fotka z roku 2013
Dnes som manželovi povedala, že by som chcela žiť v šťastnejšom vzťahu, ako moji rodičia. Ani neviem, ako ma to napadlo. Často mi myšlienky zablúdia bohvie kam, zamýšľam sa nad vecami bez toho, aby som si to uvedomovala a potom zo mňa vypadne niečo takéto. A ono by vlastne stačilo, keby mi odpovedal "budeme, zlatko". Tým by bola téma uzavretá a ja utvrdená v tom, že to chceme obaja. Žiť šťastný život vo vyrovnanom, šťastnom vzťahu.
Jeho reakcia však spočívala v otázke. Že čo tým myslím. A tak som sa snažila nejak zo seba vymačknúť, že čo tým vlastne myslím. Lebo ja som to vlastne myslela skôr tak celkovo. Že by som chcela, aby sme si udržiavali pekný vzťah, starali sa jeden o druhého, prejavovali si lásku, nezanedbávali sa, nehľadali to, čo nám ten druhý nedáva niekde inde. Tým nemyslím neveru! Jednoducho by som chcela dosiahnuť stav, v ktorom nebudeme mať potrebu niečo niekde inde hľadať, nahrádzať si to, či už to je pozornosť, zábava, alebo intelektuálne rozhovory. Čokoľvek.
Teraz, po celodňovom premýšľaní, to viem sformulovať lepšie, celistvejšie. V tom momente ma napadlo a teda som mu aj povedala to, že by som si priala, aby sme jeden druhého nezanedbávali a aby sme nehľadali to, čo nám chýba od toho druhého, niekde inde. Opäť prišla otázka. Že čo tým vlastne myslím, nezanedbávať jeden druhého. Samozrejme, ja som pri vyslovení tejto myšlienky myslela hlavne na mojich rodičov a príklad z ich prostredia a Viktor zas myslel na nás a aplikoval to na nás úplne inak, ako som to myslela. Lebo že "ja s ním chcem byť 100% času a beriem to tak, že ma zanedbáva, keď so mnou nie je 24/7. Ale on to neberie ako zanedbávanie, lebo on potrebuje ísť aj do posilky, alebo stráviť večer s kamarátmi a nedokáže byť s jedným človekom 100% času."
Na toto som vôbec nemyslela. Skôr som to myslela v gestách voči tomu druhému, v prejavoch lásky, náklonnosti. V braní ohľadu na svojho partnera. V nestavaní svojho ego pred spoločný vzťah, niečo, čo som sa ja naučila práve pri Viktorovi, resp. vďaka terapii s ktorou som skončila v čase keď sme sa dávali dokopy. Prišiel aj dodatok, ani neviem presne v akom kontexte alebo ako sa k nemu dostal, no mne zarezonoval. Že muž má postaviť dom a žena sa oňho má starať. Úprimne, prišlo mi to z jeho úst trochu smiešne, pretože u nás doma je to všetko viac-menej vyvážené. Varíme obaja. Upratujeme obaja. Peniaze do domácnosti prinášame obaja. On platí hypotéku, ja poplatky za byt. Čiže viac menej je to také vyrovnané.
Nič som mu na to neodpovedala a začala som premýšľať. V tých dvoch vetách si vlastne totálne odporuje. Na jednu stranu by chcel ženu, ktorá bude sedieť doma, starať sa o dieťa, o byt, variť, prať a upratovať, aby bolo všetko tip top keď sa vráti z roboty, z posedenia z kamarátmi, z posilky. Na druhú stranu by vlastne chcel, aby som od neho bola menej závislá, mala vlastné hobby, vlastných kamarátov. Tie dve veci mi prídu nezlúčiteľné. Teda, oni by sa aj zlúčiť dali, ale kde by sa potom v tej rovnici nachádzal náš vzťah? Naše manželstvo?
