Fashion, Beauty & More

Search This Blog

March 20, 2018

SMRŤ


Až do včerajšieho večera by ma nenapadlo, že sa na blogu budem k tejto téme vyjadrovať. Teda, stále si nie som istá, či článok zverejním. Keď som si však včera, v predvečer pohrebu môjho dedka ľahla do postele, nevedela som zaspať. U mňa nič neobvyklé. Odkedy však zomrel, moje myšlienky pred spaním blúdia iným smerom, ako zvyčajne. Sú v nich spomienky na moje detstvo, na mojich blízkych, na tie najkrajšie momenty strávené s nimi, ktoré si pamätám. Je to svojím spôsobom smutné, že si za normálnych okolností na takéto veci nespomenieme a príde to až keď prídeme o jedného z našich blízkych. Aspoň u mňa to tak je. Jasné, sem-tam spomeniem niečo z toho, keď na to príde s niekým reč. Ale nehrabem sa v tých spomienkach tak, ako teraz. Okrem toho, že som veľa spomínala potláčala pri tom v sebe plač, v hlave sa mi tvoril tento článok. Chcela som okamžite vstať a ísť písať. Vypísať von všetko, čo som v tej hlave mala, aby sa mi ohľahčila. Nakoniec som predsa len zaspala .. 



Na druhý deň ma zobudil telefonát od sesternice už o 8 ráno, čo je mimochodom skôr, ako vstávam do práce. Samozrejme, práve dnes mám voľno, takže budík by mi o tomto čase v žiadnom prípade nezvonil. Keď však už som raz hore, akosi sa mi nedá znovu zaspať. A tak som vybehla do obývačky po macbook, vrátila sa do postele a píšem. Píšem o smrti. Sem, na môj blog, ktorý chcem aby vás inšpiroval a bol pozitívny. No zároveň chcem, aby slúžil na to, aby som bola pozitívna ja a aby som vám ukazovala aj stránky seba, ktoré len tak niekto nepozná. Aj preto som sa rozhodla tieto myšlienky spísať. Pretože sú to, čo ma momentálne kmári a ak mi tento post pomôže vyčistiť si hlavu, utriediť si to, čo v nej momentálne má a odľahčí ma, tak to za to stojí. Veď vy čítať nemusíte, pokiaľ sa nechcete zaoberať tým pochmúrnym. No ja to chcem dať proste von, zaspomínať, vyrovnať sa so smrťou blízkeho.

Prvý krát som sa priamo stretla so smrťou nečakane. Bolo to tuším v roku 2007 a zomrela vtedy najlepšia kamarátka mojej vtedy veľmi blízkej kamarátky, s ktorou sme sa poznali od detstva. Bola som vtedy vlastne na prázdninách u babky, odkiaľ obe pochádzali a tak som všetok svoj čas trávila práve s mojou kamoškou a jej sestrou. Jej kamarátka v tej dobe ležala už približne mesiac v kóme po tom, ako ju zrazil chalan na bicykli. Keď sa na to spätne pozerám, byť mesiac v kóme neveští nič dobrého. Na druhej strane, pri slovách "zrazil ma bicykel" vás asi nenapadne ako prvé slovo "smrť". Lenže ono prišlo. Prišlo vo forme SMS a bol to obrovský šok. Nasledovali slzy, zdesenie, smútok a spytovanie sa samých seba, ako je to možné? Bol to prvý pohreb, na ktorom som bola. Uvedomovala som si, že moja úloha v tomto prípade je stáť po boku mojich dvoch kamarátok a byť tam pre nich, keby niečo potrebovali. Z tých dní mi do dnes silno rezonuje aj to, že sme sa dva dni nezasmiali a boli sme toho schopné až na tretí, alebo štvrtý deň. 

