Search This Blog

by Petra Dzvoníková

August 22, 2019

ŠTÚDIUM ŽURNALISTIKY V NEMECKU



Ahojte. V prvej časti série o mojom štúdiu v nemecku som vám porozprávala o tom, prečo práve Nemecko, resp. Berlín, aké boli prvé dni, začiatky štúdia, začiatky spolubývania s cudzími ľuďmi - nemkou a turkom - a sľúbila som vám, že môjmu spolubývajúcemu sa povenujem aj v jednej separátnej časti tejto série, keďže on si to zaslúži, za to ako mi takmer 2 roky znepríjemňoval život. Dnes však budem hovoriť o štúdiu ako takom, konkrétne o mojej škole, o tom, ako to prebiehalo, koľko to stálo, čo mi to dalo, čo mi chýbalo a tak ďalej. Taktiež odpoviem na otázky, ktoré ste mi mali možnosť položiť na instagrame ohľadom môjho života/štúdia v Nemecku. Niektoré si nechám na inokedy a také, čo sa týkali školy, zodpoviem práve dnes. 

Jedna z prvých otázok bola, že ako som sa dostala na Uni do Nemecka. Preto by som asi mala hneď na úvod objasniť, že som na Uni nechodila. Chodila som na Hochschule, čiže na súkromnú vysokú školu, ktorá mala v tej dobe tri Studiengänge, teda tri odbory, ktoré ste mohli študovať - Journalismus, teda žurnalistiku, Film & Fernsehen - Film a televíziu a digitales Gestalten - digitálnu tvorbu. Keby som si asi mala v dnešnej dobe vybrať, na ktorý odbor by som išla, bol by to asi práve ten posledný, no vtedy som sa rozhodla pre žurnalistiku, keďže som na ňu bola proste tak nejak naladená. Písanie ako také ma vždy bavilo a pôvodne som si myslela, že skočím na špecializácii TV Journalismus, teda televízny žurnalizmus a bude zo mňa moderátorka .. ideálne pre nejakú nemeckú MTV, kde nevadí, že nemám úplne čistú nemčinu. Nakoniec to však celé dopadlo trochu inak. 

Keď som dnes otvorila stránku tejto mojej vysokej školy, tak som si všimla, že tieto rôzne smery sa odkedy som skončila ešte o dosť viac rozvetvili a napríklad v tej žurnalistike môžete ísť na špecializáciu: Online, TV, ale aj moderovanie, alebo public relations. Že by som išla študovať ešte raz? Haha, len kto by to tentokrát zaplatil? 

A keď už sme pri tých peniazoch, škola nie je najlacnejšia a stála 600 Eur mesačne, dnes už je to o niečo viac. Ak by vás zaujímalo, koľko presne, pripájam sem aj link. Či to za toľké peniaze stojí? Úprimne, mne to za ne stálo, aj keď to je trochu alibistické takto povedať, keďže mi to platili rodičia, okrem posledných predĺžených semestrov, kedy som platila na semester okolo 300 Eur za to, aby som akože študovala dlhšie. Prečo to bolo nutné vám ešte poviem neskôr. Dôležitejšie je asi povedať, čo za tie peniaze dostanete. Tak v prvom rade dostanete školu ako takú, ktorá má perfektné technické vybavenie. Profesorov, z ktorých väčšina je naozaj na špičkovej úrovni a sú to ľudia z fachu. Poviem to možno trochu drzo, ale v porovnaní s niektorými profesormi na slovenských školách a univerzitách: Ľudia, ktorí sa tomu povolaniu, o ktorom vyučujú, aj reálne venujú a nie o ňom len učia. 

Napríklad vedúci nášho ročníka bol John Kantara. Profesoroval nám pol roka, zvyšného pol roka sa venoval svojim projektom a svojej kariére. Okrem toho, že produkoval kopec vecí pre (tuším) ZDF, najmä dokumentárne série, tak publikoval v Die Zeit a jeho najvýznamnejšie produkcie nájdete aj na IMDB, ak by sa vám chcelo googliť. Alebo vedúci nášho projektu v poslednom ročníku pre Online Journalismus, Guy Bohoui. Podnikateľ, ktorý mal viacero Startupov, ktoré popredával a .. no, nazvime to tak, že sa mal finančne veľmi, veľmi dobre. Prečo robil profesora? Pretože chcel svoje poznatky odovzdať ďalej a ako sám povedal, potreboval byť občas s "normálnymi ľuďmi", lebo medzi tými, medzi ktorými sa bežne pohyboval začal postupne zapadať a časom si uvedomil, že mu z toho už trochu šibe a správa sa kvôli tým peniazom, možnostiam atď tak, ako sa nikdy správať nechcel. Tak sa chodil stretávať s realitou cez nás, študentov, haha. S ním som si napríklad najprv vôbec nesadla, neznášala som predmet, ktorý učil a pri finálnom projekte som si ho úplne zamilovala a myslím, že tak trochu aj on mňa. 

