Search This Blog

by Petra Dzvoníková

September 5, 2019

AKO SA UČÍM SPRACOVAŤ TRAUMU


Fotka by wixana ♥


"If you haven't healed it, every time you think about a negative event from your past, your body produces the exact same chemicals in the body as when it happened. That means you relive the experience hundreds of times simply because you haven't let it go."
Teda po slovensky, môj voľný preklad: Pokiaľ sa z niečoho nevyliečiš, tak každý krát, keď budeš na túto udalosť z tvojho života myslieť, tak tvoje telo vyprodukuje presne tie isté chemikálie, ako keď sa to stalo. To znamená, že to prežívaš stovky krát len preto, lebo si sa cez to ešte nepreniesol. 

Tento citát na mňa prednedávnom vyskočil na instagrame a veľmi so mnou zarezonoval. Práve v to ráno som sa totiž už ani neviem ako v hlave opäť dostala k mojim "obľúbeným" slovenským zvykom typu "zapíjanie narodenia dieťaťa", čo je konkrétne v mojom prípade trigger na veľmi zlé myšlienky, spomienky a celkovo zlé obdobie v našom vzťahu s Viktorom. A nie, nejde "len" o to zapíjanie ako také, ale celkovo o všetko, čo sa u nás doma dialo predtým, aj potom. O niektorých veciach viete, ak ste v tej dobe čítali môj blog, o niektorých nevie asi nikto okrem nás.  

Preto môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že tento citát je 100% pravdivý. Pokiaľ sa cez niečo neprenesieme, tak to bolí vždy, keď si na to spomenieme. Myšlienkami sa vrátime naspäť do tej situácie a pocity, ktoré sme mali vtedy, máme znovu. A nie, nebolí to menej. Nemrzí to menej. Mrzí to stále rovnako, pretože nás stále niečo ohľadom tej situácie ťaží. Niečo, čo sme ešte stále nespracovali. 

Priznám sa, že na tomto sa snažím už dlho pracovať, pretože som typ človeka, ktorý sa aj roky dokáže trápiť kvôli niečomu, čo sa stalo už dávno. Druhá strana na to možno zabudla, nerieši to a ja sa v tom stále dokážem utápať. Mala som to tak už odkedy si pamätám. V maličkostiach, napríklad takých, že ma nepotešil nejaký darček a ja som to tomu človeku povedala a potom som sa trápila, či som neranila jeho city a či som nemala zareagovať inak, ako aj vo väčších veciach ako boli rôzne klamstvá, podvádzanie, alebo jednoducho veci, ktorými mi niekto ublížil. Niesla som si ich v sebe roky a pokiaľ som si ich nevyriešila s danou osobou tak, aby som z ten druhej strany cítila, že ju to mrzí a že to ľutuje a že chápe moje pocity, nevedela som to spracovať. Tým nechcem povedať, že chyba je vždy len na druhej strane. Nie je. Chyba je samozrejme aj u mňa a tiež som kedysi patrila medzi ľudí, ktorí si ju nikdy nevedeli priznať a cítili sa neomylní. Povedať "mrzí ma to", alebo "prepáč" pre mňa bolo to najťažšie na svete, lebo som to doma nikdy nevidela. Naučila som sa to však a očakávam to aj od ľudí okolo seba.

Doteraz v sebe nemám spracované napríklad to, ako dopadlo moje kamarátstvo s najlepším kamarátom zo strednej. Z mojej strany to vtedy bolo tak, že síce som ho mala rada, priťahoval ma a vedela som, že raz s ním chcem byť, hovorila som, že musíme počkať, kým sa vybúri a potom sa môžeme dať dokopy. Brala som to tak, že my dvaja máme silné puto a aj keď občas do môjho, alebo jeho života príde niekto iný, nakoniec budeme spolu. Nechcela som ho zväzovať vo vzťahu počas jeho najdivokejších rokov. A potom, keď už to aj na mňa začalo byť príliš silné a uvedomila som si, že chcem byť s ním, mal on už dosť. Prvýkrát sa naozaj namotal na niekoho iného a dali sa dokopy. A nepovedal mi o tom. Vedel o tom každý, všetci naši spolužiaci a kamaráti, ktorí sa v tej dobe pohybovali v našom okolí, len ja jediná som o tom nevedela. Keď som sa to dozvedela, samozrejme v najhošiu možnú chvíľu, bol to pre mňa v tej dobe koniec sveta. Nedokázala som to spracovať, nedokázala som sa s ním o tom porozprávať, žili sme mesiace v "tichej domácnosti", čím myslím to, že sme sa denne vídali v škole v jednej triede a nekomunikovali sme spolu. A áno, doteraz, keď si na to spomeniem, tak to bolí. Teraz spätne ma mrzí asi už len to, že mi on, ani nikto iný, na rovinu nepovedali pravdu.

