Search This Blog

by Petra Dzvoníková

October 24, 2019

ON


Táto fotka je tu preto, že by som sem nerada dávala jeho tvár. Preto je tu tá moja. Teda tak trochu. Túto fotku fotil on, v jedno z našich rán. Čiže toto som ja, jeho očami. V roku 2012. 



Odkedy som začala písať túto sériu nemeckých blogov, vedela som, že sa raz dostanem aj k tejto kapitole. A dlho som nevedela, ako ju nazvať. Zaslúžila by sa volať jeho menom, ale to by logicky asi nebol najlepší nápad. Tento diel zároveň nepatrí len do seriálu o Berlíne, ale aj do seriálu o mojich mužoch, alebo ako to nazvať. A ten som ešte nezačala nahrávať, ale jednéhol dňa sa k tomu dopracujem. Pretože sa z neho môžeme všetci niečo naučiť. Ktovie, možno ho raz vydám ako knihu, haha. A nebude to ani podcast, ale audiobook! No dobre, už som odbočila. Viete prečo? Lebo som nervózna. Lebo neviem, či som túto časť môjho života, tento akože vzťah niekedy spracovala. No .. poďme na to. Kým sa dostanem k nemu, musíme si povedať niečo o tom, čo bolo pred ním. 

V lete pred odchodom do Nemecka som sa nachádzala vo veľmi pofidérnom bode svojho života. Posledný skutočný vzťah som mala v roku 2010 a v podstate to bol môj prvý poriadny vzťah s mužom. Zažila som v ňom prvý sex s mužom a bola to proste taká prvá veľká, istým spôsobom dospelácka láska. V lete toho roku sme sa však rozišli a ja som pol roka žiadne vzťahy neriešila. Rozhodla som sa, že idem po maturite študovať do nemecka a preto som zavelila, že nechcem už žiaden vzťah, lebo by to nemalo význam. Začal sa však rozvíjať môj románik s najlepším kamarátom, o ktorom píšem aj v článku "ako sa učím spracovať traumu" .. to však dopadlo dosť tragicky, resp. traumaticky a ja som mala prvýkrát v živote zlomené srdce. A to ma len utvrdilo v tom, že o žiaden vzťah nemám záujem. Vlastne som ani nevedela, či som schopná nejakého citu, či som schopná niekomu ďalšiemu sa otvoriť a byť s ním. O pár mesiacov neskôr sa odohral večer, počas ktorého som mala nedobrovoľnú súlož s mojím vtedajším kamarátom. Hovorí sa tomu sexuálne zneužitie, alebo znásilnenie, ale ja to už roky nazývam "nedobrovoľná súlož", tak mi to prepáčte. Ak vás táto téma zaujíma, nájdete o nej video na mojom youtube kanále. Nie je až tak o tom, čo sa vtedy stalo, ale skôr o tom, ako som sa to počas rokov učila spracovávať. V tejto dobe, o ktorej teraz píšem, som to, čo sa stalo, potlačila. Cítila som k tomu človeku odpor, ale tvárila som sa, akoby sa nič nestalo, bavili sme sa ďalej a fungovali sme v podstate naďalej ako kamaráti, resp. známi. A potom, nečakane, sa mi zapáčil jeho najlepší kamarát. Bol odo mňa o rok mladší, ale vôbec mi to nevadilo. Bol úplný protiklad všetkých, s ktorými som bola dovtedy, neskrýval ku mne svoju náklonnosť a tak sme sa dali dokopy .. mesiac pred mojím odchodom do Nemecka. Chápete to? Takmer dva roky som úspešne odbíjala každého, kto sa o niečo snažil a nakoniec som mesiac pred Nemeckom dala šancu novému vzťahu? 

