ich správanie absolútne žiadne pochopenie. Fascinuje ma, koľko nenávisti ľudia dokážu napakovať do párslovného komentára a niekedy mi je z toho dosť smutno. Často si čítam komentáre pod rôznymi článkami týkajúcimi sa napríklad politiky a až sa mi zastavuje mozog z toho, aké veci ľudia dokážu vypustiť z úst. Prejdime k pár príkladom, ktoré však nebudú z týchto politických článkov. Všetky príklady, ktoré teraz uvediem sa týkajú ľudí, ktorých istým spôsobom obdivujem a preto sa ma hate na ich osobu dotýka viac, ako hate na nejakého politika. 

Exploited a jeho Wafland: Na facebooku mi prednedávnom vyskočil článok zo stránky Refresher, v ktorom písali o Waflande. Je to novootvorené rýchle občerstvenie s waflami, ktoré si otvoril youtuber Explo. Napriek tomu, že sa radím len k sporadickým sledovateľom jeho videí (veď ani nepatrím do cieľovky), mám s ním prečítaných a napočúvaných pár rozhovorov. Považujem ho za inteligentného mladého človeka so správnymi názormi, ktorý je majstrom v tom, čomu sa venuje. Obdivujem, že sa vrhol aj do podnikania v gastronómii a páči sa mi, akým štýlom to robí. Že zamestnal svojich fanúšikov, že prevádzku rozbiehal sám, robil wafle, čistil priestory, jednoducho .. je mi sympatické, čo a ako robí. Preto mu jeho úspech prajem. Komentátori článku na Facebooku sú však očividne iného názoru ako ja. Tí totiž obviňujú Refresher, že robí Waflandu a Exploitedovi reklamu, pretože napísali pozitívny článok. To, že ak by bol článok reklamou by muselo byť jasne označené v hornom rohu článku, už nikoho nezaujíma. Okrem toho nezabudli podotknúť, že: "videá sú napiču", "Exploited vyzerá ako byvol s piercingom v nose", "Wafle nie sú žiadna super novinka", "Že nápad je ukradnutý" a kopec ďalších nie zrovna pekných vecí. A vie mi niekto povedať prečo? Prečo majú títo ľudia potrebu pod ten článok napísať niečo také? V čom im to pomôže? Zlepší im to deň keď niekoho úspešného vyhatujú? O čo im ide? Ja som na to zatiaľ neprišla. 

Ďalší príklad sa týka youtuberky Patry Bene, ktorú už nejakú dobu sledujem na instagrame a sem-tam si pozriem aj jej videá. Takisto nepatrím do jej cieľovky, no z času na čas ma nejaké jej video zaujme a rada si ho pozriem. Páči sa mi na nej, že jej content je pozitívny, vtipný a originálny. Páči sa mi, že je sama sebou a neprispôsobuje sa nasilu tomu, čo je teraz in. Je "down to earth" aj napriek obrovským počtom followerov na všetkých sociálnych sieťach. No ani človek s takýmto prístupom k svojim fanúšikom a svojej tvorbe sa v tejto dobe nevyhne negatívnym komentárom. Všimla som si to až keď na to sama poukázala na svojich instastories. Vydala totiž video, v ktorom bola (myslím že len chvíľu, no nie som si istá, pretože video som si pred zmazaním nestihla pozrieť) krásne namaľovaná. No keďže to nie je jej bežný štýl stylingu, ľudia (predpokladám že najmä deti) pod jej videom mali potrebu vyhodiť jej na oči "že sa jej to nehodí", "je to hnusné" a podobne. Pritom o líčenie ako také vo videu ani nešlo! Jeden z "top" komentárov bol pre mňa jednoznačne "fuj, nemaluj sa" (alebo niečo veľmi podobné) od decka, ktoré malo na 100% pod 15 rokov. Prepáčte, ale je toto normálne? Prečo si tieto deti myslia, že na ich názor je niekto zvedavý? A prečo majú potrebu ho vyjadrovať takýmto štýlom? Zlyhali rodičia vo výchove? Kam sa podela slušnosť? Ja som si o tejto téme s Paťkou aj písala na instagrame a zistila som, že máme ku kritike veľmi podobný prístup. Nepatríme medzi ľudí, ktorí by si preventívne nečítali komentáre. Čítame si ich. A všetky. Reagujeme na ne, pretože cítime potrebu sa obhájiť, vysvetliť našu stránku veci. Bohužiaľ, toto často nemá význam a jediný následok je to, že to nás oberie o čas, energiu a cítime sa nakoniec ešte horšie. Pretože bohužiaľ, 95% haterov, s ktorými som sa stretla, nemá záujem poskytovať konštruktívnu kritiku. Vlastne, to by ani neboliu hateri. Sú to ľudia, ktorí budú stále dokola omieľať to isté, nenechajú si vysvetliť pohľad z druhej strany a budú presvedčení o svojej pravde. Niečo ako fanúšikovia konšpiračných teórií. 

