Search This Blog

by Petra Dzvoníková

January 19, 2019

KEĎ SA POROVNÁVAME


Existuje vôbec niekto, kto sa s nikým iným neporovnáva? V poslednej dobe odvšadiaľ počúvam, ako instagram deprimuje ľudí, pretože všetci ukazujú len to pozitívne a dokonalé a iní ľudia z toho majú depky, pretože porovnávajú instagram life s ich reálnym life. Osobne to tak nevnímam, pretože rozlišujem reálne profily od takých tých .. perfect profilov. Bavia ma aj tie, aj tie. Ale tie dokonalé neberiem ako niečo, čo by som niekomu mala závidieť, skôr ako niečo, čo ma inšpiruje. Viem, koľko práce dokáže byť za krásnymi, nastylovanými fotkami a rada sa na ne pozerám. 

Dnes však nechcem písať o takom porovnávaní. Chcem hovoriť o porovnávaní v materstve. Porovnávaní svojich detí. Porovnávaní rutiny rodín s malými deťmi .. pretože v posledných týždňoch som sa tým trochu trápila, ak mám byť úprimná. A paradoxne nie kvôli nejakým internetovým ideálom, ale kvôli tomu, čo vidím okolo seba .. a čo počúvam. 

Prvá vec, ktorej potrebujem "loswerden", ako sa povie v mojom najobľúbenejšom jazyku, je uspávanie. A kojenie. Ako som spomínala v tomto poste, rada by som Sáru do roka odstavila od kojenia. Chcela by som to spraviť najmä z osobných dôvodov, ktoré spomínam v článku, ale zároveň ma do určitej miery určite ovplyvnili aj moje známe, ktoré nekoja. A majú viac času na seba. Sú oddýchnutejšie, pôsobia na mňa vyrovnanejšie, ako som sa cítila v posledných dňoch (alebo týždňoch) ja a zároveň vedia rozmýšľať a pristupovať k niektorým veciam týkajúcim sa ich dieťaťa tak nejak triezvejšie ako ja. Často som kvôli kojeniu vystresovaná, nevyspatá, bolí ma celé telo .. ale možno by som to tak nevnímala, keby som sa neporovnávala s inými mamičkami, ktoré nekoja. 

Ďalšia vec je uspávanie a spanie ako také. Ako to u nás bolo si môžete prečítať v tomto poste, ale v skratke - Sára od malička spávala veľmi dobre. Cez deň toho síce veľa nenaspala, ale zato noci prespávala takmer odzačiatku takmer celé. Zmenilo sa to až vtedy, keď sme sa presťahovali. A bolo to stresujúce pre nás všetkých. Odkedy som ju uložila, bola stokrát hore. Kým som si išla ľahnúť, vstala aj tri, štyrikrát. Keď som si ľahla, vstávala som k nej aj desaťkrát .. cez deň spávala vždy v inom čase. A okrem Sáry som riešila sťahovanie, upratovanie po sťahovaní, prácu, vybavovačky .. jednoducho, bolo toho v tých týždňoch na mňa proste veľa a Viktor tiež nemal stále voľno, aj keď už je na materskej, takže som si veľmi neoddýchla. A s nedostatkom oddychu na mňa prichádza stres a s ním prichádza to, že môj mozog sa obmedzí na to nevyhnutné a pri iných veciach nevie rozmýšľať normálne. A tak som namiesto môjho inštinktu počúvala .. všetko možné. Rôzne rady na internete, rady od našich známych, ktorí majú deti .. a začala som porovnávať. Ako spia iné deti, prečo tak spia .. snažila som sa na Sáre testovať nové spôsoby uspávania večer, spania cez deň, obmedzovania spánku cez deň, prispôsobovala som jej nejak tú predspánkovú rutinu, začali sme sa s ňou skôr chodiť kúpať. A čo ma k tomu motivovalo? Práve porovnávanie sa s inými rodinami, ktorých deti už dokážu prespať celú noc. Alebo zaspať samé v postieľke, keď ich tam položia. Pritom mi môj rozum hovoril, že to nie je "bežné" a že väčšina ľudí s tým zaspávaním viac-menej bojuje. Ale aj tak som si hovorila .. keď to dokáže tamto dieťa a tamtá rodina, prečo nie my? 

