Fashion, Beauty & More

Search This Blog

May 20, 2018

5 RANDOM FACTS ABOUT ME


Ahojte! Tento článok som chcela napísať už vtedy, keď sa instagramom šíril tag s podobným názvom, no akosi som sa k nemu nedostala. Teraz som sa k nemu odhodlala, aby som vám o sebe prezradila niečo viac. Som zvedavá, ktoré z týchto faktov ste už poznali a či vás niektorý z nich prekvapil. A keďže vám o sebe prezrádzam málo známe informácie, rozhodla som sa, že vám ukážem aj pár starších fotiek z roku 2012, ktoré sú z natáčania bonusového faktu. Ak máte takéto články radi, určite si prečítajte aj 5 otázok a odpovedí o mojom vzťahu s Viktorom.


Hi guys! I've been wanting to post something like this back when instagram was full of the random facts tag, but I never managed to finish it. Now, I have finally written down 5 random facts about me and I can't wait to see if you have known any of them, or if some of these facts actually surprised you. And since I am already telling you some lesser known stuff about me, I decided to also show you a couple of pictures from 2012, which are from the shoot of the bonus fact. If you like these kinds of posts, make sure to also check out the 5 relationship questions post. 

NIKDY SOM NEJEDLA MÄSO 

Moji rodičia sa stali vegetariánmi ešte predtým, ako som sa narodila. Mame mäso nikdy nechutilo a otec to vyskúšal a vydržal, už takmer 30 rokov. Dokonca som chodila do vegetariánskej škôlky a aj keď mi mäso ponúkali niektorí členovia rodiny, či rodičia kamarátok, odmietala som ho. Napriek tomu, že mi ho rodičia nikdy nejak nezhnusovali, ja som si k nemu vytvorila odpor. Žiadneho mäsa som sa asi do svojich 13tich rokov nedotkla, neskôr len kvôli mačkám. Keď pri mne niekto jedol napríklad kura, dvíhal sa mi žalúdok .. takže si asi viete predstaviť, aké príjemné pre mňa boli obedy v školskej jedálni a prečo som na ne v tercii (7. trieda) prestala chodiť a začala som si variť sama. Teraz už v pohode zvládam pohľad na mäso a dokonca ho Viktorovi rada pripravujem, aj keď vlastne netuším, čo robím, či to robím správne a ako chutí výsledok. Nikdy ma nelákalo mäso ochutnať a nemyslím si, že ma to niekedy lákať bude. 

Mimochodom, keďže do mňa od malička ľudia "hustili", že by som mäso mala jesť, alebo ho aspoň ochutnať a mne to vždy prekážalo, zakladám si na tom, aby som nikomu nevnucovala vegetariánstvo. Myslím si, že to, ako sa človek stravuje, je jeho vlastná voľba a nemal by mu do toho nikto iný kecať. 

I'VE NEVER EATEN MEAT 

My parents became vegetarians before I was born. My mom never liked the taste of meat and my dad tried it and stuck with it for almost 30 years now. I even went to a vegetarian pre-school and when some of my family members or parents of my friends offered me meat, I refused to eat it. Even though my parents never made a point of saying that meat was disgusting, or something similar, I always thought of it as such, since I can remember. I didn't even touch any piece of meat until I was like 13 and the first time I did, it was because of cats. When someone ate chicken in front of me, I felt sick .. so you can imagine how I must have liked our school lunches, when meat was all around me. That's why I stopped going to them in seventh grade and started cooking my own lunch at home. I've gotten more accepting of meat in time and I also like preparing it for my husband. Even though I don't really know what I am doing and if I am doing it right and how the result tastes. I was never tempted to taste meat and I don't think I will ever want to try it. 

By the way, since people have been telling me that I should eat or at least try meat since I was little, I never try to tell others they should be vegetarian. I think that it's everyones personal choice, what they eat and nobody should be telling someone else what to eat. 


SOM RODENÝ DVOJJAZYČNÍK

No dobre, tento názov faktu o mne je trochu nešťastne sformulovaný, ale vážne ma lepší podnadpis nenapadol. Od malička na mňa rodičia rozprávali dvoma jazykmi - otec po slovensky a mama po česky. Sú to síce reči podobné, ale nie rovnaké. Osobne som presvedčená o tom, že mi táto dvojjazyčnosť pomohla aj pri učení sa ďalších jazykov - angličtiny a nemčiny. Na angličtinu som chodila už v škôlke a nemčinu som sa začala učiť v treťom ročníku na základke. Mama ma vždy drilovala najmä v správnej výslovnosti, za čo som jej mimoriadne vďačná, keďže často od "domácich" počúvam, že rozprávam takmer bez prízvuku. 

