Search This Blog

by Petra Dzvoníková

September 19, 2019

HORŠIEHO SPOLUBÝVAJÚCEHO SA MAŤ NEDÁ!



Dnes prišiel konečne ten deň, kedy sa idem vrátiť k mojej berlínskej sérii článkov a podcastov, tentokrát s očakávaným dielom o mojom "úžasnom" spolubývajúcom. Ako som už spomínala v prvom príspevku, prví ľudia, s ktorými som v Berlíne bývala, boli nemka Desiré a turek Haki. Čiže sme boli taká naozajstná multi-kulti domácnosť, z ktorej som bola ja síce vekovo najmladšia, ale čo sa týka samostatnosti a nezávislosti od rodičov, bola som z nich jednoznačne najďalej. 

Prvý byt, v ktorom sme spolu bývali, bol prenajatý štvorizbový byt, v ktorom sme takmer nevyužívali obývačku, každý sme mali svoju vlastnú izbu a delili sme sa o maličkú kuchynku. Čo sa týka kúpeľní, mali sme jednu spoločnú a ešte tam bol separátny záchod, ktorý sme s Desiré mile rady prenechali Hakimu. Predsa len, ak je to možné, mužom je vždy lepšie prenechať ich vlastný záchod .. 

Zo začiatku sme si celkom rozumeli, myslím, že sme okolo seba všetci chodili viac-menej v rukavičkách a snažili sme sa vyhýbať konfliktom. Dve situácie ma však vždy vedeli vytočiť do nepríčetna - keď Haki skypoval so svojou rodinou a keď varil. Resp. keď dovaril. Jeho kulinárske schopnosti totiž stačili jedine na cestovinové šaláty a fakt nechutne páchnuce polievky zo sáčku a jeho upratovacie schopnosti stačili len na to, že si po sebe riad umýval nie PO TOM, čo dovaril, ale predtým, než išiel variť znovu. Čo je podľa mňa teda poriadne nechutné. A áno, keď si niekedy skočil po kebab, tak tam tie špinavé hrnce, zadrbané od sáčkovej hubovej polievky, ležali aj tri, štyri dni. Chvalabohu mal každý z nás svoje vlastné kuchynské náradie a teda boli to jeho vlastné veci, ku ktorým sa takto správal, ale tak či tak .. bol to HNUS! A teda ja sa tu nebudem hrať na mega čistotnú a mega hygienickú osobu, tiež po sebe niekedy umyjem riad až na druhý deň a cez noc ho nechám npríklad odmočiť. Ale on si ten špinavý riad schovával do skrinky, akoby bol čistý. No .. hrôza! Ešte teraz mám v nose ten pach, keď si na to spomeniem. 

Čo sa týka domácich prác, tie sme mali tuším nejako podelené, ale sama už ani neviem, ako. Každopádne, na čo si veľmi dobre spomínam, bolo vynášanie smetí. Keď sa na to teraz spätne pozerám, tak vám fakt neviem povedať, ako sme to s Desiré prežili. Každopádne, službu so smetím sme mali jasne podelenú a keď bol na rade on, smetie sa nám kopilo a nakoniec bolo v takých sakloch, že aj keby sme ho my chceli vyniesť, tak sa nám to nikdy nepodarí, lebo také ťažké to bolo. A áno, smrdelo to. Veľakrát sa nám stalo, že sme zaňho tie sáčky vyniesli, ale raz sme si povedali, že to necháme naňho, nech si nezvyká a nech si uvedomí, že je to jeho povinnosť, tak ako sme sa dohodli. No nechcite vedieť, ako dlho to tam stálo. Nechutné! 

Čo sa týka jeho izby a jeho záchodu, tým miestam som sa snažila vyhýbať .. občas som však do jeho izby zavítať musela, napríklad, keď skypoval s tou svojou rodinou. Totiž, sluchátka mu nič nehovorili a očividne bol nahluchlý, lebo zvuk mal vždy vypeckovaný tak, že to bolo počuť na celý byt. Takže som bola vždy svedkom jeho ukričaných rozhovorov s rodičmi v turečtine. Oh, zabudla som podotknúť, že to robil zásadne po jedenástej hodine večer. V takom prípade mi to niekedy nedalo, išla som mu zaklopať, či nemôže byť tichšie a pravidelne na mňa pri otvorení dverí vyletel kŕdeľ vínnych mušiek. V ďalšom byte som zistila, prečo ich tam mal. 