Nepomohlo mi ani Viktorovo porovnávanie. Odkedy mi prvýkrát povedal, že sa o tom s niekým radil, rozčúlilo ma to. Hovorila som si - čo sa ty máš čo s kým radiť? Hneď som si predstavila, ako sa na mňa sťažuje, že som ju uspávala istý čas kojením a teraz ju uspávam hojdaním na rukách a že je to celé moja chyba. Samozrejme, neviem, čo naozaj hovoril a ako sa radil, ale ja si to takto predstavujem. Vždy najhoršie, haha. Celkovo som taký človek že ak mi niekto povie, že sa s niekým o mne bavil, predstavujem si len to najhoršie .. traumy z minulosti, čo vám poviem? Stále ma vie vytočiť, keď mi hovorí, že on sa o tom s niekým bavil a oni to robia takto a hentak a toto je správne a im to hneď išlo a nám to nejde. Jedna vec je, keď sa človek sám s niekým porovnáva. Druhá vec je to, keď vás s niekým iným porovnáva niekto iný. A duplom keď je to váš manžel, ktorý má držať s vami. A nie že by nedržal. Drží, spolupracuje, niekedy uspáva on, niekedy ja .. ale ja som proste na takéto veci precitlivená a preto sa mi to tak nepáči. Viem, že to nemyslí zle, ale v mojom momentálnom (trochu zúfalom) rozpoložení ma to jednoducho dokáže doraziť a potom som z toho rozčúlená, ale aj smutná. Nechcem, aby si o mne myslel, že som neschopná, alebo nebodaj ma obviňoval z toho, že som niečo spravila zle .. nechcem, aby sme sa hádali kvôli niečomu, ako je uspávanie, preboha. A už vôbec nie preto, že sa budeme prirovnávať k nejakej inej rodine! 

Poďme k ďalšiemu typu porovnávania .. našich detí a ich schopností. Vzhľadom na to, že Sára je tak trochu popredu, čo sa pohybovej stránky týka (podľa tabuliek), tak toto ma veľmi netrápi .. za to viem, že to trápi mnohých z vás. Už toľkokrát sa mi stalo, že mi niekto napísal - ako to, že je tak pohybovo zdatná? Ako si to dosiahla? Čo ti pomohlo? Závidím, môj sa nechce ešte ani otočiť. A úprimne? Trochu ma to vždy zamrzí, keď mi toto niekto napíše. Po prvé, nijak som to nedosiahla .. proste bola už od malička taká. Nemala ani mesiac a snažila sa tými nožičkami plaziť. Veľmi skoro sa pretáčala .. určite sú veci, ktoré jej napomohli, napríklad to, že som ju nechávala vyzlečenú, nebola v perinke, ani v zavinovačke, ani v spacáku. Ale tak či onak .. asi to bude mať v sebe. Vždy, keď mi napíše niekto, kto s ňou svoje dieťa porovnáva, nie je mi to príjemné. Akoby s tým dieťaťom niečo nebolo v poriadku. Pritom je, úplne. Každé dieťa sa vyvíja inou rýchlosťou, niektoré sa naučí štvornožkovať za dva týždne, ale robí to nesprávnou technikou, inému to zas trvá dva mesiace, ale robí to správne. Nedá sa to porovnávať! Všetko má svoj čas a len dieťa samé vie, kedy je na čo pripravené .. 

Možno si poviete, že sa mi to pri nej ľahko hovorí, ale verte mi .. aj s ňou sme sa v iných veciach natrápili, ako ste si mohli prečítať vyššie. Takže viem, aké je to, porovnávať sa k niekomu, kto je na tom "lepšie" .. ale načo to je vlastne dobré? Komu to pomôže? 

V posledných dňoch vo mne silno zarezonoval popis k tejto fotke od Sašky (Doubletrouble.sk), ktorý by som s vami chcela zdieľať: 

Viete, čo ma zaráža? Na predošlú fotku som dostala pár komentárov, že teda ma obdivujete a že slávne matky to majú ľahké s piatimi opatrovateľkami a nemusia nič robiť. Akokeby tie čo nemajú opatrovateľky boli lepšie, lebo sa viac obetujú. 

