Search This Blog

by Petra Dzvoníková

June 6, 2019

O PÔRODE A O ROKU SO SÁRKOU


Hovorí sa, že keď máte deti, čas ubieha neskutočne rýchlo. A ja to môžem len potvrdiť. Ešte nikdy mi rok neubehol tak rýchlo, ako teraz. Minulý rok, presne v čase, kedy zverejním tento post, prišla na svet Sára. Teda Sára Lilly Dzvoníková. 6.6.2018, 14:39, 2610 gramov, 46 centimetrov. Začala sa pýtať už trochu skôr, konkrétne 4.6. večer a vyzeralo to, že 5.6. príde na svet. Strávili sme celú noc a ráno v pôrodnici, ale potom si to predsa len rozmyslela a počkala ešte ďalších 24 hodín. Ak by vás zaujímalo, ako to celé prebiehalo a prečo sme nakoniec toho 5.6. nezostali v pôrodnici, pozrite si tento článok. Keď sa na to spätne pozerám, som naozaj rada, že som sa nerozhodla pre vyvolávačku a nechala som to celé na nej. Aj ja aj Viktor sme boli vďaka tomu vo väčšej pohode, načerpali sme ako-tak sily a aj vďaka tomu to všetko prebehlo hladko a rýchlo. 

O tom, ako prebiehal môj pôrod, sme s Viktorom natočili video pár dní po pôrode (a nie, nebol otrávený z toho, že je na videu, ale unavený z toho, že asi týždeň sa poriadne nevyspal), ale už dlho ho chcem natočiť znovu, pretože v ňom podľa mňa neboli fakty, ktoré by vám mohli v niečom aj pomôcť, ak ste momentálne v očakávaní bábätka a chystáte sa na pôrod. Každopádne, ak si ho chcete pozrieť, tu je link