Totiž, ja som bola tak sprostá, že som si ho so sebou zobrala aj do nového bytu, ktorý v Berlíne kúpili naši. Namiesto toho, aby som zohnala niečo maličké, jedno- až dvojizbové niekde bližšie k centru, nasťahovali sme sa do štvorizbového bytu, pretože on si sám nebol schopný nič nájsť a mne ho bolo asi ľúto, alebo čo. Nevedela som povedať nie. Každopádne, v dobe, kedy sme sa sťahovali, toho už bolo aj na mňa moc. Po prvé, celý čas sa mi nevedel vyjadriť k tomu, či do toho bytu ísť chce, alebo nechce, alebo čo a po druhé .. už som sa nedokázala tváriť, že spolužitie s takým človekom je niečo pre mňa. Bol mi nechutný všetkým, čo robil a aj to, čo sa spočiatku javilo ako ceľkom pozitívne vlastnosti sa nakoniec ukázalo, že bola len taká pretvárka .. myslím tým veci ako to, že mi niekedy pomohol napríklad s nákupom a podobne. 

Každopádne, myslím, že nakoniec sme sa dohodli, že u nás v byte zostane max. tri mesiace, kým si zoženie niečo svoje, podľa jeho predstáv. Ak si správne spomínam, nakoniec tam bol aj dlhšie a myslím, že posledné mesiace nebol schopný ani platiť. Peklo s nočným skypovaním pokračovalo, špinavé hrnce a taniere tak isto. Napriek tomu, že v tomto byte sme mali aj umývačku riadu!! A mne to vadilo o to viac, že to bol náš byt. Ďalšie peklo bolo, že nemal vlastný záchod a tak sme sa museli traja deliť o ten jeden, čo tam bol, spojený s kúpeľňou. Keď som teda napríklad niekedy v noci potrebovala ísť na WCko, čo by bola polminútová záležitosť, musela som čakať aj hodinu a pol, pretože on sa tam zatvoril, telefonoval so svojimi rodičmi, alebo tam proste bol. Potichu. A ja som doteraz nezistila, čo tam robil! Bol tam, bolo totálne ticho, netiekla voda, nenasledovalo spláchnutie záchodu .. nič, proste len ticho. Bolo to divné. Párkrát sa nám stalo, že sme jeho spodné prádlo našli v našej skrinke, ktorú nemal povolené používať .. a keď si strihal nechty, tak som to počula cez dvoje zatvorené dvere až do kuchyne!!! 

A jeho izba, to bola katastrofa. Tentokrát som si spravila aj fotky, pretože to, ako to tam vyzeralo, bolo naozaj neuveriteľné. NEUVERITEĽNÉ! Nemal žiadnu skriňu, ani si žiadnu neplánoval kúpiť a tak mal všetko oblečenie po zemi. Jednoducho, v jeho izbe nebola zem .. pretože bola pokrytá jeho oblečením! Spal na matraci, ktorý v tom celom bordeli ani nebol vidieť. A jediné, čo bolo v jeho izbe nejak funkčné, bol stolík s počítačom a obrovskými reprákmi, ktoré sa v tomto byte stali ešte väčšou nočnou morou, ako v tom predtým, keďže som ho mala priamo cez stenu s mojou izbou. A on opäť veľmi rád praktikoval svoje nočné skype calls, opäť bez sluchátok, opäť s krikom .. a keď nie skype calls, tak pozeral Pána prsteňov. Nahlas, cez tie repráky. A kto ste túto trilógiu videli, tak viete, že ak je tam nejaká scéna hlučná, tak je fakt hlučná .. 

V tej dobe už so mnou v Berlíne bývala aj moja najlepšia kamoška zo Slovenska a tak sme boli aspoň dve proti jednému a hlavne, mala som si s kým vyrozprávať svoju frustráciu. 