Ďalšia z otázok, ktoré ste sa ma pýtali bola tá, či to bolo ťažké štúdium vzhľadom na to, že ich školstvo je asi striktnejšie, ako to naše. Netuším, ako je to na ich štátnych Unis a ani ako je to na našich, ale z toho, čo som počula od mojich známych, ktorí študovali tu na Slovensku som si už veľakrát povedala, že chvalabohu som študovala tam, kde som študovala. Pretože ja osobne som mala z tejto školy pocit, že sa ma naozaj snaží niečo naučiť, resp. dať mi praktické zručnosti, aby som to, čo studujem, aj mohla robiť neskôr ako zamestnanie. A aby som si otestovala, čo z toho, čo nás učia mi ide a čo nie. A priznám sa, že zo slovenských vysokých škôl nemám vždy ten pocit. 

Keď počujem slová ako štátnice, alebo skúškové obdobie, ježia sa mi všetky chlpy na tele. Mňa a mojich spolužiakov sa nič také netýkalo a úprimne, fakt neviem, či by som zrovna ja mala nervy na štúdium na Slovensku. Asi nie. Na Dekre to fungovalo tak, že sme mali dva, alebo tri týždne jeden "Modul", teda jeden kvázi predmet a na konci týchto troch týždňov sme z neho mali skúšku. Občas sa stalo, že nejaký modul trval dlhšie, alebo bol rozdelený do dvoch častí a medzitým sme mali niečo iné a napríklad po týždni prázdnin sme mali skúšku. Vždy záležalo od toho, čo to bolo. Ak sa jednalo o niečo teoretické, myslím, že tam väčšinou bola pauza pár dní na to, aby sme sa mohli učiť aj doma. Ak to bolo niečo praktické, mali sme projekt, na ktorom sme tie tri týždne pracovali a na konci týchto troch týždňov sme projekt odovzdávali. A nič lepšie si naozaj neviem predstaviť! Tam sa vám ani neamlo ako stať niečo také, ako tu, že by vás profesor vyhodil zo skúšky, lebo ste mu nesympatickí, alebo lebo vám jedna konkrétna časť z nejakej obšírnejšej témy nesadne. A hlavne, všetky testy, ktoré neboli praktického charakteru, sme mali písomné, čiže museli hodnotiť objektívne. Žiadne klasiscké ústne skúšky, aké sú na Slovensku. 

A keď už sme pri tých skúškach, prišiel mi aj dotaz, či pre mňa bolo ťažké učiť sa odborné názvy a či mi skúšky robili problém. Priznám sa, že si nepamätám, že by som sa pri skúške stretla s tým, že by som niečomu nerozumela .. a odborných názvov sme veľa nemali a ak aj, tak na vyučovaní, kde som sa mohla spýtať, čo to je a do skúšky to pre mňa už bolo známe slovo a nie odborný názov, ktorý by mi nič nehovoril. 

Poďme však na konkrétne predmety a učiteľov, pretože ja strašne rada spomínam práve na to, čo ma bavilo najviac a pri čom som si uvedomila, že je to niečo, čo je vyslovene moja vášeň a čo by som si kľudne vedela predstaviť robiť aj ako full time job v budúcnosti. Mimochodom, keď už sme pri predmetoch a učiteľoch - už na strednej škole som to mala tak, že čo ma bavilo a sadol mi v tom aj učiteľ, mi aj išlo, nemusela som sa ani veľmi učiť a mala som dobré známky. A čo ma nebavilo, alebo mi nesadol ten, kto daný predmet učil, som mala v paži. A to pokračovalo aj na vysokej škole. Tomu zodpovedá aj moje konečné vysvedčenie. 

