Ani neviem, ako sa to stalo, po sto rokoch na mňa prišla túžba niečo sem napísať. Neviem, či v dnešnej dobe ešte niekto číta blogy, neviem, či by som sa nemala vrátiť k nahrávaniu takýchto prípevkov aj v audioforme na podcast, no cítim, že chcem niečo napísať, tak píšem.
Akurát dnes som na instagram zverejnila fotku s popisom, ktorý by som pred pár rokmi uverejnila tu a šla by som ešte viac do hĺbky .. pravdepodobne. Vlastne celkovo také moje impulzívne emotívne blogovanie, ktorého miesto bolo vždy tu, som pred časom premiestnila na instagram. A prestala som prekladať všetko aj do angličtiny, pretože by sa to tam nezmestilo.
Šialené, čo všetko sa zmenilo, odkedy som sem uverejnila posledný článok. Som matka dvoch detí a to druhé bude mať čoskoro dva roky. To kedy sa stalo?? Máme nového psíka, pretože toho prvého nám zrazilo auto .. to je jedna z vecí, o ktorých by som sem určite napísala, ak by som aktívne blogovala, pretože by som sa potrebovala vypísať. Aj som sa vypísala, na instagrame, no zároveň to je niečo, čo potláčam veľmi hlboko v sebe a stále to občas vyjde viac na povrch a máta ma to.
Vlastne dosť veľa vecí potláčam, je to jeden z mojich základných obranných mechanizmov prežitia a viem, že to nie je zdravé, ani správne, no robím to. Robím to tak automaticky, že si to mnohokrát ani neuvedomím a mám pocit, že odkedy som mama, v niektorých veciach ani nie je iná možnosť. Nemám pocit, že mám priestor hrabať sa vo svojich pocitoch, vo svojom vnútri, prežívať a spracovávať. Pretože treba navariť, treba umyť deti, treba popratať, treba si spraviť robotu, ktorej chvalabohu nie je málo .. a tak sa to nejak kopí a kopí a ja veci zas raz nespracovávam, ale potláčam a už len čakám, kedy to praskne ..
Napríklad dnes som mala od rána akési zvláštne rozpoloženie, minulý týždeň som mala teplotu a totálne sa mi rozhodilo moje vnímanie času. A tak keď mi dnes ráno môj tréner napísal, či tréning platí, napísala som, že jasné, samozrejme a hovorila som si, že už sa cítim fajn, v utorok si pôjdem zacvičiť .. a asi po 5 minútach som si uvedomila, že ten utorok je dnes a bavíme sa o dnešku. Tak som sa vytrepala z postele o pol hodinu som už sedela v aute cestou na tréning a bolo mi zvláštne. Niekto hovoril, že je to z počasia, ja viem, že je to z niečoho vo mne. Z niečoho, čo buble pod povrchom a ja veľmi neviem, čo s tým. Teda viem, ale neviem, kde by som na to našla čas a priestor to momentálne riešiť.
A tak som prišla na cvičenie, tam som zistila, že som si zabudla peňaženku a nemám si ani ako zaplatiť vstup do fitka, takže ho za mňa musel zaplatiť Miro .. a šla som cvičiť. A cvičili sme také pomalé, naťahovacie veci, ktoré sú pre mňa najťažšie zo všetkého a asi 5x som sa dostala do stavu, že som sa chcela rozplakať .. a potlačila som to. Lebo tak som naučená, lebo tak to robím. A pritom viem, že pred Mirom by som sa mohla a viem, že v akejsi zvláštnej rovine sú tieto moje skrátenia, ktoré mám tam, kde ich mám, poprepájané aj na tieto moje skrátenia emočného charakteru.
Lenže ja sa asi bojím ich prelomiť. Momentálne. Obávam sa, alebo vlastne asi ani nechcem, si momentálne vyhrádzať priestor na liečenie a teda na opätovné prechádzanie si bolesťami. A pritom viem, že iná cesta nie je a nebude. Že to musí prísť a že keď sa do toho neponorím a nebudem to riešiť, tak si tým budem kaziť aj to pekné, čo ma momentálne netrápi, ale robí mi to radosť. Lebo ono je to ako taká huba, ktorá napadne svojho hostiteľa a začne pomaly ale isto obsadzovať všetky možné oblasti. A už to cítim, že to zasahuje aj do mojej práce, aj do iných vecí, ktoré mám rada a ktoré ma bavia, no zároveň si to asi nechcem priznať.
A teraz si to tu priznávam. Tu, naspäť na tomto mieste, na ktoré ani neviem, kedy som naposledy niečo napísala .. pred vami, ktorí sa možno dočítate až sem. Myslím, že je čas chodiť opäť na terapiu. Zaoberať sa opäť viac sebou, svojimi pocitmi, svojím vnútrom a hlavne svojimi traumami. Lebo oni tam sú, niektoré nové, niektoré staré .. a čakajú na spracovanie. Teda nečakajú, oni sú radi, že ma môžu obťažovať zvnútra, neriešené, no ja už viem lepšie, ako kedysi. A idem sa riešiť.
Takže tak na dnes. Možno sa vidíme čoskoro opäť, možno vám napíšem zas o rok.
Love, Petush
Skvelo napísané ! Drž sa a budem rada ak sa vrátiš aj sem na blog ❤️
ReplyDelete❤️
ReplyDeletePeti posielam energiu a lásku ❤️🍀 . Nech už to bude akokoľvek, verím že to bude len lepšie.
ReplyDeleteDrž sa
ReplyDelete❤️
ReplyDeleteKrásne napisané ❤️ klobuk dole za tvoju otvorenosť. Veľa síl prajem😊
ReplyDeletePosielam veľa síl ❤️
ReplyDelete❤
ReplyDelete❤️ Drž se… mám pocit, že ti rozumím…❤️💔
ReplyDeleteAkurat som sa s kamoskami bavila aka je pre mna terapia tazka v ohlade ze sa hrabem vo velmi bolestivych spomienkach a o 45 minut som spat v hektickom svete mamy 2 deti a manzelom s 9-5(8-6) jobom. Krasne si to napisala, uz tie traumy napadali aj vela peknych veci, a aj ked je to narocne stoji to za to. Drzim ti palce 🙂
ReplyDelete🤍🤍🤍
ReplyDelete