VŽDY JE NIEČO NA VEDĽAJŠEJ KOĽAJI

Po nečakanom úspechu v práci, ktorú robím a následnom vyhorení, sa často zamýšľam nad tým, ako si v tom celom nájsť opäť tú ľahkosť, tú radosť, tú vášeň a netlačiť na seba. A je to zvláštne, že nad tým vôbec  musím premýšľať, keďže to pre mňa vždy bolo také prirodzené .. robím to od dvanástich, preboha. Roky bez toho, aby som z toho zarobila jediný cent a vždy ma to peniaze skôr stálo .. po dvanástich rokoch prišiel switch a z môjho dlhoročného hobby sa konečne stala práca. A bolo to super, napĺňalo ma to, bavili ma spolupráce, boli to pre mňa výzvy, mohla som toho robiť stále viac a mohla som experimentovať, mala som na to zrazu aj čas, aj peniaze. A experimentovala som, skúšala som veci, ktoré som vždy chcela vyskúšať, na podcastoch som sa rozprávala s ľuďmi, s ktorými by som sa inak nikdy nerozprávala .. no narazila som. Narazila som na vlastné hranice, ktoré som si nevedela sama nastaviť a tak mi ich nastavilo moje zdravie a život sám, narazila som na to, že si neviem strážiť ani svoj čas, ani svoju energiu a tak veľa z toho, čo som sa naučila a čo som si uvedomila roky predtým, sa rozpadlo ako domček z karát a ja som sa opäť ocitla v situácii, kedy som nevedela hovoriť nie, kedy som dávala druhých pred seba, kedy som nemala čas na seba, tak naozaj, nepracovne a okrem mňa samej tým trpeli moji najbližší. Tentokrát už moje deti a môj vzťah a schopnosť tráviť kvalitný čas s nimi. Priznať si niečo také ako mama je enormne ťažké, najmä ak ste fungovali v mindsete, že to predsa robíte aj pre nich .. tú horu práce, ktorá so sebou prináša peniaze a tak .. lenže to sú výhovorky. A vaše deti nepotrebujú nič viac, ako kvalitne strávený čas s vami, vašu poroznosť a vašu lásku. Ale o tom si povieme viac niekedy inokedy, keď si to spracujem na terapii a potom vám o tom budem môcť s trochou nadhľadu porozprávať viac. 

Poďme späť k vyhoreniu. Dostala som sa do pozície, kedy nápadov bolo viac, ako času a energie na ich uskutočnenie. Kreatívna agentúra, rôzne formáty podcastov, na ktoré som nemala team, ale len seba samú, nápady na príspevky na instagram, snažila som sa venovať aj tiktoku. Televízny projekt, ktorý som (nie sama) vymyslela, ponúkla televízii a mala v ňom ešte aj figurovať ako jedna z tvárí. A všetko som to chcela robiť a všetko ma bavilo a napĺňalo .. ale zároveň toho bolo toľko, že mi to všetko utekalo cez prsty a ja som si zrazu nič nevedela poriadne užiť, len som stále išla a išla a išla a keď sa život spomalil, napríklad doma, bola som z toho nervózna a nesvoja. Dostala som sa do fázy, kedy som nevedela a nedokázala oddychovať - ani na dovolenke, ani nikde inde. A keď som konečne dorobila všetko pracovné a presvedčila som samu seba o tom, že dovolenkovať idem, prišla akási pseudokauza s Plačkovou na instagrame a bolo po pokoji, lebo či chcete, či nie, médiá o tom píšu, ľudia na to reagujú a ignorovať sa to tak úplne nedá. 

A pritom .. aký bizár. A aké divné mi príde napísať "médiá o tom píšu". Prečo o mne a nejakej pseudokauze píšu médiá a prečo o tom ja píšem, akoby to bola bežná súčasť môjho života? Lebo vlastne tak trochu aj je .. a to je divné. Za posledných pár rokov so mnou vyšli rozhovory, bola som dvakrát v top 20 influenceroch vo Forbes, bola som v top 10 podcastoch na podcastových cenách, bola som niekoľkokrát v telke. To všetko boli veci, za ktoré by som sa kedysi bola rozkrájala .. veci, ktoré boli len akýsi vzdialený sen, po ktorom som, priznávam, túžila. Túžila som po pozornosti a uznaní, veď inak by som asi nikdy nezačala blogovať o sebe, ak by to tak nebolo. 

V začiatkoch som za to všetko bola nesmierne vďačná a šťastná. Aj za rastúce čísla na instagrame, aj na oslovenia na spolupráce, aj za pozvania na rozhovory, na participáciu na rôznych projektoch .. za to všetko. A užívala som si to. A napĺňalo ma to. Lenže práve tu niekde nastal bod, kedy toho začalo byť veľa, so všetkým, čo som sa snažila robiť naraz. A na nič som nevedela a nechcela povedať nie. Až do takej miery, že som vlastne hovorila "nie" rodine. Resp. nehovorila .. ja som si proste všetko zariadila tak, aby som mohla nehovoriť nie všetkým tým možnostiam a povinnostiam a samú seba som presvedčala, že je to tak OK, že tieto možnosti a príležitosti sa neodmietajú a že je to vlastne veľké šťastie a privilégium môcť chodiť na diskusie, konferencie, rozhovory .. a aj je. Ale musí to mať hranice. 