V skratke to bolo asi takto: V noci som opäť začala pociťovať kontrakcie, ktoré stále silneli. Nad ránom som zobrala tašku, Viktora, rozlúčila som sa s Whiskey (naším psíkom) u išli sme opäť do Kochu, mojej pôrodnice. V aute som poriadne nevedela obsedieť, najmä keď prišla kontrakcia, skrúcala som sa ako ranená laň (až na to, že som bola skôr vorvaň, ako laň) a Viktor bol nervózny, pretože sme boli v menšej rannej zápche. V pôrodnici ma skontrolovali a skonštatovali, že som otvorená na viac centimentrov, ako som bola noc predtým, pri mojej prvej návšteve. Ubytovali nás opäť na tej istej izbe a opäť sme mali šťastie, že sme tam boli sami. Opakovalo sa to, čím som si už prešla pri prvom poplachu - prezlečenie do kochovskej košele, očistné klyzma (teraz, po roku si už ani nepamätám, či sa to tak naozaj volá, vtedy som to mala v malíčku), ktoré som si opäť radšej zaviedla sama, ako keby mi s ním mala asistovať sestrička, potom relax. Mimochodom, ak vám povedia, že to máte zadržať aspoň 5 minút, či koľko to hovoria, nelámte si hlavu nad tým, že to nezvládnete. Podľa mňa aj minúta je mega výkon! Meranie oziev (ako sa to kurník skloňuje?) a pomedzi to všetko bolesti, ktoré boli stále silnejšie a stále častejšie. Občas som odbehla do sprchy, že či to pomôže, ale väčšinou som tam dlho nevydržala a kontrakcie som ledva ustála na nohách. Najprv som bola presvedčená, že to zvládnem aj bez epiduralky, ale bolesti sa neustále zhoršovali a ja som nevedela, či to zvládnem. Nakoniec som donútila Viktora, aby rozhodol za mňa a ten mi ju šiel vypýtať. Po nejakej dobe to bolo už také zlé, že som sa nevládala ani obliecť naspäť do košele, len som si ľahla naspäť nahá na posteľ a dúfala som, že to prejde .. a hlavne, že čím skôr prídu s tou epiduralkou. Občas ma niekto prišiel skontrolovať, ale ja som nevnímala nič okolo seba. Len to, ako je Viktor pri mne a odpočítava mi kontrakcie - kedy prídu, koľko ešte budú trvať, kedy si budem môcť vydýchnuť a tak ďalej. Úprimne, naozaj neviem, čo by som si bez neho počala. Možno ak by som správne dýchala, tak by som to zvládala (a dokonca možno bez tej epiduralky), ale keďže som dýchala totálne nesprávne, lebo som si pomýlila pojmy a dojmy (za toto by som sa prefackala ešte teraz), vážne som trpela. A za toto dávam sestričkám z Kochu jeden negatívny bod, pretože ani jedna z tých, ktoré ma počas tej doby videli, ma neopravili. Spravil to až lekár, ktorý prišiel na izbu chvíľu predtým, ako mi konečne dali epi. Tú mi zavádzali na izbe, aj keď sa to väčšinou robí na pôrodnej sále a trvalo im naozaj neskutočne dlho, kým konečne prišli. Viktor bol asi 4x za nimi, že kedy už konečne prídu a či nezabudli. Bolo totiž plno, kopec pôrodov a tak sa ku mne pani anesteziologička skoro ani nedostala. Prečkala som vpich a nebolo to ani zďaleka tak hrozné, ako som si to predstavovala. Povedala, že mi pichla vyššiu dávku (asi videla, že som fakt v prdeli) a čoskoro prišla úľava. Bolo to, ako keď som si prvýkrát v živote dala na bolesť hlavy flector. Kto pozná, ten vie. Možno ešte lepšie. Zrazu ma nič nebolelo. Sestričky sa ma pýtali, či cítim kontrakcie a ja som im nevedela povedať, lebo som ich zrazu vôbec necítila. Verím, že len vďaka epiduralke som bola schopná nazbierať sily na pôrod a vďaka tomu prebehol tak rýchlo a bezproblémovo a mám naňho len a len krásne spomienky. Bola som v stave, že by som bola schopná tancovať, jesť, piť .. no úplný opak toho, ako som sa cítila predtým. Smiala som sa, vtipkovala som a znovu som sa na ten "actual pôrod" tešila. Povedali, že keď budem cítiť "tlak tam dole" (ževraj, ako keď vám treba ísť na veľkú, ale u mňa bol ten pocit úplne iný), mám sa ozvať a dajú ma na pôrodný box. Že to bude tak za hoďku, hoďku a pol tuším? No, bolo to asi za 20 minút. Prišli ma skontrolovať a odliefrovali ma (teda ja som sa odliefrovala po vlastných) na pôrodný box, či izbu, či ako to nazvať. Voda mi stále nepraskla (či neodtiekla? Neviem, ako sa tomu hovorí ..) a tak sme sa dohodli, že mi ju prepichnú. Stalo sa. Nebolo to nepríjemné, len také .. zvláštne. A potom nás tam nechali zas samých, že sa máme ozvať, keď bude ten tlak naozaj silný. Ževraj sa mám prechádzať, aby som tomu pomohla. Najradšej by som ležala, lebo ten pocit "tam dole" bol fakt pofidérny. Ako keby z vás malo každú chvíľu niečo veľké a ťažké vypadnúť, máte potrebu to zadržať, aby to nevypadlo, ale zároveň to zadržiavať ani nemusíte, lebo je to tak veľké, že to nevypadne .. Teraz, ako to píšem, sa smejem sama na sebe. Hovorila som im, že už to cítim, že už to leze a chvíľu trvalo, kým zas niekto prišiel. Ja som hovorila, že to je sestrička, ale ževraj to bola pôrodná asistentka (písal niekto múdry v komentoch na youtube). Tak pardón. Nikto sa mi nepredstavil, tak som nemala odkiaľ vedieť .. Každopádne, hovorím jej, že už to fakt leze. Tak ževraj si mám ľahnúť na tú posteľ a ona pozrie. Aha, hlavička .. tak keď príde kontrakcia (ktorú som len mierne cítila), tak môžem tlačiť. Wtf? V miestnosti sme boli len ja, ona a Viktor .. a zrazu len ja a Viktor. Akože .. nechápala som. Myslím, že medzitým zdvihla slúchadlo a zavolala doktora, ktorý práve odrodil dieťa vedľa. Počula som detský plač a vedela som, že onedlho sa bude ozývať aj u nás na izbe. Zrazu sa otvorili dvere, vošiel doktor a s ním kopec ďalších ľudí. Netuším, kto boli a vlastne mi to bolo aj jedno. Všetka moja koncentrácia sa sústredila len na pôrodníka. Bol to ten mladý doktor, ktorý bol na príjme, keď som prišla ráno do pôrodnice, takže som bola rada, že sme sa už aspoň stretli. Myslím, že aj poznamenal niečo v tom duchu, že tak sa opäť stretávame, predstavil sa mi ešte raz a povedal mi, že sa mám oňho (a o sestričku?) zaprieť nohami a keď príde kontrakcia, tak mám tlačiť. Bol veľmi pokojný, všetko vysvetľoval s kľudom, aj keď situácia a okolnosti naznačovali, že ideme "do tuhého". Dali mi niečo na tvár (kyslík?) a teda že keď príde kontrakcia, mám tlačiť. Hovorím: "Myslím, že ide" (14:36) a tlačilo sa. V živote som sa nesústredila tak silno na jednu jedinú vec, resp. na dve - jeho pokyny a plnenie jeho pokynov. Na 10 zatlačení bola hlavička vonku. Potom ramienka. Dokopy to trvalo tri minúty a boli to najintenzívnejšie precítené 3 minúty môjho života. Bolo to rýchle, bez komplikácií a potom mi ju konečne dali do náruče. Bola ticho a až po chvíli začala plakať. Tak potichu a jemnučno. A bola taká krásna. Skrátenú verziu pôrodu si môžete pozrieť v závere tohto videjka, pri ktorom sa aj teraz vždy rozplačem. 