A tak som si povedala, že by som si možno mala v hlave utriediť to, čo chcem ja. Teda ja viem čo chcem. Ale aká chcem byť? Akú pozíciu chcem v tejto predstave zaujať? Zamyslela som sa nad tým, aká som vlastne bola pred naším vzťahom. Aká som bola na začiatku nášho vzťahu. Bola som nezávislá. Bola som samostatná a to naozaj vo všetkom - vo veľkých, ale aj malých veciach. A to bol často bod úrazu v mojich predchádzajúcich vzťahoch. Bola som príliš silná a príliš nezávislá. Raz mi dokonca jeden muž povedal, že sa pri mne cíti "emasculated". Presný slovenský preklad neexistuje, ale viac menej mi vlastne povedal, že sa pri mne necíti dosť mužsky. Nenechala som si otvoriť dvere, zaplatiť drink či večeru, pomôcť pri stavaní nábytku, menení žiarovky a radšej som sa mordovala so zaváraninovým pohárom aj 15 minút, ako keby som niekoho mala poprosiť aby to spravil za mňa. Bola som sebestačná.
S Viktorom to bolo iné. Veľmi skoro som sa naučila poprosiť o pomoc, časom som sa ani nestarala do vecí ako stavanie nového nábytku a nechala som "chlapa byť chlapom". Minulý týždeň nám dorazila postieľka pre bábätko a na jej stavanie som sa vrhla sama. Po chvíli som skonštatovala, že budem asi potrebovať jeho pomoc. Už si doslovne nepamätám, čo mi odpovedal, ale bolo to niečo na ten spôsob že "to bolo jasné", alebo že takéto niečo vždy nechávam naňho. Nemohol povedať nič lepšie na to, aby som postieľku dostavala sama. A pri tom som rozmýšľala nad tým, či si naozaj myslí, že by som to nezvládla sama. Naozaj som sa naučila spoliehať sa naňho v týchto veciach až tak, že ho to začalo obťažovať a myslí si, že som taká neschopná, že neviem dať dokopy jednu skrinku z Ikei, alebo detskú postieľku?
Dnes som sa nad tým teda zamýšľala znovu. A prišla som na to, že sa musím opäť trochu vrátiť k tej "starej Petush". K tej nezávislej, silnej Petush. Veď práve taká som sa mu zapáčila. Samozrejme, naše manželstvo je pre mňa na prvom mieste, spolu s tým malým tvorom v mojom brušku. Na tom sa už nikdy nič nezmení. No náš vzťah nemusí úplne zadusiť to, aká som bola predtým, resp. aká niekde vnútri ešte stále som, aj keď pridusená a oslabená. Seba a svoje potreby som dávala bokom už dosť a takmer kompletne a teraz sa k časti z nich musím vrátiť, pre svoje vlastné dobro. A keď sa v tom nájdem a nájdem tú správnu hranicu medzi jedným a druhým, zlepší sa tým aj náš vzťah, sám od seba, automaticky. A na tú smiešnu myšlienku s domom si už ani nespomenie. Áno, ja mu z domu vytvorím domov. Ale nebudem na to sama, pretože na to musia byť dvaja. A my na to dvaja budeme. A budeme si seberovní. Pretože len tak môžeme mať vyrovnané manželstvo a silný základ pre výchovu našej dcéry.
Osobne si myslím, že je lepšie keď je vzťah vyrovnaný. Venovať sa sebe, ale tiež aj mať svoje hobby, svoj voľný čas.. ja to mám tiež takto, že sa to snažím roztriediť niečo s frajerom a niečo sama. No stratím sa nikdy nestratiť hlavu a aj keď sme spolu 4 roky stále sa vo všetkom spolieham aj tak na seba. Pre mňa je to prvoradé, všetko si aj tak najradšej urobím sama, nemusím sa nikoho spoliehať, nikomu nie som nič dlžná.. :)
ReplyDeleteDEZIRÉ
Máš pravdu :) Ja som tie svoje hobby posunula bokom, keďže boli so zdravo fungujúcim vzťahom nezlúčiteľné a preto si budem musieť nájsť nové hobby. Aj teraz, pred pôrodom, aj potom keď už sa bábätko narodí. Ja som tiež bola taká že som sa nechcela na nikoho spoliehať a aj som sa tým riadila, ale vždy sa mi to vypomstilo, preto sa tu snažím hľadať nejaký zdravý stred.