No a jedna z najhorších vecí toho celého je podľa mňa to, koľko nenávisti dokážu títo hateri vyprodukovať prostredníctvom pár slov. Často sa zamýšľam nad tým, čím to je. Či sú nešťastní zo svojho života a potrebujú si niekde vybiť frustráciu, ideálne na niekom úspešnom. Preto lebo to je ľahšie ako sa snažiť svoj život zmeniť. Je o toľko ľahšie zapičovať si ako dvihnúť riť a poriadne zamakať? Určite je. Ale ak takto bude fungovať stále viac a viac ľudí, kam sa dostaneme? A tu ma napadá príklad s Naty (natykerny), ktorú už veľmi dlho followujem na instagrame. Vlastne práve tento incident ma inšpiroval k napísaniu tohto článku, pretože vtedy som si už naozaj nahlas povedala "preboha, kde sa to v tých ľuďoch berie?". Naty je nádherná a úspešná mladá žena, z ktorej vyžaruje obrovská pozitivita. Raz sme sa stretli aj osobne. Ja síce nikdy neviem, ako sa pri "známych z internetu" mám správať, najmä ak si nie som istá či vedia kto som, no Naty mi to uľahčila. Prišla za mnou, pozdravila ma, chvíľu sme sa bavili (bola som asi týždeň a pol pred pôrodom, takže sme riešili najmä to) a tým na mňa spravila úžasný dojem. Patrí k najmilším ľudom, s ktorými som sa doteraz stretla a nie, nie je to taký ten umelý, zdvorilostný typ miloty. Je z nej cítiť, že taká naozaj je a na nič sa nehrá. O to viac ma prekvapilo to, čo sa jej nedávno prihodilo. Neviem presne čo sa dialo predtým ako pridala story na instagram, no v nej jednoducho skonštatovala (parafrázujem), že by pán strážnik na parkovisku nemusel druhým ľuďom znepríjemňovať deň len preto, že ten jeho nie je zrovna najlepší a že teda chápe, že sedieť na slnku celý deň nemusí byť tá najpríjemnejšia práca. A tento pán strážnik jej na tú story odpísal niečo na štýl: Čo máš zas za problém ty jebnutá piča, sa uvedom. Potom ešte niečo nasledovalo (tuším ešte horšie, ako toto), no bohužiaľ screenshot nemám a už si nespomeniem na pôvodné znenie, ale pointu ste snáď pochopili. Jednoducho v tých pár slovách bolo toľko hate-u, až som nechápala.

Pri Naty musím spomenúť aj ďalší príklad, ktorý v poslednej dobe registrujem stále častejšie, napríklad aj pod rozhovorom s Betkou Saloňovou pre Forbes. Oba rozhovory s týmito dievčatami ktoré mám teraz na mysli sa jednali ich života, kariéry a mali v nadpise slovo "influencerka". Z oboch rozhovorov bolo očividné, že dievčatá pracujú aj inak ako na Instagrame, že sú rozumné, jednoducho boli to rozhovory so sympatickými ženami o normálnych veciach. Ale tie komentáre ma dorazili! Predpokladám, že 90% komentujúcich si interview ani neprečítali a všetku svoju pozornosť venovali slovu influencer. Že čo to akože má byť toto slovo, prečo sa tak dievčatá nazývajú, čo akože dosiahli tým že sú influencerky, že stačí byť len pekná na to aby bola žena úspešná a podobné nemyselné kecy. Pri jednom z rozhovorov mi to nedalo a musela som reagovať s vysvetlivkou, čo to vlastne influencer je. Je to človek, ktorý má vplyv, ovplyvňuje ľudí, napríklad svojich followerov. A ak ich má v takých počtoch, ako dievčatá, nazýva sa influencer, pretože ovplyňuje veľkú masu ľudí. Je to internacionálne zaužívaný názov, ako napríklad "manažér". No a ja jednoducho nechápem, čo majú tí komentujúci vlastne za problém. Prečo musia mať priblblé reči a skritizovať dievča, ktoré nepoznajú len na základe nejakého pomenovania v názve rozhovoru, ktorý si ani neprečítajú? Majú čas na blbé komentáre a nie na prečítanie rozhovoru? Robí im radosť zabŕdať a rozprávať o veciach, v ktorých sa očividne nevyznajú? Možno sa len boja nepoznaného, teda sociálnych médií, ľudí na nich úspečných .. bohvie.

Myslela som si, že napísaním tohto článku sa nad týmto celým zamyslím a možno prídem na to, prečo je na internete toľko tej negativity. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Ešte stále tomu nerozumiem. Ja nehovorím, že ja som nejaký úžasne pozitívny človek. Niesom. Aj ja si sem tam zanadávam (no dobre, dosť často). Najčastejšie za volantom, haha. Áno, aj na iných ľudí. Doma, v súkromí. A len vtedy, keď sa ma niečo/niekto osobnostne dotýka. A môžete mi veriť, že aj na tom sa snažím pracovať. S mojou výbušnou a emotívnou povahou to ide síce pomaly, ale zmeny sa dostavujú. Absolútne nevidím dôvod na to písať haterské komentáre niekomu pod fotku, článok, či video. Ani slušným, ani neslušným tónom. Viem, že svoj čas viem využiť aj efektívnejšie a držím sa príslovia "if you have nothing nice to say, don't say anything at all". 

