AKO SA MENÍ VZŤAH PO PÔRODE

Ak je nejaká otázka, ktorá sa neustále opakuje či už robím livestream, alebo vám dám možnosť spýtať sa ma niečo na instagrame, je to táto: "Ako presne sa zmenil váš vzťah po narodení Sáry?". Priznám sa, že nie vždy viem, ako na ňu odpovedať. Odpoveď na ňu by musela byť tak dlhá a komplexná, že by sa vám ju nakoniec ani nechcelo čítať .. a mne sa vám to vlastne ani nechce vysvetľovať. Ono to tak úplne nie je až tak o zmene alebo o zmene po narodení Sáry, skôr o prioritách, osobnom nastavení, očakávaniach, zlyhanej komunikácii. A u nás to začala už počas tehotenstva, jej narodenie zas až takú šarapatu nenarobilo. 

Skúsim vám to trochu objasniť, pretože mi je jasné, že ak ešte nie ste rodičmi, alebo ste to mali s partnerom nastavené inak, tak to pre vás môže byť nepochopiteľné. Podobne, ako bolo moje nastavenie a moje nároky nepochopiteľné pre Viktora. Skúsim vám najprv popísať, ako to u nás vyzralo pred tým, ako som otehotnela, aby som vám trochu objasnila situáciu. 

Pracovali sme z domu, ja som popri som aj blogovala. Viktor chodil 3x do týždňa do posilky, v štvrtky robil trénera v Rakúsku a chodievala som tam s ním. Chodievali sme si sadnúť na vodnú fajku, alebo sme si ju spravili doma a občas sme si spolu dali pohár Whiskey. Sem-tam sme sa išli najesť, alebo sme si boli zahrať bedminton. Mala som však aj obdobia, kedy som fajčenie vodnej fajky obmedzila a už vtedy v podstate vznikali situácie, kedy sme sa doťahovali, pretože som chcela aj od neho, aby to trochu obmedzil. On to obmedziť nechcel a časom to spojil aj s hraním playstation s kamarátmi .. po čase som pochopila, že radikálne odstavenie chodenia si sadnúť s ním a s jeho kamarátmi, ako aj fajčenia vodnej doma, nám vôbec nesprospieva, pretože sa kvôli tomu hádame a tak sme sa zas viac-menej vrátili do starých koľají. Alkohol som vysadila niekedy koncom júla/začiatkom augusta 2017, pretože mi proste nerobil dobre. To samozrejme nebol problém tak ako vodná, veď aspoň bol vždy nejaký šofér, ak sa náhodou niekam išlo. Asi si viete predstaviť, akým tónom by som povedala tú poslednú vetu. 

Potom som otehotnela. Ešte stále sme obaja pracovali, ja som popri tom blogovala, aj keď v prvých mesiacoch menej, pretože som sa cítila nesmierne vyčerpaná. Musela som prestať chodiť na bedminton, vodné som doma samozrejme okamžite zatrhla, chodiť si sadnúť som nemohla, takže nám ostalo občasné kino a "dining out". Samozrejme, maximálne cez víkendy, pretože ak ste si spočítali tú posilku, tréningy a večery s kamarátmi, tak vám asi došlo, že veľa spoločných večerov/poobedí sme po práci nemali. Ďalšia vec bola tá, že sme bývali v rovnakom dome s jedným z Viktorových kamarátov a tak mal vždy po ruke únik na vodnú, Fifu a pohárik whiskey. A ja som sa z toho išla zblázniť, pretože niekedy tam naozaj chodil aj trikrát do týždňa a domov sa vracal okolo 23 večer. 

Pre mňa to bola obrovská zmena, preňho všetko fungovalo tak, ako predtým. Len tie veci, ktoré sme predtým robievali spolu, robil teraz sám. A asi mu to aj vyhovovalo, pretože moje tehotenské hormóny úradovali v plnom nasadení. Bývala som vyčerpaná, nahnevali ma aj maličkosti a nedokázala som sa s ním normálne rozprávať, pretože som nechcela byť za hysterku. A nakoniec som vždy aj tak vybuchla a bola som presne tým, čo som sa snažila nebyť, ak nie ešte horšia. 