A tie som sa naučila nastavovať až v momente, kedy toho naozaj začalo byť veľa .. a trvalo to, bol a je to proces, ktorý sa ešte stále odohráva. Aktuálne som v bode, kedy dávam na prvé miesto svoj vnútorný pokoj. Čo neznamená, že toho občas nemám veľa, veď to asi patrí k dospelosti a k práci ako takej, ale učím sa to ustrážiť. Už je to vlastne rok, čo mi bolo naším párovým terapeutom naznačené, že som asi vyhorená, alebo k tomu minimálne smerujem a už je to rok, čo sa v tom hľadám a snažím sa vyhrabať sa z toho vyhorenia tak, že si v tom všetkom nájdem opäť radosť a ľahkosť. Občas sa mi to darí viac, občas menej. Aktuálne, keď toto píšem, mám pocit, že opäť robím niečo len preto, že chcem. Bez prospektu získania peňazí, pozornosti, alebo čohokoľvek iného. Jasné, že minimálne nejaká pozornosť príde, keď to vypublikujem, ale v tomto momente sa potrebujem vypísať, potrebujem dať von svoje myšlienky, ktoré ma na túto tému kmária už nejaký ten čas. 

A viete čo? Hnevá ma, že som toho s vami z toho celého komunikovala strašne málo. Pretože toho bolo toľko, čo som vám chcela za ten čas povedať, ale nevedela som veľmi ako a počúvala som ľudí okolo seba, ktorí mi hovorili, čo mám a nemám robiť a ako to mám a nemám robiť a viete čo? Nemala som ich počúvať. Nemala som si prestať veriť a nemala som sa nechať strhnúť nejakým riešením toho, čo ako vyzerá a čo dá komu akú pozornosť a podobne. To je tiež jedna z vecí, ktoré som si o sebe uvedomila za ten posledný rok .. ja mám proste svoj spôsob spracovávania emócií a pocitov a rozhodne to nie je nehovorenie o veciach a tvárenie sa, že neexistujú. Preto tento rok robím a budem robiť mnohé veci inak. Počnúc týmto formátov podcastov, ktoré som sa rozhodla vydávať, ešte neviem, či pravidelne, alebo pocitovo, kedy to na mňa príde .. nechajme sa všetci spoločne prekvapiť. 

Každopádne, späť k veci. Vyhorenie. Vyhorela som z niečoho, čo som milovala a čo mi vždy predtým spôsobovalo radosť a mala som k tomu vášeň a tak vám poviem, ono to k*rva bolí .. naozaj to bolí, o tú radosť a vášeň prísť. No pamätám si ju a viem, že ak ju znovu nájdem, budem to zas ja a viem, že to potrebujem znovu nájsť .. neviem, či v tom istom, neviem, či v nejakej obmene, alebo v niečom úplne inom. Uvidíme. No viem, že ak to nájdem, budem striehnuť na nepreceňovanie vlastných síl a energie a .. a budem omnoho obozretnejšia na ľudí, ktorým dám svoj čas a svoju pozornosť. A hlavne, dnes už aj moji blízki vedia, že niečo takéto hrozí a budú obozretnejší aj oni .. pretože koniec koncov, vždy budem človek, ktorý si síce váži, že ho jeho najbližší nechajú robiť chyby a skúšať si veci na vlastnej koži, no zároveň budem počúvať ich obavy, ak by už náhodou bolo zas tak zle, že by sa ich rozhodli vysloviť. 

Týmto by som to ukončila. Verím, že je možné, že sa v tomto texte niekto našiel. Pravdepodobne nejaká pracujúca mama, ktorá tiež uverila, že sa to dá všetko a všetko na 100%. Nie, nedá. Nejaký čas áno, ale vlastne ani to nie. Vždy je niečo na vedľajšej koľaji, aj keď to v ten moment možno nie je úplne očividné. Prejaví sa to neskôr a to už sa nebude dať zmeniť. And that's OK, pretože aj to "nepodarené" a "zlé" nás niečo naučí, všetko sa deje pre niečo, zo všetkého si vieme niečo zobrať .. ak máme tú schopnosť sebareflexie a práce na samých sebe. Len to bolí .. a bude to bolieť. Ale ako som spomínala vyššie .. o tom inokedy.

Pracujúce mamy, pracujte, ale nechoďte za hranice svojich síl. A pamätajte na to, že deti majú len jednu mamu a tá mama je pre nich všetkým a veľmi ju potrebujú, aj keď to nie vždy dávajú úplne na prvú najavo. A potrebujú ju hlavne spokojnú a oddýchnutú, tak naozaj. Tak dbajte na seba a na svoje duševné zdravie. Pre seba, aj pre nich. 

Love, Petush ❤