Search This Blog

by Petra Dzvoníková

January 2, 2018

MARRY ME?


Na instagrame som sa vás pred nedávnom pýtala, či by ste chceli, aby som písala na blog aj o svadbe. Bilancia hlasov je 93% áno a 7% nie. Napriek tomu, že budeme mať maličkú svadbu v podstate viac-menej v rodinnom kruhu, väčšinu vecí na ňu si pripravujeme sami - pozvánky, miestenky na stoly, oznámenia, dekorácie ..

Kým sa však dostanem k svadbe ako takej (veľa z nej vám budem môcť ukázať až po svadbe, napríklad šaty, pretože Viktorko ma v nich pred svadbou nechce vidieť), asi by som vám mala "porozprávať" niečo málo o tom, ako sme sa vlastne zasnúbili. 

Napriek tomu, že som sa na zásnuby a manželstvo cítila pripravená už dlhšiu dobu a aj sme sa o týchto témach s Vikim sem-tam rozprávali, ale viac som to nejak neriešila. Teda okrem toho, že na pintereste mám už niekoľko rokov môj "wedding pinboard", ktorý som sem-tam updatla nejakými peknými šatami, dekoráciami a tak .. proste inšpirácia na to "čo snáď niekedy skôr či neskôr" príde. Pár krát sme sa bavili aj o tom, že sa mi nepáči, keď majú ľudia najprv dieťa a potom svadbu, resp. keď sa berú tehotní, pretože je to často tak, že sa berú len kvôli tehotenstvu. Nie je to síce náš prípad, čo sa mi Viktor snažil aj vysvetliť, ale ja som bola taká zaseknutá v mojom názore najmä preto, že ja som svadbové dieťa - naši sa teda vzali v podstate preto, že boli tehotní. Sú spolu síce doteraz, čiže to teraz bude 25 rokov, ale aj tak, ja som sa s tým nikdy nejak nevedela stotožniť. Oveľa viac sa mi páčilo napríklad to, že Vikiho rodičia sa vzali a na svadobnej ceste, resp. po nej, zistili, že čakajú Viktorka. Prišlo mi to proste také krajšie. 

Osud to však chcel inak a tak aj my sme mali na ceste malého Zvončeka (Viktor sa priezviskom volá Dzvoník, moja sesternica ho volá Zvonček, tak aby ste chápali) skôr, než sa konali nejaké zásnuby alebo také niečo. A nemôžem povedať, že by som z toho bola nešťastná alebo také niečo, napriek tomu, že to nebolo sto percentne podľa mojich ideálnych predstáv. Niekedy je lepšie, najmä pri ľuďoch ako ja ktorí všetko potrebujú plánovať, keď sa veci dejú neplánovane. Nemáme vtedy toľko času nad všetkým premýšľať a rozjímať.

Keď sme sa dozvedeli, že máme na ceste potomka, mňa osobne nenapadlo hneď, že by sme sa mali brať. A myslím, že Viktora tiež nie. Mojich rodičov a jeho rodičov to však napadlo okamžite a tak sme nad tým začali premýšľať. Pôvodne som síce tvrdila, že nebudem nič plánovať kým na oficiálne nepožiada o ruku, ani to mi však nevyšlo. Predsa len, zhodli sme sa, že sa chceme vziať ešte predtým, ako porodím a termín sme predbežne určili na Január/Február. A tak bolo treba začať riešiť všetko okolo svadby, aby sa to vôbec stihlo. Do týždňa som mala svadobné šaty (tie som vlastne mala vybavené ako prvé) a dva týždne na to už sme mali vybavený aj termín, aj miesto svadby. A otázka či si ho vezmem stále nikde.

Možno si poviete, že načo si na tom vôbec potrpím, veď aj tak bolo jasné, že brať sa budeme. No ja som v tom chcela napriek tomu nie-až-tak romantickému zvyšku trochu romantiky a tradícií. A aj keď som najprv nechápala, prečo mu tak dlho trvá ma o tú ruku požiadať, pochopila som, že to všetko súviselo s výrobou prsteňa, ktorý bol na mieru. A potom prišiel deň D ..

Bol piatok, obaja sme mali voľno, pretože sme ráno mali kontrolu na gynekológii. Viktor išiel prvý krát so mnou dnu a konečne mohol zas vidieť bábätko - ako sa hýbe, ako sa vyvinulo. Odtiaľ sme utekali povybavovať nejaké veci a keď sme prišli domov, bola som totálne vyčerpaná, tak som si ľahla. Viktor že potrebuje niečo vybaviť, tak zas odišiel a ja som dúfala, že budem mať aspoň dve hodinky na pohodlný spánoček na gauči. Do trištvrte hodiny však už bol späť a ja som sa podráždená zas pozbierala z gauča, lebo som si teda absolútne nepospala.

Vošiel do obývačky a v rukách držal krabicu, ktorú ja už dôverne poznám. Je to krabica od našej obľúbenej jahodovej raw torty z befresh. Potešila som sa, ale nechápala som, čím som si ju zaslúžila. Keď som však krabicu otvorila, pochopila som. Na torte totiž jasne svietili slová "MARRY ME?". A on zrazu ani neviem odkiaľ vytiahol krabičku s prsteňom a nakoniec aj pokľakol a spýtal sa, či si ho vezmem. Asi je jasné, čo som odpovedala. A potom som ho vybozkávala.

Dali sme si tortičku, ja som sa nevedela vynadívať na prstienok, ktorý je totálne podľa mojich predstáv a potom som mu dala môj zásnubný darček. Teda .. on mal byť pôvodne zásnubný, neskôr som si však povedala, že mu ho dám na Vianoce, ale keď už prišli tie zásnuby, dala som mu ich nakoniec vtedy. Sú to hodinky Daniel Wellington v optike, ktorá sa mu bude hodiť na svadbe.

A tak sme sa teda s "frajerov" stali snúbencami, 15. Decembra 2017. A môžeme sa naplno vrhnúť na ďalšie plánovanie svadby. 

2 comments:

  1. S tým tvojím názorom na svadbu v kombinácii s tehotenstvom súhlasím. Ale človek mieni, život mení. A vo finále je to nakoniec celé asi jedno ak si našiel lásku svojho života ;) Gratulujem vám!

    Viki Ceglédyová

    ReplyDelete
  2. To je krásne a romantikuš požiadanie o ruku :) Držím palce s prípravami na svadbu :)

    ReplyDelete

Fun

Education

Podcasts