Každopádne, moje rozpoloženie v tej dobe bolo aké bolo a preto som do toho vzťahu išla s tým, že aj tak nemá budúcnosť a pokúsim sa užiť si trochu tej "čerstvej lásky" predtým, ako pôjdem žiť do zahraničia. Okrem toho, on bol 1. mladý 2. každej sa páčil 3. fuckboy, takže som sa od začiatku naladila na to, že po mesiaci, keď odídem do Nemecka sa buď rozídeme, alebo budeme fungovať v otvorenom vzťahu. Ešte aby som to uviedla na pravú mieru - aj keď som mala v tej dobe 18, začiatok tohto vzťahu sa podobal mojim úplne prvým vzťahom v 14tich. Bolo to také nevinné, detské, nekonala sa žiadna súlož, ani nič podobné - toho som sa po poslednej skúsenosti bála ako čert kríža, za svoje telo som sa hanbila a celkovo, môj vzťah k mojej vlastnej sexualite bol v tom čase na totálnom bode mrazu. Moje sebavedomie detto. Keď som odišla do Nemecka, skypovala som s ním a povedala som mu, že som okay s tým, ak chce mať niečo s inými dievčatami. On však povedal, že nič také nechce, lebo chce len mňa. Myslím, že vtedy som sa doňho zaľúbila o kúsok viac. Napriek tomu som vďaka tomu, s akým nastavením som išla do toho vzťahu, naňho vôbec nežiarlila. Čo som dovtedy nepoznala, kedže som bola vždy presný opak. Nie nadarmo sa hovorí, že je to o tom, ako sa človek nastaví v hlave. 

Začala som teda žiť v Nemecku, mala som celkom milý vzťah na diaľku a bolo mi v podstate fajn. Všetky zlé veci zo Slovenska som nechala za sebou a tešila som sa, že môžem začať odznovu, vo všetkom. Pred Vianocami za mnou prišiel do Nemecka prvýkrát a bolo to pekné, ale postupne, po zime, sme sa jeden druhému začali vzďalovať. Predsa len, každý z nás si žil svoj život a spolu sme vlastne boli len na skype. A tu sa dostávame k NEMU. 

Pamätám si, že ma zaujal už prvý deň na výške. Bol môj spolužiak a boli sme dokonca v tom istom kurze. Dlho som ho len pozorovala z diaľky a páčil sa mi stále viac. Bol úplne iný, ako všetci ostatní. A bol iný ako muži tu na Slovensku. Bol to taký nemecký hipster .. mimochodom, v tej dobe na Slovensku hipsteri ešte ani neboli, haha. Už od prvých dní sa okolo neho v škole utvorila skupinka chalanov a vyzeralo, že je tak trochu ich vodca, alebo ako to nazvať. A ja som z neho bola nervózna. Mimochodom, to ma neprešlo celé roky, čo som bola v Nemecku .. 

Medzičasom sme sa s mojím vtedajším frajerom predsalen dohodli, že ideme do "otvoreného vzťahu". Čo znamenalo, že sme si každý mohli robiť, čo sme chceli a keď sme boli spolu, boli sme spolu. Robiť čo sme chceli preňho znamenalo motať sa s dievčatami a pre mňa to, že som mohla očumovať tohoto môjho .. objekta. 

Dlho som sa s ním vôbec nerozprávala. Dokonca ani pred ním. Pamätám sa, ako som nemala problém baviť sa so spolužiakmi, občas povedať aj niečo vtipné .. a akonáhle sa v skupinke, napríklad ked sme cez prestávku fajčili vonku pred budovou, objavil on, mlčala som. Keď som mala v škole prezenovať nejaký projekt, alebo len odpovedať na otázku profesora a on bol prítomný, padlo mi to 100x ťažšie, ako keď tam nebol. 

Prvýkrát sme spolu prišli "do kontaktu", keď mala naša vysoká škola party a pozvaní boli všetci. Pamätám sa, že som sa akurát začínala dobre baviť, pripitá som si tancovala na nejakú populárnu hudbu tej doby, vlastne všetci spolužiaci sme sa myslím dobre bavili, keď sa tam zjavil aj on. A on bol "too cool" na takýto typ parties. Takže zavelil, že on ide niekam inam. Niektorí sa hneď pridali k nemu. Ja som váhala, pretože mi bolo fajn, ale zvíťazila samozrejme túžba lepšie ho spoznať a tak som išla s nimi. Do akéhosi pofidérneho klubu. S nikým som sa z tej partie ešte poriadne nebavila, takže to bolo dosť zvláštne. V tom podniku sme sa dlho nezdržali a išli sme sa presunúť do malého podniku menom "Hotel". Vtedy sme sa myslím "striasli" všetkých ostatných dievčat a ostali sme len ja, on a ešte dvaja naši spolužiaci. Taká moja klasika, v takomtol zložení som sa väčšinou cítila oveľa komfortnejšie, ako medzi dievčatami. Hlavne keď práve oňho mala jedna z nich podľa mňa záujem a tuším jej bolo celkom jasné, že nie je sama a dala mi to aj pocítiť. Naozaj som nemala náladu naťahovať sa oňho s nejakou Nemkou .. 