Slovo smrť sa mi vkradlo do života opäť keď umierala moja prababka. Keď som sa narodila, žili ešte všetky štyri. Pomaly odchádzali a ja som to síce vnímala, no bola som poväčšine ešte dieťa a úprimne, nespomínam si, ako som to vtedy prežívala. Pamätám si však, aké to bolo, keď odchádzala tá posledná. Vídala som ju raz, maximálne dvakrát do roka a keď mi otec oznámil, že ju ideme pozrieť a rozlúčiť sa, pretože to nevyzerá dobre, nechápala som, prečo sa toho musím zúčastniť. Bolo to vtedy asi dosť sebecké a veľmi dobre si spomínam, že sme sa kvôli tomu s otcom s krikom pohádali. Nechápala som, prečo ma tam nasilu ťahá. Nechápala som, prečo musím ísť za umierajúcim človekom, ku ktorému som viac-menej nemala žiaden vzťah a ktorý ho nemal ku mne. Chvíle strávené pri nej, aj keď to naozaj nebol dlhý čas, ma vtedy silno poznačili. Mohlo to byť maximálne 15 minút, ktoré mi pripadali ako celá večnosť. Viete, vidieť umierajúceho človeka je často mnohokrát ťažšie, ako vidieť človeka mŕtveho. Jej myseľ sa nachádzala niekde medzi týmto svetom a tým druhým a bolo to na nej vidieť. Blúznila. Vyzrala strašne. A mňa vtedy udrela tvrdá realita. Odchádzala som odtiaľ v záchvate plaču a stále som nechápala, prečo som toho musela byť svedkom. Neskôr som to pochopila. To, že tam každý z nás prišiel a akokoľvek nepríjemné to bolo pre náš osobný pocit, verím, že mojej prababke to prospelo. Umierala v kruhu svojej rodiny, aj tej najbližšej, aj tej vzdialenejšej. Proste sme sa rozlúčili. A mať možnosť sa takto rozlúčiť, sa bohužiaľ, nestáva tak často. Takisto viem, že ma to istým spôsobom pripravilo na ďalšie úmrtia mojich blízkych, ktoré som už neprežívala len v rovine šoku, ale najmä v rovine obrovskej emočnej ujmy. 

Môj dedko aka dedo Lubo, ako sme ho volali, mal už pár rokov zdravotné problémy. Časom sa to zhoršovalo, ale vždy sa z toho nejak dostal. Vždy, keď bolo zle a stalo sa niečo, pre čo ho museli odliefrovať na sanitke do nemocnice, udržal si humor a hovoril mi, že si preňho prišla zas tá smrtka, ale že on jej povedal že ešte nie je ten správny čas a poslal ju preč. Dokonca aj keď sa to už zhoršovalo, vedel sa nad to povzniesť. V hlave to mal vždy v poriadku, len tá fyzická stránka trošku pokulhávala. S jeho divokým životným štýlom sa niet čomu čudovať. A dokonca aj keď sa už dostal k tomu, že mu vypadávali niektoré slovíčka, stále si zachoval svoj vtip a dôvtip. Keď ho v nemocnici "skúšali", mal opakovať slovíčka. Sestrička mu hovorila rôzne slová a on ich mal proste len zopakovať. Povedala slovo požiarnik a on jej na to hovorí: "hasič". A ona zas "požiarnik". On jej na to: "hasič". Samozrejme, požalovala sa doktorovi a ten ju rovnako ako môj dedko vysmial, že v Trnave sa nepovie požiarnik, ale tak ako hovoril dedo, "hasič". Posledné dve návštevy nemocnice sa zopakovali v celkom krátkom časovom rozpätí a napriek tomu, že som vedela, že je to horšie ako to bývalo predtým, som stále počítala s tým, že ho čoskoro prepustia domov. Napriek tomu som si dala záležať na tom, aby som  za ním chodila kedy sa len dalo, brávala som si voľno z roboty, aby som utekala do Trnavy na návštevné hodiny a dávala som si sestričkami v nemocnici podpisovať papierky "lekár - sprievod". Tie dve hodinky s ním mi často nestačili a neraz sme sa pohádali so sestričkami, ktoré nás odmietali pustiť trochu skôr, alebo nechať trochu dlhšie. Viete, ja si myslím, že človeku tá izolácia v nemocnici vôbec neprospieva a návštevné hodiny v tých časoch a v takom trvaní, v akom sú, sú na zaplakanie. A neexistujú na "ochranu chorých", ale na to, aby mali lekári od nás, rodiny ich pacientov, pokoj. Ale to je iná téma na iný článok. 19. Marca 2015 som sa ráno zobudila okolo 8:30 v panike. Bol to prvý krát, kedy som zaspala do roboty a niečo ma náhle zobudilo. Rýchlo som sa dala do kopy, nasadla do auta a utekala som do práce. Ani sa mi nestihol poriadne naštartovať počítač, keď mi blikla SMSka od môjho otca. Myslím, že jej presné znenie bolo "Dedo Lubo zomrel". A mne sa v tom okamihu zosypal celý svet. Okamžite som odišla na WCka, zviezla som sa na zem po stene kabínky a neovládateľne som sa rozvzlykala. Po chvíli sa otvorili dvere a prišla za mnou Viki, ktorá si podľa môjho výrazu v tvári hneď všimla, že sa niečo deje. Ani neviem ako sa mi to v tom stave podarilo, ale nakoniec som zo seba dostala to, čo sa práve stalo. Pomohla mi zbaliť všetky veci, oznámiť nadriadenému, čo sa deje a ja som zamierila naspäť do auta a domov. 