Ja som sa proste stala matkou v momente, kedy som otehotnela. A k tomu patrí zodpovednosť za toho tvora, ktorého nosíte v sebe a musíte sa v mnohých veciach obmedzovať. Prekvapivo mi vôbec nechýbalo to chodenie na vodné fajky, za to taký bedminton som oplakala veľakrát. No v konečnom dôsledku mi nevadilo, že to nemôžem robiť - s tým som počítala, tak to predsa má byť. Čo mi vadilo bolo, že ja som sa obmedzila, prispôsobila a Viktor nie. Ak by som teraz niečo spravila inak, tak by to bolo viac aktivít pre seba. Zatiaľ čo sa Viktor chodil zabávať s kamarátmi, ja by som chodila do wellnessu, sadnúť si s kamarátmi, s ktorými som kvôli nemu ešte začiatkom vzťahu obmedzila styk. Na manikúru, predikúru. Kľudne aj sama do kina. Vlastne, tak som raz aj bola, ale tiež len z trucu, keď sme mali ísť spolu a nakoniec išiel von. 

Každopádne, chyba bola v dvoch rovinách - že sme si neodokomunikovali naše očakávanie a predstavy dopredu a že sme si ani za behu často nevedeli vydiskutovať to, čo máme na srdci. Osobne si myslím, že odkomunikovať si také niečo dopredu, keď ste prvorodiči, sa veľmi nedá. Sama som nevedela, aká budem, ako budem veci prežívať a už od leta som sa snažila samu seba donútiť neprežívať niektoré veci tak "tragicky", nevyčítať mu všetko, čo mi vadí a radšej som už po druhýkrát vyhľadala pomoc psychológa a začala chybu v sebe a nie v ňom. Pretože obrovská časť nášho okolia ma dokázala presvedčiť o tom, že moje názory nie sú okay a že reagujem prehnane, že veci príliš prežívam .. teraz viem, že som v tom až tak sama nebola a že keby sme v okolí mali aj nejaké dievčatá a nie len jeho kamarátov, tak by som sa možno cítila úplne inak, viac pochopená a riešila by som to inak. 

Za behu sme však rozprávať tiež nevedeli. Ja som nevedela odkomunikovať jednoduchú vec a to tú, že očakávam, že sa o mňa bude trochu starať. Keď som bývala v 1. trimestri tak unavená, že som si nevládala ani navariť a radšej som sa uspala na gauči a bola som hladná, nedokázala som mu normálne vysvetliť, že by som chcela, aby mi niečo navaril a postaral sa o mňa. Radšej som mlčala a odtrpela som si to a potom stačilo, aby spravil akúkoľvek maličkosť, ktorá ma vytočila a vybuchla som. 

Poviem vám reálny príklad: Od pondelka do piatku sme pracovali, v pondelok po práci išiel do posilky, doma sa navečeral a potom odišiel na vodnú k susedovi a bol tam do dvanástej večer. V utorok sme vybehli po práci rýchlo niečo nafotiť, potom sme išli nakúpiť, proste vybavovačky. V stredu zas po práci posilka a večer k susedovi, vo štvrtok po práci do Rakúska na tréning, vrátili sme sa okolo 9 večer a zas išiel na skok zahrať si Fifu hore na štvrté. V piatok sme mali čas na seba, mal k nám len prísť jeden ďalší kamarát, ale Viktorovi že sa nikam nechce chodiť, tak že si pozrieme večer nejaký film, keď ten kamarát odíde. Prišiel k nám a o hodinu neskôr že Viktor by si teda išiel s nimi sadnúť. Snažila som si kusnúť do pery, nechcelo sa mi vyčítať mu niečo pred jeho kamarátom, keďže je jasné, na koho strane by bol, tak som proste mlčala. A čím viac som mlčala, tým vytočenejšia som bola. A akonáhle sa za nimi zabuchli dvere, spustili sa slzy. A keď prišiel o dve hodiny domov, snažila som sa zas tváriť, že pohoda, ale kým sme išli spať, tak sme sa aj tak povadili. On to vnímal ako hnev, ktorému nerozumel a ja som vedela, že hnev je len druhotná emócia, ktorej predchádza sklamanie, osamelosť. No .. a práve to som mu proste nevedela povedať. Nedokázala som mu vysvetliť, že keď máme nejaký "spor", tak to nie je o tom, že mu hovorím, že je "kokot" (s prepáčením, ale tak sme si to vysvetľovali), ale proste o tom, že sa mu snažím objasniť, ako sa cítim a prečo sa tak cítim a povedať mu, ako to môžeme do budúcna spraviť inak. Ak ja, aj on. 

