Search This Blog

by Petra Dzvoníková

October 17, 2018

4 MESIACE S NAŠOU DCÉROU


Už to je niečo vyše 4 mesiacov, odkedy Sárka prišla na svet. A nastal čas zhrnúť si, aké tieto 4 mesiace boli a hlavne, aká je ona ♥ Úplne prvá vec, ktorá ma napadne je to, že to nebolo ani zďaleka také ťažké, ako ma mnohí varovali. Už v tehotenstve som neraz dostala otázku, či som dohodnutá s mojou mamou, alebo svokrou, že mi budú chodiť pomáhať. Nebola som, pretože som nechcela robiť paniku, kým to nebolo treba. A dobre som spravila. Pomoc mi totiž nebolo treba a čo viac - naozaj som o ňu nemala záujem. Tak ako v tehotenstve, aj po pôrode som chcela, aby boli prvé týždne proste medzi nami. Aby sme spolu väčšinu času strávili spolu práve my traja - ja, Viktor a Sára. Nakoniec sme síce v trojici boli omnoho menej, ako som si predstavovala, pretože Viktor začal podnikať týždeň predtým, ako sa Sára narodila, no napriek tomu som nepotrebovala pomoc. Odkedy sa narodila, nebála som sa s ňou manipulovať, nemala som nejaké "second thoughts" ohľadne prebaľovania, kúpania, obliekania, alebo hocičoho iného. Jednoducho, materstvo pre mňa bolo od začiatku prirodzené a nemala som potrebu mať tu niekoho, kto by mi radil, alebo robil niečo za mňa. A to nemyslím v zlom, každú radu, či už od mojej mamy, alebo svokry, som si vypočula. Ale tie prvé týždne som proste chcela, aby sme si na seba zvykli, aby sme si našli svoj rytmus a vedela som, že keď budem pripravená, tak si pomoc zavolám. No musel na to prísť ten správny čas. Dovtedy mi bolo ťažko už len vtedy, keď Sáru prišiel niekto kočíkovať a bol s ňou pol hodinu preč. Možno to znie blbo, ale jednoducho som sa o ňu s nikým okrem môjho manžela nechcela deliť. Časom, možno po takých dvoch, dva a pol mesiacoch, som s tým už prestala mať problém a napríklad keď sme šli s Viktorom na bedminton, tak sme ju začali nechávať s mojimi, alebo jeho rodičmi. Najprv sa s ňou prechádzali popri hale v ktorej hrávame, aby sme boli nablízku a neskôr s ňou zostávali aj u nás doma. Napriek tomu si však neviem predstaviť, že by som bez nej strávila napríklad viac ako dve, tri hodinky. Už tie tri sú tak na hrane. Samozrejme to určite súvisí aj s tým, že stále kojím a tak bez seba dlhší čas v podstate ani byť nemôžeme, ale aj tak .. cítim, že na to ešte niesom pripravená. Jasné, viem, aj to príde a budem rada, keď ju bude niekto pol dňa strážiť a my s Viktorom si oddýchneme, ale zatiaľ po taktomto oddychu od vlastného dieťaťa netúžim. Myslím, že tým, že Viktor pôjde na materskú, budeme mať celkom príjemnú "transitional period", kedy s ňou bude práve on tráviť dlšie hodiny, zatiaľ čo ja si budem robiť svoje - pracovať na blogu, točiť videá a tak ďalej. Istým spôsobom sa na to už teším. A potom, neskôr, to už nebude on kto ju bude strážievať, ale budú to napríklad starí rodičia. Naši sa mi minule smiali, keď som povedala, že by možno nebolo na škodu, keď budeme chvíľu bývať so svokrovcami, pretože nám niekedy budú môcť postrážiť Sáru a my si budeme môcť na dlhšie vybehnúť. Ževraj prednedávnom som im ju nechcela "požičať" ani na pol hodinu. Áno, je to tak. Ale je to predsa normálny vývin, či nie? Asi by nebolo úplne normálne, keby som ju chcela mať 100% času pri sebe do 18tky. Jednoducho, aj v tomto sa riadim tým, ako to cítim a keď na mňa niekto tlačí, tak sa necítim komfortne. Musí to prísť samé od seba. Myslím si, že toto ma každá mama inak. Niektoré majú tú moju prvú fázu dlhšie, iné kratšie. A som toho názoru, že všetko je v poriadku, ak to vyhovuje aj matke, aj dieťaťu. Každý sme individuálny a každý to vnímame inak. A tak to má byť. 

