ABOUT OPENING UP TO YOU & ORGANIZING OUR WEDDING

Ahojte! Akurát dnes som zverejnila článok o tom, ako mi chýba inšpirácia na nové články. A o pár hodín neskôr som dostala správu na instagrame od jednej slečny, ktorá mi napísala, že nikdy nečítala blogy, ale tie moje ju bavia a vždy čaká na nové. Konkrétne spomínala tento post, v ktorom som sa trošku viac ako zvyčajne rozpísala o niečom osobnejšom. O mojej minulosti a takisto o mojich pocitoch. 

Keď som tento článok vydala, naozaj som netušila, koľko ľudí sa mi kvôli nemu ozve. Nie len pravidelní čitatelia blogu, ale takisto aj kopec ľudí, ktorí sem zavítali prvý krát a takisto aj starí známi, ktorí na blog sem-tam zablúdia. A k tomu môžem povedať len jedno - ďakujem! Ďakujem každému, kto moje príspevky číta. Ďakujem tým, ktorí si nájdu čas a zanechajú mi tu svoj komentár. A obrovské ďakujem patrí aj tým z vás, ktorí mi píšete správy. Správy o tom, ako vás moje príspevky bavia, ale takisto správy o tom, ako sa s niečím čo napíšem viete stotožniť. Neskutočne si cením, keď mi napíšete vaše vlastné skúsenosti, alebo zážitky a podelíte sa so mnou aspoň z časti o niečo osobné. Odpisujem každému z vás a vždy sa vám snažím aj napísať, ako veľmi si to vážim, ale chcela som, aby to bolo povedané aj takto, oficiálne, tu na blogu. 

Veľmi dúfam, že vás také osobnejšie posty neprestanú baviť, pretože mňa veľmi baví ich písať. Alebo ani nie že baví, ale skôr je to pre mňa také oslobodzujúce, napísať niektoré veci, dostať ich von, odkryť vám nejaký kúsok zo mňa, z toho aká som naozaj, alebo aká som bola. Prípadne aké mám myšlienky, čo ma trápi, ..

●

Hi guys! I have just posted about missing inspiration for new posts. A couple of hours later, a girl wrote to me on instagram saying that she never read blogs, but that she really likes mine and is always waiting for me to publish a new one. She particularly mentioned a personal post I wrote some time ago, where I was talking about my past and my feelings about being pregnant at 24 years old. 

When I published that post, I really didn't know how you would take it. So many people got back to me. My returning visitors, but also people who visited my blog for the first time and also some people from "my past", with whom I haven't talked for ages. And there is only one thing I can say about that - thank you! Thank you to everyone who reads my blog. Thank you to everyone who takes their time to leave a comment here. And a huge thank you to those of you who write personal messages to me. Messages where you write not only how much you like reading my blog, but also share your own experiences with me. I write back to each and every one of you and always tell you how much I appreciate it, but I also want to say it here, officially. 

I really hope that you won't get tired of these personal posts, because I enjoy writing them. Well, enjoy might not be the right word. It's very freeing for me to write them, to let some things out, to tell you more about myself each time, to show you who I really am, to share my thoughts with you, positive and negative. 

Tentokrát by som vám rada povedala niečo o svadbe. O prípravách svadby a o mojich pocitoch pred ňou. Práve som si totiž zapla na Netflixe Sex And The City (film). Tí, ktorí ste ho videli už asi viete, na čo narážam. Hlavnou zápletkou je totiž svadba Carrie a Mr. Biga, ktorí sa zasnúbili takým dospeláckym, neromantickým spôsobom. Z praktických dôvodov. No a tak nejak sa z tých predsvadobných príprav obaja zbláznili, každý svojím spôsobom a Big nakoniec na vlastnú svadbu neprišiel. Prepáčte, ak som ten film práve niekomu vyspoilovala! Jednoducho obaja sa tak nejak stratili v tých predsvadobných prípravách, až akosi zabudli na to, prečo sa chceli vziať. A na to, že podstatné je, aby si to užili oni dvaja, podľa seba, aby si vyjadrili v ten deň svoju vzájomnú lásku. Všetko ostatné je vedľajšie. 

A ak mám byť úprimná, aj my sme do takého niečoho sem-tam pár krát skĺzli. Teda skôr ja. Naša svadba mala byť síce od začiatku malá a vo väčšine vecí sme sa zhodli, ale predsa len bolo aj niečo, v čom sme mali rozdielne názory. Okrem toho som sa od začiatku rozhodla, že si 90% všetkého zorganizujem, naplánujem, kúpim, vyzdobím a vybavím sama. No dobre, možno to bolo dokonca 95%. A tým myslím všetko - od ručne vyrábaných svadobných pozvánok a svadobných oznámení v photoshope, menoviek na stoly a výzdobu do svadobnej miestnosti, až po playlisty na hostinu, prvý tanec a oslavu. Ono sa to takto na počutie ani nezdá ako veľa roboty, ale keď človek dbá na detaily a robí si všetko sám, dá sa v tom dosť stratiť a pomýliť sa .. a keď sa pomýlite pri 10 pozvánkach z 20, tak to fakt nie je sranda .. a musíte ísť odznovu. Napríklad v príprade svadobných oznámení je dôležitá ich kontrola, viac si môžete prečítať v článku o najčastejších chybách na svadobných oznámeniach. Aby ste si nad tým nemuseli lámať hlavu tak, ako ja.