Mimochodom, zabudla som vám povedať, ako to celé bolo so sťahovaním. Zajednanie sťahovacej firmy som z nejakého (pre mňa už dnes nepochopiteľného dôvodu) nechala naňho. Mal objednať sťahovákov na konkrétny deň, konkrétnu hodinu a v počte troch ľudí, keďže sme toho mali dosť, čo bolo treba presťahovať. Tak prosím pekne, tí ľudia prišli na úplne inú hodinu (ja a môj spolužiak sme sa im ešte cez telefón museli doprosovať) a namiesto troch prišli dvaja, z ktorých jeden mal asi 80 rokov a bol len šofér. Čiže JEDEN! Mala som dosť. Dopadlo to tak, že ja s mojím spolužiakom Philippom sme išli verejnou dopravou do nového bytu, so sebou sme vliekli nejaké mrazené jedlo a oni mali všetko dopakovať do toho auta a priviezť to do nového bytu. Tých troch sťahovákov som chcela inak najmä na to, že sme sa sťahovali na 6 poschodie bez výťahu, takže istú manpower proste bolo treba. Viete čo? V ten deň som bola neskutočne rada, že som tam mala aspoň môjho Philippa, najlepšieho kamaráta z výšky, lebo by som sa asi zosypala z tamtoho kreténa. Nakoniec v starom byte pozabúdal kopec vecí, sťahovákov som musela platiť ja z vlastného vrecka a bolo to proste celé jedna veľká katastrofa. A aby som nezabudla, ten idiot v starom byte vypol mrazničku, takže keď som tam o týždeň prišla znovu poupratovať, čakal ma tam krásny smrad jeho posratej mrazenej brokolice. 

No poďme späť k nášmu spolužitiu v novom byte. Našom byte. Samozrejme, tým že to bol byt mojich rodičov, záležalo mi ešte trochu viac na tom, ako sa k nemu primitívos správal. Raz som mu išla zaklopať na izbu, lebo som od neho niečo potrebovala, otvoril dvere a na mňa sa opäť vyrojil kopec mušiek. A viete, prečo ich tam mal? Pretože nevyhadzoval šupky od banánov a pomarančov! Seriózne. Niekedy ani dva týždne. To, čo som videla na jeho pracovnom stole vedľa repráku, som v živote nevidela. To bola obrovská hora šupiek z ovocia. V tom momente som myslela, že zle vidím. On si tam tie mušky snáď vedome pestoval!! Strašne by ma zaujímalo, čo by na tento jeho svinčík povedala jeho mama, alebo jeho kamaráti ..

Ako to nakoniec dopadlo? Keďže odmietal podpísať zmluvu a stále tvrdil, že on odchádza a nebol schopný poriadne zaplatiť nájom, povedala som mu, nech sa odsťahuje. Aj to neustále naťahoval .. A nakoniec, ani neviem ako, keď už som zvažovala, že naňho zavolám policajtov (alebo aspoň mojich spolužiakov, aby sa mu povyhrážali .. áno, bola som fakt zúfalá), odišiel. A ja som zrazu mala dokonalý pokoj. 

Odvtedy som už chvalabohu takéhoto bordelárskeho a nechutného spolubývajúceho nemala. Síce ani ďalší spolubývajúci neboli žiadna sláva, toto bol extrém, ktorý vlastne ani neviem, ako som tak dlho zniesla a dosť sa za to takto spätne obdivujem. Pretože niekomu viac poriadkumilovnému, ako som ja, by z toho podľa mňa preplo. 

Pamätám si, že sme sa "rozišli" v zlom, pretože tam boli stále neajké problémy so zaplatením toho nájmu a jeho správanie v tej dobe bolo katastrofálne a vtedy som pochopila, že on bol nie len prasa, ale aj zlý človek. Naozaj zlý, sebecký človek. Chvalabohu mám už celú túto éru spolubývania s cudzími ľuďmi za sebou a už nikdy nebudem musieť zdieľať svoj priestor s nikým iným, okrem môjho manžela, Sárky a Whiskey. 


2 comments:

  1. Ou, tak toto by som nechcela nikdy zažiť. Mrzí ma, že si si musela týmto prejsť, ale aspoň máš novú, hoci možno nie veľmi príjemnú skúsenosť. Prajem ti veľa šťastia. ;)

    Blog of Sunflower ♥

    ReplyDelete
  2. super článok :D som si zaspomínala na rôznych svojich spolubývajúcich

    WHEN PIGS FLY

    ReplyDelete

Mama

Beauty

Vlog