Moje top predmety boli: Druckvorstufe, v preklade .. grafika v príprave na tlač, alebo také niečo? Digitales Gestalten - Digitálny design v podstate, čiže opäť grafika a takisto náš finálny projekt, kde som mala možnosť byť vedúcou grafického teamu. Robili sme vizuál webstránky, logá a podobné veci. V tých predchádzajúcich dvoch moduloch sme si designovali napríklad vlastný cover časopisu, robili sme mini-knižky, učili sme sa robiť v inDesigne, Illustratori, Photoshope. Keďže základy som mala z môjho samoučenia v začiatkoch blogovania, o to ľahšie to pre mňa bolo a o to viac som sa snažila byť kreatívna, rozvíjať sa v tom a byť vždy o krok napred pred mojimi spolužiakmi a myslím, že sa mi to práve v tomto aj celkom darilo. Okrem toho sme mali úžasného profesora, s ktorým som si rozumela. Volal sa Christian Rothenhagen a ak by ste naňho boli zvedaví, nájdete ho aj ako značku Deer BLN. Myslím, že sme si viac ako po osobnostnej stránky sadli po tej umeleckej. Jedno zo zadaní bolo, že máme napísať poviedku o našej obľúbenej farbe a graficky ju dotvoriť. Vybrala som si čiernu farbu a písala som o depresii. Tak som sa do toho zažrala, že z toho bola mini knižka a bolo to nakoniec tak osobné , že som ho s plačom musela poprosiť, že to nechcem čítať pred celou triedou. A to, že to chápal a povedal okay, pre mňa strašne veľa znamenalo a zároveň mi tým dal najavo, že ma chápe, že rešpektuje moje umelecké vyjadrenie a bol to vlastne jeden z prvých mužov, ktorí prejavili pochopenie aj pre tú smutnejšiu, temnejšiu stránku mojej osobnosti a v tej dobe mi to naozaj veľmi pomohlo. Poviedku som doteraz ukázala asi len dvom ľuďom. Najlepšiemu kamarátovi Philippovi, ktorý tak ako aj ja, mal v rodine depresiu a vedel sa do toho vcítiť a Viktorovi .. ktorý to nie úplne ocenil a pochopil, takže knižka zas zostala vo svojej digitálnej forme odložená v mojich najcennejších veciach z výšky. 

Designovali sme s ním aj vlastný magazín, ktorého dva výtlačky mi ležia doma v printovej verzii a robili sme kopec iných vecí. Možno vám ich časom ukážem.

Ďalšie predmety, ktoré ma bavili boli strih videí, fotografia, niektoré formy písania (reportáže, úvahy ..) a ako tak pozerám na to moje vysvedčenie, aj z programovania som mala jednotku, čo neviem, ako je možné, ale očividne aj tam mám akési vlohy, haha. 

Najhoršie známky som mala z niečoho, čo sa volalo Journalistische Darstellungsformen, čo si už ani nepamätám, čo presne bolo, ale bolo to s pani profesorkou, s ktorou sme si ani ja, ani Philipp absolútne nesadli a tuším sme to mali ukončiť spoločným projektom a obaja sme boli tak demotivovaní, že to dopadlo tak, ako to dopadlo. A s odretými ušami to bolo aj na Medienbetriebwirtschaftslehre, Medien-BWL v skratke. BWL študovalo strašne veľa mojich spolužiakov zo strednej v Rakúsku a ja doteraz neviem, čo to presne je, takže si to keď tak vygooglite. 

Naše štúdium sa vlastne skladalo z takýchto modulov, nášho záverečného projektu, praktika a bakalárky. Malo by to byť presne v tomto poradí, ale ževraj posledné dva sa dajú prehodiť a to som aj chcela. Keďže som mala celkom problém nájsť si nejaké normálne praktikum, teda prax, v Berlíne, mala som najprv v pláne napísať bakalárku a potom ísť keď tak robiť prax na Slovensko, kam ma to v tej dobe tak či tak veľmi ťahalo, keďže kamaráti sformovali rapovú kapelu a ja som nechcela nič zmeškať, chcela som im pomáhať a byť proste pri tom. To by však nemohla existovať jedna veľmi "milá" pani profesorka, ktorá so mnou od začiatku problém a nebola schopná mi dať pol roka známku z jedného predmetu. A kým som nemala uzavreté predmety, nemohla som písať bakalárku. Tak som sa na to nakoniec vykašlala, vrátila som sa na Slovensku a začala som robiť prax tu. Nakoniec to vyšlo tak, že som akoby praxovala práve pre chalanov v skupine a o tom som napísala report. Hodnotenie? Tuším 98/100! No a zostávala už len tá bakalárka. A ja som netušila, ako na ňu. Keďže som nenavštevovala semináre k bakalárke ako moji spolužiaci, keďže ich viedla už daná spomínaná profesorka Anett Schulze, tak som absolútne netušila, o čom mám písať, čo mám písať, ako to mám písať .. no proste totálne lost. A ďalšia vec - totálne sa mi nechcelo. Nemala som v pláne vracať sa do Nemecka, na Slovensku mi bolo dobre a po čase som si našla aj full time job a ten totálne zabil nejaké moje vyhliadky na písanie bakalárky. A tak som si začala predlžovať štúdium a stále to posúvať a odkladať. Chcela som mať napísanú aspoň polovicu bakalárky, kým ju oficiálne nahlásim a začnú sa mi odrátavať dva mesiace na jej napísanie, ale nejak som sa k tomu nedokázala dokopať. 

