Search This Blog

by Petra Dzvoníková

December 21, 2020

ZDRAVÁ SEBALÁSKA VS SEBECTVO .. A TOXICKÉ KAMARÁTSTVA.


Ak nemáš Spotify, podcast nájdeš aj na Apple Podcasts, alebo na tomto linku

Po veľmi, veľmi dlhej dobe na mňa prišla písacia múza. Teda, nie, že by nechodila pravidelne, ale nie na napísanie článku. Vždy sa to tak akurát zmestí do postu, niekedy sa to aj hodí k fotke, ktorú k tomu postujem. Alebo je to naopak niečo tak urgentné, že to nepočká ani do postu a rovno to musí ísť na storky. Väčšinou v záplave emócií .. pravdepodobne negatívnych. Niečo ma vytočí, niekto ma naserie. Lenže keď som včera premýšľala nad touto témou a snažila sa k nej sformulovať nejaký zmysluplný post, nešlo to. A čím viac som nad ňou premýšľala, tým jasnejšie mi bolo, že toto je na post, ktorý si zaslúži aj svoje vlastné miesto v Nasklee Hautnah podcastoch. 

Poďme teda k téme ako takej. Vlastne ani neviem, ako ju pomenovať. Je o toxických ľuďoch a naopak ľuďoch všetko, len nie toxických. O ľuďoch, ktorými sa chcem obklopovať. To, o čom budem hovoriť, mi trvalo si uvedomiť neuveriteľných 27 rokov a viem, že to tak nemám sama. Odkedy si pamätám, vyskakovali na mňa rôzne citáty o tom, akými ľuďmi by sme sa mali obklopovať, lebo s kým si, taký si .. či už na tumblri, na twitteri, alebo instagrame. Obklopuj sa takými ľuďmi, aký chceš byť aj ty. Tvoje okolie vypovedá aj o tebe. Veď to poznáte. Lenže čo to znamená? Reálne, pre každého asi niečo iné, aj keď v niektorých bodoch by sme sa asi zhodli všetci. No a ja som si konečne uvedomila, resp. naučila som sa pomenovať to, akých ľudí chcem mať okolo seba. A v konečnom dôsledku sú to vlastne presne takí ľudía, aká chcem byť ja sama. A vďaka tomu, že som sa to konečne naučila pomenovať som si uvedomila aj to, akých ľudí okolo seba vyslovene nechcem. Ako som sa k tomu dopracovala? A prečo mi to trvalo tak dlho? 

V prvom rade by som si chcela požičať jednu vetičku od Majka Spirita, ktorú povedal hneď na začiatku 4. dielu Topkastu o vzťahoch a to je tá, že najdôležitejší je vždy vzťah samého so sebou. Pokiaľ človek nevie rešpektovať seba samého a ľúbiť seba samého v zdravej miere, starať sa o seba, nevie fungovať ani v iných vzťahoch tak, ako by možno chcel, ako si tá druhá strana predstavuje a najmä, bude k sebe priťahovať ďalších ľudí, ktorí nemajú poriešených samých seba. Na druhej strane, ako povedal aj Majk, treba mať hranicu a neprejsť až do úplného sebectva. A presne to je to, čo som si aj ja nedávno uvedomila. 

Je obrovský rozdiel medzi tým, keď sa človek v prvom rade stará o seba, polieva sa ako kvetinku, dáva si sám všetko to, čo potrebuje a ostáva pri tom nohami na zemi, nemyslí si, že je niečo viac, ako ostatní. Pokora, vďačnosť, ohľaduplnosť sú prvé slová, ktoré ma v tejto súvislosti napadnú. Versus sebectvo. Bezohľadnosť. Namyslenosť. Medzi jedným a druhým je veľmi tenká hranica, no v skutočnosti som presvedčená o tom, že kto objavil tú skutočnú sebalásku a má usporiadané hodnoty by s touto hranicou nemal mať problém. A ak ju aj niekedy prekročí, tak si to vie uvedomiť, priznať si chybu a ospravedlniť sa. Ale to už sme zas pri inej téme. 