Hotel bol maličký podnik, v ktorom hrali starú soulovú hudbu. Alebo .. ach, ja ani neviem, ako to nazvať. Proste hudbu, ktorú v Bratislave v žiadnom podniku nenájdete. Staré platne. Vyzeralo to ako taká malá vináreň, v ktorej bola úplná plnka. Teplo. Pot. Opití ľudia. Skvelá hudba. DJ. A ja s troma spolužiakmi, z toho jeden sa mi strašne páčil. Celý ten večer sme spolu pretancovali, bozkávali sme sa a bolo to .. neviem, také zvláštne. Pamätám sa, ako sme chvíľu sedeli v kúte a on ma držal za ruku a dával mi na ňu pusu a niečo mi pri tom rozprával. Správal sa úplne inak, ako ktokoľvek iný dovtedy a mne to strašne imponovalo. A stále som pri ňom bola tak divne nervózna. V ten večer som spala uňho doma, no on spal v jednej miestnosti s naším spolužiakom a ja v izbe jeho spolubývajúcej, či sestry .. 

A tak sa začala naša veľmi pofidérna, takmer dvojročná aféra. O tom, že sme sa riešili, sme sa v ďalších dňoch vôbec nerozprávali, ani sme to nerozoberali. Niektorí spolužiaci o tom niečo vedeli a bolo to také zvláštne verejné tajomstvo. Naša "romanca" pokračovala v podstate vždy len vtedy, keď sme sa stretli vonku a boli sme opití. Časom som po našich opijášoch nekončila len uňho doma, ale aj uňho v posteli. Bolo to však zvláštne (toto slovo budete čítať ešte často) a nikdy som vlastne neprišla na to, ako tento náš vzťah, alebo pomer, alebo čo to bolo správne nazvať. 

Keď si teraz spätne (kvôli účelom tohoto postu) čítam našu konverzáciu, mračím sa na monitor a vydávam pofidérne zvuky nepohody a nespokojnosti. Je to strašne, strašne divné. A zvláštne. A awkward. A cringe. Ja som okolo neho chodila, aj v tých správach, totálne po špičkách a on bol celý akýsi zvláštny. Z tej konverzácie by sa dalo vyčítať, že sme spolu niečo mali, občas je tam nejaká nepatrná narážka, ale zároveň ak by človek nevedel, tak by z nej nič nevyčítal. Dvaja spolužiaci, ktorí si občas niečo napíšu a dohadujú sa, či a kedy a kam pôjdu von. V podstate. Až na to, že ja si veľmi dobre pamätám, aká som bola sklamaná keď napísal, že on asi nepôjde a aká som bola strašne happy a overjoyed (skôr by som to teraz asi nazvala že som bola manická), keď povedal že ide.

Boli týždne, kedy sme sa tvárili, že ten druhý neexistuje a týždne, kedy sme "si dávali šancu" .. napríklad raz ma pozval na palacinky po škole a potom ma sprevádzal na pracovný pohovor. A prišlo mu zle (tuším to bola nejaká začínajúca chrípka), ale nič nepovedal, ostal tam stáť a čakal na mňa asi hodinu a pol .. alebo ma pozval na večeru.

