A napriek tomu, že viem, že moji rodičia robili všetko najlepšie, ako vedeli, som si vedomá toho, ako veľmi mi v detstve chýbalo pochopenie, porozumenie, validácia, uznanie mojich pocitov a môjho prežívania. Viem, ako veľmi mi absencia týchto vecí ublížila do budúcna. A týmto nechcem mojim rodičom nič vyčítať. Chcem len poukázať na to, aké je v dnešnej dobe úžasné, že existujú takéto možnosti vzdelávania detí, ale hlavne rodičov. Kurz o tom, kde sa dieťa učí o svojej hodnote, o svojich pocitoch, o tom, ako si zastať samé seba, ako si nastaviť hranice, ako hovoriť nie, ako sa brániť bezpráviu a ako sa postaviť rôznym nepríjemným situáciám.
A uvedomujem si to práve preto, že viem, do akých situácií som sa v živote dostala ja keď som dospievala, aj keď som bola ešte dieťa a viem, ako veľmi by mi vtedy pomohlo, keby som vedela, ako reagovať. Keby som vedela stáť sama pri sebe a hlavne keby som mala pri sebe niekoho, kto by ma vždy vypočul, uznal moje pocity, nespochybňoval ich a kto by mi dal najavo, že je tu pre mňa, nech sa cítim akokoľvek a že moje pocity sú validné, nech sú akékoľvek.
Myslím, že keď už som bola staršia, tak sa mi to občas aj dostalo, ale keď som bola úplne malé dieťa, nepamätám si jediný taký moment. Nepamätám si jedinú situáciu, kedy by som prišla za mojimi rodičmi a dokázala im povedať, ako sa cítim, ako to dnes robí moja dcéra. Že by som dokázala pomenovať, že cítim smútok, alebo hnev a oni by mi na to odpovedali niečo v zmysle "ďakujem, že si sa mi zverila", alebo "ďakujem, že si mi to povedala, bude to v poriadku", alebo "je v poriadku, ako sa cítiš", alebo "rozumiem tvojim pocitom".
Z detstva si pamätám, že som sa cítila nepochopená. Dostávala som pravidelne pocítiť, že som príliš a potom som na základe týchto pocitov fungovala celé dospievanie - a práve to viedlo k mnohým situáciám, ktoré možno mohli dopadnúť úplne inak, alebo sa nemuseli vôbec stať. Mnohí z vás asi tušia, o akom type situácií rozprávam, resp. ktorú konkrétnu situáciu mám aktuálne na mysli.
Keby som bola trénovaná zastať si samú seba, keby som bola trénovaná bezostyšne žiadať od druhých, aby dodržiavali moje hranice .. lenže to by som okolo seba vlastne ani nemala tých ľudí, ktorí som mala. Pretože takí ľudia by sa nebavili s človekom, ktorý by toto dokázal. A to by vlastne samé o sebe zamedzilo mnohým nepríjemným situáciám.
Nechcem premýšľať nad tým, čo by bolo keby .. len poukazujem na to, ako veľmi by jednému obyčajnému dievčaťu pomohlo, keby jej rodičia vedeli a aplikovali tieto veci. Ak by o nich existovali nejaké dohľadateľné informácie, ak by si ich mohli naštudovať .. lenže nič také nebolo. A tak sa z generácie na generáciu presúvala neschopnosť hovoriť nie, neschopnosť zastať si samú seba, peoplepleaserstvo, syndróm poslušného dievčaťa a bohvie čo ďalšie. Z generácie na generáciu sa dedila neschopnosť hovoriť o pocitoch, podceňovanie prežívania toho druhého, odsudzovanie, neschopnosť vypočutia. Z generácie na generáciu sa predávalo ďalej to, že dieťa je niečo menej, ako dospelý .. mohla by som pokračovať ešte dlho.
Dnes už je to inak .. a ja si veľmi prajem, aby sa čo najviac ľudí dozvedelo o tejto možnosti. Aby prišli na kurz, aby si načítali literatútu, aby počúvali odborníkov, aby sa vzdelali a pokúsili sa to aplikovať vo vzťahu k vlastným deťom. A že to nie je ľahké, o tom sa nemusíme baviť.
Pretože aj keď naše deti bezpodmienečne milujeme, aj keď im chceme dať naše maximum a pomôcť im byť sebavedomými, silnými, mladými ľuďmi, častokrát nás prevalcujú naše vlastné vzorce, to, v čom sme vyrástli, to, čo poznáme, čo považujeme za absolútnu automatiku. A aj tí, ktorí naozaj veľmi chcú a snažia sa, to nie vždy zvládnu na 100%. Vlastne málokedy to zvládnu na 100%.