A akých ľudí teda chcem mať okolo seba? Takých, ktorí sa v prvom rade starajú najmä o seba, o svoju spokojnosť a svoje šťastie. Bolo pre mňa prevratné, keď som si to uvedomila, pretože som naopak od ľudí v mojom okolí čakala, že sú tu od toho, aby sme sa robili navzájom šťastnými. Aby sme sa obetovali jeden pre druhého. Prečo? Lebo presne to som ja vždy mala zakódované v hlave. Snažiť sa vždy každému vyhovieť. Byť s ľuďmi za dobre. Dať im všetko, aj to, čo nemám. A nie, nepreháňam. Často som bola napríklad na účte v mínuse, lebo čo som zarobila, to som dala nie len na seba, ale aj na mojich kamarátov. Alebo skôr "kamarátov". Chcela som im dopriať, podeliť sa. Spraviť im radosť. A myslela som si, že to tak má byť aj opačne. Nikdy nie v tom materiálnom. Ale jednoducho v tom, že keď ich budem potrebovať, budú tu pre mňa. Možno aj na úkor vlastného času. A ono to tak nikdy nebolo. Tým nechcem povedať, že to je ich chyba, práve naopak. Je v prvom rade moja chyba, že som takto fungovala a v skratke povedané, nechala som si skákať po hlave bez toho, aby som z toho reálne ja niečo mala na oplátku. Jednostranné vzťahy a kamarátstva, čo sa koniec koncov ukázalo práve vtedy, keď som prestala dávať. Chcela som napísať, že je zvláštne, ako sa ľudia, ktorí sú ochotní dať všetko, vždy nájdu s tými, ktorí zas všetko berú a na oplátku nič nedávajú, ale ono zvláštne vlastne vôbec nie je. Inak ako v tejto kombinácii by totiž asi nemali nikoho. 

Preto si myslím, že je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorým ide najmä o seba. Doprajú však aj iným. Berú ohľad na ľudí okolo seba. Tešia sa z úspechu druhých. Starajú sa najmä o seba. Svoje šťastie, materiálne aj nemateriálne. Svoj sebarozvoj, osobnostný aj pracovný. Ale nerobia to na úkor druhých. A to je ten rozdiel. A nie len sa takými ľuďmi obklopiť. V prvom rade sa takým človekom stať, potom to príde tak nejak prirodzene, že máte takých ľudí okolo seba, alebo keď takých stretnete, cítite, že ste na jednej vlne a každý rozhovor s takým človekom, každý kontakt, vám vlastne vzájomne niečo dá. 

Uvedomila som si to veľmi výrazne pri dvoch konkrétnych situáciách, alebo ako to nazvať. Raz, keď som sa obzrela okolo seba a zistila som, že som prestala mať strach odstrihnúť sa od ľudí, ktorí mi viac brali, ako dávali, alebo keď som mala pocit, že mi kontakt s nimi neprospieva. Že mám pri nich tendenciu nechať sa zatiahnuť do vecí, ktoré sú mi nepríjemné, ako je napríklad ohováranie iných ľudí, ktorých ani poriadne nepoznám a podobne. A zároveň že sa v mojom okolí nazbierali ľudia, ktorí sú pre mňa inšpiráciou. Najmä ženy, ktoré sú úplné boss babes, idú si svoje a robia to dobre, či už je to práve po tej osobnostnej, alebo duchovnej stránke, alebo po tej pracovnej, či kreatívnej, alebo všetkých z nich. Ale nie len oni. Zistila som, že z mojej minulosti mi v mojom živote tiež pozostávalo len pár ľudí, s ktorými sme si možno neboli tak blízki, alebo sme neboli permanentne v kontakte, alebo sme si aj prešli nejakými spormi, ale sú to presne takí ľudia, akých som opisovala vyššie. A po tom, čo sme sa postarali každý o seba, sme si k sebe našli cestu späť. Vieme sa podporiť, potešiť sa zo vzájomných úspechov, popriať si a dopriať si. 

