CYKLUS NÁSILIA A NENÁVISTI

Rozmýšľam, ako začať .. a vlastne neviem. Predvčerom som sedela sama doma v tichu, deti spali, Viktor bol preč, pes spal vedľa mňa a mala som ideálne podmienky na prácu, no nešlo to. To ticho bolo ohlušujúce a ja som mala pocit, že mi vybuchne hlava, pretože jediné, nad čím som dokázala rozmýšľať, bolo to, čo sa udialo pred pár dňami. Teda, ono sa to udialo dávnejšie, ale pred pár dňami sa to celé Slovensko, vrátane mňa, dozvedelo. A ja nad tým odvtedy premýšľam. 

Vždy, keď sa stane niečo tragické, ma vydesí obrovská vlna nenávisti, ktorá sa preženie našou spoločnosťou na adresu páchateľa a mnohokrát, ako aj v tomto prípade, nedostatok empatie s obeťou. A síce sa snažím komentárom vyhýbať, to, čo som si prečítala v tých pár, ktoré som rozklikla, alebo ktoré sa ku mne nejak dostali, ma šokovalo. 

Victimblaming a victimshaming ako vyšitý je na Slovensku veľkou špecialitou, no nebudem vám klamať, že ma opäť raz nešokoval. V situácii, kedy ľudia vidia krvavú, dobitú tvár človeka, ktorý zažil niečo, čo by nemal zažiť absolútne nikto, aj tak dokážu nájsť dôvod, prečo si za to vlastne môže sama .. šialené, absolútne šialené. Na druhej strane, aj vďaka poskytnutým dôkazom bolo týchto prejavov menej, ako zvyčajne, pretože ako to už poznáme, ak ľudia nedostanú šokovú terapiu v podobe raw fotodokumentácie, fenomén obviňovania a zahanbovania obete ide na plné obrátky. 

Rovnako, ako to bolo v prípade opitého vraha zo Zochovej, rovnako, ako to bolo v prípade šialeného strelca zo Zámockej, tak ma aj teraz najviac zo všetkého šokovala miera nenávisti a hnevu ľudu. Písala som o tom mnohokrát a píšem to znovu: Nenávisť nič nevyrieši. Keď si čítam, ako anonymné, aj neanonymné profily prajú páchateľom smrť najrôznejšími, najkrutejšími spôsobmi, predstavím si pred očami scény z rôznych historických filmov, keď ľud chodil pozerať na verejné popravy a mnohokrát sa okrem prizerania aj pričinil rôznymi inými formami násilia a ponižovania človeka už aj tak odsúdeného na smrť. 

Prišlo mi pár správ, v ktorých mi je vyčítané, ako "neutrálne" sa staviam k celej situácii. Neutrálne? Čo je neutrále na tom, keď úplne jasne poviete, že odsudzujete akékoľvek násilie? Čo je neutrálne na tom, keď poviete, že daný čin je absolútne za všetkými hranicami a neodpustiteľný? V skutočnosti to neutrálne nie je a je to jasné vyjadrenie postoja. No tu, na našom Slovensku, kde by chcel ľud lynčovať pri každej možnej príležitosti, pokiaľ nepoužijete aspoň jeden expresívny výraz, alebo vulgarizmus na adresu daného človeka, tak vlastne nedostatočne jasne vyjadrujete postoj. 