Ľahla som si do postele a proste som len plakala. Okamžite mi hlavu zaplnili myšlienky naňho, spomienky na posledné dni, roky, ale aj dávnejšie roky keď som bola menšia. Myslím, že medzi nami bolo vždy akési špeciálne puto, ktoré som si však uvedomovala najmä v posledných rokoch jeho života. Rozumeli sme si na takej zvláštnej rovine a nemuseli sme si vyjadrovať to, ako sa máme radi, slovami. Verím, že z toho objatia, alebo pusy na čelo, keď som od nich, prípadne z nemocnice odchádzala, mu bolo jasné, ako veľmi ho mám rada. Dni po jeho smrti boli ťažké, najťažší bol samozrejme pohreb. Keď sme ešte pred pohrebom vošli s rodičmi do domu smútku a ja som ho videla, ako tam nehybne leží, zlomilo ma to. Musela som sa priamo vo dverách otočiť a mala som pocit, že neviem dýchať. Nevedela som si predstaviť tam vojsť znovu a byť konfrontovaná doslova tvárou v tvár s faktom, že je mŕtvy. Uložený v rakve v obleku (obleky neznášal) a s takým pokojným výrazom na tvári. Mlčiac. On totiž za života nemlčal veľmi často. Vedel všetko o všetkom a neskutočne rád rozprával. Môj otec mi pomohol postaviť sa a doviedol ma naspäť dnu do domu smútku. Ani neviem, ako dlho som tam nad ním stála a plakala. Dokázala by som tam však prestáť hodiny, len tak, v tichosti, zdieľajúc s ním posledný krát jeden priestor, spomínajúc na naše spoločné zážitky.


S dedovou smrťou som sa zmierovala ešte veľmi dlho a stále s ňou nie som úplne vyrovnaná. Rok po jeho smrti som chodievala na jeho hrob minimálne raz do mesiaca a samozrejme aj na jeho narodeniny, či výročie smrti. Či som končila v robote o desiatej večer, alebo boli vonku mrazy, vždy som sadla do auta a odšoférovala si to za ním aj s kytičkou. Bolo to niečo, čo som musela robiť kvôli sebe a kvôli tomu, aby som sa nejak pomaly zmierovala s tým, že už tu nie je. Keď už bolo po zotmení, na cintoríne bolo ticho a pokoj a ja som si proste sadla k nemu na hrob a rozprávala som mu, čo sa deje v mojom živote. Pamätám sa, ako som mu rozprávala o tom, že som stretla Viktora, aká som s ním šťastná a ako mi je ľúto, že sa nikdy nestretli. Musím sa priznať, že je to práve Viktor, kto istým spôsobom zaplnil tú dieru, ktorá vo mne po dedovej smrti zostala. Samozrejme, ešte stále často spomínam, často som smutná z toho, že moja dcéra svojho pradeda Luba nikdy nestretne a občas si aj poplačem. Na hrob chodím vždy, keď idem k babke sama, prípadne na výročie jeho smrti, teda dnes, alebo na jeho narodeniny. Jeho fotku nosím v peňaženke a druhú, spoločnú s ním a so sesternicou, mám pri posteli v rámiku. No je to ľahšie, ako to bolo na začiatku. Verím, že je so mnou v tých najdôležitejších chvíľach a že jeho duša je so mnou vždy, keď naňho myslím. A aj keď som sa s ním nemohla "rozlúčiť" tak, ako sme sa lúčili napríklad s prababkou, viem, že on sa rozlúčil so mnou. Trochu vyššie som písala o tom, že som zaspala do roboty a náhle som sa zobudila niekedy okolo 8:30. To náhle zobudenie nastalo vtedy, keď od nás navždy odišiel a jeho duša sa so mnou ešte rýchlo prišla rozlúčiť. Ak na takéto veci neveríte, asi to pre vás vyznie smiešne a absurdne. Ale ja viem, že to tak je. Jeho energia bola v tom momente v mojej izbe a bolo to to, čo ma prebudilo. 


