Fashion, Beauty & More

Search This Blog

February 23, 2018

NEVIEM AKO NAZVAŤ TENTO POST


Tehotenstvo je niečo, čo som si nedokázala predstaviť, kým som ho nezažila. Podľa mňa nikto, kto ešte nebol tehotný, si to nevie tak úplne predstaviť. A myslím tým všetky aspekty. Hovorím ako o fyzickej stránke veci, tak aj o psychickej stránke. O pozitívach a takisto negatívach. A tým sa dnes budem venovať v tomto poste. Pretože v tomto článku sa mi potvrdilo, že keď vám o niečom, čo ma frustruje napíšem, tak mi odľahne. A tak to skúsim znovu. 

Aj keď viem, že väčšina z vás ma dobre chápe a túto ďalšiu vetu ani písať nemusím, predsa len ju napíšem. Tehotenstvo je pre mňa jedna z najkrajších vecí na svete a je to niečo, na čo som sa tešila odkedy som si uvedomila, že som naňho pripravená. Preto aj keď som otehotnela trochu skôr, ako som počítala, ma pri pohľade na dve čiarky na teste zalial pocit šťastia. To bola v tom momente moja jediná emócia - radosť a šťastie. 


No napriek radosti so sebou prináša aj kopec obmedzení a niektoré z nich sú pre mňa frustrujúcejšie, ako iné. Viem že mnoho žien sa cíti obmedzovaných napríklad tým, že si nemôžu vypiť. Ja som však prestala piť alkohol ešte pred tým, ako som otehotnela a preto to pre mňa problém vôbec nebol. Samozrejme, že nie je príjemné byť jediná triezva v skupine opitých ľudí, ale to je nepríjemné či som tehotná, alebo nie. Takisto som nemala problém prestať fajčiť vodnú fajku. Z tej mi začalo bývať zle a pach toho sladkého dymu a uhlíkov nemôžem ešte stále ani cítiť. A som za to nesmierne vďačná, pretože fajčiť vodnú fajku napriek tomu, že som v lete 2016 sekla po 8 rokoch s fajčením cigariet, bolo podľa mňa tak trochu "podvádzanie" a preto sa neplánujem k vodnej fajke vrátiť ani v budúcnosti. 

Tieto a niektoré ďalšie veci patria do kategórie aktivít, ktorých som sa vzdala viac než rada a okamžite. Sú však aj iné, ktorých som sa vzdávala len ťažko. Keď sa tak nad tým zamyslím, tak sú to najmä tie aktivity, alebo záľuby, ktoré sme mali s Viktorom spoločné. Ideálnym príkladom je bedminton. Napriek tomu, že sme sa k nemu akosi nevedeli dopracovať často ani pred tehotenstvom, pretože preferujeme hrať štvorhru a nikdy sme nevedeli nájsť štvrtého, je to šport, na ktorý ma naučil práve Viktor. Keď pred pár týždňami začal bedminton zas častejšie hrávať, rozmýšľala som, či pôjdem aj ja, ale nakoniec som zvážila, že som nie je úplne safe. Nemala by som sa zadýchať, čo je pri bedmintone snáď nemožné a aj typ pohybov, ktoré človek pri bedmintone vykonáva, nie je v tehotenstve ideálny. Samozrejme, on nerieši či ja ísť môžem, alebo nemôžem. On môže a tak ide. Či už na dvojhru, alebo štvorhru. A ja sedím doma na riti a snažím sa nebyť smutná, urazená a necítiť sa ohrdnutá. Trochu sa hanbím hovoriť vám o tom, ale chcem byť úprimná. K sebe, aj k vám. 

Keby som mala náhradný program, nejakú vlasnú záľubu, ktorej by som sa venovala, keď on ide na bedminton, asi by to pre mňa bolo znesitelnejšie. Lenže ja nič také nemám. Všetky záľuby, ktoré som mala predtým, sa točili okolo menéžovania rapovej skupiny, cestovania na koncerty a tak ďalej .. nič z toho už nerobím a nové, vlastné záľuby, som si od začiatku nášho vzťahu proste nenašla, pretože svoj voľný čas preferujem tráviť buď prácou, alebo s Viktorom. Takže ma hnevá, keď si Viktor naplánuje bedminton s kamarátmi a ja som doma a buď sa snažím pripravovať niečo na blog, editovať/točiť videá, alebo upratujem, či varím. Alebo, keď nevládzem nič z toho, len ležím na gauči a pozerám nejaké seriály, ktoré ma akurát tak nudia. To isté robím aj vtedy, keď ide do posilky viac krát do týždňa. A takisto to robím aj vtedy, keď si ide sadnúť s kamarátmi. Aj tam som predtým chodila s ním, ale keďže oni si chodia sadnúť zásadne len na vodnú fajku, ja už sa zúčastňovať nemôžem. 