Čo to po rokoch robí ľahším? Jednak práve to, že prešiel taký dlhý čas. Nech si hovorí kto chce čo chce, čas lieči. A ak človek nemá toho druhého na očiach každý deň, o to ľahšie to je. Čo však v prípade, že sa jedná o traumu, ktorá sa stala napríklad s partnerom, s ktorým žijete, vídate ho každý deň a nebodaj sa daná situácia opakuje viackrát? Existujú len dve možnosti. Odísť, alebo to spracovať. Samozrejme, každú traumu človek musí skôr či neskôr spracovať, aj keď sa removuje z danej situácie, ale v tom prípade je to o niečo ľahšie.

Každopádne, ja som sa v takýchto situáciách vždy spoliehala na to, že sa mi ich podarí prekonať vďaka tej druhej strane. Vždy som si hovorila, že ak by ten druhý zareagoval adekvátne, ospravedlnil by sa, povedal by, že ho to mrzí, alebo by sa o tom so mnou vedel porozprávať, spracovala by som to ľahšie. A ono to tak aj určite je, až na to, že spoliehať sa na prístup toho druhého je jeden veľký nezmysel. V živote totiž možno narazíte na človeka, s ktorým to tak bude fungovať, ale možno narazíte na takého, ktorý nebude vedieť reagovať tak, ako si budete vy predstavovať. A takých je väčšina, najmä, ak sa jedná o mužov. Ja som zažila jedno, aj druhé a vo vzťahu, v ktorom dokázala druhá strana reagovať tak, ako som ja potrebovala, aby reagovala, to bol pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo nám to vydržalo tak dlho. Zároveň to však nebolo zdravé pre môj sebarozvoj, pretože som nebola často tá, ktorá sa musela prispôsobovať a nejak zmeniť svoj postoj, lebo to fungovalo aj bez toho. Zatiaľ čo keď som bola s človekom, ktorý neustúpil, ktorý nikdy nepripustil možnosť, že by som možno mohla byť ja tá, ktorá má pravdu, alebo to, že mi ublížil je real a nie nejaký môj výmysel, posunulo ma to ďalej. Zistila som, že ak nechcem zvoliť možnosť odísť, tak sa budem musieť prenastaviť ja. A tam už je to o tom, ako má človek nastavené priority.

Pokiaľ niekoho milujete a chcete s ním byť, ale on sa vám v daných veciach neprispôsobí, je na vás, aby ste sa s tým naučili žiť. Aby ste si prenastavili hlavu tak, aby vám jeho reakcie, ktoré sa vám nepáčili a nikdy vám neuľahčili prekonanie nejakej situácie, nestrpčovali život. Aby ste sa cez dané situácie jednoducho dokázali dostať bez toho, aby ste na to potrebovali pomoc toho druhého. Samozrejme, každý chceme partnera, o ktorého sa môžeme oprieť, ktorému môžeme dôverovať a ktorý nás v každej situácii podrží a nikoho tu nenabádam k tomu, aby sa uspokojil s niekým, kto tieto podmienky nespĺňa, to nie. Len si myslím, že nie vždy si s tou druhou osobou sadnete na 100%, častokrát ani nie na 90, alebo 80 a utiecť je v dnešnej dobe jedným z prvých riešení. Koniec koncov, počty rozvodov hovoria samé za seba. Jasné, že je jednoduchšie vzdať to a ja samozrejme neodsudzujem nikoho, kto sa pre túto cestu rozhodne. Poznám mnohé páry, ktorým je rozvedeným lepšie, mnohé páry, ktoré by sa radšej mali naozaj rozviesť, ale takisto mnohé páry, ktoré zabojovali, naučili sa fungovať aj so svojím nedokonalým partnerom a sú šťastnejšie, ako kedykoľvek predtým.

Ale myslím si, že až príliš často sa hádže vina na toho druhého (sama som to tak dlhé roky robila), očakáva sa od neho možné aj nemožné a to všetko bez toho, aby sa človek pozrel do zrkadla a zapracoval najprv na sebe. A to je to, čomu sa snažím momentálne venovať. Sebe, svojmu vnútru a svojmu postoju k rôznym veciam, ktoré sa v mojom živote dejú. Lebo to, čo to so mnou spraví, záleží len na mne. Iba ja mám kontrolu nad tým, či ma to rozhodí, alebo nie. Iba ja mám kontrolu nad tým, či ma správanie druhého človeka spraví nešťastnou. Neznamená to, že teraz budeme žiť v anarchii a každý si robiť čo chceme a akceptovať to. To nie. Ale čo som si uvedomila je to, že nie je fér od partnera (kamaráta, rodiča, kohokoľvek) očakávať, že sa kvôli nám bude meniť, že bude inak pristupovať ku veciam. On sa zmeniť môže, alebo nemusí. Ale od toho nemôže závisieť naše vlastné šťastie, lebo tým by sme sa dostali akurát tak do väčších a väčších sračiek (viď moje príspevky spred roka, roka a pol).

Dúfam, že vám tento post niečo dal, po dlhej dobe som sa vrátila trošku k psychológii, alebo ako to nazvať, k svojmu vnútru a nabudúce už budem opäť písať o Berlíne. 

1 comment:

  1. Super článok! Určite budem sledovať ďalej!:) krásne fotky:))

    ReplyDelete

Fun

Education

Podcasts