O VZŤAHOCH

Ahojte. Dnes sa spolu zamyslíme nad vzťahmi. Určite sa chystám aj túto tému niekedy načať v jednom z mojich podcastov aj s hosťami, ale nedá mi nenačtrnúť ju už aj takto, formou článku na blog. Možno mi pomôže utriediť si myšlienky, pretože myslím, že to celkom potrebujem. Odkedy som totiž mala v mojej malej hlave pred pár týždňami akúsi mini vzťahovú krízu (viem, znie to divne, ale inak to vyjadriť neviem), zamýšľala som sa práve nad vzťahmi. Kamarátskymi, partnerskými, vzťahmi s kolegami, súrodeneckými vzťahmi .. 

Začalo to vtedy, keď bol môj manžel čerstvo po operácii očí a ja som sa ako správna a dobrá manželka snažila oňho starať, varila som mu jedlo, nosila som mu masku na chladenie očí, chodila som ho občas pohladiť a na nejaký tretí, či štvrtý deň som odviezla dcéru k babke, aby som sa mohla celý deň venovať jemu a byť s ním. Veľmi rýchlo som však zistila, že to vôbec nie je to, čo on chce a potrebuje .. tváril sa totiž, že všetko zvláda sám, že ma vôbec nepotrebuje a dokonca povedal, že jediné, čo chce, je mať pokoj a spať. Keďže aj ja som bola dva týždne skôr na operácii očí, veľmi čerstvo som si pamätala, ako som sa cítila ja a nechápala som, prečo reaguje tak, ako reaguje. Ja som totiž hrozne zle znášala to, že som bola prvé tri dni úplne neschopná a izolovaná a na ten štvrtý deň som už zúfalo potrebovala jeho spoločnosť a pozornosť. Čo on zas vôbec nechápal a namiesto toho, aby po odvezení našej dcéry k babke išiel za mnou domov, skočil ešte ku kamarátovi na návštevu. Píšem to sem preto, aby ste mali predstavu, aké odlišné sú naše potreby a očakávania aj v takmer identických situáciách. 

A práve ten fakt, že sme v týchto a mnohých iných veciach úplne rozdielni, náš vzťah na jednu stranu dosť komplikuje, ale zároveň ho to môže posunúť na vyšší level. A nie len vzťah ako taký, ale aj nás, ako ľudí. Aj to však len v tom prípade, ak to budeme sami chcieť. Ak si priznáme, že náš pohľad a naša potreba nemusí byť tá jediná správna a pokúsime sa pochopiť aj toho druhého. A nemyslím si, že je nutné, aby sme ho aj pochopili - stačí tá snaha, tá ochota a uznanie, že tak rovnako, ako ja niekedy potrebujem blízkosť toho druhého, tak on niekedy vyslovene nepotrebuje tú moju. 

Približne v tej dobe som písala aj článok s názvom "ON", ktorý bol o mojom (ne)vzťahu počas štúdia v Nemecku. Kvôli tomu, že som si na tento článok potrebovala dať dokopy nejaké časové súvislosti, som sa hrabala v starej konverzácii s mojou vtedajšou najlepšou kamarátkou a až ma samú zarazilo, ako sme vtedy komunikovali. Čítala som si naše hádky, ale aj nehádky a bola som prekvapená z toho, aké effortless to celé bolo. Slovenský ekvivalent, aby vyjadroval presne to, čo týmto anglickým slovom myslím, som ešte nenašla. Jednoducho, bolo pre nás absolútne prirodzené písať si ako o dôležitých veciach, tak aj o úplných kravinách. Písali sme si celý deň, o všetkom sme sa informovali a aj keď sa jedna z nás z nejakého neznámeho dôvodu odmlčala, tá druhá jej vulgárne vynadala a vedeli sme, že je to myslené v dobrom a že nič sa vlastne nestalo. Dokázali sme sa rozprávať o všetkom a o ničom, dokázali sme si vynadať tak, že si to nedovolím ani zreprodukovať a dokonca keď sme na seba rozprávali aj pekne, často sa nám do toho zamixovali nejaké vulgarizmy. Ale vedeli sme, že sú myslené tak trochu zo srandy a jednoznačne s láskou. A vôbec sme si to nemuseli vysvetľovať. Keď sme sa pohádali, dokázali sme si povedať hrozné veci (uznávam, bola som to hlavne ja, kto ich chrlil jednu za druhou), dokázali sme si vyčítať aj to, čo by sa vyčítať nemalo, dokázali sme sa povyhrážať jedna druhej všetkým možným (opäť musím priznať, že som sa vyhrážala poväčšine ja), ale aj tak sa to vždy nejak utriaslo. Aj tak sme sa dostali vždy do bodu, že sme si povedali, že sa máme najradšej na svete. A aj keď to niekedy trvalo, myslím, že už počas tých hádok sme to proste vedeli. Že ona je pre mňa na prvom mieste a ja pre ňu takisto. Že aj keby čo bolo, sme tu jedna pre druhú a pomôžeme si za každých okolností. A nikdy sme to nemuseli povedať nahlas. Proste to tak bolo. Tiché porozumenie. Bez slov, bez sľubov, bez debaty. A to aj napriek tomu, že som bola fakt hrozná! Vtedy som si to vedela vyargumentovať a viem to aj teraz, ale zároveň uznávam, že som si to fakt mohla odpustiť a vstúpiť si trošku do svedomia. No a tu sa dostávam k poznatku, ku ktorému som prišla len nedávno a okrajovo som to spomenula aj v podcaste s Lussi .. 