Pred pôrodom povedali, že budem mať okolo 3200 gramov. Nakoniec mala 2690 a určite aj vďaka tomu sa mi rodilo niečo ľahšie. Bola taká maličká a krehká. A od prvých momentov bola taký tichý pozorovateľ. Ani po pôrode, ani počas celého pobytu v pôrodnici, neplakala veľa. Len keď niečo naozaj potrebovala - prebaliť, nakŕmiť. Inak bola pokojná, tichá a sledovala tými obrovskými očami všetko okolo seba.

A tak pokračovala aj doma. Zo začiatku bola tichučká, pokojná, pozorovala okolie. Hovorí sa, že keď sa deti narodia, nevidia veľmi do diaľky a zo začiatku spoznávajú len mamu, ale u nej som teda rozhodne nemala ten dojem. Reagovala na Viktorov hlas rovnako ako na môj, bola taká vnímavá a aj na našu Whiskey už veľmi skoro upriamovala pozornosť. Už od prvých dní som z nej mala pocit, že keď som robila nejaké hovadiny, napríklad hýbala jej rukou do rytmu nejakej hulvátskej rapovej pesničky, tak na mňa pozerala takým tým výrazom, že či nie som náhodou debil a myslela si pri tom svoje.

Veľmi skoro začala prejavovať záujem nie len o svoje okolie, ale aj o svoje telo a o pohyb ako taký. Skúmala nás, skúmala svoje ruky a snažila sa nohami posúvať dopredu, keď na mne ležala na bruchu, ako taký červík. Keď som jej trošku dopomohla, dokázala sa mi vyplaziť hore na ramená a to nemala ani mesiac. Tušili sme, že nás čaká ešte len zábava a tak aj bolo. Nikdy sme neriešili také to že či už môže byť na brušku a či ju dávame pásť ovečky, či koníčky, či kýho frasa, pretože ona sa na to brucho tak nejak pýtala sama a hlavu vedela držať viac-menej samostatne už od začiatku. Ževraj to bolo tým, ako bola uložená v brušku a mala ju tak nejak vykrútenú, že vlastne už počas tehotenstva to nejak trénovala a teda bolo jej to tak prirodzené.

Ani sme sa nenazdali a vedela sa pretočiť, plaziť a teda svojvoľne sa pohybovať. Našu obývačku zapratal roztiahnutý gauč, ktorý je už aj bez toho dosť veľký, obložený poduškami, aby sa náhodou neskotúľala dole. Okolo piateho mesiaca prišli najväčšie zmeny a míľniky. Prvýkrát si sama sadla, postavila sa na nohy a začala sa snažiť štvornožkovať. Keď som si niečo potrebovala porobiť v kuchyni, tak som sa už nemohla spoľahnúť na gauč, ale mala som ju pri sebe na zemi na deke. V šiestom mesiaci začala štvornožkovať a objavovať teda celý náš byť, ohromne ju zaujímalo zrkadlo, so psom sa stávali čoraz väčšími parťákmi a pomaly sa blížil čas prvých príkrmov, keďže dovtedy bola len kojená. Prišiel aj prvý pád (rovno z postele na zem) a čakalo nás zatiaľ asi najnáročnejšie obdobie, ak nepočítam pár dní krízy v kojení, o ktorej som hovorila tu. Sťahovali sme sa, čakalo nás kopec zmien a Sárka na ne nereagovala najlepšie. Teraz už presne viem, čo by som spravila inak, aby som jej to uľahčila, ale bohužiaľ, vtedy som sa nechala prevalcovať stresom. Z prespanej celej noci sa stal prerušovaný spánok a vstávanie tak 11x za noc, z pokojného bábätka také, ktoré potrebovalo vkuse pozornosť a maminu blízkosť a inak bolo umrnkané, čo sa bohužiaľ v takej situácii nedalo vždy splniť. Našťastie to bolo len obdobie. Ach a tá strava - prvé príkrmy teda neslávili žiaden úspech a ja som z toho celého bola tak na nervy, že som si myslela, že by nám pomohlo, keby som postupne prestala kojiť. O tom píšem tu. No ale ako sme sa zabývavali, tak sa to začalo meniť k lepšiemu.

V tej dobe Viktor konečne nastúpil na rodičovskú dovolenku a tak sa nám trošku ľahšie dýchalo. Starostlivosť o Sárku sme si delili na polovicu, ja som sa mohla viac venovať práci, on mal takisto priestor konečne rozbiehať vlastný business a celkovo, tak ako som predpovedala, medzi nami nastala krásna pohoda .. po niekoľkých turbulentných mesiacoch.

