Search This Blog

by Petra Dzvoníková

February 7, 2019

DOUBLE STANDARD


Double standard. To ma prvé napadá pri tom, nad čím práve rozmýšľam. A nerozmýšľam nad tým len teraz, rozmýšľala som nad tým už veľakrát. Čo to teda je? Well, zamýšľam sa nad minulým rokom a nad pár situáciami, ktoré sa udiali, ktoré mi ublížili a ja som o nich niekedy priamo, niekedy nepriamo, napísala na blogu. A časom začala prichádzať otázka, či mu to nevadí. Myslím Viktora. Cudzí, ale aj naši známi sa ma pýtali, či mu nevadí, že o ňom píšem. V skutočnosti som síce nepísala o ňom, ale o mojich pocitoch, ktoré som sa vám však snažila priblížiť na základe konkrétnych situácií, aby ste mali lepšiu predstavu prečo toto a prečo hento .. jednoducho, aby to bolo zrozumiteľnejšie. Pretože sama neznášam, keď si čítam článok nejakej inej blogerky o jej pocitoch a stavoch, ale je tak nekonkrétny, že vlastne ani neviem, o čom píše a celé to pre mňa stráca akýsi .. zmysel. Asi nie som veľmi na také tie abstraktné veci .. Keď sa ma to ľudia začali pýtať, spýtala som sa ho na to, pretože sme sa o tom predtým nikdy nerozprávali. Povedal, že on si to nečíta a je mu to jedno. 

Okay .. síce som nebola stotožnená s tým, že si to nečíta, ale aspoň mu to nevadí. Mimochodom, stotožnená som s tým nebola preto, že si myslím, že veľa vecí by mu to možno objasnilo, pretože som vlastne komunikovala svoje pocity a mohol si ich v kľude prečítať, aj s nejakým odôvodnením .. možno by ma lepšie pochopil, ako keď sme to riešili rozhovorom. Lebo keď som tie pocity podávala priamo jemu, nebolo to rozhodne s kľudom a potichu .. som proste emočná bytosť a niekedy to zo mňa proste vyjde úplne “raw”. 

A práve preto som chodila dvakrát k psychológovi a neskôr som sa začala filtrovať práve prostredníctvom blogu .. naozaj mi to pomáhalo, aj keď je to pre niekoho len ťažko uveriteľné. A podľa toho, čo mi písali mnohí, alebo skôr mnohé z vás, to pomáhalo aj vám a to ma motivovalo písať ďalej. Každý máme svoj spôsob ako veci spracovávame, niekto ide na pohárik, niekto na tréning, niekto si potrebuje zakričať a niekto sa potrebuje vypísať, dať to von. Ja veľmi kričať nechcem, aj keď je to môj základný pud, takže sa snažím písať. V predchádzajúcich vzťahoch som pri hádkach kričala, lebo to mi je najprirodzenejšie, ale kvôli nemu som sa to snažila obmedziť a komunikovať inak. Viktor je totiž extrémne nekonfliktný človek a aj úplne basic výmena názorov mu pripadá ako hádka. 

Časom som začala cítiť, že sa niečo zmenilo. Nepáčilo sa mu, že o ňom píšem .. lebo to bral tak, že píšem o ňom. Že vlastne píšem preto, aby som sa naňho posťažovala. Moc som tomuto názoru nerozumela, lebo keď si človek prečíta celé posty a má trochu rozumu (a nieje zaujatý), tak tie články chápe tak, ako sú myslené. Nevníma jeho ako “toho zlého” a mňa ako “obeť”, ale chápe to tak, ako to je - sme úplne normálny pár, ktorý má občas úplne normálne nezhody, zažíva obrovské zmeny v živote a aj napriek tomu, že to vie byť niekedy náročné, tak sa miluje. Najviac. A jeden z nás o tom, čo prežíva, aj píše. 

