Search This Blog

by Petra Dzvoníková

August 15, 2019

SŤAHOVANIE DO ZAHRANIČIA V 18TICH


Fotka z mojej prvej návštevy mojej vysokej školy v Berlíne. 


Z času na čas dostanem nejakú otázku k môjmu životu a štúdiu v Nemecku a tak som sa rozhodla, že spravím krátku sériu o tom, prečo som sa tam po mojich 18tich narodeninách rozhodla presťahovať, aký bol život a aké bolo štúdium v Berlíne a takisto o tom, prečo som sa odtiaľ nakoniec rozhodla odísť. 

Štúdium na vysokej škole v Nemecku bol môj sen už od pätnástich, alebo šestnástich rokov. Chodila som totiž na nemecké bilingválne gymnázium, nemčinu ako jazyk som milovala (a vlastne ešte milujem) a mala som obľúbené nemecké kapely, Tokio Hotel a Panik. Síce som mala možnosť ísť študovať do Rakúska a nakoniec aj bez prímačiek, keďže som dostala od mojich rodičov na výber, rozhodla som sa pre Nemecko. Pôvodne som chcela ísť do Hamburgu, ale praktickejší bol Berlín. Bol bližšie a bol lacnejší. 

Počas maturitného ročníka som teda začala riešiť to, na akú školu budem chcieť ísť a aj keď som si to Rakúsko stále nechávala ako zadné dvierka, sústredila som sa najmä na ten Berlín. Našla som si tam vysokú školu, na ktorej sa dala študovať žurnalistika, konkrétne Online, alebo TV-Journalismus. Teda online alebo televízny žurnalizmus. Nebola to najlacnejšia škola, ale keďže mi ju moji rodičia boli ochotní zaplatiť a škola ma bez problémov prijala, nebolo o čom. 

Zmaturovala som, vo vrecku som mala slovenskú nemeckú maturitu, rakúsku maturitu a takisto DSD Diplom, teda Deutsches Sprachdiplom. Leto som strávila cestovaním a v októbri som sa začala chystať na veľké sťahovanie do mojej vysnenej krajiny. Na Slovensku som si stihla ešte zorganizovať veľkú rozlúčkovú párty, na ktorú prišlo kopec ľudí ako z mojej školskej skupiny kamarátov, tak aj z mojej rapovo-alkoholickej skupiny kamarátov a ešte teraz si pamätám, ako som si na nej poplakala. Vedela som, že mi domov bude chýbať, ale zároveň som sa tešila na svoj nový, nezávislý život v zahraničí. 

Malo to len jeden háčik - nevedela som v Berlíne zohnať bývanie. A tak keď sme sa začiatkom novembra s mojimi rodičmi vybrali s plným autom mojich pakšamentov vybrali do Nemecka, ubytovali sme sa v nejakom Airbnb a čakali sme, či sa mojim potenciálnym spolubývajúcim, alebo nám, podarí niečo nájsť. Plán bol, že ak do začiatku školy nič nenájdeme, budem zatiaľ bývať na hoteli. Čo bolo síce na jednu stranu celkom cool, ale na druhú trošku nepraktické, pofidérne a drahé. Našťastie sa jednému z mojich spolubývajúcich podarilo nájsť podnájom pre všetkých troch z nás (ostali sme poslední traja z nášho ročníka, ktorí hľadali ubytovanie) a tak sme sa nasťahovali a ja som konečne spoznala tých dvoch, s ktorými budem žiť minimálne najbližší rok. 