To je vlastne tá druhá vec, druhá situácia, ktorá dospela k tomu, že som sa to všetko rozhodla dať na papier. Keď som mala zrazu ako na striebornom podnose pred nosom dve veľmi podobné situácie s dvomi rôznymi ľuďmi, z toho v jednej som sa ocitla s človekom, ktorý mi bol jeden čas blízky, ale patril presne do tej skupiny, ktorá viac brala, ako dávala (čo som si v tej dobe samozrejme neuvedomovala, alebo som to nechcela vidieť) a v druhej s človekom, s ktorým sme si nikdy blízki neboli, stretli sme sa len párkrát. Človek by čakal, že keď bol niekto váš kamarát, pozná vás a vie, koľko ste sa pre rôzne veci nadreli, práve on by bol ten, kto by bol ústretovejší, bezproblémovejší a bral by na vás ohľad. A ono to bolo práve naopak. A ten rozdiel bol, resp. je tak výrazný a zarážajúci, že mi konečne doplo, že niektorým ľuďom jednoducho netreba dávať druhú šancu. Čo, šancu. Ono ani nejde o nejaké šance. Ale o úplne simple situácie, ktorým je vlastne lepšie sa vyhnúť, aj keď o nič vážne nejde, lebo aj to málo toxicity vás dokáže po tom, čo ste si takýchto ľudí vyseparovali zo života, dosť vyviesť z miery. A potom, keď vidíte ten kontrast, tak vás to úplne hitne. A hitne vás aj to, keď sa so svojou skúsenosťou podelíte s vaším úzkym kruhom ľudí a tí vám veľmi múdro pripomenú, že to, ako sa daný človek správa, je totálne zcestné a že oni by ho dávno zrušili. A vy si hovoríte .. kks vážne, moje nové ja by to nikdy nenechalo zájsť takto ďaleko.  Lenže to je to. Toxickí ľudia vo vás veľmi ľahko prebudia vaše staré, toxické ja. V mojom prípade to submisívne, nechajúce si skákať po hlave, ktoré so sebou nechá zametať a nechá si siahať za nie jedny, ale troje, štvore hranice. 

A viete čo som si práve uvedomila? Že ľudia, ktorých mám okolo seba teraz, sú vlastne presne takí, akí som chcela, aby boli moji kamaráti vtedy. Že keď treba, kopnú do mňa a otvoria mi oči v tom, čo by som mala vidieť sama, ale niekedy stále nevidím. Že na základe svojich hraníc vedia, kedy ma majú upozorniť na tie moje, ak ich niekoho nevidím prekračovať. 

A tu to asi ukončím. Na záver len toľko. Ďakujem človeku, ktorý bol po dlhej dobe v mojom živote prvý, kto toto dokázal. Kto mi dokázal otvoriť oči, keď som to najviac potrebovala, nasmeroval ma úplne iným smerom, akým som šla dovtedy a potom ma nechal ísť. Bolo to presne to, čo som vtedy potrebovala. Najmä preto, lebo som to nedokázala sama. Ďalej už to bolo a je o mojom vlastnom sebarozvoji, práci na samej sebe, vnútorne, vonkajšo, kariérne, aj vzťahovo a nakoniec aj po stránke vzťahov s ľuďmi okolo seba. A vďaka tomu, koľko práce som na sebe dokázala spraviť, sa dnes môžem poďakovať aj tým ľuďom, ktorí sú okolo mňa do dnes, idú si svoje, čím ma motivujú a inšpirujú a zároveň a to bez toho, aby sa o to akokoľvek snažili. S ktorými vieme oslavovať vzájomné úspechy a podporiť sa v horších obdobiach, ši situáciách. A je jedno, či si napíšeme raz do týždňa, alebo každý deň, alebo či sa vídame raz mesačne, alebo jedenkrát do roka. Vy viete, kto ste. Ďakujem. Veľmi si vás vážim 💕

2 comments:

  1. This comment has been removed by the author.

    ReplyDelete
  2. cryptocurrency prices , cryptocurrencies, bitcoin, market cap, btc price, crypto market, crypto exchange, crypto news, ethereum, litecoin, dogecoin, xrp

    ReplyDelete

Fun

Education

Podcasts