Potom som pochopila - začali sa ho na to vypytovať naši spoloční, alebo jeho známi. Nevadí ti toto? A hento? A on si samozrejme prečítal len tie pasáže, v ktorých napríklad píšem o tom, aké jeho činy sa mi nepáčili počas tehotenstva. Pritom v článku išlo o úplne niečo iné a to, čo robil, som spomenula len okrajovo. A okrem toho odseku tam bolo ďalších 5 s ďalšími situáciami a dôvodmi na to, prečo som sa cítila tak, ako som sa cítila. Samozrejme, predo mnou nikto nič nepovedal, ešte mi niekto občas aj napísal, že to chápe a že tiež sa tak niekedy cíti a potom pred ním sa (predpokladám) tvárili, aká som ja hrozná a čo to píšem. Pritom som len opisovala to, čo sa naozaj dialo. Z môjho pohľadu. Ktorý samozrejme nikdy nebude objektívny, ale to je snáď každému jasné, nie? 

Každopádne, vysvetlila som mu, že nepíšem len to negatívne, ale aj to pozitívne .. ale keďže on si nečítal všetko, ale len úryvky, ktoré mu niekto posunul vykopírované, tak to samozrejme nevedel .. 

Ako možno viete, raz som sa neudržala a po istom incidente ešte v starom byte som natočila video, kde som rozprávala o téme, ktorá trápi viaceré z nás - kamaráti vs rodina. Viem, že to neriešim len ja a preto som považovala za dôležité vyjadriť sa k tomu. Bolo to niečo, čo ma trápilo naozaj dlhodobo, ale veľmi som sa zdráhala túto tému otvoriť. Predsa len .. nechcela som mať napäté vzťahy a už vôbec som nechcela stavať Viktora do pozície, aby si musel vybrať jedno, alebo druhé. Vždy som svoj hnev radšej orientovala na Viktora a nie na jeho kamarátov, pretože predsa len .. on by im mal vedieť vysvetliť, keď je niečo cez čiaru, nikto od nich nečaká, že si to domyslia sami. Kým mi nepraskli nervy. Kým sa nestalo niečo, čo sa ma už dotýkalo naozaj veľmi a ako nevyspatá matka 3 mesačného dieťaťa som si proste potrebovala dupnúť, povedať svoj názor konečne nahlas a doslova sa “slovne vyzvracať” z toho, čo som v sebe dusila už veľmi dlhú dobu. Teda, nedusila som to tak úplne, občas som to načrtla či už im, alebo Viktorovi, ale pochopenia som sa veru nedočkala. Vlastne, nie len pochopenia, ale ani reakcie .. 

Reakcia prišla až po zverejnení videa a keďže sa snažím nerobiť ľuďom zle a učím sa uznať si chybu, tak som to video stiahla. Naozaj som nepotrebovala ďalej prilievať benzín do ohňa. Veľa ľudí z môjho okolia nechápalo, prečo som to spravila. Prečo som “spravila ústupok”, keď z opačnej strany to tak nikdy nebolo. 

Pretože som taká. Hovorili mi, že oni by to nestiahli, pretože keď už som konečne povedala veci nahlas, mala som si za nimi stáť. A ja si za nimi aj stojím, ale rozhodla som sa, že takto to bude lepšie. 

Stále sa nad tým však často zamýšľam a priznám sa, že pociťujem akýsi “double standard”. Cítim krivdu. A teraz nehovorím len o konkrétnej situácii, hovorím o mnohých iných situáciách, ktoré sa stali v minulosti. Kedy som si nechala skákať po hlave mojimi kamarátmi, ale aj nekamarátmi, partnermi .. a keď som si konečne dupla a otvorila hubu, bola som ja za tú zlú. 

A zamýšľam sa nad tým, čím to je. Je to tým, že vždy držím hubu a poviem si svoje až keď si ľudia zvyknú, že si na mňa môžu dovoliť? Je to proste mnou a mojou povahou? Môžem si za to sama? Je to tým, že na začiatku som vždy benevolentná a ak mi po čase niečo začne vadiť, nikto to neberie vážne? Má to niečo spoločné s tým, že sa usmievam aj cez slzy a zo všetkého si nakoniec viem spraviť srandu, aj keď v podstate ma to trápi? 

