Search This Blog

by Petra Dzvoníková

November 14, 2018

PRE TÝCH, KTORÍ MA NECHÁPU


Pred pár týždami som si uvedomila jednu zásadnú vec - mám obrovské šťastie, že väčšina ľudí, ktorá číta môj blog, ma chápe. Tým chcem povedať, že rozumejú tomu, prečo píšem o tom, o čom píšem, prečo mám názory, aké mám. A chápu, že keď zverejním video, na ktorom plačem, tak to nie je preto, aby som zbierala ľútosť sledovateľov, ale preto, že je to jednoducho emócia. Mám tu však aj kopec "tichých" čitateľov, ktorí sa sem dostanú napríklad cez môj facebook, alebo cez google. Mnohí z nich si prečítajú len jeden konkrétny článok a podľa neho súdia. K tým tichým patria aj moji, či Viktorovi známi, ktorí tiež nie vždy majú pochopenie, čítajú útržkovo a radi vytrhávajú veci z kontextu. 

A práve pre tých píšem tento článok. Viem, mohla by som nad tým mávnuť rukou, pretože netvorím pre nich, ale pre vás - tú druhú skupinu, ktorej nemusím nič dovysvetľovávať. Ale nedá mi to. Chcem, aby to bolo povedané .. a keď sa do mňa v budúcnosti bude niekto navážať, alebo pýtať sa na motiváciu, prečo píšem o osobných veciach takto otvorene, odkážem ho sem. 

Prvou odpoveďou by asi bolo to, že som to v podstate robila "odjakživa". Okay, možno nie odjakživa. Ale už jedny z mojich prvých blogov boli práve o tom .. potrebovala som sa vypísať z toho, čo sa dialo v mojom živote, potrebovala som to dať von. Každý rieši problémy inak .. niekto ide do posilky a vybije si frustráciu tam. Niekto sa stretne s kamošmi a zanadáva si. Niekto sa opije. Sú umeleckejšie duše, ktoré píšu texty piesní, alebo maľujú .. no a ja píšem na blog. 

Samozrejme, súhasím s tým, že prvým krokom pri problémoch je uvedomiť si, že ich máme. A druhým krokom by mala byť komunikácia, ak sa teda týkajú ešte niekoho iného. Čo však vtedy, ak to nestačí? Ak sa cítite nevypočutí a stále vás to kmári? Vtedy sa uchyľujeme k tomu, čo som opisovala vyššie. A teda ja píšem. Píšem, zdieľam svoje pocity s vami a už len to, že to dám von, mi pomáha na vyčistenie hlavy. A vaše reakcie mi pomáhajú ešte viac. Keď sa so mnou podelíte o vaše zážitky, alebo mi proste napíšete, že ma chápete - to je to, čo mi naozaj dokáže zlepšiť náladu. Najmä vtedy, ak sa jedná o tému, v ktorej sa cítim doma nepochopená. 

Ak píšem o tom, čo sa týka napríklad aj môjho manžela, nepíšem to preto, aby som sa naňho sťažovala, alebo aby som ho očierňovala. A takisto tým nechcem tvrdiť, že je zlý manžel, alebo niečo také, ako to sem-tam niekto zle pochopí. Konkrétnu situáciu používam proste ako príklad k tomu, aby som vyjadrila svoj názor na nejakú tému, alebo aby som vám dokázala lepšie objasniť prečo sa cítim tak, ako sa cítim. Neriešim tu naše nezhody - tie si riešime medzi sebou. 

Mám pocit, že veľa ľudí toto nechápe. Myslia si, že takéto veci by mali byť za zatvorenými dverami a nemali by sa riešiť online. Alebo vôbec. Úprimne? Tomuto tak úplne nerozumiem. Je v pohode sa o tom baviť s kamarátmi, alebo kamoškami, ale nie písať o tom na internete? Prečo? Lebo tak to má zaužívaných väčšina ľudí? Takisto by som sa s vami o čokoľvek stavila, že práve tí ľudia, ktorí ma kritizujú za to, že takto otvorene hovorím online majú v playliste v aute minimálne jednu pesničku od Eda Sheerana, alebo Adele. O vzťahoch. O rozchodoch. O hádkach .. a čo si myslia, že tieto tracky nie sú zložené na základe skutočných udalostí? O konkrétnych osobách? Jasné že sú! Len je v nich viac metafor ako v mojich článkoch a oni nevedia, o aké osoby sa jedná. To však neznamená, že to predsa nevie nikto .. ale samozrejme, v takýchto prípadoch im to príde "acceptable", pretože sa jedná o niečo vzdialené a pre nich nekonkrétne. 

