Search This Blog

by Petra Dzvoníková

August 8, 2019

KEDY SA ŽENA STÁVA MATKOU A AKÉ TO JE?



Dnes som pozerala video od Kenzy Zouiten, ktorá sa prednedávnom stala mamou a tak som si spolu s ňou zaspomínala na tie začiatky so Sárkou. Na kojenie, prebdené noci a celé to obdobie, kedy som sa stala mamou. Myslím si, že mamou sa žena stáva v momente, kedy zistí, že je tehotná. Aspoň ja som to tak mala. Okamžite sa vo mne prebudila obrovská zodpovednosť za toho človeka, ktorý vo mne rástol. A to nie len napríklad v tom, že už nemôžem piť, alebo robiť rôzne športy, ale aj v tom, že musím byť v psychickej pohode, nestresovať sa a jednoducho starať sa o to telo tak, aby v ňom bolo čo najpríjemnejšie prostredie pre to malé bábätko. Od začiatku som bola veľmi silno presvedčená o tom, že to, ako sa cítim, akýkoľvek stres a smútok, ale takisto radosť, ten malý tvor cíti a vníma a vedome som sa snažila vždy dostať do stavu psychickej pohody a kľudu. Nevnímala som to ako tlak, ale ako fakt, že takto to je a je len na mne, aby som s tým bojovala. 

Keďže sa vo mne v tej dobe diali mnohé hormonálne zmeny a okrem toho boli vonkajšie vplyvy na mňa také, aké boli, tak som to nie vždy zvládala najlepšie. Hovorím o tom, že som sa vtedy cítila nesmierne osamelá, nemala som žiadne kamarátky, ktoré by boli v podobnej situácii a mala som pocit, že môj partner absolútne nechápe, čo sa so mnou deje. Respektíve, nie len so mnou, ale tak celkovo. Že vo mne rastie nový život. A že je to extrémne vyčerpávajúce, minimálne ten prvý trimester. A že niekedy naozaj nevládzem uvariť si večeru, vlastne, nevládzem nič, len ležať na gauči a už vôbec nie upratať ten bordel, ktorý je v spálni. A že niekedy potrebujem objatie, pohladenie a niekedy zas to, aby so mnou ostal doma. Že aj ja som vystresovaná z práce, ale na rozdiel od neho si nemám ako vyvetrať hlavu, pretože okrem neho a jeho kamarátov som v tej dobe s nikým nebola zvyknutá tráviť čas. A že bol naozaj jediná osoba, o ktorú som sa v tej dobe mohla a potrebovala oprieť. Nepíšem to sem preto, aby som ho nejak očiernila, alebo z neho robila zlého manžela, alebo otca, alebo čo .. píšem to sem preto, lebo viem, že nie som jediná, ktorá to tak cítila. 

Po tom, ako som o mojich pocitoch z týchto vecí začala v tehotenstve písať na blog sa mi totiž vždy ozvalo obrovské množstvo žien, ktoré to prežívali veľmi podobne a vedeli sa so mnou stotožniť. Až na to, že sme si dovtedy všetky mysleli, že sme v tom samé a že to, ako sa cítime, nie je úplne normálne. Ono, keď v okolí nemáte nikoho, kto by bol v podobnej situácii ako vy, tak vám niekedy vie naozaj okolie dať pocítiť, že to ako sa cítite a správate nie je okay .. pretože nechápu vaše emócie, pocity, správanie. Po mojich vlastných skúsenostiach a po tom, čo mi väčšina z vás píše som dospela k záveru, že väčšina žien sa stáva matkami v tom momente, kedy zistia, že sú tehotné, zatiaľ čo u mužov tá informácia, že sú otcom, registruje až niekedy po pôrode. U niekoho je to možno vtedy, keď prvýkrát drží dieťa v náručí, u iného až vtedy, keď je s dieťaťom prvýkrát dlhší čas sám. Samozrejme, nechcem to generalizovať, ale z toho, čo mám zažité a odpozorované mi to vo väčšine prípadov presne takto pripadá. Nehovorím, že je to zlé, alebo dobré .. len si myslím, že práve toto môže byť zdrojom sporov, ktoré toľko párov s dieťaťom prežíva. 