DeleteVieš čo ja si nemyslím, že je nutné byť ako žena totálne nezávislá od muža a robiť všetko sama. Niektoré veci sú mužská záležitosť. Ak to žena skôr robila vždy sama bolo to preto ze nemala nikoho kto by jej pomohol alebo chcela byť samostatná a neprosiť sa nikomu ci necakat na pomoc. To je super ale ak chlap je v domácnosti mal by také veci robiť on. Plus keď si tehotná obzvlášť.. keď ho neskôr nebudeš potrebovať vo veľa veciach myslím ze mu to bude vadiť ze ho nepotrebujes, ako že bude mať radosť, že petush si zo všetkým poradí a ja mam pokoj. Pre obe strany je pre niečo dobré a prinosne, ak jeden vie požiadať a dat druhému priestor niečo pre nás urobiť. Ono by bolo už dosť weird keby sa vám pokazí kohútik a ty to začneš opravovať a on sa prizera. Len prirovnanie. Vo vzťahu ma byt rovnováha a vyvážená muzska a ženská strana. Žena je skôr citovo usposobena a chlap na ťažšie veci.
ReplyDeleteInak všimla som si už aj u iných chlapov. Ze keď im položis otázku ktorú myslíš ze pochopia ako ty, nechápu absolútne a potrebujú to úplne rozpisovať a dopodrobna vysvetliť. Jasne každý má svoj pohľad na vec, a tak nemôžeš čakať, že všetko pochopí a vidí ako ty. Nemožné. Preto to treba rozpitvat a ujasniť to. :)))
Inak ešte.. Žena je ta, ktorá z domu robí domov. Tvorí "teplo domova" kde sa muž dobre cíti a rovnako tak aj ty. Ale to nesúvisí s tým aká si, nie si samostatná a co kto robí..
ReplyDeleteNikdy nedávaj seba a svoje potreby bokom. Prvá si ty a tvoja spokojnosť. Inak sa opäť narúša rovnováha.
ReplyDeleteKrásne si to napísala a presne viem, čo tým myslíš:) Ja som bola takisto pred ním veľmi sebestačná a nepotrebovala som s polovičkou tráviť 24/7, ale keď prišiel Vyko, všetko sa úplne zmenilo. Možno to je aj tou diaľkou, ale strašne prežívam každý jeden víkend, keď spolu nemôžeme byť, každú chvíľu, ktorú mi nevenuje, lebo je cez týždeň večer s kamarátmi, ide cvičiť a pod. A keďže sa po maturite sťahujem k nemu, budem sa musieť nejak osamostatniť, lebo ako si aj sama povedala, bude to oveľa lepšie aj pre mňa. Mať svojich priateľov (teba budem mať ďaleko:(), svoje hobby, svoj voľný čas. Ale náš vzťah vždy je a vždy aj bude na 1. mieste. Tiež chcem hlavne to, aby sme mali krajší vzťah, ako moji rodičia. Lebo budem úprimná, moji ho nemajú práve ukážkoví. A pre mňa je veľmi dôležitá všetká tá pozornosť, maličkosti, gestá, pekné slová, aby sme si jeden druhého neustále vážili, aby sme si rozumeli, dokázali spraviť kompromis, vedeli sa ospravedlniť a požiadať o pomoc. Veď tie naše polovičky tu budú s nami počas celého života.:)
ReplyDeleteKrásne si to napísala, presne tieto veci sú pre mňa dôležité. Je jasné, že to bude zmena, keď sa odsťahuješ k nemu a budete spolu žiť, ale verím, že to dáte a že to bude ešte lepšie, ako doteraz <3
Deletekrásny článok, presne takéto ,,vylievačky" mám rada :) ja istú dávku slobody a nezávislosti vo vzťahoch maximálne podporujem, pretože neznášam, keď ma ten druhý vo všetkom priam pohltí... no súhlasím, že treba nájsť balans a vedieť sa dohodnúť či robiť kompromisy... držím vám palce ;)
ReplyDeleteSabi z blogu Beautiful savage