Search This Blog

by Petra Dzvoníková

December 23, 2020

MILÍ KONŠTRUKTÍVNOKRITICKÍ KOMENTÁTORI, VĎAKA ZA ZAMYSLENIE :)


Článok nájdete vo forme podcastu aj na spotify, alebo apple podcasts.

Občas mám rada diskusie v komentároch s neznámymi ľuďmi. Dozviem sa veľa o nich, ale aj o sebe a často si niečo uvedomím. A ako som spomínala v podcaste s Momou, neraz sa stane, že ma tieto diskusie inšpirujú nielen k zamysleniu, ale aj k nejakému postu. A inak tomu nebolo ani teraz. 30 komentárová diskusia pod podcastom. Čítam si všetky komenty, na niektoré odpisujem, niekedy diskutujem. Koniec koncov, beriem to tak, že to patrí k mojej práci, rovnako ako čítanie a odpisovanie na správy. Nerozlišujem medzi pozitívnymi a negatívnymi komentármi, ak cítim potrebu odpísať, odpíšem. Jasné, že pri pozitívnych komentoch sa to nikam ďalej nerozvinie. Iné je to pri tých opačných. Ľudia (ja, aj komentujúci) sú tak presvedčení o svojej pravde, že sa z toho často vyvinie diskusia na dva, tri dni. Väčšinou ju musím ukončiť tým, že celý thread vymažem, lebo by to pokračovalo donekonečna. No ale poďme k pointe. 

Clashing point je vždy ten, keď sa dostaneme k tomu, či záleží na názore komentujúcich, alebo nie. Ja hovorím, not really. Komentujúci zväčša reaguje podráždene, šokovane .. a nechápe, ako si ja, internetový tvorca, môžem dovoliť povedať, že na jeho názore nezáleží. Tak sa na to skúsme pozrieť objektívne. Ak má video napríklad 30.000 pozretí, 100 komentárov a tri z toho sa zhodnú v niečom, čo im vadí (témy, ktoré rozoberám, alebo môj prejav, alebo môj, či hosťov názor) .. záleží na tom názore? Ja v tom mám jasno. Nezáleží. Naozaj. Pretože sto ľudí, sto názorov. 30.000 ľudí, 30.000 názorov. Naozaj. Jasné, niektoré sa zhodujú viac, niektoré menej, niektoré na 100%, niektoré vôbec. A teraz si zoberme tvorcu. Ktorým názorom sa má riadiť? Opäť. Ja v tom mám jasno. V prvom rade názorom svojím. Lebo ak by sa riadil od začiatku názormi druhých ľudí (a je úplne jedno, či sú podané s urážkami, alebo slušne, “konštruktívne”), nevytvoril by nikdy nič svoje, originálne. V druhom rade názorom ľudí z branže, alebo napríklad názorom hostí v relácii. Lebo koniec koncov konkrétne v takom podcaste je to o tých dvoch ľuďoch, ktorí spolu hodinu a pol diskutujú. Ďalej sú v poradí štatistiky a v prípade napr. instagramu feedback od klientov (v rámci spoluprác). Až potom prichádzajú na radu názory sledovateľov. Pretože NIKDY nebudete mať názor každého, kto vás sleduje a preto je podľa mňa úplný nezmysel riadiť sa tým, čo vám napíše pár ľudí. Či je to reakcia negatívna, alebo pozitívna. 

Nemá zmysel sa riadiť názorom jednotlivcov, pretože tie sú vždy subjektívne. Nikdy nevieme, čo je za tým názorom, odkiaľ vychádza, čo je motivácia za tým, podeliť sa oň a čo ním chce daná osoba dosiahnuť. To sa týka pozitívnych, aj negatívnych reakcií. Názory majú v tomto prípade význam keď tak “v hromade”, čiže má význam brať ich do úvahy ako množinu (kks to už ide do matiky a vôbec neviem, či to dáva zmysel, haha). A pokiaľ je väčšina pozitivna, čísla rastú a do toho občas príde niečo negatívne, má zmysel sa nad tým zamýšľať? Má zmysel meniť niečo na základe tých pár negatívnych, resp. “toto by si mala zlepšiť, lebo ja si to myslím” reakcií? Well, I don’t think so. A nemám problém to tým ľuďom povedať. 

