Search This Blog

by Petra Dzvoníková

April 13, 2020

KRÍZA



Toto tu už dlho nebolo. Je 22:44, ja pololežím v posteli, vedľa mňa Sárka v detskej postieľke, na mne macbook a vo mne potreba písať. Viete, ja totiž blogy dokážem písať len vtedy, keď "proste musím". Keď je vo mne niečo, čo musí ísť von, z čoho sa musím vypísať. Buď preto, lebo ma niečo ťaží, alebo preto, lebo sa z niečoho potrebujem vysomáriť. Dnes je to ten druhý prípad. Obávam sa, že som teraz sklamala všetkých neprajníkov, ktorí už dúfali, že je na svete ďalšia manželská kríza. Nie je. Dobre nám je. Toto je kríza kreatívneho charakteru. Mimochodom, spiacu Sárku očividne irituje zvuk klávesnice, takže teraz píšem jednou rukou a druhou ju hladkám. To aby ste mali predstavu o tom, ako veľmi sa potrebujem vypísať. Mimochodom číslo 2 - prečo majú macbooky tak hlučné klávesnice? 

No poďme späť k mojej issue. Kreativita. Tvorba. Tu na blogu to už neriešim. Stal sa z neho prostriedok na vypísanie sa a tak mi to vyhovuje. Neberiem žiadne spolupráce týkajúce sa blogu, nepíšem články na objednávku. Píšem vtedy, keď to tak cítim a potrebujem. 

Aktívnu tvorbu contentu riešim či už na instagram, alebo na youtube. A priznám sa, že instagram mám už celkom zmáknutý. Nie, že by som bola nejaký expert, ale poznám svoje hranice, poznám svoje publikum. Viem, že moji sledovatelia sú okay s tým, keď za deň pridám 5 stories, aj keď ich pridám 25. Rovnako som si našla zlatý stred medzi riešením algoritmu, dosahov a lajkov a postovaním vtedy, keď sa mi chce. Preto niekedy postnem raz a v ten správny čas, inokedy ráno aj večer a niektoré dni vôbec. Preto mám pri niektorých príspevkoch dlhé, obsažné texty a pri iných len jedno slovo, alebo emoji. Na instagrame som autentická. Miešam spontánne a plánované príspevky a stále si držím maximálne pomer 70:30 môj obsah vs spolupráce. Jednoducho, mám v tom poriadok. 

V čom však poriadok nemám je youtube. Súvisí to s viacerými faktormi. Youtube som jeden čas využívala rovnako, ako blog - ak ma niečo trápilo, sadla som si, natočila som video, za polhodinu som ho mala postrihané a išlo von. Spontánnosť, psychohygiéna. Pripomeňme si napríklad video o rozlúčke so slobodou. Lenže takými videami sa kanál nedá udržiavať nažive. A tak som začala robiť kopec iného obsahu. Skúšala som všetko možné, niečo ma bavilo viac, niečo menej. Niečo bavilo vás viac, niečo menej. Najviac mi youtube kanál vyrástol, keď som postovala pravidelné weekly vlogy, lenže to bolo po čase niečo, čo bavilo vás a mňa nie. A cítila som to z toho. Po dlhej dobe stagnácie mi vystrelilo jedno video, pri ktorom sa medzičasom nazbieralo okolo 60k zhliadnutí. Potešila som sa a snažila som sa na úspech nadviazať. Nepodarilo sa. Vďaka tomuto videu sa mi však "vytiahlo" s pozretiami aj podľa mňa najdôležitejšie video, aké som kedy nahrala a konkrétne to, v ktorom som hovorila o sexuálnom zneužívaní. Medzičasom má 120k views, čo sú pre mňa neuveriteľné čísla. 

Začala som točiť aj podcasty. Najprv sama, s dvoma foťákmi, z ktorých jeden si hosť musel sledovať sám, pretože oba sa po nejakej dobe vypli a tak sme ich počas rozhovoru museli chodiť zapínať. Po čase mi začal pomáhať Kubiš, čo mi na jednu stranu pri točení neskutočne pomohlo, na druhú stranu bolo strihanie záberov z troch kamier oveľa náročnejším procesom. Najmä je to náročnejšie ako väčšina podcastov, kde si človek postrihá (alebo ani nepostrihá) zvuk a hotovo. Ide to von. Nesťažujem sa. Len konštatujem, že som si vybrala tú najťažšiu možnú cestu, čo sa podcastov týka. Aj vypočutia sa mi vlastne podelia medzi platformami, čiže ani v rebríčkoch na spotify nebudem tak vysoko, ako by som mohla byť, ani views na youtube nebude toľko, aby video algoritmus postrčil vyššie. Momentálne je to opäť iné, lebo nahrávať som sa rozhodla jedine cez videocall, s nikým sa nestretávam, aj keď tým celý rozhovor prichádza o veľmi dôležitú priadanú hodnotu. 