Okrem dvojjazyčnosti som aj dvojobčan - slovenský, aj český. 

I'M A BORN BI-LINGUIST

Sorry, I couldn't think of a better title for this fact about me. My parents spoke to me in two languages from the beginning - my dad in Slovak and my mom in Czech. The languages are similar, but not the same and I am personally convinced of the fact that being bi-lingual helped me in learning other languages later on. I started learning English in pre-school already and German in my third year of elementary school. My mom always wanted me to learn the right pronunciation of the words, which I am really thankful for now, because I often get told that I barely have any accent. 

Other than being bi-lingual, I also have a dual citizenship - Czech and Slovak. 

MILUJEM ŠOFÉROVANIE

Šoférovanie je pre mňa relax a zábava v jednom. Vodičák som si síce nespravila hneď v 18tke, keďže vtedy som sa sťahovala do Nemecka a tam som si autoškolu robiť nechcela. Nakoniec som si ju spravila v 20tke a bola to láska na prvú jazdu. Aktívne som začala šoférovať hneď po tom, čo som vodičák dostala do rúk a aj keď prvé jazdy po boku mojich rodičov boli často plné kriku a plaču, nevzdala som to. Po čase som začala jazdiť sama a robila som vodiča-poskoka všetkým mojim kamarátom a neskôr aj koncertného šoféra Ridovi Radarovi. Precestovali sme celé Slovensko a nechýbali ani cesty do Prahy, či do Chorvátska. Šoférovanie patrí doteraz k mojim hobby a za volantom sa vždy cítim dobre a sebaisto. 

Pravdou však je aj to, že som za volantom často hlučná a vulgárna. Často mám pocit, že (najmä) bratislavské cesty sú plné idiotov, ktorí by nemali mať vodičáky a dokáže ma vytočiť ako pomalá jazda, tak aj agresor, ktorý sa na mňa tlačí aj keď idem povolenou +10km/h, alebo šofér, ktorý nevie, na čo má blinker. Myslím si však, že je to pre mňa terapeutické - vynadávam sa za volantom a doma som potom kľudnejšia. 

I LOVE DRIVING 

I find driving relaxing and fun. I didn't get my drivers license as soon as possible - at 18 - because I was moving to live in Germany after my birthday and didn't want to get it there. I finally got it when I was 20 and was back in Slovakia and to be honest, it was love at first drive. I started actively driving right after I got my license and even though the first drives alongside my parents were full of yelling and tears, I didn't give up. As soon as I started going at it alone, I was the personal slave-driver for all my friends and later on, I was driving the Slovak rapper Rida Radar to his concerts. Together, we traveled through all of Slovakia and also to Prague, or Pag in Croatia. I still consider driving one of my favorite hobbies and I always feel very confident behind the wheel. 

I should also mention that I can get very loud and vulgar when driving. I often feel that the streets (of Bratislava) are full of idiotic drivers, who should get their licenses taken away from them. I can get angry at someone driving too slow, but also when someone is pushing behind me even though I am going the limit +10 km/h, or if people don't know what they have their indicator lights (not sure if this is the correct term) for. On the other hand, I think that it's pretty therapeutic for me - I yell and swear behind the wheel and am that much more calm when I get home. 


NENOSÍM ROVNAKÉ PONOŽKY

Nie že by som z presvedčenia nosila rôzne ponožky .. som proste lenivá. Nechce sa mi hľadať pár, pokiaľ ho nemám hneď po ruke. Toto sa začalo už počas strednej školy, keď mi rodičia prestali skladať spodné prádlo a nechávali to na mňa. No a ja som si ho hodila do šuplíku a ráno som  narýchlo vyberala podľa toho, či sú aspoň typovo ponožky rovnaké. Bohužiaľ, zostalo mi to viac-menej do dnes. 

Môjmu manželovi sa to triediť takisto veľmi nechce a tak svoju ponožkovú situáciu vyriešil celkom jednoducho - kupuje si len jeden druh ponožiek od tej istej značky. 

I DON'T WEAR THE SAME SOCKS

Not that I would do that on purpose. I am just lazy. I am not into searching for the other of the pair if I don't see it right away. This began in middle school, when my parents stopped doing my laundry and I had to sort it out myself. I just threw everything in the cupboard and in the morning, I at least tried to find the same kind lengthwise. It's the same today. 

My husband also isn't very much into sorting his socks, so he found a very simple solution - he only buys the same kind of socks in one color from one brand. 