Bola to nemka Desiré, ktorá vyrastala kúsok od Berlína a s ktorou sme sa ešte pred sťahovaním bavili o tom, že by sme sa najradšej niekam nasťahovali len samé dve a nemecký turek Haki, ktorého rodičia nevedeli po nemecky, aj keď už minimálne pol života žili v tejto krajine a tak sa s nimi celkom ťažko komunikovala. No, podarená trojka, nie? Veľmi rýchlo som zistila, že aj keď som vekovo zo všetkých najmladšia, čo sa týka starostlivosti o samú seba, o bývanie a celkovo skúsenosťami som na tom trošku ďalej, ako oni. Boli to dvaja ľudia, ktorí v živote nedržali v ruke vysávač, niečo ešte mop na podlahu, ktorí si nikdy nevarili sami a netušili, že kôš s odpadkami sa nevynesie sám. 

Zo začiatku to však bolo fajn, celkom sme si rozumeli a kým sme nemuseli riešiť nejaké nezhody, issues, alebo rozdelenie domácich prác, tak sme si celkom harmonicky spolunažívali. Ja som mohla fajčiť aj v mojej izbe, lebo oni dvaja boli z fajčiarskych rodín a tak im to nevadilo, spoločne s Desiré som chodila do školy a aspoň sme sa spolu naučili na berlínsku dopravu, inak by som asi bola o trochu viac stratená. Chodili sme spolu nakupovať potraviny, občas sme si spolu niečo uvarili. Stále sme však hľadali aj nejaké iné bývanie, pretože nájom v tomto byte bol dosť drahý, byt bol kompletne nezariadený a mali sme v ňom štvrtú prechodnú izbu, ktorá neslúžila absolútne na nič. Časom sa moji rodičia rozhodli, že chcú v Berlíne investovať do bytu a tak sme namiesto hľadania podnájmov presedlali na hľadanie bytu na kúpu. 

Čím dlhšie sme spolu žili, tým jasnejšie mi bolo, že chcem ostať bývať len s Desiré. Haki bol neskutočný bordelár, lenivec a nedokázal si po sebe ani umyť riad a hrnce, keď dovaril. Ale o tom inokedy .. jemu venujem separátnu epizódu. Tá mi však oznámila, že na škole končí a rozhodla sa presťahovať do Dresdenu, pretože sa jej páčil jej najlepší kamarát, ktorý je homosexuál a ten tam žil. Neviem, či tajne dúfala, že sa mu zmení sexuálna orientácia a zaľúbi sa do nej a vlastne ani neviem, ako to skončilo, ale pevne verím, že sú teraz obaja šťastní, aj keď pravdepodobne nie spolu. 

A tak som teda hľadala byty ďalej s tým, že som nevedela tomu Hakimu povedať, že s ním nechcem ďalej bývať .. Myslím, že nášmu ďalšiemu sťahovaniu sa povenujem v nejakej inej epizóde tejto nemeckej série, zatiaľ o ňom bolo dosť. Vráťme sa však k začiatkom v škole a k tomu, aké to bolo po tom, čo som sa presťahovala do Berlína. 

Mala som čerstvých 18 rokov a prvýkrát som niekde bola úplne sama. Síce som dovtedy často cestovala niekam bez mojich rodičov, ale tentokrát som so sebou nemala ani kamarátov, ani som v tom meste nikoho nepoznala a bolo to také zvláštne. Úprimne som si to užívala a nasávala som atmosféru mesta plnými dúškami. Milovala som len tak sedieť v S-Bahne cestou domov a pozerať sa na mesto a ľudí okolo seba. Zbožňovala som, že od rána do večera hovorím po nemecky a keď mi ešte občas priletel nejaký kompliment na moju nemčinu, rozplývala som sa šťastím. A aj keď som v tej dobe mala dosť pevné väzby tu doma, Slovensko, ani ľudia z neho mi nechýbali, až na jednu výnimku, moju najlepšiu kamarátku. S tou sme boli zvyknuté byť neustále spolu a vždy, keď sme aj predtým boli nejaký čas bez seba, bolo to hrozné. A toto nebola výnimka.

