Search This Blog

by Petra Dzvoníková

December 1, 2018

SOM UNAVENÁ .. ALE TEŠÍM SA


Je 21:30 v sobotu večer, pred chvíľou sme sa so Sárou dokúpali, uspala som ju a po Viktorovom "nie" na otázku, či potrebuje pomôcť s večerou, som si sadla za počítač s plánom dopísať článok o výlete do Vyhní. Áno, čítate správne - u nás sa niekedy začína variť o tomto čase, aj keď väčšinou som to ja, kto sa hrnie práve vtedy za plotňu. Ale spät k Vyhniam. Vlastne ani neviem, či by ste mali o taký post záujem a tak som radšej hodila na instagram anketu a namiesto toho článku píšem tento .. pretože už dlho tu nebol žiaden "life update" a ja cítim, že sa potrebujem trošku vypísať, možno posťažovať .. uvidíme, haha. Jediné, čo momentálne cítim, je extrémna únava .. a chuť ťukať do klávesnice. A možno v priebehu ťukania aj zistím, čo chcem vlastne povedať. 

Kedysi (aspoň tak sa mi zdá) som na blog písavala častejšie také to "ako sa máme a čo je nové", ale odkedy držím (takmer) denne v rukách kameru a natáčam vám náš život, tak mám pocit, že som taký post nenapísala ani jeden. Aj keď vám na videu ukazujem náš každodenný život a často hovorím o tom, čo sa deje, alebo ako sa cítim, niekedy to treba dať von aj inak, písomne. Teda ja mám takú potrebu, vždy som to tak mala, odkedy som napísala svoj prvý zápisok do denníčku .. a neskôr na blog. 

Prednedávnom o mne Rado, ktorého možno poznáte ako Nie je túra bez Štúra napísal, že "patrím medzi tie najpracovitejšie osoby na slovenskej blogovej scéne". A za seba musím povedať, že si takéto označenie neskutočne vážim, no zároveň si prajem, aby som mala priestor byť oveľa pracovitejšia, ako momentálne som. Mimochodom, rozhovor so mnou u Rada na blogu si môžete prečítať na tomto odkaze. A verím, že ho čoskoro mať budem. 

Momentálne mi v mojej kreatívnej činnosti prekáža viacero vecí a jednou z nich, asi najdominantnejšou, je momentálne sťahovanie. Ako možno viete už z instagramu, dnes som oficiálne zahájila začiatok tohto procesu. Na obed sme si to zasneženou Bratislavou namierili do Hornbachu, nakúpili nejaké užitočné pomôcky ako krabice a lepiacu pásku a po príchode domov som začala baliť. Na celkové presťahovanie máme presne týždeň a práve takto o týždeň už by sme mali byť definitívne zakotvení v novom byte, aby sa sem v nedeľu mohli nasťahovať nájomníci. Aj keď sa to snažím utláčať do úzadia, myslím, že to pre mňa bude celé dosť emotívne. Vlastne, už je. 

Keď sme sa sem sťahovali, nebola som z toho nadšená. Nikdy som nežila v menšom ako štvorizbovom byte/dome, takže dvojizbák bol pre mňa dosť výraznou zmenou. Navyše, bol to dvojizbák v Petržalke. Keď sme s Viktorom boli ešte len kolegovia a bavili sme sa v office o tom, že kúpil byt v Slnečniciach, spýtala som sa, kde to je. Keď mi to objasnil, so zhrozeným výrazom v tvári som sa ho spýtala: "Ty chceš vychovávať svoje deti v Petržalke?" Musím sa pousmiať. Vtedy som vážne ani nemala tušenia, že o pár rokov neskôr budem sedieť v tom dvojizbáčiku v Petržalke a vo vedľajšej izbe bude spať naša spoločná dcéra. Ja som v tej dobe ani netušila, že sa mi dvaja dáme dokopy. A možno som to tušila a práve preto mi tá predstava prišla taká hrozná, haha. Nepáčilo sa mi, že byť je na prízemí, nepáčilo sa mi, že sa tu nedá parkovať, ak si nekúpite miesto a nepáčilo sa mi, ako sa k nám správala žena, ktorá nám odovzdávala byt. Nepáčilo sa mi tu spočiatku veľa vecí, ale zvykla som si. A teraz mi je ľúto, že odchádzame. Samozrejme, teším sa, že ideme do väčšieho a že "to väčšie" je miesto, ktoré už poznáme a ktoré bolo rok naším spoločným životom, ale aj tak .. 