BOLA SOM VEDÚCA FANCLUBU

A nie jedného! Ale poďme pekne od začiatku. Blogovaniu som sa začala venovať tuším v dvanástich, alebo trinástich rokoch. Môj prvý blog bol o kapele Simple Plan, ktorú som síce nikdy aktívne nepočúvala, ale chcela som proste mať o nikom blog. Moja najlepšia kamoška Soňa bola ich fanynkou. Dlho nám však nevydržal. Neskôr sme si založili blog o nemeckej kapele Nevada Tan (neskôr Panik), ktorý sa rýchlo stal najnavštevovanejším na Slovensku. Keď sa kapela premenovala na Panik, spojili sme sa s našimi kamarátkami z Česka, ktoré viedli najnavštevovanejší blog o tejto skupine v Česku a založili sme silný spoločný blog, ktorý návštevnosťou viedol v oboch krajinách a tak pre nás bolo logické založiť aj oficiálny fanclub tejto kapely pre Česko a Slovensko, ktorý sme dlhé roky úspešne viedli. Veľmi podobne to vyzeralo aj pri blogovaní o inej nemeckej kapele - Tokio Hotel. Tam som síce tiež prešla mnohými blogmi, kým som sa "usalašila" pri jednom a vytiahla som ho takisto k najnajvštevovanejšiemu na slovenskému o tejto kapele. Takisto sme založili fanclub, s ktorým sme organizovali napríklad zájazd na koncert do Prahy.

Istý čas som sa k týmto aktivitám (najmä čo sa týka Tokio Hotel) nepriznávala, pretože to moje okolie malo tendenciu zosmiešňovať. S odstupom času to hodnotím len pozitívne a som na seba tak trochu hrdá. Viesť simultánne, aktívne (rozumej 5-6 článkov denne) dva najnavštevovanejšie blogy o danej téme na Slovensku bez akýchkoľvek financií na chody blogov a ich tvorbu, ako aj bez akýchkoľvek ziskov, napriek tisícovým návštevám denne, vo voľnom čase po škole, je celkom úspech. 

Obrovská časť tvorby týchto blogov spočívala najmä v preklade článkov a videorozhovorov, takže okrem iného mi tieto roky blogovania o spomínaných kapelách pomohli zlepšovať sa ako v nemčine, tak aj v angličtine. Takisto som si vďaka nim vypestovala lásku k online svetu, písaniu a blogovaniu ako takému. Spoznala som kopec skvelých ľudí, s ktorými som doteraz kamarátka a precestovala som vďaka nim pol Európy ešte pred 18timi narodeninami. 

I WAS A FANCLUB LEADER

And not just one! But let's start from the beginning. I started blogging when I was 12 or 13 years old. My first blog was about a band called Simple Plan, even though I was not really a fan. My best friend was a fan though, at least .. I just wanted to start my own blog. This blog existed for a week, maybe. Then, we launched another one, about a band called Nevada Tan (later Panik), which was quickly the most visited Slovak blog about the group. When the band changed their name to Panik, we decided to merge our blog with the most visited Czech blog about them, which was being lead by our friends and kept on having the most visitors in both countries. After some time, we also launched the official Panik Czech & Slovak Fanclub. It was very similar with blogging about another German band, Tokio Hotel. I went through helping on a couple of blogs about them, before I got settled on one of them for good and also helped it become the most visited in Slovakia at the time. We started a Fanclub as well, organizing a trip to their concert in Prague, for example. 

There was a time where I didn't really admit to being a fan of Tokio Hotel, because people around me often belittled it, as well as the work on the blog. Looking back now, I have to say that I am kind of proud of myself. I was working simultaneously, actively (meaning 5-6 posts a day) on two most visited blogs about those topics at the time without any finances which I could invest in blogging, or making any money from it, even though we had over a thousand visitors daily, as an after school activity. That's quite an achievement! 

The main part of creating these blogs was translating articles and videointerviews, so the blogs helped me get better in German and English. I also fell in love with the online world, with writing and blogging in general. I met many incredible people though those blogs, some of which are still my friends today and also, I have travelled though half of Europe before my 18th birthday for those bands. 

BONUSOVÝ FAKT - HRALA SOM HLAVNÚ ÚLOHU V KLIPE NEMECKÉHO RAPPERA // BONUS FACT - I PLAYED THE MAIN ROLE IN A VIDEO CLIP OF A GERMAN RAPPER



No comments:

Post a Comment

Subscribe to our mailing list:

Social

ACHIEVEMENTS

COMMUNITY

Blog Archive