MOJA CESTA TEHOTENSTVOM

fotila Alex Kinova

Ako som tak robila na blogu nejaké tie úpravy, všimla som si, že už dlho som nepísala nič na tému "tehotenstvo". Posledný článok je starší ako mesiac a je to ten o tom, čo tehotným ženám hovoríte a oni to nechcú počuť. Tentokrát vám napíšem opäť niečo z toho "osobnejšieho" pohľadu a to toho, ako vlastne to moje tehotenstvo od začiatku prežívam. Myslím, že ani mne neuškodí spraviť si takú menšiu "review" tých posledných pár mesiacov, takto kúsok pred "dňom D". 

To, že som tehotná, sme sa vďaka dvom čiarkam na teste dozvedeli 27.10.2017 a lekárka nám to potvrdila o tri dni neskôr, na Halloween a zároveň v deň 30. výročia svadby Viktorových rodičov. Na tých číslach niečo bude, pretože som si práve uvedomila, že presne 3 mesiace neskôr, 27.1.2018, sme sa brali. 

Ako som spomínala v jednom staršom článku, ja som to tak nejak tušila už predtým, vlastne už koncom septembra som mala pocit, že sa "so mnou niečo deje". Prvý tehotenský test som však mala negatívny a tak som čakala ďalší mesiac, kým to zas neprišlo, aby som si spravila ďalší. Môj inštinkt ma však neklamal, bola som tehotná už v čase, kedy som si robila prvý test. 

Napriek môjmu pomerne nízkemu veku a tomu, že sme nečakali, že to príde tak rýchlo, som sa od začiatku cítila pripravená. Aj keď som netušila, čo všetko so sebou tehotenstvo bude obnášať a ešte stále nemám predstavu o tom, čo so sebou prinesie narodenie bábätka. V hlave som bola jednoducho od začiatku nastavená tak, že je ten správny čas. Možno to bude tým, že už dlhšiu dobu aj pred otehotnením som tvrdila, že by som si to vedela predstaviť. A možno aj tým, že som stretla muža, s ktorým som si vedela predstaviť stráviť zvyšok života. Zodpovedného, dobrého, rodinne založeného, so správnymi hodnotami. 

Zároveň však musím povedať, že veľa vecí bolo pre mňa nových, nečakaných a určite boli aj také, ktoré ma vyviedli z miery. Mala som, teda ešte stále mám, tehotenstvo bez komplikácií. Vďaka bohu! No aj napriek tomu to nebolo vždy ľahké. Zo začiatku na mňa útočili najmä zmätené hormóny, ktoré sa nevedeli zmestiť do kože a ja kvôli nim tiež nie. Takisto som sa cítila strašne často nepochopená a to najmä mojím partnerom. Ja som sa zrazu musela vzdať našich spoločných aktivít a on v nich proste pokračoval bezo mňa a nechápal, prečo som z toho smutná. Prečo sa cítim osamelá, keď on niekam odíde na tri hodiny a ja sedím sama doma na gauči. Prečo mu vyčítam, keď ide s kamarátmi na vodnú a príde domov o jedenástej večer. Často som si pripadala, že som mu akurát tak na príťaž a že ho obmedzujem. Nechcela som ho obmedzovať, ale zároveň som sa nechcela cítiť niekedy taká sama. 

Ťažko sa mi to vysvetľuje, pretože sú to veci, ktoré sú na jednu stranu asi normálne a bežné a na druhú stranu zas veľmi subjektívne. A hlavne - máme ich za sebou a ja sa k nim nerada vraciam. Ono sa to časom totiž pomenilo, porozprávali sme sa o tom, hormóny sa upokojili a my sme si nejak na novú situáciu zvykli. Myslím, že aj jeden, aj druhý, sme sa naučili robiť kompromisy a akceptovať aj "tú druhú stranu".