Samozrejme, nečakám, že by kvôli mne začali chodiť niekam inam, to nie. Len konštatujem. 

A možno si poviete, že by som si mala spraviť nejaký program aj ja, ale aký? Mne všetko príde ako vyhadzovanie peňazí, alebo strata času. A keď už by som mala vyhadzovať peniaze, tak by som ich chcela míňať spolu s mojím manželom a nie na niečo, čo vlastne robiť nechcem, len preto, aby som nesedela doma. To už budem naozaj radšej "pracovať", aj keď sa mi možno práve nebude chcieť. 

Možno to tak vnímam preto, že napriek tomu, že spolu trávime mnoho času, nie je to ten "quality time". Sme spolu celý deň, pretože obaja pracujeme z domu. Potom sme buď spolu kvôli nejakej spoločnej aktivite ako Viktorove tréningy v Rakúsku, kde sa mu snažím aspoň trochu pomáhať, alebo ideme nakúpiť, alebo niečo také. Viete asi, čo chcem povedať. Alebo chvíľu nie sme spolu, lebo on ide do posilky, prípadne si sadnúť a ja idem buď pozrieť mojich rodičov, alebo na cvičenie pre tehotné. A potom večer sme zas spolu a pozeráme nejaký seriál, alebo jeden z nás niečo kuchtí. Proste taká rutina. Soboty často trávime tým, že ideme k Viktorovým rodičom a v nedeľu Viktor vždy robí nadčasy a ja dospávam celý týždeň. No v skratke: Trávime spolu veľa času, ale nie je to čas, ktorý by sme venovali len jeden druhému a užívali si ho. Sú to aktivity, ktoré človek robieva sám, len ich vykonávame spolu. Čo ich síce spríjemňuje, ale nie je to čas pre nás dvoch. 

Práve preto ma možno vie naštvať, keď máme voľné sobotné poobedie (len poobedie, ráno máme tréning v Rakúsku a večer máme natáčanie) a namiesto toho, aby sme ho nejak pekne strávili spolu, si ide radšej zahrať bedminton, kam nemôžem ísť aj keby som chcela. 

Horšie je to však ešte vtedy, keď sme niekde ako skupina ľudí a celá skupina chce robiť niečo, čo ja robiť nemôžem. Napríklad na Silvestra sme boli vo štvorici a na pláne bolo sánkovanie. Čo je aktivita, ktorú by som v žiadnom prípade nemala absolvovať. A tak som mala nasledovné možnosti: Ísť s nimi a namiesto sánkovania sa vyviezť hore a dole lanovkou, zatiaľ čo ostatní traja sa budú sánkovať. Druhá možnosť bola neísť vôbec, sedieť na dome zatiaľ čo oni sa šli sánkovať, alebo možnosť číslo tri - zmeniť program. A tu nastal problém. Ja totiť neznášam, keď sa kvôli mne niekto musí obmedzovať. Samozrejme, napríklad počas tehotenstva je to niečo, čo od mojich najbližších v istých veciach vyslovene očakávam, ale len od nich. Keď už mám obmedzovať v podstate "cudzích" ľudí, vadí mi to. Preto som sa chcela možnosti číslo tri vyhnúť hneď od začiatku. Možnosť číslo jedna sa mi tiež nepozdávala, pretože platiť si za to aby som sa vyviezla hore a dole lanovkou zatiaĺ čo niekto sa sánkuje mi príde smiešne. Pravdou však je, že možnosť číslo dva pre mňa bola taktiež nie zrovna ideálna, keďže som bola v cudzom dome, v cudzom prostredí, s laptopom bez nabíjačky a jedine mojím telefónom. Áno, cítila by som sa asi veľmi osamelo a smutne, keby som tam ostala sama zatiaľ čo oni by niekam išli. Ale aspoň by som sa necítila previnilo, že museli kvôli "môjmu stavu" meniť svoj program. Pretože čo oni majú s tým že som tehotná? No vlastne nič. Zato Viktor s tým niečo má a niekedy by som proste chcela, aby som sa v tom necítila taká sama. 