Rovnako, ako ma desí miera nenávisti, ktorú v sebe nosia páchatelia násilných trestných činov, tak ma desí miera nenávisti, ktorú v sebe nesú ľudia, ktorí síce fyzicky možno neublížia, ale dokážu z úst vypustiť také veci, ktoré by mne ani vo sne nenapadli. Spomínam si, ako som sa v noci po streľbe na Zámockej dostala na twitter páchateľa, prechádzala som si jeho príspevky, zhrozená .. a ešte zhrozenejšia, keď som si prečítala, čo tomu chalanovi písali ľudia. Zapni livestream, aby sme sa mohli pozerať, ako sa zabiješ. Si chudák, už sa konečne zabi. Ty loser, ani vystrieľať podnik poriadne nedokážeš .. Aby som spomenula len pár správ z tých, ktoré som si za tú chvíľu prečítala. Nemohla som spať, zostalo mi ťažko. To, čo spravil ten človek, je niečo hrozné, šialené, nepochopiteľné .. a to, čo mu dokázali napísať iní ľudia, akože "tí lepší", je tiež hrozné, šialené a nepochopiteľné. A sú to presne takéto slová a správanie, ktoré niektorým jedincom dopomôžu k tomu, aby spravili také činy, aké spravili. A aj keby nie. Pomôže to niekomu, niečomu? Nie. Obetiam? Nie. Páchateľovi? Nie. Spoločnosti? NIE. Nikomu. Viete, čo to je? Je to len vybíjanie si vlastnej frustrácie, je to tľapkanie sa po pleci, že my sme tí lepší a máme navrch. Je to využitie situácie, že niekto v spoločnosti je "ten zlý" a teda môžeme si naňho s "čistým svedomím" odpľuť. 

Takíto ľudia nemajú záujem ponoriť sa do hĺbky a zamyslieť sa nad tým, prečo sa niekto dopracuje k tomu, že spíše manifest, ukradne vlastnému otcovi zbraň a ide zabíjať. Nechce sa im rozoberať spoluvina spoločnosti na vine jednotlivca. Nechce sa im byť obozretnejší k tomu, čo sa deje v ich okolí. To je príliš náročné a chce to aj istú mieru sebareflexie a reflexie náš všetkých, ako spoločnosti. Ľahšie je cítiť sa ako ten lepší človek, ten, čo by to nikdy nespravil a spraviť to tak, že napľujú na toho, ktorý to spravil. Uľaviť si tým, že hnev, ktorý máme v sebe, zo seba dáme von tak, že sa minimálne verbálne pokúsime ublížiť niekomu inému. 

A ja tomu hnevu rozumiem, neberte ma zle. Hnevám sa, že sa niekto dostane tak hlboko do špirály konšpirácií, že sa rozhodne vziať život ľuďom, ktorí len chceli žiť svoj život bez toho, aby sa skrývali za to, kým sú. Hnevám sa, že je niekto natoľko arogantný, že si sadne opitý za volant a vezme tak život nevinným ľuďom, ktorí boli práve na ceste domov, na druhý deň ich čakala škola, tešili sa na spolužiakov .. A neskutočne sa hnevám, že niekto, kto vie, že má problém, ho nerieši, klame a ubližuje ženám podobne, ako bolo ubližované jeho mame a jemu samému, keď bol dieťaťom. A hnevám sa ako jeden z ľudí, ktorý sa cíti oklamaný. A hlavne je mi to ľúto. Je mi ľúto, že vo všetkých menovaných príkladoch to zašlo tak ďaleko, ako to zašlo. Je mi to ľudsky extrémne ľúto. Pri pomyslení na to, čo museli žiť ženy, ktoré si prešli takýmto násilím, mi je fyzicky zle a neviem slovami vyjadriť, čo cítim. 

Som presvedčená o tom, že pri akejkoľvek forme násilia, pri akejkoľvek tragickej udalosti, sa treba v prvom rade postarať o obete. Poskytnúť im podporu, safe space, prijatie, pochopenie, pomoc. To je prvoradé a najdôležitejšie. 

Násilie sa však nedeje preto, lebo obete sú obeťami. Ale preto, že páchatelia sú páchateľmi. Ak by neboli páchatelia, neboli by obete. A páchatelia sa nerodia páchateľmi. Páchatelia sa páchateľmi stávajú. Stávajú sa nimi na základe mnohých aspektov, no nikto sa nerodí "zlý". Nikto sa nerodí ako násilník. Dovolím si požičať kúsok z odborného článku o psychológii za agresiou a násilím: "Pokiaľ hlbšie pochopíme biologické markery agresie, empatie a "temných" osobnostných čŕt a pochopíme tiež spôsoby, ktorými sa tieto vlsatnosti môžu stať "neprispôsobivými", alebo potenciálne prispôsobivými, budeme lepšie vybavení na vytvorenie skorých zásahových stratégií a rehabilitačných programov pre agresívne a antisociálne správanie. Toto poznanie tiež uľahčí úsilie zacieliť a pestovať potenciálne silné stránky a adaptívne vlastnosti "temnejších" osobnostných vlastností." 

