Search This Blog

by Petra Dzvoníková

May 31, 2018

MÔJ BLOG - MOJA TERAPIA


Ahojte! Tak som späť s článkom, v ktorom si vylejem svoje myšlienky, ktoré mi momentálne víria hlavou. Dnes som bola odviezť sesternicu k mojim rodičom a pri asi hodinovom rozhovore s mojím otcom u nás pred domom som si uvedomila, alebo skôr pripomenula, aké terapeutické je pre mňa písanie sem, na blog. 

Možno viete, možno nie, že mám za sebou dve terapie u psychológa. To znamená dve obdobia rôznych časových úsekov, počas ktorých som navštevovala psychologickú poradňu. Prvý krát som k nemu začala chodiť na prelome novembra a decembra 2015, keď som bola psychicky tak trochu na dne. Ako som spomínala v tomto poste, jeho pomoc som vyhľadala po rokoch trápenia, kedy som nebola schopná nadviazať žiaden normálny vzťah a nevedela som sa ľuďom otvoriť, pustiť si ich do svojho vnútra. City som mala akoby umŕtvené, ale zároveň som sa veľmi nepríjemným spôsobom dokázala na niekoho falošne naviazať. 


Po pár mesiacoch hrabania sa v minulosti a spoznávania samej seba, svojho vnútra, svojich pocitov ich dôvodov som terapiu ukončila. Môj psychológ sa totiž sťahoval do zahraničia a tak som vlastne ani nemala inú možnosť. Priznám sa, že som si najprv nevedela predstaviť, že budem fungovať bez tej hodiny raz do týždňa, ktorú som mala vyhradenú len na seba, s človekom, ktorému som platila za to, že sa staral len o moje dobro. Viete, keď som sa s ním rozprávala o mojich problémoch, často ma upozorňoval na to, že rozprávam o iných ľuďoch. Že jednoducho pri všetkom, čo vnútorne riešim, dávam do popredia to, ako to budú vnímať druhí, alebo ako ich to ovplyvní, čo si pomyslia .. On však chcel počuť len to, čo vnímam ja, ako to ovplyvní mňa, aké myšlienky chodia hlavou mne.

Bola som však postavená pred hotovú vec. Keď mi oznámil, že to je naše predposledné sedenie, mala som záchvat plaču a úzkosti. Pamätám si, že som ležala schúlená doma v posteli a mala som pocit podobný tomu, keď vám zomrie niekto známy. Nie, nie až taký intenzívny, ako keď prídete o osobu vám veľmi blízku, ale v menšom merítku to bolo porovnateľné so stratou niekoho, koho ste poznali, mali radi, na kom vám aspoň trošku záležalo. Keď emócie opadli, uvedomila som si, že ukončenie terapie vlastne znamená, že si myslí, že už budem schopná zvládať "sa" sama. V tej dobe ma čakala mesačná cesta na služobnú cestu s kolegom, ktorý sa mi páčil a vlastne to tak pekne vyšlo, že som hneď mohla v praxi otestovať to, čo som sa terapiou mala naučiť. Čakalo ma obdobie plné cestovania, objavovania, spoznávania a ja som si rýchli uvedomila, že som prešla naozaj obrovskou vnútornou zmenou. 

V lete 2017 som jeho pomoc vyhľadala znovu. Bola som niečo vyše roku vo vzťahu (čo bol u mňa dovtedy najdlhší vzťah) a trochu som opäť začala strácať samú seba. S odstupom času viem, že som potrebovala len novú perspektívu a víziu pre samú seba, no vtedy som sa cítila totálne zacyklená. Mala som po svojom boku úžasného muža, ktorý mi dával všetko, čo som potrebovala, ale na druhej strane mi kopec vecí vadilo. A opäť som sa dostala k tej mojej starej známej dileme - vadí mi to a vlastne aj chápem z akého dôvodu. Na druhej strane som však presvedčená o tom, že by mi to vadiť nemalo. Napríklad preto, že iným ženám také veci nevadia. 