Čo sa týka školy, pamätám si na tie prvé dni. Bola som rada, že moji spolubývajúci chodili na tú istú školu a teda nešla som tam sama, ale obaja boli z iných študijných odborov. A tak som zostala sama medzi nemcami, ktorí sa rovnako ako ja, rozhodli študovať žurnalistiku. Už v prvých momentoch som si z nich vytipovala pár, s ktorými by som si teoreticky mohla rozumieť. V prvý deň sme sa mali rozdeliť do dvoch skupín, keďže nás bolo v ročníku naozaj dosť. Zatiaľ to nebolo delenie na online a TV, ale len do dvoch kurzov - Kisch, alebo Tucholsky. Pamätám si, že som sedela na konci zadnej rady v triede a rozmýšľala som, ktorú skupinu si vyberiem. Každý si mal proste podľa názvu vybrať, kam chce ísť. Podľa znenia mena som si vybrala Tucholskeho, keďže znel viac "východoeurópsky", haha. A aj keď väčšina ľudí, po ktorých som pokukovala a hovorila som si, že by sme si mohli rozumieť, si vybrala Kisch, ja som ostala pri svojom Tucholskom. 

V tej istý, alebo na druhý deň sme šli na prechádzku okolo školy, kde nám náš hlavný "journalist" vysvetľoval, čo kde je, kde čo nájdeme a kam sa dá ísť dobre najesť. Vtedy sa mi prihovoril jeden spolužiak, Philipp. Obaja sme fajčili a celkom sme si rozumeli. A tak som si našla môjho najlepšieho nemeckého kamaráta, s ktorým sme v občasnom kontakte doteraz. Neskôr sa k nám pridal aj Nils, vysoký blondiak, typický nemec. A tak vznikla naša nerozbitná školská trojica. Ako sme sa prezývali, vám radšej hovoriť nebudem, ešte by som niekoho mohla pobúriť. Po škole sme sa išli spoločne najesť k Indovi a odvtedy sme tvorili takú našu malú "clique" s pofidérnym humorom. Mimohodom, Philipp bol najstarší z celého ročníka, ja som zas bola najmladšia a vekový rozdiel medzi nami bol 11 rokov. 

Čo sa týka školy, nikdy som nemala pocit, že by som zaostávala, pretože som slovenka. Myslím, že v tej dobe som na tom jazykovo bola už dosť dobre na to, aby som 95% veciam rozumela a to, čo mne chýbalo možno v jazyku, ostatným chýbalo vo vôli učiť sa, alebo v nejakej prirodzenej inteligencii. Mimochodom (a nechcem generalizovať), počas môjho života v Berlíne som si uvedomila, že väčšina nemcov je veľmi nelogických a nevedia si veci veľmi dobre pospájať. Česť výnimkám. V tom som mala jednoznačne navrch a veľakrát mi to pomohlo, či už pri písaní článkov, alebo v celkovom fungovaní tam u nich. 

A tak sa teda začali moje takmer tri roky v Berlíne. Milovala som to tam, aj keď som vlastne bola úplne sama. Prvýkrát domov som išla na Vianoce 2011 a priznám sa, že som sa vôbec netešila naspäť domov. Teda, tešila som sa, že uvidím mojich kamarátov a kamošky, ale zároveň som sa nevedela dočkať, kedy už budem zas naspäť v Berlíne. Žila som zrazu úplne iný život, ako tu doma a zo začiatku som sa ho fakt nevedela nabažiť. A aký bol, to vám porozprávam nabudúce. Ja dúfam, že sa vám začiatok tejto berlínskej série páčil. 

3 comments:

  1. Výborný článok! Určite sa teším aj na ďalšie, táto téma mi príde veľmi zaujímavá. :) Inak tiež mám skúsenosť v spolubývaní s bordelármi a to ma vie vytočiť viac než čokoľvek iné.

    Sabi z blogu Beautiful savage

    ReplyDelete
  2. Teším sa na ďalšie podcasty, máš super hlas! :)

    ReplyDelete

Fun

Education

Podcasts