A to je v podstate point, ktorý sa snažím už dlhé, dlhé roky prezentovať, keď sa vyjadrujem k takýmto témam. A verte, nie je to ľahké. Pretože viem, že naša spoločnosť je nastavená inak. V našej spoločnosti sa snaha pochopiť a porozumieť zamieňa s obhajovaním činov, obhajovaním páchateľov. A mňa to neprestáva udivovať. Sú to pre mňa diametrálne odlišné veci a napriek tomu si ich toľko ľudí zamieňa, odmieta počúvať a čítať s porozumením a pochopiť rozdiel. A sme opäť tam, že je proste jednoduchšie niekoho zavrhnúť, odstrčiť na okraj spoločnosti, povedať, že je jedno, aké mal detstvo, že je jedno, čo sa mu v živote stalo, že je proste (doplň si ľubovoľnú nadávku). Ľudí triggeruje, keď poviete "snažme sa pochopiť". Ľudí triggeruje, keď poviete "môže to súvisieť s tým, čo ten človek zažil, čím si prešiel, to a to ho mohlo ovplyvniť". "Ja som si to zažil tiež a nie som násilník." Super, good for you! Ale žiadni dvaja ľudia nie sú rovnakí, žiadne dve skúsenosti a zážitky nie sú rovnaké, všetci sme iní, všetci máme iné tools na spracovávanie toho, čo sa nám deje, na naše pocity, emócie, proste hrá tam toľko faktorov, že povedať jednoduché "aj mne sa to stalo a toto by som nikdy nespravil", je proste nevedomosť. 

Samozrejme, každý dospelý človek je zodpovedný za seba a svoje činy. Ale nalejme si čistého vína, čím horšie tie činy sú, tým ľahšie je ukázať na daného človeka prstom a povedať, že si za to môže sám. Už ťažšie by bolo pozrieť sa do zrkadla a pozrieť sa na seba - som aj ja človekom, ktorý sa snaží pracovať so svojou traumou? Som človekom, ktorý je lepší, ako moji rodičia? Darí sa mi prerušiť generačné cykly? Som si vedomý svojich toxických vlastností a robím všetko preto, aby som sa ich zbavil? Rozumiem samému sebe? Viem, prečo som taký, aký som? Teraz budem asi hnusná, ale drvivá väčšina ľudí tohto schopná nie je a nie je ani ochotná "sa riešiť". Našťastie sa to už mení, ale nefandime si príliš. Tiež som bola človekom, ktorý si myslel, že je taký, aký je. Som cholerik, som hlučná, som emotívna, som nervná, som negativista .. a potom som zistila, že nie som a nemusím byť. Stačilo mi k tomu akurát tak padnúť na hubu, byť roky nešťastná a stratená v živote a takmer všetkých jeho oblastiach a konečne sa po dlhom čase trápenia odhodlať ísť na terapiu. A potom si to na tej terapii všetko pretrpieť a prežiť znovu .. a potom si ďalej samoštudovať a aplikovať na sebe to, čo sa učím sama. A zistila som, že som to nebola ja. Ale boli to nánosy .. nánosy z detstva, nánosy z rôznych iných zážitkov, nánosy celého života. A síce mám za sebou dosť dlhú a náročnú cestu sebaspoznávania a rozumenia si a odstraňovania nánosov a prejavov toho, čo som považovala za "moju osobnosť", ešte tam toho je ale že extrémne veľa. A uvedomujem si to len preto, lebo sa tejto téme venujem, lebo sa v nej denno-denne zamýšľam a samovzdelávam. A napriek tomu som opäť raz v slepej uličke, kedy budem potrebovať odbornú pomoc, pretože neviem, ako ďalej a som stuck a opäť sa vo mne ozývajú tie nánosy, o ktorých som si myslela, že sú dávno preč. A to hovorím ako človek, ktorý si prešiel pekným detstvom a dospievaním, ktorý nebol obeťou násilia, ktorý nevidel násilie, ktorého rodičia netrpeli žiadnou závislosťou .. čiže moja štartovacia čiara bola omnoho lepšia, ako väčšiny ľudí v tejto spoločnosti. A napriek tomu som teda mala na čom pracovať a stále mám. 