Zo začiatku tehotenstva sme si mysleli, že čakáme chlapca. Ani neviem prečo, myslím, že Viktor to raz tak skonštatoval, nazvali sme ho Vladko a bolo. Až časom, keď sme mali problém vybrať reálne meno pre chlapca, sme si tak povedali, že vlastne možno by bolo lepšie, keby to bolo dievčatko. Pre dievča som mala vymyslené meno už od malička. 15.12. som mala kontrolu, na ktorej nám doktorka povedala, že na 90% to vyzerá na dievča. Odvtedy som sa na tú myšlienku naladila a vedela som, že vo mne rastie moja dcéra. Mimochodom, v ten istý deň ma Viktor požiadal o ruku. O mesiac neskôr, 16. Januára, som mala kontrolu a lekárka sa ma pýtala, či cítim pohyby. Dovtedy som necítila nič, v ten istý večer som však pocítila prvé kopnutia. Odvtedy sa ich neviem "vynacítiť", aj keď musím povedať, že niekedy by mohli byť menej intenzívne, haha. Najmä tie občasné, ranné, ktoré ma dokážu z polospánku okamžite bolestivo prebudiť.

Pri každej návšteve mojej doktorky som trochu tŕpla, či je všetko v poriadku. Našťastie som vždy dostala len pozitívne správy a okrem menšieho nedostatku železa v posledných mesiacoch je všetko bez komplikácií. V 25. týždni sme boli na 3D ultrazvuku, ktorý doteraz radím medzi jedno z najlepších rozhodnutí, aké som mohla spraviť. Napriek tomu, že Sára nechcela zrovna veľmi spolupracovať - otŕčala nám riťku, prípadne si zacláňala tváričku rukou, konečne sme mohli pozorovať, ako sa tam hýbe, videli sme úsmevy, zívanie a dokonca si podopierala bradu presne tak, ako to robím ja, keď niekedy zaspím na gauči. Strávili sme tam hodinu (bežne to býva tak pol hoďka) a ja som nesmierne vďačná za to, že sme ju mohli takto pozorovať už predtým, než ju máme reálne pri sebe.

Časom ma takisto začali trápiť nabraté kilá. Áno, ja viem, že je normálne v tehotenstve pribrať, ani to neberiem nejak tragicky a viem, že dostať sa znovu do formy je možno oveľa ľahšie a rýchlejšie, ako sa môže zdať. Ale nič to nemení na fakte, že som si prežila psychicky dosť náročný mesiac a neveedla som sa vyhrabať z tej negativity. A potom prišiel zlom. Najprv som sa opatrne vyjadrila k téme v tomto instagram poste. Keď som si vďaka vašim komentárom uvedomila, že nie som sama, ktorá si nepripadá zrovna ako tá rozžiarená, uberšťastná tehuľka, o ktorých toľko počúvame, rozhodla som sa téme povedanovať aj v článku. A keď mi článok na všetko nestačil, musela som natočiť aj video.

Takisto som si musela prehodnotiť prístup k určitým veciam a najmä k samej sebe. Uvedomila som si, že v prvom rade musím byť ja a moje šťastie, moja spokojnosť. Ak budem vyrovnaná a budem sa cítiť dobre, bude sa aj môjmu manželovi žiť so mnou lepšie a takisto verím, že bábätko sa bude v mojm brušku cítiť príjemnejšie. Určite mi však okrem vnútorného prenastavenia sa pomohlo aj to, že som skončila v práci. 6 týždňovú materskú pred pôrodom som si predĺžila o 3 týždne dovolenky a musím povedať, že lepšie som spraviť nemohla. Moja práca mi v poslednej dobe prinášala okrem peňazí už len stres a až teraz si uvedomujem, ako veľmi na mňa vplýval.

A momentálne sa cítim fajn. Práve sa začal 8. mesiac môjho tehotenstva a musím povedať, že sa cítim vyrovnaná. Šťastná. At peace. Cítim sa spokojná sama so sebou. Cítim sa pripravená na pôrod, pripravená na našu Sáru. Každým jedným kopnutím, ktoré mi zvnútra uštedrí, sa na ňu teším viac a viac.

Viem, že po pôrode prídu aj ťažké obdobia, ale verím, že tak ako som zvládla všetky doterajšie, aj tie nasledujúce zvládnem. Teraz už viem, čo mi pomáha a ako ich rýchlejšie prekonám. Pomáha mi písať, zveriť sa vám, vypočuť si vaše reakcie. Tento blog, aj instagram, aj youtube sú taká moja forma terapie. A ja vám veľmi ďakujem, že ste mojimi terapeutmi. Dúfam, že to tak ostane aj naďalej.

PS: Možno ste si všimli, možno nie, pridala som do menu novú kategóriu: MOTHERHOOD. V nej nájdete všetky články a videá, ktoré sa týkajú tehotenstva.