ŠŤASTNÁ A NEŠŤASTNÁ

Je možné, aby bol človek všeobecne šťastný a zároveň nešťastný? Všetko je v poriadku, tak ako má byť, ale predsa je niečo, čo ho kmári? A tá jedna vec ho niekedy netrápi vôbec a inokedy mu nedá spávať. Je to zvláštne, ale áno, je to možné. 

Kedysi (veľmi, veľmi dávno) som hovorila, že na to, aby som bola 100% šťastná, musia byť v poriadku tri faktory: môj vzťah s najlepším kamarátom, môj vzťah s najlepšou kamarátkou a atmosféra doma, v rodine. Pamätám si na obdobie, kedy táto moja najlepšia kamoška odišla do USA. Predtým sme spolu trávili takmer každý deň po škole online a cez víkendy sme sa od seba ani nepohli. A zrazu bola preč a mala tam ostať rok. Rok! Asi mesiac predtým ako mala odísť sme si uvedomili, čo to pre náš vzťah znamená a zľakli sme sa.  Snažila sa prehovoriť rodičov, aby jej ten pobyt skrátili aspoň na polovicu, ale nakoniec predsa len odletela s tým, že tam ostane celý čas. Najsledujúceho pol roka som polovicu času preplakala a druhú som bola totálne rozbitá, pretože som ponocovala, aby sme spolu mohli byť aspoň na skype. Počas tohto obdobia ma dokonca prvý krát v živote (mali sme 16) nechal otec dobrovoľne doma aj keď som už bola nachystaná do školy, aby som sa vyspala. A moje "nešťastie" sa odrazilo aj na mojej postave, ešte nikdy som nebola tak chudá, ako vtedy. Časom sa to trošku polepšilo a ja som si našla priateľa, po dlhšej dobe to bol taký poriadny vážny vzťah. A ona sa rozhodla, že sa po pol roku vráti na Slovensko. Na chvíľu mi bolo lepšie, ale ultimátne šťastie to teda nebolo. Keď sa vrátila, nasledovalo obdobie opätovného zvykania si na seba, bola iná ako predtým a ja určite tiež. Vadil jej môj vážny vzťah, mne zas to, že ho nieje ochotná akceptovať. Po čase som sa s priateľom rozišla a aj keď rozchod prišiel z mojej vlastnej hlavy, jeho otázka "a chceš to ty, alebo Soňa?" hovorí za všetko. No nie o tom som chcela. 

Keď sa dal môj vzťah s ňou do poriadku a dá sa povedať, že som bola opäť spokojná, dostal sa do sračiek môj vzťah s najlepším kamarátom. On bol prvý muž, ktorého som naozaj milovala (a okrem Viktora aj jediný) a veľmi. Vždy som však hovorila, že ostaneme kamarátmi a keď sa obaja vybúrime, môžeme sa dať dokopy. Napriek tomu bolo očividné, že sa priťahujeme (a dávali sme si to aj patrične najavo) a že sa máme radi. Keď sme dali našej vzájomnej náklonnosti voľný priebeh, boli to ohňostroje. No jemu po tých rokoch naťahovania z mojej strany došla trpezlivosť a práve keď som sa ja začala konečne cítiť na vzťah, on si našiel inú. Keď som sa to konečne dozvedela (zatajoval to predomnou nielen on, ale aj moji a jeho kamaráti), puklo mi srdce. Nech to teraz znie akokoľvek klišé a možno až komicky, bolo to tak. Dovtedy som tento pocit nepoznala. Kto to zažil, vie o čom hovorím. Nie je to len psychická bolesť. Je aj fyzická. Bolí to, neviete dýchať, ste paralyzovaní a chcete plakať. A potom príde apatia, no stále to bolí. Istým spôsobom je to podobné tomu, keď stratíte blízkeho. Zrútil sa mi svet, ktorý bol konečne po tak dlhej dobe presne taký, ako som si ho predstavovala a ja som nevedela, ako ďalej. V tej dobe som prvý krát zažila náznak klinickej depresie. Zatvárala som sa doma, nechodila som medzi ľudí, maľovala som obrazy, lebo inak som svoju frustráciu nedokázala dať von. Vtedy som chcela ísť prvýkrát k psychológovi, no nakoniec som to zvládla aj bez terapie. Poznačilo ma to však na ďalších pár rokov a nakoniec som k tomu psychológovi po rokoch predsalen začala chodiť a až vtedy som bola schopná znovu fungovať normálne s mužmi. 

No ale to už rozprávam o tom čo bolo a odbáčam od témy, nad ktorou som sa dnes chcela vlastne zamyslieť. Obe tieto situácie, ktoré som popísala vyššie boli rovnaké v tom, že všetky elementy ovplyvňujúce môj život ma robili šťastnými, okrem toho jedného. A ten mi istú dobu vždy riadil život a robil ma nešťastnou. Z pohľadu zvonku to mohlo byť pre niekoho nepochopiteľné, pretože všetko vyzeralo tak super a tak v poriadku, no ja som v tej dobe videla len to jedno, to negatívne, to, čo mi ubližovalo a trpela som tým. 

A teraz som opäť v podobnej situácii, aj keď nie až tak vyhrotenej a kritickej, ako boli tie dve opísané vyššie. Overall som šťastná a človek by si povedal, že nemám dôvod šťastná nebyť. Mám nádhernú dcéru, ktorá mi robí každý deň krajším. Skvelého manžela, ktorý mi pomáha so starostlivosťou o malú. Perie, keď potrebujem, tak navarí, uprace. Veľa sa s ním smejem, ako môžete vidieť aj z vlogov. Mám dobré vzťahy s rodičmi, mám tu sesternicu, s ktorou sme 12 rokov žili na rozdielnych kontinentoch a mám tých najlepších svokrovcov a švagrinú. No je tu niečo, čo ma kmári, čo mi niekedy nedá spávať, kvôli čomu sem-tam plačem a čo ma robí nešťastnou. Zatiaľ to nie je "all-consuming" a viem s tým fungovať. Nikedy na to kompletne zabudnem, inokedy mám pocit, že nedokážem myslieť na nič iné. Ležím v posteli vedľa môjho manžela, Sáry a Whiskey a potichučku vzlykám. Nevidím východisko. Rada by som vám povedala, čo to je. Áno, možno by mi to pomohlo, tak ako mi vždy pomôže, keď sa vám s niečím zverím. Tentokrát to však (zatiaľ) nedokážem. Možno neskôr. 

Ak ste dočítali až sem, tak sa vám chcem poďakovať. Za to, že ma čítate a za to, že mi odpustíte, že som vám nepovedala všetko, tak ako to mám vo zvyku. Som si istá, že to pochopíte a že vám aj napriek tomu tento post niečo dal. Mne pomohol aspoň v tom, že som sa zas trochu vypísala a uvedomila si, že bolo už aj horšie a vždy sa to po čase urovnalo. Tak snáď to tak bude aj teraz. n