Zo 6. semestrov, ktoré som mala navštevovať, bolo nakoniec tuším 11.? No katastrofa! Medzitým som si k Berlínu vytvorila totálnu averziu jednak práve kvôli bakalárke a aj kvôli iným veciam, o ktorých vám porozprávam v inokedy. Tu na Slovensku som medzičasom začala navštevovať psychológa a až po terapii som sa konečne dokopala k tomu, že som sa prihlásila na písanie bakalárky. Lenže do toho prišla služobka, na ktorej som sa dávala dosť aktívne dokopy s Viktorom a teda z dvoch mesiacov bol zrazu len jeden a ja som musela písať. Celý mesiac som sa tomu snažila venovať, tuším som si aj zobrala voľno z práce, ale aj tak .. povedzte čerstvo zamilovanému človeku, aby písal nejakú sprostú bakalárku. Nakoniec som to nejak doklepala a poviem vám - čistá katastrofa. TOTÁLNA. Jedna z mojich Gutachterov mi chcela dať trojku a asi aj to len preto, že jej vždy sedel môj štýl písania a mala ma rada. John, ktorého som spomínala už na začiatku, to videl inak a vôbec ma nechcel pripustiť k obhajobe. Fail. Vtedy ma skoro jeblo, s prepáčením. Pamätám si, ako mi volala keď som bola v robote a totálne som sa rozplakala, pretože mi povedala, že ma ledva pripustili a že sa musím pripraviť na obhajobu, nech mi to dajú, ale na druhú stranu že keď už som pripustená k obhajobe, tak mi ten sprostý titul pravdepodobne uznajú. Priznám sa, že som vtedy bola totálne dosratá. Akože úplne. Keby som nemala Viktora a nebola "at a happy place", tak by som sa podľa mňa zosypala. 

Dali mi teda termín obhajoby. Problém bol, že sme boli v tej dobe v mojej práci totálne understaffed (z asi 90 ľudí, ktorí pracovali na oddelení, nás ostalo ani nie 10) a nechceli nám dať voľno. Išla som preto za naším manažérom a spýtala som sa ho, či by nám dal approval na voľno - mne, aj Viktorovi. Mala som z návratu do Berlína takú paniku, že som si absolútne nedokázala predstaviť, že by som šla sama. Teraz mi to príde trochu smiešne, ale pamätám si, ako som sa vtedy cítila a pri predstave, že tam musím ísť sama sa mi triaslo celé telo a okamžite som vždy smoklila už len pri tom pomyslení. Chvalabohu mi to potvrdil písomne, že nám to voľno dá a aj keď neskôr sa tváril, že on nič také nesľúbil a že nás nikam nepustí - a že si ževraj máme zobrať sickday a je na našu zodpovednosť, či nám na to niekto príde, tak som mala v rukách dôkazy a nakoniec nás pustiť musel. Viem, že toto nie je téma Nemecko, ale nedalo mi to nespomenúť. Aby ste pochopili tie celé patálie okolo toho. Akože reálne - je to normálne, aby vás váš zamestnávateľ, ktorému by malo ísť aj o váš sebarozvoj, nechcel pustiť obhájiť bakalárku?! WTF? To som ešte nezažila .. 

Každopádne, späť k škole, bakalárke, obhajobe. Pripravila som si prezentáciu, nejak som sa nachystala a stále som si opakovala, že keď už ma pustili k obhajobe, znamená to, že to mám vo vačku. Nemyslím si, že by to nejak pomáhalo, ale tvárila som sa, že hej. Mala som pri sebe Viktora a to mi vtedy neuveriteľne pomáhalo. Pamätám si, ako sme prišli do školy o dosť skôr, že sa ešte budem teda pripravovať .. nakoniec sme toho času mali toľko, že som ho chcela zobrať na moje obľúbené žemličky do pekárne pri škole. A čo čert nechcel, spoza rohu sa na nás zrazu vyrútil John s tým, že či by sme obhajobu nemohli presunúť, lebo že on sa ponáhľa. Ja naňho pozerám že .. čo prosím? Akože totálna šoková terapia. A to som netušila, čo ešte len príde. Hovorím mu že okay, z mojej strany nie je problém, ale čo tá druhá profesorka, že je už tu? Vie o tom? A on mi hovorí, že veď tá ani nepríde, je chorá a že to za ňu preberie nejaký iný profesor, s ktorým som nikdy nemala ani jeden predmet. No mňa skoro jeblo, vážne. 