V týchto dňoch prežívam ďalšie úmrtie blízkeho. Môjho druhého deda, otca mojej mamy, deda Jozefa. Tentokrát je to iné. S dedom Jozefom som si nebola až tak blízka, najmä nie v posledných rokoch. Bolo to najmä tým, že sa aj s babkou odsťahovali po (takmer) celom živote strávenom na Slovensku, do Česka, odkiaľ je babka. Od začiatku som tomuto rozhodnutiu nerozumela a úprimne? Nasralo ma. Áno, chápem, že babka sa tu necítila úplne komfortne, pretože sa nikdy nenaučila po Slovensky, ale zároveň si myslím, že je to všetko len v hlave. Viete, moji starí rodičia majú jednu dcéru - moju mamu a jednu vnučku - mňa. Napriek tomu sa rozhodli na staré kolená odísť do zahraničia. Rozhodnutie, pre ktoré osobne nemám ani štipku pochopenia. Pretože práve toto rozhodnutie spôsobilo, že naše vzťahy ochladli. Že sme sa vídali raz za rok, ak sa podarilo aspoň to. Že dedo Jozef nebol na mojej svadbe, pretože by mu cesta bola príliš náročná a že ma nevidel s bruškom. A možno táto ich izolácia od svojich najbližších spôsobila aj to, že moja dcéra nikdy nestretne ani svojho druhého pradeda. Ale to už je na inú debatu, plnú dohadov. Nedalo mi to však nespomenúť, pretože odkedy mi môj otec oznámil, že dedo zomrel, sa vo mne bije smútok s hnevom. Hnevom na to, čo som opísala vyššie. A smútok z toho, že sme oňho prišli. Pretože napriek tomu, že som sa naňho už pár rokov hnevala za to, že odišli, mala som ho rada. On bol ten, ktorý so mnou zo všetkých mojich starých rodičov trávil najviac času, keď som bola malá. Práve s ním mám najviac spomienok. Žil v tej istej štvrti Bratislavy ako my s rodičmi a mal čas a záujem sa o mňa starať. Boli sme proste takí parťáci. Brával ma so sebou do krčmy, na pole, na prechádzky, vozili sme sa vlakom a autobusom a smiali sme sa z toho, že keď príde revízor, povieme, že mám 6 rokov a preto sa môžem voziť bez lístka. To sme robili kým som mala nejakých 8, potom už nám bolo obom jasné, že nám to nikto neuverí. 


Správa o tom, že odišiel, prišla nečakane. Zdravotne síce nebol úplne v poriadku, mal problém s očami a sem-tam sa sťažoval na krútenie hlavy, ale nebolo to nič vážne. Nič také, čo by nás mohlo pripraviť na to, že ho jedného dňa, mesiac pred jeho 77 narodeninami, nájde babka ležať mŕtveho na chodbe. Len tak, podvečer. Teraz už prešli takmer 4 dni a ja som z toho celého vlastne ešte stále zmätená. Snažím sa nemyslieť na to a venovať sa práci, aby mi hlavou neblúdili smutné myšlienky. Tento článok píšem deň pred dedovým pohrebom a viem, že to bude ťažké. Ťažké, byť opäť konfrontovaná s mŕtvym telom človeka, ktorého už nikdy neuvidím. S ktorým už nikdy neprehovorím, aj keď by to malo byť len cez telefón. S realitou toho, že som prišla o ďalšieho milovaného človeka, s ktorým som nemala možnosť sa rozlúčiť. A s tým, že namiesto toho, aby som ho navštívila tak, ako som plánovala, s jeho pravnučkou v náručí keď sa narodí, ho budem najbližšie vidieť v dome smútku, v truhle, nehybného a mlčiaceho. 

Obávam sa, že na konci tohto článku nebude žiadna múdra myšlienka, ani ponaučenie, ani nič podobné. Je to proste článok, ktorý mi slúži na to, aby som zo seba dala von to, čo mi chodí hlavou. Neviem, či ste sa dočítali až sem, ale ak áno, tak vám ďakujem. Ďakujem za to, že ste venovali tú chvíľu času mojim blízkym, ktorí už nie sú medzi nami a mojim myšlienkam a pocitom.

1 comment:

  1. už dlho som nečítala tak úprimný a reálny článok ako tento... a musím povedať, že ma rozplakal... rozplakal ma, pretože úplne rozumiem tomu, ako sa cítiš... nám v máji odišiel môj milovaný starký, ktorý vždy pre mňa bol ako tretí rodič, tiež to bol môj parťák a rozumeli sme si aj bez slov, pretože som sa na neho v mnohých veciach podala... viem, že to o chvíľu bude už skoro rok, čo tu nie je, no stále mi to príde ako včera, čo som od maminy dostala esemesku, ktorá mi priniesla najhoršie chvíle môjho života, naozaj... na jednej strane som veľmi rada, že som mala tú možnosť za 20 rokov môjho života o nikoho blízkeho neprísť, no na druhej to stále pekelne bolí a stále plačem a nedokážem si ani len predstaviť, aké hrozné to bude, keď mi začnú umierať ďalší... ale to je život... každopádne ďakujem za takýto osobný článok ;)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    ReplyDelete

Subscribe to our mailing list:

Social

ACHIEVEMENTS

COMMUNITY

Blog Archive