Čo sa týka Sárky, tá síce po fyzickej stránke zastagnovala - stála, chodila popri nábytku, štvornožkovala ako ďábel - ale po tej psychickej alebo mentálnej alebo ako sa to volá sa zas poriadne nakopla. Začala s nami komunikovať, naučila sa napodobňovať psíka, čertíka, indiána.

A tak nejak čas plynul a my sme tu, deň pred jej narodeninami. Minulý rok sme o tomto čase večerali cesnakovú polievku, ja som písala príspevok na blog, tak ako teraz a pomaly sme sa ukladali na spánok. Chcela som, aby ten pôrod konečne prišiel, aby som ju už konečne mohla držať v náručí a o pár hodín sa mi to aj splnilo! ♥

Dnes už sa príde sama pritúliť, sama si povie "daj", alebo "nie nie", alebo "kde?" a Viktor si myslí, že aj "Čo to je?". Povie "tata" aj "mama", aj keď stále neviem, či tým naozaj myslí nás, alebo len vykrikuje, čo jej prvé príde na um. A vie dať aj celkom pekné "pápá", ale len keď sa jej veľmi chce. Zásadne nie na kameru, alebo keď to po nej chceme my. Už spravila svoje prvé kroky a aj štvornožkovanie je jej poistka a preferuje tento štýl "prepravy", tak každý deň trénuje aj krokovanie. Zub stále nemá ani jeden, aj keď už to vyzerá, že jeden pomaly ale isto lezie.

A zajtra (teda v čase zverejnenia už dnes) má Sárka rok. ROK! Ten rok nebol vždy ľahký, ale bol krásny a nikdy by som nemenila. Nič! Úprimne môžem povedať, že tak spokojná, ako som so svojím životom teraz, som asi ešte nebola. Najmä vďaka Sárke, vďaka skvelému manželovi a tomu, že konečne obaja robíme pracovne to, čo nás baví.

A verím, že tie nasledujúce roky budú rok od roku ešte lepšie, ako tento posledný ♥ 

1 comment:

  1. Ten, kto dnes číta toto svedectvo, by mal osláviť so mnou a mojou rodinou, pretože to všetko začalo ako vtip pre niektorých ľudí a iní hovorili, že to nie je možné. Volám sa Juraj Kamensky a som z Bratislavy, ale s manželkou sa sťahujem do Chicaga. Som šťastne ženatý s dvoma deťmi a krásnou ženou. Niečo hrozné sa stalo mojej rodine, stratil som prácu a moja žena opustila dom, pretože som sa nemohla starať o seba a o potreby rodiny. a jej deti v tomto konkrétnom okamihu. Podarilo sa mi deväť rokov, žiadna žena, ktorá by ma podporovala, aby som sa o deti dobre starala. Snažím sa poslať testovaciu správu mojej žene, ale ona blokovať ma z rozprávania s ňou sa snažím hovoriť so svojím priateľom a jej rodinnými príslušníkmi, ale stále viem, že by mi mohol pomôcť a ja som bol podanie žiadosti neskôr toľko spoločnosti, ale stále to urobili Nevolajte ma, kým neprišiel verný deň, že nikdy nezabudnem v mojom živote. Keď som sa stretol so starým priateľom môjho, ktorému som vysvetlil všetky moje ťažkosti a povedal mi o skvelom mužovi, ktorý mu pomohol získať dobrú prácu v Coca cola spoločnosť a on mi povedal, že jeho kúzlo koliesko, ale ja som človek, ktorý nikdy neverí v kolieskach kúzla, ale ja som sa rozhodol dať mu vyskúšať a jeho meno je Drosagiede on ma poučil a ukázal mi, čo mám robiť v týchto troch dňoch obed spell.I sledovať všetky pokyny a robiť to, čo ma požiadal, aby som sa dobre. uistil sa, že všetko šlo dobre a moja žena ma opäť uvidí po skvelej práci Drosagiede. Moja žena mi zavolala s nevedomým číslom a ospravedlnila sa mi a povedala mi, že mi naozaj chýba a naše deti a moja žena sa vracajú domov.a po dvoch dňoch Spoločnosť, ktorej som poslala svoj uznávací list, teraz som manažérom spoločnosť Paragon tu v USA. Odporúčam vám, ak máte nejaké problémy, pošlite správu na tento e-mail: {doctorosagiede75@gmail.com} alebo čo mu dáte na +2349014523836 a dostanete najlepší výsledok. Vezmite veci za samozrejmosť a bude vám odobraté. Prajem Vám to najlepšie.

    ReplyDelete

Mama

Beauty

Vlog