Čo sa týka intimity, nikdy by som to nenazvala nejaým funkčným mileneckým vzťahom. Nehovorím, že nič sexuálne sa nedialo, ale .. no, nebudeme zachádzať do detailov. Poviem len toľko, že o sexe to nikdy nebolo. Bolo to o akejsi zúfalej potrebe blízkosti dvoch psychicky zlomených ľudí, ktorí síce potrebovali blízkosť, objatia, túlenie, ale zároveň to nechceli. A nechceli ani vzťah. Teda .. ja som síce vzťah chcela, s ním, ale nebola som vtedy reálne v stave nič také nadviazať. A on asi tiež mal možno o niečo také záujem, tipujem z jeho pokusov o skutočné rande a nie len raz, ale tiež absolútne nevedel, ako na to. Ani jeden z nás sa tomu druhému citovo nevedel otvoriť. Nedokázali sme to.

Rozprávali sme sa o všetkom možnom. O divných veciach. O tom, aké jazvy máme na tele a ako sme k nim prišli. Často sme sa nebavili o ničom, len sme proste boli spolu. V jednom priestore. Dotýkali sme sa jeden druhého, pozerali sme na seba a mlčali sme. Potom sa ma spýtal, nad čím rozmýšľam. To bola jeho obľúbená a moja najmenej obľúbená otázka. Bavili sme sa aj o filmoch, alebo jeho záľubách v maľovaní a písaní básničiek. O mne sme sa veľmi nebavili, pretože ja som bola .. no, ako to povedať? Moje pôsobenie medzi rappermi a akési okrajové venovanie sa hnudbe a blogovanie a fotenie outfitov nebolo "dosť dobré" na to, aby sme tým plytvali čas.

Keď to teraz píšem a spomínam si na to, cítim, že to v sebe nemám úplne spracované. Veľmi dobre si spomínam na tie občasné pocity šťastia, radosti, párkrát sme sa dokázali na niečom aj úprimne zasmiať a mala som pocit, že si rozumieme .. ale zvyšných 90% času to bolo zvláštne, napäté, neprirodzené, umelé, odveci. A to je to, čo vo mne teraz vychádza na povrch a priznám sa, že s tým nie som úplne stotožnená. Ten konštantný pocit menejcennosti, nedostatočnosti, ktorý som pri ňom mala, bol hrozný a pošlapal moje vtedy už aj tak dosť zlé sebavedomie ešte viac. Nechcem ho z toho obviňovať, aj keď som si vedomá toho, že ma tak trochu vodil za nos a naťahoval, aj keď nemusel. Bola to v prvom rade moja chyba. Prvýkrát som sa vtedy vyslovene namotala na niekoho, s kým to nemalo žiadnu perspektívu a chcela som od neho všetko, ale zároveň som mu nebola schopná dať nič, tak ako on mne. Vlastne .. stretla som svojho rovnako pokazeného oponenta, len s tým rozdielom, že ja som bola na rozdiel od neho v cudzej krajine, mala som čerstvých 18 a tým pádom som bola na tom o niečo horšie, ako on.

Pamätám si, keď sa začal motať s nejakým iným dievčaťom a doteraz vlastne neviem, či spolu niečo naozaj mali, alebo nie. Čo však viem je to, že vtedy ma to úplne zničilo. Bola to bývalá priateľka jedného z jeho najlepších kamarátov. Američanka, ktorá sa presťahovala do Berlína. Umelkyňa. Jednoducho, niečo presne podľa jeho gusta a zároveň úplný opak mňa. Spomínam si, ako sme boli všetci na Soul explosion, akcii, na ktorej hrali len staré soulové pesničky a všetci tam tancovali. Bola som tam ja, s našimi kamarátmi, prišiel aj on, zjavila sa tam aj ona. Tancovali spolu. Myslím, že sa aj bozkávali. Pamätám si, čo to so mnou vtedy spravilo. Samozrejme, nič sme vtedy spolu oficiálne nemali, ale tá naša aférka vtedy trvala zhruba rok .. a on bez hanby, predo mnou, začal riešiť niekoho iného. To sem vlastne píšem len ako príklad toho, ako to fungovalo a ako sa to vyvíjalo. Ako to časom nabralo na obrátkach v tom, že mi ubližoval a ja som si nechala. Pamätám sa, že som sa vtedy rozplakala a išla som telefonovať mojim kamarátom na Slovensko. On sa nechal počuť, že som Drama Queen. To so mnou ostalo doteraz a nie je mi príjemné, keď niekto niečo také naznačí. Resp. keď sa tvári, že je to niečo zlé. Ja si myslím, že je OK mať emócie a vedieť ich prejaviť. Nie že by mi to vtedy nejak išlo, väčšinou sa to stalo až keď pretiekol pohár, ale aj tak .. zosmiešňovať emočné prejavy niekoho iného, najmä ak som mu ublížil a ešte k tomu vedome, nie je OK. To je to, čo nie je okay. Nie to, že niekto má emócie! Teraz si to už viem povedať .. vtedy mi to veľmi nešlo.