Vrátim sa však naspäť k tomu, o čom vlastne píšem - aké je byť mamou. Ako som už spomínala, ja som sa vnímala ako mama už odkedy mi pani doktorka prvýkrát na ultrazvuku pustila zvuk bijúceho  srdiečka toho malého tvora vo mne. Začala som prehodnocovať snáď všetko a veľa vecí som hodnotila a vnímala oveľa prísnejšie, ako doteraz. Mala som pocit, že materstvo je taký oficiálny štempel na to, že je čas prestať piť, fajčiť, chodiť na párty, ponocovať, hrať sa playstation a podobné veci. Aj keď v podstate väčšinu z menovaných vecí som už nerobila ani pred otehotnením. A veľmi ťažko som niesla, že môj manžel a vlastne ani nikto z nášho okolia (asi jedine s výnimkou mojich rodičov) to nevníma tak, ako ja. Materstvo, resp. rodičovstvo pre mňa automaticky znamenalo ďalší level dospelosti. Znamenalo to, že už nie som zodpovedná len sama za seba, ale aj za niekoho ďalšieho.  

Táto myšlienka mi dodala neuveriteľnú silu. Napriek tomu, že obdobie tehotenstva radím k najsmutnejším v mojom doterajšom živote, veľmi ma posilnilo. Celá zodpovednosť bola na mne. To dieťa za mňa nevynosí nikto iný a je len a len na mne, aby som bola okay. To, že som necítila takmer žiadnu podporu vo mne spôsobilo, že som sa začala viac spoliehať sama na seba a musela som sa dostať až do fázy, kedy som si uvedomila, že by som sa o seba a o ňu vedela postarať aj sama. A keď som si uvedomila, že by som to zvládla, začalo sa mi oveľa ľahšie dýchať. Takisto som si ešte počas uvedomila, že musím dať svoje potreby na prvé miesto a musím sa cítiť spokojná sama so sebou na to, aby som bola v pohode. Musela som sama so sebou popracovať na sebe. Pretože snažiť sa zachrániť vzťah, akýkoľvek, ak človek nie je okay sám so sebou, nemá zmysel. Vždy treba začať od seba a tak som aj začala. Sústreďovala som sa najmä na seba, aspoň posledné týždne tehotenstva a bolo mi lepšie. Naberala som energiu na to, aby som bola silnou a vyrovnanou mamou po tom, čo príde Sára na svet. 

A ona prišla. A bolo to dokonalé. Prišla na svet presne vtedy, kedy mala, presne tak rýchlo a bezproblémovo, ako som si vždy predstavovala a nikdy nezabudnem na ten prvý pohľad do tých jej krásnych, veľkých, tmavých očí. Pozerala priamo na mňa a plakať začala až po chvíli. A bolo to presne také, ako som si to vždy predstavovala. A tak, ako som sa s ňou cítila "na jednej vlne" v brušku, som sa s ňou cítila aj keď už bola z bruška von. Od prvých momentov som ju mala pri sebe stále. V noci, keď som si mala pospať, tak som zaspať nedokázala a buď som sa na ňu pozerala, ako krásne spinká, alebo som ju mala v náručí. A ona vôbec neplakala, vôbec nereagovala na plač bábätka mojej spolubývajúcej. Bolo to akoby sme mali takú našu vlastnú bublinu, v ktorej sme len my dve, najmä tú prvú noc, keď sme v pôrodnici ostali samé. Pôvodne som si predstavovala, že spolu budeme všetci traja, aj s Viktorom, keďže v Kochu je aj taká možnosť, ale bohužiaľ na to v pôrodnici nebola kapacita a myslím, že aj on chcel ísť radšej domov a vypiť si s kamarátmi, ako byť s nami a nespať celú noc. Áno, ak z týchto riadkov cítite mierny hnev, cítite správne. Sú veci, ktoré do dnešného dňa neviem pochopiť, alebo prekusnúť a nikoho to nemrzí viac, ako mňa. Ale bohužiaľ, pocitom nerozkážem a tak mi neostáva nič iné, len o tom písať dovtedy, kým ma to neprejde. 