Myslím si, že väčšina z nás hľadá práve tieto effortless vzťahy, ktoré idú samé od seba, ako po masle. A sú krásne. A priznám sa, že aj ja som si pri čítaní tých starých správ povedala, že och, aké to bolo príjemné, byť v takom vzťahu a že mi to tak trochu chýba. Ale! Je tam jedno veľké ale. Myslím si, že takéto vzťahy nás ako ľudí až tak neposúvajú. Tým, že fungujú aj napriek tomu, akí sme a nemusíme sa kvôli nim meniť, tak sa uspokojíme s tým, že sme takí a fungujeme. Lebo načo by sme niečo menili, keď to ide aj bez toho? Jasné, občas príde nejaká hádka, alebo spor, alebo whatever .. ale aj tak vzťah ide ďalej, vieme, že sme pre seba na 1. mieste, vieme, že pre seba spravíme prvé aj to posledné a jednoducho aj keď sa vzťah určite nejak vyvíja a my ako ľudia tiež, v zásade sa nijak meniť ani prispôsobovať nemusíme. 

Zatiaľ čo vzťahy, na ktorých treba neustále pracovať, môžu byť náročnejšie, ale reálne nás niekam posúvajú. Ak si vezmeme ako príklad moje manželstvo, istým spôsobom tam boli už od začiatku vždy nejaké zádrhele. Napriek tomu som bola presvedčená o tom, že práve s ním chcem stráviť zvyšok svojho života. Boli sme úplne rozdielni, napriek tomu sme si sadli vo veciach, v ktorých som nepredpokladala, že si sadneme. A aj keď sme sa podľa mňa celý život v tej našej malej dedinskej Bratislave míňali len tak tak a nejaký pomyselný rodinný základ máme istým spôsobom podobný, pochádzame v podstate z iných svetov. On na mňa v práci v podstate pôsobil ako taký slušný prettyboy z dobrej rodiny, nekonfliktný, v dlhodobom vzťahu (keď v ňom ešte bol). A keď sa rozišiel, tak síce trochu vystrkoval rožky, ale aj tak si len hľadal vzťah a teda občas bol niekde s kamarátmi piť. Ale that's all. A ja som zas mala svoj komfort v tom, že som bola single, nikdy mi vzťah nevydržal dlhšie, ako pol roka (ak nerátame kamarátstva, ale len partnerské vzťahy) a milovala som tú voľnosť, ktorú som mala vďaka životnému štýlu, ktorý som žila - koncerty, cestovanie po Slovensku, každodenný kontakt s umelcami. A aj keď on si o mne napríklad myslel, že pravidelne fajčím trávu a určite som vyskúšala aj tvrdšie drogy, pravdou bol presný opak a dokonca som bola po dlhom období, kedy som sa ani len nedotkla alkoholu. No v skratke, na prvý pohľad sme boli totálne protiklady jeden druhého a aj keď sa v konečnom dôsledku ukázalo, že práve v týchto veciach sme v podstate veľmi podobní a vyhovujeme si, v iných veciach si až tak nevyhovujeme. Napríklad v tých emočných. 

Lebo ja som plná emócií, potrebujem ich dávať najavo, potrebujem veci riešiť hneď a aj keď hádky a spory nemám rada, považujem ich za nutné, ak už je niečo na stole. Kedysi som pri hádkach veľa kričala, trieskala som dverami, dvierkami od skriniek a moja najlepšia kamoška by vám asi vedela rozprávať aj o tom, čo všetko po nej za tie roky už letelo. Som živelný človek, ktorý sa potrebuje vykričať, vyplakať, vyzúriť a potom sa pritúliť, vyznať si city a na všetko zabudnúť. Jednoducho, dať to von, povedať si všetko, povedať si, čo a ako ďalej a hotovo, uzavretá vec. Môj manžel to má presne opačne. On si chce spracovávať veci v sebe, nerád ide do konfliktu a každý, aj menší konflikt, považuje za totálne zlo a zbytočnosť a chce sa mu za každú cenu vyhnúť. Aj keď naše hodnoty a životné priority sú v podstate viac-menej rovnaké, to, ako ich prejavujeme, alebo ako očakávame, že ich bude ten druhý prejavovať, je diametrálne odlišné. Toto je len jeden z tých rozdielov, ktoré medzi sebou máme a viac ich menovať nechcem a nebudem, pretože tu nechcem rozoberať náš vzťah a manželstvo ako také. Len som vám chcela na niečom skutočnom ilustrovať to, o čom tu vlastne píšem. 