A tu prichádzame k problému, z ktorého väčšinou vznikne taká rozohnená, divoká diskusia. Síce “na úrovni”, ale väčšinou aj tak plná pošťuchov na niekoho psychický stav, sebavedomie, alebo celkovú osobnosť. Pretože akonáhle niekomu, kto vám napíše svoj názor tohto typu na net (typu: “píšem slušne, ale píšem 10 odsekov a všetko je to len dobre mienená kritika, ale podaná vždy úplne assholsky, ale to nemôžeš povedať Petush, lebo nenadávam, ani nehejtujem, len chcem vyjadriť svoj názor, na ktorý si sa nepýtala, ale veď na to existujú komentáre”) poviete, že vás jeho názor nie úplne zaujíma, alebo že nechápete, načo bol daný komentár dobrý (lebo to fakt nechápete), alebo len zareagujete a nenapíšete niečo v zmysle: “Ďakujem za názor, určite sa nad ním zamyslím”, aj keď ho máte úplne u prdele, je zle. Zrazu ste arogantní, lebo názor “vašich sledovateľov” (ako si radi hovoria) si musíte predsa vážiť! Musíte si ho vypočuť a neexistuje, aby ste sa voči nemu ohradili. Čo si to dovoľujete, diskutovať pod svojím vlastným videom a nesúhlasiť s touto hodnotnou konštruktívnou kritikou (na ktorú sa nikto nepýtal)? 

A tak som sa zasa raz ocitla vo víre debaty tohto štýlu a hovorím si .. o čo tu vlastne ide? Tu nejde o to, že by mi niekto chcel svojím názorom pomôcť. Lebo rady sa v tých siahodlhých komentoch väčšinou neskrývajú, aj keby veľmi hľadáte. Sú to len slušne podané dissíky na to, že niečo robíte “zle”. Podľa danej osoby. Jednej z xy-tisíc. Hmm .. o čo teda ide? Prišla som na to, že je to celé o egu. JA si myslím, že toto robíš nie podľa MOJICH predstáv. JA si myslím, že by si si MÔJ komentár mala vziať k srdcu a riadiť sa ním. JA si myslím, že by si nemala pod tvojím vlastným videom diskutovať SO MNOU, keď nesúhlasíš, lebo je to predsa len MÔJ názor a JA mám právo ho slobodne vyjadriť pod tvojím videom a ty to musíš rešpektovať a prijať. Musíš to spraviť, lebo JA mám pravdu, MÔJ názor je dôležitý a správny. Koniec koncov, keby si daný človek nepripadal sám dôležitý, nemyslím, že by mal potrebu písať siahodlhé odstavce síce o niekom inom, ale SVOJHO názoru. Vždy som sa sama seba pýtala .. vážne to tým ľuďom stojí za ten čas a energiu. Riešiť, čo robím ja? Ako to robím? A ako by som to ne/mala robiť? A aká som? A či je môj prístup v poriadku? A nechápala som to. Nerozumela som tomu, čo poháňa tých ľudí obetovať dva dni svojho času komentovaniu MŇA na MOJOM kanáli pod MOJÍM videom a MOJICH reakcií na ich názory. A včera som na to prišla. Nie je to o mne. Je to vždy o nich. O ich pocite pravdy. O ich potrebe vyjadriť svoj názor. O ich potrebe si ho obhájiť. Proste EGO. 