Možno práve preto ma vedia tieto internetové hate-y tak doraziť. A aj keď tie, ktoré sú smerované na mňa napríklad v komentoch tu na blogu majú ďaleko od tých, ktoré som spomínala vyššie, aj tie sa ma vedia dotknúť. Všetky si ich čítam a všetky si beriem k srdcu. Pozitívne, aj negatívne. Preto na tie negatívne reagujem. Často mám pocit, že nie sú opodstatnené a najmä, že sú písané z perspektívy človeka ktorý nechápe, ako veci myslím. A potom sa obhajujem, no nemá to väčšinou žiaden význam. Pretože kto hateovať chce, ten hateovať bude a žiaden argument ho nepresvedčí o tom, že možno nemá pravdu v tom, ako veci vníma. 

Na záver by som možno povedala len toľko, že ma mrzí, koľko tej negativity okolo nás je. Priala by som si, aby sa ľudia starali viac o seba. Aby namiesto kritizovania druhých niekedy pozreli do zrkadla, priznali si svoje chyby, spoznali svoje silné stránky a rozvíjali práve tie. Aby sa naučili vážiť si to čo majú a nezávideli druhým. Chcela by som, aby sa ľudia namiesto zhadzovania jeden druhého  navzájom podporovali, dopriali aj inému, nie len sebe. Verím totiž, že keby sme takto fungovali, mali by sme sa všetci dobre. Pretože komu už len môže taký haterský komentár prospieť? Nikomu. Nepomôže ani tomu, kto ho napíše a ani tomu, komu je adresovaný. Želám si, aby sme boli voči sebe tolerantejší, otvorenejší a najmä, aby sme sa naučili na veci pozerať pozitívne. 

To by bolo z mojej strany všetko. Neviem, či si po sebe tento článok prečítam, pretože mám rada, keď idú takéto "thoughts" články von presne tak, ako zo mňa vyliezli. Vtedy sú autentické a je v nich zachovaná emócia. Tak dúfam, že to čo som napísala, dáva zmysel. A že sa aspoň tí "hateri", ktorí sa k nemu dostanú, nad sebou zamyslia. 
7

August 19, 2018

VŠETKO O WHISKEY


Ahojte! Tak som sa konečne dopracovala k dostrihaniu a zverejneniu (na 5x!) videa o našej Whiskey. Nakoľko sa ma často pýtate na to, ako prišla o oko a takisto na to, ako si zvykla na Sáru a ako to celé vlastne teraz u nás doma v tomto novom zložení funguje, vo videu sa venujem najviac týmto dvom témam. Dúfam, že sa vám bude páčiť a že vám v niečom pomôže, ak máte doma psíka a čakáte bábätko. 

1

August 15, 2018

DASH OF RED | OUTFIT











Šortky: Asos Design | T-Shirt: Viktorova skriňa | Tenisky: Converse | Opasok: New Look | Gymbag: Tally Weijl | Okuliare: Tatkova skriňa

Ahojte! Posledný outfit post som pridávala zhruba pred dvoma týždňami, na moje 25. narodeniny a patril medzi také netradičnejšie. Tento sa pre zmenu viac podobá tomu, čo nosím dennodenne, keď len tak vybehnem do obchodu, čo bol mimochodom aj tento prípad. Pri tom predchádzajúcom outfit poste som vám dávala aj posledný popôrodný update k svojej postave. Vtedy som mala -10 kilo od pôrodu a teda +10 kilo od mojej predtehotenskej váhy, teraz je to o kilo menej, takže ešte 9 budem musieť zhodiť. Naši ma síce presviedčajú, že to je spojené aj s kojením a že zvyšok zhodím, keď prestanem kojiť, no aj tak sa mi to zdá ešte veľa kíl navyše. Nestačili by také 4 až 5? No uvidíme. Každopádne, snažím sa jesť vyvážene, cukor nekonzumujem vôbec (až na výnimku granola müslí, ktoré sú taká moja guilty pleasure) a pokiaľ mám čas, snažím sa variť a najmä zdravo. Musím však podotknúť, že si na túto "novú" postavu zvykám a spriateľujem sa s ňou, pomaly nachádzam aj oblečenie, ktoré sa k nej hodí a priznávam aj to, že sa občas dokážem cítiť aj trochu sexy. A to v tehotenstve teda nehrozilo, takže to je pokrok! 

Čo hovoríte na tento jednoduchý outfit? Mimochodom, tričko mi dal Viktor asi 5 minút pred fotením s tým, že on už ho nebude nosiť a či ho nechcem. Chcem, pretože vynosené mužské tričká sú najviac! ♡
9

August 13, 2018

ZMESTÍM SA DO KRABICE? | VIDEO


Ahojte! Presne po týždni tu mám nový vlog zo série #teamdzvoncek. Musím priznať, že pri Sáre nie je ľahké nájsť si čas na editovanie týchto videí, ale keď už sa mi to podarí, neskutočne ma to baví! Takže sa idem vrhnúť na ďalšie. 


2

Mama

Beauty

Vlog