Pripomína mi to situáciu, kedy bežný "biely slovák" nadáva na rómov a hovorí, že veď nech si nájdu prácu, nech sa snažia, nech chodia do školy, nech chodia čistí, nech .. (doplňte si tam kopec ďalších vecí). A samozrejme, "môžu si za to sami". No, nemôžu. Ale to je téma na inokedy a vlastne myslím, že stačí, keď si vypočujete podcastovú sériu "Odsúdení na neúspech". Každopádne, iné som chcela. Väčšinou práve tí, ktorí teda žiadajú od tých znevýhodnených, aby sa "spamätali" a "aby si sami pomohi" a myslia si, že "za všetko si môžu sami", sú práve tí, ktorí sa v porovnaní so svojimi rodičmi tiež nikam nepohli. Nemajú lepšie vzdelanie, nemajú lepšie zamestnanie, neovládajú viac jazykov, nežijú v inom meste .. jednoducho, tiež nedokážu byť lepší, ako prostredie, z ktorého vyšli a slepo nasledujú vzorce, ktoré im dali ich rodičia a tým ich dali ich rodičia a tak slepo pokračuje generácia po generácii tú istú cestu. Ale ľahšie sa pozerá na druhých a žiada sa od nich, aby boli lepší, aby sa viac snažili, aby prekonali samých seba. Nehľadiac na ich štartovaciu čiaru. 

Prepáčte, ale buďme k sebe úprimní. Toto nie je len o zlyhaní jednotlivcov. Toto je o zlyhaní systému a nás, ako spoločnosti. Nadávať na alkoholika, že sadne za volant opitý a zabije ľudí? Poďme ho ukameňovať. Zamyslieť sa and alkoholizmom v našom štáte? Ale prosímvás, veď to je normálne, na návšteve si vypiť a potom odšoférovať domov. Veď to sa bežne deje. Len si treba dávať pozor a nenapáliť to do ľudí. Veď to robí každý .. A takto by sme sa mohli baviť o mnohých ďalších situáciách, témach a tragédiách, ktoré obrovská časť našej spoločnosti využije veľmi rada na to, aby si zanadávala, aby si odpľula, aby sa potľapkala, že oni sú tí lepší a ide sa ďalej. 

A ďalej budú presne títo ľudia zatvárať oči pred alkoholizmom v tejto krajine, pred psychickými problémami v tejto krajine, pred násilím páchaným na deťoch v tejto krajine, ktoré berú ako bežnú výchovnú metódu, pred nenávisťou v tejto krajine, ktorú pomáhajú šíriť aj oni .. budú voliť populistov, chyby hľadať vždy v tých druhých, pozerať radšej na to, čo robí niekto iný, než aby sa zamysleli sami nad sebou a pokúsili sa zo svojej pozície zlepšiť svoj život, svoj postoj k životu. A keď sa nabudúce stane niečo, kde bude jasný páchateľ a jasná obeť, odpľujú si. Tí empatickejší len na páchateľa, tí menej empatickí na obe strany. 

Chcela som napísať, že mi máte prepáčiť môj výlev, ale nenapíšem to. Tento výlev som v skrátenej forme napísala už mnohokrát, napríklad na instagram a budem ho písať ešte veľakrát. Pretože viem, že jedine vtedy, keď sa budeme snažiť veciam, situáciám a ľuďom rozumieť, jedine tak budeme vedieť do budúcna ľuďom pomôcť a situáciám predísť. 

Vedela by som tu o tom písať ďalšiu hodinu. O tom, ako my ako ľudia potrebujeme predovšetkým lásku, prijatie, pochopenie. Všetci do jedného. O tom, ako nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť, ako násilie plodí len ďalšie násilie. O tom, že je nesmierne dôležité nájsť v sebe odvahu a silu stať sa cyclebreakerom, ale tváriť sa, že niečo také je samozrejmosť a vyžadovať to primárne od tých "najťažších prípadov", je pokrytectvo a to najmä vtedy, ak človek sám nerobí nič preto, aby zmenil seba - ešte duplom vtedy, ak to má omnoho jednoduchšie, ako ten "ťažký prípad".