Pamätám si jednu situáciu, kedy mi moja dcéra pred spaní rozprávala nejakú story zo školy. Mimochodom, vedeli ste, že tento čas byva často práve ten, kedy sa vám dieťa otvorí a vyrozpráva vám to, čo cíti a čo ako vníma? Povedala mi, že jej v škole opäť niekto klamal. Vypočula som si, čo mi hovorila, ale hneď som sa jej snažila poskytnúť iný pohľad na vec - pomýlenie sa predsa nemusí byť klamstvo. Alebo nevedomosť tiež nie je automaticky klamstvo. Na druhý deň v rovnaký čas pred spaním mi dcéra hovorí, že niekedy má pocit, že ju nepočúvam a že jej neverím. Nebudeme si klamať, dokáže to zabolieť, keď vám vlastná dcéra niečo také povie. No zároveň to považujem za jednu z najdôležitejších a najkrajších vecí, ktoré mi kedy povedala. Pretože to znamená, že mi dôveruje natoľko, že mi takú citlivú vec povie. A tiež to, že dokáže takto presne pomenovať svoje pocity. Poďakovala som sa jej za to, že mi to povedala a ospravedlnila som sa jej.
Viete, my ako ženy, resp. budem hovoriť za seba - ja, ako žena, mám často pocit, že ma môj partner nepočúva, keď mu niečo hovorím, alebo že stále hľadá riešenia, keď mu niečo hovorím. A pritom sa mi snaží len pomôcť a je to jeho predstava o tom, ako by tá pomoc mala vyzerať. Pritom ja primárne väčšinou potrebujem len vypočuť, potrebujem, aby uznal moje pocity. A to isté odo mňa potrebujú moje deti a ja mnohokrát tiež prepínam di toho automatického názorového pomáhania, ako robí môj muž pri mne. Pritom je to presne to, čo nemám rada, keď robí on a čo v takých situáciách potrebujem najmenej.
Nebudem vám tu podrobne rozpisovať to, o čom je kurz, na ktorom sme boli, ale pridám vám do textu odkaz, kde všetky potrebné informácie nájdete. Verím, že sa týmto témam venujú aj rôzne knižky.
Za seba, ako za rodiča, vám poviem len toľko: Správajme sa k našim deťom tak, ako by sme si želali, aby sa k nim správali aj iní ľudia a ako chceme, aby sa oni správali k iným ľuďom. Jedna z najčastejších chýb, ktoré u rodičov sledujem (mnohokrát vrátane seba, napriek tomu, že na túto vec si dávam od začiatku sakra pozor), je nerešpektovanie toho, keď dieťa povie nie. Častokrát nasleduje presvedčanie, vysvetľovanie, prečo áno, prečo musí, prečo by malo .. lenže presne tu to začína. Nehovorím, že v každej situácii sa musí to nie akceptovať, určite sú situácie, kedy vy ako zodpovedný dospelý musíte prevziať na seba zodpovednosť a "nie" vášho dieťaťa neprijať, no verím, že je mnoho situácií, v ktorých to "nie" môže ostať tým "nie" a nemusíme dieťa ani emočne vydierať, ani presviedčať, ani nič podobné, len ho nechať nastaviť si hranicu. A aj v tých situáciách, kedy to "nie" naozaj nemôžete akceptovať, sa to dá s dieťaťom odkomunikovať. Vždy sa dá vysvetľovať, vždy sa dá objasňovať, vždy sa dá jednať s dieťaťom ako so seberovným.
A to seberovný nemyslím v rovine zodpovednosti, je jasné, že rodič je za svoje dieťa zodpovedný a v mnohých ohľadoch za dieťa musí spraviť rôzne rozhodnutia - seberovný myslím v hodnote človeka ako takého. A možno si poviete, že veď to je absolútne jasné a automatické, že máme všetci rovnakú hodnotu, veď sme ľudia, ale skúste si to odpozorovať v praxi a zistíte, že nie vždy sa toho automaticky a easy držíme.
Nechcem tu mudrovať o tom, ako vychovávať deti. Chcem s vami zdieľať moje skúsenosti a myšlienkové pochody. Často čerpám zo svojho detstva, často z uvedomení, ktoré mám pri mojom vlastnom rodičovstve a často od odborníkov, ktorým dôverujem.