A istým spôsobom to robím aj ja. Len svojmu cieľu na rozdiel od toho ich rozumiem. Ja sa snažím pochopiť niečo, čomu nerozumiem. Diskutujem v rámci svojej pracovnej platformy a daná diskusia má koniec koncov priamy dosah na to, aký engagement bude pod videom a tým pádom .. no chápete. Tak či tak to pre mňa vlastne nikdy nie je wasted time or energy a už duplom nie vtedy, keď si dám vďaka tomu okienko na zamyslenie, ako práve teraz a reálne aj pochopím aspekt, ktorému som doteraz nerozumela. Nie je to pre mňa (len) o egu. Jasné, je, do tej miery, že sa nerada cítim nepochopená, napríklad. Ale je to skôr o tom všetkom, čo som vymenovala vyššie. O čom je to pre nich? Prichádzam na to, že jedine o ich egu. Ktoré naopak vyčítajú mne. Nie nadarmo sa hovorí, že druhí ľudia sú nám zrkadlom a vadí nám na nich práve to, čo my sami robíme. A preto ľudia, ktorí po sebe zanechajú siahodlhý komentár plný svojho názoru a vy im poviete “nie, ďakujem, nabudúce si ho kľudne nechaj pre seba”, nezvládajú, že im ho neprijmete. Čiže neprijmú váš kontra názor - na svoj názor. Nie na svoju tvorbu, osobu, prejav .. ale na svoj názor vyjadrený v komente. Čiže robia to isté, čo vyčítajú vám a ani si to neuvedomujú. A pritom tak je to podľa mňa správne. Ak sme presvedčení o tom, že niečo robíme správne (a nikomu tým neubližujeme (egá sa nerátajú)), tak nás názory druhých naozaj nemusia ani trochu zaujímať. Jasné, vyjadriť ich môžeme, ale uvedomme si, že to vypovedá len a len o nás. Nie o tom, na čo daný názor vyjadrujeme. Lebo to je stále len názor. Subjektívny, poznačený tým, akými sme ľuďmi, čo sme si prežili a tým, ako vnímame samých seba. A ak nám na ne niekto odpovie, nemusíme byť hneď poplašení. Veď rovnako, ako “každý, kto pridáva na internet, musí rátať s reakciami”, to platí aj pre každého, kto na tom internete komentuje, nie? Napríklad aj s reakciami autora, ktorého pôvodne kritizujeme a ktorý s nami (čuduj sa svete) nemusí v našom názore súhlasiť. 

Baví ma zamýšľať sa nad týmito vecami a baví ma rozbíjať stigmu zaužívanú s touto témou, ktorou je to, že akákoľvek reakcia na akýkoľvek počin je v poriadku a každý má právo na svoj názor, ale na ten už sa nesmie nesúhlasne reagovať, lebo to znamená, že “nevieme zniesť kritiku”. A že ak je niečo napísané slušne a nespadá to do najviac basic definície hejtu, tak to jednoducho musíme akceptovať. Nie nie, moji milí. Nemusíme. Lebo každý si určujeme svoje hranice. A keď už raz napríklad tvorím na tom internete a “musím” znášať kritiku, môžem tej kritike vyjadriť aj svoj nesúhlas. Aj keby ste sa mali od jedu roztrhať. Pretože neviem ako vy, ale ja som spokojná s tým kto som, aká som a ako si robím svoju prácu a ako som už dávno povedala - chcem sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma berú takú, aká som. Aj s vecami, ktoré im nevyhovujú. No chápu, že to som ja a že nie je v ich kompetencii mi hovoriť, že by som mala jedno, alebo druhé zmeniť, aby to zrovna im vyhovovalo. 

A to platí ako v súkromnom živote, tak aj na internetoch. Nestojím o “sledovateľov”, ktorí síce tým svojím pozretím venujú do mojej kasičky tých desať centov (lebo to je častý argument - z nás žiješ), ale budú každú maličkosť, ktorá sa im nepáči, kritizovať. Nie nie. Naozaj takých nepotrebujem a ani si ich nevážim. A nebojím sa to na rozdiel od niektorých internetových poserov (čítaj posero, nie pózer) povedať na plnú hubu. Mne nejde len o vysoké čísla za cenu toho, že v tej mase budú ľudia, ktorí sledujú len na to, aby mohli mudrovať. Pre mňa sú čísla skvelý ukazovateľ, jasné, pomáhajú sa mi zorientovať. Ale v prvom rade mi ide o slušnú komunitu. Takú, ktorá mi rozumie v tej hlavnej message, ktorú sa snažím odovzdať. 