Celý čas v pôrodnici bol viac-menej bezproblémový, s výnimkou druhej noci, kedy na Sárku prišiel hlad a ja som nevedela, že je úplne normálne prekojiť celú noc. V kombinácii s totálnou spánkovou depriváciou to bol recept na katastrofu, ale prežili sme. A chvalabohu, aj keď plakala, bolo to také tichučké mačiatkovské mravčanie, na rozdiel od niektorých iných detí v pôrodnici. Nevedela som sa dočkať, kedy už konečne pôjdeme domov. Keď si spoločný čas užijeme my traja, spolu, ako rodina. Už v tehotenstve som vedela, že chcem, aby sme so Sárkou boli s Viktorom 50:50 a aby si rovnako pevnú väzbu tvorila už od začiatku k obom z nás. Bohužiaľ, predstavovala som si to úplne inak, ako to nakoniec bolo a opäť sa mi potvrdilo, že to tehotenstvo bolo skvelým tréningom pre moju psychicku na obdobie po pôrode. Občas som si síce poplakala, lebo mi prišlo ľúto, že to nie je také, ako som čakala, ale inak som bola úplne v pohode a rýchlo som si zvykla. Pre dobro malej. Nemyslím si, že som mala nejaké popôrodné blues, resp. ak, tak som mala už tehotenské blues. Istým spôsobom mi to, že som bola na Sárku najmä po večeroch sama pomohlo viac sa s ňou zladiť, vedieť lepšie vycítiť čo a ako a byť si od začiatku veľmi istá vo všetkom, čo som robila, čo sa materstva týka. 

Ten čas so Sárkou som milovala, užívala som si ho. Asi aj vďaka tomu, aké bola skvelé bábätko. Len som často túžila po tom, aby sme si ho tak užívali v trojici. Ja viem, že to tu často spomínam a možno vám to už aj lezie na nervy, ale myslím si, že je veľmi dôležité hovoriť aj o týchto aspektoch. Istým spôsobom si za tieto nesplnené očakávania môžeme my ženy samé, pretože radi fantazírujeme a predstavujeme si veci ako asi budú a takisto ich nie vždy vieme odkomunikovať a berieme ich ako samozrejmosť. V mojom prípade to bola obrovská chyba. Všetko som brala ako samozrejmosť. To, že môj partner nebude chodiť von, že s nami bude každý deň a večer tráviť čas, že sa bude chcieť dieťaťu venovať viac ako novému businessu, že ma bude chápať, že prestane fajčiť, že mi dá vždy prednosť pred kamarátmi a že sa obmedzí rovnako, ako som bola v tehotenstve a po pôrode obmedzená aj ja. Čakala som dávku solidarity, ale nikdy som mu to neodkomunikovala, čo je z mojej strany veľká chyba a najmä veľká škoda. Ono to je celé taký začarovaný kruh, pretože vy pred tehotenstvom a ani pred pôrodom nemôžete vedieť, čo čakať, najmä ak je to váš prvýkrát a tak aj tie emócie a veci, ktoré očakávate, prichádzajú náhle a zhurta a kým ich stihnete odkomunikovať tomu druhému, tak vás totálne prevalcujú a ovládnu. 

Takže .. aké je byť mamou? Je to vyčerpávajúce, psychicky aj fyzicky a zároveň ma to napĺňa. Energiou, silou, zodpovednosťou. Od momentu, kedy sa Sára narodila som zabudla na to, aké to bolo, keď tu s nami ešte nebola. Pre mňa je materstvo neskutočne silná a zázračná väzba s človekom, ktorý je produktom mojej lásky k mužovi, ktorého som si vybrala ako životného partnera. A je to tá najsilnejšia motivácia. Motivácia pracovať na sebe, byť lepším človekom a čo najlepším možným vzorom. Materstvo ma učí sebareflexii, sebaláske, trpezlivosti, balansu. Napĺňa ma presne tak, ako som vždy vedela, že bude a dáva mi toho ešte omnoho viac, ako som čakala. A aj vďaka tomu, že som sa stala matkou viem, že to nikdy v živote nevzdám, lebo vždy budem mať okrem seba ešte niekoho, pre koho sa oplatí žiť. Nie preto, že by ma potrebovala. Ale preto, že budem chcieť byť pri tom, ako rastie, dospieva, ako sa z nej stáva silná a nezávislá osobnosť a ostáva mi len dúfať, že jej na tejto ceste nebudem prekážkou, ale oporou. Materstvo proste stojí za to. 

No comments:

Post a Comment

Mama

Beauty

Vlog