No a takto sa to ťahalo niečo vyše dvoch rokov. Medzičasom som sa skamarátila s jeho kamarátmi, resp. väčšinou jeho partie, spravili sme si taký náš Friday Dinner Club, kedy sme vždy niečo popili alebo pojedli, väčšinou u nás a oni potom šli do mesta. Ja som väčšinou už len ostala doma. Naučila som sa nemyslieť až tak na to, či bude vonku aj on, alebo nie a snažila som sa užívať si večery aj bez neho. Bolo zvláštne vidieť a vnímať, ako rozdielne ma vnímali napríklad títo kamaráti a ako ma vnímal on. Tým, že pri nich som vedela byť sama sebou, vedela som byť otvorená, vtipná, priateľská a milá, tak som pôsobila úplne inak, ako pri ňom. Pri ňom som bola zakríknutá, nesebavedomá, nevtipná a proste .. asi divná, ja neviem.

Keď už sme nechodili do školy a začalo sa nám obdobie praktika, prípadne bakalárok, videla som ho tuším len raz. Náhodou. Mali sme taký zvláštny rozhovor, už si presne nepamätám, ako prebiehal, ale bolo to také iné. Ja som niekde medzitým pravdepodobne nazbierala kúsky sebavedomia, asi som aj tušila, že pôjdem na Slovensko a preto sa mi s ním komunikovalo o niečo inak. Nepamätám sa, či sme v ten večer skončili spolu - myslím, že skôr nie, ako áno. Ale to je dobre. To znamená, že mi na ňom už nezáležalo tak, ako počas tých dvoch rokov. A to je dobre.

Aj z našej spoločnej konverzácie sa dá vyčítať, že ku koncu som ho už chvalabohu začínala mať viac na háku. Doteraz neviem, kedy sme sa naposledy videli a aké to bolo. S ostatnými kamarátmi som si ešte občas niečo napísala, s ním nie. Nakoniec som odišla na Slovensko a do Nemecka som sa nikdy nevrátila, teda nie tak naozaj. Aj on odišiel. Do USA.

Ja som si tu na Slovensku našla prácu, vrátila som sa späť do mojej partie kamarátov a zistila som, že som tak vzťahuneschopná, že som po nejakej dobe začala chodiť k psychológovi. Stačilo mi na to len pár ďalších menších aférok podobného typu, akou bola tá s ním.

On sa dal naspäť dokopy so svojou ex, kvôli ktorej pravdepodobne nebol schopný viesť žiaden normálny vzťah. Bol stále zaľúbený do tej, ktorá bola jeho prvý naozajstný vzťah. Dnes už sú manželia a úprimne, veľmi im to prajem. Pevne verím, že to, akého som ho poznala ja, bola jeho horšia stránka a že to nešťastie, aké v sebe nosil a prenášal ho aj na mňa, už v sebe nenosí.

Mne sa zas to moje nešťastie podarilo odstaviť aj vďaka terapii. Tam som pochopila, prečo som vôbec bola schopná viesť s niekým také zvláštne niečo, ako s ním a prečo som to potom neustále opakovala aj s inými mužmi. Prečo som si vyberala partnerov, s ktorými to nemalo žiadnu perspektívu a budúcnosť. Ale o tom inokedy.

Dúfam, že vám tento článok niečo dal. Mne určite pomohol v tom, že som sa z toho celého prvýkrát vkuse vypísala. Možno mi odľahne, možno mi bude lepšie. Uvidím. A možno si z toho celého po dlhej dobe opäť zoberiem niečo nové, čo mi pomôže posunúť sa aj v dnešnom živote.



No comments:

Post a Comment

Mama

Beauty

Vlog