Spomínam si, ako sme sa tešili, keď sme odtiaľ odchádzali, že konečne budeme spolu sami. Ako sme si lámali hlavu nad navrhovaním kuchyne a prerábali sme ako má vyzerať asi 5x. Sedela som na gauči, Viktor ležal na zemi, notebook napojený na telku, aby som ho mohla dirigovať, čo má kam dať a nejak sme sa z toho nakoniec vysomárili .. a presadili sme si aj tú našu vysnenú americkú chladničku. To bola prvá vec do tohto bytu, ktorú sme fakt chceli. Našu kuchyňu milujem a o to viac, že sme si ju v podstate navrhli my sami. Nemali sme tu všetko hneď, ale pomaly sme si z neho robili také naše hniezdočko, v ktorom sa cítime dobre a najmä doma. Páči sa mi, ako sme si to tu zariadili a že to tu máme proste podľa seba. Aj keď moje začiatky s týmto bytom neboli úplne "smooth", našli sme si k sebe cestu a keď posledný krát zabuchnem za sebou dvere, myslím, že budem mať slzičky v očiach. Možno to pre niekoho znie smiešne, ale ak patríte k tým ľuďom, ktorí si aj k veciam vytvoria emocionálnu väzbu, tak ma asi chápete. K bytu sa mi viaže aj to, čo všetko sme si tu zažili .. stali sme sa manželmi, splodili sme tu Sáru, priniesli sme si ju sem po pôrode a strávili sme tu jej prvého pol roka. A aj keď bolo práve toto obdobie náročné, bolo zároveň plné krásnych, nenahraditeľných momentov. 

Momentálne však vyzerá skôr ako sklad, ako byt. Všade sú krabice, veci sú rozložené kade-tade a skrinky začínajú byť poloprázne. Zajtra nás čaká asi najnáročnejšia fáza sťahovania a to: prenášanie gauča odtiaľto do väčšieho bytu, gauča z väčšieho bytu sem, prenášanie ďalších kusov nábytku do väčšieho bytu, plus krabice, odnášanie nábytku z väčšieho bytu do kvázi skladu .. a to všetko popri psovi a pol ročnom dieťati. Potom nás čaká týždeň v byte len s polovicou vecí, lebo drua už bude prenesená preč a potom nejaký ten čas spolužitie so svokrovcami vo väčšom byte, kým im nedorobia prerábku u nich na Záhorí. No .. a potom, pomaličky, o pár mesiacov, sa možno dopracujeme k tomu, aby som si spravila svoju pracovňu, v ktorej sa budem cítiť dobre a čo viac, budem sa do nej vedieť zatvoriť a nerušene sa venovať práci. Písaniu, natáčaniu, strihaniu, ale aj iným projektom. Už teraz sa na to teším!

Zároveň sa veľmi teším na to, že Viktor ide na rodičovskú dovolenku a budeme spolu minimálne toho pol roka doma. Verím, že z neho opadne stres, ktorý pociťuje v práci a že okrem toho, že budeme konečne môcť obaja tráviť čas so Sárou a venovať sa jej 50:50, ako by to podľa mňa aj malo byť, budeme môcť byť aj viac spolu. Keďže budme chvíľku bývať aj so svokrovcami, možno nám radi postrážia Sárku a my si budeme môcť vybehnúť či už na bedminton, alebo na nejakú večeru. No .. uvidíme.

Takže tak .. som vyčerpaná, zničená a často neviem, kde mi hlava stojí. Ale zároveň som šťastná a plná očakávania. Teším sa, že budeme vo väčšom a že budem mať štúdio-pracovňu. Teším sa, že budeme mať s Viktorom pol roka "pre seba" a že budem mať viac času na moju tvorbu. Teraz je to totiž tak, že všetky plány a nápady mi v hlave víria najmä v noci a v polospánku si niektoré zapíšem. Tie, ktoré si nezapíšem, na druhý deň zabudnem. A to nie je dobré!

Teraz je 22:31, takže som písala poslednú hodinu. Večera ešte stále nie je hotová, ale ňuchám, že sa blíži do finishu. Tak teda končím a aj keď neviem, či mal tento článok výpovednú hodnotu, som rada, že som sa vypísala. Trochu mi odľahlo, cítim sa lepšie a nazbierala som tak trochu energiu na to zajtrajšie náročné sťahovanie.

Ak ste dočítali až sem, tak sa vám chcem poďakovať za to, že čítate blog, pozeráte videá a podporujete ma v tom, čo robím. Aj keď to momtnálne z môjho pohľadu z mojej strany trošku pokulháva. ĎA-KU-JEM ♥ 

2 comments:

  1. Zas raz skvely clanok Peti.
    Som velmi rada ze som na teba narazila. Rob prosim dalej to, co robis. Robis to super, majte krasny vecer a dobru chut :)

    ReplyDelete

Mama

Beauty

Vlog