A keďže som človek, ktorý odjakživa organizoval akcie, rôzne eventy a koncerty, tak som to poňala tak profesionálne a všetko som chcela mať dokonalé. Nie však dokonalé pre seba, ale pre všetkých ostatných. A to bola chyba. 

Neviem, či som to napísala pochopiteľne, ale snáď ma chápete aj tak. Často mi chodilo po rozume, aký program vymyslieť, aby sa nikto nenudil. Aby boli spokojní aj kamaráti, aj rodičia. A hlavne Viktor. Jednoducho, nejakým nemožným spôsobom som sa snažila vyhovieť všetkým. A to sa nedá. Alebo dá, ale nie vtedy, keď sa o to cielene snažíte. Dokonca sme sa kvôli tomu pár krát s Viktorom pochytili, najmä keď mi to prerastalo cez hlavu. Na jednu stranu som chcela, aby mi s niečím pomáhal, ale na druhú stranu som si chcela robiť všetko sama, podľa seba - som proste control freak, čo vám poviem? Dokážem ľudí riadiť, ale aj tak si nakoniec radšej spravím všetko sama, lebo mám konkrétnu predstavu a vysoké štandardy. 

A priznám sa vám aj s tým, že u nás dokonca padli aj slová "mali sme sa proste zobrať na úrade a hotovo" a podobne. Tento konkrétny výrok vyšiel z Viktorových úst, keď už ma mal jeden deň plné zuby. Pamätám sa, že ma to vtedy veľmi ranilo, pretože som mala pocit, že si vôbec neváži, koľko námahy a času svadbe venujem. Kvôli nemu. Brala som to tak, že kvôli nemu, pretože to bol on kto mal pozvaných takmer všetkých svojich kamarátov a kvôli ktorým som cítila dodatočný tlak v tom, aby som im vyhovela. Aby sa nenudili, aby sa dobre najedli .. veď viete. 

Takže ak ste si doteraz mysleli, že to všetko prebiehalo hladko a bez problémov, musím vás vyviesť z omylu. Bol to stres. Teda .. bol to stres kým som si nevstúpila do svedomia. Kým som si nezobrala k srdcu to, čo mi hovorila väčšina ľudí v mojom okolí - že je to predsa o nás. Že by som mala prestať riešiť, čo si myslím, že by chceli všetci hostia a proste sa snažieť vyjsť v ústrety len tomu, čo chceme my. Akonáhle som sa tým začala riadiť, tak naozaj riadiť, všetko bolo zrazu ľahšie. Odpadla zo mňa väčšina stresu a tlaku a všetko sa mi riešilo ľahšie. Nakoniec sme sa vedeli aj akosi lepšie dohodnúť, čo chceme a navzájom si vyhovieť, lepšie sa nám spolu komunikovalo a v podstate väčšinu vecí sme mali doriešených asi dva týždne pred svadbou. Potom už to bol chill. 

Čo sa týka už konkrétnych vecí - výzdoba, výslužky, zákusky, torta a tak ďalej, všetko sme poriešili v piatok, deň pred svadbou, takže v deň svadby som riešila už len maličkosti. Makeup, nejaké drobnosti, ale to bolo všetko. A všetci sa čudovali, že prečo som taká pokojná. Mám jednu fotku, na ktorej sedím na sedačke v našom novomanželskom apartmáne, rozvalená, v svadobných šatách a s vyloženými nohami. Whiskey rozvalená na mne vo svojich družičkovských šatách. Myslím, že táto fotka presne reprezentuje to, ako som bola naladená v ten deň. Proste som si povedala, že sa už ničím nebudem zaťažovať. Čo bude, to bude. A snáď to bude také, ako sme si predstavovali.

A viete čo? Presne tento postoj bol ten najlepší, ktorý som mohla zvoliť. Pretože počuť z úst môjho manžela, že si cení, že som to všetko zorganizovala viac-menej sama, že sa mu páči výzdoba, že bol spokojný aj s programom, aj s jedlom a vlastne celkovo s celým večerom, bola tá najlepšia odmena za tú všetku námahu predtým. A možno keby som sa nedokázala tak uvoľniť a nevytvárať si tlak, celé by to dopadlo úplne inak. Aj keď pár krát po svadbe zopakoval, ako sa mu celý večer páčil, nemohla som byť šťastnejšia. 