Vlastne celá táto téma je tak trochu o tom, že sa cítim rozpoltená. Na jednej strane si myslím, že by na mňa mali ľudia (resp. moji najbližší) brať ohľad a trochu sa tehotenstvu prispôsobiť, aspoň na takých 10% z tých 100%, ktoré som musela prispôsobiť ja. A na druhej strane si hovorím, že sa vlastne nemám na čo sťažovať. Ja som predsa tá tehotná a prečo by Viktor nemal ísť na bedminton len preto, že ja nemôžem? A takto sa tieto dva názory vo mne bijú a ja sa to snažím nejak ovládať. Niekedy sa mi to darí viac a viem sa zažrať do niečoho tak, že na to nemyslím a niekedy menej. Vtedy to neviem ovládať a som nepríjemná, zatrpknutá. 

Prosím, neberte to tak, že sa sťažujem, alebo že som nevďačná. Ja si uvedomujem, že veľa s tým majú dočinenia napríklad tehotenské hormóny a že vlastne to nie je vôbec také zlé, ako sa mi niekedy zdá. Že moja hlava to preháňa a ja by som to ani nemusela riešiť. Niekedy ma to však dokáže ovládnuť a potom sa potrebujem takto vysmokliť. 

Čo sa pre mňa písaním tohto článku vykryštalizovalo je to, že sa niekedy musíme pozerať na veci z pohľadu toho druhého. V tomto prípade by sa Viktor mal niekedy viac skúsiť vcítiť do mňa, ale takisto aj ja doňho. Mal by sedieť so mnou doma každý večer, len preto, že ja nemôžem robiť takmer nič z toho, čo sme robievali predtým? Samozrejme že nie! Aj keď nehovorím, že by to nebola tá moja ideálna predstava, haha. Mal by si však bez rozmýšľania robiť program s kamarátmi aj tých pár krát(ov?), keď by sme mohli byť spolu a robiť niečo spoločne, ísť niekam? Myslím, že aspoň z času na čas by mu neublížilo vymyslieť radšej niečo zaujímavé so mnou. 

Týmto vyzývam seba, ale aj vás, aby sme sa niekedy skúsili pozerať na veci aj z pohľadu toho druhého a snažili sa nájsť kompromis. Komunikovali, pýtali sa a našli si čas, plnohodnotný čas, na svoju polovičku, alebo iných blízkych. Každý z nás by mal raz za čas prebrať iniciatívu a vymyslieť pre toho druhého niečo pekné, kreatívne. Naučme sa byť viac empatickí a akceptujme záľuby a potreby tých okolo nás. Zároveň sa však naučme odoprieť si niečo z času na čas v prospech našich najbližších. 

A ak tento článok čítal náhodou aj nejaký muž: Ak budete mať tehotnú manželku, partnerku, alebo jednoducho niekoho vo vašom okolí, berte na ňu ohľad. Uvedomte si, že je svojím "stavom" v mnohých veciach obmedzovaná a môže sa kvôli tomu cítiť osamelá, nepochopená. A hlavne jej dávajte vždy najavo, že je krásna a že ju máte radi. To síce potrebujú počuť všetky ženy, ale u tehotných (a vlastne aj menštruujúcich, haha) to platí dvakrát! 


2 comments:

  1. Rozprávala si sa o tom aj s pánom manželom? Komunikácia je kľúčová. :)
    Vieš koľko veci ta ešte bude po pôrode hnevať, že čo on všetko môže a ty nie?? Och.
    Ja ta chápem. Takéto veci sa stávajú bežné aj v partnerstve kde žena nie je tehotná ale partner má svoj program a ona nemá žiadne záujmy a tým pádom sa hnevá keď partner si robí program bez nej....
    Pre neho je bendas určite aj forma odreagovania a aj dobitia bateriek.. Proste mu nabudúce vopred povedz ze si želas aby ostal s tebou a urobili ste si program spolu atď. Alebo nech si prečíta tento článok. Aspoň raz za čas nech to skúsi vynechať lebo takéto chvíľky osamote potom už veľa nebudú. Až keď bude bejby spinkať atď. Ale kým ste dvaja užívajte si co môžete. :)

    ReplyDelete
  2. super článok :) dosť ma prekvapilo, že si dokázala po toľkých rokoch prestať fajčiť, to chcelo veľa sebazaprenia ;)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    ReplyDelete

Subscribe to our mailing list:

Social

ACHIEVEMENTS

COMMUNITY

Blog Archive