Môže to mať niečo spoločné aj s tým, že som žena a väčšina takýchto situácií sa mi viaže k "sporom" s mužmi? Že ak mne niečo vadí, tak to znamená že “som hysterka”, “preháňam” a “robím vedu z vecí, z ktorých by som nemusela”? A ak náhodou spravím ja niečo, čím sa bránim a im to vadí, tak som hneď tá najhoršia a samozrejme som to spravila s úmyslom ublížiť? A samozrejme, opäť raz som "hysterka"? 

Naposledy som sa nad touto témou zamýšľala, keď Patra Bene postla na instastories pár poznámok o tom, čo ju trápilo a ja som sa s časťami naozaj veľmi stotožňovala. 

Citujem: "Celý život som bola na ľudí milá. Veľakrát som obetovala svoj čas, aj keď som nemala voľno, pretože som mala potrebu pomáhať." (V mojom prípade by som to nazvala skôr "vyjsť v ústrety.) "Vždy som chcela byť priateľská a nevadilo mi, ak som si spravila zo seba srandu za cenu dobrej nálady. Nikdy som sa neurazila na nikoho z môjho okolia, pretože som nechcela byť zlá. Aj keď si zo mňa niekto robil srandu, radšej som sa pousmiala a myslela si svoje, ako by som mala spätne urážať druhého a tak sa znižovať na jeho úroveň. Ak bol nejaký problém, tak som bola ticho, pretože som nechcela toho druhého dostať do blbej situácie a veľakrát som na to doplatila. A viete čo? Ľudia to zneužívali a zneužívajú doteraz. Nikto ma neberie vážne. Nikto nemá predo mnou rešpekt, pretože som ich naučila, že si na mňa môžu dovoliť a že im to nevrátim." 

Ono to ešte pokračovalo, ale pointu ste snáď pochopili. Naozaj sa s týmto veľmi stotožňujem. To, že som bývala ticho, ma dlhé roky dostávalo do stále horších a horších situácií, kým som na to raz naozaj nepríjemne nedoplatila. A ani potom som sa to nenaučila. Reálne som začala môj postoj meniť až po terapii, kedy som pochopila, že niekedy naozaj musím dávať seba a svoje názory a psychické zdravie na prvé miesto a nie stále niekoho iného, jeho komfort a spokojnosť. Znamenalo to, že som v tej dobe obmenila totálne svoj kruh kamarátov a známych a na istú dobu som sa proste musela izolovať. Mala som Viktora a okrem neho len pár ľudí. Slovo pár je možno až príliš obšírne. 

V poslednej dobe ma veľmi prekvapilo, že ma mnohí z vás vnímajú ako človeka, ktorý vie veci povedať na rovinu a pomenovať ich také, aké sú. Dlhé roky som to nevedela, nedokázala som si zastať samú seba a stále som čakala, že to spraví niekto za mňa. Dokonca aj od Viktora som čakala, že on si ma bude zastávať, keď to budem potrebovať. Až počas tehotenstva som pochopila, že musím byť ja tá, kto sa postaví a povie si svoje. Aj keď je to niekedy mne samej nepríjemné, som v menšine a ľudia, ktorých sa to týka sa poväčšine tvária, aká som hrozná, že to robím .. 

Ale ja sa pýtam samej seba .. prečo je okay robiť niečo, čo niekomu inému vadí, ale nie je okay, keď o tom ten človek následne hovorí? Prečo je okay ubližovať niekomu stále dookola, ale už nie je okay, keď ten človek verejne povie, že mu to ubližuje? 

Až keď o niektorých veciach hovorím, zisťujem, že nie som jediná, komu to vadí. Keby som to nerobila, keby som o tom nepísala a počúvala len ľudí z okolia, asi by som sa zbláznila, pretože by som si prišla, že som jediná so svojím názorom a cítila by som sa divná. Takto, vďaka tomu, že svoje pocity s niekým zdieľam mám potvrdenie, že divná nie som a že je to okay. A aj keby som bola jediná .. sú to moje pocity a nie sú vymyslené. Sú skutočné a opisujem ich tak, ako ich cítim. 