Toto bol len jeden príklad, podobná situácia sa opakovala strašne často a ja som to časom začala spracovávať tak, že som o tom začala písať na blog, lebo komunikácia jeho smerom proste zlyhávala. Ja som bývala vyhrotená, on začal bývať viac vyhrotený a často sme si nič nepovedali, len sme boli obaja podráždení. A z toho dobrá komunikácia nikdy nevyplynie. Pred jeho kamarátmi som bola za hysterku, on bol pred vami niekedy za debila a tak to pokračovalo, až kým som neodišla na materskú. 

Vtedy som si konečne vedela nájsť čas na seba, konečne som si aj poriadne pospala a mám dojem, že istá časť toho napätia vo mne a vo vzťahu odišla. Okrem toho mal mesiac, kedy nerobil z domu, ale chodil do officu a tak sme si od seba trošku oddýchli a boli sme si vzácnejší. Čím bližšie bol pôrod, tým nervóznejšia som bola napríklad zo zapíjania dieťaťa a o mojich obavách som napísala aj vám, aby som to nejak vyfiltrovala a nebola zatrpknutá. Viem, že pre mnohých môj negatívny postoj k tomuto "zvyku" ostáva nepochopený, ale to mi bolo jasné už vtedy, keď som o tom písala prvýkrát. Veď práve o takých veciach často píšem .. o tých, v ktorých sa cítim nepochopená.  Tiež som sa najprv vystresovala a pripravila som sa psychicky na to, že to proste budem musieť prekusnúť a radšej som to s ním ani neprediskutovávala, ale ozval sa on sám. Vyrozprávali sme si to, povedal, že on o nič také záujem nemá, povedal že žiadne zapíjanie nebude a bolo. Vtedy som bola fakt rada, že sme si to povedali. Možno preto ma toľko škrelo, keď sa nakoniec boli predsa len ožrať v meste. Pretože my sme medzi sebou síce dohodu mali, ale svojim kamarátom už to isté čo mne povedať nevedel. Ale to už zas odbočujem od témy a vraciam sa k tomu, čo už tu dávno bolo povedané (teda napísané). 

Každopádne, príchod domov z pôrodnice pre mňa ani zďaleka nebol takým "vytriezvením", akým pre niektoré ženy býva. Pretože my sme si väčšinu tej šokovej terapie, ktorú mnohé ženy zažívajú až po pôrode, odklepali v tehotenstve a po pôrode som už bola obrnená. Jasné, nebolo mi príjemné, že akurát týždeň pred pôrodom rozbehol nový business a venoval sa mu naplno - popri full time jobe. Vlastne keď bol potom niektoré večery doma, trochu mi prekážal, pretože my so Sárou sme už mali svoju rutinu a zrazu keď tam bol on, tak mi ju narušoval. Bola som trochu aj pyšná na samú seba, že som to všetko stíhala a zvládala ľavou zadnou. Sáru, starostlivosť o seba, o domácnosť, každý večer mať navarené a upratané, blog, youtube .. Čo mi však vadilo bolo to, keď sa chodil namiesto večerov s nami doma zabávať. Snažila som sa mu objasniť to, čo tak krásne pred pár dňami na instagrame napísala Lucie Ouradová a čo ma vlastne nakoplo napísať tento článok. 

Žena si po pôrode (alebo už v tehotenstve) prechádza transformáciou. Už sa netočí všetko okolo vás, partnera, domácnosti a zábavy. Pre ženu sa to točí okolo toho všetkého, možno v niektorých prípadoch okrem zábavy, plus ešte okolo dieťaťa k tomu. A to je full time job, 24/7, nie ako práca predtým, ktorú ste mali za 8 hodín odrobenú a bol pokoj. Po pôrode sa spúšťa istý stereotyp, ktorý sa opakuje každý jeden deň. Jasné, s rôznymi obmenami, ale aj tak stereotyp. Ten stereotyp, spolu s nočným vstávaním, kojením a často bez možnosti robiť cez deň niečo, čo chete vy a len a len pre seba, dokáže byť naozaj vyčerpávajúci. To je pre mnoho mužov nepochopiteľné. Fungujú si rovnako, ako predtým. Práca, večery s kamošmi, nejaké iné hobby .. Jednoducho, v podstate v rutine žiadna zmena, okrem toho, že doma ich nečaká len žena, ale žena s dieťaťom. Zatiaľ čo pre ženu sa zmenilo všetko. Nemôže ísť nikam len tak. Všetkým výletom predchádza dlhé plánovanie, väčša ani nemá možnosť ísť niekam bez dieťaťa a jednoducho zrazu už nie sú samé. Nikdy! Už sú matkami a sú tak trochu priviazané k dieťaťu. Istým spôsobom vlastne muž a žena žijú každý v inej realite. A to dokáže byť pre vzťah náročné. Ak sa k tomu pridá neschopnosť komunikovať, máte zarobené na pekných pár hádok. Vlastne mi to pripomína obdobie, keď moja najlepšia kamarátka odišla na pol roka USA. Zatiaľ čo dovtedy sme spolu zdieľali všetko a fungovali veľmi podobne, zrazu sme zažívali úplne niečo iné, naše dni boli totálne odlišné .. a tiež sme sa vtedy strašne hádavali a doťahovali. 