Chcem, aby moji sledovatelia pochopili, že najhlavnejšie je starať sa o seba a o svoj well being a podporovať ho vecami, ktoré ich robia šťastnými, bavia ich a pomáhajú im sa v nejakej oblasti rozvíjať. Ak do tohto konceptu spadá to, čo robím, super, teším sa. Ak nie, too bad. Nezrúti sa mi svet. Aby ľudí prijali takých, akí sú a nesnažili sa ich meniť na svoj obraz - niečo, čo som robila ja celý život a bola to veľká chyba, ktorou som koniec koncov škodila najmä sebe. Možno práve preto sú pre mňa “konštruktívni kritici” z internetu takí zaujímaví. Vidím v nich kúsok starej seba a som na to zvýšene háklivá, lebo si uvedomujem, aký je to mega prepal, chcieť po ľuďoch zmenu, ktorú my považujeme za správnu. A už duplom pri ľuďoch, ktorí nie sú v našom okolí, ale poznáme ich len z internetu. 

Viem, že väčšina z vás, ktorí si toto prečítate/vypočujete, už dávno chápete, o čom hovorím. Že tomu princípu rozumiete. Ako v online, tak aj v offline sfére. Vždy by to malo byť o nás. O našom well-being. O našej sebaláske a sebaúcte. O tom, že ak nás niečo irituje, vyrušuje, hnevá - je to v prvom rade náš problém, ktorý si musíme vyriešiť sami so sebou. V online svete je len a len v našich silách, aby sme si to poriešili. Nie tým, že budeme niekomu vypisovať, aký by mal, alebo nemal byť a čo by mal, alebo nemal robiť. Ale tým, že si buď uvedomíme, prečo nás to serie, spracovali to a sledovali daného človeka ďalej, alebo aby sme si ním prestali plniť svoj priestor a svoj čas. Rovnako v offline. Ak nám niečo vadí na našom partnerovi, máme tri možnosti. Prvá je tá, ku ktorej väčšinou automaticky inklinujeme - vytknúť a očakávať zmenu. Prípadne, vo vedomejších vzťahoch, odkomunikovať náš problém, vysvetliť jeho pôvod a pokúsiť sa o kompromis. Sú veci, hranice, ktoré si treba pevne stanoviť. A je to práve o nich, ak neexistuje vôľa kompromisu, alebo zmeny na druhej strane. Buď zmením ja svoj postoj a zmierim sa s tým, spracujem si to a naozaj prestanem riešiť (nebudem len zatláčať do úzadia), alebo odchádzam. Nemá význam ostávať vo vzťahu, kde nám niečo vadí a ani jedna strana s tým nič nevie/nechce spraviť. 

Preto vám radím aj v online priestore, v ktorom na kompromisy neexistuje priestor, ak túto tému neotvorí sám autor - ak neviete spracovať niekoho “chyby”, niečo, čo vám vadí a irituje vás to, odíďte. Neplytvajte svojím časom a energiou na pokusy ho zmeniť. Vo vzťahu tvorca-sledovateľ to je ešte stokrát márnejšie, ako v tom vzťahu. Lebo vo vzťahu ste jeden na jedného. Rovnocenní partneri. Pri tvorcovi-sledovateľovi sa bavíme o pomere jeden na sto, tisíc, desaťtisíc, či stotisíc. Nie je to a nikdy to ani nebude rovnocenný vzťah. To je nemožné. A predstava, že vy ako sledovateľ, alebo “konštruktívnokritický komentátor” ste niečo ako “nadriadený” tvorcu, ako to mnohí často prezentujú a prirovnávajú, je utopická, až smiešna. Ja viem, že pre niektorých s vás je to asi ťažké čítať/počuť, ak si to vôbec nejaký “kritický komentátor” prečítal/vypočul do konca. No verím, že aj tí z vás, ktorí nepatrili priamo k mojej inšpirácii na tento post, si z neho niečo vezmú. Minimálne tí, ktorí sa už naučili dať ego bokom a ide im o to, uvedomiť si širšie súvislosti, získať novú perspektívu a navnímať iný pohľad. Napríklad aj na toto.

No comments:

Post a Comment

Fun

Education

Podcasts