LIVING IN THE MOMENT

Myslím, že v posledných dňoch mi to prišlo zaťažko. Žiť v aktuálnom momente, v danej chvíli. Ako som spomínala pár ľuďom, s ktorými som posledné dni strávila nejaký čas, mala som už pár dní pocit, že fungujem v takom zvláštnom delíriu, akoby ma niekto ovalil nejakou palicou, alebo čo a že proste len idem na veľmi vyčerpaného autopilota .. vedela som, že to musím stopnúť, že si musím trošku vydýchnuť, chvíľu len byť. 

Takéto stavy sa mi pravidelne opakujú, keď si toho na plecia naložím príliš veľa a potom neviem, čo so sebou a iba idem a idem a idem a hovorím si, ešte toto a ešte toto a ešte toto a potom si oddýchneš. A dúfam, že si oddýchnem aspoň v noci a murphyho zákon mi odpovie tým, že zrovna vtedy sú moje deti stokrát v noci hore, alebo sa tvária, že o piatej ráno už je čas vstávať, alebo niečo podobné .. 

Je pre mňa frustrujúce, že mám toľko nápadov, toľko projektov, ktoré milujem, ktoré ma bavia, ktoré ma napĺňajú a zároveň mám doma tie dve dokonalé deti, s ktorými by som rada trávila plnohodnotný čas každé poobedie, no nemám na to všetko vždy energiu. Snažím sa hľadať balans a niekedy mám pocit, že som ho aj našla a potom zažijem týždeň, ako tento a hovorím si .. preboha, ako to mám všetko zvládnuť? Kto spraví toto a hento a tamto a potom ešte hento ďalšie ..? 

Vôbec neviem, či by som mala vypustiť nejaké časti práce, alebo naopak, nájsť si niekoho, kto mi bude pomáhať, aj keď dvoch takých ľudí momentálne v podstate čiastočne mám, ale len čiastočne a tam tiež neviem, kde je vlastne hranica toho, čo si chcem robiť sama a čo chcem dať pod kontrolu niekomu inému .. viete, čo myslím? Niekedy sa mi zdá, že idem one step forward, two steps back. Ak nerozumiete, hoďte si to do googlu pls. 

Dnes som mala konečne voľnejší deň, taký viac pre seba, aj keď vlastne aj ten sa odohrával prevažne mimo domu a aj teraz, o 23:18, som sa ešte nehodila do kľudu, ale sedím za compom, uploadujem vlog, downloadujem zvuk z novej season podcastu V posteli .. a to som naozaj padala tento týždeň od únavy každý jeden deň, ale skôr ako o polnoci som sa do tej postele nedostala. Kto mi za to môže? No samozrejme len ja sama. Ale niekedy fakt neviem .. nedá mi to, ísť si ľahnúť, ak viem, že ešte musím spraviť toto a hento a ono .. lebo aj tak mi to šrotuje v hlave dovtedy, kým sa z tej postele nepostavím a nejdem to spraviť. 

Tak som si povedala, že kým sa to bude všetko uploadovať a downloadovať, otvorím si blog a trošku sa vypíšem, možno mi to pomôže. Dnes som premýšľala nad tým, ako som bojovala s niečím podobným pár rokov dozadu a hovorila som si, je to len fáza, kým sa ti to rozbehne tak, ako potrebuješ .. teraz neviem, čo by som si mala hovoriť, lebo rozbehnuté to mám, ale možno čakám, kým sa to rozbehne ešte lepšie? Neviem, lol.

Každopádne, premýšľala som aj nad tým, ako som pred tými rokmi vnímala rôzne stretnutia s ľuďmi, ktorí niekam chceli ísť, chceli sa stretávať a ja som si hovorila po každom takom stretnutí, že kurník šopa, za ten čas som mohla byť buď s deťmi, alebo pracovať .. plytvám tu časom! Stalo sa mi to mnohokrát a potom som vlastne bola aj celkom rada, že som sa so všetkými stretávať predstala a mala som čas a priestor na seba a svoju prácu, svoje videá, spolupráce a hlavne na svoju rodinu. Viem, že niekoho to teraz možno triggerne, ale v tomto bola pre mňa tá pandémia a prvá vlna lockdownov veľmi prínosná. Zrazu sa všetko zastavilo, spomalilo, boli sme doma, len ja, Viktor a dieťa, zatvorení asi mesiac, dva a veľmi nám to prospelo. 

Momentálne veľmi vnímam, ako sa všetko rozbehlo a snaží sa zabehnúť späť do pôvodných koľají, ktoré však nikdy nebudú 100% rovnaké a o to viac sa mi zdá, že ľudia, firmy a inštitúcie tlačia nasilu na pílu, aby to také bolo .. a ja asi vlastne v tomto ani nie som úplne iná.

Zvláštne, ako niekedy potrebujeme taký zásah zvonku, lebo sami sa v tomto upratať nevieme. Mám veru ešte na čom pracovať. Čo sa však týka napríklad stretnutí s ľuďmi, už to mnohokrát nevnímam tak, ako predtým, že je to plytvanie časom, pretože veľakrát ide práve o pracovné stretnutie, alebo o stretnutie s niekým, kto ma inšpiruje, motivuje, od koho dokážem načerpať pozitívnu energiu, s niekým, koho túžim spoznať, alebo s kým jednoducho chcem stráviť čas. O to ťažšie je si to všetko nejak upratať a dať tomu systém. Rutinu. Fuj, ako to slovo neznášam a pritom viem, že skôr či neskôr, bude musieť do našich životov opäť prísť. 

Neviem vlastne, čo chcem týmto postom povedať, asi len cítim potrebu to dať zo seba von a nejak sa nad tým sama komplexne zamyslieť, pretože viem, že toto je cesta .. no, minimálne k nejakému preťaženiu organizmu, vyhoreniu, whatever. A chcem týmto pozdraviť všetky pracujúce mamy a najmä matky samoživiteľky, alebo single pracujúce mamy - máte všetok môj obdiv. Pretože ja mám manžela, ktorý nemá full time job, mám starých rodičov, ktorí nám s deťmi pomáhajú, keď je treba a aj tak som momentálne mentálne na pokraji zrútenia .. 

Love, Petush ♥