Príde mi to celé také .. smutné a zároveň úsmevné. Vďaka práve tým článkom na blogu som si uvedomila, prečo toľko ľudí o svojich problémoch a o tom, čo im vadí, mlčí. Lebo ostatní to majú tendenciu spochybňovať, zosmiešňovať, zľahčovať. Hneď si nájdu príklad niekoho, komu to nevadí a hovoria “aha pozri, prečo tebe to vadí, keď jej/jemu to nevadí”? Well, pretože každý sme iný. A možno to aj vadí, len to ten človek nevie povedať nahlas, lebo vie, že aj tak nebude vypočutý, alebo pochopený. 

A týmto by som chcela apelovať na všetkých, ktorí o svojich problémoch nehovoria, lebo “sa to nemá”, alebo preto, lebo majú pocit, že je to zbytočné. Ak si neotvoríte ústa, nič sa nezmení. My sme si prešli veľmi ťažkým obdobím aj preto, že ja som sa cítila nepochopená, nevypočutá, ignorovaná a opustená, ale aj preto, že mi môj partner nevedel na rovinu povedať, keď jemu niečo vadilo. A len to, že sme si to vyrozprávali (viacfázovo, veľakrát a obsiahlo) nás posunulo ďalej. 

Posunulo to náš vzťah na vyšší level. Taký, v ktorom sa cítim oveľa istejšie, ako predtým. Je v ňom viac rešpektu, porozumenia a konečne aj komunikácie. 

A takisto apelujem na všetkých, ktorým sa niekto s niečím zverí, aby sa ho snažili pochopiť. Možno sa my sami tak necítime, možno sú pre nás tie pocity, alebo reakcie, nepochopiteľné. Ale to neznamená, že pocity toho človeka sú neopodstatnené a sú vymyslené, alebo čo. Preto sa prosím pokúsme vcítiť do toho druhého a aj keď sa nám to nepodarí, akceptujme ho a jeho pocity a prispôsobme tomu naše správanie. 

Týmto apelujem samozrejme aj na seba, pretože takisto mi niekedy chýba empatia. Ak sa budeme správať bezočivo a nepripustíme si city a pocity iných ľudí, kam sa tak naša spoločnosť dostane? Aké budú medziľudské vzťahy? Kde bude mať miesto rešpekt, pokora, porozumenie? 

A ak ste sa v tomto článku našli, tak verte, že nič z toho, čo som napísala, nemyslím zle. Snažte sa prosím zabudnúť na chvíľu na svoje ego a čítajte s porozumením a s otvorenou mysľou aj iným názorom, ako sú tie vaše.

1 comment:

  1. Krásny článok Peti. Tvoj blog je jeden z dvoch ktoré čítam a jedine pri tvojom sa takmer v 95 percentách stále prichytím pri tom,že sa čudujem ako mi môže niekto takto „ písať ” z duše. Ja som mala napr.s niečim podobným problém v práci. Vždy som bola tá ktorá: ochotne pomôže,stále požičia, vezme prácu za druhého... a mohla by som tu menovať do nekonečna, presne až do momentu, kedy som si uvedomila že a už teda stačilo.... Kedže som nikdy nevedela povedať nie,stále som bola len za tu dobrú ktorá mlčí a je tu ochotne pre všetkých, tak to začali ľudia zneužívať, moje pocity a potreby boli niekde úplne v úzadí a ak som aj náhodou chcela v niečom protestovať tak som bola hneď tá zlá. Dala som si ale záväzok, že toto sa proste musí skončiť a aj keď to niekedy pre mňa nie je ľahké, tak sa stále najskôr pozriem na seba a na to či to chcem aj ja a či to tak v danom momente pomôcť cítim aj ja a až tak to urobím.
    Ďakujem Ti, že aj o takýchto veciach píšeš lebo toto je jedna z naozaj X vecí ktoré mnohé z nás trápia no málokto o tom aj nahlas rozpráva a niečo s tým skutočne aj robí a pozerá aj na seba nie len na potreby toho druhého.Si veľmi inšpiratívna a ďakujem za ďalší skvelý článok! ♥

    ReplyDelete

Mama

Beauty

Vlog