Tak sme zas šli dnu a kým obhajoval ešte niekto iný, trochu sa s nami John rozprával. Spovedal ma, že ako som písala bakalárku, kedy, tak som mu vysvetlila, že sa mi to akurát krásne prekrylo s mesačnou služobkou, že to pre mňa bola otrava a že to bolo proste nasilu. Myslím, že mu to dosť objasnilo, prečo bola taká, aká bola. Potom sa spýtal, či budem chcieť ešte niekedy študovať ďalej. Hovorím, čo si sa zbláznil? Tuto jedného magistra už máme, dokonca učiteľa - Viktora, že to stačí. Ja si na tom titule ani nepotrpím, ale Viktor by sa asi trošku hanbil, keby mal za ženu niekoho "len s maturitou" a naši si za tie peniaze, čo do tej školy a môjho života v Berlíne investovali tiež zaslúžili, aby som to dokončila. Mimochodom, čo sa týka mňa, tak svoj titul ani nikde nespomínam a je mi to plain and simple, totálne ukradnuté. 

Obhajoba nakoniec dopadla super a povedal mi, že som totálnu Scheißarbeit dokázala super obhájiť. No, aspoň že to. Očividne môj pekný outfit, dar reči aj keď som nervózna a akýsi šarm alebo čo to je zafungovali tak, ako mali a dala som to. Ani si neviete predstaviť, aký obrovský kameň mi vtedy spadol zo srdca a o koľko viac som si dokázala uživať život, keď som to mala za sebou. Neťahal sa za mnou stále taký obrovský tieň s názvom bakalárka. 

No a tak som teda ukončila svoje štúdium.Aj keď teraz hovorím, že by som radšej išla na nejaký iný odbor a podobne, v skutočnosti som rada, že bolo všetko tak, ako bolo a nič by som nemenila. Som za roky v tej škole neksutočne vďačná, som rada za všetko, čo som sa tam naučila a dodnes z toho čerpám. A presne na to by štúdium podľa mňa malo slúžiť. 

Ešte aby som sa vrátila k tomu, čo máte v tej cene, pretože som sa v tom nejak pri písaní stratila - máte tam teda školu so špičkovým vybavením a skvelými profesormi z fachu, vlastný počítač, alebo macbook, semesterticket na hromadnú dopravu v Berlíne a v podstate možnosť pracovať so školskou technikou aj vo voľnom čase. Oplatí sa to teda? Ak má človek k dispozícii také financie, alebo si vie vybrať plán, ako si takéto štúdium bude financovať pomocou rôznych možností, ktoré škola ponúka, myslím si, že to za to stojí. Aspoň ľuďom, ako mne, ktorí si nevedia predstaviť vysedávať na prednáškach o teórii tamtoho a hentoho a s minimom praxe. 

Pre mňa to bola ideálna voľba, vďaka ktorej som spoznala kopec skvelých ľudí a hlavne som študovala niečo, čo ma naozaj bavilo. Mimochodom, v rámci štúdia som robila rozhovor napríklad s A&R manažérom (ak neviete, čo to je, tak si to vygooglite, ale pre mňa to bol mega big deal), ktorý mi toho povedal kopec zo zákulisia hudobného priemyslu, s mojím obľúbeným členom obľúbenej kapely sme boli kvôli rozhovoru na káve, mala som možnosť vyspovedať prostitútku a bola som na súdnom pojednávaní s chalanom v mojom veku, ktorý zavraždil svoju mamu. Posledná spomínaná vec ma otriasla asi na týždeň, takže court reporter by zo mňa byť nemohol, ale bola to neskutočne silná skúsenosť, ktorá mi v niektorých veciach otvorila oči, pomohla dať veci do perspektívy a môj výstup o tomto súde je jeden z najosobnejších a najlepších, aké som kedy napísala. 

Na záver, ak by som vám mala ohľadom štúdia niečo poradiť tak by to bolo, aby ste to robili kvôli sebe a keď vám je niečo nepríjemné a proti srsti, prelúskli to čo najskôr, aby sa vám lepšie dýchalo. Netlačte to pred sebou ako balvan dva roky, ako ja. 

1 comment:

Mama

Beauty

Vlog