A pritom je to celé blbosť. Mamy sa snažia ako vedia, niektoré sú v pohode s tým, že budú doma celé tri roky, niektoré pracujú aj z pôrodnice. Niektoré majú babky, niektorých babky pracujú, iné majú muža, ktorý ide na materskú. A niektoré majú k dieťaťu opatrovateľku, lebo chcú pracovať, alebo ísť na kozmetiku, alebo si len jednoducho nevedia predstaviť byť s niekým 24 hodín denne. To z nikoho ale nerobí horšiu mamu predsa. Ja som mala tiež k babám opatrovateľku, lebo jednak pracujem a jednak si vážim čas pre samu seba. Polrok od augusta do decembra, odkedy už opatrovateľku nemám, bol najnáročnejší v mojom živote, stál ma psychickú pohodu, spánok, čas pre seba a polámané nechty. Nie som pritom lepšia alebo horšia ako tie, čo sú s dieťaťom doma, ani lepšia alebo horšia ako tie, čo majú jedno dieťa. A ani lepšia alebo horšia ako tie, ktoré majú manžela či partnera. Všetky robíme čo vieme a ako to najlepšie vieme, som si istá, že Beyoncé miluje svoje deti rovnako ako ja alebo vy. Tak už sa prestaňme porovnávať 😉 

Aj vďaka tomuto popisku som si uvedomila, že som sa proste "opuscila", ako sa u nás hovorí. Že som sa stratila v tom porovnávaní a závidení že "toto dieťa prespí celú noc" a "tamto dieťa vydrží celý deň aj bez rodičov" a "toto dieťa už povedalo to a to" a "tamtomu dieťaťu chutí umelé mlieko" a "hento dieťa zje celú porciu a moje chce stále prsník" (teraz naschvál preháňam, aby bolo jasné) .. že by som sa mala vrátiť naspäť k môjmu inštinktu a akceptovať potreby a individualitu môjho dieťaťa. Lebo to je momentálne predsa najdôležitejšie. Aby bola spokojná ona, aby som bola spokojná ja .. a budeme spokojní všetci. Áno, niekedy to bude ťažšie a bude to na nervy, ale to predsa patrí k tomu, či nie? Môžeme byť vďační za toľko jej vlastností, že nejaké náročnejšie uspávanie, alebo častejšie vstávanie po sťahovaní je v porovnaní s nimi naozaj nepodstatná "nepríjemnosť". 

A ešte by som rada aspoň spomenula moje porovnávanie sa v tehotenstve a takisto po pôrode. Áno, hovorím o postave, pribratých kilách. Pribrala som podľa mňa naozaj veľa .. ale myslím si, že keby som sa nepozerala na iné tehotné, až tak by ma to netrápilo. Závidela som ženám, ktoré pred tehotenstvom pravidelne cvičili a podľa toho aj vyzerali a nenabrali taký bachor, ako ja. Ani nemali obrovské ruky, nohy, tehotenskú celulitídu .. a po pôrode to bolo ešte horšie. Keď som videla, ako niektoré známe okamžite schudli všetko, čo pribrali a ja som sa pozrela do zrkadla a videla som tam to, čo som videla .. tak som sa išla zblázniť. A vtedy som si síce neuvedomovala, že sa stresujem kvôli tomu, že sa porovnávam, ale keď sa na to spätne pozriem .. niečo na tom asi bude. 

A tak apelujem na seba, ale aj na vás .. neporovnávajme sa. Ani seba, ani naše deti, ani naše vzťahy, manželstvá, rodinný život .. dovolenky, ani nič iné. Neporovnávajme sa, nezáviďme si. Naozaj to predsa nie je na nič dobré a akurát tak sa tým deptáme. Ak sa nám niekoho postava, oblečenie, vzťah, alebo prístup k výchove páči, inšpirujme sa. V rámci možností. 

1 comment:

  1. Veľmi dobre si to napísala. Síce nemám ešte deti, ale určite porovnávanie sa s niekým že on má to a ja nie a neviem čo nám to sebavedomie len znižuje. Podla mna každý je výnimočný, jedinečný a každý sme iný tak nemôžme chciet byt a mat presne čo ten druhý, samozrejme inšpirovat sa môžme. Jediný ským sa môžme porovnávat sme my sami. :)

    ReplyDelete

Mama

Beauty

Vlog