No a tu sa dostávame k tomu, o čom je tento článok. Že práve vzťahy s ľuďmi, ktorí sú iní ako my, nás niekam dokážu posunúť. Aspoň mňa ten náš posunul. Keď si porovnám seba predtým, ako som sa dala dokopy s Viktorom a teraz, som úplne iný človek. Viem povedať prepáč, viem si priznať chybu. Viem za ním prísť ako prvá a ospravedlniť sa. Viem ustúpiť. Kričím len občas a len vtedy, keď je to naozaj vážne. Myslím, že som po ňom ani pri tých najväčších a najhorších hádkach nič nehodila. Tresknutia dverami by som zrátala na jednej ruke a aj to som robila len vtedy, keď som bola naozaj veľmi, veľmi zúfalá a nahnevaná. Učím sa nemať očakávania od druhých na základe toho, aká som ja, ale na základe toho, akí sú oni. Učím sa hovoriť, čo potrebujem. Akceptujem to, že každý vnímame a prežívame veci inak. Viem si kusnúť do jazyka. Oveľa menej kritizujem. A celkovo som sa preorientovala na životnú filozofiu, že zmeniť neviem nikoho iného, len seba samú a riadim sa ňou. A verte, že pre človeka, ktorého dlhé roky ovládalo ego, je to obrovský krok dopredu. Oh a aby som nezabudla - učím sa oceniť kvality druhých ľudí a vedieť ich pochváliť. 

Vlastne som prišla k záveru, že v našich životoch potrebujeme aj tie effortless vzťahy, aj tie, ktoré nás majú niečo naučiť. A nehovorím, že to vždy má byť tak, že ten partnerský vzťah bude ten "ťažký" a kamarátsky zas ten ľahký. Aj keď ja to tak mometnálne mám. 

Mám manželstvo, v ktorom sa neustále niečo nové učím. Manželstvo, ktoré posúva moje hranice a zároveň mi pomáha ujasniť si, kde tie hranice sú a ostanú. Manželstvo, ktoré ma utvrdzuje v tom, že ak niekoho milujete a ste ochotní na sebe zapracovať, tak to má zmysel, aj keď je to niekedy ťažké a náročné. Áno, niekedy si poviem, že by to mohlo byť jednoduchšie. Ale to by už Viktor nebol Viktor a ja by som nebola ja. 

Zároveň však mám aj kamarátstvo, ktoré mi supluje ten easy vzťah. Také, v ktorom nemusím ani dokončiť vetu a chápeme sa. A poviem vám, že je naozaj super mať niekoho, kto vás chápe ako v tých dôležitých, citlivých témach, kto chápe vaše emócie a zároveň sa viete zasmiať aj na tých najväčších hovadinách. 

Kedysi som verila v to, že partner má spĺňať všetky tieto vlastnosti. Že má byť partnerom, milencom, najlepším kamarátom a jednoducho všetkým. Že keď máte jeho, nepotrebujete nikoho iného. A áno, bolo by to síce krásne a uľahčovalo by to mnohé, ale kto hovorí, že tá ľahká cesta je aj tá správna? Keď som od môjho partnera toto všetko vyžadovala, viedlo to akurát tak k mnohým sklamaniam, nenaplneným očakávaniam a zbytočným sporom. Až časom som pochopila, že to tak nemusí byť a že aj vzťah, ktorý nie je dokonalý, môže byť krásny. A zas vzťah, ktorý dokonalý je, nemusí byť ten najlepší pre mňa ako človeka. 

To by bolo pre dnešný post asi všetko. Je to taká moja krátka úvaha, zamyslenie, na ktoré ešte určite v budúcnosti nadviažem. Pretože verím, že tak, ako mám na tieto veci diametrálne odlišný pohľad, ako som mala pred rokom, tak sa možno opäť po nejakom čase zmení, alebo minimálne vyvinie. A ja ako človek sa tiež neustále mením a vyvíjam. A budem sa opakovať - aj vďaka tomu, že žijem v tom našom nedokonalom, ale láskyplnom manželstve. Ale aj vďaka tomu, že sa obklopujem ľuďmi, s ktorými sa viem porozprávať o všetkom možnom a aj tieto rozhovory, tak ako moje úvahy v článkoch, ma vždy niekam posunú. A tak trochu dúfam, že aj vás, alebo minimálne vám dajú dôvod zamyslieť sa nad tým, ako to celé vnímate vy. 

Ak ste dočítali až sem, tak vám ako vždy, ďakujem za váš čas.