No späť k tomu, čo ma kmári. Vždy som mala problém s tým, že som robila "všetko" a tým pádom to často skončilo ako "nič". Keď robíte všetko, je oveľa ťažšie vybudovať si značku, mať niečo, na základe čoho sa s vami ľudia spoja. Keď robíte všetko, môže sa stať, že nič nerobíte poriadne. A taký mám momentálne pocit. Že čo sa týka mojej vlastnej youtube tvorby, stále tam sú medzery, stále sa neviem nájsť. Určite to súvisí aj s tým, že som takmer pred rokom začala pracovať pre Modrý koník, ktorému som pomáhala rozbehnúť youtube kanál. V tej dobe som robila ešte pomerne veľa mama obsahu aj na svojich sociálnych sieťach a tak trochu sa to bilo. Veľa nápadov využiteľných aj na moje sociálne siete som "prenechala" tomuto youtube kanálu a u seba som sa začala zameriavať na iné veci. Po roku sme sa dohodli, že pre Modrý koník budem robiť už len rozhovory, takže tvorivo sa to už až tak nebije, napriek tomu ma to istým spôsobom kreatívne vyčerpalo. 

A tak sa nejak hľadám ďalej. Aby som k vám bola úplne úprimná, musím priznať aj to, že ma občas frustruje, keď niečo dlho trvá. Som nedočkavá a nie vždy vidím výhody pomalého, priamo úmerného stúpania. Keď vidím, ako niekto iný okamžite vystrelí, začnem sa zamýšľať nad tým, čo robím zle, alebo čo by som mohla spraviť inak. Viem, že porovnávať sa s inými mi v ničom nepomôže, ale občas sa pri tom pristihnem aj ja. Zároveň ma veľmi frustruje aj to, že viem, že na slovenskom youtube je najpopulárnejší ten jednoduchší obsah. Pre mňa nezmyselné challenge, pranky, clickbaity. A to ja proste robiť nechcem. Nehovorím, že vôbec nechcem robiť videá, pri ktorých sa človek zasmeje, pri ktorých si oddýchne. Ale chcem, aby gro mojich videí bolo o niečom. O niečom dôležitom, zmysluplnom. Chcem otvárať diskusiu o témach, o ktorých sa nehovorí. Chcem hovoriť otvorene o tom, o čom sa ľudia boja hovoriť. Chcem hovoriť o svojich zážitkoch, z ktorých sa budú môcť iné mladé dievčatá poučiť. Áno, aj na úkor toho, že keď tie videá budú pozerať moji rodičia, asi im nebude všetko jedno. 

Takže čo? Ktorým smerom s mojím obsahom? Pôjdem si ďalej svojou polodospeláckou cestou a budem počítať s tým, že to bude dlhý a pomalý výstup? Alebo sa pokúsim "chytiť nejaký virál"? Myslím, že tá prvá možnosť je pre mňa tá správna. Myslím, že musím nájsť ten správny balans medzi dôležitými a málo otváranými témami, rôznymi zábavnejšími videami, napr. s Viktorom a lifestylovými, dievčenskejšími videami. 

No a k tomu podcasty. S ktorými naozaj neviem, čo bude. Neviem či ich nechať na youtube, alebo nie. Neviem, či im mám spraviť nový kanál, alebo nie. Neviem. A tuším sa ma z toho rozbolela hlava. Zamýšľam sa nad tým od začiatku, od prvého podcastu a som z toho úprimne povedané, jeleň. Aj keď dnes mi jeden rozhovor s jedným veľmi šikovným chalanom celkom pomohol aspoň načrtnúť jednu z možností, ako by sa to dalo spraviť. Tak uvidíme. 

Veľmi by som si priala jedno. Aby konečne aj staršie ročníky objavili youtube a aby sa tam chodilo konečne viac ľudí vzdelávať po všetkých možných stránkach. Aby počúvali rozhovory, aby sa nebáli formátov dlhších ako 15 minút. Neprajem si to len pre seba, ale pre všetkých, ktorí taký obsah na youtube vytvárajú. 

A tak. Neviem, či vám tento článok niečo dal, asi skôr nie, ako áno. Ale ak náhodou patríte k tým, ktorí si hovorili, že čo to tá Peťa na tom youtube robí a kam to smeruje, tak teraz aspoň máte odpoveď na to, prečo je to zatiaľ jeden veľký chaos. Pretože to nemám utriedené ani v hlave, ani nikde inde. No možno to bude práve obdobie karantény a fakt, že som prišla o značnú časť svojej práce, kedy si to upracem a nasmerujem to tam, kam to malo smerovať celý čas. Uvidíme. Som však rada za každého jedného z vás, kto tento môj orientačný beh podniká so mnou. 

23:32. Skoro hodina. Najvyšší čas vypnúť a ísť si po celovečenej miernej migréne ľahnúť, nech to do zajtra prejde. Snáď už aj Viktor čoskoro príde, bez neho sa mi zaspáva o niečo ťažšie. Tak dobrú noc ♥

2 comments:

  1. http://www.latasca-luz.com menjadi sebuah blog yang memberikan konten-konten judi online, seperti tips dan trik menang slot online di Indonesia.

    ReplyDelete
  2. Krize v životě člověka přicházejí a někdy není úplně lehké s nimi bojovat, takže článek moc chválím! Přicházejí krize, jak už kvůli našemu nízkému sebevědomí, které lidé řeší třeba tímto , ale jsou tu i krize z toho, co se nám stalo špatného, ze stresu a z toho, co nezvládáme…. A to je jen malý výčet, u každého člověka je toto velmi individuální. Důležité je to ale nikdy nevzdat a bojovat, protože s nadějí v dobrý konec to hned půjde lépe :)

    ReplyDelete

Fun

Education

Podcasts