Príklad: Mali sme za sebou stresujúce obdobie sťahovania sa do bytu, nového šteniatka a náročného pracovného obdobia. Nekomunikovali sme spolu tým najideálnejším spôsobom a často sme sa doťahovali kvôli rôznym maličkostiam. V tej dobe plánovala Viktorova partia kamarátov rozlúčku so slobodou jedného z nich. Mala sa konať v Prahe a ja som sa o tom celom dozvedela dosť nešťastným spôsobom, ktorý ma veľmi ranil. Mala som v tej dobe dosť rozhádzané aj hormóny a veľa som toho ani nepojedla, ani nenaspala, takže tie faktory môjmu negatívnemu vnímaniu ešte "napomohli". Vnímala som to tak, že Viktor sa rozhodol, že na rozlúčku ide a ja som mu do toho nemala čo kecať. A to sa mi nepáčilo. Bola som presvedčená o tom, že mi to nemal oznámiť ako hotovú vec, pretože sme rovnocenní partneri a mali sme to spolu najprv prediskutovať, kým sa rozhodne, či pôjde. Prežívala som to intenzívne aj preto, že rok predtým na rozlúčku so slobodou iného známeho nešiel a v tej dobe tvrdil, že o niečo také nemá záujem a takisto preto, že by to bol prvý krát, keby si niekam vyrazil a ja by som ostala bez neho, odkedy sme sa dali dokopy. Dovtedy sme spolu boli od začiatku každý jeden deň, s výnimkou mojich služobných ciest, ktoré som vždy skrátila na absolútne minimum a prežívala som ich s plačom. No každopádne, na rozlúčku išiel a bolo to to najhoršie, čím sme si vo vzťahu prešli. Ja som nevedela odkomunikovať, čo presne mi vadí. Tým, že som vedela, že iným ženám by to nevadilo, neodvážila som sa o tom otvorene hovoriť a snažila som sa správať, akoby som bola v pohode. To, že mi ani raz počas víkendu nezavolal, mi teda rozhodne nespravilo lepšie a keď sa vrátil domov, tak trochu som vybuchla a všetko mu vykričala. Myslím, že v takom stave som nebola nikdy predtým, ani potom. 

Moje emócie ma ovládli, pretože som s nimi nevedela poriadne pracovať a bola som v sebe a v našom vzťahu chvíľu stratená. Prebdela som pár nocí so záchvatmi plaču, chytala ma úzkosť a ani keď som sa Viktorovi vyrozprávala, na dlhú dobu mi to nepomohlo a boli sme tam kde predtým. Preto som sa rozhodla, že nastal ten správny čas ozvať sa opäť môjmu psychológovi a vyskúšať terapiu cez skype. Nevedela som si predstaviť, že by som sa mala zoznamovať s niekým novým a rozprávať mu celý svoj životný príbeh. Môj psychológ ma poznal a chcela som v terapii pokračovať s ním. Začali sme skypovať raz do týždňa a fungovali sme tak až do svadby, teda pol roka. Nebolo to síce to pravé orechové, pretože som nemala tú pol až hodinu dochádzania k nemu, ktoré som pred a po terapii využívala na rozjímanie, pomohlo mi to však utriediť si veci v hlave a nájsť sa vo vzťahu tak, ako som sa predtým našla bez neho. Zadefinovať si, čo je podstatné, kedy musím ísť do popredia ja ako osoba a kedy vzťah ako taký. A takisto som sa v tej dobe naučila hovoriť o mojich strastiach a útrapách s vami. Prvý krát práve v tomto videu, ktoré je do dnešného dňa najsledovanejším z môjho kanálu. Uvedomila som si, ako veľmi mi pomáha vyrozprávať sa o niečom takom na videu, či článku, napísať svoje pocity, dať ich von. Ako mi pomáhajú vaše reakcie, slová podpory a pochopenia. Niekdy proste potrebujete vedieť, že v tom nie ste sama a že aj keď máte pocit, že nikto vo vašom okolí vás nechápe, "tam vonku" sa nájde niekto, kto zdieľa váš názor, alebo ho vie aspoň pochopiť. Píšem síce "potrebujete", ale čo naozaj myslím je, že JA to potrebujem. Je pekné porozprávať sa s partnerom a odhaliť mu ako sa cítite, ale keď vidíte, že vám nerozumie alebo nesúhlasí, padne vám za dobre vedieť, že nie ste úplne šialená. 

A tak som sa rozhodla terapiu ukončiť. Jednak som mala hektické obdobie okolo svadby a po nej a jednak som to chcela skúsiť takto, blogovo, na vlastný spôsob. Dali sme si jednu "rozlúčkovú" hodinku, ako aj pri ukončení prvej rundy terapie, ked som si všetko ešte raz pekne zhrnula a odvtedy ste mojím psychológom vy. Vy a tento blog. 