Najdôležitejšie na tom všetkom je podľa mňa jedno - dokázať si priznať chybu. Dokázať sa pozrieť na veci z rôznych uhlov pohľadov. Alebo, naopak, držať sa svojho pohľadu, pocitu .. intuície, aj keď ľudia okolo nás hovoria niečo iné. Práve vďaka mojej materskej intuícii som pri mojej prvej dcére spravila mnoho vecí správe (podľa odborníkov a aktuálnych poznatkov psychológie), napriek názorom okolia o tom, ako je toto a hento zlé a ako to treba robiť inak, lebo som sa držala toho, ako to cítim a neskôr som sa dočítala aj vedecky podložené fakty o tom, prečo to bolo správe.
V neposlednom rade chcem povedať jedno - nikdy nie je neskoro. Viem, že musí byť neskutočne ťažké priznať si, že sme niečo posrali - najmä ak sa jedná o naše vlastné deti, pre ktoré vždy chceme to najlepšie (aj keď možno nie vždy vieme, čo to najlepšie je, alebo si to v danom momente myslíme o niečom, o čom roky neskôr zistíme, že to dieťaťu mohlo skôr ublížiť), ale je to v skutočnosti veľmi dôležité. Viem, že mnohí rodičia z generácie mojich rodičov radšej budú zaryte tvrdiť, že nikdy nič nespravili zle a vždy robili pre svoje deti len to najlepšie a pritom je to v priamom rozpore s tým, ako veci naozaj sú. A pritom by vzťahu s ich deťmi tak veľmi prospelo, keby povedali také jednoduché: "Prepáč, myslel/a som si, že robím dobre, ale uvedomujem si, ako som ti tým mohla ublížiť".
Pre mňa osobne je jedným z najsilnejších momentov vzťahu s mojou mamou ten, kedy sa dozvedela o tom, že som bola sexuálne zneužitá a následne sme o tom telefonovali. Bol to jeden z najťažších a najemočnejších telefonátov s mojou mamou za celý môj život. Vo videu o mojom sexuálnom zneužití som, čerpajúc z mojich vedomostí o psychológii, rozprávala o jednej konkrétnej situácii, ktorú som zažila ako dieťa, ktorá podľa mňa silno prispela k tomu, že som dopustila, aby som sa vôbec ocitla v situácii, v ktorej som mohla byť sexuálne zneužitá. A teraz sa nemusíme baviť o tom, že tu victimblamujem samú seba - o to tu teraz nejde. Toto sú fakty. A faktom je, že keď ma ako šesťročné dieťa nútilo dvanásťročné dieťa bozkávať sa, lebo sa to na mne chcelo naučiť a ja som sa o tom snažila povedať svojim rodičom, nevypočuli ma. Nedávali mojim slovám váhu a niekoľkokrát ma do tej situácie poslali naspäť. Oni nevedeli o čo ide, lebo som im to nevedela poriadne vysvetliť, opakovala som im, že mi dievča po anglicky hovorilo, že mám byť ticho (v zmysle, že im to nemám hovoriť) a oni si to vyložili tak, že dievča sa snaží spať a hovorí mi, aby som bola ticho, lebo ja som predsa tá hlučná, tá príliš, tá, ktorá vždy vyrušuje a nejde spať vtedy, keď ju dospelí pošlú spať.
Moja mama si na tú situáciu spomína a spomína si aj na to, ako vtedy podľahla tlaku okolia, a teda iných dospelých ľudí okolo nej, aby ma poslali naspäť hore, nevypočuli a vlastne tak trochu vysmiali. Roky neskôr sa mi za to ospravedlnila, resp. povedala, že si na to spomína a že ju to mrzí. Neviete si predstaviť, ako veľa pre mňa niečo také znamenalo, aj keď to povedala snáď 20 rokov neskôr. A o tom to je.
Samozrejme, ideálne je snažiť sa veci neposrať. Ak ich však poserieme a verte, že všetci niečo poserieme, v rodičovstve o to viac, priznajme to. Priznajme to, ospvedlňme sa, spýtajme sa, čo môžeme spraviť inak, snažme sa chybu už neopakovať a ubezpečme naše deti, že sme tu vždy pre ne a že za nami môžu prísť s čímkoľvek. A konajme a správajme sa tak, aby naozaj mohli.
To je ten základ, to je to najmenej. Moja rada pre vás. Rada mamy, ktorej dcéra jej dokáže povedať aj niečo, čo je zraňujúce, ale absolútne čisto úprimné vyjadrenie pocitov a rada dievčaťa, ktoré presne vie, čo jej chýbalo v detstve a dospievaní na to, aby sa vedelo zastať samé seba, aby malo zdravšie sebavedomie, aby si nepúšťalo ľudí neustále za svoje hranice, aby vedelo povedať nie a aby sa vedelo ozvať vtedy, keď to bude treba - dôrazne a nahlas.
Love, Petush ❤
No comments:
Post a Comment