No a teraz k Sárke ako takej. Čo sa za tie 4 mesiace zmenilo? Je toho neskutočne veľa! Keď si pozriem fotky z pôrodnice, ani nemám pocit, že by to bola ona. V tvári sa totálne zmenila a ako hovorí moja sesternica, "you were ugly when you were born but you are pretty now". Berte to prosím s nadhľadom a humorom. Samozrejme, pre mňa bola najkrajšia a najviac precious už v momente, kedy som ju prvý krát držala v náručí, ale presne chápem, čo tým moja sesternica hovorila. Jednoducho, vtedy to bol taký maličký, pokrčený, šúpajúci sa tvor a teraz je z nej krásne, jemnučké a trošku baculaté dieťatko. Často počúvam vetu "ako krásne už drží hlavičku" a musím sa len pousmiať. Ona totiž tú hlavičku držala v podstate už v pôrodnici. Samozrejme, nie ako teraz .. ale nikdy som jej ju nemusela nejak pridržiavať, ani keď som ju mala na rukách. Myslím, že to súvisí s tým, ako bola uložená u mňa v brušku. Takisto je veľa ľudí prekvapených, ako "pase koníčky", či ako sa to povie. Úprimne, toto je podľa mňa najdebilnejší zo všetkých tých detských názvov. Teda .. ona ich už dopásla, pretože najnovšie podsúva kolienka pod bruško a péruje hore-dole. Takže z plazenia po gauči sme sa dostali do pérovania na mieste a občasného posunutia sa vzad. Vie sa otočiť z brucha na chrbát a z chrbta na brucho. Jedným smerom to robí správne - cez bočné brušné svalstvo, tým druhým nesprávne, švihom .. len teraz neviem, ktorým ako. Prvý mesiac, dva, bola veľmi pokojná. Dokázala ležať na chrbte, alebo na brušku a aj keď toho cez deň veľa nenaspala, tak bola proste tichúčko a pozorovala a ja som si vďaka tomu vždy vedela postíhať všetko možné - upratovala som, varila som, blogovala som, točila som videá, strihala som ich .. teraz už toho stíham menej, pretože ako som spomínala, už je živšia. Človek na ňu musí stále jedným očkom pozerať, pretože sa plazí po gauči a aj keď jej tvoríme provizózne zábrany, aj tak je lepšie mať ju pod dohľadom. Takisto celkom dosť bľaboce, aj keď sa mi zdá, že teraz v 4 mesiacoch trochu menej, ako v troch. Cez deň toho taktiež veľa nenaspí, ale noc prespí v podstate celú, respektíve keď už sa aj zobudí, tak si ju prehodím k sebe do postele (máme malú, príposteľovú postielku - viac info v tomto videu), poležiačky (ďakujem za radu, Sisa) ju nakojím a spíme ďalej. Niekedy, keď už sa pri lezení nudí (trávi väčšina dňa na brušku), tak si zaplače a vypýta si našu pozornosť, vtedy si ju prehodíme na seba, alebo si ju vezmeme na ruky a je spokojná a potom si ide zas "robiť svoje". 

Chodievam s ňou cvičiť, raz do týždňa tak, že cvičím ja a bábätká sú tam pri nás na podložke - až na to, že to moje je tuším jediné, ktoré sa tam vždy aktívne pohybuje a nakoniec sa aj tak vyplače na ruky - a raz do týždňa ona. To chodíme do Kids Sports Academy v Eurovei a o konkrétnom kurze sa dočítate tu. Toto cvičenie ju mega baví a viete, čo je na ňom ešte super? Že si vždy po ňom minimálne hodinku pospí, čo sa u nej cez deň len tak nevidí. 

Čo by som ešte dodala? Asi len toľko, že som z nej neskutočne šťastná. Je to úžasné dieťa, presne také, aké som si vysnívala a ešte omnoho lepšie. Je krásna, je šikovná, vnímavá a tak neskutočne rozkošná. Niekedy ju len tak pozorujem s úsmevom na perách a nechápem, ako sa medzi nami zobralo niečo tak výnimočné. Občas pozriem na Viktora a poviem mu, že je až neuveriteľné, aká je dokonalá. Napriek tomu, že rodičovstvo a veci s ním spojené ovplyvnili naše manželstvo aj negatívne a posledné týždne sme zažívali asi najväčšiu krízu v našom vzťahu odkedy sme spolu, nemenila by som. Myslím, že všetko zlé je na niečo dobré a je lepšie, keď si zlými vecami preskáčeme teraz, ako neskôr, keď už by to Sárka viac vnímala. Samozrejme, mrzí ma, keď sa namiesto užívania si tohto obdobia trápim a som nešťastná, ale neviem si predstaviť, o koľko horšie by som na tom možno bola, keby mi každý jeden deň nerobila krajším práve ona. 

A ešte jedna vec. Mám pocit, že práve vďaka Sáre sa mením na lepšieho človeka. Chcem byť pre ňu vždy oporou a inšpiráciou, pretože chcem, aby z nej vyrástla silná, nezávislá žena, ktorá bude cieľavedomá, nenechá si skákať po hlave, ale bude si zároveň pestovať aj tie správne životné hodnoty a názory. Chcem, aby brala ohľad na druhých, aby akceptovala a vážila si aj iné kultúry a názory. Aby vedela kriticky vyhodnocovať informácie a zobrala si zo všetkého to pozitívne. Aby bola citlivá a empatická. Aby dôverovala sebe a svojej intuícii. Mojím hlavným cieľom je vychovať z nej človeka, ktorý bude lepší, ako sme my dvaja s Viktorom a verím, že sa mi/nám to podarí. O tom, akú formy výchovy zvolím a prečo sa budem uberať práve touto cestou, vám poviem inokedy. Tak toto bol taký zvláštny sumár našich 4 mesiacov po boku našej dcéry. Ďakujem, ak ste dočítali až sem. Majte sa zatiaľ krásne. 

7 comments:

  1. Och sa mi vtisli slzy do očí... Nádherne napísané - a ja dúfam, že aj keď náhodou niekedy v budúcnosti príde moment, kedy s blogom skončíš, tak si niekde uschováš tento článok a dáš jej ho prečítať, lebo je proste prekrásny ❤
    BEE A CHANGE // Facebook Page

    ReplyDelete
    Replies
    1. Jeeej, ďakujem za krásny komentár! <3

      Delete
  2. To je tak krásný článek! :3 moc ráda si k tobě a tvým článkům chodím odpočinout. Nebo na Instagram, jste prostě kouzelná rodinka a Sárka má štěstí, že má za rodiče zrovna tebe a Viktora:3 nedivím se, že vám maličká dělá takovou radost, já mám termín za 3 měsíce a už teď se nemůžu malého dočkat :D

    MagicBeautyLife

    ReplyDelete
  3. Such a lovely pictures, dear. You look stunning, as always!
    Regards.
    Codesarrival.com
    Couponsvolcano.com

    ReplyDelete

Mama

Beauty

Vlog