Preto je podľa mňa dôležité si spolu sadnúť, ujasniť si, ako chcete fungovať a snažiť sa to dodržiavať. Robiť navzájom kompromisy. Vychádzať si v ústrety a trochu si rozdeliť úlohy - v domácnosti, okolo dieťaťa. Pretože ak budete mať každý svoju predstavu, ale navzájom si ju nepoviete a nejak ju neprispôsobíte víziám toho druhého, akurát sa sklamete. Ako sme sa sklamali my počas tehotenstva. 

Úprimne, ak to malo prísť, tak som rada, že to prišlo už vtedy. Neviem si predstaviť, že by sa táto naša kríza dostavila až vtedy, keď bola Sára na svete. Samozrejme, ani po pôrode nebolo všetko ružové, ale to množstvo rozhovorov a hádok počas tehotenstva nás mnohému naučilo. A posunulo nás to. Najprv k totálnemu dnu a po dne zas naspäť hore. 

Nehovorím, že teraz sme dokonalý pár, ktorý sa nikdy nepovadí. Ale strašne veľa sme sa o sebe za posledný rok a pol naučili. Lepšie som spoznala ja jeho, on mňa, ale aj ja samú seba a on samého seba. Ujasnili sme si, kde sú naše priority, hranice, osobnostné aj vzťahové. Dali sme si pravidlá, ktorých sa (pevne verím) obaja držíme. Oveľa otvorenejšie spolu komunikujeme. A to je podľa mňa základ budúceho úspechu. Nie len nášho, ale aj Sárinho. Neviem si predstaviť, že by sme teraz riešili také (s prepáčením) sračky, aké sme riešili počas tehotenstva. Chcem, aby sme jej išli príkladom v tom, ako mať pekný vzťah. Ako sa o vzťah správne starať, ako si prejavovať lásku, rešpekt, ako vedieť ustúpiť tomu druhému a zároveň ako si vedieť stáť za svojím, keď je to nutné. A pevne verím, že sa nám to podarí. 

Dnes som sa s Viktorom bavila o tom, že píšem tento článok a trošku sme to rozoberali aj medzi sebou. A náš rozhovor ma len utvrdil v tom, že chcem tento post publikovať. Pretože o tom, aké náročné je byť matkou, sa píše snáď všade. Aké ťažké je znášať tie neprespaté noci, rôzne fázy a tak ďalej .. Nie, nie je to vždy ľahké, ale za seba musím povedať, že je to ľahšie, ako som si predstavovala. teda zo začiatku to bolo, teraz je to zhruba na úrovni toho, ako som si vždy myslela, že to bude a to preto, že Sára je už oveľa pohyblivejšia a už si toho popri nej veľa neporobím. 

O čom sa však podľa mňa veľmi málo hovorí je to, ako vie toto všetko ovplyvniť vzťah. A nie len ako, ale hlavne prečo. Čo sú tie časté príčiny tých tehotenských/popôrodných partnerských kríz. Tak dúfam, že ak vás to v budúcnosti čaká, tak vám možno tento post pomôže .. či už cítiť sa pochopená, alebo ako sporom predísť. 

A na záver by som chcela podotknúť, že viem, že nie každého sa to týka. Poznám páry, pre ktoré to bolo naozaj jedno krásne obdobie a ešte stále je, alebo mužov, pre ktorých bolo samozrejmosťou prestať piť alkohol, akonáhle im manželka otehotnela, alebo starostlivosť 50:50 o dieťa. Tým nechcem povedať, že niekto je horší, alebo lepší. Nie každý má rovnaké možnosť a nie každému vyhovuje to isté. Len som vám možno chcela dať ku koncu nádej, že toto ťažké obdobie sa vás vlastne týkať vôbec nemusí.