Na začiatku tohto postu som netušila, čo presne vám sem napíšem, ani čo chcem vlastne povedať. Nechala som to plynúť a písala som to, čo ma napadlo. Spontánne. Myslím však, že z toho celého plynie ponaučenie, ktorého sa snažím držať aspoň ja. Keď sa v niečom začnete strácať, je dobré stiahnuť sa a zamyslieť sa nad tým, čo je vlastne dôležité. Dôležité je uvedomiť si, čo chcete vy, čo je pre vás najlepšie a ísť si za tým. Pretože v niektorých (životných) situáciách treba byť istým spôsobom egoista a vyhovieť samému sebe. Všetko ostatné už pôjde akosi samé od seba a v ideálnom prípade to dopadne tak, ako v tom našom. Že spokojní budú nakoniec všetci! 

●

This time, I am going to tell you a little about our wedding. About the wedding planning and my feelings about the whole thing. I am writing this post as I am watching Sex And The City on Netflix (the movie). If you have seen it, you probably know the main plot already. If not, then spoiler alert! The main "issue" in the movie is the wedding of Carrie and Mr. Big, who got engaged in a very unromantic way due to practical reasons. And somehow, they both got lost in the whole wedding preparations, each in their own way and Big ended up not coming to his own wedding. Both of them kind of forgot why they wanted to get married in the first place. That the most important thing was that they both enjoy the day and that it's about their mutual love for each other. And all other things are secondary to that. 

And to be honest with you, we also kind of went down that path before the wedding a couple of times. Thankfully, we always got back on the right path. Our wedding wasn't big and most of our preferences were the same, there were still some things we couldn't agree on at first. I also decided very early on that I wanted to organise 90% of the wedding myself. Or maybe it was 95%, haha. And since I am someone who used to organise events and concerts in the past, I want everything to be professional and flawless. Not for myself, but for everyone else. And that was a mistake in this instance. 

I am not sure if you get what I am trying to say. I really hope so. I was often thinking about the programme after dinner - what could we do to keep the guests entertained? How do I keep our friends and also families happy? And most of all, I wanted my husband to be happy with the whole thing. I simply wanted to make it perfect for everyone. And that's impossible. Or .. it's impossible when it's what you are trying to achieve. I have to admit to you that there were a couple of times when we fought because of the organising madness. On one hand, I wanted him to help me with things, on the other hand, I wanted to do everything myself, because I am a control freak and I always end up doing myself in order to have then the way I want them to be.

Also, I will admit to you that that Viktor was also already at the point where he said that we should have married at courthouse without anyone else being there. And to be completely honest with you, I felt really hurt when he said it. I felt like he didn't appreciate the time and effort I put into everything. Because of him. Yes, that's how I thought about it at the time. Because of him, because he was the one who invited all of his closest friends and they were the ones I thought would be the toughest to keep entertained. 

So if you were thinking that everything went smooth, I gotta disappoint you. It was a lot of stress, until I re-evaluated. Until I really took to heart what so many people around me were saying. That it's supposed to be about us two. That I should stop thinking about all the guests and concentrate on what we want and like. And as soon as I did that, really did that, everything was easier all of a sudden. We were communicating better, got better at compromising and got done with most of the organising two weeks before the wedding. Afterwards, everything was pretty chill. 

When it comes to getting stuff done on location, we managed to do everything on Friday night and therefore, the day of the wedding was just about small finishing touches and actually getting ourselves ready. And everyone was surprised at how calm I was. Someone took a picture of me sitting on a sofa with my legs on another sofa and Whiskey laying on top of me, just before the wedding ceremony. I think that this picture perfectly represents my attitude of that day. I just decided that I wasn't gonna stress about anything anymore and let things flow. And hopefully, everything will be the way we wanted it to be. 

And you know what? This attitude was the key to success. Hearing my husband say that he appreciates me doing everything by myself and so beautifully was everything I had hoped for. Maybe if I didn't relax beforehand and hadn't realised that it's about us, the wedding would be the way it was. Hearing him say a couple of times after the wedding that he liked everything about it just couldn't make me happier. 

In the beginning, I wasn't sure what I was gonna write about in this post, or what I wanted to be the point. I just wrote what came to my mind, spontaneously. I do think that there is something to be learned from this, or at least I have learned something from it. When you are starting to loose yourself in something, just pull back and think about what's really important. Because what's important is to realise what you want and need and go for it. Because in some life situations, you need to be an egoist and do what you need to do. And everything else will happen how it's supposed to happen. And ideally, it will end up like it did in our case, that not just you, but also everyone else, will be happy! 

& here is the promised picture from the sofa, haha

all pictures were taken by Nina Skalíková (except for the last one, of course)