Viem, že to čo robím, sa nemusí každému pozdávať. Podľa niekoho vyťahujem súkromie na verejnosť. Podľa iných prezentujem Viktora v zlom svetle. Dovolím si s jedným, aj druhým, nesúhlasiť. Áno, je pravda, že rozprávam o súkromných veciach. Ale myslím si, že do toho náš vzťah a Viktora ako takého často vťahujem len okrajovo, v pár príkladoch, aby som ozrejmila môj pohľad na vec. Pretože o čom v skutočnosti píšem sú témy, ktoré sú, ako si často uvedomím až po zverejnením článkov, zaujímavé nie len pre mňa, ale aj pre mojich čitateľov a o mojich pohľadoch na ne. Píšem o mojich pocitoch, o mojom vnímaní. Samozrejme, že sem-tam spomeniem aj niečo z nášho vzťahu, na ozrejmenie aj konkrétne situácie. Ale rozhodne som presvedčená o tom, že môjho manžela neočierňujem, ani nestaviam do negatívneho svetla. Píšem o veciach tak, ako sú a o tom, ako ich ja beriem a prečo ich tak beriem. Ako negatívnych, tak aj pozitívnych. A aj napriek tomu, že som sa učila za svoje pocity neospravedlňovať, myslím, že to niekedy napriek tomu robím. 

Viktora sa niekto pýtal, či mu nevadí to, čo píšem. Úprimne, aj keby mu to vadilo, tak by sa s tým musel zmieriť. Pretože keď už som konečne našla svoju formu terapie, ktorou pomáham nie len sebe, ale aj iným, ako mi často píšete v správach, nemienim sa jej vzdať. Každý z nás robí veci, ktoré tomu druhému určitým spôsobom môžu vadiť, no odmieta v nich ustúpiť. A aj o tom je vzťah. V niečom ustúpime a vyhovieme tomu druhému a v niečom si zas dupneme a ten druhý sa s tým musí naučiť žiť. 

Ako som spomínala vyššie - treba nájsť súlad medzi dôležitosťou vzťahu a dôležitosťou seba samého, ako jedinca. Pre mňa osobne je tento blog a to, že na ňom môžem písať naozaj o čomkoľvek, neskutočne dôležitý. Nehovorím, že to tak bude navždy a možno sa v budúcnosti stiahnem a nebudem odhaľovať "toľko" (naozaj si nemyslím, že toho ukazujem až tak veľa) z nášho súkromia. No na teraz to z času na čas potrebujem a veľmi si vážim to, že ste v tom so mnou. Že ma za to nekritizujete a rozumiete, prečo o istých veciach píšem. 

Dúfam, že sa mi podarilo objasniť aj vám, prečo som sa pred necelým pol rokom rozhodla na blog pridávať aj články tohto typu a dúfam, že vás tak skoro neomrzia, pretože mám tušáka, že keď sa narodí bábätko, budem o svojich pocitoch písať ešte viac, ako doteraz. 

5 comments:

  1. V niektorých článkoch ako keby som videla samu seba. Sama mám problém si skutočne pustiť ľudí k telu a prejavovať city je u mňa ťažké (ale pracujem na tom) lebo mam pocit, že nič necítim. Som introvert, ale viem byt ukecaná pri ľuďoch, s ktorými mi je ozaj dobre.
    Vieš čoho sa najviac bojím? Že ostanem sama, alebo nájdem si zlého muža poprípade, že nikdy sa u mňa neprejavia skutočné city a nikdy nepocítim, že čo je skutočná láska.

    ReplyDelete
  2. Ďakujem, že si sa v komentári tak otvorila, presne takéto reakcie si vážim najviac <3 Určite sa toho neboj, ja som tiež žila v tej predstave veľmi, veľmi dlho a nakoniec som našla človeka, o ktorom som si myslela, že taký snáď ani nemôže existovať, po tom akých som stretla pred ním. Myslím, že na sebe stačí zapracovať a potom to príde ani nevieš ako :)

    ReplyDelete
  3. Krásné fotky. Piš články, které budou dělat radost hlavně tobě a zpětná vazba se ti vrátí <3.

    Pokud máš chuť, u mně na blogu právě běží soutěž s Dermacolem, tak se neváhej zúčastnit.

    Měj se krásně!
    papa ByGabra

    http://www.bygabra.cz/2018/06/opojne-vune-dalek-soutez-dermacol.html

    ReplyDelete
  4. ¡Es {como si tú|como si} {leyeras|vieras} mi {mente|pensamientos}! {Pareces|Aparentas} {entender|saber|comprender} {mucho|bastante} {acerca de|sobre} esto, {como si tú|como si} escribieras el {libro|libro electrónico|guía} o algo. {Pienso|Siento|Creo} {que tú|que tú simplemente} {puedes|podías} hacer con {algunos|unos pocos} {%|porcentajes} para {forzar|presionar|manejar|reforzar} {un poco|algo} el mensaje a casa, {sin embargo|pero} {que no sea|en lugar de} eso, {este es|esto es} un blog {magnífico|estupendo|grandioso|bueno|impresionante|fantástico|excelente}. Una lectura {grandiosa|excelente|fantástica}. {Definitivamente|De todas formas} regresaré. Psicologos Malaga Precios

    ReplyDelete

Fun

Education

Podcasts