Takisto som už počula otázku či si myslím, že "to prospieva nášmu vzťahu". Well, moje písanie o niektorých veciach je len reakciou na to, že sa stali. A to je to, čo nejakému vzťahu neprospeje. Nie to, že o tom ja napíšem. A tu sa dostávam k tomu, čo niektorí nechápu - moju reakciu, moje názory, môj pohľad na vec. Uvedomujem si, že všetko prežívam emotívnejšie, ako 90% ľudí okolo mňa. Aj to pozitívne, aj to negatívne. Dokážem sa nadchnúť aj pre totálnu maličkosť a takisto ma niektoré veci dokážu rozhodiť viac, ako je "bežné". Toto bol jedne z dôvodov, prečo som chodila istú dobu k psychológovi. A ten ma naučil, že sa za svoje emócie a za to, ako veci prežívam, nemám hanbiť. Za svojimi pocitmi si odvtedy stojím a snažím sa vždy hľadať ich príčinu. 

Osobne si myslím, že to, ako veci prežívame, súvisí s našou minulosťou. Zážitky z detstva, správanie našich rodičov k nám keď sme boli malí, vzťahy okolo nás .. to všetko podľa mňa podmieňuje to, akí sme teraz, ako sa staviame ku vzťahom a ako ich prežívame. Keď si vieme uvedomiť súvislosti, vieme pochopiť, prečo v danej situácii reagujeme tak, ako reagujeme a vieme na tom popracovať. V mojom prípade sa na to často snažím prísť práve pri písaní článkov, keďže k psychológovi už nechodím. Hrabem sa vo vlastnej hlave a prichádzam na súvislosti .. a dávam von to negatívne, čo cítim. 

Mám však dojem, že pre mnohých ľudí je toto čo som práve napísala niečo abstraktné. Neprežívajú veci tak hlboko ako ja, netrápia sa tak ako ja a tým pádom ne pre nich nepredstaviteľné, že mi niečo ako napísanie článku, natočenie videa, alebo vaše reakcie v zmysle "chápem ťa, je to okay" dokáže pomôcť. Nedokážu si predstaviť, že to, ako o veciach hovorím je naozaj to, ako ich prežívam. Že sa dokážem rozplakať kvôli tým veciam, kvôli ktorým sem-tam na videách plačem. A že to ešte aj zverejním, tak tomu nerozumejú už vôbec! Well, ja si za tým, ako veci prežívam, stojím .. a rozprávam o tom. A ak k tomu pripočítame to, že mnohým ľuďom práve ja pripadám ako človek ktorý nikdy neplače, tak sa vlastne ani nečudujem, že pre moju tvorbu nemajú pochopenie. 

Aj v budúcnosti by som sa mentálnemu zdraviu a psychike chcela venovať viac. Zvyšovať povedomie o niektorých problémoch a hovoriť o tom, čo ma trápi. A pomáhať aj druhým hovoriť o tom, čo trápi ich. Pretože nič sa nevyrieši len tak, mlčaním. Zapíjaním trápenia, vyvetraním sa v posilke. Komunikácia, pochopenie, snaha porozumieť - či už samému sebe, alebo tomu druhému. To je základ každého zdravého vzťahu. K sebe, k iným .. 

Na záver by som sa chcela poďakovať každému, kto tieto riadky dočítal až sem. Ďakujem, že čítate moje príspevky a ďakujem najmä tým, ktorí ma nesúdia za to, aká som, ale čítajú s otvorenou mysľou a porozumením. A aj napriek tomu, že možno oni by svoju psychohygiénu riešili iným spôsobom, nemajú potrebu ma zosmiešňovať, alebo odsudzovať. 

9 comments:

  1. "Uvedomujem si, že všetko prežívam emotívnejšie, ako 90% ľudí okolo mňa. Aj to pozitívne, aj to negatívne. Dokážem sa nadchnúť aj pre totálnu maličkosť a takisto ma niektoré veci dokážu rozhodiť viac, ako je "bežné"." - toto som na 100% ja, takže úplne rozumiem.

    ReplyDelete
  2. This comment has been removed by the author.

    ReplyDelete
  3. Krásne napísané :) inak ja som tiež ten typ, že prežívam všetko oveľa "viac a intenzívnejšie" ako iní ľudia a tiež sa mi veľa z nich čuduje že čo vôbec riešim a niekedy na mňa pozerajú ako "na blba" (podľa nich somariny
    podľa mňa nie) takže úplne ti rozumiem ☺️

    ReplyDelete
  4. Súhlasím, pekný článok. Ja mám pocit, že tí ľudia, ktorí to nechápu niečo ako písanie blogu nikdy neskúsili, nikdy ich to ani možno nelákalo ale v skutočnosti je to podľa mňa aj oslobodzujúci pocit napísať svoje skúsenosti v metaforách. Nikoho predsa nikdy na blogu neohováraš, nespomínaš veci, ktoré nepovieš aj osobne, proste nerobíš nič zlé. Keď to ale raz tí druhí nechápu, znamená to, že ani nechcú chápať, nedávajú šancu otvoriť sa pre pochopenie toho všetkého a proti tomu nikto iný nemá šancu :) Takže je zbytočné sa tým trápiť :)

    ReplyDelete

Mama

Beauty

Vlog